Pred malým tehlovým domčekom, vedľa úzkeho betónového chodníka zastavila čierna limuzína s tónovanými sklami. Pomaly z nej vystúpil muž v čiernom obleku a tmavých okuliaroch, chvíľu si obzeral nedokončenú novostavbu, zasadenú do neupraveného terénu, a potom, bez najmenšieho zaváhania, vstúpil do dvora a kráčal ku dverám. Otvorila mu mladá žena:

- Čo si prajete? Nič nepotrebujeme a nič nepredávame!

- Dovoľte, aby som sa predstavil. Volám sa Viktor Reman a prichádzam vo veľmi delikátnej záležitosti. Ale, neprejdeme radšej dovnútra?

Žena si ho nedôverčivo premeriavala, no keď napokon usúdila, že im nemá čo ukradnúť, vpustila ho dnu.

- Ako som už povedal, prichádzam vo veľmi nevšednej veci. Som komisárom na Generálnej správe OSN, ale viac vám nateraz povedať nemôžem. Totiž, záležitosti na ktorých pracujem sú prísne tajné... Žena vytreštila oči, lebo o takom niečom tu, v malej dedinke kdesi Pánu Bohu za chrbtom, ešte nepočula.

- Ide o vášho syna Samma. Poviem to otvorene. Máme o neho záujem. Taký človek ako on sa na Zemi nerodí každý deň. Má mimoriadne schopnosti a my mu ich pomôžeme rozvíjať i využiť... Žena neverila ani slovo a toto divadielko ju už prestávalo baviť. Odkedy jej muža zavalilo v bani a spolu so synom treli biedu, stala sa príliš nedôverčivou a akousi podráždenou.

- Počúvajte ma vy, vy jeden, - sčervenala od zlosti, - ako sa opovažujete prísť sem a robiť si zo mňa blázna! Viktor pokojne vyložil na stôl šekovú knižku s hrubým prelisom loga OSN, vytrhol z nej šek a posunul ho rozčúlenej žene.

- Previedol som na váš účet dvestotisíc dolárov. Zavolajte sestre do banky a overte si to, - posunul jej telefón. Žena chvíľu váhala, no potom ho schmatla a všetko si overila. Po telefonáte pomaličky odlepila aparát od ucha a opatrne si sadla.

- Čo za to! Naučila sa, že život jej nikdy nič zadarmo nedaroval.

- Pozrite sa! Nechcem vás v žiadnom prípade raniť, ale, žiaľ, je to nevyhnutné. Vášho syna, jednoducho, potrebujeme! Je to koniec - koncov pre dobro mnohých ľudí, nevynímajúc ani vás. Vychováme z neho nového človeka, ktorý bude viesť ostatných. Všetci potrebujeme takého človeka. Veľa takých ľudí!

- Nechápem, čo tým naznačujete. Samozrejme, že chcem, aby sa Samm učil a bol v živote prospešný, ...a hlavne dobrý človek. Nemám okrem neho nikoho, on je mojím jediným šťastím!

- Prepáčte, ale nevyjadril som sa asi celkom jasne. Táto prevýchova sa značne odlišuje od bežnej didaktiky. Už som vám povedal, že chceme z neho vychovať nového človeka a teda, keby sa držal tradičných metód, neskončil by lepšie ako ostatní. V kariére by to zaiste dotiahol vysoko, ale pri pokušeniach čo poskytuje bežný život by určite zlyhal. My mu zabezpečíme, aby nezlyhal. Nikdy! Ženu až zamrazilo.

- Ako to myslíte? Vôbec sa mi to nepáči!

- Včera Samm oslávil tretie narodeniny. Je najvyšší čas začať, pokiaľ sa ešte nezaradil do „vášho,“... prepáčte, do výchovného procesu. Prišiel som vám vlastne povedať, že počnúc dnešným dňom, zodpovednosť za neho preberáme my!

- Kto my? Akú zodpovednosť? ‒ žena začala afektovane kričať, pobehovať po kuchyni a pri pohľade na strnulo nehybnú tvár „diablovho advokáta" jej vyhŕkli slzy. Viktor pozrel na hodinky a chladne povedal:

- Vášho syna sme si už z materskej školy vyzdvihli. Teraz je na ceste na letisko a zajtra ráno sa prebudí v novom prostredí. „Milá pani," možno mi neveríte, ale úprimne s vami súcitím a znovu opakujem, že to nerobím kvôli nejakým pochybným cieľom, alebo niečiej samoľúbosti. Za pár rokov celý svet vzdá vašej statočnosti hold, len musíte byť silná!

„Keď sa rúbe les, lietajú triesky!" Prepáčte, nechcem byť surový, ale pri veľkých cieľoch sa na jednotlivca nehľadí. Je to rehoľa, ktorú podstúpili mnohí, aj ja, a vy môžete byť len šťastná, že ste dali svetu génia! Užite našej skromnej kompenzácie a začnite nový život. Ste predsa mladá a pekná. Syna viac nehľadajte. Nech je vám uspokojením, že bude v najlepšej starostlivosti...

Žena sa nezmohla na akýkoľvek odpor, či námietku. Klesla na stoličku a hlavu vložila do dlaní. Viktor vedel, že už nemá čo povedať, a tak sa potichu postavil a s kamenným výrazom na tvári odišiel. Je to pre neho už „rutina.“

Samma prechodne umiestnili do severného traktu Inštitútu. Za celý čas jeho nútenej internácie si tu nedokázal zvyknúť a nikdy sa nevyrovnal so stratou skutočných rodičov. Celé hodiny sedával na schodoch budovy, hľadel na bielu štrkovú cestu a očakával niečí príchod, v noci plakával a nevedel prečo. V šiestich rokoch vedel písať a čítať, zvládal jednoduché matematické operácie a bol výborný v telocviku. S rovesníkmi, prakticky, neprichádzal do styku, kamarátmi mu boli len dospelí ľudia, starší o desiatky rokov. Viktor sa cítil byť vzodpovedný za jeho násilný vývoj, a preto mu venoval všetok voľný čas a snažil sa mu nahradiť otca i matku.

- Samm, Samm, kde si? - volala na neho jeho osobná guvernantka.

- Poď sem, do salónu, volá ťa pán Reman! Samm po chvíli prišiel a v úžase zastal hneď vo dverách.

- No, poď ďalej! - oslovil ho Viktor, - pozri, toto všetko je pre teba. Na stole ležala trojposchodová torta, na nej šesť sviečok a pod stolom niekoľko krabíc obviazaných pestrofarebnými stužkami. Chlapec s rozžiarenou tvárou dobehol k darčekom a ten najväčší pohladkal.

- Za čo? - nebola to detská radosť, ale reakcia dospelého človeka.

- Si u nás už tri roky. Našli sme ti nových rodičov. Určite po nich túžiš.

- Ale ja chcem byť s tebou! - sklamane sa ohradil Samm.

- Nemôžeš tu zostať naveky. Ja tiež už nemám toľko času a potrebuješ ísť aj medzi ľudí.

- Nechcem ísť nikam! Chcel zostať tu! Ty ma už nemáš rád! Prečo ma dávaš preč? Prečo...? Viktorove srdce akosi ochladlo. Možno mal veľa práce, možno rozhodovala nevyhnutnosť, ale vždy konal presne podľa plánu.

Samma sa ujali náhradní rodičia. Pravdaže, neboli to rodičia hocijakí. Veľmi progresívne zmýšľajúci, opustili svoj doterajší život a zasvätili ho vyššiemu princípu. Zvonku nálepka bežnej rodiny, ale zvnútra striktný harmonogram a dennodenné konzultácie. Začala sa druhá etapa jeho prípravy, ktorej cieľ znel: Prežiť základné životné situácie, naučiť sa získavať si ľudí a vedieť ich ovplyvniť vo svoj prospech, čo je vlastne základný výcvik progresora (progresor - od progresívny - pokrokový, vedúci vo vývine). Prečo práve so Sammom sa osud takto zahral? Iba on jediný zo všetkých mal vlastnosti, ktoré sa očakávali od každého človeka, a preto sa mu dostalo cti poznať o svojej civilizácii skutočnú pravdu a podieľať sa na jej správnom smerovaní.

A ako dôkladne poznať skúmanú civilizáciu, či už svoju, alebo cudziu (všeobecne platí pre progresorov, ktorí sú vysielaní na iné planéty)? Treba v nej žiť, a presne za rovnakých podmienok ako každý iný jej obyvateľ. Chodiť do práce a študovať kultúru, budovať v mieri a brániť vo vojne, vychovávať deti a pochovávať starcov, jesť „ich“ stravu a skúmať „ich“ zvyky...

Progresori sú zvláštnou kastou. Nielenže slúžia záujmom vedy a poznania, no sú poväčšinou základným riadiacim elementom na mieste určenia. Rezolútne akceptujú najvyšší zákon Galaxie, Kódex. Sú vývojovo, oproti civilizácii kde slúžia v celibáte tela a askéze ducha, o tisícročia popredu. Preto je veľakrát neobyčajne ťažké, napriek použitiu silnej bioblokády, klesnúť na úroveň archaického myslenia internačnej planéty. Bioblokáda je vlastne akýsi psychosomatický mechanizmus, ktorý chráni progresora pred nežiadúcimi vplyvmi biologickej hmoty hostiteľskej planéty. Ale ak by bolo treba termín „progresor“ priblížiť, hovorilo by sa o čistej filozofii, božskej spravodlivosti, oddanosti pravde a právu, a to v záujme veci, a aj za cenu vlastného zničenia.

Viktor vie o čom je reč a možno preto je k Sammovi natoľko tvrdý. Tak ako jeho upútala snehobiela čistota Arianovej duše, tak pritiahne táto sila aj Samma. Aj on pozná, čo je to skutočná blaženosť a splynie s nekonečnou dobrotou, ktorú si vyslúžia len inteligentní a spravodliví. Potom nebude viac počítať dni služby zasvätenej správnej veci a všetky príkoria minulosti nadobudnú ráz banálnosti. Je najvyšší čas urobiť niečo pre našu planétu, pretože situácia (pozemšťanov) v Galaxii, v globále, nie je zvlášť povzbudivá! Keď prebiehalo posledne monitorovanie Slnečnej sústavy, prieskumníci nás (pozemšťanov) nechceli zaradiť ani len do kolónky biologicky mysliaci život. Biologický ešte áno, ale mysliaci už nie!

Progresorov doma nezriedka nazývajú dobrodruhmi. Odchádzajú zo sveta harmónie do sveta fungujúcej anarchie, ako aj myslenia, tak aj konania. Najlepší progresori Našej Galaxie (Mliečna cesta) pochádzajú z planét Hiron, Kombra a Zgar. Roky študovali modelové situácie pre nadväzovanie kontaktov a postupy pre nepozorovanú infiltráciu sa na cieľovú planétu s inou formou života. Tak ako dávno predtým Viktor, aj Samm sa vyhol tejto školiacej predpríprave a hneď „šiel naostro.“ Musel vydržať a hlavne prežiť! A to za každých okolností! Mal to o to ťažšie, že netušil svoje poslanie. Aj keď sa veľakrát cítil zradený a oklamaný, opustený a zneužitý, mal za sebou vždy anjela strážneho-Viktora, tak isto ako Viktor kedysi Ariana.

Aj Viktor veľakrát premýšľal, prečo Arian márni svoj drahocenný čas práve na Zemi. Jeden dôvod spočíval v temer ideálnej konfigurácii aspektov pre výchovu progresorov a teda určité bizarné zhustenie celej galaktickej filozofie. Táto malá modrá guľa poskytuje všetky možné, aj nemožné uhly pohľadu každej stránky života. Arian hovorieva, že keď progresor „prejde Zemou," potom už vydrží všetko!

Viktor mal na starosti, okrem výchovy Samma, aj mnoho iných, ešte náročnejších a zodpovednejších úloh, kvôli ktorým brázdil celý svet. Práve teraz sa často zdržoval na ruskom Ďalekom východe, kde posudzoval, či má „nechať" objaviť nové bohaté náleziská nerastných surovín a v tej súvislosti porovnával koeficienty jednotlivých komodít na svetových burzách. Vtom prišla správa zo základne, že mu posielajú stážistu z Ghwu-thojpu, akejsi neznámej planétky, ktorá má názov natoľko náročný, že to jeho hrdelné dispozície ani dokážu zopakovať.

- Už sem posielajú naozaj všetko! Len nech sa mi tu zosype! - mrmlal. Prezrel si dátum, miesto a koordináty kontaktu a rozhodol sa že mu pôjde naproti. Spustil hlasový modulátor depeše a skúšal si nacvičiť rodné meno mimozemšťana:

- Wharshan, Warsan, Whar.., ja to nepoviem! To je reč! Ako brechot psa. A krycie meno? Goivov. Goivov?...To mi pôjde. Pozrel si jeho hologram a šiel mu naproti. Mal pricestovať železničnou magistrálou, a tak nastúpil do súpravy vlaku o jednu stanicu skôr, ako bola Goivovová konečná. Prechádzal vagónom a prezeral v ňom všetky kupé. Detektor začal signalizovať približujúci sa objekt a po chvíli ho konečne zazrel. Sedel a tváril sa nenápadne, no i tak z neho vyžarovalo čosi zvláštne. Vstúpil do kupé a polohlasom sa spýtal: - Goivov? - chlap nereagoval, iba sa nechápavo obzeral. - Wharsan! ‒ skríkol a chlap sa zľakol tak, že sa celý roztriasol a mykalo ním ako pri záchvate. Pri nečakanom šoku sa mu začala lámať bioblokáda a z toho dôvodu sa menil na neznámu žltohnedú kreatúru. Namiesto rúk zaplieskali chápadlá, oči sa zliali do priezoru a ten vystriedal všetky farby dúhy.

- Neblbni! To som ja Reman! - skočil k sklenenej vitráži a v zlomku sekundy zatiahol závesy. Ešte asi desať minút Wharsana kriesil a upokojoval, kým mu bioblokáda nenaskočila znovu a kopa zvíjajúcej sa hmoty opäť nenadobudla tvar človeka. Vydýchol si. Zabudol už na psychodeštruktívne prejavy lámajúcej sa bioblokády, ktorú zažil aj on:

Vtedy ho vyslali na cvičnú misiu do východnej časti Galaxie a „pridelili mu telo" obrovského inteligentného plaza. Teda, aby sme to uviedli na správnu mieru, zotrvával naďalej vo svojom vlastnom tele, ale okolie na internačnej planéte ho vnímalo ako svojho druha. Akási kolektívna abstrakcia, alebo holografické prekrytie skutočnosti. Totižto, pri preberaní podôb iných foriem platia prísne pravidlá. Napríklad, progresor môže prijať fyzické telo iba na nižšom stupni vývoja (nové telo hostiteľa nemôže mať viac končatín), mal by mať rovnaký biologický základ (v našom prípade uhlíková báza), podobný spôsob reprodukcie a jednoznačne, civilizačne musí byť na vyššej úrovni... Keď sa pozrel do zrkadla, videl buď seba, alebo plaza, všetko záviselo na jeho voľbe. Aj keď si časom na výzor „domorodcov" zvykol, nemohol prežrieť mentálnu špecifikáciu a častú absenciu sociálneho a druhového súcitenia. Pokladal ich za barbarov v plnom význame slova, avšak v prípade ohrozenia sa dokázali zomknúť do bezchybne a ukážkovo fungujúcej hierarchie. Plazy už niekoľko stotisíc rokov chodili vzpriamene a na prácu používali dve predné laby, na každej so šiestimi prstami. Vzpriamené telo meralo asi dva a pol metra plus dvojmetrový masívny chvost, papuľa pripomínala amazonského krokodíla a celí boli pokrytí hnedozelenými škvrnami. Hlavne práca desiatok progresorov ich vyniesla na úroveň pozemšťanov pätnásteho storočia.

Práve sa v jednej zapadnutej krčme zabával s atraktívnou samicou, ktorá bola v tamojšom sídelnom meste považovaná za nevídanú krásavicu, keď to na neho doľahlo. Teraz tu, v príjemnej teplej rozkoši, sa z neznáma dovalila duševná úzkosť, Znervóznel a telo precitlivelo. „Krásavicu“ z kolien zhodil a ponáhľal sa do svojej izby. Zabuchol za sebou ťažké dubové dvere a zvalil sa do kožušín. Triasol sa ako malé dieťa a cítil sa taký bezbranný, odhalený a sám, tisíce svetelných rokov od základne. Vedel, že sa mu nemôže stať nič a predsa sa bál a nevedel čoho.

Asi za dve hodiny ho zobudilo búchanie na dvere. Nerozumel. Základne životné funkcie sa spomalili, mnemokryštál (simultánny tlmočník reči) vypovedal. Hostinský otvoril vlastným kľúčom a do miestnosti sa vrútili štyri osoby. Viedol ich šaman v čiernom habite s pestrofarebnými perami vo vlasoch. Bol oproti ostatným o hlavu menší, no jeho pohľad o to nepríjemnejší. Posadali si pred neho a ustavične čosi mleli.

Konečne naskočil pamäťový kryštál a tak okamžite porozumel cieľu ich nečakanej návštevy. Chvíľu sa prekrikovali, potom šaman pokynom všetkých umlčal a kládol nepríjemné otázky. Bioblokáda sa úplne rozsypala a oni ho videli v skutočnej podobe, v podobe dvojnohého a dvojrukého, pre nich neznámeho tvora. A to bolo, hlavne pre nich, veľmi zlé. Nebol schopný brániť sa, a tak prezradil dosť informácií, o ktorých nesmel vedieť z miestnych nikto. Po piatich hodinách ich viacerými prísľubmi konečne dostal z izby, zamkol za nimi a kľúč nechal v zámke. Ráno keď sa zobudil, bol opäť kompletným plazom. Vyšiel z hostinca a zahľadel sa na hviezdu sústavy. Uvedomil si jedno: Všetkých čo boli včera u neho, aj tých čo i len tušia, musí umlčať!

Bolo nevysloviteľné šťastie, že v kupé, okrem Goivova (či Wharsana), nebolo živej duše, pretože by to bola neospravedlniteľná chyba, za ktorú by musel opäť niekto „zaplatiť.“ Progresorská práca ja veľmi zaujímavá, ale bohužiaľ, aj veľmi zodpovedná. Goivov si časom privykol a neskôr sa celej situácii iba zasmiali.

Viktor bol ešte stále príliš mladý progresor a ešte vždy sa mohol od starších kolegov niečo naučiť. No na druhej strane, vyrastal priamo na Zemi, „Škole progresorov,“ a teda aj on mohol občas prispieť nejakým-tým poznaním. Vždy sa tu cítil najlepšie, ako doma, aj keď táto malá „planétka na konci Galaxie“ bola oproti ostatným obývaným planétam neuveriteľne zaostalá a na základni mal oveľa viac priateľov ako na rodnej hrude. A keď o sebe pochyboval a mal rozhodnúť vo vážnej veci, zakaždým sa vracal do vytúženej minulosti, pozemskej minulosti obyčajného človeka, jedného z mnohých, ktorá mu dopriala vždy patetickú skutočnosť i pohľad z každej strany.

Šablóny pre prácu progresora sú síce náročné, ale spoľahlivé. Je nutné často a násilne meniť zamestnania i osobné vzťahy. Nalomiť citlivú škrupinu človeka, získať si jeho priazeň a potom z objektu vysávať tie najdôvernejšie informácie. Ale pozor, v žiadnom prípade neškodiť! Treba uviesť, že progresori sú vyberaní z uvedomelých jedincov, ktorí získanú dôveru nikdy nesklamú. Úspešnosť zachovanej dôvery sa šplhá k stopercentnej hranici a schopnosť i ochota chápať, či odpúšťať je veľmi veľká. Všetci majú vyšší stav vedomia, ktoré v nich konvertuje stavy nenávisti na súcit a hnev na ľútosť.

Raz na lýceu prebiehala hodina fyziky. Prívetivá profesorka si zatlačila obrovské okrúhle okuliare na nos a ako motiváciu do štúdia použila, pre jedného poslucháča, fascinujúcu perličku:

- Nedávno som sa stretla s jedným z našich absolventov. Vždy bol priemerný, no vtedy, po prvý krát, som na ňom spozorovala ľútosť, že zanedbával práve tento predmet. Ako mi povedal, cestoval vlakom ku starým rodičom na prázdniny a celkom náhodne sa dal do debaty s akýmsi podivným človekom, ktorý úplne prirodzene rozvádzal populárne témy teoretickej fyziky. Napríklad o viacrozmerných vesmíroch, cestovaní v čase, analógie a rozdiely medzi hmotnými a duchovnými svetmi, čo aj principiálne vysvetľoval. Z rozhovoru si zapamätal len útržky, no podstata mu kvôli nevedomosti základov zostala utajená...

Samm si po vypočutí tohto príbehu neuveriteľne želal, aby práve on mohol ešte raz stretnúť tohto neznámeho tajuplného mysliteľa a šiel by aj na kraj sveta, len aby sa mu táto túžba splnila. Vtedy by si určite nepomyslel, že aj jemu budú raz tieto strážené tajomstvá odkryté...

Po škole odišiel pracovať k čiernemu remeslu. Vŕtal sa v pokazených strojoch, celý deň začiernený sadzami a prepáleným ropným olejom. Vo voľnom čase cestoval po krajine s partiou obyčajných ľudí, spoznával ťažký a neocenený život chudobných robotníkov. Ťahalo ho to inam, ale zároveň si predsavzal, že sa raz vráti a zloží im z pliec ten ťaživý balvan novovekej biedy. Aj to sú predsa ľudské bytosti a nezaslúžia si toľké pohŕdanie spoločnosťou. Bolo mu ich ľúto. Ich a ešte mnohých ďalších. Naučil sa s nimi súcitiť a vážiť si ich prácu, aj keď je a vždy bude nedocenená. Ale paradoxne, navzdor ich nízkemu postaveniu, zdali sa mu šťastnejší a spokojnejší ako samozvaná „intelektuálna elita.“

Jedného sparného letného dňa, práve keď prehadzoval pokazené zamastené súčasti zemných mechanizmov a snažil sa vytriediť použiteľné komponenty, vkročil do objektu náborčík Ministerstva vnútra a kohosi hľadal. Hneď s príchodu si všimol kutajúceho sa Samma a azda z profesionálnej deformácie, ponúkol mu prácu v jeho rezorte. Nechal vizitku a sľuboval perspektívu, ktorá momentálne chýbala...

Najhoršie bolo v noci. Keď rádiostanica stíchla úplne, kolegovi oťaželi viečka a Samm zostal v tichu tmy úplne sám. Šoféroval hliadkové auto po prázdnych mestských uliciach, a keď dlho nestretol žiadneho človeka odstavil auto na návrší nad mestom. Pozoroval spiace sídliská a nočnú hviezdnu oblohu. Práve k nej pociťoval akúsi súvzťažnosť, omnoho pôsobivejšiu a výraznejšiu ako k mestu ľudí pod ním. Vystúpil z auta, zaklonil hlavu, nasal čerstvý chladivý vzduch a pozrel hore. Niečo ho tam ťahalo...

Prvý krát v živote bol niekým. Mal post verejného činiteľa a autoritu. Ale autoritu a rešpekt len u tých, ktorí nepotrebovali byť kontrolovaní a poučovaní, u tých čo boli slušní, poriadni a vedeli by žiť aj bez biča nad sebou. No nemálo bolo takých, čo zákon nielenže nerešpektovali a porušovali ho, ale nebolo ich možné ani prevychovať na čosi súce. Práve toto obrovské percento bolo tou najväčšou prekážkou pre vstup do Galaxie. Celé desiatky rokov sa Samm v spomienkach vracal práve na tieto miesta. Rozmýšľal prečo sem, keď prežil oveľa viac krásnych a poučnejších dní kadekde inde.

Služobne sa zastavil na Ministerstve vnútra. Opäť, po dlhom čase, tu „náhodou“ stretol Viktora, jeho kvázi otca a teraz kolegu. Nespoznal ho. Odkedy sa rozlúčili v Inštitúte, uplynulo veľa času a spomienky vyprchali. Teraz pôsobil, ako šedá eminencia a pod iným menom, na Štvrtom oddelení Štátnej bezpečnosti a z funkcie mu plynulo koordinovanie bezpečnostnej situácie v celom štáte. Pracoval v prísnom utajení, a preto ho často považovali za niekoho, kým nebol, čo ho zavše priviedlo do kurióznych situácií:

Raz ráno počas niekoľkodňového pracovného výjazdu do provinčného pohraničného mestečka, uťahaný a nevyspaný po prebdenej noci, šiel na svoju lacnú ubytovňu na periférii. Prechádzal popri ošarpaných stenách budov, v „handrách" za pár drobných, keď pri ňom zastalo auto policajnej patroly:

- Hej, chlape! Stoj! Z vozidla sa vyrútili dvaja policajti, každý o hlavu vyšší od neho.

- Ale už aj sadaj, lebo ťa hneď naučím dobrým móresom! Chvíľku nechápal čo sa deje, no netrvalo dlho a zorientoval sa. Hneď ako sa priblížili k policajnej stanici, zaregistrovalo ich oko priemyselnej kamery a nespustilo ich po celý čas z dozoru.

- Koho ste to doviedli, chlapi? - z rádiostanice sa ozval hlas operačného dôstojníka, - akýsi mi je povedomý.

- Konečne sme ho dostali, parchanta pašeráckeho! - strkali ho po schodoch, dolu do vyšetrovne.

- Ako si hovoríš teraz? Čo si previezol naposledy? Kam si predal tie tri dievčatá z mesta? Hovor, lebo ti z huby spravím kino! - rozdrapoval sa akýsi šťúply chlapík. Tvár mal úplne bordovú a v kútikoch úst sa mu robila pena. - Tak rýchlo ťa nepustíme! „Zašijeme" ťa až zčernieš, vagabund nepodarený! Malý poručík zaregistroval, že nebudí patričný rešpekt, a tak v návale zlosti vyťukal na telefóne akési číslo. Zanedlho dobehol do miestnosti „policajný dohovárač," ktorý sa ledva prepchal cez zárubňu dverí a z očí mu nekukalo nič dobré. Tento krát mu nebolo všetko jedno. Nie že by sa bál o seba, veď mal aktivované energetické pole, ale desil sa predstavy, že niektorý z nich neprekročí hranicu a on ich bude musieť všetkých zlikvidovať.

- Počkajte, počkajte, to je nedorozumenie! Som váš kolega! „Dohovárač" mu „dohovoril" tak rázne, až spadol zo stoličky. Ako sa zbieral z podlahy, zosilnil energetické pole, analyzoval silu úderu a potom zamrmlal len pre seba: - Ak si za chvíľu nevšimnú, že sa mi nenadúva podliatina, bude problém, - otrčil ruky a predstieral strach.

- Ešte si si to nerozmyslel, s tým kolegom?

- Moment! Moment! V nohaviciach mám preukaz. Vytiahnem ho!?

- Týýý, počúvaj... - znova sa zahnal, no zatiaľ len výstražne. Viktor siahol do vrecka nohavíc a podal „dohováračovi" preukaz. V mysli mu prebehlo: „Keby ma tak videli v Galaktickej rade, alebo v krčme

„U bieleho medveďa,“ popučili by sa od smiechu. Chvála Matke Galaxii, že som vypol Intercom. To by bola hanbááááá...“

- Kde si to ukradol! ‒ „dohovárač" držal v ruke preukaz a zreval až ho myklo.

- Prosím vás, mám tam aj číslo! Však si zavolajte!

- Týýý...! Vybehnem hore, ale ak pôjdem zbytočne, teš sa! Sedel a v duchu si preberal, ako zdôvodní výpadok spojenia. Ani to nestihol premyslieť a dnu vstúpil úplne iný policajt:

- Nóóó, viete kolega... Pozrite! - natískal mu fotografiu, - ste to celý vy. To musíte uznať, je nám to skutočne ľúto. Dúfam, že na tento „incidentík", ktorý sa, bohužiaľ, stal, nebudete spomínať v zlom. Prepáčte ak sme vám spôsobili nejaké mrzutosti. Je nám skutočne ľúto pán major...

Vyterigal sa z policajnej stanice, zrušil energetické pole a „otvoril" interaktívne kanály Intercomu. Z druhej strany sa hneď začalo ozývať:

- Čo sa stalo? Prečo si bez hlásenia prerušil spojenie? Mali sme strach!...

- Čakám zdôvodnenie vo večernom hlásení! - spoznal Arianov hlas.

- Samozrejme, samozrejme..., - vyschlo mu v ústach. Našťastie zbadal malú krčmičku a hodlal sa hneď osviežiť. Povedal by, že o takomto čase tu nebude ani nohy, a tak keď vstúpil dnu, ani sa nepoobzeral, len si to rovno zamieril k pultu.

- Urobte mi jedno! - ukázal na spenené pollitre. Krčmár dotočil pivo a položil ho pred neho na pult. Ako lovil v nohaviciach peniaze, zaregistroval za sebou kroky. Nevšímal si ich, zaplatil a siahol po pohári.

Vedľa jeho predlaktia pleskla o pult kostnatá dlaň. Až vtedy zodvihol zrak a obzrel si lokál.

- Do frasa! Samí „potetovaní"! - tichučko, len sebe. Vytiahol z prítomných zopár osobných segregácií a sťažka odfúkol: - Samý „basista!"

Z dvadsiatich štamgastov bolo pätnásť „absolventov vysokej školy kriminálnickej." Zopár z nich sedelo za vraždu, zopár za znásilnenie, ale boli medzi nimi aj „lepší," takí, čo mali len nejaké tie krádeže, či lúpeže. Zhorklo mu v ústach aj bez piva a z Intercomu bolo počuť len samý rehot.

- Som skutočne zvedavý, ...som zvedavý..., to je dnes deň, - na líca mu vystúpil rumenec.

- Ja ťa od niekade poznám! - drzo vraví „potetovaný" pri pulte a hĺbavo húta, - ja ťa od niekade... áno, už viem, jasné, - plesol si po čele a Viktor stŕpol.

- Je to „kamoš!" Sedeli sme spolu v base! - povedal potetovaný, - a opováž sa to pivo platiť. Okolo sa zhlukli ostatní „potetovaní" a každý z nich ho ťapkal po pleciach a chcel brať ďalšiu rundu...

Nadišiel čas tvrdých skúšok. Samm postúpil na kriminálku, pracoval v utajení a pohyboval sa medzi ľuďmi na opačnej strane zákona. Prenikol do srdca kriminálneho spoločenstva drogovej mafie a postupne si získaval ich dôveru. Obliekal sa ako oni, žil tak ako oni, viackrát bol donútený „asistovať" pri trestnej činnosti a viackrát vyskúšal drogu aj sám na sebe. Priebežne posielal hlásenia styčnému dôstojníkovi a preberal kompenzácie za výdavky. Stále častejšie rozmýšľal, na ktorej strane vlastne stojí, no vždy sa pozbieral a odviedol perfektnú prácu.

Konečne sa blížil deň, kedy mal prebehnúť väčší kontrakt, pri ktorom by všetkých pochytali a on by konečne z tohto kolotoča vypadol. Už sa videl na teplej pláži kdesi pri mori, ako sa víta s matkou i otcom, z ktorými musel akékoľvek kontakty prerušiť. Akcia prebiehala hladko. Celú organizáciu rozbili a posadili za mreže, jeho zatiaľ nevynímajúc. On sa len prihlúplo usmieval a nevedel sa dočkať chvíle, keď všetko vyjde najavo.

Ale, trvalo to akosi dlho. Keď všetkých, aj s ním, previezli na úplne inú stanicu, ako znel dohovor, zneistel. V hlave si neustále opakoval inštrukcie, či konal v súlade s nimi, či voľačo nepokazil. Predviedli ho dokonca aj na výsluch, bohužiaľ, nič nenasvedčovalo tomu, žeby jeho kolegovia vedeli, koho vlastne pri razii zatkli. Ba zdalo sa, že sú ešte tvrdší ako pri vypočúvaní ostatných zadržaných. Asi po troch hodinách sa vo dverách zjavil jeho styčný dôstojník...

- Poručík, poručík, vysvetlite im kto som! - na krvavých perách sa mu tvorili malé červené bubliny. No poručík iba chladne poznamenal:

- Vykonali sme prehliadku vášho bytu a našli sme v ňom oveľa viac drog ako ste uvádzali v hláseniach. Dali sme si námahu aj s vaším kontom a ..., ... a máme dôvodne podozrenie, že ste prestúpili na druhú stranu. Prokurátor vás chcel okamžite vziať do väzby, spolu s týmito, - pozrel na ostatných zatknutých, - ale ... budete stíhaný na slobode. V žiadnom prípade však nesmiete opustiť mesto, považovalo by sa to za priznanie.

- Čo? To nemyslíte vážne! Nemám žiadny účet v banke a v byte ste taktiež nemohli nič nájsť! Možno pár gramov, ... aj to od vás! Jedine, že by..., - vytušil zradu, - ale odkiaľ ? Odkiaľ?

Suspendovali ho a vyšetrovanie sa ťahalo pol roka. Na usvedčenie nemali dostatok dôkazov a tak celá aféra skončila tak rýchlo ako rýchlo aj začala. Aj keď ho po tom všetkom rehabilitovali, pochybnosti sa u mnohých nestratili. Nechcel viac pracovať s ľuďmi, ktorí mu celkom neveria, a preto radšej zvolil odchod. Nešlo mu do hlavy, prečo mu nedokázali, alebo nechceli dôverovať, trápili ho výčitky a pohŕdanie. Dlho nedokázal nikoho odsúdiť, či napomenúť, hoci za maličkosť. Aj keď predtým veľakrát rozhodoval o iných, teraz sa dobrovoľne vzdával tejto výsady a túžil sa vrátiť kamsi späť, späť o niekoľko rokov, dostať ešte jednu šancu a začať znova. Už aj on dokázal pochopiť tých čo sa „pošmykli," a preto im vždy ponúkal alternatívu a pomáhal začať odznova. Bol dosť prekvapený keď zisťoval, že väčšina ľudí mu vyčíta ani nie tak tento poklesok, ako skôr nedbanlivosť a nedostatok ostražitosti, čo napokon viedlo k jeho odhaleniu. Asi sú u ľudí takéto excesy morálky na dennom poriadku, a preto sú s nimi natoľko zžitý, že ich pokladajú za samozrejmosť a tým pádom za niečo normálne, a možno svoje prehrešky ospravedlňujú oveľa väčšou nespravodlivosťou zo strany samej spoločnosti ...

V starej štvrti si prenajal spustlú halu, ktorá kedysi slúžila ako tančiareň. Celý podnik sa mu zdal prinajmenšom neistý, no hodlal začať z úplne inej strany. Sťažka si v Centrálnej banke vybavil úver a s dlho nepoznaným nadšením sa pustil do práce. Aj keď hlavným dielovedúcim bol sám, pomáhalo mu veľa priateľov, tých priateľov, ktorých nestratil, a ktorí tolerovali aj jeho minulosť. Veľký, nanovo zbrúsený a nalakovaný tanečný parket, tienisto intímne boxy, výkonná svetelná a audio technika, nevtieravo erotický personál. To všetko prispelo k tomu, že neistota z investícií netrvala dlho a očakávanie sa presýtilo úspechom...

- Opäť na vrchole! - neľutoval minulosť, ani kľučky osudu. Rýchlo sa dostal do povedomia a ľudia si ho ctili a vážili, a snáď ešte viac, ako keď slúžil zákonu. Potvrdil si, že peniaze sú všemocné a môže si za ne kúpiť pomaly aj minulosť. Považoval tieto časy za dosiaľ najkrajšie v živote. Peniaze mu dávali naozaj veľa, stál na vrchole a myslel si, že si môže dovoliť všetko. Kupoval si veci, ľudí, priateľstvá... Časom ho to začalo unavovať a čoraz častejšie rozmýšľal, o čo by sa ešte mal pokúšať. Naoko pôsobil šťastne, no vo vnútri cítil, že všetko je iba ilúzia, a že sa čosi musí stať...

Netrvalo dlho a prihlásila sa mafia, s ktorou určite súperiť nedokázal. Ozrejmili mu sféry vplyvu a „poradili,“ čo by bolo najlepšie, aby urobil. Mal tridsať rokov a opakovane sa ocitol na dne. Opäť tam, kde pred rokmi začínal, kdesi naspodku, medzi duchovne prázdnymi a nič si nevážiacimi ľuďmi, ktorí začínali ukazovať svoju pravú tvár.

Úplne zdrvený a vysilený k nemohúcnosti, zalykajúci sa pocitom krivdy a vlastnej úbohosti, na okraji zrázu pokľakol. Hľadel do rozbúrených a zradných perejí mohutnej rieky, ktoré ho vťahovali do nenávratnej temnoty. Pomýšľal skoncovať s bezútešnosťou a s bezvýhľadnosťou, no čosi ho stále držalo pri živote. Mal predsa zodpovednosť voči rodičom, aj keď nevlastným, k vychovávateľke z Inštitútu, a ešte k niekoľkým priateľom, ktorí mu stále verili... Sadol si na päty, knísal sa a hľadel do bujarého a speneného koryta. ...Nedokázal to, nemal síl si siahnuť na život a všetko razom vyriešiť. Obrátil sa a so zvesenou hlavou odkráčal. Poučil sa, našiel skutočné hodnoty, keď poznal a zažil na vlastnej koži?

Všade „zúrila" rodiaca sa demokracia a nezamestnanosť, na jedno voľné pracovné miesto pripadalo desať uchádzačov a celková situácia sa transformovala do hospodárskej krízy. Keď si Samm myslel, ako mnohí iní, že už zostane na okraji spoločnosti, „nečakane“ sa objavil Viktor. Pomohol mu, ale zámery nezmenil: „Lámal v ňom sklony pozemského človeka," ako dosiaľ a desiatky rokov.

Prijali ho teda do obrovského závodu na výrobu dámskej konfekcie. Jedine zahraničné nadnárodné monopoly boli zárukou akého-takého zárobku a cestovným lístkom z chudoby. Aj keď zamestnávateľ využíval (alebo zneužíval) lacnú pracovnú silu, nebolo z čoho vyberať a každý bol rád, že aspoň dostal príležitosť. Dve tisícky spolupracovníkov sa mu stali bezodnou studnicou poznania ľudských charakterov i osudov...

Prekvapila ho jej reakcia, ktorú by ju v tej chvíli určite nečakal. Kolega si ho doberal a obaja sa výborne bavili, dokonca aj jej kolegyne porozumeli vtipným narážkam, lež ona Samma nepoznala a logicky nevedela, že jeho dobroprajné a neuveriteľne citlivé srdce už dlho krváca nad surovosťou tohto sveta, a že jeho terajší imidž je len obal. S ľahkosťou strčila do kolegu, zvraštila čelo a zošpúlila pery, značiac nevhodnosť poznámok. Možno jej nebol úplne ľahostajný. Všimol si toho a vyviedlo ho to z rovnováhy. Mal už o nej ucelenú predstavu a zrazu toľko ohľaduplnosti? Podľa jeho prognóz mala reagovať povýšenecky a odmerane, o to viac, že pre jej atraktivitu boli prešľapy etikety tolerované so samozrejmosťou. Kde sa v nej zobralo toľko nehy? Naozaj bola žiadaná, no napriek tomu nadmierne zdržanlivá, až plachá.

Pozval ju na večeru. Aj keď spolu strávili niekoľko hodín, po celý čas bola príliš uzavretá na to, aby získal jej dôveru. Veľmi inteligentne servíroval ľuďom presne to, čo chceli počuť a oni sa mu „otvárali,“ ale v jej prípade to akosi zlyhávalo. Vraj, keď najviac potrebovala matku, opustila ju. Otec všetko nezvládal a ona sa nemala komu posťažovať, alebo sa s kým občas poradiť. Často myslela na smrť práve kvôli utkvelej predstave o nehodnosti sveta a úprimne neverila, že aj ona môže nájsť skutočnú lásku, porozumenie, či oporu. A Sammovi dal tento rozhovor to, čo hľadal snáď celý život. Práve pre takýchto ľudí chce žiť, a chce im byť oporou. ... a jeho problémy sa mu zrazu zdali malichernými...

Odišiel do zahraničia...

Päť rokov cestoval po svete a poznával ľudí, krajiny, mentality, súženie i rôzne podoby šťastia. Pracoval ako čašník, zberač na plážach, mechanik v autodielňach, kuchár v horských hoteloch, nosič batožiny, murársky pomocník a zistil, že ľudia sú všade rovnakí: Chýba im pevná ruka, motivácia a viera v Boha. Nielen kresťanského Boha, ale boha ako symbol spravodlivosti, práva, pochopenia, skutočnej a nezištnej náklonnosti a lásky bez prívlastkov. Poučil sa, že práve obyčajní a tí najchudobnejší, zhýralosťou neskazení a chudobou cnostní, bezmajetnosťou štedrí a trápením dobrosrdeční by mali byť základňou pre budovanie spoločnosti. Vrátil sa plný plánov a práve kvôli nim začal horlivo študovať. Prehrýzal sa právom, dejinami, umením, ale aj astrofyzikou, polytechnikou, medicínou, psychológiou a ezoterikou....

Viktor nad Sammom stále bdel a zabezpečoval mu priazeň Šťasteny, napokon, bola to jeho práca. Veľa krát ho chcel obdarovať poznaním „len pre vyvolených,“ či „zatlačiť hmotne,“ ale ešte nenadišiel ten správny čas. Vyskúšal si už, ako to je s nepripraveným človekom a pravdou, a tak bol opatrný:

Prechádzal sa s Kate po mäkkej tráve horskej lúky a rozjímal nad dokonalosťou prírody. Kate bola v porovnaní s ním veľmi, ale naozaj veľmi mladá a pekná, len nedávno oslávila dvadsiate narodeniny. Prekypovala naivným šťastím a to ho priťahovalo. Neodradzovali ho ani Arianove poznámky, ani pripomienky príslušníkov iných rás pri prezentácii nášho druhu v Galaktickej rade, že čosi tak škaredé môže vôbec existovať.

Viktor, a pri Kate obzvlášť, nerád počítal svoje roky. Bol veteránom viacerých vojenských konfliktov a to jeho životný zápal plnilo akousi trpkosťou, no a práve jej dobrosrdečná bezstarostnosť mu dodávala stále čerstvých síl skúšať čosi donekonečna. Už dlhé roky pracoval pre ASC (Anderské Spoločenstvo Civilizácií), ale na Zemi zatiaľ nikdy nevkĺzol do rutiny progresorskej práce. Niekedy sa síce stalo, že sa prihlásila frustrácia zo samoty, lenže tento krát ho objímalo šťastie a radosť.

Zišli dole na cestu, zavolali si taxi a odviezli sa do mesta. Vošli do krčmy, kde sa spoznali a zaštítili sa stenou boxu. Viktor začal Kate sugestívne rozprávať akúsi „rozprávku" a nenápadne jej primiešaval do pitia utlmujúcu drogu. Potom s omámenou priateľkou odchádzal k východu, smerom na jednu z najrušnejších ulíc mesta. Keď zavrel dvere na krčme, zrazu stáli pre čudnou horou plechu. Kate ničomu nerozumela a nevedela určiť, či sa jedná o skutočnosť, a či sen. Dvere krčmy mali totiž aj inú funkciu, ako vpúšťať a vypúšťať zákazníkov, a pre „niekoho“ slúžili ako kamuflovaná skoková brána. Ňou sa presunuli v čase, podpriestorom, na stovky kilometrov vzdialené miesto. Na Zemi cestovali progresori „iba" podpriestorom (tzv. nulová doprava), ale na iných planétach sú zavedené aj modernejšie prepravné siete, využívajúce potenciál piatej dimenzie. Viktor sa pre tento krát „musel uspokojiť" s nulovou dopravou, ktorá bola asi desaťkrát pomalšia, ale rozhodne rýchlejšia, ako doprava pozemská.

(Keď bol ešte len adeptom na progresora, v podstate pozemšťan, a s Arianom sa stretávali v rôznych kútoch republiky, vŕtalo mu v hlave, ako sa Arian dopravuje na miesta stretnutia. Vlastné auto nemal a mestskou dopravou sa predsa „On“ trmácať nebude.

- Lámem si hlavu, - hovorí Viktor, - kde sa tu nablízku nachádza kabínka nulovej dopravy?

- Prosím ťa, - zaškeril sa Arian.

- Niekde tu to miesto byť musí! Zopár som ich vytipoval...

- Tak schválne...

- Určite to bude frekventované miesto, lebo pod lampou býva najväčšia tma, teda kde je veľa ľudí, jeden sa stratí. Keby to bolo nejaké zvláštne miesto, je takmer isté, že by si ťa určite niekto všimol. Podľa mňa, - bolo vidieť, že kombinuje, - keď si skontroluješ súvzťažnosť na svoju osobu, či ťa niekto sleduje, alebo nie a prejdeš skokovou bránou (napríklad dverami) práve na rušnom mieste, nikto z vnútra nevie, či si dverami skutočne prešiel tam, kam by si sa podľa neho mal dostať, a ak by ťa prípadne niekto sledoval, nevedel by, kam by si, v tom hurhaji rušnej ulice, vlastne zmizol.

Alebo...,alebo by to miesto mohlo byť na pešej zóne v mieste, kde sa lomí do pravého uhla. Tiež by nikto nevidel, kam si sa podel. Ako ľahko sa môže niekto stratiť, - čakal na Arianovu reakciu.

- Zaujímavé úvahy, ale nečakaj odo mňa viac. - pozrel na Viktora.)

Stáli pred jeho osobným deltosom, v podstate zastaraným modelom s doletom len dvadsaťtisíc svetelných rokov. Lietal ním na konzultácie do Galaktickej rady a výnimočne aj na Zemi. Schytil Kate a ťahal ju do útrob deltosu, ktorý vyzeral ako malá oceľová hora. Sťažka prekladala nohami a rozmýšľala, či sa má báť, alebo jasať, dýchať, alebo radšej umrieť od strachu. Posadili sa do kresla v kokpite a stroj ich silovým poľom automaticky zafixoval k operadlám. Viktor prešiel prstami po ovládacom paneli, na ktorom sa rozsvietilo svetielok ako na nočnej oblohe a stroj sa nehlučne vzniesol do vzduchu. Kate sedela ako prikovaná. Hodný čas ani nemrkla, len sledovala, čo sa deje na monitoroch a operačných holografických projekciách. Bola prvým civilným pozemšťanom, po dlhom čase, ktorý mal možnosť sedieť v takomto stroji a prežiť čosi nedosiahnuteľné.

(Deltos triedy Alfa už mal zabudovanú podpriestorovú kamufláž. To znamená, že za letu štvrtým rozmerom dokázal vytvoriť v časopriestore akúsi trhlinu, ktorú vypĺňal nulový rozmer a tým pádom, hmota v tejto trhline nepodliehala zákonom štvorrozmerného priestoru, a teda sa v tomto rozmere nedala pozorovať. Analógia sa dá hľadať v aerodynamike, kedy sa vzdušné prúdy pri náraze na teleso dokonale aerodynamického tvaru štiepia a po obtečení telesa sa bez akýchkoľvek turbulencií opäť, v rovnakej štruktúre spoja. Pri podpriestorovej kamufláži sa pozorovateľovi priestorové úrovne javia opticky ako nedeformované a letiaci objekt je teda nezaregistrovateľný a akoby neviditeľný. Isté anomálie sa prejavujú iba v chronotónovom posune, aj to len na relatívne malej ploche a v malom časovom intervale, takže objekt je prakticky nezistiteľný. Žiadne žiariace objekty, žiadne únosy, žiadne primitívne kontakty, žiadne dôkazy! Deltos lietal v štvrtej dimenzii maximálne rýchlosťou svetla, pre intra i extragalaktické lety v podstate bežným tempom. Samozrejme, bol uspôsobený na presuny v čase, takže svetelná rýchlosť nebola až tak hojne využívaná akoby sa zdalo.)

Za pár hodín si prezreli všetky svetadiely, no na opustenie Zeme nedostali od Kontroly letovej prevádzky pre Slnečnú sústavu povolenie. Viktor ochotne odpovedal na každú otázku svojej priateľky, ale ako droga prestávala pôsobiť, začali sa na Kate prejavovať symptómy psychosomatického šoku. Pomaly zisťoval, že asi neurobil dobre, keď ju zobral na tento čudesný výlet a rozhodol sa, že jej všetky spomienky od času, keď sa spolu prechádzali po lúke a rozprávali o budúcnosti, vymaže z pamäti. Bol to jej prvý kontakt, ktorý nezvládla, alebo, bola len nepripravená?

Zasníval sa, ako to bolo v jeho prípade, keď on, nedočkavý a plný rozporov, čakal na prvý kontakt, túžiac sa dostať z klietky zvanej Zem:

- Už len dva roky! ‒ uprene hľadel na Ariana.

- Áno, dva roky a ..., si u nás, - tá chladná, bezfarebná tvár. Viktora zagniavila clivosť nad vlastnou neskromnosťou, ba dokonca, možno nevďačnosťou. Bičoval ho Arianov výrok, ktorý tlačil celú jeho budúcnosť nevedno kam: - Budeš na Zemi Bohom! Zo všetkým, čo k tomu patrí...

- Bohom? Skôr by som povedal, z vášho pohľadu, správcom akejsi rezervácie, keď už sme od ostatných separovaní, no nie?

Po tridsiatke prestal starnúť a z mnohých sedení vyplynulo, že sa pravdepodobne dožije ešte mnoho, mnoho rokov. Spočiatku sa veľmi tešil, aké má nesmierne šťastie, ale postupom času si začal uvedomovať, že dlhovekosť nie je až taká zábava ako sa môže zdať. Pripomenul si minulosť, a keď si predstavil, že by toto utrpenie mohlo pokračovať ešte nekonečné roky, začal závidieť obyčajným, relatívne krátkym ľudským životom. Hanbil sa, že počíta roky ako zrnka prachu v púšti, a aj keby trpel päťsto, či tisíc rokov, bolo by to stále nevďačne malé predplatné za tak výnimočný život. „Bohovia sa predsa neponáhľajú, majú pred sebou večnosť!"

Nabudúce, keď sa Arian prinúti k nezáživnému kontaktu s ním, úbohým pozemšťanom, ani viečkom oka, ani nekontrolovanou mimikou, ani neurčitým pohľadom, nedá závdavok k myšlienke o nežičlivosti osudu a v každom zákutí duše bude blahorečiť jeho, „svojho boha,“ veľkého Ariana. Vydržal a naučil sa už veľa, ale stále sa mu nedarilo navyknúť striedmosti, bezvýhradnej pokore a odriekaniu. Naproti tomu, tieto jeho nedostatky dostatočne vyvažovala láska k ľuďom a ich posudzovanie, vždy najskôr z tej lepšej stránky. Možno preto si ho Arian vybral, že dokázal prijať každého, bez predsudkov a bezvýhradne...

- „Naši“ sa na vás pozerajú ako, napríklad, vy na mravce. Na vrchole hierarchie stojí kráľovná, pre ktorú pracujú tisíce robotníkov a chránia ju tisíce bojovníkov. Keď treba, viete sa sformovať, zjednotiť, zaútočiť na spoločného nepriateľa. Budujete si sídla, množíte sa, ale nejaká skutočne zmysluplná činnosť? - začal Arian.

- Myslíš, že prímer k mravcom je adekvátny? - ohradil sa Viktor.

- Ale nie, veď vás nepoznám len jedno storočie! Iba hovorím, ako vás berú iní, ja viem, že vo vás „niečo je!“ Vtedy definitívne dozrel názor na jeho poslanie. Musí bojovať za akceptáciu pozemšťanov, veď je predsa jedným z nich!

Pri príležitosti Sammových päťdesiatych narodenín ho slávnostne menovali do funkcie predsedu Únie. Nevedel ako podivuhodne sa vlastne na tento post dostal, no v návale práce a povinností ani nemal čas po príčinách pátrať. Viktor (tento krát sa vydával za nemeckého prisťahovalca Kurta), aby bol na blízku, pracoval ako čašník v reštaurácii Kongresového centra Únie, kde sa so Sammom zblížil a nadviazal s ním dôverný vzťah. Často spolu debatovali celé hodiny a Viktor (alebo teraz Kurt) nenápadne poťahoval nitkami moci a z predsedu Únie sa fakticky stával jeho služobník. Samm, a preto ho aj dosadili do funkcie, celý život túžil po pravde a to po pravde bez prívlastkov, po pravde obyčajnej, holej, ohľaduplnej a hlavne objektívnej. Ako predseda Únie bol naozaj agilným človekom. Pracoval šestnásť hodín denne, pokým neklesol vyčerpaním, lebo chcel po sebe zanechať niečo hodnotné, niečo, za čo by sa v budúcnosti nemusel hanbiť, alebo si to niekedy vyčítať. Predkladal do unitárneho parlamentu množstvo iniciácií, podnetov, návrhov a vďaka dlhoročným skúsenostiam, rečníckej brilantnosti, nenapadnuteľnej mravnej bezúhonnosti a neúplatnosti, málokedy nachádzal vo veci, ktorú chcel presadiť, seberovných oponentov. Niektoré koncepcie sa javili vcelku pozoruhodne a novátorsky. Snažil sa, napríklad, oprášiť návrh na separáciu akejsi nastávajúcej riadiacej elity v rannom štádiu formovania charakteru od biologických matiek a ich výchovu za účelom obsadenia do presne vymedzených postov v budúcnosti, z ktorou ako jeden z prvých prišiel už antický filozof a mysliteľ Platón. Nariadil dokonca prieskum a celkové analýzy spoločnosti, hypotetické konštrukcie samotných aplikácií, vyhľadanie a zabezpečenie možného kontaktovania adeptov do veku troch rokov. Teda do času, kedy ešte nenastal výchovný proces. Bola vypracovaná špeciálna didaktická metodológia, vytipovaní jednotlivci a v prípade odobrenia vládou, zabezpečená okamžitá aktivizácia projektu. Je iróniou, že osud, ktorý prežíval sám, a ktorý neraz preklínal, chcel teraz nanútiť aj niekomu inému. Existovali aj iné teórie, kde nosné piliere spočívali v radikálnom sprísnení trestného práva, zvýšení trestných sadzieb, a čo bolo novinkou, zavedenie samosudcov do ulíc s právom okamžitého rozsudku bez prípravného konania, na úrovni právomocí prvostupňových súdov. Po piatich hektických rokoch sa mu s nadľudským úsilím podarilo pretlačiť veľmi zaujímavý návrh protikorupčného zákona. Útržkovito z niektorých statí:

- žiadny verejný činiteľ, ani jeho priama rodina, nesmie mať príjem z podnikateľskej činnosti...

- všetci hore uvedení (ak už nadobudli plnoletosť) musia každoročne, a ešte pätnásť rokov po zložení funkcie verejného činiteľa, podať daňové priznanie, v ktorom hodnota hnuteľného a nehnuteľného majetku nesmie presiahnuť dve tretiny príjmu pochádzajúceho z funkčného platu (u rodiny z platu zo zamestnania)...

- v prípade zistenia vedľajšieho príjmu, uvedenie nepravdivých, neúplných, alebo zavádzajúcich údajov, priestupcovi sa konfiškuje všetok majetok a je mu pridelený sociálny byt a zamestnanie podľa príslušných smerníc...

- ak spôsobí verejný činiteľ škodu na majetku štátnom, alebo súkromnom úmyselne, alebo z nedbanlivosti, je povinný ju v plnej miere nahradiť...

- ak takýmto počínaním spôsobí škodu väčšieho rozsahu, môže byť aj väznený (podľa osobitných predpisov)...

- inšpekcie vykonáva Protikorupčný úrad, podliehajúci priamo predsedníctvu Únie...

Monštruóznym paradoxom bolo, že nato, aby návrh prešiel, museli sa schvaľujúcim parlamentárom a vysokým štátnym úradníkom vyplatiť so štátnej pokladnice miliardy na úplatky. Ale, po nadobudnutí účinnosti zákona sa situácia konečne rapídne zmenila. Štátna správa robila to, a iba to, za čo bola platená a čo bolo ich náplňou práce.

Veľmi pokrokovo vyznela novela volebného zákona. Podstata zmeny tkvela v tom, že sa menila „sila" volebného hlasu. Volebný hlas mohol mať hodnotu od jedného do piatich bodov, a to podľa vzdelania občana. Tak napríklad občanovi bez vzdelania bol priradený jeden bod a vysokoškolskému profesorovi päť bodov. To v praxi znamenalo, že jeden hlas profesora prehlasuje štyroch občanov so základným vzdelaním. Niekto by mohol namietnuť, že je to diskriminácia, no nie je diskriminácia aj to, keď hlas vzdelaného človeka má takú istú cenu ako hlas človeka, ktorý nevie písať a čítať, a teda sa ani nemôže plnohodnotne orientovať v politike a je veľmi ľahko ovplyvniteľný?

Je pochopiteľné, že si Samm svojím počínaním narobil hodne nepriateľov. Kto ohrozoval posvätné zisky, s tým nemali nadnárodné monopoly a záujmové kliky žiadne zľutovanie. Pokúšali sa ho zdiskreditovať a odstaviť, no bezúspešne. Napokon sa uchýlili pod pláštik terorizmu a uniesli mu syna. Čo bolo pri týchto praktikách neobvyklé, únoscovia nepožadovali výkupné. Vytušil odkiaľ „fúka vietor,“ no jeho stanovisko bolo nemenné a názor neotrasiteľný. Začali ho vydierať a nútili, vymeniť jeden mladý a nevinný život za desať špinavých z kobiek väzení. Ale Samm už nebol človekom starého typu! Nezaváhal ani na chvíľu, aj keď žialil, že ktosi môže klesnúť tak hlboko, žiť v bahne cynizmu a neuvedomovať si skutočné hodnoty života. Ostávala mu len jediná, aj keď hrozná možnosť, stratiť syna! Právo bolo pre neho nadradené osobnému životu a vlastnému prospechu, dokonca emóciám. Do jeho kompetencií spadala aj amnestia, ale nepovažoval to za správne, a tak to neurobil. Aké jednoduché! Rozhodovať tak, ako je to správne! Keby konal inak, v živote by sa nemohol pozrieť do zrkadla, na svoju tvár, ani nikomu do očí, pretože by tam hľadal svedomie, ktoré by už nikdy nenašiel. Aj iní otcovia mali synov a matky dcéry, ktoré „takíto“ chladnokrvne vyrvali z ich sŕdc. „Takíto“ si nezaslúžia žiť! Vie, že si zabije vlastné dieťa a vie tiež, že povedia, že hádam ani nie je človek, ale nemá, ...nemá možnosť voľby! Ale našťastie, pri prevoze zajatca auto dostalo šmyk, zišlo z cesty a chlapec v tom momente duchaplne využil situáciu a ušiel pazúrom istej smrti. Pomáhal niekto?

- Kurt, obávam sa najhoršieho! Keď sme sa v Únii konečne skutočne zjednotili a vyrovnali Konfederácii, vyhlásili nám totálne embargo na všetok tovar, sabotujú naše aktivity po celom svete a na našich letoviskách v tichomorí dokonca iniciujú teroristické útoky. Verím a modlím sa k Bohu, aby nedošlo k vojenskému konfliktu. Oni síce tvrdia, že takéto kalkulácie sú zavádzajúce, ale mne sa zdá, že začínajú mobilizovať!

- Situácia sa aj mne zdá dosť kritická! - vraví Kurt (Viktor). - Možno povieš, že odkiaľ by som ja mohol vedieť čo sa deje, ale poviem ti, že v tejto reštaurácii sa premelie zo sveta kde-kto, a keď si vypijú... Je to vážne, ale ja ti s tým asi nepomôžem, - túto frázu používal veľmi často, a hoci to v jeho prípade vyznieva sarkasticky, Kódex jednoznačne zakazuje umelé zásahy do vývoja civilizácie a taktiež zdôrazňuje: „Civilizácia, ktorá si s problémami nevie poradiť sama, nemá právo na existenciu!"

- Obidvoch synov mám u letectva a nerád by som ich stratil. Prvé línie by sa tiahli vzduchom, - žalostne prorokuje Samm, - žene by to rozorvalo srdce!

- Neboj sa, svojich synov nestratíš, - upokojuje ho Viktor.

Svietilo teplé májové slnko. Na parapet dosadla sýkorka, ktorú by tu, práve teraz, nikto nečakal. Skackala sem a tam, nazerala dnu, a keďže necítila nebezpečie, pokojne sa vyhrievala. Samm ju sledoval od písacieho stola a s hlavou bezradne vloženou do dlaní, nebol schopný premýšľať. Odrazu sa rozleteli masívne dubové dvere pracovne a dnu vbehol zriadenec:

- Pán Hauser, pán Hauser! ...Nálet! Je nálet!... Pán Hauser! ...Poďte rýchlo do krytu, každú chvíľu to začne!

- Idem, idem, ...choďte ja prídem, - odpovedal úplne pokojne. Nevedel odtrhnúť zrak od dvoch rovnakých telegramov z fronty, až na pár čísel a dve mená, na ktorých sa v rožku obálky vynímal farebný papierový prelis erbu leteckého a raketového vojska. Hádam po stý krát si čítal dve veľmi podobné, a o to krutejšie vety: Za chrabrosť a oddanosť vlasti, ideálom ľudskosti a práva, obetavosť a obranu domoviny, menujeme, in memoriam, Vášho syna Samma Hausera do hodnosti major. ...menujeme, in memoriam, Vášho syna Karla Hausera do hodnosti plukovník.

- Chudák Líza, kto jej to povie, kto jej oznámi túto bezcitnú realitu?

Naďalej sedel v pracovni a čakal. Čakal na „tú svoju raketu,“ na „tú svoju črepinu,“ ktorá by ho konečne zbavila osobných múk a zlých správ, zvestujúcich len a len utrpenie. Konfederácia bombardovala južnú zónu. Centrum, spolovice v troskách, nateraz obišli a jemu bolo ľúto, že už „odchádzajú." - Možno sme mali zohnúť chrbát a voliť hospodársku závislosť, a možno sme nemali byť takí hrdí a mali radšej žiť! Mal šesťdesiat a nechcelo sa mu ďalej. Zanedlho stratil ešte aj Lízu a to bola posledná kvapka, ktorá rozhodla aj o jeho osude. Podpísal si svoju demisiu a nechal ju na mieste, kde za chvíľu bude ležať aj jeho, úplne biela hlava. Zo zásuvky vybral starú armádnu pištoľ, hlaveň namieril na spánky, prst položil na spúšť a zbieral posledné sily na radikálny odchod.

- Tak to nie! Zas to nepreháňaj! Nie že by sme ťa znovu „neposkladali," ale sú určité hranice! - spoznal nezameniteľnú iróniu Kurta, - a potom tá fáza revitalizácie, - krútil hlavou.

- Prosím?

- Odlož to, všetko sa skončilo, už ťa nebudem trápiť, sľubujem, - zjemnil výraz a natiahol k nemu ruku.

- Samozrejme, že všetko skončilo a navždy! A odstúp, lebo pôjdeš odtiaľto rovno do čistiarne! - ani nezbadal ako sa uvolnil. - A kde si vlastne bol, Kurt, roky som ťa nevidel? Vieš čo, mám už plné zuby tých ideálov! Že ideálov, sami sme podľahli vlastnej demagógii! Smiešne! V živote s takýmito ľuďmi raj neurobíš! To si zapamätaj, Kurt! - zložil pištoľ a búchal ňou o stôl.

- Skutočne tu raj tak rýchlo neurobíme, ale nezúfaj, ty ešte nekončíš.

- Daj mi pokoj! Toto som počúval a rozprával celé roky, a kde sme? Kde? Únia v troskách! Choď preč, Kurt!

- Tak dobre. Po prvé, nijaký Kurt, ale pre teba Viktor a po druhé, nijaké trosky, ale nový život! Konfederáti do mesiaca padnú a ty sa opäť stretneš so svojou rodinou.

- Čo to trepeš! Konfederácia nepadne, to my sme na kolenách!

A o rodine mi nehovor takéto veci, lebo ma naštveš a bude tu o jedno bezduché telo viac!

- Čo som povedal, to platí a nebudeme sa tu teraz o tom doťahovať! Samm sa rozčúlil ešte viac a namieril pištoľ na Viktora. Hlaveň bola tak blízko, že uvidel na konci, v nábojovej komore, špičku projektilu.

- Dobre, dobre, Samm. Nemusíš sa hneď čertil. Niečo ti ukážem. V miestnosti vyvolal holografickú projekciu a zároveň ju komentoval. Pokojne mu vyrozprával celú jeho genézu, od narodenia, až dosiaľ, keď si začal nahovárať, že to, v čo veril, bolo zbytočné. Sammov rozum spočiatku všetko odmietal a bol zjavne zmetený, no keď mu Viktor ukázal jeho rodinu na planéte Zgar (rezidentská základňa druhu Homo sapiens sapiens), a keď tam videl Lízu a jeho dvoch synov, živo sa zaujímajúcich o nové letecké technológie ASC, nervovo vypätý klesol do kresla a pištoľ pustil koberec.

- Samm, dobre vieš, aké ťažké je vychovať človeka, koľko musí trpieť, aby bolo nakoniec z neho „čosi súce,“ človeka, ktorý bude schopný spoluexistovať sám so sebou! Celý tvoj život bol experiment a dnes ti môžem s istotou povedať, že je na konci, a že sa vydaril. Bolo to v záujme všetkých, celého ľudstva, a tak nám to nemaj za zlé, ale bol si vtedy jediný kandidát, a ty sám dobre vieš, že pri čomsi tak veľkom sa na jednotlivcov nehľadí. Možno mi to budeš vyčítať, ale nezostaneš neodmenený a dostaneš privilégium, možnosť regenerácie. Máš pred sebou, za zásluhy, ešte okolo deväťdesiat rokov úplne nového života v blahobyte, bezodnom poznaní a z vetchého starca sa môže razom stať bujarý štyridsiatnik. Koľkí by život dali za takú ponuku!

Neobetoval si sa pre mňa, ani pre nás v Galaxii, ale pre seba, pre svoje deti, pre svoju manželku a pre všetkých ľudí vášho druhu. Milióny ti verili a veria naďalej. Spomeň si na Afriku. Áno, na Afriku dnes, v treťom tisícročí. Na milióny detí, zomierajúcich a nikomu nechýbajúcich ľudských trosiek, ktorým nikto nedal ani len tú šancu, tak ako tebe. Spomeň si na stotisíce ľudí v Európe, ktorí zomierali pre teba, kvôli tvojím ideálom, aby mohli ich deti žiť slobodne a plnohodnotne. Samm, poznám ťa od narodenia a budem tu ešte veľmi dlho po tebe. Vždy som ti bol na blízku, bol si mi ako syn, o ktorého som takisto prišiel len kvôli nám ľuďom a takisto som, veľakrát, platil daň aj ja. Ja som rozhodol a vytrhol ťa vlastnej matke z náručia, matke, ktorá ťa milovala až do smrti, a ktorej už nikdy nikto tento dlh nesplatí, ja som bol iniciátorom každej tvojej tragédie a ja som ich aj koordinoval. Prečo? Pretože sa nám dostalo tej nepredstaviteľnej cti od bohov, ktorí nám dali dôveru a možnosť niečo skutočne hodnotné po sebe zanechať a hlavne, uvedomiť si tú obrovskú výsadu, byť užitočný!

Sammovi sa v kútikoch objavili slzy: - Toto všetko treba podstúpiť, aby sme sa pohli dopredu? Toľko nutného trápenia a bôľu, aby sa človek zmenil? Koľkí vydržia? - pýtal sa sám seba, - ako som to vôbec zvládol?

- Nebude to tak tvrdé pre každého, - vraví Viktor, - máme na to stovky rokov. Hlavné je, že vieme, že to ide!

...a jeden nový človek už existuje, „máme prototyp!"