Cvak!

Zaklapol počítač a zahmlenými očami pozrel na hodinky, oznamujúce pokročilú noc. Wilford vyšiel na malinký balkón, ktorý bol súčasťou kancelárie a pôžitkársky nasal niekoľko litrov chladného vzduchu. Doprava už opadla, takže nebolo cítiť ani náznak smogu. Okná pod ním boli tmavé, len na recepcii hlboko dole sa svietilo.

Nočný vzduch ho trochu prebral, ale viečka sa mu aj tak lepili ako topánka k asfaltu v letnej horúčave. Obrátil do seba zvyšok studenej kávy v šálke. Wilford vystrúhal znechutenú grimasu, schmatol aktovku, zamkol kanceláriu a vyrazil k výťahom.

Mäkký halový koberec mu v hlave podnecoval obrazy postele a sladkého spánku. Podvedome zastavil pred zrkadlom a upravil si oblek. Koberec pred výťahmi vystriedali kachličky a tak posledné dva kroky sprevádzalo klopkanie nesúce sa opustenou halou.

„Do riti!“

Melancholická nálada sa vyparila, keď stlačenie tlačidla nenasledovalo tiché mrmlanie výťahového motora, ale ešte tichšie nič. Po sérii zúrivých stlačení všetkých privolávacích tlačidiel, ktorých výsledkom bolo opäť nič dokonalo identické s tým prvým, Wilford zúrivo schmatol slúchadlo halového telefónu.

„Vrátnica? Čo je s tým prekliatym výťahom? Snáď si nemyslíte, že sa budem v noci trepať deväťdesiat poschodí peši?!“ vyštekol bez pozdravu.

Odpoveďou bolo chvíľu iba chrochtanie a fučanie. Potom sa ozval hlas z úst, ktoré sa okrem rozprávania zaoberali aj rýchlym občerstvením: „Ach, pfm, to ste vy, vedel som, že tam u vás ešte dakto ostal,“ ozval sa hlas, nakrátko prerušený prehĺtaním, „hlavné výťahy sú odstavené, budú na nich robiť cez noc údržbu. Môžete použiť technický výťah, ten normálne funguje. Teda, ak si nechcete trochu zamakať, haha...“

Vrátnikov smiech nad touto vtipnou poznámkou zastavilo až jeho kašľanie, takže Wilford musel nevrlé „a kde ho ráčim nájsť, ten výťah?“ trikrát zopakovať, čím to značne stratilo na nevrlosti.

„Hlavnou chodbou na koniec, doprava spojovačkou a tam niekde bude šípka, tak je to na každom poschodí. Ale ak by ste predsa len chceli....“

Nedávno vymenovaný junior manager obchodného oddelenia pre európsku oblasť trhu lisovaných komponentov nečakal na ďalší vtip, treskol slúchadlom a vyrazil podľa inštrukcii.

Keďže budova Sacto Plaza bola veľmi jednoduchého tvaru a chodby mali jasný systém, bolo tu ťažké zablúdiť. Ani Wilfordovi sa to nepodarilo. O necelé dve minúty ho privítali oceľové dvere technického výťahu.

Plieskance farby, oškretý plech a poodbíjané rohy stien - z týchto indícii pochopil, že tadiaľto chlapíci v pracovných odevoch vozia prostriedky, ktorými nenápadne udržiavajú budovu v chode.

Wilford stlačil okrúhle tlačidlo, ktoré sa vzápätí zeleno rozsvietilo. Zvuk svištiacich oceľových lán mu priniesol značnú úľavu a otvárajúce dvere vítal už opäť s úsmevom.

Nečakal to, ale kabína bola dosť priestorná - pohodlne by sa do nej zmestilo aj zo dvadsať ľudí. Jediným zariadením bolo zaprášené zrkadlo na jednej stene a podobne zasvinené linoleum neurčitej farby na zemi.

A nebola prázdna.

„Dobrý večer!“ zaznel hlas, pričom „-brý“ pretiahol tak, až to znelo ako zaerdžanie.

„Brý,“ odpovedal Wilford namosúrene, pretože ho rozladilo, že mu niekto robí spoločnosť.

Ten niekto bol bielovlasý dedko stojaci v kúte. Zvedavo sa na Wilforda pozeral. Tomu to nebolo práve najpríjemnejšie a tak pohľad opätoval s cieľom zahnať dedov pohľad svojou aurou zlosti. Starec mal obočie a bradu bielej farby, ako chumáče vaty na falošnom Santa Klausovi, a navlečený bol do starodávneho pracovného plášťa, aké vidno na černošských zametačoch v starých filmoch, len tento hýril farebnými záplatami. Malý vozík s vedrom, mopom a množstvom fliaš napovedal, aká je úloha tohto kolieska v stroji.

Starcove očami ďalej blúdili po Wilfordovej figúre a čosi si hundral pod fúzy.

„Ták, ako ide dnes práca?“ skúsil Wilford otázkou prerušiť trápnu chvíľu. Zjavne trápnu len pre neho.

„Výborne, výborne synak! Obloha je jasná, a ten spln! Taký nebol už mesiace!“

Wilford už otváral ústa, aby oponoval osloveniu „synak“, keď výťah zastal a otvorili sa dvere.

Vo dverách stál chlapík ožiarený výbojkovým svetlom, nie vyšší ako meter päťdesiat, ale postavy drevorubača. Guľaté brucho vydúvalo predok riadne ošúchaného saka a zjavne ani jemu nik neoznámil, že móda hustých dlhých brád je neodvratne preč.

V ruke, ozdobenej zlatou reťazou, držal otrieskané puzdro na husle.

„Ha, majster Britolix!“ zvolal bujaro na starca, ale na Wilforda ani nepozrel. Spolu s ním nastúpil do výťahu ťažký liehový opar.

„Priateľ Vulvsson, vidím, že ste vo výbornej nálade. Idete do Siene?“ odvetil starec a nenápadne k sebe pritiahol vozík, po ktorom krpec poškuľoval.

„Aby nie! S bratrancom Falssonom sme, ehm, rokovali, a potom prišiel...“

Wilford ho prestal počúvať a zahľadel sa na čísla ubiehajúce na stene. S veľkou neľúbosťou zistil, že prešiel len sedem poschodí. Technický výťah mal ďaleko k rýchlovýťahom na ktoré bol zvyknutý, a tak začal vypočítavať, koľko času tu s týmto proletariátom bude musieť ešte stráviť. Podchvíľou musel o krok odstúpiť, lebo chlapík svoju reč prekladal dôrazným mávaním rúk a puzdrom Zdalo sa mu, že poschodia ubiehajú čoraz pomalšie, a keď výťah opäť zastavil, pleskol sa zúfalo po čele.

„A hovorím vám, z toho hmyzu narobíme omáčku, budú jak rozdupané hovná,“ zastrájal sa malý bradáč, pričom plieskaním dlaní o seba ilustroval svoje slová, „Lebo ja a môj strýko Kuntfur, ktorý...“

Pohľad na postavu vo dverách zastavil príval slov.

„Lord Viceroy!“ odfúkol zlostne mužík.

„Želám dobrý večer, majster Britolix!“ prehlásil vznešene chlap, vlastne ešte takmer mladík a vstúpil, nevšímajúc si zvyšných dvoch pasažierov.

Tentokrát sa úlohy vymenili a muža, titulovaného „lord“, si neskrývane prezeral Wilford. Bol zo všetkých štyroch najvyšší, mal široké ramená a skvelé držanie tela. Dlhé gaštanové vlasy mu splývali na chrbát. Telo mu zakrývala akási slávnostná uniforma, trochu pripomínajúca prezdobeného portiera. Ale manažér vyvalil oči na niečo iné. Na páse sa mu húpala šabľa, alebo skôr zakrivený meč.

„Čo to máte? To nesmiete! V celej budove sú akékoľvek zbrane prísne zakázané!“ naivne zaprotestoval Wilford, ktorý sa vždy obával o svoju bezpečnosť.

Muž sa na neho pohŕdavo pozrel: „Prosím? A kto ich zakázal?“

Wilford to vedel z inštruktáže, keď mu mladučká hosteska ukazovala budovu pri jeho prvej návšteve, takže teraz len zakoktal a udivene hľadel.

„Ha!“ zvrieskol zmenšený drevorubač, „ vždy som tvrdil, že tá tvoja nafúkaná huba spôsobí problémy. Nevieš sa prispôsobiť základným pravidlám, dokonca ani kráľovským nariadeniam!“

„Nejaký večne ožratý pivničník mi nebude rozprávať o kráľových nariadeniach! Tento tu ‒ “ zabodol prst ako dýku smerom k Wilfordovi, „ tu nemá čo hľadať. Toto je naša cesta. A vôbec, čo prinútilo teba vyliezť z diery sem hore?“

„Aby si vedel,“ odvracal paľbu Vulvsson, „ja a moji bratranci sme boli poverení osobne ctihodným pánom deCarvy dozerať na bezpečnosť členov gildy!“ dokončil a kývol na starca.

„Iste, dnes si ochránil aspoň liter pred skazou, aj s tvojim podareným príbuzenstvom,“ odvetil Viceroy. „Takí neuchránia ani svoju bradu, nie celú gildu, to len svedčí o súdnosti kráľovskej rady!“ dokončil a odpľul si.

To už bolo priveľa na Wilfreda aj Vulvssona.

Ten prvý vyskočil ku panelu a začal zúrivo stláčať zvonček, búchať päsťou do steny a volať rýchle kombinácie slov, ktorých témou bola pomoc.

Druhý schytil puzdro za užší koniec a mávol ním na Viceroya ako kyjakom. Ten bleskovo tasil a odrazil ho, pričom z neho kus odsekol.

„Tak ty na spoluobčana ideš so zbraňou?“ skríkol Vulvsson a buchol puzdrom o zem, až sa roztvorilo. Vnútri ležala sekera z jednoliateho kusu kovu. Strieborným žilkovaním zdobenú rukoväť schytil práve včas, aby odrazil výpad, ktorý voči nemu preventívne viedol lord.

Práve v tom okamihu chcel Wilford stlačiť červené tlačidlo s nápisom „stop“. Zastavila ho ale strašná bolesť, ktorá vypukla na jeho pozadí. Čepeľ meča sa odrazila priamo do jeho zadku a škaredo ho porezala.

„Krvácam, krvácam, zranili ste ma!“ hystericky zareval a pozeral sa na krvavú ruku, ktorá so dotkla inkriminovaného miesta.

Nadychoval sa na druhý výkrik, keď sa ozvala strašná rana a tlaková vlna ho prirazila k zemi.

„Stačilo!“ ozval sa hromový hlas, pri ktorom srdce vynechávalo údery. Britolix stál a v ruke držal obrátený mop. Jeho látkové strapce na konci horeli modrým plameňom a vlnili sa ako klbko hadov. Starcove biele vlasy a brada povievali, pretože vzduch vnútri sa točil v pomalom víre. Uzlovitým prstom ukazoval na bojovníkov, ležiacich na zemi.

„Vy dvaja. Ako ste si dovolili porušiť kódex? Viacnásobne?!“ zahromžil ako búrka.

„Ja, ja...“ zakoktal Viceroy.

„Ticho!“ pretrhol mu reč čarodej a mávnutím palice pritlačil Viceroya ešte viac k zemi, až mu zaprašťali kĺby.

„Uvedomujete si vôbec vy hlupáci, čo sa deje? Arahni prenikajú do ríše stále častejšie. Kráľova choroba sa zhoršuje, zatiaľ čo ty,“ uprel blčiace oči na lorda, „sa tu promenáduješ za bieleho dňa medzi ľuďmi a iba pridávaš starosti. Tvoj otec by bol zhnusený. A ty,“ preniesol pohľad na trpaslíka, ktorý ležal pokrytý sklom z rozbitého zrkadla a ani nedýchal, „keby sa mala gilda spoliehať na tvoje schopnosti, ktoré sú kvalitné len v oblasti pijatiky, už by tu dávno nebol kameň na kameni! Toto,“ nadýchol sa, pozrel na fľašky a pokračoval už oveľa miernejšie, „nie je žiadna elementárna pálenka, ale výsledok mnohomesačnej práce.“

Dvojica s rešpektom otvorila ústa.

„Nesiem to o týždeň skôr, pretože sa všetci hrozíme útoku na vežu, ktorý by sme už neodrazili.“ dodal na vysvetlenie. Zároveň povolil tlak a bojovníci sa mohli postaviť.

„Vy, ukážte,“ povedal Wilfordovi a podišiel k nemu. Ten stŕpol tak, až mu rana prestala krvácať.

„Je mi to veľmi ľúto, nebol ste v pláne. Ale nič si z toho nerobte, je to len zlý sen,“ povedal mu pokojne. „Toto bude o chvíľu v poriadku, len pár minút vydržte,“ doložil a potrel Wilfordovi ranu akousi masťou z perleťovej mištičky, ktorú vytiahol spod plášťa. Inokedy by sa zdala takáto situácia smiešna, až trápna. Vulvsson aj Viceroy však ticho stáli a úctivo pozerali na ošetrujúceho starca kým neskončil.

Keďže si nemohol sadnúť, postával Wilford v kúte ako zbitý pes a uslzenými očami si prezeral trojicu. Všetci traja kontrolovali pukliny na stenách a tvárili sa, že nič iné ich momentálne nezaujíma. Trpaslík vrátil sekeru do puzdra. Motor výťahu ticho mrmlal.

Čísla na stenách sa dopracovali až k osemnástke. Šok sa pomaly ustaľoval a vytláčala ho zvedavosť, takže si Wilford dovolil otázku, ktorá ho pálila rovnako ako rana.

„Kto ste? Čo tu robíte?“ nasmeroval otázku na starca, ktorý z nich vyzeral najprívetivejšie.

Viceroy s Vulvssonom sa zahniezdili, pričom menší niečo zavrčal.

Britolix sa otcovsky usmial a povedal viac-menej do vzduchu: „Vy ste tu a my sme tam. Asi sa už nikdy neuvidíme, priateľu, a myslím že to bude lepšie aj pre vás aj pre nás. Možno keď budeš veci skutočne vidieť a nie len na ne hľadieť, niekoho z nás nachvíľu zazrieš...“ dodal a spiklenecky mrkol.

To Wilfordovi nepovedalo absolútne nič a keďže starec začal ukladať fľaše na vozíku, ktoré tlaková vlna rozhodila ako kuželky, nemal odvahu ho vyrušovať.

Potom ako ich poukladal, čiahol Britolix do hlavnej nádoby kde sa namáča mop. Keď ruku vytiahol, nekvapkala mu z nej hnedastá voda, ale celú ju mal obalenú v pene. Fúkol a jej chuchvalce popadali na zem, kde skackali ako gumené loptičky.

Wilford tomuto úkazu venoval len sekundu pozornosti, pretože ho ihneď zaujal predmet v starcovej ruke.

Bola to krištáľová fiola tak zložito brúsená, že sa takmer nedal určiť jej tvar. Vďaka odrážajúcemu sa svetlu pripomínala sklenené zvieratko, ktoré sa pomaly vrtí v čarodejových rukách.

Starec ju pomaly poobracal, spokojne pokýval hlavou a vrátil do vozíka. Hladina peny sa nad ňou zavrela.

Dnes prvýkrát boli prekvapení aj Viceroy s Vulvssonom.

„Skvelá práca, majster, nádherná!“ prehlásil trpaslík.

„Ďakujem, priateľ, ale iste vieš, že obsah ďaleko prekoná nádobu.“

„Pane, ideš s ňou do kráľovej komnaty? Dovoľ, aby som ťa sprevádzal!“ prehlásil Viceroy.

„A vieš, že ja okamžite obetujem život, ak to bude potrebné!“ teatrálne predniesol trpaslík a zamával puzdrom.

„Ďakujem, verím že ste statoční služobníci kráľa, ale som si istý, že ni...“

Dunivá rana hladko preťala slovo. Výťah sa zatriasol a zaznel husiu kožu naháňajúci zvuk škrípajúceho kovu. Svetlo zablikalo.

Všetky oči vyleteli hore. Na strope sa vytvorili preliačiny. Krátko nato nasledovalo niekoľko ďalších rán, až sa v plechu utvorila puklina.

Každý mlčky a chladnokrvne začal plniť svoju úlohu. Viceroy s Vulvssonom opäť vytiahli zbrane. Lord sa rozkročil a namieril špic meča hore, pripravený bodnúť. Trpaslík si vyhrnul rukávy, poťažkal sekeru a zafučal, až mu brada zaviala. Britolixova palica opäť oživla a opisovala vo vzduchu zložité obrazce, čarodej prehodil plášť cez vozík a mrmlal si čosi pod nos. Wilford si kľakol do kúta, kde nebolo sklo a dal si hlavu medzi kolená.

Zrazu odspodu zaznel lámavo-čvachtavý zvuk a výťah zastal.

„Jeden z nich zastavil voz svojim telom! Treba ho uvoľniť!“ skríkol Viceroy a začal dupať po dlážke.

„Pozor hore!“ zaznelo z trpaslíkových úst. Puklina sa rozšírila a dnu sa vsunula článkovitá noha. Sekera vyletela do vzduchu, odťala nohu a padla späť do rúk Vulvssona, ktorý takto obratne zmazal výškový handicap. Chlpatá končatina padla do rúk Wilforda, ktorý sa chvíľku zarazene pozeral ako sa rytmicky hýbe, a potom ju s jakotom odhodil.

Dva stropné plechy odleteli úplne a svetlo z mopu ožiarilo priestor nad nimi. Po stenách výťahovej šachty cupitali najmenej dva tucty obrovských pavúkov.

Štyri okamžite skočili dole, ale stretli sa s ohnivým kruhom, ktorý vyletel z Britolixovej palice. Dnu dopadli iba zdochliny, ktoré vyzerali ako spálené bochníky chleba. Výťah sa okamžite zaplnil odporným zápachom.

„Viceroy, kedy si si umýval nohy, ha?“ zasmial sa trpaslík a zanietene pracoval sekerou, pretože dnu začali pršať netvory.

„Majster trpaslík, nevyliahlo sa toto z tvojej spustnutej brady?“ kontroval Viceroy prerývane a čepeľ jeho meča sa ani na sekundu nezastavila.

Čarodej mlčky ukazoval palicou smerom k nepriateľovi, ktorého zasahovali tu blesky, tam ohnivé gule. Keď sa niektorý priblížil a nepreťala ho čepeľ jedného z bojovníkov, dotkol sa ho spodkom palice. Zasiahnutý pavúk sa začal prudko nafukovať až vybuchol a poprskal steny a všetkých vnútri. Každý zvuk sa vnútri stokrát odrazil od plechových stien a kabína sa otriasala, ako keby po nej niekto bubnoval.

Wilford bol pokrytý pavúčími vnútornosťami, ale dokázal si vsugerovať, že sa ho to netýka a nič mu vlastne nehrozí. Pomaly, s precíznosťou šialenca, sa v podrepe húpal dopredu a dozadu, kým ho z jeho pohody nevytrhla bolesť. Na zápästia mu dopadlo zopár kvapiek, ktoré pálili ako vriaci olej. Zmätene pozrel hore.

„Nepozeraj tam!“ vykríkol Britolix a mávol palicou k nemu.

Okolo Wilforda sa vytvorila priesvitná bublina, na ktorú zabubnovali kvapky ako na dáždnik. Vypúšťali ich z čeľusti červene pavúky, nasledujúce čierne, z ktorých ostali už len tri. Zem výťahu bola pokrytá chlpatými kusmi po lýtka. Vulvssonovi nad kolená.

Krátke obrátenie pozornosti obrancov na Wilforda stačilo, aby dnu naskákala takmer všetka zvyšná háveď. Jeden červený hryzol trpaslíka do ramena, ten zajačal a prirazil ho k zemi sekerou.

Ani Viceroy neobišiel skrátka ‒ čierna potvora ho bodla z oboch strán prednými nohami do boku, až sa mu podlomili kolená. Odťal ich a pavúka prebodol, ale nohy mu naďalej z boku trčali, jedna dopredu a druhá dozadu. Bojovníci sa opreli o seba chrbtom, pretože začali strácať silu. Napriek tomu ďalšie tri kusy pocítili ich čepele.

Britolix vykročil, aby im pomohol. Ostávalo sedem príšer, ktoré sa všetky vrhli na čarodejníka. Palica teraz vykonávali len jednoduché pohyby a zdalo sa, že jej spodok už pavúkom neškodí.

Práve v tej chvíli Wilford vykukol spomedzi kolien. A hneď to oľutoval.

Pri vozíku s fľašami sa dym, ktorého bola plná kabína začal meniť. Hustol a černel. V neurčitom oblaku sa začala rysovať postava. Rýchlo získavala tvar, už nebola z dymu, ale akoby z popola. Jedna čierna ruka sa naklonila smerom k vozíku.

Wilford ani nevedel ako, ale vykríkol: „Tam...tam niečo je! Pri fľašiach!“

Britolix, ktorý bol chrbtom, sa bleskovo otočil a vrazil hmýriaci sa koniec palice do postavy. Karmínový záblesk všetkých oslepil.

Z prachového muža ostal iba vypálený tieň na stene. Čarodej ležal na zemi, zasypaný kusmi pavúčích tiel. Viceroy sedel opretý o stenu a ťažko dýchal. Trpaslík ešte držal jedného pavúka prišliapnutého železom obitou topánkou, ktorá bola pôvodne dômyselne krytá nohavicami. Jedno mávnutie sekery ukončilo tento boj. Hoci mal v tvári všetky nezdravé farby okrem oranžovej, prešiel k čarodejovi.

„No tak človeče, pomôž mi ho dvihnúť!“ hlesol na Wilforda.

Ten poslúchol a pomohol posadiť starca, ktorý sa už preberal.

„Fiola! Je tam?“ hneď vykríkol.

„Áno, nedal ste mu šancu majstre!“ pobúchal trochu moc familiárne trpaslík čarodeja po chrbte. Ten pozrel na Wilforda

„Vďaka ti človeče. Vykonal si pre nás veľkú vec.“

Wilford si o tom pomyslel svoje.

„Teraz treba čo najskôr rozbehnúť voz a dať vás do opatery brata Lazarusa. Ten jed vie byť veľmi nebezpečný,“ pozrel na trpaslíka, ktorý sa snažil tváriť bezstarostne, ale nenápadne sa opieral o sekeru.

Otvorili poklop v dlážke a úloha vyšpárať vnútornosti mečom pripadla Wilfordovi.

O tri minúty sa čísla na stene sa opäť dali do pohybu.

Všetci boli ticho, len Viceroy občas nepríjemne zachrčal. Cez rozbitý strop dnu kvapkal olej.

Wilfordovi prišlo úplne prirodzené, že minuli prízemie a začali sa hĺbiť do mínusových čísel. Zastali na mínus šestke.

Pred dverami ich čakalo asi desať postáv, zväčša ľudí, ale boli tu aj traja Vulvssonovho vzrastu. Títo sa už na nič nehrali. Spod modrých tuník im vytŕčali drôtené košele a v rukách mali sekery a malé okrúhle štíty. Zlaté hranaté S, ktoré mali vyšité na hrudi, a ktoré bolo totožné s logom komplexu Sacto Plaza, Wilford už akosi očakával.

Muž v popredí kývol hlavou na pozdrav a obzrel si spúšť, ktorá bola vo výťahu.

„Majster Britolix, úsmev na vašej tvári naznačuje, že napriek problémom,“ odkopol pavúčí trup ktorý sa vykotúľal von, „je dielo hotové?“

„Áno, deCarvy, spolu s týmito statočnými mužmi sme to zvládli, hoci sa tam zjavil aj jeden z vyšších démonov. Môžete informovať Radu. Dajte odniesť ranených k bratovi Lazarusovi. A postarajte sa o voz. Mohol by vyvolať rozruch.“

DeCarvy kývol rukou a muži sa dali do práce. Dvaja naložili Viceroya na nosidlá a bežali preč, pretože lord bol v bezvedomí a bledý ako vápno. Vulvsson sa snažil kráčať, podopretý dvoma trpaslíkmi, ale tí s ním čoskoro stratili trpezlivosť a tak ťahal nohy za sebou.

Zvyšní začali čistiť výťah. Z chodby sa vynoril chudý chlapík s károu, na ktorej boli naložené plechy. Tie zložili a do vozíka začali hádzať mrciny. Bolo jasné, že sa túto noc kára neraz otočí. Trpaslík, ktorý tu ostal, začal potierať steny akýmsi blatom, ktoré však krásne voňalo.

„A čo s ním? Postaráte sa o neho vy?“ spýtal sa deCarvy Britolixa tónom, po ktorom Wilford znervóznel. Bolo mu jasné, že dnes videl viac ako ostatní bežní návštevníci a užívatelia Sacto Plaza. Zatiaľ sa vôbec nezamyslel nad tým, ako sa tento príbeh skončí a kamenná tvár deCarvyho sa mu nepáčila. Začal pomaly cúvať do chodby.

„Isteže ja. Postoj, chlapče!“ zastavil čarodejník Wilforda a zároveň vojaka, ktorý opatrne tlačil von jeho vozík. Britolix si z neho vzal jednu malú fľaštičku.

Jemne potiahol Wilforda za rukáv a odviedol ho ďalej do chodby.

Ten ani nedýchal.

Čarodejník sa napriamil.

„Pane, bolo mi cťou, že si nás sprevádzal počas našej cesty. Ale obaja vieme, že je načase, aby si sa vrátil späť k vám.“

S ničím nemohol Wilford súhlasiť viac.

„Nasleduj ma.“

Mlčky prešli niekoľkými chodbami, až zastali pred ďalším technickým výťahom.

„Tuná, napi sa,“ podal mu Britolix fľaštičku, „a všetko bude ako si bol zvyknutý,“ dodal a žmurkol na neho.

Wilford si ju poslušne priložil k ústam. Na jeho počudovanie mu do hrdla vtieklo sotva pár kvapiek. Napriek tomu sa mu ihneď začala točiť hlava.

Výťahové dvere sa otvorili.

Britolix mu podal rameno a odviedol ho dnu. Nastavil mu prst na tlačidlo prízemia a vystúpil.

„Zbohom. A otvor občas oči!“ dodal čarodej morálne posolstvo, ako sa na jeho status patrí a počkal, kým sa dvere zatvoria. Potom pomedzi zuby precedil šťavnatú nadávku smerujúcu k osobe vo výťahu a pobral sa rýchlym krokom preč, hladiac fiolu vo vrecku.

Wilford sa zobudil na dlážke výťahu. V hlave mu kruto hučalo. Chvíľu sa zmätene motal po prízemí, kým našiel východ.

„No pekne, pekne. Ale si sa doriadil! Hlavne, že si toľko vyzváňal!“ odprevádzali ho slová vrátnika, ktorý nachvíľu odlepil oči od obrazovky.

Nevedel si spomenúť, kde má zaparkované auto a či vôbec nejaké má. Rozpamätal sa až keď ho zbadal, sivé a opustené, čakajúce na prázdnom parkovisku.

V hlave sa mu začali zjavovať obrázky čarodejníkov, rytierov a akéhosi hmyzu.

„Bože, ja som si snáď niečo dal!“ zahíkal, keď odomykal.

Ako si sadol do auta, zacítil v stehne bodavú bolesť. Opatrne sa chytil za zadok. V návale strašnej neistoty, akú pociťujeme po zobudení zo sna, keď nevieme či to, čo sa stalo, bola skutočnosť, alebo len snová fantázia, pozrel na zápästie a nevedel, či sa má tešiť, alebo plakať.

Bolo posiate drobnými spáleninami.