Stála som po kolená v snehu už hodnú chvíľu. Nervózne som prešľapovala z nohy na nohu. Pomaly mi začínala byť zima. Prepadla ma myšlienka na horúcu čokoládu, ale nedočkavosť bola silnejšia. Napokon, zbytočne by som vyhodila vzácny čas, keby som nevydržala až do úplného konca.

Potichu som sledovala, ako ladne padajú k zemi. Boli ich milióny. Tancovali pod svetlom pouličnej lampy, hypnotizovali môj pohľad. Pozorovala som ich so zatajeným dychom a úsmevom na tvári. Ako dieťa som ma mama vzala na Labutie jazero. Už viem, prečo baletky tancujú v bielych róbach, ľahko ako páperie. V ušiach mi opäť zaznela známa melódia tanca labutí. K orchestru sa dodatočne pridal mrazivý vánok.

Cítila som ju prichádzať. Vystrela som ruku a nastavila dlaň. Zatvorila som oči. Predstavovala som si, ako asi bude vyzerať. Jemná, chladná, príťažlivá. Keď som sa opäť pozrela, bola tam. Ležala mi na rukavici, veľmi vyčerpaná a zadýchaná. Srdce mi zaplesalo od šťastia.

Vyčarila som najžiarivejší úsmev. „Ako sa máš? Aká bola cesta?“ zažmurkala som dlhými mihalnicami. „Ach, aká som len unavená. Putujem už niekoľko dní, vietor ma niesol cez mnohé miesta. Chcela by som cítiť ľudské teplo,“ s námahou odpovedala vločka. Viac som nepotrebovala počuť.

Úsmev a priateľský výraz zmizol z tváre, rozpadol sa na črepiny ako krehká ľadová stena. Z vrecka som si vytiahla malú pinzetu na vytrhávanie obočia. Vločke som poskytla ešte jeden škodoradostný pohľad a pustila som sa do práce. „To máš za povýšenectvo a manipulovanie, za faloš, klamstvá, mámenia a urážanie! Za to, že v Afrike je hladomor a v Afganistane boje...“ nenávistne som kričala.

Pekne postupne som pinzetou odtrhávala miniatúrne kryštáliky ľadu. Nebolo sa kam ponáhľať, na srdci som toho mala ešte dosť. Vločka o dušu prosila, ale ja som len trhala a trhala. Z malého tielka zostal len základný ľadový kríž. Pinzetu som vyhodila do vzduchu ako kovboj z divokého západu, dva razy sa zatočila a so žuchnutím padla nazad do vrecka. Vločka ledva držala pohromade. Keď videla, že odkladám svoj mučiaci nástroj, uľavilo sa jej a so slzami vďačnosti zastonala: „Ďakujem ti...“ Ešte som však neskončila. Vypudila som zo seba nakopenú zlosť niekoľkých dní. Odľahčená od negatívnej energie som sa zhlboka nadýchla chladného vzduchu a vydýchla priamo na dlaň.

Vločka sa poslednýkrát mihla a vyparila sa. Na rukavici mi zanechala tekutý odtlačok svojho hriešneho života. „Vieš moja, takto chutí ľudské teplo, po ktorom si tak veľmi túžila,“ chladne som dodala. Ruky som si otrela o kabát a pobrala sa do príjemne vykúreného bytu.