Za dávnych časov

tu u nás, tu u nás v kotline

vládol Bajnó

ľuďom, lesom, dedine

Múdry, silný, statočný

Tiahol so Sámom do vojny

So Sámom proti Avarom,

zanechal tu ženu s dieťaťom

Iba ženu zanechal

v rodnej dedine

knieža Bajnó napospas

ľuďom, zverom, Moréne

Najkrajšiu zo všetkých žien

Miroslava bolo jedným z jej mien

Túžil po nej nejeden z mužov

vlkodlak i Moriguš, kňaz Valesov

To on sa vydal do Marhátskeho lesa

do lesa tvorov temných

A vyhľadal Černokňažníka

vládcu čarov zlých

Marhátsky les bolo miesto mnohých tajomstiev. Význam jeho pomenovania sa už dávno vytratil Slovienom z mysle. Len málo ich vedelo, že to bolo bojisko, kde spojené kmene Slovienov a Antov pred viac ako dvesto rokmi porazili posledné kmene Germánov, ktorí predtým sídlili v týchto krajoch. Les a hora boli pomenované podľa bojového pokriku Slovienov 'Mar há !' Mor ho !

Podľa povestí, po bitke vtedy ešte stále mocný Slovieni a Anti zakliali duše svojich najobávanejších nepriateľov a odsúdili ich na večné blúdenie po mieste kde padli, aby nemohli škodiť víťazom zo záhrobia. Odvtedy len najhorší vyvrheli spoločnosti, muži bez rodiny a kmeňa, nachádzali útočisko na tomto temnom mieste. Jedným z takých bol aj Černokňažník, kňaz ktorý neslúžil žiadnemu bohovi, len sebe samému a neváhal obcovať s bytosťami ktorých sa smrteľníci desili a bohovia nimi opovrhovali.

Moriguš bol mladým kňazom boha plodnosti, veľmi obľúbeného v kotline na východ od Marhátskeho lesa, zvaného Vales. Syn druhej ženy náčelníka kmeňa, jedného z mnohých, ktorí sa pridali ku Samovi v jeho boji proti Kaganovy na juhu. Nebol jedným z obľúbených synov svojho otca, pretože nebol mocný a nevedel dobre bojovať. Zato mal zlatý jazyk - ako Slovieni nazývali dar výrečnosti - čo sa mu náramne hodilo pri obetných obradoch a vešteniach. Tak sa stal kňazom - ako mu velila jeho túžba po uznaní a obľube - najobľúbenejšieho boha v jeho kraji, Valesa.

Avšak dnes ho sem priviedla iná túžba - a tou bola láska.

Keď vyskúšal všetky Valesove kúzla a odvary ktoré mu mali zabezpečiť lásku jeho vyvolenej, vybral sa sem, do lesa Černokňažníkovho. Vedel že jeho temné kúzla nevedia zabezpečiť lásku ani nežné city. Temné kúzla iba klamú podvádzajú - ale i toho sa dá využiť.

Bol to čas krátko potom, ako sa roztopili posledné snehy a Moriguš kráčal po temnom Marhátskom lese, temnom i bez listov cloniacich slnko, ktoré ešte nestihli stromom narásť po ich zimnom spánku.

Konečne došiel k miestu o ktorom hovorili zvesti, ktoré počul v okolitých dedinách. Skutočne, tak ako mu hovorili roľníci z dedín na okraji tohto temného lesa, dorazil ku bralu, do ktorého bol z východnej strany vytesaný zakrvavený oltár.

"Musíš mu obetovať tučného zajaca. On neje ich mäso, živý sa ich dušou. Keď zacíti ako k nemu priletí zajačia duša, príde k tebe a za odmenu, že si ho nasýtil ti splní jedno želanie." hovoril mu roľník v osade.

Moriguš tomu neveril. Ale nevedel o nijakom inom spôsobe ako ho nájsť.

"Pozri, jedného takého tu mám. Presne takýchto dušu má najradšej. Dám ti ho za ... tvoje topánky vyzerajú pekne. To je volská koža ?" roľník sa chtivo pozeral na jeho topánky. On sám totiž žiadne nemal.

Ako pristupoval k oltáru, jeho bosé nohy sa zabárali do bahna pred bralom. Akoby tráva, ktorá drží pôdu po kope, vyhynula a zostala tu iba holá zem. Moriguš vytiahol z brašne zviazaného zajaca a položil ho na kamenný oltár a vytiahol svoj kostený nôž.

'Prepáč bratku' pomyslel si Moriguš a jednou ranou presekol zajacovi chrbticu. Vales nepožadoval zvieracie obete. I keď ľudské boli v krajnom prípade prípustné.

Čakal no nikto neprichádzal.

"Ak by náhodou dlho nechodil, musíš tri razy vykríknuť čarovné zaklínadlo : Hoj, Černokňažník pán vecí temných, volám ťa! Pretože asi spal a nestihol chytiť dušu zajaca. Černokňažník má výborný sluch, aj keď je to už starec, má uši ako vlk, veru tak."

Nadýchol sa a zhlboka na celý les trikrát zavolal zaklínadlo ktoré mu poradil roľník.

"Kto ma volá ?" ozval sa výrazný hlas za Morgušom. Nebol hromový ako očakával od vládcu temných čarov ... vlastne bol tenký, dokonca by povedal že až nemužne škrekľavý.

Moriguš sa otočil. Za ním stál malý starec, úplne lysý, so stareckými škvrnami na jeho holej lebke, oblečený v čiernom konopnom rúchu, podobnom aké nosili kňazi ostatných bohov.

"A ešte volačo, chlapče. Vždy ho oslovuj Temný kňaz alebo Ó, Černokňažník alebo tak voláko. Musíš mu vzdávať patričnú úctu."

"Ó, Černokňažník, volám sa Morguš a prišiel som ..."

No Černokňažník ho nevnímal a len prekrivkal okolo neho k oltáru na ktorom ležal Morigušov zabití zajac. "Doniesol si mi zajačika ? Pekne vykŕmený, áno, áno. Poď, poď ! A nestúpaj mi po záhradke ! Je čerstvo prekyprená. Tak poď !" kričal svojim škrekľavým hlasom a rýchlim, kývavým krokom sa vydal smerom odkiaľ prišiel.

V temných lesoch smrti a zloby

našiel mocného kňaza temnoty

V jeho brlohu, zabudnúc na boha jeho

vyjavil mu podobu svojho chtíču zlého

Brloh Černokňažníka bol vo vedľajšom kúdeli sopky, čiernej jaskyni páchnucej sírou a čpavkom. Černokňažník pokynul Morigušovi nech si sadne na rohož a sám sa venoval sťahovaniu kože zo zajaca..

„Tak, chlapče, teraz môžeš hovoriť.“

„V dedine ... " začal Moriguš, no Černokňažník ho prerušil svojim hlasom podobným brúseniu nožov : "Čo ? Nerozumiem ti. Hovor hlasnejšie."

„V dedine pod Bajnovým hradiskom býva jedna žena, ó, kňaz čierňavy. Je to najkrajšia žena pod slnkom, každý muž po nej prahne, no každý sa bojí pomsty jej muža, ktorý je práve teraz vo vojne proti Avarom. Tá žena ... sa volá Miroslava, dcéra Razimíra.“ povedal Moriguš, najvznesenejšie a najúctivejšie a zároveň i najhlasnejšie ako bol schopný.

Černokňažník neprehovoril, len ďalej sťahoval zajaca. Moriguš pokračoval : „Má krásne dlhé plavé vlasy, zelené oči ktoré žiaria ako polia za skorých jarných dní, vysoká a predsa s plnými krivkami ...“

„Teda Bajnová žena.“ utrúsil Černokňažník, ktorý medzitým už stiahol kožu z ľavej strany zajaca a začal sa venovať jeho druhej strane. V tejto činnosti bol naozaj zručný.

„Áno, ako hovoríš, služobník vecí temných.“

„A predpokladám, že Valesove odvary lásky a zabudnutia si už dávno vyskúšal a ‒ ako obvykle ‒ nefungovali ?“ teraz bol už zajac úplne stiahnutý. Černokňažník rozostrel kožu na zem a začal prepichovať zajaca ražňom. Toto mu išlo oveľa pomalšie ako sťahovanie kože.

„Presne tak, ó, pán temného lesa.“

Černokńažník ešte hodnú chvíľu zápasil s ražňom až sa mu nakoniec podarilo prepichnúť brucho zajaca, vyceril svoje pokazené zuby a povedal : „Pomôžem ti, kňaz Valesovov, ale pod jednou podmienkou. Miroslava a Bajnó majú spolu syna ‒ Hombrého. Krv Bajnóvho rodu je silná a chutí temných tvorom, robí ich silnejšími a múdrejšími, láka duchov bojovníkov. Chcem, aby si mi ho doviedol, živého a zdravého sem, do môjho lesa.“ Černokňažník medzitým dal zajaca nad oheň, pomaly ním otáčal a čakal. Nevedno či na jeho odpoveď alebo jedlo.

„Spravím to.“ povedal

Černokňažník sa zamračil.

„Ó, služobník krutých Bohov !“ dodal

V tmavom brlohu pomaly začínali smrdieť nevybraté vnútornosti zajaca.

Chcel Miroslavu získať a mať

mať bez ohľadu na cenu

tou cenou bola krv syna

bol to syn Miroslavy a Bajnú

Černokňažník ryl čiary do zeme i stromu

zmenil Morigušovi jeho podobu

Jeho podoba iná, teraz i jeho meno,

i jeho tvár, telo i hlas ‒ teraz bol Bajnó

Ešte v tú noc sa Bajnó vrátil do svojho hradiska. Hostina a pitka ktorú dal vystrojiť trvala tri dni a tri noci. No mnoho ľudí sa pýtalo : prečo sa vrátil bez mužov ? A nemá svojho koňa, ale iného, síce rovnako krásneho, ale nie toho švárneho hnedáka na ktorom odchádzal.

Na všetko mal odpoveď. Avary ho zranili a Sámo ho prepustil. Jeho kôň zomrel v boji, a Sámo mu daroval nového, za jeho zásluhy. A jeho mužom predsa ešte stále velí Radko! Nech sa i on osvedčí v boji ! On chce byť so svojou ženou a synom. I keď oveľa viacej času trávil v lóži so svojou ženou a na syna sa takmer ani nepozrel. No nikto sa ho neodvážil nazvať zbabelcom, či pokrytcom. Bol to predsa veľký Bajnó.

Tak sa skončila zima a začala sa jar, zasialo sa a na poliach a už rašili prvé zelené steblá jačmeňa.

Vlkodlak Dragoň na Marháte žil

nenásytný bol to netvor

len chtíč v jeho srdci bil

čo prinášal skazu a mor

Nahneval sa na spojenca temného

i rozpútal hádku horšieho a zlého

"Prečo ? Koľko krát som ťa prosil a ty si ma odmietol ? A teraz najcenejšiu trofej daruješ holobriadkovi z kotliny ?" kričal Dragoň. Teraz stál nahý v jeho odpornej ľudskej podobe pred Černokňažníkovým úkrytom, rozhnevaný a zúrivý. Biele sliny mu tiekli po tvári ako besnému psovy. Aj keď Dragoňova duša bola spolovice vlčia a nedokázala milovať, Dragoň stále cítil vášeň a chtíč. Tú si, ako si myslel Černokňažník, plietol mylne za lásku. Hlúpi zapredanec zverov, ale jeho účelom poslúži.

"Tak to chceli duchovia, priateľu. Ale mám pre teba jednu úlohu ..."

"Skončil som s tebou ! Skončil ! Pôjdem, zabijem ich všetkých ! Holobriadka i ju, nech je akokoľvek krásna."

Černokňažník pokračoval nevzrušene : "Úlohu za ktorú odmenou ti bude Miroslava."

Dragoň stíchol a usmial sa na kamennú Černokňažníkovú tvár. Zrazu bolo v lese celkom ticho. Len jarné vtáky, ktorí nejakým omylom zablúdili do týchto nehostinných končín, mali odvahu prerušiť mlčanie Marhátskeho lesa.

A tak Černokňažník zradil Moriguša

lebo jeho už bola jeho chtivá duša

A skončila sa vojna proti Avarom

Sámo prepustil svoju družinu

Bajnó sa vracal za ženou a za synom

no osud mu vybral cestu inú

Vracal sa proti rieky prúdu

a namiesto syna stretol zrúdu

Bajnóvi už od malička predpovedali sudičky veľkú budúcnosť. A tak sa i stalo. Z urasteného zdravého chlapca vzrástol urastený mladý muž, typický Slovien - hnedé dlhé vlasy, zelené oči, ani tmavá ani bledá pleť, a i keď bol na svoj národ vysoký, so severnými Varijagmi sa rovnať nemohol. Bol len náčelníkom jednej dediny v kotline, ktorá ležala na samej hranici Avarského vplyvu. A keď raz jeden slávychtivý náčelník severných Avarov podnikol lúpežný výpad na Bajnóv domov, podarilo sa mu zjednotiť osady a dediny v kotline a nepriateľského náčelníka poraziť. Stal sa veľkým hrdinom v okolí, takým veľkým že si ho miestny zvolili za svoje knieža. Vystaval hradisko horách, na takom mieste, že sa tam poľahky mohli dostať ľudia z celej kotliny a pod tým hradiskom založil novú dedinu, ktorú miestny nazvali po ňom - Bajná. Keď sa objavil Samo a zjednotil Slovienov v boji proti Kaganovým Avarom, bol jedným z prvých ktorí sa k nemu pridali a po víťaznej vojne si ešte väčšmi upevnil svoje postavenie veľmoža. Ale pred nedávnom sa Kagan znovu pokúsil zaútočiť na Samove kmene a tak Samo znovu povolal členov svojej družiny. Ktorý priviedli svoje družiny. A členovia družín mali často svoje vlastné družiny. A tak, Samova družina bola vlastne armádou hodnou Frankského kráľa či Carihradského cisára. Kagan bol v štyroch bitkách štyrikrát porazený, trinásť jeho manželiek a osem synov zajatých, dokonca aj jeho mladší syn s prvou manželkou, jediný skutočný nasledovník padol rúk Slovienov. A tak sa Kagan znovu vzdal a Samo si vydobyl ďalšie víťazstvo. A Bajnó s ním.

A teraz sa klusom na svojom čiernom koni vracal nazad, ešte pred svojimi mužmi, ktorí, ako bol Sloviensky zvyk, boli väčšinou pešiaci, i keď sa Slovieni počas dlhého obdobia keď ich Avary nútili bojovať v ich vojnách, naučili od nich jazdeckému spôsobu boja. Túžil byť čo najskôr medzi svojimi ľuďmi - a hlavne pomilovať znovu svoju ženu a objať svojho syna ( o koľko asi vyrástol za ten čas ?).

Prechádzal práve cez Preseľový les, ktorý delilo na dve časti slepé rameno rieky ktoré musel obísť. Toto miesto už nebolo ďaleko od jeho domova, sotva hodinu jazdy cez les a obrábané polia. Jeho kôň ledva fučal a jeho láska ku spoločníkovi v mnohých bitkách zvíťazila nad túžbou po domove. Nebol ďaleko a chvíľka odpočinku pre neho i koňa ho predsa nezabije. A domov tak či tak príde ešte pred zotmením. Zosadol teda z koňa a viedol ho za uzdu cez húštinu k rieke. Keď prišli k brehu, niečo zašušťalo v húštine za ním.

To čo sa udialo potom, prebehlo behom pár sekúnd.

Bajnó sa inštinktívne otočil a v pohybe vytiahol svoj meč. Vtedy už naňho letel vlk, väčší ako čokoľvek, čo v živote videl, veľký skoro ako jeho kôň. No Bajnó sa nezlakol, nevedmo či pre šok v ktorom bol, či pre jeho dovahu a ostrielanosť v bojoch. Odspodu bodol na miesto, kde malo byť srdce toho netvora. To sa odohralo tak rýchlo, že v okamihu kedy netvorove pazúri dopadali na Bajnóve telo špička jeho meča sa už vnárala do netvorovho tela. I keď nezasiahol srdce, pretože meč skĺzol pod rebrách netvora (Bajnó by bol odprisahal, že sa ozval zvuk ako keď železo narazí o kremeň) spôsobil mu takú bolesť, že netvorov rev muselo byť počuť až v Bajnéj. No ani Bajnó nevyšiel bez zranení. Netvor ho zasiahol tak silno do ľavého pleca, že mal určite vykĺbenú ruku a jeho pazúre mu roztrhali na hrudi jeho kožené brnenie i mäso pod ním. Veľký vlk ležal na zemi s bruchom prebodnutým tesne pod hrudným košom. Bajnó zasa ležal na zemi s vykĺbeným ľavým ramenom a krvavou hruďou. No ani jeden z nich sa nevzdával. Netvor sa s vrčaním postavil na svoje ozrutné laby, Bajnó sa zasa postavil na nohy a prvý zaútočil na netvora. Pokúsil sa ho bodnúť medzi oči, no jeho zranené telo nebolo dosť rýchle a netvor stačil odskočiť dozadu. Vzápetí zaútočil on - skúsil sa zahryznúť Bajnóvy do nohy, no namiesto Bajnóveho mäsa netvorove čeluste bolestne zovreli jeho meč, ktorý stihol nastaviť do cesty útoku, ako keby blokoval nepriateľský výpad. Vlk vydal ešte hlasnejší rev ako keď ho Bajnó zasiahol prvý krát. Bajnó tentokrát neváhal a zasadil vlkovi - netvorovi osudnú ranu - bodol do otvorenej papule, prepichol mozog a meč vyšiel až druhou stranou lebky, cez krk.

Bajnó vytiahol meč a netvor začal pomaly sunúť na zem. No skôr ako dopadol, jeh otelo sa zmenilo. Už tam neležal netvor ani vlk, ale nahý chlpatý muž so zakrvaveným telom.

Keď posledné lúče slnka zanikali za Marhátskymi horami, dávno potom ako sa Bajnó ranený a unavený vyterigal na svojho koňa a odklusal smerom do Bájnej, predieral sa húštinou ďalší tieň. Tento krát, na rozdiel od nedávneho hlučného súboja, nevyľakal ryby vo vode, ani neodplašil vtáky spiace v korunách stromov. Ticho, pomaly, bez zbytočného rozruchu či náhlenia, pomaly odrezával vlkodlakovu hlavu ...

Zrúda padla na zem, no na zemi ležal muž

Dragoň mŕtvy, na Černokňažníka padal svetlý lúč

A Moriguš, v Bajnových lóžach

prznil jeho milovanú ženu

na Bajnóvom majetku rástol len mach

no nečakal víťazovu návšetvu

Nočné mory dlho jeho dušu trápili

zlé mocnosti ho už viac nechránili

Černokňažník sedel pred svojim brlohom v bočnom komíne sopky, nohy mal prekrížené a oči privreté (Spí alebo sa rozpráva s duchmi?). Po svojej pravej strane mal poleno z dubu, ako sám povedal, posvätného stromu duchov ktorý mu slúžia. Po ľavej strane zasa nasypal a rukou urovnal priesok. Pred sebou mal položený jelení paroh a kamenný nôž. Ticho, takmer šepotom, začal odriekať zaklínadlá, v tajomnej tvrdej reči, ktorej Moriguš nerozumel. Do ľavej ruky chytil jelení paroh a začal do piesku kresliť znaky, rôzne pospájané čiary, podobné kedysi videl u kňazov Paróna a bohov-dvojičiek Černoboga a Belboga na západ od Marhátskeho lesa. Zároveň začal odriekať zaklínadlá v slovienčine. Moriguša, ktorého nikdy neučili nič iné ako variť odvary, vraj ktoré Vales zjavil jeho kňazom po dosiahnutí hlbokého tranzu z húb a byliniek, to fascinovalo.

Potom chytil pravou rukou kamenný nôž a s výkrikom začal ryť podobné znaky do dubového polena. Moriguš zacítil, ako začal viať studený vánok smerom k Černokňažníkovi.

"Duchovia lesa ku mne prichádzajú !"

Tiene sa začali nadobúdať tvar ľudských bytostí ... nemohol povedať kde majú hlavy či paže, pretože vždy keď na nich vrhol pohľad akoby sa rozplynuli do prázdna, kútikom oka videl že niečo tam je. Videl, ako okolo Černokňažníka lietajú duše starovekých bojovníkov, vnímal ich štíty a zbrane ktoré unikali jeho pohľadu, počul ako šepkajú vo svojom drsnom jazyku, pýtajú sa čo chce. A starecký hlas im odpovedal, tou istou hrdelnou rečou a oni mu rozumeli, kývali hlavami a zhovárali sa medzi sebou. Duchovia sa pozreli na neho.

A potom beh cez les, potkýnal sa o korene starodávnych stromov padal na zem a znovu vstal a utekal. Až došiel k malej riečke, ktorá tvorila na to mieste tôňu. A tam, vo svetle mesiaca, uvidel svoju tvár. Bola to tvár muža, ktorého predtým obdivoval z diaľky, pozeral sa ako ho ľudia oslavujú. Bola to Bajnova tvár. Dlho na seba neveriacky pozereal, až sa v riečke zjaivla i tvár Černokňažníka.

"Poď. Je ešte mnoho vecí, ktoré musíš vedieť."

Zobudil sa.

Nevedel prečo ho ten sen tak desil. Veď o bola predsa radostná chvíľa ! Bol to okamžik keď sa všetky jeho sny naplnili. Spotený sa opatrne zdvihol z kožušinového lôžka, tak aby nezobudil Miroslavu spiacu vedľa neho. V dedine bolo ticho, dokonca aj zvieratá čo spali neďaleko od nich nevydali ani hláska. Bajnóv dom nemal okná, len cez dieru v streche nad ohniskom prenikalo dnu trochu mesačného svetla. Celý dom bol vlastne obdĺžnik postavený z dreva a pozliepaný blatom, ktorého väčšia časť bola určená pre dobytok, ktorý naviac v noci slúžil ako zdroj tepla.

V diaľke sa ozýval dupot kopýt. Stráže vykríkli niečo nezrozumiteľného. Moriguš sa rozhodol, že sa pôjde pozrieť kto to prichádza takto neskoro v noci, aspoň príde na iné myšlienky. Keď vyšiel von, videl ako stráže pomáhajú zliezť z koňa očividne zranenému mužovi. Jeho kôň unavený a srsť mal zlepenú krvou muža. Rozbehol k strážam aby im pomohol ošetriť muža, predsa len vedel o zraneniach viac ako oni. Na jeho prekvapenie ho však jeden z mužov zastavil.

„On sa postaví sám !“

„Čože ? Ako to so mnou hovoríš ?“ Moriguš sa ho pokúsil odsotiť no jeho sok bol silnejší a vykrútil mu ruku

„Vari ste sa všetci zbláznili ?“ ohradil sa ešte raz. Pohľad mu padol na cudzincovho hnedáka ... bol mu divne povedomý.

Moriguš plakal a skuvíňal

Keď sa na neho Bajnó díval

Vo veľkej bolesti a v utrpení

chvíľu na seba Bajnó a Bajnó hľadel

Každý videl ako sa jeho tvár mení

za chvíľku bol už len jeden

Morigušova tvár bola odhalená

Celá dedina bola nemá

On však neváhal a preč rýchlo zutekal

A so sebou Bajnóvho syna vzal

„Pomôž mi, prosím ťa !“

„Nie. Nemyslel si si predsa, že tvoje šťastie bude trvať naveky. Teraz mi daj moju plácu.“

„Čože ? Som štvanec. Bajnó ma vystopuje a zabije ... musíš mi ešte raz zmeniť podobu ! Potom dostaneš toho oplana !“

„Ach. A prečo by som niečo také robil ? Čo z toho budem mať ? Čo mi prinesieš ak ťa znovu zmením ? Ďalšieho zajačika ?“ Černokňažník sa zachichotal a pokračoval : „Kde je ten malý ?“

„Ty bláznivý starec !“ Moriguš vytiahol svoj kostený nôž a priložil ho k černokňažníkovmu krku, „varujem ťa, buď mi pomôžeš alebo ťa zabijem. A myslím vážne !“

No on sa len znova zasmial. Čepeľ noža sa rozletela na malé kúsky bez toho aby sa jej starec čo i len dotkol. Moriguš pocítil ako do neho niečo chladné narazilo a on padol na zem. Vzduch okolo neho ochladol a víril sa akoby v ňom lietal kŕdeľ vtákov.

„Ty si blázon keď sa zahrávaš so mnou, kňaz Valesa ! Teraz mi povedz, kde si schoval Bajnóvho syna. Nebudem sa ti predsa vyhrážať, myslím že chápeš veľmi dobre, že smrť akú by ti vymyslel Bajnó nieje nič v porovnaní s utrpením ktoré ti spôsobím ja.“

„S kým si sa to spriahol ty blázon ... kto vládne komu, kňaz duchom, alebo duch ...“ hovorilo sa mu stále ťažšie a ťažšie ako chladná tiaž doliehala na jeho hruď, „Dobre ... prosím ... prestaň ... poviem !“

Černokňažník viedol Moriguša cez les priviazaného na koženom obojku ako psa. Aj keď nič a nikoho okolo seba nevidel, necítil dokonca ani chladné vírenie vzduchu okolo, vedel že Černokňažníka chránia duchovia lesa. Bol to možno len slabý starec so slabými rukami, ale starec ktorého počúvali mocnosti, pre ktoré sila svalov neznamenala nič. Ak by sa pokúsil utiecť, rozdrvili by ho, ako rozdrvili jeho nôž späť v jaskyni.

„Kam ideme ?“

„Ach. Akýsi bol zdvorilí keď si ku mne prvý krát prišiel. A teraz ? Správaš sa ku mne ako ku poslednému sedliakovi.“ trhol obojkom, zjavne chcel Moriguša zhodiť na zem, no nemal dosť sily ani nato aby Moriguša pritiahol k sebe. Pozrel sa na Moriguša nahnevaným pohľadom a v tom okamžiku ho chladný vietor zrazil na zem.

„Už žiadne otázky. Poď !“ znovu slabo trhol obojkom, tento krát už Moriguš šiel z vlastnej vôle, po ďalšom stretnutí s duchmi lesa netúžil.

Postavil sa a nasledoval Černokňažníka.

Bajnó zúril a smútil v dedine

nebolo veľa chlapov naporúdzi

hnev a žiaľ, čo zostávalo mu iné ?

bojari vo vojne a len knieža v núdzi

Radil sa s kňazom boha hromovládneho

a ten konečne správne usmernil ho

„Tak, tak. Poď, knieža Bajnó, vitaj ! Sadni si prosím. Čo ťa privádza ku mne ?“

„Vo veľkú hanu upadol môj rod. Nejaký ... cudzinec ... muž ... či ešte dokonca mladík. Bude lepšie keď začnem po poriadku, ak dovolíš, kňaz Hromovládcu.“

Starec súhlasne zahmkal. Až teraz sa Bajnó odvážil zdvihnúť pohľad so zeme. Kňaz Paróna býval kedysi mocný chlap, vysoký a dobre stavaný a i teraz v pokročilej starobe nevypadal vychudnutý či zhrbený. Naopak. Sedel pred ním na zemi s prekríženými nohami len v bedernej rúške, nahú hruď mal vypätú, strieborné dlhé vlasy a brada mu padali až na prsia. Po tvári mu stekal pot ktorý si občas utrel lanovou handričkou ktorú mal omotanú okolo ľavej ruky. V miestnosti bolo nezvyčajne teplo ‒ nezvyčajné bolo i to že jeho dom, ktorý stál uprostred posvätného dubového hája, mal vôbec nejaké miestnosti. Táto bola plná rôznych byliniek a zvieracích kostí, videl tu lebku býka i potkana. Mala vlastný ohňový otvor v streche pri vnútornej stene izby a pod ním dohorieval ohník, ktorého zvyšky v podobe žiarivých uhlíkov slabo osvetľovali celú miestnosť.

Bajnó sa zhlboka nadýchol a začal rozprávať svoj príbeh, rozprával o vojne s Avarmi, o svojej ceste naspäť kedy ho napadol onen neznámi netvor, až prišiel ku svojmu príchodu do Bajnéj.

„A tak som prišiel naspäť domov, zranený a unavený, kôň ledva niesol moju ťarchu a stratil som veľa krvi. Na stráži bolo pár starších mužov, ale to ma neprekvapilo. Samozrejme ako ma videli utekali mi na pomoc, ale ako mi pozreli do tváre, akoby videli mŕtveho. Doslova odo mňa odskočili. Myslel som si že ten tvor ma nejako zohavil, pretože zazvonili na poplach, no nikto sa nemal k tomu aby ma nejako ošetril. Vtedy dobehol ten muž ... jeden zo stráží ho chytil, nechcel ho pustiť ku mne. A postupne sa zbiehali ľudia z dediny, chceli vedieť čo sa deje, konečne ma začal niekto ošetrovať. Vtedy vystúpil Hostirad, môj švagor, a pomohol mi vstať, všetci zhíkli a začali sa zhovárať. Predomňa zároveň predstúpil onen chlap, ktorého ku mne nechceli pustiť. Pozrel som sa mu do tváre a ... bol som to ja. A vtedy začal skuvíňať a metať sebou. Bol ako posadnutý a kričal ...“

„Pamätáš si čo kričal ?“

„Nič. Nič zrozumiteľné. Len nejaké divné zvuky s tvrdým a dlhým „r“. Nikto tak nehovorí ...“

Kňaz pokýval hlavou. Bajnó si uvedomil že tak robil celý čas ako hovoril ... neprekvapila ho zmienka o netvorovi, ani o mužovi čo vyzeral rovnako ako on, akoby rozumel všetkým tým šialenostiam.

„Uhm ...“ povedal, „... pokračuj !“

„Tak teda ... každý sa ho stránil, ľudia sa ho samozrejme báli. Po chvíli sa rozbehol smerom ku môjmu ...“ Bajnó sa na chvíľu zastavil, naprázdno prglgol a pokračoval, „... k môjmu domu. To už bola na nohách celá dedina, každý sa pozeral a každý to dosvedčí. Pred mojím domom spadol na zem a keď sa postavil ... nebol to už on, teda ja ... jednoducho nemal už moju tvár, zmenšil sa a zoštíhlel, šaty ktoré mi ukradol na ňom viseli. Každý vám to potvrdí.“

Bajnó prestal na chvíľu rozprávať aby sa mohol Kňaz niečo spýtať, no ten len pokýval hlavou a mlčal. Bajnó pokračoval : „Samozrejme že ľudia vykríkli ‘strigoň ! chyťte ho ! ‘. Ale on bol rýchlejší vbehol do môjho domu vchodom pre ľudí, ľudia za ním a ale on bol prefíkaný, vybehol totižto zadným vchodom pre zver aj s mojim plačúcim synom v náručí. Ešte som videl ako mu hlavou narazil o stenu domu, aby ho omráčil a potom sa stratil v tme. A odvtedy ... žiadna stopa.“ Zarazil sa, tentokrát preto že už nemal čo povedať.

„Poznal som raz jedného muža. Boli sme priatelia a každý sa nám smial, pretože sme boli vskutku zvláštna dvojica. Ak ja som bol vysoký, on bol malý. Ak ja som mal vlasy až po ľadviny, on už mal prvé lysiny. Ak ja som bol statný, on bol šľachovitý. No bol to skvelý bojovník, raz zabil trinásť mužov iba v jednej bitke. Ale ja som raz započul volanie našich predkov ... a dal som sa na službu Parónovi. A keďže sme boli taký skvelý priatelia, on ma nasledoval. On však nepočul duše predkov, preto mi mohol len pomáhať, naučil sa síce ryť čiary, no tie nemali žiadnu moc. Až raz mi povedal, že počuje volanie duší predkov a odišiel. Nevidel som ho dva splny a keď sa vrátil bol iný. Zostarol, oslabol, ale aj tak bola z neho cítiť veľká sila. No nebola to sila Slovienov ani Venédov. Bola to sila bojovníkov zo starých bájí, ktorých meno sme už zabudli. To od nich naši predkovia vybojovali túto zem. Nikdy nezabudnem na deň kedy som ho vyhnal z kotliny ... kam odišiel, to len tuším. Ale čo viem, je to čo sa ti stalo. Onen môj starý priateľ premenil nejakého mladíka do tvojej podoby ... čo nieje s pomocou duchov nič nemožné. A takéto kúzla sa spravidla zrušia, keď si naozajstný a premenený pozrú do očí. A ten netvor, bol vlkodlak menom Dragoň. Asi to vieš, knieža Bajnó, tvoja žena je veľmi žiadaná. Nie len medzi ľuďmi.“

Kňaz zavrel oči a chvíľku premýšľal.

„Teraz ma počúvaj. Existuje miesto na okraji Marhátskeho lesa, kde leží mŕtvy obor. Je to miesto vhodné na obetovanie. Áno, obetovanie, na čo iné by mu bolo malé dieťa ? Dostaneš sa tam tak, že ...“

V Marhátskom lese leží obor padlý

kde temné mocnosti skrýšu našli

Tam pristihol temného kňaza Bajnó

pri jeho ohavnom zlom čine

tiene vrhali sa zúrivo naňho

no chránilo ho znamenie dobročinné

Bajnó si presekával cestu cez drienkové tŕnie, ktoré mu prekážalo v poslednej etape jeho cesty. Podľa Kňazových pokynov bol tesne pred cieľom. Zaháňal sa mocne svojim mečom, každým oblúkom si kliesniac cestu k bralu ktoré sa už videl na vrcholkami stromov, po každom seknutí si na hrudi nahmatal ochranné znamenie, ktoré mu Kňaz daroval.

„Ochráni ťa pred duchmi nepriateľov, ktorí by ti chceli ublížiť.“

Konečne sa presekal až na okraj čistinky pred bralom. To čo uvidel ho vydesilo. Černokňažník tam stál, s kamenným nožom v rukách ktoré držal vysoko zdvihnuté nad nehybným telom jeho jediného syna. Okolo neho sa víril vzduch, ako keby vo vzduchu poletovali tiene mužov, no práve na mieste, na ktoré človek vrhne svoj pohľad, sa v momente rozplývali.

„Nezľakni sa tieňov ktoré na teba budú útočiť. Sú to len ruka, a pred tou ťa na čas ochráni môj amulet. Ty však musíš odťať hlavu ktorá ruku riadi. Choď na ním a zabi ho, bez milosti.“

Bajnó s hromovým bojovým revom vyštartoval smerom k skaliskám na ktorých stál Černokňažník. Ten si ho nevšímal. Tiene, ktoré predtým krúžili nad jeho hlavou, teraz ako kŕdeľ vrán zleteli na Bajná, svojimi chladnými rukami mu skúšali šklbať vlasy, podrážať nohy, alebo ho aspoň zraziť na zem. No skôr ako sa len k nemu stihli priblížiť, odstrčila ich nejaká neviditeľná mocná sila. Bajnó utekal, nevšímal si kriku tieňov okolo neho, videnie sa mu zúžilo na jediný cieľ ‒ na Čarnokňažníka ticho odriekajúceho zaklínadlá predtým ako zabije jeho syna.

„Pokúsi sa ho obetovať na druhom najvyššom kameni ‒ obrovej ľavej ruke. Z diaľky vyzerá možno neprístupne, ale odzadu, kryté zo všetkých strán, sú do neho vytesané schody. Nesnaž sa tam štverať, vyjdi po schodoch.“

Konečne sa dostal až ku kameňu. Obišiel ho zozadu ‒ skutočne v ňom boli vytesané schody. Pri nich po pravej strane sa krčil Moriguš. Bajnó sa na chvíľku, iba malú chvíľku, dostal do pomykova. Potom mu rýchlim pohybom prerezal šľachu na ľavom členku a pokračoval hore po schodoch.

„Od sekni mu hlavu. Zabrániš mu tým v ďalších trikoch.“

Konečne ho uvidel pred sebou. malého starca bez vlasov, odetého len v bedernej rúške, vychudnutého a pokrytého hnedými stareckými škvrnami. Zodvihol meč v smrtiacom údere ...

Strhol sa medzi nimi krutý boj

každý používal um svoj

Bajnó svoj ostrý meč železný

Sok jeho duchov zlej zvesti

... prekvapilo ho ako rýchlo sa dokázal ten starec pohybovať. Keď mu strhával ochranné znamenie z hrude, javila sa mu jeho ruka len ako rozmazaná šmuha. V momente ako ho nechránilo Kňazovo znamenie, vyrazilo mu zadutie chladného vetra z ruky meč. Ďalší chladný tieň ho zrazil na kolená a zároveň cítil ako mu chladné putá zväzujú údy.

Černokňažník sa usmial, odhaliac svoje zhnité zuby.

„... a obeť musí sama a dobrovoľne vystúpiť po obetných schodoch.“

„Veľa šťastia !“

"... obeť musí sama zabiť netvora, ktorý ti dodá silu."

Bajnó sa pozrel na telo svojho syna. všimol si ranu na ľavom boku, ktorú nebolo zdola vidieť. A vedľa jeho tela položený kus rebra a malé srdce.

Černokňažník položil svoju dlaň na Banjóvo čelo. Nahlas kričal :

Keď sám vykráča po schodoch smrti

Keď zabije netvora podľa tvojej chuti

Keď sa napiješ krvi z jeho krvi

Vtedy podoba sa tvoja zmení

V zápalu boja telo syna uvidel

srdce mal z hrude vytrhnuté

zverstvo hrozné ktoré zrel

oči mal plačom zmáčané

Černokńažník začal ticho odriekať ďalšie zaklínadlo, v cudzej, nepeknej reči. S každým ďalším slovom sa v Bajnóvej hlavne rozmáhala stále väčšia bolesť. Jeho rev, hrozný žiaľ spojený s hroznou bolesťou, prenikal každým kúskom Marhátskeho lesa. Hádzal sebou na všetky strany, zúfalo sa snažiac uvoľniť z ľadového zvretia duchov lesa a ohniveého dotyku Černokňažníka.

Už keď stratené všetko bolo

dokonal Bajnó svoje dielo

Odťal temného hlavu lysú

i duchovia porážku nesú

Nakoniec Bajná opustili všetky sily, len ticho prijímal bolesť ktorú mu Černokňažník spôsoboval. Jeho telo chradlo a starlo, zatiaľ čo Černokňažníkove silnelo a mladlo. Za chvíľu už nestál Černokňažník nad Bajnóm, alebo naopak. Bajnó držal hlavu starca. Bajnó bol Černokňažník a Černokňažník bol Bajnó. Celý les stíchol. Ani len duchovia sa neodvážili zasvišťať okolo svojho pána, ako to s obľubou robili, aby mu pripomenuli svoju prítomnosť. Černokňažník pustil bezvládne Bajnóve telo a začal ho vyzliekať a oberať o veci a tie si navliekať na seba. Ako posledný zobral zo zeme Kňazove obranné znamenie.

Zišiel z obetného kameňa, nevšímajúc si plaziaceho sa Moriguša a vykročil smerom odkadiaľ prišiel Bajnó. Okolo neho sa víril chladný vzduch a ozývali sa hlasy v hrubom jazyku duchov lesa. Zastavil sa.

„Naša dohoda padla. Vy už nič nezmôžete. Keď z tohto lesa odídem ja, zabudne sa na vás. Vašu poslednú silu ste vložili do mňa a ja odchádzam. Moje deti sa viac nebudú báť tohto lesa, pretože nebudete nič viac ako tmavé tiene stromov. Zbohom. Vaše slová už nič neznamenajú. Ste nemý, obyčajný Nemci.“

V ruke stisol ochranné znamenie od Kňaza.

„Ďakujem ti, brat môj.“

A odkráčal preč, chodníkom ktorý vysekal Bajnó.

Bajnó sa vrátil !

znovu vládol u nás v kotline

dobré knieža Bajnó

luďom, lesom, dedine

Nech tisíc rokov žije jeho sláva ...

Za odbrotu ktorú nám dáva ...