O mŕtvych len dobre

- známe príslovie

Edgar si ospanlivo pretrel oči a sťažka sa zosunul na zem, kde si párkrát vydýchol. Potom sa nepatrne usmial. Toto bol jeho posledný hrob. Konečne zanechá túto hroznú prácu a nájde si niečo lepšie. Prednedávnom dostal ponuku od bratranca, či by sa nechcel zamestnať v jeho firme ako automechanik. Manuálna práca mu nikdy nebola proti srsti a tak súhlasil. Nespraví tým však radosť len sebe, ale aj rodine. Najmä jeho manželka Shelley túto jeho prácu neznášala a hoci s ňou Edgar súhlasil, vždy reagoval prostým:“Niekto to robiť musí.“ Aj syn už určite nebude musieť čeliť posmeškom zo strany detí o svojom „šialenom tatkovi, ktorý si ukladá odrezané hlavy do nálevu.“ Edgara sa občas podivoval nad morbídnou fantáziou detí a nakoniec ich rodičom odporučil, aby im púšťali menej hororov. Tak či tak, práve trávil posledný deň v profesii hrobára. Pritom keď začínal, pripadalo mu to ako fajn práca. Časom si však musel priznať, že ak nevypadne tak skôr či neskôr mu rupne v bedni, ako sa vraví. Nikdy neveril na duchov. Avšak počas vykonávania súčasnej profesie si musel svoje presvedčenie poopraviť. Možno to bolo tým, že jedného dokonca stretol. Teda, nebol to duch presne podľa učebníc ( ak také niečo učebnice vôbec popisujú ), ale skôr by sa hodilo označenie „živá mŕtvola“. Raz, je tomu už pár rokov, videl film od nejakého Georga A. Romera kde sa tieto bytosti označovali ako „zombie.“ Ale toto označenie sa mu v tomto prípade nezdalo vhodné. Možno to bolo aj tým, že táto mŕtvola mala podobu kostlivca, bez kúsku kože či mäsa, ale na druhej strane už sčasti obrastal machom, čo ukazovalo, že patrí medzi „veteránov“ tunajšieho cintorína. Tento kostlivec práve postával pri Edgarovi a zamyslene ho pozoroval a občas pritom odhryzol zo zhnitého jablka. Odhryznuté kúsky sa kopili na tráve pod ním. Edgara niekoľkokrát napadlo načo je mu dobré stravovať sa po smrti, keď chuť jedla nemôže cítiť. Zrejme to bola otázka zvyku. Alebo určitého imidžu. Kostlivec mal oblečený dlhý tmavý kabát prežratý od molí a na hlave cylinder rovnakej farby, čím trochu maskoval svoj „záhrobný“ pôvod.

„Budeš nám tu chýbať, Edgar, vážne hej“, prehodil chrapľavo a šmaril ohryzok do trávy.

„Dúfam, že sa neurazíš Rychtig, ale ty mi nebudeš chýbať ani trochu,“ uškrnul sa Edgar. Rychtig sa chrapľavo zasmial a potriasol hlavou s takou energiou, až Edgar nadobudol strach, že mu priamo pred ním odpadne. Pri tej myšlienke ho nepochopiteľne zamrazilo.

„Veru, takéto miesto nie je pre človeka práve najvhodnejšie,“ priznal Rychtig a ruky ponoril do hlbokých vreciek svojho kabáta.

„Svätá pravda“

„Škoda, že si už nezahráme bowling,“ pokračoval nostalgicky Rychtig.

„Konečne bude vyhrávať aj niekto iný,“ prehodil skromne Edgar, ale Rychtig pokrútil hlavou.

„Zrejme si už nezahrá nikto. Chýbajú nám totiž gule...Ehm, bowlingové prirodzene,“ dodal s krátkym zakašľaním.

„Viem, čo tým myslíš,“ pokýval Edgar hlavou položil záhradný rýľ a lopatu vedľa Rychtiga. Neraz sa zúčastnil ako jediný živý tvor na pravej záhrobnej bowlingovej hre a pomerne presne vedel ako to tam chodí. Rychtig naklonil hlavu nabok a zdvihol lopatu a zamyslene si ju prezeral. Edgara jeho konanie, ktovieprečo znervózňovalo.

„Vždy ma zaujímalo, kto asi kope hrob pre hrobára...“

Edgar pokrčil plecami a zdvihol obočie.

„Asi iný hrobár, nie?“

Rychtig si vzdychol a Edgar z jeho hlasu pocítil záchvev sklamania.

„Hmm...Prepáč, ale nemám čas na tieto filozofické debaty.“ Sotva to dopovedal ohnal sa lopatou a jedným prudkým švihom Edgarovi odsekol hlavu. Sekera by sa síce hodila viac, ale čo už. Jeho plášť, ako aj holú lebku pokropila krv. Chytil jeho hlavu do rúk a chvíľu po nej prechádzal konstnatýimi prstami.

„Akurát!“ zvolal radostne. „Kamoši sa potešia. Konečne si zahráme...“