Malomocní a morom nakazení ľudia akoby okolo seba šírili oblak strachu a odporu, okoloidúci odkláňajú svoje pohľady a aj psy sa im vyhýbajú a len vrčia zo vzdialeného tieňa. Nebol som ani malomocný, ani chorý, ale Kainove znamenie v duši pôsobilo tak isto ‒ aj pobehujúce deti, vredovití žobráci a slintajúce psy ma obchádzali ako som sa predieral prístavom v Kazendese.

Prístav Kazendes, s domami vo farbe špinavej hliny mal svoje najlepšie časy dávno za sebou. Pred rokmi ním prechádzali križiaci, vybudovali tu pevnosť a na chvíľu mesto zakvitlo obchodom a more bolo plné lodí. Odvtedy mesto postupne a nepretržite upadalo, až teraz pripomínalo starý a neošetrený vred ‒ tvrdý a plný smradu. Vládcom mesta aj okolitých provincií bol kráľ Cilície, zem však bola skôr známa ako Malé Arménsko ‒ hory a púšte vklinené medzi mocných a nenásytných susedov, Byzanciu, tureckých bejov a križiakov. Miestni obyvatelia si fatalisticky zvykli na bezohľadných susedov a s odovzdaním sa osudu očakávali drancovníkov tak, ako očakávajú ročné obdobia. Turci v lete, byzantínci na jar a jeseň, križiaci kedykoľvek a vojská vlastného kráľa počas celého roka.

Kedysi, na krátky čas čo vyzeral už len ako hašišový sen, som hovoril tejto zemi „domov“. Aj keď uplynula dlhá doba, stále ma niektorí ľudia spoznávali. Polohlasný šepot a názvy ako Judáš, kráľozradca, vyhnanec cirkvi ma sprevádzali v úzkych, špinou a výkalmi pokrytých uličkách kazendeských. Sem-tam na mňa niekto napľul alebo hodil kameň. Pred zopár rokmi by ma vítal starosta a kľačiac s hlavou pri zemi by ma tituloval Generál, maršal alebo Tancujúci Derviš kríža. Miestni ľudia neboli mojej krvi, ale kedysi ma prijali medzi seba ‒ a keď sklame a zradí člen rodiny, to sa neodpúšťa.

Na pľuvance aj nenávistné pohľady som si už dávno zvykol, jediné čo som chcel bola polievka a kus chleba bez červov. Hostinský nevedel kto som a kto som bol, ale videl, že má pred sebou vojaka. Aj bez zbroja a zbrane sa staré zvyky nedajú skryť. Postava vystretá, zvyknutá nosiť brnenie oveľa ťažšie ako plstený plášť, jazvy na čele a spánkoch spôsobené dlhoročným nosením železnej helmy. Aj drevenú palicu som nedržal ako starec, ktorý sa o ňu musí opierať, ale skôr ako podivne skrútenú kopiju.

Hostinský priniesol riedku polievku, tvrdý chlieb, hrudu syra a kus varenej baraniny a krčah kyslého vína. Pri pohľade na mince sa už takmer začal usmievať, ale keď som sa opýtal na rodinu Askanienových, jeho pohľad ochladol.

Áno, stále majú statok a vinohrady za mestom.

Nie, nič viac nevie a nepovie a ak niečo chcem, musím tam ísť osobne.

Od tej chvíle sa mi vyhýbal pohľadom, tak som sa už nič nepýtal. Len zaplatil nekresťanskú cenu za malú izbu na noc a kaďu s vodou na kúpeľ. Nech ma u Askanienových, pri návrate domov, čaká čokoľvek, chcel som zo seba najprv zmyť špinu z ciest.

Za hradbami Kazendesu, obhlodanými vojnami a časom, tri míle na sever, na južných svahoch pahorkov s červenou pôdou sa rozkladala usadlosť a nekonečné vinohrady patriace rodine Askanienových. Pred veľa rokmi, predtým ako som sa stal slávny a neskôr preklínaný, sa ma ujali a prijali za syna.

Posledný kôň mi umrel už dávno na dlhej ceste z Damietty, cez Aškalon, Týrus a potom loďou do Kazendesu. Pod rozpáleným slnkom som sa ledva vliekol. Hovorí sa, že topiaci sa aj slamky chytá. To bol aj môj prípad ‒ keď sa môj svet rozpadol a stokrát prekliaty za zradu a chyby som sa skrýval v tieňoch a utekal zo zeme Egyptskej, kroky samé viedli na miesto, ktoré som kedysi nazýval „domov“. Len aspoň ešte jeden večer sedieť pri obrovskom krbe ako za starých čias a zahrať si šach so starým Rubenom Askanienom. A uvidieť Anoush.

Anoush...

Nič iné, len vidieť že je zdravá a šťastná, že sa jej dobre darí a na perách má

úsmev.

Možno by sa očakávalo, že rytier vracajúci sa z bojov v krajine neveriacich sa bude vracať k dávnej láske, ale nebolo to tak. Stačil len návrat k osobe, ktorá kedysi bývala priateľom a blízkou dušou.

Krajinou už zjavne dlhšiu dobu neprešli nijaké plieniace vojská, tak usadlosť bola nestrážená. Okovanú bránu mi otvoril mladý svalnatý muž tmavej pleti. Trvalo chvíľu kým sme sa navzájom spoznali. Bagrat, dedič rodu a brat Anoush. Pred rokmi som ho učil jazdiť na koni a zvádzať dievčatá v blízkych dedinách.

„Balduin,“ oslovil ma tichým, odmietavým hlasom. Vo dverách stál ako rozložitá skala rozhodnutá nikoho nepustiť.

„Rád ťa vidím, Bagrat.“

„To však ja nemôžem povedať. Čo tu chceš?“ v hlase mal ľadový chlad.

„Myslel som na návrat ...,“

„Nie,“ otočil sa mi chrbtom a zatváral dvere.

„Počkaj, Bagrat,“

„Balduin, počúvaj ma,“ v hlase nemal zlobu, len pohŕdanie...a smútok. „Nikto z nás sa nehanbí, že si medzi nás patril. Získal si slávu a moc, ale tvoje činy potom... Vraždy neviniatok, zrada svojho kráľa a odmietnutie kríža. Si vyvrheľ cirkvi a prekliate stvorenie.“

Pokrútil sklonenou hlavou. „Choď preč a nikdy sa nevracaj. Tu už nie je tvoj domov. Tvoje vysvetlenia ma nezaujímajú a nech si chcel čokoľvek, odpoveď bude vždy nie.“

Šach, večerný krb a prechádzky v sadoch ‒ bez toho dokážem žiť, ale nemohol som len tak odísť. Nie bez toho najdôležitejšieho, prečo som sem prišiel.

„Jednu poslednú vec!“ vykríkol som.

Dvojica čiernych očí sa do mňa mĺkvo zaborila.

„Anoush, čo je s ňou? Ako sa má?“

„Taký bojovník ako ty... Mal si tu byť, keď sme ťa potrebovali. Pred troma rokmi nás napadli Turci. Zabili jej muža, zabili jej dieťa a znásilnili ju. Odišla, Balduin. Odovzdala sa Bohu.“

Cítil som ako sa mi podlamujú kolená a v bruchu sa šíri chlad.

„Žije,“ pokračoval Bagrat, keď uvidel ako blednem. „V kláštore Svätej Vannike. A teraz už choď. Ak ťa tu ešte uzriem, vypustím psov,“ neodchádzal ako nepriateľ, ale ako muž, ktorého zradil brat. Dvere sa zabuchli a havrany na streche sa smiali a škriekali.

Pred rokmi keď sme si s Anoush boli ešte blízko, bola až neuveriteľne krásna ‒ a to aj na pomery krajiny, kde každá druhá žena bola ako princezná. Múdra, s jazykom ako britva, plná smiechu a života. Keď sme si vtedy predstavovali, ako sa budú vyvíjať naše životy, Anoush mala pred sebou stovky ciest ‒ ale určite nie takúto. Nech bolo akokoľvek zle, nemala právo, nemohlo to byť správne...vzdať sa sveta, ktorý na ňu čakal a odovzdať sa Jemu.

Mal jej patriť celý svet a nie len štyri studené steny kobky.

Kláštor Svätej Vannike sa nachádzal niekoľko míľ smerom do vnútrozemia a v duchu škrípajúc zubami som sa vliekol prašnou cestou. Nech ľudia hovorili čokoľvek, nebol som to ja, kto zradil Boha, ale On, kto zradil mňa. Keď po modlitbách nám ukázal znamenie a potom nás opustil a nechal dve tisícky statočných mužov zahynúť v horiacich pieskoch Abú Darnábí. Za jeho zradu som mu napľul do tváre a odvrátil sa. A teraz akoby to nestačilo, zobral aj Anoush, využil ‒ nie, zneužil jej slabosť, uzurpoval si ju a ukradol.

Nepatrila mu, nemal na ňu žiadne právo.

Zobral ju mne. Už opäť.

Na prvý pohľad by človek stavbu považoval skôr za pevnosť, ako za kláštor. Aj keď v týchto dobách to bolo skoro jedno. Vysoké kamenné múry bez okien, bezútešné hradby uprostred bezútešnej zeme.

Matka predstavená bola napodiv dosť mladá žena s vážnou tvárou a nepreniknuteľným výrazom. Muž s vojenským postojom a s podozrivou žiadosťou vidieť sestru Anoush v nej nemohol vzbudiť dôveru, tak celým držaním tela dávala najavo odmietnutie. Napriek tomu však zostávala slušná a po niekoľkých vetách sa zdvihla zo stoličky.

„Pán Balduin,“ povedala, uhýbajúc pohľadom. „Snažím sa veriť, že vaše úmysly sú čisté, avšak vašej žiadosti v žiadnom prípade nemôžem vyhovieť. Naše zverenkyne neprijímajú nijaké návštevy z vonku, náš kláštor je hrádzou proti svetu, pred ktorým sa rozhodli uniknúť. Toto je konečné rozhodnutie každej sestry a regula kláštora.“

„Nežiadam predsa tak veľa,“ skúšal som pokorne. Ženy schopné prežiť uprostred takejto pustatiny som nemohol inak ako si vážiť, aj keď som s nimi nesúhlasil. „Len jeden rozhovor, len chvíľa, môžete byť pri tom ako gardedáma...“

„Ako som povedala, „Snažím sa vám uveriť.“ ale nedokážem to, pán Balduin. Na krku vám možno visí kríž, ale v srdci máte noc, akú nepresvetlí Jeho slnko. Snažím sa uveriť, ale neverím vám. Muž ako vy nemá čo robiť medzi našimi múrmi a určite sa nemôže stretnúť s nijakou sestrou,“ matka predstavená sa zdvihla k odchodu.

Nedá sa prejsť tisíc míľ z Damietty a potom sa nechať odbiť takouto.. Jeho neviestkou!

Kľučka dverí na ktorú už-už siahala sa jej vytrhla z ruky a dvere sa hlučne zabuchli. Kúzlo mi na okamih premenilo buľvy očí na dve gule ohňa a bolesti. Matka predstavená sa ku mne s hrôzou obrátila.

„Satanáš,“ zašepkala. „Apage!“

„Mýlite sa, ctihodná mníška. Tieto satanské kúzla, ako ich nazývate, boli posvätené kňazmi zo Sionu a Jeruzaléma. A neprešiel som z Egypta, aby som odišiel s prázdnymi rukami. Dáte mi..TO ČO CHCEM a to, o čo vás žiadam!“

Musela vidieť, tú zmenu ‒ už nie pokorný pútnik, ale Balduin Nagerrinte. Generál, pri mene ktorého sa triasli neveriaci aj veriaci, aj ich králi a vládcovia. Pred očami sa mi zmenšovala a strácala sa v hábite.

„Kde je Anoush?“

„Nemôžete...“

„Tak kde je, hovor!“

„Nemôžete ju vidieť, aj keby ste ma na mieste zabili. Je chorá. Umiera.“

Vraj hnev je červený, ale môj nemal nijaká farbu. Podišiel som k drevenému krížu visiacemu na stene sledovaný dvojicou vystrašených očí. Najradšej by som kríž strhol a rozlámal v rukách ‒ ale nie, za všetko mohol On, nie jeho syn. Cítil som sa ako arabská mulica, ktorej pred nosom visí mrkva...a keď natiahne krk aby na ňu dočiahla, mrkva sa odtiahne ďalej. Nielen odtiahne, On z nej ešte po kúskoch odlamuje, až nezostane nič, za čím by sa mulica slepo hnala.

„Zaveď ma k nej,“ môj hlas nepripúšťal nijaký odpor.

Anoush ležala v prázdnej cele, vlasy jej zošediveli a líca, celá tvár sa chorobou prepadli do seba, koža bola nalepená na kostiach bez kúštička mäsa.

„Čo jej je?“

„Nevieme,“ matka predstavená si vzdychla. „Pre niekoľkými týždňami zaspala a už nevstala. Nikto nepozná túto chorobu ani liek na ňu. Dávame jej trošky vody, ale viacej nemôžeme...“

„A ako ju liečite?“

„Neliečime.“

Ťažká ruka dopadla matke predstavenej na rameno a prsty sa bolestivo zaryli.

„Pán Balduin,“ zastenala snažiac sa vykrútiť. „Všetky sestry sa denne modlia aby si ju k sebe povolal čo najskôr a ušetril ju bolesti. Čo viacej môžeme robiť?“

„Vy nič, ale ja áno.“

Prosiť o smrť pre dievča, ktoré malo mať pred sebou ešte celé desaťročia života? Zvrátenosť, ktorú som kedysi chápal, ale teraz ma napĺňala odporom. Zohol som sa a zobral Anoush do rúk. Bola ľahká ako vrecko kostí.

„Kam idete? Nesmiete ju brať preč!“

„Idem nájsť liek.“

„Liekom je Jeho láska...,“ začala matka predstavená, ale nepočúval som ju. Ťažká palica ju odstrčila z cesty a zvalila na zem.

Kláštor mal v maštaliach kone ‒ zúbožene a vychudnuté stvorenia bez sediel, zvyknuté ťahať pluh a nie nosiť jazdcov. Na jedného som vysadol, Anoush prehodil pred seba a popohnal ho k bráne kláštora. Brána tiež mala patriť skôr hradu ako kláštoru a teraz mala mrežu spustenú.

„Otvorte!“ kričal som. „Otvorte tú bránu, lebo ju vylomím!“

Dlho nevyslovené kúzla pálili v hlave ako ohne pekelné, ale železo sa začalo otriasať a čoskoro aj dvíhať. Biela postava sa vrhla pred koňa a kričala mávajúc rukami.

„Nesmiete ju zobrať preč, nesmiete!“

Matke predstavenej už nikto nestihne vysvetliť, že je chyba vbehnúť zvieraťu do cesty ‒ aj takému otupenému a apatickému ako bol tento kôň. Snáď to bolo krikom, alebo mávajúcimi rukami postavy pripomínajúcej prízrak v plachte, ale kôň sa splašil a erdžiac vykopol nohami. Kopal a dupal kým som ho neupokojil, jeho kopytá dopadali na to, čo pred chvíľou bolo ešte protestujúcou matkou predstavenou. Havrany, moji veční spoločníci, sedeli na múroch a krákajúc pozerali na krv mníšky ako vsakuje do žltej zeme.

Uniesť mníšku je ťažko ospravedlniteľné, ale zavraždiť matku predstavenú je zločin. Nikomu by som s mojou povesťou nevysvetlil, že išlo o nehodu a ozbrojenci určite čoskoro vyrazia na trestnú výpravu. Úbohú mitrhu, ktorá nás niesla, som sa bál príliš popoháňať zo strachu že padne na zem a pridá svoje kosti k už ležiacim popri ceste. Vliekli sme sa rýchlosťou svižného kroku. Uvedomoval som si to šialenstvo ‒ bez vody a zásob, bez jasného cieľa. Vnútri som však cítil ošiaľ na hranici zdravého rozumu, niečo, čo vidieť na očiach svätých prorokov, ktorý po rokoch postenia sa v horách zostúpia preniknutí víziou medzi ľudí a nič ich nedokáže zastaviť.

Ozbrojenci nás dohonili druhý deň pred večerom. Poznal som ich druh, vrahovia ktorí hľadali vznešenú zámienku na zabíjanie a kradnutie, v niektorých zemiach si hovorili šerifovia alebo ochrancovia poriadku. Brnenia nemali, len prilby z tenkého plechu a kruniere z hrubých volských koží. Ich meče boli zubaté a hrdzavejúce, ale to ich nemohlo zastaviť. Proti ním predsa stál obyčajný muž v plášti s dlhou palicou.

Nevedeli, alebo nechceli vedieť, že ten muž býval kedysi tancujúci Derviš.

Nemohli vedieť, že palica má v sebe zaliate olovo, čo ju premenilo na nenápadne vyzerajúcu predĺženú ruku smrti.

Ale určite mali vedieť, že nie sú nijakí bojovníci, len vrahovia zvyknutí týrať dedinčanov.

Bojovať sediac na koni je majstrovstvo, dokázať udržať meč v jednej ruke a zviera ovládať len zápästím a kopancami do slabín. Úder ťažkým mečom vyžaduje veľkú silu, zmeniť smer úderu ešte väčšiu. Ozbrojenci neboli ani majstri, ani nemali potrebnú silu.

Jediné čo tancovalo bola moja palica ‒ úder do helmy ju sprehýbal a vtlačil do lebky, náraz o ruku drtil kosti a trhal mäso. Bolo to ľahšie ako zabíjať deti ‒ tie by aspoň skúsili utiecť. Palica zvírila vzduch a po chvíli štyria muži ležali na zemi a v smrteľných kŕčoch vdychovali krvavú hlinu. Mali sme ich kone, zásoby a vodu a môj cieľ sa rysoval oveľa jasnejšie.

Ten večer sme sa utáborili v malom hájiku medzi pokrútenými olivovníkmi a vysokými agáve. V hájiku nebol prameň, ale tráva a kúsky machu na prespanie boli viac než dostačujúce. Na nočnej oblohe som vyhľadal Severku, svetlo nebeského vozataja, a pozeral k temnote na severe. Tam, cez pol Anatólie bola provincia Inkoníon, kde určite bude liek. A ak nie, tak ešte ďalej, na pobreží mora ležal Trapezunt, veľké a bohaté obchodné mesto. Tam niekde musí byť nádej na vyliečenie, nádej na druhú šancu pre Anoush a možnosť pre jej druhú voľbu. Vychudnuté telo som zabalil všetkého nášho oblečenia a zaspal držiac Anoush za kostnatú ruku.

Oči som otvoril ešte pred brieždením a on tam už sedel na kameni a uprene nás pozoroval. Vysoká postava v bielom, vznešené rysy tváre, svetlé vlasy a na chrbte krídla s holubím perím. Anjel.

Hlavou mi preleteli všetky dávne, aj už skoro zabudnuté hriechy a s myšlienkou, že prišiel čas postaviť sa pred Jeho tvár som sa bál čo i len pohnúť.

Anjel pokýval hlavou a prehovoril, „Nepatrí ti,“ povedal mäkkým melodickým hlasom. Nechápal som.

Pohol hlavou smerom k Anoush, „Ona ti nepatrí. Nemáš právo ju brať preč.“

Skoro som sa rozosmial na celé ústa. V zbabelosti som si predstavil že už prišiel pre mňa, oznámiť poslednú hodinu a vyriecť ortieľ. A on zatiaľ chcel Anoush...

Chvíľková úľava sa zmenila na zúrivosť. Zase ON!

„Zvrhlé túžby zradného Boha nepočúvam,“ odsekol som. „Odíď.“

Anjel na skale len pokýval hlavou.

„Tak odídem ja,“ zdvihol som sa zo zeme.

„Neodídeš.“

„Chceš mi v tom zabrániť?“

„Nie chcem. Zabránim.“

Od Anoush ma delil jeden krok. Kým sa mi noha dotkla zeme, už pri mne stál. Jeho päsť som na tvári pocítil ako náraz kováčskeho kladiva. Na jazyku mi v krvavých slinách ležali zuby.

Zdvihol som sa a urobil ďalší krok.

Ďalší úder do tváre.

Vražedná palica sa anjela ani nedotkla, pretínala vzduch, zatiaľ čo jeho belostné ruky s jemnou kožou drtili moje zuby, nos, údery do hrude zastavovali tep srdca.

Po chvíli som bez sily zostal ležať na zemi, na skrvavenú tvár sa mi nalepila hlina.

„Prečo ma rovno nezabiješ?“

„Neprišiel som súdiť a trestať Teba.“

„Tak čo chceš?“

„Nie ja, ale On,“ anjel už opäť sedel na kameni, na tvári mal výraz ako povýšenecký, tak aj smutný. „Som tu ako jeho hlas a ruka. Ako oko a vyslanec, ako stelesnenie Jeho vôle.“

„A čo si jeho zradná excelencia praje?“

Úder do spánku ma opäť zrazil do už krvavej hliny.

„Neurážaj Jeho meno,“ upozornil ma anjel.

„Takto ma čoskoro zabiješ,“

„Nezabijem,“ uistil ma.

„Predpokladám, že to má nejaký cieľ. Aký?“

„Vzdaj sa jej, Balduin Nagerrinte.“

Niektoré slová, aj keď jednoduché, nedokážu preniknúť závojom bolesti. Nechápal som.

„Zober Anoush a vráť ju tam, kam patrí. Odovzdaj ju do Jeho milujúcej náruče v kláštore...“

Bezzubo som sa začal chechtať.

„On je všemocný a mňa o niečo žiada? Keď je všemocný, tak predsa môže všetko!“ smial som sa zo zeme. „Môže ma skosiť tu a teraz, môže ju zdvihnúť do vzduchu a v okamihu preniesť kamkoľvek na svete! Prečo klamete?“

„To nie je klam, Balduin. Byť všemocný neznamená aj všetko urobiť. Sú určité pravidlá... Ktoré však odpadlík ako ty ani chápať nechce.“

„V kláštore zomrie.“

„Smrť je nič, život je len krátka zastávka uprostred večnosti. Napriek stáročiam učenia na ňom lipnete ako dieťa na matkinom prsníku.“

„Zaslúži si žiť. Spoznávať život a svet, jeho krásy...“

„Sveta sa dobrovoľne vzdala, keď je tento príliš ubližoval. Zaslúži si zbavenie bolesti a raj.“

„Klamár!“

„Sám seba klameš, Balduin. Vieš že je raj, tak ako aj peklo.“

„Tak prečo jej nedovolí rozhodnúť sa? „

„Už sa rozhodla, zo svojej slobodnej vôle, ktorá jej bola daná tak, ako každému stvoreniu.“

„Rozhodla sa vo chvíli bolesti a slabosti!“

Anjel pokrútil hlavou, „Rozhodla sa sama a odovzdala sa Jemu. Patrí Jemu a Ty nemáš právo to meniť. Nemáš právo jej opäť otvárať svet bolesti a sklamania.“

„Jeho sľuby skrývajú nie raj, ale prázdno a ničotu. On je klamár a nikdy mu ju nevydám! Nič mu nepatrí!“

„Myslíš teraz na Abú Darnábí?“

„Ano!“ to som už stál a od zúrivosti prskal červené sliny. Pud sebazáchovy a vedomie nezastaviteľných úderov mi však nedovoľovali vrhnúť sa na bielu postavu.

„Kto si Ty,“ zahrmácal, stojac s rozprestretými krídlami. „Kto si, že súdiš Jeho kroky, keď zo sveta nič nevidíš a nechápeš súvislosti? Kto si Ty, aby si povedal že mŕtvy vo vyhranej bitke je lepší ako padlý v bitke prehranej?“

Jeho hrmiaci hlas mi otriasal vnútornosti, veril som, že by dokázal zboriť hradby Jericha.

Len som pokrútil hlavou a odvrátil sa. „Si horší ako turek pri teologickej dišpute.“

Anjel sa bez slova usmial. Veľmi jemne.

Sedeli sme oproti sebe bez pohybu celé hodiny. Slnko padlo za hory na západe a vyšlo za pustatinou na východe. Spaľovali ma rany, ktoré začínali páchnuť hnisom. Pred očami mi tancovali dúhové kruhy. Anoush spala mŕtvolným spánkom v tieni olív.

„Ak sa k nej priblížim, zrazíš ma na zem, však?“ opýtal som sa popraskanými perami.

„Áno,“

„A ak odídem?“

„Tak ju vezmem do náruče a odnesiem do kláštore svätej Vannike, kam patrí.“

„Ale nemôžeš ma zabiť?“

„Nie,“ zdalo sa, že to anjel ľutuje.

„Ak tu zostanem sedieť, tak čoskoro bez vody aj tak zomriem. To bude ako keby si ma zabil.“

Anjel pokrútil hlavou, „To nebude ako keby som ťa zabil.“

Odmlčali sme sa a slnko pokračovalo vo svojej púti.

Bol to snáď tretí deň pod spaľujúcim kruhom na oblohe, keď sa anjel s povzdychom zdvihol a natiahol, akoby si narovnával kosti. Už som musel blúzniť, zdal sa mi krásny a vznešený, jeho úsmev a oči žiarili pokojom a mierom.

„Možno by sme sa mohli dohodnúť,“ prehovoril zádumčivo.

„Čo?“ jazyk ma neposlúchal, bol ako kus mŕtveho mäsa v smradľavej jaskyni úst.

„Je niečo, čo môžeš urobiť a potom sa On vzdá Anoush...“

„Čo mám urobiť?“ zachrapčal som.

„Menej ako deň cesty na západ je malá rieka. Asi dva dni cesty proti jej prúdu je dedina ‒ v nej žije kováč. Musíš priviesť jeho dve dcéry k Nemu.“

„Ako priviesť?“ nerozumel som.

„Priviesť.“

Nechápal som zmysel tohto obchodu, ale to nebolo nutné. Bola to moja súkromná krížová výprava a bol som ochotný si čokoľvek vytrpieť a vykonať akýkoľvek čin.

Nohy sa mi podlamovali a ledva ma udržali. Krívajúc som sa vybral k západu.

„Ako ti môžem veriť, že kým tu nebudem, nezoberieš Anoush späť do kláštora, alebo že zatiaľ nezomrie?“ obrátil som sa ešte na anjela.

„Môžeš mi veriť,“ odpovedal.

Zvláštne, ale toto krátke uistenie mi stačilo. Určité pravidlá nemusím chápať, stačí vedieť že sú.

Alebo biely okrídlenec odhadol vzdialenosť príliš optimisticky, alebo jednoducho nerátal s tým, že zranený muž sa ledva bude vliecť. Do dediny mi to trvalo takmer štyri dni.

Neviem ani ako sa dedina volala, zopár škaredých domov túliacich sa k sebe v údolí riečky. Miestny krčmár sa ma ujal a aj bez zaplatenia mi dal najesť, napiť a ošetril rany. Potom som na dlho zaspal horúčkovitým spánkom.

V spánku sa mi hlavou miešali obrazy Anoush. Raz šťastnej, ako na rukách drží deti a objíma muža, tancuje na lúke, na trhovisku kupuje s úsmevom farebné látky a prirovnáva si ich. Potom obrazy Anoush mŕtvej a umierajúcej na stovky spôsobov. Obrazy Anoush roztrhanej, prebodnutej, utopenej, vychudnutej a bledej, bez vlasov a mäsa na kostiach.

Strhol som sa z ťažkého spánku. Na stene oproti postele visel kríž s Jeho synom. Odvrátil som pohľad, ale aj tak sa mi zdalo, že v hlave počujem jeho hlas. Neodbytný a krutý.

Vytackal som sa na poludňajšie slnko a našiel kováčov dom.

Bol to malý a chudý muž, len jeho mocné a hrubé ruky prezrádzali čím sa živý. Voči zvláštnemu cudzincovi bol opatrný, nie však nepriateľský. Rýchlo som zvrtol reč na jeho dcéry a vtedy zmĺkol a posmutnel. Odviedol ma do zadnej izby a opäť ma prepadla beznádej.

Pri anjelových slovách som očakával, že bude potrebné sprevádzať dve ženy na ceste do kláštora, alebo nejakým spôsobom obrátiť hriešnice na správnu cestu...

Predo mnou ležali dve dievčatá, ešte deti, asi dvanásť a desaťročné. Bledé a nepekné ploché tváre, obidve v bezvedomí zabalené v prikrývkach, izbu napĺňal chorobný puch.

Zlomeným hlasom kováč rozprával svoj jednoduchý a smutný príbeh. Obidve dievčatá pre týždňom zaľahli s bahennou horúčkou a už sa neprebrali. V dedine nebol ani bylinkár, ani mág, ktorý by mohli pripraviť liek. Bahenná horúčka do dvoch, troch týždňov zabíjala, takže dievčatá boli už odsúdené.

Kováč však vyslal pred niekoľkými dňami svojho pomocníka do blízkeho mesta, aby kúpil bylinky a medicínu za akúkoľvek cenu.

Pohľadom som prebehol po stenách chalupy, niekde tam musel byť symbol zradcu. Bol tam ‒ jeho umučený syn so smutným výrazom na doráňanej tvári.

„Naozaj to chceš? Ty? Všemocný?“, opýtal som sa ho v duchu.

„Áno...“ odpovedal. Alebo sa mi to len marilo v unavenej mysli.

„Dve nevinné dievčatá...“

„Teraz nevinné. Za roky by zišli z cesty a vydali sa v ústrety zatrateniu..“

Boh, bohovia, rovnako ako diabli, veľkí mágovia a králi majú jedno spoločné ‒ v hádke s nimi sa nedá vyhrať.

S kováčom som sa úsečne rozlúčil odišiel smerom k najbližšiemu mestu. Pohľady dedinčanov som cítil zabodnuté do chrbta, ale nemal odvahu ich opätovať.

Po dvoch dňoch cesty pod horúcim anatólijským slnkom som stretol kováčskeho pomocníka. Nemal pri sebe nič vzácneho a ani ja som nevyzeral ako lupič, takže nechápal čo sa deje, keď naňho dopadla ťažká palica a vzala mu život.

Liečivé prášky a masti som zadupal do zeme, bylinky zobral vietor.

Anoush ležala pod skrúteným olivovníkom ako som ju nechal, anjel tak isto sedel na „svojom“ kameni akoby som odišiel len pred hodinou.

„Urobil som ako si žiadal.“

„Nežiadal som ťa,“ opravil ma. „Ale máš pravdu, urobil.“

Kone sa už dávno kamsi rozutekali. Bez ďalších slov som zobral Anush a ruky. Jej dych bolo ledva cítiť a vážilo asi toľko, ako pierko.

„Berieš ju na smrť,“ ozval sa mi za chrbtom vznešený hlas. „Je to jej osud.“

Najradšej by som tej okrídlenej postave vykričal do krásnej tváre, aký je jeho pán a stvoriteľ, všemocný a vševedúci, žiarlivý a bezcitný netvor. Mlčal som.

„Ak pôjdete na západ, dostihne vás mor a skončíte v stokách medzi krysami a výkalmi. Na severe a východe sú nájazdníci a bolestivá smrť mečom. Na juhu lúpežníci, čo ju znásilnia a odhodia. A ak sa dostanete k moru, tam čaká smrť chladná, v prázdnych pohľadoch rýb. Tam všade odíde zo sveta preklínajúc tvoje meno, Balduin. Zober ju naspäť do kláštora...“

Jemu už nikdy nebudem veriť ‒ alebo klame, alebo svoje úmysly skrýva tak dobre, že je to ako klam. Ale teraz som cítil, že anjel hovorí pravdu.

„Pôjdeme na východ...“

„Tam je smrť...“

„Ďaleko na východ. Tam, kde On už nemá moc.“

„Tam, Balduin Nagerrinte , nájdeš len iných bohov. Rovnako strašných, krutejších a ešte nepochopiteľnejších.“

„Tak pôjdeme ešte ďalej, kde nevládnu bohovia, kde pravidlá a zákony stanovujú muži.“

„A sám dobre vieš, že ľudské pravidlá sú oveľa horšie, ako tie božské.“

Pokrútil som hlavou. Ani s anjelmi sa nedá hádať.

Možno má pravdu, ale úplne mu uverím, až sa moje oči navždy zavrú a prejdem cez posledný závoj. V rukách som držal blízku dušu obalenú krehkým telom ‒ a to bolo dôležité. A nikto mi ju nezoberie.

Olivový háj sa už skoro stratil na obzorom, keď sa anjel opäť ozval.

„Balduin!“ zakričal. „A keď príde čas, kto sa za teba postaví tvárou v tvár bohom a preleje krv?“

Teraz už s úsmevom som sa obrátil. „Odkáž vševedúcemu, že ak to nevie, tak odpoveď je ‒ nikto. Ale kým budem vládať, o bohov a krv sa dokážem postarať sám.“

Vojak a maršál.

Tancujúci derviš kríža.

Takmer kráľ.

Zradca a heretik.

Balduin Nagerrinte, pútnik zemou, ktorú si nenásytní bohovia trhajú medzi sebou na kúsky.