Planéta P149 (2. časť)
Pokračovanie 1. časti.
Cesta k životu
Pozemský rok: 2210
Poloha: P149
„Ahoj Jack. Počul som, že ťa povýšili. Takže z teba je teraz kapitán!? Dúfam, že odo mňa nebudeš vyžadovať aby som ti salutoval a oslovoval ťa pane!“ S úsmevom na tvári neskrýval svoju radosť. Volal sa Vasilij, nižší chlapík rovnako starý ako Jack, na hlave mu svietili hrdzavé vlasy, z čoho dostal aj prezývku.
„Neboj sa Riško. Iba pred družstvom.“
„Pred akým družstvom?“
„Už mi prišlo zadelenie, tebe snáď nie?“
„To vieš, vyššia šarža je vyššia šarža. Kam ťa odvelili? Hovor som zvedavý. Si asi prvý z akadémie, komu to prišlo. Už vieš kedy odchádzaš? Kto všetko od nás ide s tebou? Kto...“
„Musíš byť stále taký ukecaný. Pekne postupne.“ Usmial sa a posadil sa na posteľ. „Takže budem slúžiť v New Pointe...“
„Nevrav, teba poslali k Bráne!“
„Neprerušuj, áno k Bráne. Budem zástupca veliteľa roty pri 5. mechanizovanom pluku. Ide aj Mike, John a Alex. Odchádzame hneď ráno po oslave.“
„Ty počuj, už si to povedal Sáre?“
„Čo?“
„Takže nie! Ty si cvok, si do nej zbláznený už od nástupu na túto blbú školu, a tak sa mi zdá, že po tebe pokukuje aj ona, niečo mi sľúb na oslave jej to povieš, kto vie kde odvelia ju. Nezabúdaj, že kedykoľvek môže vypuknúť tá zasraná vojna odznova, a teraz je to oveľa horšie ako predtým.“
„Nestraš, dúfajme že sa to urovná čo najskôr.“
„Tí zasratí politici nevedia jednať normálne, jediný kto chce vojnu sú oni, jasné, zalezú si do teplých bunkríkov a ty, chlapče, bojuj. Zasratá Červená republika, chcú iba náš urán, a Federácia aj Konfederácia tiež...“
„Čo máš stále s tým sraním, keď ti treba tak choď na záchod.“
„Joj, si vtipný.“ Vasilij znechutene zamieril k dverám.
„Zajtra tam nebudem s vami, musím byť v sekcii pre dôstojníkov.“
„Ale na oslavu prídeš? Či nie?“
„5 rokov tu driem a nechám si újsť jediný deň plný zábavy? To by som musel byť strelený alebo Červený“.
„Tak zajtra.“ Potichu zatvoril dvere.
Jack sa prikryl termodekou a zhasol, no nemohol zaspať. Jeho viečka boli v tú noc priveľmi ľahké. Zasnene pozeral do bieleho stropu a rozmýšľal nad zajtrajškom, oficiálne zložia prísahu a stanú sa členmi Čiernych gárd, elity ich armády. V dnešnej dobe, keď Planéta po 10 rokoch Kľudu zbraní zase balancuje na pokraji vojny, sa mu však vidina budúcnosti nezdá taká jasná, ako na začiatku štúdia.
„Keby sa toho bol dožil otec.“ Povzdychol si a z kútika oka mu vytiekla slza, pomaly skĺzla po líci a vpila sa do vankúša. Jeho otec padol v občianskej vojne, hlavne preto sa prihlásil na akadémiu.
Vtom zazvonil telefón. Jack zdvihol a na holografickom displeji uzrel ženu, pod očami sa jej črtali prvé náznaky vrások, a na ústach milí úsmev.
„Ahoj zlatko.“
„Ahoj mamy, vieš koľko je hodín? Uvidíme sa predsa zajtra!“
„Vieš miláčik, práve preto ti volám, Jena je akási chorá, lekár jej prikázal aby zostala doma, takže zajtra neprídeme. Strašne ma to mrzí.“
„Aj mňa, pozdrav sestru, nech sa z toho čo najskôr dostane.“
„Nehneváš sa?“
„Vy za to predsa nemôžete.“
„Keby sme mohli.....“
Vtom vypadol prúd.
„Debilná elektrina.“ Chytil telefón a hodil ho do steny. Sadol si na posteľ a rukami si podoprel hlavu.
„Najdôležitejší deň v mojom živote a nikto nepríde.“ Vedel, že za to nemôžu, sestra náhle ochorela, to sa stáva, hlavne teraz, keď sa ochladilo - blíži sa zase obdobie tmy. Generátor o chvíľu nabehol, Jack uvidel pri dverách rozbitý telefón, iba kývol rukou a ľahol si do postele. Bola to dlhá a bezsenná noc, v hlave mal prázdno. Nemohol zaspať. Mal iba zatvorené oči a blúdil s nimi v temnote. No napokon zaspal.
Ráno niekto zaklopal, z vnútra sa však nikto neozýval a tak klopal ďalej.
V izbe buchot zobudil Jacka.
„Kto to do prdele je!“
„Tu je generál Luis!“
„Ježiši prepáčte pane, poďte ďalej.“
Generál vošiel dnu a potkol sa o rozbitý telefón, zatackal sa, ale napokon udržal rovnováhu.
„Ako vidím Cooper, mali ste zrejme rušnú noc.“ Generál Luis bol rektor akadémie, Jack bol najlepším žiakom ročníka a patril medzi jeho obľúbencov. Bol to muž v najlepších rokoch, dosiahol to v armáde ďaleko. Bol tolerantný, ale iba k tým menej problémovým, medzi ktorých patril aj Jack.
„Ani nie pane.“ Stál v pozore a jeho zrak smeroval kdesi nad veliteľa, pod očami sa mu nachádzali mierne kruhy z nedostatku spánku z posledných dní. Stál a ani sa nepohol.
„Detaily ma nezaujímajú. Prišiel som vám pogratulovať k povýšeniu, ja tam totiž dnes nebudem.“
„Ďakujem pane.“ Generál mu potriasol rukou, usmial sa a pomaly odkráčal ku dverám.
„Pane, prepáčte, ale mohol by som vedieť, prečo tam nebudete?“
„Nie nemohol, ale že ste to vy, tak ma dnes ráno odvolali z funkcie a odvelili.“
„Môžem vedieť prečo?“
„Už som urobil chybu, že som vám povedal, že ma odvelili. Všetko je tajné, rozumiete Cooper. Viem, že to asi úplne nechápete, ale tým sa netrápte. O našom rozhovore ani muk. Oficiálne som zo zdravotných dôvodov neprítomný. Som rád, že na mojej škole bol taký študent ako vy, dúfam, že budete robiť česť vlasti.“
„Vynasnažím sa pane.“
„Pohov!“
Generál odišiel a zanechal za sebou nezodpovedané otázky. Chvíľu ešte hmýrili v Jackovej hlave, ale časom sa vytratili tak rýchlo ako sa zjavili. Pomaly podišiel ku skrini, otvoril dvierka a zasnene sa pozeral do vnútra. Pred ním visela slávnostná uniforma, celá čierna so zlatými výložkami. Opatrne ju vytiahol a položil na posteľ. Dnes ju oblečie prvý krát a nikto z blízkych to neuvidí, pre každého vojaka je takáto udalosť dôležitá vec. Na akadémii študoval od 15-tich rokov, nemal nejakú vyšportovanú postavu, ale tvrdým drilom sa zaradil medzi najlepších. Bol excelentný strelec, v tom bol najlepší na škole. Dokázal trafiť všetko a hocijakou zbraňou, či už samopalom AK74 alebo pulznou puškou M157.Taktiku velenia zvládal tiež výborne, jediné čo mu robilo problémy bol sklon k nezvládaniu fyzicky náročných úloh. Ale aj s tým sa dokázal časom popasovať a nakoniec to zvládol, i keď to pre neho bolo oveľa ťažšie ako pre ostatných.
Už bol čas. Obliekanie si pomaly vychutnával, každý gombík, ktorý zapol, dokonale upravil a vyleštil. Keď bol hotový, uprel svoj pohľad na veľké zrkadlo pri posteli. Všetko bolo perfektné.
Jack bol vyššej postavy, tak 180 cm, s neposlušnými vlasmi, ktoré mu padali do hnedých očí, špinavý blond, ničím nijak nevynikal, bežný chalan. Nasadil si na hlavu baretku s hodnosťou a vak so zbalenými vecami vysunul spod postele a položil na stôl. Veď hneď ráno predsa odchádza.
„Gratulujem kapitán Jack Cooper.“ Povedal s úsmevom svojmu odrazu v zrkadle a odišiel von.
Na chodbe bola mela, miesili sa tu tí, čo zaspali a panicky pobehovali sem a tam, s tými viac disciplinovanými. Tí postávali na kraji chodby v malých skupinkách a viedli všelijaké rozhovory. Jack prišiel ku jednej takejto skupinke plnej známych tvárí.
„Dobré ráno chlapci. Mike, Alex.“
Obaja mladíci, tiež v slávnostnom, sa bleskurýchle postavili do pozoru.
„Dobré ráno, pane!“
„Dnes nie chalani, dnes iba dobré ráno, alebo nazdar Jack.“
„Dobre Jack, iba sme skúšali či ti to už náhodou neudrelo na mozog.“ Počúvaj, ak by si chcel tak Peter vypálil slávnostnú domovinu, my už sme si dali, ale nikomu ani muk, máme toho tak akurát.“
„Viete, že z toho môžu byť riadne problémy, ale som zvedavý na tu vašu slávnostnú, tak si dám.“
„Ale Jack, čoho sa bojíš, Luis nás predsa nevyhodí v deň prísahy a mimo toho, ty si predsa jeho miláčik.“
„Jaký miláčik, ty šašo. A mimochodom, vy to ešte neviete, Luis je zo zdravotných dôvodov mimo akadémiu. A toho miláčika si vybavíme v New Pointe. Som zvedavý, koľkokrát ho dokážeš obehnúť v plnej poľnej.“
„To som teda aj ja.“ Ozval sa Alex, ktorý doteraz mlčky stál. Bol to taký tichší chlapec, z nich najmladší. Keď išiel na školu sfalšoval si doklady a ostaršil sa o 2 roky. Keď na to prišli, bol už tretiak a ešte k tomu aj jeden z najlepších vo svojej triede a tak si ho nechali. Všetko sa dôkladne ututlalo. Nikto nevie prečo to urobil, nenávidí vojnu, vzala mu celú rodinu, ako väčšine ľudí na akadémii.
„Neboj sa, aj ty sa dočkáš, budeš bežať pekne s ním.“ Jack sa usmial a opustil dvojicu kamarátov. Tí sa vrátili k svojmu rozhovoru, slová svojho budúceho veliteľa nebrali vážne.
Jack sa pomaly prechádzal budovou, míňal katedry a spomínal na staré časy, ktoré prežil práve v týchto laviciach. V hlave sa mu zase rozvíril prach otázok okolo náhleho odchodu generála Luisa. Tušil, že sa niečo asi deje. Luis mal bojové skúsenosti, bol to vraj skvelý veliteľ gárd za občianskej vojny. Nechcel si to priznať, ale stále dochádzal k strašnej predstave, že sa zase schyľuje k vojne. Snažil sa umlčať hlasy, ktoré v ňom dochádzali k tomuto názoru, ale bez zjavného úspechu.
Práve prechádzal okolo dverí do kantíny, keď vo vnútri uvidel Sáru. Zastavil sa a zasnene na ňu pozeral. Myšlienky na vojnu aj generála Luisa sa vytratili kdesi do úzadia.
Bola pre neho jednoducho neskutočne krásna a očarujúca. Jej dlhé hebké vlasy a jagavý nesmelý pohľad hnedých očí, to všetko v ňom vyvolávalo zvláštne pocity. Bola to jednoducho pekná brunetka. S Jackom sa poznajú už dlho. Kedysi boli kamaráti, keď ešte bývala ,rovnako ako on, v Rolltone. Potom sa však presťahovali a stretli sa až tu. Znovu sa spriatelili, no pre Jacka to už boli city hlbšie ako len kamarátske, nikdy však nebol príliš otvorený a tak sa ani nikdy neprejavil.
V tej chvíli si ho všimla, zamávala mu a usmiala sa, on to opätoval. Pomalými krokmi začala smerovať k nemu.
Stále sa na ňu zasnene pozeral, oprel sa o zárubňu a čakal. Bola už iba nejaké tri metre od neho, keď ho zrazu zozadu zdrapili silné ručiská a odtiahli ho rýchlo do dverí naproti.
Keď sa konečne spamätal zo šoku uvidel pred sebou katedru chémie. Bola však zjavne prestavaná na akýsi divoký bar.
„Nazdar kapitánko, ako?“ Ozval sa chlapík sediaci za vysokým stolom, kde predtým poväčšine sedával nejaký profesor. Očividne sa bavil. Tento stôl, pred ktorý sa v čase štúdia nechcelo ísť nikomu k skúšaniu, bol teraz v obkľúčení hneď niekoľkých mužov s pohárikom v ruke. Príznačný barový pult pri takejto situácií.
Jack na neho iba kývol hlavou. Začal sa prechádzať po miestnosti, hľadal dajakú známejšiu tvár. Vtom ju našiel a hneď niekoľko naraz.
„Chalani, myslím, že toto sa prehnalo, vypiť si panáka pred prísahou, to sa ešte dá zniesť. Nervozita je nervozita, ale toto je moc. Ako dlho si myslíte, že to vydrží v tajnosti?“
„Ale, no tak Jack, sú tu tak 2 ročníky, to si myslíš, že si môžu dovoliť také množstvo vojakov len tak vyraziť?“
Alex bol už očividne dobre naladený.
„Hej Jack!„ Dobehol vysmiaty Peter, s fľaškou podivne vyzerajúcej modrej tekutiny. „Moja výroba, musíš si dať, musíš! Ináč by som sa musel uraziť, a to predsa nechceme!“
„Tak dobre. ale len, že si to ty. Kde je nejaký pohárik?“
„Pohárik, a načo, prosím ťa? Pi z fľašky, nebuď taký rozmaznaný.“
Jack si odpil, bola ta celkom slušne silná ohnivá voda, hrejivý pocit zo spáleného hltanu však čoskoro pominul.
„Dobrá.“ Vyjachtal s podivne strnulým úsmevom na tvári a mierne zachrípnutým hlasom.
„Nevideli ste tu Vasilija?“
„Nie, tomu sa nechcelo.“
„Ako nechcelo, jemu sa nechcelo ísť na párty...“
„Vravel, že sa šetrí na večer, berie to dnes dosť vážne.“
„Baby prišli!“ Rozveselený hlas nejakého mierne podnapitého vojaka oznamoval pre všetkých dobrú správu. Informácia o ich predčasnej oslave sa dostáva do uší stále viac ľuďom. Väčšina sa rýchlo začala poberať smerom k prichádzajúcim zástupkyniam nežnejšieho pohlavia .Podľa miery zábavy sa však dalo usúdiť, že väčšina si uvedomuje vážnosť dnešného dňa a tak sa aj pilo menej. Veď každý si to predsa mohol vynahradiť večer na oslave!
„Pozrime sa, ktože ti to prišiel!“ Mike ho mierne štuchol a s úsmevom podišiel k Alexovi a ostatným.
Jack sa pozrel smerom ku vchodovým dverám, medzi mnohými slečnami zbadal Sáru. Znova sa v ňom niečo pohlo. Otočil sa smerom ku oknu a pomaly k nemu podišiel. Odhrnul záves, ktorého clona vytvárala v miestnosti šero presvetľované slabým jasom niekoľkých lámp. Vonku bolo pekne, na modrej oblohe sa črtali dva malé strieborné body, boli to mesiace. Keď potom jeho zrak spočinul na dvore akadémie, prebehol mu mráz po chrbte. Na parkovisku stáli dve čierne autá s označením vojenskej polície. Uvedomil si vážnosť situácie.
„Všetci von! Ide sem polícia!“ Zakričal z plného hrdla a rýchlym krokom zamieril ku vchodovým dverám. Jeho ohlas sa začal šíriť davom. Nestihol to, nastala panika a všetci s krikom začali utekať tým istým smerom. Nikto pri tom nebral ohľad na iných. Niekoľko tých, čo mali menej šťastia spadlo pod nohy davu a utrpelo nejaké modriny. Bolo jasné, že tadiaľto sa rýchlo von nedostane.
Spoza otvorených dverí už bolo počuť hluk, to policajti chytali tých, čo sa už dostali von.
Jack si všimol kamarátov ako bežia iným smerom ako ostatní. Katedra nebola veľká, stoly si na dnes špeciálne usporiadali po okrajoch miestnosti. Profesorský stôl bol na vyvýšenom mieste pri tabuli, vedľa neho boli aj dvere do kabinetu. A práve sem očividne smerovala skupinka vedená Mikeom. Rýchlym behom si prerážal cestu pomedzi ostatných a nakoniec sa mu podarilo prebiť sa až k nim.
„Idete do kabinetu?“ Zakričal aby prehlušil okolie, na svoju otázku dostal iba mĺkve pokývnutie hlavou. Partia sa teda rozrástla o ďalšieho člena a zamierila k svojmu cieľu.
„Rýchlo!“ Mike otvoril dvere a všetci traja vtrhli dnu práve v okamihu, keď sa podarilo polícií preraziť cez dvere do miestnosti. Zamkli sa a čakali.
„Ticho!“
Všetci mlčky počúvali čo sa tam deje. Počuli hvizd píšťaliek a napokon sa dav vo vnútri utíšil, zrejme pochopil, že klásť odpor je márne.
„Čo teraz? Tu nás o chvíľu nájdu!“
Jack sa pobral k malému okienku v kabinete.
„Čo blbneš, zaľahni, niekto ťa uvidí.“ Mike schmatol Jacka a strhol ho späť k zemi.
„Hlavne sa ukludnite, to okno je naša jediná nádej, tak ma pekne pusť.“ Vytrhol sa z jeho veľkých rúk a opatrne sa nadvihol. Cez okno uvidel akurát kríky pod ním a dvoch vojakov pri policajných autách.
„To by šlo, sú tam iba dvaja. Tu dole sú kríky, ťahajú sa okolo celej budovy až k vstupnej bráne do tohto komplexu, za bránou sú výcvikové strediská. Ak sa nám podarí dostať jeden za druhým do tých kríkov, preplaziť sa až tam nebude problém. Nezabúdajte, že to čo sme na tejto škole naučili, teraz by nám to mohlo zachrániť zadky! Sme predsa garda, či nie. Tí dvaja by nás nemali zbadať, teda aspoň dúfam, inak sme skončili.“
„Dobre, ja budem otvárať a zatvárať to okno a pritom kontrolovať tých fízlov. Takže sa ide, vlastne prepáč Jack, ty si veliteľ. Vychutnaj si to ty!“
„Dík. Takže, ideme.“
Mike opatrne otvoril okienko a nakukol von. Policajti si akurát zapaľovali cigarety.
„Bež, bež!“
Alex potichu vykĺzol úzkym otvorom a skočil za kríky, pritisol sa k zemi a urobil miesto pre ďalšieho.
Vtedy práve prišli ďalšie autá, tentoraz nákladné. Vo vnútri zatiaľ prebiehalo zatýkanie, brali iba tých, ktorým hladina alkoholu v krvi prekročila povolené množstvo. Bol tam značný zmätok.
Do katedry vošiel major Poulus. Bol to horlivý veliteľ vojenskej polície na akadémií.
„Takže oni sa nám tu opíjajú v deň prísahy! Tolerovalo sa to tu minulé roky, ale dnes už nie!“
Zjavne nahnevaný podišiel k prvému MP-íkovy.
„Ako sme na tom?“
„Pane. Zatiaľ máme 16 zatknutých, ale ide to pomaly, pane.“
Oči majora prebehli po miestnosti, v rohu stáli tí nešťastnejší a pomaly ich odvážali von k autám. Na opačnom rohu tí šťastnejší, hlavne dievčatá, ktoré prišli neskôr. Vtom si všimol dvere do kabinetu, stáli pri nich dvaja policajti a pri cigarete viedli horlivú diskusiu. Podišiel ku profesorskému trónu a posadil sa.
„Nie je niekto dnu?“ Ku svojim chlapcom bol tolerantný, považoval ich za svojich, za svoju pýchu.
Oni si to uvedomovali a správali sa k nemu s patričnou úctou a vernosťou.
„Nevieme pane.“
-Tak to skontrolujte.
Vojak chytil kľučku, ale dvere nešli otvoriť.
„Je zamknuté pane.“
„Tak ich otvorte, pre istotu.“
„Pane. To ich máme ako vyraziť?“
„Nie, prejdite cez kľúčovú dierku vy mudrlanti!“
„Rozkaz pane!“ Chlapi v modročiernych uniformách ustúpili a jeden z nich presným kopom vyrazil dvere. Miestnosť bola prázdna. Dnu prefukoval iba chladný vánok spomedzi privreté okienko.
„Pane. Nikto tam nie je. Pane.“
„Dobre, dajte si pohov a choďte pomôcť chlapcom von s nakladaním týchto tu!“
„Rozkaz.“ Obaja sa poklusom vydali von.
A tam, o nejakých dvesto metrov ďalej, práve vošli naši traja kamaráti nepozorovane cez bránu na cvičisko. Bez slova ešte chvíľu išli a potom sa posadili na jednu z prekážok na prekážkovej dráhe. Poobzerali sa dookola, a keď zistili, že sú široko-ďaleko jediní, upreli svoj pohľad na seba. Vtom sa spustila ich hlasná salva smiechu.
„Ale sme im vytreli zrak, na nás si len tak rýchlo neprídu!“ S rozjareným pohľadom sa Alex dusil od neskrývanej radosti.
„Ako na to sakra prišili?“ Opýtal sa nahlas Mike, keď smiech ustál.
„Myslíš, že bolo nenápadné, keď polovica tých čo dnes prisahajú jednoducho niekam zmizla! Šuškalo sa to po škole, prečo asi chodili stále ďalší a ďalší? Možno to započul niektorí z tých blbých policajtov!“
„Kašlite na to, nechytili nás a to je podstatné.“
„Ale čo Peter?
„Mal smolu, snáď z toho nebudú príliš veľké problémy. Čo vás to vlastne napadlo, veď po prísahe bude času dosť!“
„Ty to nechápeš, je to tradícia, máme to od minuloročných absolventov. Je to akási predoslava. Chápeš, prvé kolo. Ešte sa však nikdy nezatýkalo, to je blbosť.“
-Skôr smola.
-Skôr ten poondiaty Poulus.
-Správne. Jednohlasne sa zhodli a s úsmevom na tvárach sa zahľadeli na oblohu.
-Koľko je?
Mike sa pozrel na hodinky. -O desať 8 hodín.
-Mali by sme ísť, vyjdeme opačnou stranou, okolo strelnice, bude to nenápadnejšie.
Zamieril teda tam. Po chvíli prešli celým cvičiskom a približovali sa k bráne do strelnice. Míňali stanoviská, na ktorých obvykle striehne pozorné oko veliteľa výcviku, a iba spomínali na časy, keď tu z nich skoro vydreli dušu. Iba sa potichu pousmiali.
Vošli do veľkej haly, bola to strelnica. Dlhá budova bez okien, v ktorej simulovali rôzne rušivé vplyvy, ako napríklad vietor či dážď. To už je však minulosťou. Oni boli posledný ročník, v ktorom sa kládli také nároky na presnú streľbu. Tí čo tu prídu po nich budú cvičení iba na základnú obsluhu zbraní s automatickým zamierovaním. Má to svoje výhody, je to lacnejšie, ale aj nevýhody. To všetko v rámci reštrukturalizácie výcviku.
Jack mal na tvári zvláštny výraz, cítil sa tu ako doma, strávil tu veľa voľného času trénovaním.
Nakoniec vyšli z haly a zamierili rovno ku vchodu do ubytovne. Tam stáli dvaja vojaci. Keď podišli až ku vchodu vyšli im naproti.
-Ktorí z vás je kapitán Cooper?
-Ja. Ozval sa nesmelo Jack.
-Pôjdeš s nami. Jack zachoval chladnú hlavu. Zrazu mu došlo, že je predsa vyššia hodnosť ako tento poddôstojník.
-Hovoríte s kapitánom vojak! Snáď môžem vás požiadať aby ste išli so mnou, a nepočul som dôvod a ani žiadne pane! Po týchto slovách nastojil na tvári pohľad, ktorý odkukal od povýšeneckých inštruktorov bojového výcviku počas štúdia. A zabralo to, vojaci ustúpili a v pozore opakovali jeho slová.
-Pane. Môžem vás požiadať....
-Áno, ale prejdite k dôvodu.
-Pane. Dôstojníci z rád študentov, major Poulus a plukovník Prochorov majú jednanie v profesorskom klube. Pane.
-Dobre, a kto je to ten plukovník?
-To je dočasný riaditeľ akadémie namiesto Luisa.
-Hádam generála Luisa!
-Áno pane, generála Luisa, pardon.
-Nevadí. A čo je s generálom?
-Je na liečení. Pane.
-Prídem tam. Vy ste tu nový, však.
-Áno pane.
-Máte šťastie, pohov.
Jack v doprovodne svojich kamarátov vošiel dnu a zamierili dlhou chodbou do klubu, ten bol na konci, hneď vedľa učiteľských ubytovní. Na rozdvojke chodby sa zastavili.
-Ty Jack, ty sa nezdáš, natrel si to tomu sopliakovi rovno na ksicht.
-Asi som sa mýlil, asi z toho sú riadne problémy. Ja idem, stretneme sa u vás v izbe. Prísaha asi nebude o deviatej...
Práve v okamihu keď chcel dopovedať vetu, ozval sa školský rozhlas. -Z organizačných dôvodov sa prísaha presúva na desiatu hodinu, opakujem z...
-OK. Tak na izbe. Obaja sa vydali za rozhovoru smerom k ubytovniam a Jack opačným smerom.
-A Cooper! Ako vždy posledný. Ozval sa akýsi študent, keď vošiel do klubu.
-Ticho, Reinford. Vy sa Cooper posaďte tam. Povedal značne nahnevaný starček s plešinou na hlave. Z počtu hviezdičiek na jeho uniforme sa Jackovi podarilo určiť, že ide o plukovníka, zrejme o toho Prochorova.
Prešiel pomedzi ostatných a posadil sa do prvej rady. V miestnosti bolo tak 20 študentov, major Poulus a vedenie školy s novou tvárou riaditeľa na čele.
-Takže major, o čo ide? Zvolali ste to tu bez môjho vedomia, čo ma dosť zaráža.
-Prepáčte pane, ale rada bola informovaná.
-Ale ja nie. Takže k veci, nech to máme za sebou.
-Áno pane. Takže, dnes sme o siedmej hodine vykonali raziu v katedre chémie v sekcii 12, výsledkom je 24 zatknutých študentov, u ktorých sme namerali zvýšenú hodnotu alkoholu v krvi.
-Aha. Bol niekto z nich snáď v takom opileckom stave, že by nebol schopný prísahy?
-Nie pane, ale u väčšiny bola hodnota....
-Takže nie, viete aj môj syn je absolvent tejto akadémie, je to dobrá škola....
-Áno pane, je to tá najlepšia škola.
-Neskáčte mi do reči, prosím vás. Môj syn ma informoval o takýchto oslavách, je to tu taká tradícia, verejné tajomstvo, robí sa to tu každý rok.
-Vieme pane, mi o tom vieme a preto sme sa rozhodli...
-Ja viem čo ste sa rozhodol. Generál Luis im to doteraz toleroval, robil sa, že o ničom nevie. Veď v podstate o nič strašné nejde. A teraz je generál preč a vás napadlo, že si tu urobíte poriadok, že oblbnete starého pána plukovníka.
-Nie pane.
-Títo študenti sú naša elita. Boli tu vychovávaní, aby bránili našu zem. Viete predsa čo je v texte prísahy?
-Áno pane. Major sa zdal byť pokorený, sklonil hlavu a mlčky počúval.
-Nie sú to nejakí sedliacki vojačikovia, uvedomujú si vážnosť nielen dnešného dňa, ale aj vážnosť situácie, v ktorej sa celá Planéta nachádza. Takže, ak je niekto z nich naozaj neschopný zúčastniť sa dôstojne prísahy, je váš. Rada rozhodne o jeho osude. Je tam niekto taký?
-Nie pane.
-Takže prísaha je odložená po prvýkrát v histórii akadémie len tak pre nič za nič.
-Áno pane, mrzí ma to.
-To by malo, týmto schôdzu rozpúšťam, stretneme sa na prísahe. Vy Poulus prepustite tých vojakov.
Všetci kadeti sa postavili, zasalutovali a jednohlasne zvolali: -Rozkaz pane.
Po týchto slovách sa miestnosť pozvoľna vyprázdnila, iba major Poulus zostal stáť na svojom mieste ako priklincovaný.V rukách zvieral spis dnešnej akcie, ten mu vykĺzol a spadol na zem.
-Rozkaz pane. Zašepkal a potichu vyšiel z miestnosti.
-Kde je, už je skoro pol. Nervózny Alex prekračoval z nohy na nohu. Mike
sedel na posteli, neustále Alexovo vypytovanie a najmä to pochodovanie
ho rozčuľovalo.
-Asi je to vážne, asi...
-Buď už ticho prosím ťa!
Dvere sa otvorili a dnu vošiel Jack.
-Tak čo? Pristúpil k nemu vynervovaný mladík.
Zrazu sa spoza Jacka vynoril Peter.
-Všetko je v poriadku, to bola sranda. Ani si neviete predstaviť ako ten nový riaditeľ zvozil toho debila.
-Hovor.
-Poulus začal vyťahovať spisy a kecal o tej akcii, ale ten nový mu jasne vysvetlil, že sa môže ísť bodnúť. Nakoniec z toho nikto nič nemá, a akoby sa ani nič nestalo. Iba ten mudrc bude musieť vysvetľovať svojmu nadriadenému prečo bude prísaha neskôr.
-Super, konečne mu klesol hrebienok.
-Takže ja idem, stretneme sa asi až na oslave.
-Maj sa!
Už je desať, ceremónia, ktorá ukončí ich púť na tejto škole sa môže začať. Na priestrannom ihrisku, obklopenom zaplnenou tribúnou, sa javí masa ľudí v čiernych rovnošatách. Zoradený v radoch podľa tried, v popredí dôstojníci a pred nimi vedenie školy. Pod vysokou tyčou, na ktorej veje hrdo vztýčená vlajka ich vlasti, sa nachádza stolík s veľkou knihou. Na zástave sa na čiernom podklade rysoval obraz ich Planéty. Červený kontinent s čiernym cípom ich vlasti uprostred modrých vôd oceánu Poseidon. Celá prebodnutá zlatým mečom.
Z reproduktorov znie národná hymna. Všetci stoja, zovretá päsť mierne tlačí na tú časť hrudníka, ktorý zakrýva bijúce srdce. Spievajú s očami upretými na vlajku, ktorá sa vlní v miernom vánku.
Keď pieseň doznie, dôstojník stojaci pri čestnej garde zrazu rozdáva povely.
-K čestnej salve pripraviť, nabiť, zacieliť.
A vojaci zošikovaný v rade presne plnia jeho slová.
-Páĺ!
Arénou znejú výstrely. Prvá, druhá a nakoniec aj tretia séria výstrelov.
Vtedy sa na balkóniku pred vojakmi zjaví riaditeľ akadémie. Pozerá dole, očividne fascinovaný všetkou tou parádou. Z jeho dojatím zovretého hrdla sa začínajú predierať slová.
-Študenti! Po dnešnom dni, vás už tak nikto nenazve, vy už nebudete iba nejaký kadeti. Každý z vás prišiel na túto školu, aby po rokoch usilovnej práce stanul práve na miesto, kde teraz stojíte. Tam kde už stáli mnohý pred vami a dá tak Boh, tak tu stanú aj mnohý po vás! Predierali ste sa zbahnenými cvičiskami a cítili chuť svojho potu, ktorý vám tiekol po tvári. Pilne ste sa učili a prebdeli mnoho nocí. To všetko len pre tento deň, pre jediný deň. Veď ten je v živote človeka iba krátkym okamihom, ale pre vás je práve ten dnešný výnimočný .Som hrdý, že tu môžem byť teraz s vami, byť pri zrode nových zástupcov elity našej armády, elity nášho národa!
Po jeho slovách dunel v ušiach všetkých zúčastnených búrlivý potlesk, iba vojaci dole stáli mlčky a dôstojne v pozore. Nie žeby s nimi tieto slová nepohli, ale ich vojenská česť ich držala na mieste.
-Dôstojníci! Pochodom vchod, smer podpis. Zakričal vojak stojaci pod balkónom.
Tí z prvých radov sa postupne podľa výšky hodností odobrali pod vlajku, aby svojim podpisom potvrdili svoju vernosť vlasti. Rituál si už nacvičili dopredu, všetko bolo perfektné. Pochodovali jeden za druhým s asi metrovými rozstupmi. Každý pristúpil k stolu a zlatým písmom napísal svoj podpis k svojmu menu pod text prísahy.
-Jack Cooper.
Potichu vyslovil svoje meno, keď ním stvrdil svoju vernosť. Potom sa všetci vrátili na svoje miesta.
-Vojaci! Pochodom vchod, smer podpis.
Ostatný sa tiež pobrali. Nakoniec sa na listine skveli podpisy všetkých 250 zúčastnených. Nakoniec už trebalo iba formálne, hlavne pre divákov povedať text. V pozadí znela hymna, ktorá potichu vytvárala pocit národnej spolupatričnosti. Všetci vojaci jednohlasne začali hovoriť prísahu.
-My! Vybraní na ochranu našej vlasti a jej obyvateľov. V tento v pravde slávnostný deň prisaháme, že budeme brániť našu zem, kým v našich žilách bude kolovať krv, až kým nevyschne tento prameň nášho života. S chladnou zbraňou v rukách, i bez nej! Ukladáme svoj osud do služby vám všetkým a mieru svätému. V to prisaháme!
Keď dozneli posledné slová ocitli sa vo vzduch barety, čiapky, proste všetky možné aj nemožné pokrývky hlavy.Za silného potlesku sa všetci rýchlo rozbehli za svojimi blízkymi na tribúnach. Iba Jack sa vydal smerom na ubytovňu.
-Ahoj Jack. Ty nejdeš za vašimi? Opýtala sa ho melodickým hlasom Sára ktorú míňal pri svojej ceste.
-Ahoj, nie, naši tu niesu. Jena ochorela.
-To ma mrzí, ale vieš čo. Večer ti to vynahradím. Pobozkala ho na líce a odbehla smerom k svojim rodičom.
Ešte chvíľu sa na ňu mlčky pozeral no potom mu zmizla v dave a tak sa pobral.
Nerušene prešiel ľudoprázdne chodby a zamkol sa v izbe. Bol unavený, predošlú noc toho moc nepospal. Vyzliekol si teda uniformu a vnoril sa do snov. Jeho spánok však netrval večne, dokonca ani nie dlho, bolo to len krátke oddýchnutie pred prípitkom.
Jack prešiel prázdnymi chodbami a spomínal na časy strávené v laviciach akadémie. Pamätal si keď ešte ako mladý a nesmelí prváčik hľadal svoju učebňu a bezradne blúdil týmito priestormi. Ako sa tešil na tento deň, keď odtiaľto bude môcť odísť a už sa nevrátiť. Vtedy asi netušil, že to možno bude úplne inak. A tak sa i stalo, ku podivu by chcel byť zase tým malým chlapcom a vrátiť sa späť. To je ale nemožné, jeho čas tu vypršal, je načase ísť ďalej, on to vie. Dnes bude ešte dlhý deň. Teraz bude hodinová rozlúčka s vedením školy, všetko vo veľkom štýle. Proste spoločenský večierok. Potom bude nasledovať noc plná zábavy na rozlúčkovej oslave, ak sa to dá tak nazvať. Bude to skôr šialená a neviazaná párty. Mnohý z nich sa už možno nikdy neuvidia, treba sa poriadne rozlúčiť.
Pri svojej ceste stretol Alexa ako stojí pred vchodom do dôstojníckeho klubu, kde sa rozlúčka odohráva.
-Ahoj, čo tu stojíš ako prikovaný, poď dnu.
-Čakám na niekoho známeho, samému sa my tam nechce ísť. Nemám rád takéto snobské akcie, ešte som na žiadnej nebol, ani po tom nijak vážne netúžim.
- Len sa neboj, bude to v poriadku. Prídeme, pripijeme si a odídeme.
- A prečo to potom má trvať hodinu, pripijem si za minútu a môžem ísť.
-No dobre, odídeme skôr, mňa to tam tiež moc neláka, ale vieš akí sú tí naši starí. Chcú sa aj oni pokochať svojimi výtvormi.
-Ja sa teda ako ich výtvor rozhodne necítim.
-Veď ani ja nie.
Jack pomaly otvoril dvere a nasledovaný Alexom vošiel dnu. Chvíľu zostali stáť vo dverách, no dnu ich vtlačil nejaký profesor, ktorý práve vchádzal.
-Tak toto je celkom dobré. Vyjachtal zo seba Alex ohromeným výjavom pred jeho očami. Stáli uprostred veľkej sály, cez závesmi zastreté okná prenikalo minimum svetelného jasu Huróna. Na strope sa hompáľali krištáľové lampy a na zemi boli krásne zdobené červené koberce.
-Už si tu niekedy bo Jack?
-Nie a ty?
-Nie. Už si niekedy videl niečo podobné?
-Nie a ty?
-Vyzerám snáď na to aby som mohol o sebe tvrdiť, že som takéto veci už videl.
-Vyzeráš akoby si dlho nejedol. Zavri si aspoň tie ústa.
Obaja sa pobrali ku stolom na ktorých sa týčili priezračné poháre.
- Musím sa napiť. Schytil prvý pohár a pobral sa k barmanovi, Jacka nechal stáť na mieste, bol natoľko fascinovaný, že na neho úplne zabudol. Iba sa pousmial a zamieril ku oknu, opačným smerom ako sa pobral Alex. Vonku fúkal mierny vánok, bolo jasno, hviezdy zdobili tmavú oblohu ako milióny malých svetielok žiariacich v hlbinách nekonečného vesmíru. Na parkovisku bolo mnoho osobných vznášadiel a ďalšie prichádzali. A ako prichádzali tak sa aj pomaly zapĺňala sieň. Dámy boli na rozdiel od do uniforiem odetých pánov oblečené do prekrásnych večerných šatov. Väčšina prítomných stála v párikoch alebo väčších skupinkách a viedla rôzne rozhovory z ktorých sa do jeho uší dostávali iba bezvýznamné útržky.
Stál osamotený a v hlave sa mu miešali pocity z tohoto okamžiku, boli rozmazané, nejasné. To čo sa v ňom odohrávalo nevedel dať najavo. Prezrel očami po miestnosti a zase sa zahľadel von.
-Dnes je krásna noc, však.
Za ním sa z ničoho nič zjavila Sára. Mala dlhé červené šaty, vyzerala v nich proste nádherne, pramienok hnedých vlasov jej padal do tváre na ktorej sa ako vždy črtal úsmev.
-To áno, krásna noc.
- Nedáš si?
Podala mu pohárik so šampanským.
- Je priamo z Francie na Zemi. Dodala a zahľadela sa do jeho tváre.
- Vďaka, dám si, škola sa nejako zmáha.
- To áno, sú radi, že sa nás zbavia.
- Pravda je.
Odpil si chutného nápoja a zostal nemo stáť, svoj nesmelí pohľad nasmeroval na ňu. Pomaly sa k nej začal približovať, ona zareagovala rovnako. Ich tváre boli iba kúsok od seba, ich nosy sa mohli každú chvíľu stretnúť. Ich pery sa mohli každú chvíľu dotknúť. V jej hnedých očiach videl svoj rozmazaný odraz na pozadí mihajúcich sa svetiel z lámp. Zavrel oči a ich pery sa spojili v jedinom okamžiku. Cítil ako sa jej chvejú, ona cítila ako sa chvejú tie jeho. Stáli oproti sebe a nerušene si vychutnávali túto chvíľu, bola to ich chvíľa, iba ich. Vtedy bol celý svet a jeho nekonečné problémy na míle vzdialený. Oni boli akoby na inej planéte, v inej galaxii, milióny a milióny svetelných rokov odtiaľto. V tomto bozku mal uložené všetky svoje city, ktoré k nej mal a potichu strážil celé tie roky, možno ľutoval, že to neurobil už dávno, ale tento deň mu nikto aj tak nemôže a nikto ani nezoberie z pamäti. Je navždy jeho a jej.
- Kapitán Cooper. Nejaká ruka ho poklepala po ramene.
-Prepáčte, že vás vyrušujem ale mám tu pre vás urgentnú zásielku.
Jack odtiahol svoju tvár od jej, ale pri tom ani raz nespustil svoj pohľad z nej. Schytil obálku.
-Ešte vás poprosím odtlačok tu.
Palec pravej ruky priložil na malý scener.
-Vďaka.
Otvoril obálku a až vtedy sa mu podarilo namieriť svoje hnedé oči k textu na bielom papieri.
Úsmev z jeho perí pomaly zmizol.
- Prepáč, musím už ísť. Pozrel sa so smutným pohľadom na dievča pred sebou.
-Teraz, a kam. Niečo sa stalo? Teraz ma nemôžeš opustiť. Musíme si toho veľa povedať.
- Ja viem. A keby som mohol pohol by som vesmírom aby som tu ešte mohol zostať, ale musím ísť ešte niečo vybaviť, neodkladne, ešte sa uvidíme, prisahám, už čoskoro.
Jack sa otočil a rýchlim krokom zamieril ku svojim kamarátom. Vnútri ho to bolelo a trápilo, ale obsah listu bol viac než vážny, snažil sa zachovať chladnú hlavu, ale v tej chvíli nenávidel celí svet.
-Aj ťa milujem. Potichu povedala Sára, to už však Jack nemohol počuť. Chvíľu stála na mieste, možno v duchu dúfala, že sa vráti a spolu prežijú krásu lásky tak ako pred chvíľou. Ale on sa nevracal a tak odišla ku kamarátkam ktoré stáli neďaleko.
Jack zatiaľ našiel Mika, Johna a ostatných.
- A Jack, videli sme ťa v akcii, ty kanec, ty sa nezdáš. Konečne ste sa dali do kopy?
- Do toho vás nič. Ostatné vám aj tak poviem neskôr, musím s vami hovoriť o niečom inom.
-Aj ja s tebou. Ozval sa Vasiliij.
-Tak hovor, kde si vlastne bol, od rána som ťa nevidel.
- Bol som na vedení, prišlo mi zadelenie, takže dúfam, že budeš dobrý veliteľ.
- Aj ty ideš s nami. Tak fajn, týka sa to aj teba. Prišla mi červená pošta
Všetci vedeli, že to neveští nič dobré. Červená pošta bol povolávací rozkaz do akcie, bol zväčša písaný červeným písmom, po čom dostal aj príznačné pomenovanie.
- Okamžite sa choďte zbaliť, o dvadsať minút odchádzame smer New Point.
Rýchlim krokom zamierili von z miestnosti, Jack sa ešte zastavil a snažil sa nájsť Sáru, ale v stále sa zväčšujúcom dave sa mu to nedarilo, a tak sklamaný dobehol kamarátov.
Na chodbe sa rozdelili a každý zamieril smerom k svojej izbe. Vošiel dnu a rýchlo schytil tašku uloženú na posteli. Ešte chcel zavolať svojej matke, ale rozbitý telefón mu to k jeho zjavnej naštvanosti nedovolil.
O necelých dvadsať minút sa všetci stretli na výjazdovej rampe. Čakal ich tu nervózne pochodujúci dôstojník s cigaretou v ústach.
-Kde ste dočerta boli, ja nemám na starosti len vás vy haranti.
-Pardon pane, obálku sme dostal iba pred chvíľou, vy nám asi k jej obsahu nepoviete nič nové.
- To si uhádol ty mudrlant, jasné, že nie. Myslíš si o mne, že ma to zaujíma, ja mám svoje rozkazy. Mám vás odviesť k Bráne a tým to pre mňa hasne. Nastupovať.
Nastúpili do zadnej časti transportéru, ktorá bola izolovaná od časti vodičov, kde nasadol dôstojník.
- Takýchto kreténov mám najradšej, myslia si, že sú neviem čo. Zaujíma ich akurát vlastné teplučké miestečko pod tým ich debilným zadkom.
-Už sa na to vykašlite chalani.
-Takto som si rozhodne dnešný deň nepredstavoval, bez záverečnej oslavy. Zasratá smola, to sa môže stať iba mne.
-Ak si si nevšimol, stalo sa to aj nám.
-Posádka, tu je veliteľ transportu, očakávaný príchod k bráne je o pol šiestej ráno. Ozvalo sa z reproduktoru v ich časti.
-Tieto úžasne rýchle transportéry, sú priam úžasné.
-Tak dosť frflania chlapi, máme dosť času, tak ho využite nejako prospešne, napríklad zavrite klapačky a spite.
Cesta do New Pointu bola dlhá. Táto základňa bola jedna z troch pevností tvoriacich obrovský komplex Čierna Brána. Nachádzala sa 50 kilometrov od hraníc, Brána bola príznačné pomenovanie, v skutočnosti to aj bola jedna obrovská brána. Bránila vstupný vchod do Údolia nádeje, čo bolo hospodárske a priemyselné centrum, celej Čiernej republiky. Nachádzalo sa tu niekoľko gigantických hospodárskych síl, ktoré zásobovali niekoľko veľkých miest, tiež fabrika na výrobu a opravu robotov ale hlavne uránové bane, ktoré produkovali 76% celkovej ťažby v krajine.
Boli tu tiež dve veľké mestá, bolo to vlastne srdce celej republiky. A to treba chrániť, a na to tu bola Čierna brána, najmodernejšia sieť opevnení na Planéte. Samotným jadrom bola Brána. Stupňovitá stavba spájajúca dva horské masívy týčiace sa do výšky 15 kilometrov nad hladinou mora. Uprostred boli obrovské dvere, ktoré boli hrubé 10 metrov a prešli nimi všetky obrie dopravné prostriedky tej doby. Samotnú základňu chránili palebné veže pulzných diel na jednotlivých stupňoch, vlastná letecká základňa a posádka tvorená piatimi tisíckami elitných príslušníkov Čiernych gárd. Megalitická stavbu dopĺňali dve vysunuté základne New Point a Old Point, kde sídlili mechanizované útvary na rýchle nasadenie. Celkovo to bola jedna obria základňa s desaťtísicom vojakov a personálu, ktorá mala vo svete povesť nedobytného obrazu Čiernej suverenity. Bolo akurát štvrť na šesť keď ich zobudil odporne známi hlas z reproduktoru. „Sme tu páni, vystupovať.“
Všetci rozospatý so zamlženým pohľadom opustili nie príliš pohodlný transportér.
Keď boli konečne všetci vonku podišiel k nim ozbrojený desiatnik.
-Dobré ráno páni, mohol by som vedieť vaše mená.
Jeden za druhým mu ich nahlásili a očakávali, čo sa bude diať.
-Dobre, vojaci sú ubytovaný v bloku D, dôstojníci v E, ale najprv sa musíte nahlásiť u plukovníka Harsa.
Zasalutoval a odpochodoval k iným prichádzajúcim.
-Tak fajn, stretneme sa neskôr, tak zatiaľ Jack. Vyjachtal miernym nedostatkom spánku trpiaci Vasiliji a spolu s ostatnými odišiel k informačnej tabuli.
-Tak fajn.
Vošiel cez vchod, kde neunikol kontrole dokladov a potom sa vydal rovno za veliteľom základne, ešte sa opýtal na cestu nejakého vojaka, ktorého stretol pri svojom blúdení.
Zaklopal na dvere.
-Vstúpte.
-Kapitán Cooper hlási príchod spolu s ďalšími poddôstojníkmi v počte mužov štyri.
-Dobre kapitán, krízový štáb velenia Čiernej brány zasadá za hodinu, takže máte tak 20 minút aby ste sa prezliekol z tejto slávnostnej uniformy. To že ju máte oblečenú je pre mňa záhadou, ale vaša prítomnosť v nej je veľmi nevhodná, najmä ak uvážime fakt, že ju môžete nosiť iba v deň prísahy.
-Áno pane, deň prísahy bol včera a nás odviedli priamo z rozlúčky s vedením akadémie.
-To je milé, ale za tú dlhú cestu čo ste sem išli ste si nemohol nájsť pár minút na prezlečenie, no nevadí.
-Takže za 15 minút Cooper.
-Pane, povedali ste za dvadsať.
-Ale to bolo pred piatimi, pardon, pred šiestimi minútami.
-Pane. Môžem už ísť.
-Samozrejme Cooper, rozchod.
Jack vyšiel z miestnosti a rýchlim krokom zamieril k najbližšiemu vojakovi.
-Kde je blok E, vojak.
-Stále rovno a na druhej odbočke v pravo, pane.
-Vďaka.
Pred blokom bola presklenná miestnosť a v nej si akási osoba čítala noviny.
-Som kapitán Cooper, potreboval by som sa ubytovať, a to čo najrýchlejšie.
-Vyplňte tento malí formulárik.
Chlapík sediaci za sklom mu podal niekoľko stranový zväzok, a pritom nespustil oči z článku, noviny mu zakrývali tvár, vlastne bol za nimi skovaný úplne.
-Musí to byť hneď, vypíšem to neskôr, ja sa vážne dosť ponáhľam. Veď ide iba o formalitu.
-Bohužiaľ, keby to tak robil každý, mali by sme tu bordel, formalita- neformalita, taký je predpis.
-Tak dobre. Začal očami prebiehať z jedného riadku na druhý a perom rýchlo zapisoval údaje.
-Načo vám je prosím vás meno mojej matky za slobodna, a načo je vám moja obľúbená farba, čo ste sa úplne zbláznil, také kraviny ja písať nebudem.
Hodil kopu papierov späť dnu, no muž mu ich kľudne vrátil a provokatívne kľudným hlasom dodal.
-Ja som si to nevymyslel, ale každý to doteraz vyplnil a nemal s tým nijaké problémy, tak sa snažte nevybočovať z rady.
To bolo moc, pozrel sa na hodinky, potom na chlapíka, ktorému stále nevidel do tváre a potom jeho nervozita pretiekla.
-Vieš kto ja som, ja som kapitán, chápeš, pozri sa sem na visačku, vieš počítať. Tak spočítaj koľko hviezdičiek vidíš. Mňa tu predsa nebude srať nejaký dementný vojačik či civilista či kto vlastne do prdele si, a postav sa keď sa s tebou rozprávam!“
Chlapík vstal, s kľudom odložil noviny na roh stola, pozrel na Jacka a usmial sa. Potom si pomaly obliekol vojenské sako, ktoré mal dovtedy prehodené cez stoličku a pozrel na neho.
Jack iba sucho prehltol a postavil sa do pozoru.
„Prepáčte pán major.“
Major mu hodil kľúče a zase sa posadil aby mohol dočítať svoje noviny.
So zväzkom kľúčov sa rozbehol ku svojej izbe. Tu bleskurýchle vybalil a prezliekol si uniformu. Pozrel na hodinky. ‒Sakra, meškám 5 minút.
Vybehol a zamieril rýchlo von.
-Kľúče. Ozvalo sa z presklennej búdky.
Rýchlo sa vrátil späť a položil ich ku okienku. Potom pokračoval behom až k veľkým dverám s označením „Kancelária veliteľa“
-A Cooper, robíte si tu dobré meno, najprv nerozoznáte majora od civilistu a teraz už dokonca ani nepoznáte hodinky.
-Prepáčte pán plukovník.
-Zoznámte sa, toto je podplukovník Smith, bude váš priamy nadriadený a vy jeho zástupca.
-Teší ma pane.
Podal mu ruku, no on na neho iba mlčky pozrel a kývol hlavou.
-Pán Smith nie je príliš zhovorčivý, aspoň zo začiatku to tak býva, nič si z toho nerobte, myslím, že si budete rozumieť.
Všetci nastúpil do niekoľkých džípov a zamierili po prašnej ceste k Bráne.
Mlčky sedel a pozeral von cez okienko, za sebou videl zvyšný koniec kolóny, a pred sebou obrie hory, ktorých vrcholky sa skrývali v nepriestupných zelených mrakoch. Spoza horizontu sa pomaly začali črtať budovy patriace k Bráne, niekoľko práporov malo výcvik a ich členovia iba závistlivo pozerali smerom k ich vozidlám. V tom ju zazrel, pomaly sa vynárala spoza pahorkov ako keď vychádza slnko, stále narastala do rozmerov a zdalo sa, že to nikdy neskončí. Samozrejme opak bol pravdou. Bola veľká, vážne veľká. Už predtým ju síce videl na fotografiách, ale realita bola omnoho udivujúcejšia. Autá zastali pri mohutných vrátach, ktoré sa začali so škripotom otvárať.
-Načo sú také veľké.
-Kapitán, ešte ste toho veľa nevideli, dočkáte sa, zajtra odchádza konvoj do Čierneho mesta.
-No a?
-Už ste niekedy videli transportné vznášadlo TD 155? Cez tie dvere sa prepchá len tak- tak.
Nastalo ticho ktoré prehlušovali iba otvárajúce sa dvere. Za nimi už ich cesta trvala iba krátko. Všetci vošli do tunela, ktorý smeroval kdesi hlboko do horského masívu.
-Sme tu.
Ku ich vozidlu pristúpil nejaký gardista.
-vítajte v Bráne páni, môžem vidieť vaše povolenie.
Šofér mu mlčky podal poskladaný kus papieru, ktorý vytiahol z vnútorného vrecka svojej bundy.
-V poriadku, môžete ísť. Zasalutoval a cez počítač otvoril mohutnú závoru.
Autá pomaly prechádzali komplexom tunelov čoraz hlbšie pod povrch. Jack sedel a potichu čítal nápisy na bledých stenách. Mlčky ho informovali o úrovniach ktoré prechádzali. Netrvalo dlho a zastavili uprostred veľkej haly, kde už parkovalo niekoľko vozidiel. Tak iba doplnili ešte volné miesta na parkovisku a potom sa všetci cestujúci vydali smerom k akýmsi dverám. Bolo ich tam niekoľko vedľa seba. Jack iba zmetene smeroval tadiaľ, kade išla skupinka pred ním. Senzory nad dverami zaregistrovali stojacich pred nimi a ich vráta sa začali jedny po druhých otvárať. Boli to výťahy. Ich veľkosť však nedovoľovala odviesť ich naraz a tak tí menej šťastný a hlavne tí menej významný museli čakať kým sa výťahy vrátia.
-Cooper, vy pôjdete druhou várkou. Ozval sa dovtedy tichý Smith.
-Rozkaz.
Výťahy potichu odchádzali a Jack videl tváre tých dnu ako postupne mizli medzi zatvárajúcimi sa dverami. Nemal ani tušenie ako hlboko asi môžu byť a už vôbec nie ako hlboko ešte pôjdu.
O chvíľu boli výťahy späť a tak sa aj ostatný pobrali kdesi do útrob komplexu. Z ukazovateľa v interiéri sa dozvedel iba že sú v desiatom poschodí pod nulou a teraz sa dostali ešte o ďalších dvanásť poschodí nižšie. Tam ich čakal vojak, ktorý ich zaviedol do rokovacej miestnosti. Jacka znervóznil nápis na dverách, ktorý oznamoval: „Zasadnutie krízového veliteľstva. Nevstupovať bez povolenia.“
Celá to miestnosť bola veľká hala s pomerne nízkym stropom, čo bolo pochopiteľné, najmä ak uvážime kde sa nachádzala. Bolo tu veľa lavíc zostavených do polkruhu , uprostred ktorého bolo niekoľko vyvýšených miest. Tam už sedeli nejaký majori a generáli a samé vysoké hodnosti. V laviciach pred nimi tak asi jedna stovka ostatných dôstojníkov. Za tými „vyššími“ bola elektronická mapa Planéty. Ako neskôr vysvitlo boli tam všetci velitelia jednotlivých útvarov v Čiernej bráne a ich zástupcovia ako bol aj Jack. Tí sedeli pred vyvýšenými miestami s tými vyvýšenejšími.
Chvíľu trvalo kým sa taká masa ľudí usadila a utíchla, bolo zjavné, že nikto poriadne nič nevie.
Ako poslední vošli dvaja príslušníci vojenskej polície, ktorí sa postavili ku dverám, kde mlčky stáli v pozore ako nemá stráž, možno preto aby niekto neušiel, možno preto aby ich nikto nevyrušoval. Hlavne ak by nevedel čítať a nepochopil by, čo znamená „NEVSTUPOVAŤ“. Táto možnosť bola samozrejme správna, ale jemu vtedy v hlave behala jedna hlúposť za druhou. Rozmýšľal nad tým aký je to všetko paradox. Celí život je jeden veľký paradox. Ešte včera hrozilo, že kvôli Paulusovi nezložia ani prísahu a dnes je už na zasadaní krízového štábu. Takéto veci sa stávajú, človek by na to nepomyslel ani v najdivokejšom sne, ale keď sa to stane, tak ho to nijak zvlášť neprekvapí.
Iba mávne rukou. Podarilo sa mu vynoriť zo svojich úvah a konečne začal počúvať slová drápajúce sa na povrch z úst dôstojníka stojaceho vpredu . Ako ich pomaly chápal, jedno za druhým sa mu vrývalo kdesi hlboko a zanechávalo tam šrámy . A tak ako ich chápal, tak si aj začínal uvedomovať ich obsah, ktorý mu utváral pomaly sa zaostrujúci obraz krutej reality...
Po úvodnom oslovení sa konečne chlapíkovi vpredu podarilo dostať k podstate celého zasadania.
-Pre tých, čo ešte z nejakého dôvodu neboli o ničom informovaný. Dnes o druhej hodine rannej prekročili vojská červenej armády hranice našej republiky čím nám vypovedali vojnu.
V celej hale nastal ruch, väčšina ľudí nevedela nič, a tak ich táto informácia prinajmenšom zaskočila. Kto vie čo asi od krízového štábu očakávali, niektorí možno nejaké tajné cvičenie, niektorí možno niečo iné. Isté však je, že v každom z nich plápolal plamienok strachu práve z možnosti vojny. Všetci ho v sebe potlačovali a snažili sa umlčať zlovestné hlasy v nich , rovnako ako Jack. A rovnako ako jemu ani im sa to nepodarilo a tak ich reakcia bola keď už nič tak aspoň ospravedlniteľná. Keď ruch nejakým záhadným spôsobom utíchol mohol ten podivne vyzerajúci chlapík pokračovať vo svojich dobrých správach.
-Takže. Naša armáda, zahájila kroky v podobe protiofenzívy o pol tretej ráno. Od vedy sme stratili akékoľvek komunikačné spojenie s celím pohraničným pásmom. Nehlásia sa nám mestá LoKing city, Browston ani Fort Splint.
- Dobre, tieto správy, boli pre väčšinu zúčastnených silná káva, navrhujem pol hodinovú prestávku, žiadam vás, aby ste neopúšťali miestnosť, všetko potrebné dostanete cez automat.
Rázne sa prejavil nejaký veliteľ z prvých radov.
Automat bol prístroj, ktorým bol vybavený každý stôl, teda aj Jackov. Stačilo si na monitore zvoliť čo chcete, a ono vám to jednoducho prišlo nejakým potrubným systémom, o ktorom aj tak nikto nevedel ako vlastne funguje. A nakoniec ste otvorili dvierka a ono to tam proste bolo. Všetko, od novín cez kávu až k hamburgeru.
Pol hodina je dosť dlhá doba ale teraz to pripadalo ako pár minút, možno šesť, sedem. Ale to je vlastne jedno. Takže keď čas vypršal, vrátil sa i podivne vyzerajúci chlapík a znova začal všetkým jasne opisovať situáciu.
-Podľa najnovších správ sme utrpeli menšie územné straty, rovnako aj straty techniky, vojakov a v neposlednom rade civilistov. Treba však zdôrazniť, že došlo k nepredvídateľnej zhode okolností. Nevie sa zatiaľ ako, ale na bojových robotoch oboch strán, čiže našej aj nepriateľovej, došlo k zatiaľ bližšie nezistenej procesorovej chybe. Roboty odmietli plniť rozkazy a spolu zaútočili na zvyšné vojenské sily .
-Ako, že zaútočili?
-Aké zvyšné sily?
V hale nastal zmätok, ktorý odzrkadľoval strach v každom z nich.
-Došlo k totálnemu zničeniu obidvoch armád, nikto neprežil. Potom vyhladili niekoľko osád, Spojili sa a zamierili na sever. Niekoľko našich a Červených jednotiek sa spojilo a bojujú počas ústupu.
Utrel si pot z tváre a kŕčovito zahodil vreckovku do koša. Natrafil, zdvihol ju no zase netrafil. Keď ju konečne normálne položil dnu zahľadel sa do haly. Moc toho asi nevidel, svetlá smerovali na neho a tak pred sebou videl iba mihajúce sa siluety v šere. Zložil si okuliare z nosa. Vtedy bolo nosenie okuliarov dosť nezvyklé. Najmä v armáde. Pri vtedajšej úrovni zdravotníctva. Ale to nebol fakt, ktorý by vtom okamihu niekoho zjavne trápil. Aj ten podivne vyzerajúci chlapík toho už mal asi dosť, nemožno sa mu čudovať.
-K tomuto javu došlo u všetkých jednotiek vybavených bojovými robotmi s umelou inteligenciou. Ide o globálnu vzburu. Podľa pohybu sa javí, že sa chcú všetky zoskupiť. Prvoradé ciele sú práve zabrániť im v tom. Prieskumné oddieli pravidelnej armády pátrajú po menších skupinkách s cieľom ich likvidácie.
-Prečo ich jednoducho nevypnete cez kontrolný počítač.
-Nejde to, zablokovali nám prístup, nemáme s nimi žiadne spojenie.
Vtom sa ozval jeden z vyšších hodností tam vpredu.
-My tu s vami neprerokúvame kroky, ktoré by sme mali podniknúť a ani si nepýtame rady. Na tom pracujú špecialisti. Toto je informačné zasadanie. Tu sa objasňuje situácia a budú sa vídavať rozkazy. Takže už žiadne ďalšie nezmyselné otázky. Môžete pokračovať pán plukovník.
-Ďakujem. Červená republika s nami podpísala dohodu o vzájomnej pomoci pri eliminácii hrozby nekontrolovateľných strojov. Taktiež sa ospravedlnila za útok. Takže odteraz sú to naši spojenci. Padla tam vláda a nová krízová je reformnejšia a umiernenejšia. Podľa časového plánu by mali by stroje zlikvidované do 24 hodín. Vtedy bude aj ďalšie zasadanie. Dovtedy platí stav najvyššej pohotovosti, až do odvolania. Oznámte to vojakom, a hlavne nehrozí nám bezprostredné nebezpečenstvo.
Cesta späť bola tichá. Nikto nič nepovedal, každý iba zasnene myslel na dnešný deň. Na zasadanie, ktoré nemalo vlastne žiaden zmysel. Veď do 24 hodín malo byť aj tak po všetkom.
-Cooper. Zajtra to oznámte jednotke, teraz ich tým nezaťažujte, nech sa kľudne vyspia. Príďte za mnou o tretej ráno.
-Rozkaz pane.
Unavený a podráždený si ľahol do nie príliš mäkkej postele a zaspal. Noc bola krátka, a veľa regenerácie mu nepriniesla. Vstal už o druhej no zostal ležať v posteli .Mlčky sledoval šero vôkol, sledoval ako si cezeň začínajú prerážať cestu prvé lúče slnka. Rozmýšľal. Rozmýšľal nad veľa vecami. Tie lúče cestujú dlho, od slnka až sem. A to všetko iba preto aby doniesli životodárne svetlo a teplo. Ich význam je taký veľký a oni sú také nepostriadateľné a pritom si to človek ani poriadne neuvedomuje. Necení si ich tak ako by mal. Dnes nastúpi pred jednotku, prvý krát bude mať podriadených, ktorý ho budú musieť počúvať na slovo. Musí na nich urobiť dobrý dojem. Kto vie čo si o ňom budú myslieť a čo si o ňom budú hovoriť. Možno dopadne ako Poulus ,nenávidený študentmi, stane sa postavou v rôznych vtipoch a príhodách, ktoré ho ešte väčšmi zosmiešnia. A možno bude ako Poulus, obdivovaný a rešpektovaný jeho policajtmi. Kto vie ako dnes dopadne. A ako oznámi mužom, že je najvyššia pohotovosť ale nehrozí bezprostredné nebezpečenstvo. Veď najvyššia pohotovosť sa rovná defakto vojne. Všetko to v ňom iba zvyšovalo podráždenie. A vrchol dosiahlo v okamihu, keď vždy milovaný budík začal oznamovať pol tretej.
-Vstúpte.
Ozvalo sa spoza dverí, keď Jack zabúchal.
-Dobré ráno Cooper. Takže nemáme veľa času. Rozoberieme si vašu úlohu v rote a oboznámim vás s ňou. Rota B, čiže Baker je súčasťou piateho mechanizovaného pluku. Tá naša má 50 mužov plus ja a vy. Teraz vaša úloha. Ja vám budem veliť a vy bude dozerať na plnenie rozkazov. Budete sa starať o jednotku, budete ich veľká mama. Je to jasné. Keď sa budú chcieť sťažovať, zveriť alebo budú mať nejaký iný problém, chcem aby prišli za vami. Musíte si k nim vybudovať takýto vzťah a musíte urobiť všetko preto, aby oni urobili to isté. Musia vám veriť, ale to budú iba vtedy ak budete veriť aj vy im. Nesmú sa vás báť, ale musia mať pred vami rešpekt. Nehovorím, že to bude ľahké. Ale vy to zvládnete. Dúfam. Najlepšie bude, keď sa k nim presťahujete čo najskôr. Ostatné formality by ste mal ovládať zo školy. Nástup je za dvadsať minút, tak využite čas na presťahovanie a zoznámenie sa s nimi. Odchod.
Trochu rýchle, ale cez to všetko toto stretnutie dalo trochu svetla o Smithovej predstave ako to v jeho jednotke bude vyzerať. Počas cesty sa v ňom miešali pocity z celého tohto smiešneho divadla, akým sa táto kapitola jeho života dala s kľudom nazvať. Bude asi ťažké získať si dôveru toľkých. Ešte, že je tu Mike, Alex a ostatný, u tých si ju snáď získavať nebude musieť. Počas svojho veľkého sťahovania nenápadne minul presklennú kabínku s do novín zahladením majorom. Pohodil mu kľúče a pokračoval ďalej. Informačné cedule ho zaviedli do zatiaľ neznámeho bloku D.
V tejto priestrannej budove so širokými chodbami, v ktorých sa vznášala vôňa omietky po zrejme nedávnej oprave, boli dovedna štyri miestnosti na ubytáciu. V každej jedna rota, Alfa, Baker a Charlie. Oproti ostatným budovám bola tá ich akosi malá. Kto vie prečo. Napadlo ho, že to má možno nenápadne zdôrazňovať že sú iba bezvýznamným článkom zložitého mechanizmu. Jednotlivec je zanedbateľný, je možno dôležitý pre pár ľudí na tomto šialenom svete, ale oni sú tiež iba jeho súčasť. A keď raz umrú svet sa z toho nezblázni, ani sa nezmení jeho chod. Je to smutné Ale na nás nezáleží vlastne nič. My neudávame cieľ, my sa za ním môžeme iba slepo vydať. Mnohý to chceme zmeniť, tak ako sa o to snažili už mnohý pred nami. A iste prídu aj mnohý po nás.
Naša snaha nemá v iných ako v našich očiach žiaden zmysel. Možno. Ale záleží na tom? Každý môže predsa hľadať svoju cestu. I keď jej cieľ sa nikdy nezmení. Ale nech je smrť akokoľvek vzdialená, musíme ísť k nej. Môžeme sa zastaviť, veď kto stojí nič neriskuje. Bude stáť a pozerať ako nás míňajú zástupy iných, možno sa na svojej ceste mnoho krát potknú, no vstanú, oprášia sa a idú ďalej. Riskujú a získajú mnoho. Áno, bude to bolieť, ich srdcia a telá posypú milióny kráterov, ktoré sa možno nikdy nezhoja. Ale za to prestúpia nimi lúče šťastia a radosti ktoré vrhnú nepriestupný tieň na staré rany. Aj tak všetci raz dôjdeme do cieľa. Mohol by som to nazvať, že všetci raz umrieme ale to s tým cieľom znie predsa len lepšie.
Konečne našiel tie správne dvere. Opatrne chytil kľučku mierne spotenou rukou. Bolo zamknuté. Zabúchal. Vnútri sa ozval ruch a po chvíli začul pípnutie zámku po odblokovaní dverí.
-Prosím, pane.
Ozval hlas rozospatého vojaka pred ním. Bol zjavne vyrušený zo spánku, na jeho tvári sa črtali náznaky mierneho podráždenia. Čo si asi myslel? Nejaký hlúpy novopovýšenec ho takto zobudil.
-Som kapitán Cooper, som váš nový zástupca veliteľa.
-Tak vás tu vítam. Na jeho doteraz podráždenej tvári sa mihol nútený úsmev ktorý sprevádzal niečo, čo malo zrejme pôvodne byť salutovanie.
Chlapík vošiel dnu a z celého hrdlo zakričal.
-Vstávajte barani, je tu zástupca.
Hĺbka jeho hlasu úplne postačovala na zobudenie celej hordy chlapov dnu. Tí samozrejme nemohli neokomentovať milé zobudenie ani svoju radosť z nového dňa.
Keď konečne utíchli všetky tie vulgarizmy, ktoré potichu splývali v jeden veľký ruch, odvážil sa Jack vstúpiť dnu. Videl pred sebou dvojposchodové postele zoradené v dvoch radoch oproti sebe. Vedľa každej skriňa, ktorej obsah zostával skrytý za titánovými dvierkami, ktoré zabezpečovali na jednej strane dlhú životnosť a ochranu na strane druhej.
-Pozor, prichádza zástupca.
Všetci pomaly zliezli zo svojich brlohov a keď sa ich chodidlá dotkli podlahy postavili sa do pozoru. Chvíľku to síce trvalo, ale potom už konečne vyzerali ako vojaci, teda až na tie pyžama.
Všetci stáli v pozore, potichu s vypnutou hruďou.
-Nástup o štvrtej.
-Áno pane. Ja som poručík Greg Marshall, som zdravotník roty, doteraz som to tu mal napovel ja a teraz vám to s radosťou predávam. Vaša posteľ je tu. Poďte za mnou ukážem vám ju.
-Vďaka Marshall.
Jack potichu nasledoval poručíka. Ako míňal vojakov vôkol pomaly si prezeral ich nemé tváre. Ich rôznofarebné oči smerovali tesne nad neho, akoby sa báli pozrieť sa do tých jeho. Prezeral si črty týchto nemých tvári, niektoré boli hladké, na niektorých sa mihali náznaky kruhov pod očami z mála spánku, ich vek mohol byť tak sedemnásť až dvadsaťpäť. Mnohý boli starší, v ich očiach sa mu odrážalo akési opovrhovanie. Možno sa mu to iba zdalo. Keď konečne prešiel popri ostatných ku svojim kamarátom. Tí jediný mu pozreli do tváre a mierne sa pousmiali. On na nich mierne pokýval, ale iba náznakom, tak aby si to ostatný nevšimli. Nechcel predsa aby sa tu kolovalo o nejakej protekcii, to nie. Chcel urobiť dobrý dojem.
Jeho posteľ sa nachádzala na konci tejto chodbovitej miestnosti, nebola samozrejme dvojposchodová a mala trochu väčšiu skrinku a navyše aj písací stolík. To všetko možno vzbudzovalo závisť u ostatných ale bolo to odrazom hierarchického usporiadania armády.
-Tu pane, kľudne sa vybaľte a ostatných si vôbec nevšímajte. Veď ste predsa trochu vyššie než ostatný, kľudne to využite. Nebojte sa, ukážte autoritu, budú si vás viac vážiť. Keď budete príliš tolerantný budú vás považovať za zbabelca. Už vás nebudem otravovať v kľude sa vybaľte a ak budete niečo potrebovať tak som vám vždy k dispozícií.
Zdravotník opustil mierne nervózneho Jacka. Ten si začal vybaľovať veci . Do skrinky ukladal oblečenie, ktoré ešte predtým starostlivo poskladal na svojej novej posteli. Nenápadne si pritom prezeral celú miestnosť, teda myslel si, že to robí nenápadne. Avšak väčšina vojakov si všimla jeho pohľady a na oko kŕčovité skladanie uniforiem. Povzdychol si a pokračoval. Vtom k nemu pristúpil Mike.
-Dobrý deň pane, my s chlapcami sme sa tu rozprávali a sme celí nervózny z toho včerajšieho odchodu všetkých dôstojníkov, môžeš mi k tomu niečo povedať Jack, zostane to medzi nami.
Na poslednú časť svojej vety si však zvolil tichší hlas, bolo zjavné prečo.
-Neboj sa všetko sa dozvieš na nástupe.
Odvrátil od neho tvár a zasnene sa pozeral von oknom. Bolo mierne sychravo. Z dnes akosi zatiahnutej oblohy pomaličky padali k zemi kvapky dažďa. Padali tak pomaly. Dvíhal sa aj mierny vánok, ktorý sa hral v povetrí s drobnými lístkami miestnych stromov. Keď sa jeho tvár vrátila späť aby zase zaostrila na Mika už tam nebol. Tak ako aj ostatný aj on sa začal obliekať. Jack vstal a zamieril k vchodovým dverám.
-Opakujem o štvrtej na dvore a plná poľná.
Potom zabuchol dvere, spoza ktorých ešte stihol započuť rozhorčenú reakciu vojakov miešajúcu sa s otázkami typu načo a prečo.
On zatiaľ zamieril k informačnej ceduli. V jej presnom návode, ktorý bol až príliš presný, sa však akosi nemohol zorientovať. V momente keď zmetene prehľadával očami mapku pred sebou pristúpil k nemu nejaký civilista. Bol to upratovač z personálu základne.
-Potrebujete pomôcť pane?
-To by od vás bolo milé. Neviete prosím vás kde by som našiel výdaj uniforiem a výstroje.
-Ale áno. Ibaže je to trochu komplikované, poďte zavediem vás tam.
Ich cesta bola pomerne tichá, prešli niekoľkými chodbami a potom niekoľko odbočiek a boli tam.
-Vďaka, naspäť už trafím.
Rozlúčil sa zo svojím sprievodcom, ktorý mu ešte poprial dobrý deň a potom mu už nič nebránilo vstúpiť do dovtedy zatvorených dverí.
Vstúpil bez zaklopania, niekomu by sa mohlo zdať, že to urobil so silnou dávkou arogancie. Skutočnosť však bola taká, že mal dosť naponáhlo.
-Prajete si pane?
Slečna v uniforme si dala robotu s kladením dôrazného oslovenia. Zrejme jej jeho vtrhnutie bez akéhokoľvek zaklopania pripadalo drzé.
-Prepáčte, že tak narýchlo a bez zaklopania, ale ja sa naozaj dosť ponáhľam. Potrebujem kapitánsku 52-ojku.
To bola jeho veľkosť. Pekná dievčina, ktorej navyše ešte neuveriteľne pristala vojenská rovnošata si ho iba premerala očami a potom zdvihla slúchatko.
-Kapitánsku 52-ojku, a rýchlo, pán kapitán sa ponáhľa.
Odpoveď na druhom konci aparátu mohla byť hocijaká, on sa ju ale nedozvedel. Onedlho došiel mladík v civilnom oblečení s veľkou krabicou.
Ona sa na neho usmiala, hneď odišiel.
-Nech sa vám páči. Ste tu nový však.
-Áno.
Pozrel na hodinky. Nemal už času na rozdávanie, a aj keď mu jej spoločnosť bola príjemná odišiel. Odišiel bozo slova, dokonca zabudol za sebou úplne zatvoriť dvere. Cez vzniknutú škulinku medzi rámom dverí bolo počuť buchot jeho behu. Dobehol tak akurát. Ešte stretol niekoľkých ktorý práve odchádzali na chodbe, ale v izbe už nikto nebol. Rýchlo sa predral cez ochranu krabice k jej obsahu. Vybral poľnú uniformu, rýchlo sa do nej navliekol a potom vybehol von. V tom svojom zhone zabudol na prilbu a tak sa po ňu musel vrátiť z chodby. Po ceste nešetril slovami na celí dnešný deň.
Vyšiel konečne von. Ostatný tam už boli, okrem veliteľa. Pozrel sa hore na nebesá. Pomaly sa začínalo vyjasňovať. Spomedzi potrhané mračná začali presvitať lúče intenzívnejšie ako nadránom. Teraz už mohol kľudne bez zhonu nastúpiť k jednotke. Keď sa zaradil ozval sa spoza neho hlas.
-Päť minút meškáte Cooper, nech sa to viac krát neopakuje.
Bol to práve prichádzajú podplukovník Smith. Nič viac k tomu nedodal, iba sa postavil a čakal, pri tom sa stále pozeral na Jacka. A on robil to isté. Nejako mu nedochádzalo, čo asi tak od neho chce. Vtom ho nenápadne štuchol Marshall.
-Nástup, urobte nástup.
To štuchnutie bolo samozrejme také nenápadné, že u ostatných vyvolalo mierny smiech, ten však utíchol pri pohľade na až znervózňujúco kľudnú tvár Smitha.
-Aha. Pane, rota 115 Baker z 5. mechanizovaného pluku je pripravená a nastúpená v počte mužov 50 plus veliteľ.
-Výborne Cooper, nabudúce bez toho „aha“.
-Áno pane.
-Dobre, už ste im to dúfam oznámil.
-Nie pane, myslel som, že to bude lepšie na nástupe, keď budú všetci pokope.
-No, na myslenie sú tu iný a nie vy, ale teraz máte výnimočne pravdu Cooper, a viete prečo iba výnimočne Cooper?
-Áno pane, pretože veliteľ má vždycky pravdu.
-Správne, vidím, že ste sa predsa len niečo na tej škole naučili. Urobím to za vás. Takže rota, teraz dobre počúvajte. Včera v noci vypukol vojnový stav s Červenou republikou, došlo k niekoľkým stretom, ale onedlho na to bolo podpísané prímerie a spojenectvo. Momentálne platí stupeň najvyššej pohotovosti, takže vyfasujete zbrane na neobmedzenú dobu, rovnako aj ostré strelivo, stav platí do odvolania. Ostatné vás nemusí zaujímať. Pre tých, čo by im táto informácia snáď nedala spať, tým myslím teba Brien.
Nastala chvíľka letmého smiechu na inač nehybných tvárach. Zaujímavé. Skutočnosť, že vypukla vojna a že trvá najvyšší stupeň s nimi akoby ani nepohla, ale narážka na povahu jedného z nich povolila ich pevné nervy a umožnila tak vznik ich úsmevov.
-Takže, pre tých je tento fakt. Vymkli sa nám z pod kontroly nejaké roboty a urobili problémy chlapcom od pravidelnej armády, takže teraz sa na ne poľuje. Nič vážne jasné.
-Áno pane.
-Tu kapitánovi budete od teraz hlásiť všetky tie vaše sťažnosti a podobne. Rozchod.
-Pane, rozkaz pane.
-Cooper, poďte sem na chvíľu.
-Áno pane.
-Máte ich na starosti. Je dôležité udržať ich morálku. Sú to prasatá, ale iba vo svojom volne. A Cooper.
-Áno pane.
-Zapamätajte si. Pre nich nie je dôležité vedieť všetky fakty. Vždy im treba hovoriť iba to najnutnejšie. Jasné. Odchod.
-Rozkaz.
Jack zamieril za ostatnými. Domnieval sa, že idú na výdaj streliva. Ako sa ukázalo mal pravdu. Dobehol Johna a ostatných.
-Tak ako pane, čo hovoríte na jednotku.
-A vy?
-Väčšina chlapcov je v pohode, je s nimi celkom sranda.
-Ešte neviem, dúfam, že ma príjmu.
-Ale neboj sa, teda nebojte sa.
-Odkiaľ viete kam ideme.
-Mali sme tu včera po príchode exkurziu s ostatnými.
Išli dosť rýchlou chôdzou. Inokedy prašná červenkastá pôda bola zbahnená po nedávnych dažďoch.
-Je to tu nahovno s tými cestami a tak. Počul som, že na Zemi sú v každých mestách samochodiace chodníky.
-Ako že samochodiace.?
-No človek si proste iba stane a oni ho zavezú kde chce, sú to také veľké pásy. To nie ako tu. V mestách na Planéte sú aspoň chodníky, ale tu nie. My máme zasraté blato.
-Počuj Vasiliji, napadlo ťa, že vtom sme zase unikátny my. Oni majú pohyblivé chodníky, betónové chodníky no a my nemáme žiadne.
Alex sa po svojej narážke zasmial, no ostatný iba nechápavo pokrútili hlavou. Po chvíli došli ku skladu. Z vonku to bola iba obyčajná budova bez okien strážená policajtmi. Nachádzala sa uprostred dvora lemovaného obrannou bariérou s niekoľkými strážnymi vežami. Vošli dnu. Tu bolo hneď niekoľko výťahov a rampa pre vozidlá a vznášadlá. Bol tu aj pult a za ním bola aj milá slečna z výdaja uniforiem. Bola tu veľká fronta. Príslušníci viacerých jednotiek tu čakali na svoj prídel. Všetci stáli vo fronte a postupne dostávali zbrane a muníciu. Bol vtom akísi zmätok. Jednotlivci dostávali to, čo mali napísané v papieroch z výcviku. Obyčajný vojaci dostávali spravidla pulzné pušky poprípade rotačné kulomety. Vyššie hodnosti mali výhodu lepších zbraní. I keď o tom ktorá je lepšia by sa dalo polemizovať, pre každého bola tá jeho najlepšia. Ale tým sa výhoda vyššej hodnosti zrejme končila. Teda myslím tým, že nikto z jeho podriadených ho nepustil dopredu vo fronte. Vtedy prišiel akísi ďalší kapitán. A tým nastala zaujímavá situácia. Ostatný ho ako mávnutím čarovného prútku pustili pred seba. A to ani nepovedal a ani inak nenaznačil svoju prítomnosť. Jack smutne pozeral ako ten kapitán berie svoju zbraň a muníciu a s poďakovaním odchádza. Chceli mu týmto ich gestom naznačiť azda to, že ho nepočítajú ako jedného z nich. Že pre nich nie je nič viac než obyčajný kapitánko, ktorého budú počúvať iba v prítomnosti veliteľa alebo ani vtedy nie. S týmito má stráviť veľa času, ako služobného tak zrejme aj súkromného?
Znechutene vystúpil z rady a zamieril k východu. Tým zjavne potešil ďalších asi šiestich, ktorý stáli z ním. Ako pomaly išiel a dvere boli čoraz bližšie zastavila ho ruka. Schytila mu košeľu a stiahla pár krokov späť.
-Kam ideš Jack, ešte predsa nemáš nádobičko.
Bol to Alex. Pozeral na neho svojimi veľkými očami.
-Tých blbov si nevšímaj, ukáž im kto je tu šéf. Choď a rozkáž im nech sa uhnú. Získaš si rešpekt.
-A získam si aj ich odpor a nenávisť. Nie, dnes nie, vďaka.
-Budeš radšej sračka?
-Radšej sračka, ktorá aspoň nie je nenávidená a opovrhovaná.
-Takto to tu ale ďaleko nedotiahneš.
-Vďaka, ale prídem si pre veci neskôr.
Pokračoval ďalej v svojej ceste a Alexa nechal stáť zaskočeného. Ten sa o chvíľu vrátil na svoje pôvodné miesto v rade, ktoré mu dôkladne strážil Mike. Vyšiel von. Pršalo. Oblohu zase pokríval hustý koberec zelených mrakov. Policajti kamsi zmizli, zrejme sa šli skryť. Mali rozum. Jemu asi chýbal, že neurobil to isté, ale zostal tam. Dážď bol dnes celkom hustý a kvapky boli dnes celkom ťažké. S drobným dunením dopadali na jeho prilbu a stekali na uniformu a nakoniec k zemi. K ich pôvodnému cieľu.
S vrecka vytiahol zmáčanú krabičku antidepresívnych cigariet. Tabletky akosi vyšli z módy a nahradila ich práve táto forma kedysi zaniknutého zlozvyku. Pri nich bol aj starý pozlatený zapaľovač, na jeho rube bolo vyryté jeho priezvisko. Patril jeho otcovi. Otvoril ho a ako vždy na prvý krát vyšiel z jeho otvoru plamienok teplého ohňa z trysky. Zapálil navlhnutú cigaretu a vtiahol do pľúc hrejúci dym. Dal si dole prilbu a chladné kvapky mu začali stekať po vlasoch, ktoré mu mierne spadli do tváre. Dopadali aj na jeho tvár a odtiaľ sa preplazili aj pod uniformu, kde ich chlad vyvolal sem tam malé zachvenie. Medzi tým ho míňali vojaci, ktorý s vyfasovaným materiálom utekali okolo do bezpečia ubytovní. Ani nevedel ako dlho tam stál. Celí už bol premočený až na kosť a bola mu zima.
-Viete, že ich chcú zakázať.
Ozvala sa milá slečna, ktorú už dnes stretol. Bola vo dverách takže kvapky sa k nej nedostali. Jack sa na ňu iba nechápavo pozrel.
-Cigarety, myslím cigarety, chcú ich zakázať, ževraj škodia zdraviu.
-Musím stým prestať.
Povedal a vyfúkol dym von z pľúc. Usmiala sa. On tiež.
-Cigarety tu už raz boli. Dosť dlho. Zakázali ich kvôli nikotínu.
-Čo to je?
-Neviem, minule som to čítala v časopise, spôsobovalo to rakovinu a podobne ešte v dobách, keď sa na to umieralo.
-Tak to asi urobili dobre, že to zakázali.
-Asi hej. Ale aj tak sa to predávalo ilegálne, ako drogy.
-Drogy sú metla ľudstva.
-To hej. Drogy a alkohol.
-A cigarety
Usmiala sa a pozrela smerom na oblohu. Povzdychla.
-To hej. Drogy, alkohol a cigarety nás pomaly zabíjajú, sme neponaučiteľný.
-Dáš si?
-Čo?
-Predsa cigaretu?
-Jasné, že si dám.
Vytiahol ešte viac premočený balíček. Po chvíli prehrabávania jeho obsahu našiel jednu skoro suchú a podal jej ju.
-Oheň?
-Vďaka, mám svoj.
Zapálila si a pozrela na Jacka.
-Vďaka za spoločnosť. Rozprestrela plazmový dáždnik a rýchlim krokom zamierila smerom k ubytovniam.
-Není zač.
-Niekedy príďte do dôstojníckeho klubu, pozývam vás na pohárik, teda ak sa zase nebudete ponáhľať.
-Tak dobre, ale platiť by som mal ja.
-S tým počítam.
Keď sa mu úplne stratila z dohľadu niekde vo vnútri budovy zahodil, nedofajčenú cigaretu a odišiel aj on. Po sebe nechal niekoľko nedopalkov zmáčaných v kaluži vody.
Vošiel do izby. Bolo tam iba zopár mladíkov. Tí na neho sprvoti hodili zopár letmých pohľadov, sprevádzaných salutom a potom sa venovali svojej pôvodnej práci. V podstate ho iba zaregistrovali, nič viac.
-Nabudúce, keď budete salutovať tak sa aspoň postavte. Takže skúsime to ešte raz.
Jack znova vyšiel na chodbu a zavrel dvere. Chvíľu postál a potom znova vstúpil. Tento raz sa vojaci aj postavili, i keď akosi kŕčovito a s dávkou odporu, ktorý im táto procedúra zrejme prinášala.
-Pohov. Pekne chlapci, takto si to predstavujem. Odkážte to aj ostatným. Ak sa bude opakovať niečo podobné ako to vaše predstavenie pred chvíľou ukážete mi ako sa tvárite po dvadsiatich kilometroch v noci s plnou poľnou a to samozrejme klusom! Teším sa na spoluprácu s vami.
V miestnosti zavládla hustá atmosféra, po chvíli ticha sprevádzaná nie príliš hlasnými rozhovormi. Prešiel cez celú miestnosť až ku svojej posteli. Zhodil zmáčanú uniformu a pobral sa do sprchy. Vstupné dvere boli priamo u nich, len pár metrov od jeho postele. Naproti ležal na vrchu pochodovky Marshall Zjavne sa zabával na čítaní novín.
- Marshall, kde sú ostatný?
-Pozerajú nejaký film v spoločenskej sále.
-Vďaka. A kde je dôstojnícky klub?
-Stačí sledovať červený pás na chodbe, zavedie vás presne tam.
-Dobre, mali by ste si ísť pospať Marshall, toto bude dlhá noc.
-Ako to myslíte pane.
-To za chvíľu uvidíte, chalanom nič nehovorte, ani náznakom. Jasné.
-Rozkaz pane. Vidím, že si začínate veriť, to je dobré. Veľmi dobré. Ale pozor aby ste to neprehnali.
-Dám si pozor.
Zanechal ho s jeho novinami a odišiel do spŕch. Tie noviny bol malí prenosný aparát, ktorý premietal pred seba obrazovku s textom a pohyblivými obrázkami. Mali ste v nich všetky možné denníky a týždenníky čo ste si navolili. Automaticky sa vám ukladali aktualizované vydania a tak podobne.
Sprchy boli čisté, kachličky snehobiele a každý tam mal svoju skrinku s menovkou. Vošiel teda do jednej z piatich kabíniek a zostal zaskočený. Mal tu na displeji dve voľby. Suchá sprcha a vodná sprcha. Na akadémii mali iba suchú, vodnú mali iba profesori a keď sa k nim dostali študenti bol to hotový zázrak. Jemu sa to podarilo iba pár krát. Doma to bolo iné, tam bola vodná, ale tu ju rozhodne nečakal. Samozrejme hneď si navolil práve ju. Teplé prúdy vody z hlavice zmývali pot a zvyšky dažďa, ktorý sa dostal až pod ošatenie. Bol tam pomerne dlho. Osušil sa suchou sprchou a nahodil sa do bežnej uniformy. Keď vyšiel bol počet prítomných obohatený o Alexa a niekoľko ďalších. Väčšina však stále zostávala mimo. Tí novší sa postavili do pozoru a pozdravili svojho kapitána. Boli zrejme poučení od ostatných.
-Čo ty tu Alex, nebavil ťa film?
-Už som to videl, nebavilo ma to.
-Nebavilo, ostatný ho vyhodili, lebo stále kecal čo sa kedy stane.
Ozval sa akísi vojak. Jeho poznámka vyvolala viacero úsmevov na tvárach prítomných.
-Dobre, koniec srandy. Máte hodinu na vyčistenie zbraní. Rozumiete. A dôkladne, rozobrať prečistiť a naolejovať. Povedzte to aj ostatným.
Po zhliadnutí niekoľkých nepríjemných pohľadov odišiel a zamieril von.
Na stene bolo hneď niekoľko čiar, ktoré smerovali úzkymi chodbami kamsi do neznáma. Vydal sa za červenou a prechádzal halami a míňal odbočky ako jej tieň. Konečne tam dorazil. Vchod boli úplne posledné dvere. Nad nimi svietil nápis s názvom dôstojníckeho klubu. Na dverách ceduľka s oznamom, že tí bez hviezdičiek tu nemajú čo robiť. To ale nebol Jackov prípad a tak smelo vstúpil.
Ako čakal v túto dennú dobu tu bolo iba pár ľudí. Medzi nimi našiel aj Smitha. Sedel sám v rohu pri šálke nejakého nápoja z ktorého sa dvíhal pramienok teplej vône. Tá však zanikala v priestore tejto haly s niekoľkými stropnými oknami. Na ich sklá už zase dopadali kvapky chladného dažďa sprevádzané dunením hromov. Veliteľ bol ponorený do čítania kusu snehobieleho papiera. Okrem nehu tu bolo pár dôstojníkov, samozrejme v službe, a tak sa v ich rukách ocitli poháre s nealkoholickým obsahom. Po chvíľke bezzmyselného státia sa rozhodol a pomalými krokmi zamieril k jeho stolu.
-Dobrý deň pane. Môžem si prisadnúť.
-Dobrý Cooper, nech sa vám páči, ale asi sa tu budete nudiť.
-Horšie ako teraz to už hádam nebude.
-Kde sú chlapi?
-Ako ktorí. Dal som im prečistiť zbrane.
-Dobre. O chvíľu bude v kantíne obed, mali by ste vedieť, že aj keď prídete načas už aj tak asi nechytíte dobré miesto a ani dobrú porciu.
-Nevadí, dnes aj tak nemám akosi hlad. Môžem vedieť, čo to čítate.
-To je list od mojej mamy. Vieš nemá rada tú modernizáciu vo všetkom. Radšej mi napíše list na papier akoby sa mala naučiť používať elektronickú poštu.
-Veď na tom predsa nie je nič zložité, aj moja mama to dokáže, a to je už čo povedať.
Smith sa nenápadne pousmial a na chvíľu sa zapozeral do obsahu listu, ktorý však zostal Jackovy utajený. Medzi tým sa k nim pridal neznámi chlapík.
-Tak ako Teo, chutí dnes ten čajíček. Je priamo z Číny. Moc tomu síce neverím, ale na obale to bolo tak napísané.
-Ahoj John, je dobrý.
Boli to zrejme známi, to sa mu podarilo zistiť z ich duchaplného rozhovoru a ešte zistil aj podplukovníkove meno.
-A vy kapitán si dáte čo? Alebo tu chcete sedieť len tak na sucho.
Chlapík obrátil svoju, akoby vyčítavú tvár na Jacka a zjavne čakal na odpoveď. A tak vysunul obrazovku a prstami na nej ťukol na voľbu s nápojmi ale nemal ani čas prezrieť si ponuku a zastavil ho Smith.
-Kašlite na to Cooper, aj tak polovica z toho čo tam je napísané im akosi chýba a tá druhá polovica je, dá sa povedať, vlastne nie je pitná. Aspoň nie pre človeka.
Pozrel na chlapíka pred sebou a usmial sa.
-Kapitán si dá čo ja a je to na mňa. A John daj si záležať, akoby si to robil pre mňa, nie že mu dáš také svinstvo ako tu dávate nižším. A keď si tu niečo objedná vždy to urobíš takto. Vďaka.
S prijatou objednávkou a smiešnym výrazom v tvári odišiel k pultu a o chvíľu sa už vracal aj s šálkou zeleného čaju.
-Moc mu neverte, až také zlé to tu nie je.
-Ale je.
-No dobre, ale to záleží od armády, čo nám tu posielajú to vám dávame.
-Nevadí John. Ty za to predsa nemôžeš, aspoň po väčšine.
Prišli ďalší hostia a tak sa s nimi rozlúčil a odišiel sa im venovať. Jack zatiaľ perami okúsil teplotu nápoja, bola prijateľná. A tak pretiekli prvé sústa jeho smädným hrdlom. Bol v celku dobrý. Málo osladený, ale tak to asi má byť.
-Vďaka pane.
-Nie ja za čo. Ako sa vlastne voláte?
-Jack, pane.
-Dobre, necháme toho Coopera tak a budem vás volať menom, teda ak vám ti nevadí.
Okrem toho mu aj zjavne začal tykať. To si spočiatku ani neuvedomil. On mu však samozrejme musel naďalej vykať. V ctení vojenskej hierarchie to bola samozrejmosť. Bolo to možno dobré znamenie, možno si začínal získavať dôveru svojho nadriadeného. Tak, to by už mal, ešte keby sa mu to tak podarilo aj u mužstva.
-Nevadí mi to pane, budem poctený.
-Dobre, aké máš plány s rotou.
-V noci by som ich rát prevetral.
-Ako?
-Pár kilometrov, možno pár desiatok kilometrov?
-Dobre.
-Dobre?
-Áno, dobre. Plná poľná takých dvadsať kilometrov a potom založenie tábora a ráno návrat. Máš plnú moc.
-Vďaka, pane.
-Ale do noci im dáme pokoj, aby toho na nich nebolo priveľa a večer pôjdete bezo mňa. Musím ísť na krízový, budem vás informovať ráno.
Smith vstal a odišiel. Bol akosi dobre naladený. Jacka zaskočilo, že mu dnešnú akciu schválil. Nedával tomu veľké nádeje, ale nakoniec to vyšlo.
Dopil čaj a pobral sa j on. Už bol preč niečo vyše hodiny. Po nie príliš dlhej ceste späť bol plný očakávaní. Chcel vedieť, či splnia jeho rozkaz. Ak nie, v noci si to pekne užijú. Ale čo ak to splnili? Tak si to užijú aj tak.
Vôjsť dnu sa snažil nenápadne. Potichu chytil páčku a potiahol smerom dole. Prekvapenie však nevyšlo. Dvere sa zo škripotom otvorili a vojaci dnu sa postavili so pozoru. Mierne sklamaný podišiel k prvému z nich. Nepoznal ho. Tak ako mnohých jemu podobných s roty.
„Zbraň chlapče.“ Pozrel na neho otcovsky prísnym pohľadom.
„Rozkaz“ Nepovedal nič viac, iba to jeho „rozkaz a podal mu svoju zbraň. Bola to klasika, pulzné puška. Jack ju dobre poznal. Keď ju držal v rukách spomenul si, že on vlastne ešte žiadnu zbraň nenafasoval. Rýchlo zahnal myšlienky na to a začal si pozorným okom prezerať zbraň. K jeho údivu bola čistá a premazaná ako sa na správneho vojaka patrí.
„Dobre, vidím, že ste si dali záležať. Takže mám pre vás iba jednu správu. Práve som hovoril s podplukovníkom . Zvyšok dňa máte voľno.
„Rozkaz, pane“ Zvolali všetci jednohlasne. V ich hlase nebolo ťažké nájsť podtón radosti, ktorú v nich táto správa vyvolala. Nemali ani tušenia, čo sa na nich chystá.
Deň ubiehal rýchlo a monotónne, strechy budov boli bičované vetrom a dažďovými kvapkami. Nič výnimočné sa neudialo, okrem dobrých predpovedí počasia na noc.
Jackove prípravy na nočný výlet sa však skomplikovali jedinou návštevou veliteľa Smitha. Zavolal si ho do svojej kancelárie.
Stál v pozore plný očakávaní na svoje rozkazy.
„ Tak, kapitán. Mám tu pre vás prvé bojové rozkazy.“
Pozrel smerom na Jackovu tvár, na ktorej sa akosi neprejavila reakcia na správu, ktorú dostal.
„Rozumiete tomu, takže váš malí nočný výletik sa ruší. Vlastne nie ruší, ale upresňuje.“
„Nerozumiem pane.“
„Nebojte sa, porozumiete. Ide o prieskum starého podzemného laboratória pri kvóte 365.“
Jack vytiahol svoju mapu a pohľadom hľadal dané miesto.
„Pane, to bude asi zlý údaj, ja tu nemám nič v okolí 15 kilometrov.“
„Samozrejme, že tam nič nemáte. Máte starú mapu. Nové dostanete pred odchodom“
„Ale aj to laboratórium je predsa staré, takže by tam malo byť.“
„Je to tajné federálne laboratórium, teda skôr bolo to tajné laboratórium. Malo by byť opustené.“
„Federálne laboratórium, čo má s nami federácia, že nám poskytuje polohy tajných zariadení.“
„Spojenectvo samozrejme, je aj v ich záujme, aby bola hrozba strojov zažehnaná čo najskôr. Dosť vysvetľovania. Prejdime k vašej úlohe, vezmete si desať mužov a urobíte prieskum objektu, zaistíte ho, zlikvidujete prípadné ohrozenia a počkáte do príchodu ženistov. Tí prídu ráno o piatej. Odchod hneď.“
„Rozkaz. Pane môžem vedieť, prečo má armáda záujem o staré laboratórium.!
„Nevedeli sme o ňom my, nevedia o ňom ani roboty. Bude tam sídlo velenia obrany. Ostatné sa dozviete neskôr.“
„Ako neskôr, myslím, že sa nám tají až príliš veľa. Keď sa ma muži spýtajú čo im mám povedať, že sa to dozvedia neskôr.
„Presne tak Cooper, a nabudúce kroťte svoje emócie, nemusí sa vám to vyplatiť.
„Rozkaz pane.“
Nečakal ani na povolenie opustiť miestnosť, vyšiel na chodbu a rýchlim krokom zamieril k ubytovni. Pred vstupom však zastavil a oprel sa chrbtom o dvere. Oknom pred ním bolo plné pomaly vysychajúcich kvapiek po nedávnom daždi. Pomedzi jeho zamlžené sklo videl iba vojakov vonku. Tí v svetle osvetlení nakladali vozidlá krabicami a boxami, rôznych tvarov i veľkostí.
„Nezvyčajný zhon na túto dennú dobu, asi sa niečo deje.“
Ozval sa tichým hlasom chlapík prechádzajúci okolo. Možno sa chcel staviť na kus reči, ale Jack po jeho poznámke vošiel dnu a zavrel za sebou dvere.
„Doktor, Jakobs, Hirch, a vy šiesti.“ Ukázal prstom na skupinku vojakov oddychujúcich na svojich posteliach. Tí na neho iba ticho upreli svoje pohľady a čakali, čo sa bude diať.
„Plná poľná, za dve minúty na dvore. Poďme pohyb.“ Vojaci si začali baliť veci a Jack sa zachoval tak isto.
Stáli na dvore zostúpený v rade, nabalený najrôznejšími vojenskými zbytočnosťami.
„ Rozkaz z veliteľstva. Prieskum a zaistenie federálneho laboratória. Mimo prevádzky. Máme na to tri hodiny. Nastavte si cieľový bod- 114 A lomeno 425D.Odchod vo formácii 3,4,3.“
Zdanlivo nezmyselné čísla a písmená boli iba údaje do mapového čipu v ich prilbách a formácia 3,4,3? Traja muži vpredu, traja vzadu a zvyšok v strede.
Pochod sa zdal byť krátky, no trval asi hodinu. Nad povrchom sa vznášal zvláštny zelenkastý opar, ktorý rozviroval slabý vánok. Dokonalý dojem vylepšila aj dovtedy zamračená obloha. Odkryla tak cestu svetlu z mesiacov. Bola to naozaj jasná noc. Mapa svietiaca im pred očami ukrytými vo vizuálnych zameriavačoch na prilbách im ukazovala blikajúci bod. Miesto, kam sa vlastne majú dostať. Jack išiel v popredí s doktorom Marshalom. Ostatný potichu za nimi. Mali dosť dobrú náladu, veď celí deň vlastne nič nerobili.
„Stáť!“ Prikrčil sa a priblížil si pohľad cez zameriavač.
„Čo pozeráte kapitán?“
„Velenie chce nenápadný a čistý prieskum tohoto nepoužívaného labáku.“
„A v čom je problém, vtrhneme tam, zaistíme to a môžeme ísť sa pekne vyspať.
„Je tam kamera.“
„Jasné, že tam je, veď to bolo tajné zariadenie, museli ho predsa strážiť!“
„Vravíte, že to bolo tajné, tak prečo je potom tá kamera zapnutá.“
Po týchto slovách sa odplazil k ostatným mužom. Doktor iba pozrel na kameru a zaregistroval blikajúce červené svetielko pod objektívom. Celý ten objekt bol mierny kopec. A z neho, spod červeného povrchu vytŕčal otvor s pancierovými dverami, na ktorých bolo poznať pôsobenie zubu času. Krvavé stopy hrdze a naviata pôda, ktorá ukrývala časť dverí pod svoji nánosom značili o dávnej opustenosti.
„Je tam funkčná kamera.“ Prvá správa od Jacka keď sa dostal k ostatným.
„Ale do vnútra sa už dlho nikto nedostal ,, pozrite na to zaviatie a na tú hrdzu, pane.
Chlapi zmätene pozreli na dvoch vzájomne si odporujúcich mužov .
„Nechcem nič riskovať, bude to rutina, Jason, ty zostrelíš tu kameru , jeden výstrel. Jasné?“
„Áno pane,“
„klasický prieskum, ťažké zbrane vpredu, spojka a doktor so mnou za ostatnými. Ako z učebnice. Rozumiete.“
Doktorovi ešte vŕtalo v hlave toto ich zbytočné mrhanie času.
„Kapitán, prečo to všetko, je to jasne opustené.“
„Velenie je moja starosť, veríte federácií. Veď ani nevieme na čo to labko vlastne bolo. Môže tam byť bezpečtnostý, obranný, sebedestrukčný či neviem aký posratý systém.“
Po ich v tichosti vedenom rozhovore sa všetci vydali plazivo bližšie.. Keď boli na svojich pozíciách začala ich malá vojnová hra. Ešte prebehla gestikuálna komunikácia medzi mužmi a potom už iba všade prítomné ticho preťal výstrel.
Tam kde bola kedysi kamera trčali iba kábliky, ktoré namodralým svetlom iskier osvetľovali ceduľku na dverách. BUDOVA FEDERALNYCH SIL 14422B. Označenie, ktorému už aj tak nikto nechápal. Nasledovalo rýchle vniknutie dnu za pomoci laserov, ktoré prešli kedysi mocným pancierom ako nôž maslom. Keď z rachotom spadli dvere dnu a rozvírili nános prachu na podlahe, prekvapilo funkčné svetlo prvú vstupujúcu dvojicu. Tí prechádzali úzkymi chodbami a postupne zabezpečovali ostatné dvere. Tie boli zamknuté. Ostatný ich nasledovali. Na konci chodby boli presklenné dvere a za nimi bola tmavá miestnosť. Keď sa tam konečne dostali rozsvietili sa svetlá aj tu.
„Čo teraz pane?“
„Zabezpečte všetky vchody, aj tie zamknuté.“
„OK, šéfe.“
Netrvalo dlho a všetky jeho rozkazy boli splnené. Miestnosť mala tvar pentagónu, uprostred s digitálnou mapou a holografickým displejom. Okrem tých sklenených tu boli ďalšie tri dvere, samozrejme zamknuté.
„Fischer, skúste nahodiť ten holograf a jeho databázu.“
O chvíľku už mohol skonštatovať, že to má hotové. S prístroja sa začali trojdimenzionálne premietať obrázky a údaje denníka základne.
Po chvíli bolo po všetkom.
„Do riti, tu robili s klonmi.“
“Kľudnite sa Fischer. Spojka, chce veliteľstvo. “Otočil sa na jedného zo svojich podriadených, ktorý začal naväzovať spojenie.
„Pane, nemám signál, niečo ruší naše vysielanie.“
„Tak stým niečo spravte.“
„To nepôjde, niekde tu musí byť rušička.“
Vtedy sa ozval škripot spoza jedných dverí. Tie takto informovali, že sa otvárajú. Väčšina pohľadov teraz smerovala na Jacka s očakávaním na riešenie tejto situácie. Ten im rukou dal najavo, čo treba robiť.
Vtedy už väčšina hlavní smerovala na otvárajúce sa dvere. Keď už boli úplne otvorené tma za nimi im znemožňovala vidieť dnu.
„Svetlo!“
Po slovách veliteľa vnikli dnu lúče zo svetlometov na zbraniach, avšak v tom istom okamžiku sa rozsvietilo aj dnu a tak všetci rýchlo vypli pôvodný zdroj jasu. Pred nimi stál chlapík v oranžovej federálnej uniforme. Ostré črty tváre, veľké modré oči a lesklá hlava bez jediného vlasu, to boli jeho črty, ktoré si najprv všimli.
Pomalí pristúpil bližšie. Ruky mu nehybne viseli pri tele. Celí ten čas na neho neprestajky smerovali nielen pohľady ale aj zacielené zbrane.
„Vítam vás, už dlho tu nebola žiadna milá spoločnosť.“ Jeho hlad niesol sarkastický podtón, ku ktorému sa ešte pridal nevrelí, ba priam až odpudivý pohľad tých jeho veľkých očí na na neho mieriace zbrane.
„Zložte zbrane chlapci. A vy ste kto?“ Jackovo vyjadrovanie bolo akési stručné.
„Toľko zdvorilosti, ja som tu hostiteľ a pítam sa teda prvý, nie?! Tak teda kto ste vy?“
„My sme vojaci, presnejšie vojaci armády Čiernej republiky a toto je ak sa nemýlim aj územie Čiernej republiky. Jednoduché, my sme hostitelia a vy ste hosť a ak sa nemáme stať aj vezniteľmi budete spolupracovať a odpovedať na naše otázky!“
„A čarovné slovíčko.“
„Hovorte!“
„Tak dobre. Ako už poznamenal jeden z vás, tu sa pracovalo na klonoch, teda s klonmi. Klonovanie je náročná vec, a nie vždy víjde všetko ako má byť, môžu nastať rôzne, nazvime to trebárs anomálie, genetické odlišnosti od vzorového človeka. Niekedy aj odlišnosti od človeka vôbec.
„Napríklad.“
„Vidím, že vás to zaujíma. Napríklad fyzické zmeny, tri ruky- žiadna ruka. Ale aj psychické deformácie. Je toho veľa.
„Pokračujte.“ Jack si zložil prilbu a s udiveným pohľadom sledoval chlapíka pred sebou, ktorý k jeho spokojnosti vypovedá.
„Dobre. Takéto nepodarky sa usmrcovali, boli zbytočné, aspoň zo začiatku sa nevedelo ako ich vyžiť. A potom prišli ochrancovia a mávali listinou ľudských práv, že aj tieto klony sú vo svojej podstate ľudia. A tak sa začali vyvážať do sanatórií, oficiálne.
„A neoficiálne?“
„Do tajných zariadení po celej Zemi, aj mimo nej, napríklad sem.
Chlapík sa odmlčal a v tomto svojom mlčaní si pomaly prezeral vojakov stojacich zdanlivo nezmyselne po miestnosti.
„Pokračujte.“
„Potom sa Klonovanie zakázalo. A tento zákaz sa aj dodržal, ale nie preto, že by mal niekto problém ho porušiť. Klonovanie je finančne náročná záležitosť, a keď ubúdali klienti a armáda nemala záujem financovať tento program, od všetkého sa upustilo. Samozrejme iba zdanlivo. Na skladovaných klonoch sa robili pokusy ďalej, a na základe výsledkov s týchto pokusov sa klonovalo, i keď vo veľmi malej miere. Išlo o vývin supervojakov a podobných nezmyslov, ktoré nemali budúcnosť.
„Konkrétnejšie, aké pokusy sa tu teda robili.“ Doktora daný výsluch zaujal, na jeho tvári bolo vidno akúsi formu odporu k tomu, čo sa tu robilo, dalo sa to pochopiť, bol predsa doktor.
Chlapíkove oči sa napĺňali zvláštnou, trochu strašidelnou rozčarovanosťou.
„Testovali sa vakcíny....
„To sú keci!“ Doktor znechutene odišiel kúsok ďalej a z diaľky sledoval čo sa bude diať ďalej, aké slová sa ešte vyderú na povrch.
„ ale aj vplyv rôznych jedov.“
„Biologické sračky, proste špinavá práca pre vašu armádu, však?
Jacka už tiež začal znervózňovať smer, akým sa ich konverzácia začínala uberať.
„Správne. Podľa vašej uniformy kapitán, však?“
„Pokračujte.“ Zotrel si studený pot s tváre, bolo tam akosi horko. Horko a studený pot, zvláštny paradox.
„No a potom vypukla tá vaša revolúcia, to už ale viete vy najlepšie, ubehlo už veľa rokov odvtedy čo sme boli pánmi Planéty, ale to je dávno. Vy ste vyhrali a my sme museli ísť.“
„Ale zjavne ste nešli.“ Jeden z vojakov si nemohol odpustiť komentár.
„Ale išli. Nevidíš ako hovorí, keď je reč o klonoch. On je jeden z nich, je klon. Som o tom presvedčený.
„Správne kapitán. Som iba klon. Klon veliteľa základne. Úbohá napodobenina, kópia či replika. Nazývajte si nás ako chcete.
„Všetko bolo tajné, tajilo sa to roky, a vy nám teraz všetko poviete, a to skoro bez nátlaku. Tomu sa mi nechce veriť. Nenávidíte nás, nás ľudí, tak prečo.
„A prečo nie, aj tak je to vlastne jedno. Smrť si aj tak vezme všetky tajomstvá.“
„Smrť.“
Väčšina mužov pri tomto slove inštinktívne pohla hlavňou zbrane, dovtedy smerujúcou k zemi smerom na chlapíka v oranžovom.
„A tým sa vlastne dostávame k vyvrcholeniu celej tejto podivnej komédie.“
Znenazdajky sa mu v ruke zaleskla zbraň, dovtedy zrejme ukrytá v širokom rukáve, Namieril na Jacka, no jeho výstrel splynul s ďalšími, ktoré sa mu vrývali hlboko do tela. Obaja spadli na podlahu rozvirujúc prach a dym po výstreloch. S pod nevládneho tela chlapíka v oranžovom, ktorý sa im vlastne ani nestihol predstaviť sa tvorila modrá kaluža krvi. Aj on bol asi výsledkom pokusov, iba klon, imitácia uväznená v bludisku svojej identity.
„Kapitán!“ Doktor dobehol k pomaly stavajúcemu Jackovy a pomohol mu vstať. Na tvári sa mu ťahala dlhá rana, s ktorej pramenili potôčiky krvi stekajúce po pravom líci.
„Ste v poriadku?“ Zjavne otrasený si prezeral krv na prstoch, ktorými si pred chvíľou ohmatal ranu. Bola svetlo červená, a v jej kvapôčkach sa odrážalo svetlo z miestnych lámp.
„Kapitán, ste v poriadku?“ Doktor opakoval svoju duchaplnú otázku.
„Áno, som v poriadku. A ostatný?“
„To bola riadna tesnotka. Ostatný sú v poriadku, teda okrem toho klona.“
„Sebedeštruktívny proces bude ukončený za jednu minútu.“ Príjemný ženský hlas oznamoval akosi nepríjemnú správu.
„Ako že ukončený.“ Vystrašene zareagoval seržant Bernard.,
„To, že bude ukončený znamená, že bude ukončený a my s ním!“
„Prestaňte s tým! Evakuácia, všetci von!“
„Pane, to nejde, dvere sa uzamkli.“
„Tak ich rozrežte, rýchlo!“
„Lasery sú ale vonku, pri Jacobsovi a Hirchovi. Ale nemôžeme sa s nimi spojiť kvôli tej zasratej rušičke. Kurva, čo teraz?“
Jack pochopil, že teraz netreba zmätkovať, nesmú zmätkovať. Je čas urobiť zásadné rozhodnutie.
„ Ty, stou pulznou puškou, poď sem.“ Vojak prišiel k svojmu veliteľovi s očakávaním na rozkazy, alebo na hoci čo, čo by ich dokázalo dostať s tejto kaše.
„Rozstrelíme tie dvere, jasné. Mierime do ľavého dolného rohu. Jasné vojak!“
„Pane, to je nepriestrelné sklo, čím ho asi tak prestrelíme?“
„Čo myslíš?“ Uprel svoj pohľad na osobu pred sebou a natiahol spúšť vrhača granátov. Jeho úsmev vyvolával viac obáv ako ukľudnenia.
„Pane, pulzný granát v uzavretom priestore? Budú nás akurát tak zaškrabovať zo stien a potom nás pošlú domov v malých škatuľkách!
„Máte snáď lepší nápad seržant.“ Po týchto slovách vrhol svoj pohľad do hľadáčika zameriavača a pomalým pohybom nasmeroval hlaveň tam kam asi chcel. Vojak iba pokrútil hlavou a pozrel na ostatných ktorý so zjavným očakávaním sledovali túto podivnú scenériu pred sebou.
„Dostal si rozkaz, tak ho pekne splň.!“ Ozval sa nervózny doktor. „A vy ostatný k zemi, rýchlo, nohami ku dverám.“
„Prečo?“
„Ak by to nevyšlo trak ti odtrhne iba nohy a nie tu tvoju zvedavú gebuľu.“
„Ticho. Tak ideme, raz, dva...
Seržant rýchlo namieril tam kde sa dohodli, a keď sa vzduchom ozvalo „tri“ zmáčkol spúšť. Pišťavý zvuk prenikol všetkým do sluchu a potom ho nasledovala iba ohlušujúca vlna dvoch výbuchov. Tlaková vlna odhodila obidvoch odvážnych strelcov niekoľko metrov ďalej, a leteli by asi ešte dlhšie, keby ich nezastavila obzvlášť tvrdá stena. Keď všetok ten dym ustal a klesol k zemi, čím umožnil výhľad na ich dielo, zdvihli všetci konečne hlavy. Dvere stáli tam kde pred tým, ale v rohu bol pomerne veľký otvor a pavučina prasklín ťahajúca sa od jeho záhybov. Jack sa tackavo postavil, pozrel na ostatných, očami prebehol po miestnosti hľadajúc toho úbohého seržanta. Potom ho našiel sedel opretý o stenu a pozeral smerom k dverám.
„V pohode?“
„Ani nie, pane. Ale nič vážne to nie je, iba malá obrazenina s toho pádu...“
„Doktor, skontrolujte ho.“ Doktor podišiel k sediacemu mužovi a začal ho prezerať, tomu už ale Jack nevenoval pozornosť. Vystrelil salvu výstrelov, ktoré dorazili bezbranné dvere, ktoré sa z rinčaním rosipali.
„Rýchlo von.“
Všetci bežali úzkymi chodbami nasiaknutými podivným zápachom. Míňali dvere, a ďalšie dvere, až pomaly začínali cítiť čoraz čerstvejší vzduch, ktorý lapajúc do svojich pľúc znenazdajky milovali ako nikdy predtým. Jack išiel posledný.
„Čo mu je?“ Doktor pomáhajúc seržantovi rýchlo dostať sa von zaregistroval jeho otázku a udychčaný chvíľu rozmýšľal. Zdalo sa že hľadá slová, alebo možno iba čakal kým vyjdú von.
„Doktor!“
„Nič vážne, zlomená kľúčna kosť, hodinka vo vápnikovom regenerátore a bude zase fit, dal som mu nejaké utišováky, je to dosť bolestivé.“
Vápnikový regenerátor, bola vlastne taká podivná rakvovytá priesvitná nádoba, do ktorej vás zavreli a ponorili do zelenej tekutiny. Tá bola presýtená kyslíkom, čo umožňovalo dýchanie v nej. Okrem toho tam bol aj prístroj ktorý vám nejako nasmeroval prúd rôznych molekúl ešte rôznejších látok, z ktorých sú zložené kosti na miesto fraktúry. Komplikovaná mašinka, ktorá zhojila zlomeniny rýchlo a bezbolestne. Ale inak celkom stará technológia. Niekoľko ich bolo v nemocničnej sekcii v New Pointe.
Takže, keď sa konečne vyrútili von okolo Hircha, ktorý postával pri dverách zamierili stále rovno. Po chvíli behu zaľahli a tváre vryli do pôdy. V tom niekto zdvihol hlavu a s očakávaním pozeral k objektu, vtom zrazu zaregistroval Hirch stojaceho a očividne nič nechápajúceho stále pri dverách.
„Hirch, ty idiot vyypadni odtiaľ a zaľahni, vybuchne to!“
Zahodil zbraň a rýchlim skokom zaľahol vedľa ostatných.
„A kde je Jakobs?“ Opýtal sa neustále žujúc žuvačku. Bol to jeho zvyk, teda skôr zlozvyk. Vždy si napchal plnú papuľu škoricových žuvačiek a potom všetkých otravoval tým jeho duchaplným mľaskaním. Všetci mu ich vlastne tak trochu závideli. Posielala mu ich jeho matka, bohatá vdova z Black Townu, a tej to zas posielala jej mama, teda Jakobsova stará mama, ešte bohatšia vdova z nejakého zapadákova na Zemi. Nikto nevedel presne s ktorého zapadákova, teda nikto okrem Hircha, Takisto nikto nevedel čo majú v rodine s tými vdovami, ale každému dochádzalo, že aj z Hircha sa raz istotne stane veľmi bohatá vdova. Vždy mu prišiel expres balíček plný týchto jeho obľúbených žuvačiek s ktorými sa samozrejme vždy rád nepodelil. V podstate to ale nikomu nevadilo, lebo aj tak nikto nevedel čo to vlastne tá škorica je a nieto ešte ako chutí.
Keď ostatným došiel obsah jeho otázky, iba na neho upreli zvláštne tupí pohľad.
„Ako kde je, to by si mal vedieť ty!“ Skríkol na neho voľajaký vojak.
„Nemohli sme sa s vami spojiť, tak išiel za vami Prišla totiž správa z veliteľstva. Máme urýchlene dokončiť prieskum a čo najrýchlejšie sa vrátiť. V čase T mínus desať minút pre nás prídu vzdušné transportéry aj so ženijnými oddielmi.
„Do hajzlu!“ Ozval sa niekto s očividne slušným vychovaním.
„Čas vypršal, a objekt stojí.“ Doktor Marshal sa pousmial popod svoje zlaté fúzy.
„Vidíte, vravel som, že to bude pohoda.“ Vstávajúc zo zeme pozrel na Jacka zvláštnym víťazným pohľadom.
Vtedy sa zdnu vyrútila postava a s krikom zaľahla. Prilietajúce transportéry videli iba explóziu a plamene ktoré vystrelili s oslepujúcou žiarou z dverí, ktoré sa už po chvíli prepadli pod zem.. Potom už celí kopec ukrývajúci laboratórium spľasol ako bublina a zastala po ňom iba mierna prehĺbenina popraskanej pôdy a zopár horiacich trosiek.
Jack sa vyčítavo pozrel na Marshala a potom vstal.
„Ale..“
„Skontrolujte radšej Jakobsa.“ Doktor so sklopenou hlavou vyhýbajúcou sa veliteľovmu pohľadu pribehol k prichádzajúcemu vojakovi.
Transportéry s pišťavým hlukom pristáli kúsok od ich skupinky. Z nich vystupovali ďalšie skupinky vojakov s rôznou podivnou výbavou.
Keď boli všetci von, stáli a pozerali sa na hromadu trosiek a na obraz tejto skazy.
„Nastupovať rýchlo.“ Zavolal transportný dôstojník.
Gardisti jeden po druhom zapĺňali miesta v útrobách strojov.
„Kapitán, ukážte mi tu tvár, pozriem sa vám na to zranenie.“ Doktor Marshal podišiel k Jackovy, a začal si z batoha vyťahovať medicínske pomôcky, ktoré Jack nepoznal, a možno v ňom aj vyvolávali obavy o úrovni zdravotníctva.
„To je v poriadku, a čo Jacobs?“
„Okrem toho, že mu asi trochu preskočilo v hlave je v poriadku. Ak vám to neošetrím teraz, zostane tam škaredá jazva.“
„Na to teraz nie je čas, musíme ísť, vy pôjdete druhým transportérom a dozrite na ostatných.“
„Ale pane...“
„Odchod!“
„Kto z vás tu velí?“ Rozhorčeným hlasom sa pýtal akýsi chlapík od ženistov.
„Ja.“
„Viete, že ste tu mali urobiť prieskum a nie to tu všetko vyhodiť do vzduchu, čo tu ja mám teraz asi tak robiť?“
„To je vaša starosť, robte si čo chcete. Pozrite, ohník vám už horí tak si spravte trebárs táborák, mne je to dve- tri.“ Veliteľ ženistov zostal stáť ako skamenený a spoza slnečných okuliarov sledoval ako sa dvere transportérov zatvárajú a tie víriac pod sebou prach odlietajú. Zostalo po nich iba kopa trosiek a pár nezodpovedaných otázok, ako napríklad načo boli tomu ženistovi slnečné okuliare, keď všade okolo sa rozprestierala tma! Ale to teraz nikomu nerobilo žiadne vážne starosti.
Pri pristávacej ploche ich už čakal Podplukovník Smith. Všimol si ho jeden vojak vášnivo sledujúci ubiehajúcu scenériu pod nimi.
„Kapitán, mali by sme sa pripraviť na vysvetľovanie tej malej zmeny plánu, ku ktorej došlo.“
„Asi hej, ale my predsa za nič nemôžeme, či má tu snáď niekto iný názor.“
Pristávací proces netrval dlho a o chvíľu už stáli všetci zase pevnými nohami na zemi.
„Zatiaľ máte rozchod, neopúšťajte základňu a platí informačné embargo, to je hádam každému jasné.“
„Rozkaz.“ Všetci sa postupne vytrácali z dohľadu iba Smith stál nehybne a pozeral na neho. Jack ešte skontroloval či je všetko v poriadku a zamieril letmým klusom za svojim nadriadeným.
„Pane, prieskumný oddiel sa vrátil v plnom počte. Jeden muž bol zranený ľahko.“
Smith sa zvedavo pozrel na Jackovu ranu na tvári, s ktorej viedli pramienky zaschnutej krvi lemované novými z tej čerstvej. Vtedy sa k nim pripojil doktor.
„Presnejšie dvaja muži zranený. Seržant Hukov stredne a kapitán Cooper ľahko.“
Jack sa vyčítavo pozrel na doktora a potom späť na veliteľa.
„Cooper, pekne. Prvá akcia, dvaja zranený a objekt prieskumu je fuč. To sa nepodarí len tak niekomu, vy ste eso. Už si budujete povesť, ste rýchli, to sa musí uznať. Som zvedavý akú prezývku chytíte. Viete, ja mám prezývku cencúľ. A viete prečo?“
„Nie, pane.“
„Lebo som vždy kľudný a chladný, ale pri vás je to dosť ťažké.“
„Už sa to nebude opakovať pane.“
„Čo sa nebude opakovať. Dúfam, že za to nemôžete. Dúfam, že je to iba zhoda nešťastných náhod. V to dúfam, len kvôli vám.
„Áno pane.“
„Čo zas áno, Cooper. Do hodiny chcem mať hlásenie, písomné. A teraz my Marshal vysvetlite prečo nie je kapitán ošetrený a teraz špiní náš krásny a čistý dvor svojou krvou.
„Odmietol ošetrenie pane.“
„Tak ešte aj odmietol. Chcete na mňa urobiť dojem Cooper alebo čo! Okamžite si to dajte ošetriť. Máte šťastie, že sa tu nerobí súťaž o najkrajšiu jednotku. S jazvou, ktorá vám tam teraz zostane by sme istotne vyhrali! Bolo by mi to síce jedno ale ostatný by si asi mysleli, že moja rota je neschopná. A viete čo by to znamenalo?“
„Nie pane.“
„Znamenalo by to, že aj ja som neschopný. To by ale nebolo moc dobré, hlavne keď dobre vieme že ja som....“
Pozrel na Jacka a vyzývavým pohľadom čakal, že dopovie jeho vetu.
„Schopný, pane.“ Doktor duchaplne doplnil to, čo by sa od Jacka vtedy asi nik nedozvedel. Vnútorne sa zasekol, možno to bola jeho forma trucu. Stál nehybne a pozeral mihajucími sa hnedými očami priamo na Smitha. Všímal si každý detail jeho tváre, prvé náznaky vrások, ktoré mu brázdili pokožku, jeho mierne zahnutý nos aj vždy nervózny pohľad jeho hlbokých zelených očí. Popraskané pery i zle oholené hrdzavé fúzy. Jack vyzeral ako v podivnom tranze, neschopný racionálne vnímať nič okrem ostrej až pichľavej bolesti z hlbokej rany na tvári. Bez náznaku rozhorčenie mu plynuli hlavou slová podplukovníka Smitha.
„A viete čo by som asi musel urobiť, keby si niekto kvôli vám myslel, že ja som neschopný?! Musel by som vás dať asi zastreliť. Vlastne by som vás nedal zastreliť, ale urobil by som to sám. Chápete, zabil by som vás. Strelil by som vám do tej vašej tupej hlavy. Je vám to jasné Cooper!“
„Áno pane.“
„Odchod!“
Jack odišiel v doprovode doktora do nemocničného zariadenia, neďaleko od pristávacích plôch, kde sa stal obeťou veliteľovej dobrej nálady.
Sivobiele steny s mnohými oceľovo chladnými dverami do nemocničných oddelení niesli ozvenu ich krokov.
„Dobrý deň kapitán, Charlie.“
Po krátkom rozhovore medzi dvoma zdravotníkmi, ktorý sa poznali, odišiel Marshal pozrieť stav seržanta Hukova. To bol ten so zlomenou kľúčnou kosťou. Jack ešte dobre nepoznal po menách svojich vojakov, dostal síce datadisk z údajmi o rote, ale nestihol ho ešte celí prejsť. Dnes sa naň chystal, teda až po tom ako napíše tu správu.
„Tak ideme na to.“
Tento doktor bol veselý človek, ako sa neskôr dozvedel, bol to hlavný lekár základne. To, odkiaľ sa poznal s obyčajným zdravotníkom roty však na teraz zostávalo záhadou. Nevedel čo tento doktor vlastne robil, iba to, že mu to nejako asi čistil a potom nejako spojil. Asi nejakým laserom, lebo to riadne pálilo.
„No a je to, ale bude tam škaredá jazva. Mal ste si to dať hneď ošetriť.“
„Viem, nie ste prvý, kto mi to hovorí. Vďaka pán doktor a dovidenia.“
„Vás vojakov nechápem. Vždy sem prídete s nejakým zranením a vždy sa lúčite s tým, že sa zase uvidíme. Nie dovidenia, ale zbohom.!
„Tak dobre teda, zbohom.“
Jackovy vŕtalo v hlave celé dnešné dobrodružstvo a najmä to, že ho ten šialený klon skoro zabil. Zabil. Keby mieril kúsok vedľa mal by miesto hlavy akurát fontánku krvi striekajúcej z krčných tepien. V tom lepšom prípade iba dieru ako päsť. Potom by ho nejako zošili a mohli aspoň pochovať s otvorenou rakvou. Ale to by mu už asi bolo jedno, možno dve.
Zomrieť pre vlasť je najvyššia pocta, ktorú jej môžeme dať. Obľúbený výrok ich starého profesora Morha. Učil ich taktiku ústupu. Keď sa ho niektorý študent spýtal, čo robiť, keď nie je kam ustúpiť, vždy vyrukoval s tým jeho: Zomrieť pre vlasť je najvyššia pocta, ktorú jej môžeme dať. Ale čo by z toho asi tak drahá vlasť mala, keby sme pre ňu chcípli, a čo by s toho mal každý z tých, čo by tam chcípli. Nič, vlasť akurát náklady na pohreb. Teda ak by sa unúvala ich pochovať. Možno by zostali tam, a ich bezvládne telá by zostali napospas slizkému hmyzu a inej haveti, až kým nezhnili a nezmenili sa na prach. Na prach, ktorý by potom vietor odniesol míle ďaleko, možno aj míle od tej vlasti. Nie príliš lákavá predstava. Takto by nechcel skončiť a fakt, že sa tomu vyhol len o vlások v ňom vyvolával iba neistotu. Keď sa vrátil na ubytovňu vojaci akurát rozoberali akési záležitosti ohľadom miestnych sestričiek v nemocnici. To bolo všetko, čo letmo započul, keď okolo nich prechádzal. Všetci boli tak vášnivo vtiahnutý do debaty, že si ani nevšimli jeho tichý príchod Vysunul mikrofón, a začal v tichosti diktovať udalosti dnešnej akcie, ktoré sa zapisovali v počítači a zobrazovali na holografe pred ním. Čas pri tom ubiehal rýchlo.
S diskom v ruke a krvou nasiaknutou náplasťou na tvári išiel za svojim veliteľom, plný obáv z jeho reakcií na správu. Po ceste si všimol oproti idúcu dievčinu z výdaja uniforiem a neskôr aj streliva. Tá sa na neho pozrela zvláštnym pohľadom, ktorého význam ani nepochopil. Minuli sa, pozdravili a každý šiel vlastnou cestou. Došlo mu, že dlho nevidel ani nepočul Sáru. Rozhodol sa, že jej večer musí zavolať.
„Máte to Cooper?“ Sedel na svojom mieste zadumaný sledujúc dnu vchádzajúceho Jacka. Ten mu to bez slova podal a stál v pozore. Teraz pre zmenu on sledoval ako očami študuje riadok za riadkom jeho správu.
„V poriadku, môžeš ísť Jack.“
Jack sa vylaknute pozrel na veliteľa. Zaskočilo ho to oslovenie.
„Dohodli sme sa, že ti budem tykať, vtedy v klube, pamätáš. To ale samozrejme neplatí pred mužstvom.“
Jack ale aj tak stále nereagoval čo spôsobilo reťazovú reakciu. Teraz boli obaja zaskočený a tupo pozerali na seba.
„Na čo čakáš? Aha. Čakáš na ospravedlnenie za to zvozenie dnes pri návrate. Akoby sa stalo. Máme dôvod pre vážne znepokojenie. Ešte čakáme na potvrdenie, ale vyzerá to, že tie prekliate mašiny dospeli k názoru, že bude lepšie ak sa spoja. A tak sa začali zoskupovať niekde v púšti Gobi II. To len aby si nehovoril, že sa vám toho tají až pri veľa. Ostatné sa dozvieš až po potvrdený, potom môžeme očakávať ďalšie rozkazy.“
„Rozkaz!“ Jack vyšiel z miestnosti nezmohúc sa povedať veliteľovi nič viac ako to čo povedal. Pomaly zabudol na tento šok a začal si uvedomovať čo sa vlastne dozvedel. Začínal chápať, že tento Smith je veľmi komplikovaný človek. Vtom si uvedomil reakciu ne jeho správu. Prečo sa mu na nej nezdalo nič divné. Veď celá tá udalosť v laboratóriu bola viac než divná a podplukovník ju zobral s tým jeho blbým kľudom, akoby o nič nešlo. Otočil sa teda na chodbe a vrútil sa späť do kancelárie, samozrejme bez ohlásenia. Smith sa zbrklo postavil a pozeral na svojho drzého podriadeného.
„Pane, a čo stou mojou správou?“
„Nič.“
„Akože nič, je v poriadku.“
„Samozrejme, že je v poriadku, keby nebola dal by som ti ju prepísať.“
„Podľa vás je celá tá správa v poriadku.“
„Celá.“
„Úplne celá?“
„Úplne celá! Máš s tým snáď nejaký problém.“
„To nie, ale čo ten klon, tá explózia.“
„To sa stáva, tieto staré haraburdy majú rôzne ochranné prostriedky. Takže okrem toho nemáš žiadny iný problém?“
„Ak vy nie, tak ani ja žiaden nemám.“
„Odchod.“
„Rozkaz, pane.“
Celé tieto udalosti čo sa tu diali začínali Jacka pekne srať. A nemožno sa čudovať jeho reakcii, keď ho v takejto náladičke zastavil nejaký úbohý upratovač, ktorému sa nepáčilo, že Jack za sebou po chodbe zanecháva kvapky krvi. Jeho rana sa mu pod náplasťou asi otvorila. Bolo totiž na dosť používanom mieste. Každé jeho gesto, každý pohyb jeho sánky pri hovorení mu ju namáhal. Ak k tomu pridáme ešte aj bolesť z nej a stres z faktu, že dnes bolo skoro po ňom, nemôže nám s toho výjsť nič dobrého. Keby to ten úbožiak o tom vedel, asi by si dvakrát rozmyslel či mu vynadať. Jack sa zastavil, a chvíľu stál a čakal na mieste.
„A ešte sa zdá byť aj urazený. On si to tu zašpiní a ja aby som tu potom drel. Vojaci!“ Neznámi hrdina hovoril s takým pohŕdaním v hlase, s takou aroganciou, ktorá by naštvala aj väčších kľuďasov. Jack rýchlymi krokmi prišiel k upratovačovi a prudkým pohybom schytil tohto drobného človiečika pod krkom.
„Máš snáď nejaký problém? Nie, lebo ja mám problémov plnú hlavu. Najprv my jeden debilný klon skoro odstrelil hlavu, potom ma skoro vystrelil do povetria ešte debilnejší počítač. A to ešte nepočítam to, že ma zvozil veliteľ. Nemám problémy rád, je lepšie sa im vyhýbať. Ani ty nemáš rád problémy však?“ Ten úbožiak sa nezmohol na viac ako na mĺkve pokývnutie hlavou.
„To je dobré, že ich nemáš rád. A prečo sa im teda radšej nevyhýbaš? Predsa nechceš, aby niektorý s upratovačov nadával na teba, keď pôjdeš krvavý po chodbe. Vieš, že to môžem zariadiť?“ Po opakovanej reakcii Jack pokračoval vo valení svojho vodopádu z pretečeného džbánu.
„Takže sa ťa pýtam na rovinu, bez akéhokoľvek nátlaku.“ Pri tom mu ešte väčšmi zovrel hrdlo. „Pýtam sa či ti vadí moja krv, lebo ak áno, tak ja sa pokúsim už ti to tu ňou nešpiniť. Takže?
„Nie.“
„Čo nie?“
„Nevadí mi.“ Vyjachtal zo seba chrípľavím hlasom a uprel svoje detsky vystrašené kukadlá na Jackovu rozzúrenú tvár.
„Dobre, to som veľmi rád.“ Pustil ho a o niečo spokojnejší zamieril späť do ich izby. Zanechal ho tam lapať dych a možno aj vynadávať na adresu ďalších, ktorý mu zrejme vadia. Príhoda mu moc nezlepšila náladu, síce trochu asi áno. O zvyšok sa postarali šikovné ruky doktora, ktorý mu opätovne spojil ranu, no teraz pevnejšie a precíznejšie. S novou peknou jazvičkou pekne prišiel do izby, bola priam ľudoprázdna, akurát Marshall zase ležal na svojej posteli a čítal tie svoje noviny. Vlastne odkedy je tu nevidel ho ešte pri inej činnosti. Iný chodia do kina, kecajú o všelijakých hovadinách alebo robia ešte väčšie hovadiny. Ale doktor Marshall nie, ten si urobil preventívnu prehliadku mužstva, nástup a iné povinnosti a vrátil sa späť k tým svojím novinám. Jack tu bol iba krátko, ale toto si na ňom všimol. Vyzeralo to, že chce prečítať všetky noviny sveta či čo. A vyzeralo to, že sa mu to darí. Vyzeralo to dokonca tak, že mu s tých všetkých informácií raz istotne praskne tá jeho malá hlava. Vážne mal malú hlavu, bolo to až smiešne, vkuse ju kŕmil a ona mu vkuse nerástla.
Jack nemohol vydržať tú strašnú zábavu s do novín zahladeným doktorom a pobral sa do baru. Jack vošiel do baru pre vojakov, teda vlastne pre nižšie hodnosti, ako to odborne nazývali tie vyššie hodnosti. Možno preto na neho smerovali neprívetivé pohľady rôznych seržantov, desiatnikov a im podobných. Samozrejme mu nikto nič nepovedal, ale bolo zjavné, že taký ako on sem často nechodia. Pri bare postávali Mike s Alexom a viedli akúsi nepodstatnú debatu.
„Dobrý deň páni, ako sa vám darí?“ Obaja kamaráti sa na neho pozreli s gestom, že ho registrujú, a ďalej sa venovali svojmu rozhovoru. Jack nechápajúc ich reakciu pozeral na Mikeov veľký chrbát, ktorú mu znemožňoval pohľad na zvyšok sveta.
„Čo to bude kapitánko?“ Prívetivý hlas barmana prerušil jeho dumanie v prázdnote. Bol tiež kapitán.
„Dajte my niečo silné, hocičo, čo ma nezabije.“
„Teda doteraz som tu skoro vždy bol najvyššia hodnosť ja, teda okrem tých papalášov, čo chodia sem tam odviesť nejakú trosku. Viete tí šašovia od vojenskej polície. Minule prišli a robili zase ten svoj prieskum, ako to oni volajú. Jeden chlapík sa im zdal akísi pripitý, tak sa ho pokúsili vyviesť. To bolo srandy. On je totiž totálny abstinent, iba tak sprosto vyzerá. A ešte je to tak trochu nervák, a ešte mal aj zlú náladu. Nakoniec som prišiel o dve stoličky a nemocnica zas získala dvoch nových prírastkov. No a ten chudák dostal akurát voľno na zotavenie. Jeho veliteľ sa za neho postavil, rovnako aj všetci svedkovia, ktorý celí incident videli. A tak sa milí páni policajti ocitli pred vyšetrovačkou, a keďže nemohli hovoriť ani im to napísať dostali ešte aj pokarhanie.“
Pozrel sa zvedavým pohľadom na Jacka a čakal, ako zareaguje. Ten po tom čo prešiel očami celú miestnosť pozrel konečne na barmana.
„No nemohli písať, lebo mali zlámané prsty a sánky a tie sa predsa ....!
„Viem, tie sa nedajú zhojiť v regenerátore.“ Jack vstal so svojim pohárikom a odišiel ku ostatným, ktorí si medzi tým našli miestečko pri jednom voľnom stole. Zanechal neuveriteľne milého a nevtieravého barmana svojím príhodám.
„Tak takého ukecaného barmana som ešte nevidel.“
Obaja na neho pozreli zase tým zvláštne vyčítavým pohľadom.
„Čo je s vami chalani, šibe vám či čo.“
„Nám šibe, prvé bojové nasadenie a ty si nás ani nezobral, to je od teba také milé.“
„Tak toto je ten problém. Smith mi dal zasratých desať minút na zostavenie týmu. A tri krát hádajte, kto nebol v izbe, keď som tam prišiel. Kde ste do čerta boli?“
„Boli sme na film.“
„Na film! Tak ste si to posrali samy!“
Obaja sa na seba pozreli a po chvíli ticha sa vrátili ku svojmu zdanlivo zvláštnemu rozhovoru.
„O čom sa bavíte? Pokúsil sa aj on zasiahnuť do debaty.
„Mike ma presviedča, že všetko má jednu podstatu.“
Jack sa na chvíľu zamyslel a potom duchaplne vyhlásil „Niečo ich má aj viacej.“
„Nemá!“ Tvrdohlavo odbil svojho odporcu Mike a pozrel na Jacka pohľadom, ktorý ticho vyzýval na súboj. Bol už taký, keď bol presvedčený, že má pravdu hádal sa až kým si ju nepresadil. Niekedy slovne, a niekedy päsťou, ale vždy mu to vyšlo. Jack sa sním hádal rád, hádzali na seba fylozofické točky jednu za druhou. Jack vždy prehral, ale aspoň s toho nikdy nevyšiel sa modrinou.
„Stavme sa!“
„O čo?“
Jack posunul plný pohárik podivnej kvapaliny smerom k protivníkovi.
„Dobre.“ Mikeov prvotný úsmev a Jackov odhodlaný úškľabok teraz vystriedal upretý pohľad oboch mužov do očí toho druhého. Ani nepohli jediným svalom na tvári, nemrkli bo dokonca sa zdalo, že ani nedýchajú. Jack hľadal vhodné slová a po chvíli napätia začal ich súboj.
„Nula!“
„A čo s ňou?“
„Nula má dve podstaty.“
„Jednu. Ide po nej jednotka.“
„A pred ňou je mínus jednotka, takže to máme druhú podstatu!“
„Ale mínus jednotka nie je reálne číslo.“
„A čo je na tomto svete reálne, skoro nič. Tak prečo by som nemohol použiť kúsok s tohto nereálneho bludu aj ja.“
„Nie, nie, nie!“
„Áno, áno, áno!“
Mike sa za všímavého pohľadu Jacka pomaly zamyslene pozrel na Alexa, a potom sa mu oči vrátili späť na Jacka. Mal v nich zvláštnu iskru. Jack už začínal nadobúdať pocit triumfu, v ušiach mu zneli fanfáry, keď zrazu Mike nabral vzduch do pľúc a v podivnej grimase zagúľal očami.
„Nie, nie, nie!“
„Nemáš slov čo?“
„Nula má jednu podstatu.“
„No akú, ty mudrlant?“
„Podstatou nuly je, že má dve podstaty!“
Víťazoslávne vstal, hodil do seba svoju výhru a nečakajúc od Jacka ďalší odpor sa spolu s Alexom pobral späť na ubytáciu. Pokorený Jack iba sedel pred prázdnym pohárom a oči mal upreté niekde do neznámeho bodu. V hlave si uvedomoval celú tú blbosť akej sa stal aktívnym účastníkom.
Večer mali všetci pokoj po náročnom dni. Niektorí hovorili o dnešnom dobrodružstve ostatným z roty, iný zas polihovali v posteliach a pozerali do bielych stropov. Mike, Alex, John a Jack, štvorica novodruhov v tejto jednotke sedela roztrúsená v blízkosti.
„Chalani, keď raz umriem, čo sa so mnou vlastne stane?“
„Alex ty si prípad, bude s teba duch.“ Vyhlásil svoju teóriu John. Mike a Jack ticho sledovali rozhovor črtajúci sa medzi tými dvoma.
„Ako duch?“
„No budeš neviditeľný.“
„Neviditeľný?“
„Jasné, budeš môcť robiť všetko čo sa ti zachce. Budeš sa môcť obšmietať okolo báb. Chodiť do ich šatní a pozorovať tú nádheru.“
„No neviem či to bude o niečo lepšie?“
„Prečo?“
„Lebo ja sa cítim medzi babami už teraz ako neviditeľný.“
Keď smiech ostatných utíchol vstal Jack a pozrel na hodiny.
„Tak chlapi do postieľky, pekne spať. Kto vie či zajtra nebude ťažký deň a ja ani podplukovník nepotrebujeme ospalé mŕtvoly. Rýchlo! Nenúťte ma správať sa ako moja mama, za prvé mi to nejde a za druhé ani nechcem aby mi to niekedy šlo.“
Potom časový spínač automaticky vypol svetlá a miestnosť zaliala tichá tma. Noc bola plná neznámych snov každého z nich. Bola to pokojná noc, dokonca ani nikto nechrápal.
Ráno Jacka zobudil otrasný zvuk jeho komunikátora, ktorý mu oznamoval, že má prísť za svojim nadriadeným. Chladný opar sa vznášal za oknami a slnko prekukovalo spoza dlhých pásov oblakov. Nebolo ani chladno ani teplo, tak akurát. Vietor rozfúkol jeho vlasy na stranu keď prichádzal k Podplukovníkovi Smithovi. Ten stál nehybne na otvorenom priestranstve dvoru a zdanlivo si vychutnával krásy tohto obdobia. O nedlho to všetko mala vystriedať tma a chlad. Blížilo sa zase obdobie tmy.
„Pane“ Podišiel Jack váhavo k veliteľovi.
„Cooper, dnes je krásny deň, však?“
„To áno pane, ale to asi nebude všetko čo ste mi chcel povedať, však pane?“
„Vy ste zvláštny človek Cooper. Idete hneď k veci. A to sa mi vlastne na vás páči. Máte pravdu, pre toto som vás nevolal.“
„Tak o čo ide.“
„Chcel som vás pochváliť za tú včerajšiu akciu, vzhľadom k okolnostiam aké nastali ste to zvládol obstojne.“
„Ďakujem pane. Ak by som bol vyššia šarža ako vy, povedal by som, že aj vy ste zvláštny, ale vzhľadom na to, že som trochu pod vami, nechám si to radšej pre seba.“
Smith sa pousmial a očami pozoroval horizont. Vlažný vzduch niesol vôňu prírody, tých podivných fialových stromov, ktoré ako vysoké stožiare lemovali kopce. Vietor sa pohrával s prachom pri ich nohách a túto idilku prehlušoval iba hluk zo vnútra kasární.
„Vojna je nevyhnutná.“ Z ničoho nič vyslovil tieto slová a otočil sa ku Cooperovi.
„Prosím?“ Stáli oproti sebe. Jack zaľahnutý s vystrašeným pohľadom a Smith s železne chladnou mimikou.
„Najskôr to vyzeralo ako drobná porucha u pár strojov, ktoré síce zmasakrovali pohraničné oddieli, ale tým byrokratom vo vláde to pripadalo ako drobný problém. Tento ich drobný problém sa ale začal ukazovať u stále viac robotov, až nakoniec všetky bojové stroje akosi vypovedali vernosť. Vlastne nám vypovedali vojnu, ak sa to tak dá nazvať. Likvidácia malých skupiniek sa dala zvládnuť, ale ostatný sa zoskupili do troch väčších útvarov. Tie sa správajú synchronizovane a navzájom sa podporujú. Majú dokonca akúsi formu štruktúry velenia. Zasratí vedci im dali rozum a teraz, keď ho začali používať si to všetci pekne schytáme.
Ale nevybočujme. To čo je podstatné je, že si uvedomujú príchod tmy, a tak sa zásobia. Najmä zdrojom energie, aby potom mohli pokračovať. Neničia mestá, iba obsadzujú doly a výrobne, kde sa môžu opravovať a vyrábať. Pár menších miest síce zmasakrovali, ale platí informačné embargo. Po našom cenzúra. Aby vraj nevznikla zbytočná panika. Takže oni chcú hlavne urán. A kde je ho najviac?“
Jack so strnulým hlasom, v ktorom bolo jasne možné vyčítať zafarbenie strachom, pozrel smerom k horám.
„Tu!“
“Správne, a tak sa na nás teraz rúti dvadsať tisíc strojov.“
Obaja muži zasnene pozerali na čierne masívy hôr plné drahocenného uránu. že by bol taký drahocenný, že by zaň mali položiť životy? Dvadsať tisíc je veľa, až príliš veľa!
„Odkiaľ máme také presné informácie?“
„Vojenská rozviedka.“
„A oni to majú odkiaľ?“
„Neviem, oni vedia vždy všetko.“
„Aj to ako ich máme zastaviť?“
„Dobre, vedia skoro všetko.“
„A čo sa bude teraz diať.“
„Ženisti opevňujú hlavnú obrannú líniu, ráno vyrážame na pozície. Stret sa očakáva zajtra doobeda, približne o deviatej. Máme k dispozícií osem tisíc gardistov. Pre prípad tejto udalosti ste mali zaistiť včera ten objekt. Oboznámte mužov so situáciou. Dnes bude informovaná verejnosť, minister obrany bude mať príhovor. Prezident odišiel do Červeného Mesta. Je tam hlavný štáb spojeneckých vojsk.“
„Spojeneckých?“
„My a Červená republika. Federácia nám pošle hospodársku pomoc a elitné jednotky Rangers sú už Old Pointe a pomôžu nám. Máme k dispozícií ďalekonosné delostrelectvo umiestnené za Bránou. Letectvo nám nepomôže, aspoň zatiaľ nám ho nedajú k dispozícií.“
„Akože nám ho nedajú k dispozícií?“
„Potrebujú ho na obranu Čierneho Mesta. Naše mestá sú zásobené dostatočne aby prežili tmu. Naším prvoradým cieľom je zabrániť strojom v prístupe k Mestu Slobody a všetkým elektrárniam a dolom, opravovniam a výrobniam strojov a ďalej k našim hospodárskym silám. A to je vlastne všetko čo máme urobiť.“
„Takže v podstate nepustiť ich do Údolia nádeje.
„Správne, tu máte rozkazy, informujte mužstvo. Odchod!“
Jack odišiel a Smith stále sledoval nehybnými očami panorámu črtajúcu sa mu pred očami.
Onedlho stálo mužstvo nastúpené vedľa ďalších mnohých mužstiev a všade sa šírili reakcie na to čo im práve ich velitelia povedali.
„...A to je zatiaľ všetko. Kto má nejaké pripomienky môže sa s nimi obrátiť priamo na mňa. O dvanástej bude informačná schôdzka v kinosále, vedec s Inštitútu pre výskum a vývoj armádnych technológií bude hovoriť o našom protivníkovi, takže aby ste tam všetci boli. Rozchod!“ Ukončil svoj príhovor a pozrel smerom k podplukovníkovi Smithovi. Vyzeral byť spokojný, po chvíli státia sa otočil a spolu s ďalšími odišiel niekde do komplexu. Jack sa tiež pobral. Jeho kroky smerovali priamo do izby. Tu nerušene oddychoval, žiadne pripomienky ani nečakal a ani ich nikto nemal. Chvíle oddychu boli, ako si už zvykol, pomerne krátke. Ani tento prípad nebol výnimkou. Z izby odchádzal ako posledný, niekto by si snáď mohol pomyslieť, že dával pekný príklad svojim zverencom. Urobil to však naschvál, chcel sa uistiť, že všetci prídu včas, a že vôbec prídu. Prišli.
Kinosála bola plná, ale aj tak sa tu zmestilo iba nejakých dvesto mužov, bolo to už piate predstavenie tohto typu dnes. Chlapík s inštitútu na to nebol sám, boli tu traja a striedali sa. Pochopiteľne, keby to mal jeden stále opakovať tak by mu s toho asi veľmi rýchlo preskočilo. Keď si všetci sadli na svoje miesto , s očakávaním už iba čakali na prednášku.
Nebola vlastne nakoniec ani taká dlhá ako si mysleli. Chlapík v komickej bielej uniforme ich za polhodinku oboznámil so všetkými druhmi strojov, ktoré by mohli stretnúť. Vysvetlil im ich dômyselný obranný a útočný mechanizmus a neskrývane sa pýšil, že patril medzi ich zostrojiteľov. Všetci sa dozvedeli aké sú tie mašiny dokonalé a prakticky nezničiteľné. Ale to bolo asi tak všetko, čo sa mohli dozvedieť. Zničiť ich je teda prinajmenšom obtiažne. Po veľmi užitočnej prednáške šli všetci spať, noc sa zdala byť nesmierne krátka. Jack iba sledoval strop v závoji tmy. Prial by si aby bola táto noc dlhšia, ale čas ubiehal priam neuveriteľne rýchlo. Po chvíli už sklúčivu atmosféru rozprestierajúcu sa všade okolo nemohol vydržať. Vstal s postele a tichými krokmi zamieril von z izby. Na chodbe bol kľud. Opustené chodby sa zdali neuveriteľne dlhé. Cez okná prenikalo chatrné svetlo niektorého s mesiacov a svietilo Jackovi na cestu. Po krátkom blúdení chodbami zamieril do dôstojníckeho klubu. Nával svetla mu najprv trochu oslepil zrak, no po chvíli si jeho oči privykli. Miestnosť bola prázdna. Chlapík pri bare neprítomne pozeral na hodinky visiace nad vchodom. Jack podišiel k pultu, nespustil pritom pohľad s toho chlapíka podivne zazerajúceho na hodinky. Zdalo sa, že spí, spí s otvorenými očami.
„Nech sa páči, obslúžte sa sám.“ Vydralo sa z úst, ktoré boli otvorené do korán, rovnako ako oči civiace stále na ten jeden bod. Jack zašiel za barový pult a vytiahol pohárik. Vložil ho pod ústie výčapu. Na jasne osvetlenom displeji bolo mnoho volieb, chvílu sa v nich bádal a potom zvolil tlačítko. „VYPREDANÉ“ Zasvietilo na tom pekne osvetlenom displeji a pre istotu mu to zopakoval aj príjemný ženský hlas, ktorý prišiel nikde z vnútra pultu. Jack teda zvolil iný nápoj, a zase iný, a keď počul po štvrtýkrát to milé „VYPREDANÉ“ zasmial sa a zvolil si čistú vodu. Jediná dobrá vec na nej bola, že bola dobre vychladená.
„Tiež nemôžete spať kapitán?“
Keď sa otočil a uvidel milú slečnu, ktorú tu už niekoľko ráz videl.
„Nie, to nie. A vy?
„Tak isto, niekedy to tak býva, vtedy si zájdem sem. To je Pete, taký čudák, máva tu nočné smeny.“
Pozrela sa zamyslene na spiaceho, či nespiaceho chlapíka.
„Vždy tu tak sedí, večer tu chodí málokto, teda vlastne ja som bola doteraz jediná, vy ste príjemná zmena. Ja som Diana.“
„Kapitán Cooper“ Potriasol nastrčenou rúčkou a odpil si chladnej vody.
„Aha, tak kapitán Cooper, bol ste asi dlho zavretý v akadémií. Skúste to bez toho kapitána.“ Jacka trochu uzemnila jej zdravá drzosť. Čo nevidí, že hovorí s kapitánom? A je to vlastne jedno, či je kapitán a či major. Jej krásny úsmev hneď zbúra múry úbohých hodností. Možno má pravdu, asi bol naozaj dlho zavretý v akadémií.. A možno je iba tak trochu nervózny, dôvodov by bolo hneď niekoľko.
„Dobre Diana, teší ma, ja som Jack Cooper.“
„Aj mňa teší, Jack Cooper. Ako vidím pijete vodu.“
„Nič iné my tá blbá mašina nechcela dať.“
„Ja mám v svojej izbe niečo lepšie na zlú náladu, a samej sa my to piť nechce. Asi by som to ani nezvládla. Tak ak by ste bol taký milí kapitán Cooper a mohli my robiť spoločnosť.“ Nečakajúc na jeho odpoveď sa obzvlášť šarmantne otočila a ladnými pohybmi zamierila von. Cez pootvorené dvere, nad ktorými visel objekt záujmu spiaceho- nespiaceho chlapíka. Jack dopil chladný dúšok čírej vody a nasledoval jej kroky. Jej izba bola vedľa výdajne uniforiem, tam kde ju videl po prvýkrát. Izba to bola malá a útulná, ale stále bola väčšia ako Jackova izba na akadémií, a to tam mal aj spolubývajúceho. Tu boli na dvoch stenách primerane veľké okná. Ani veľké, ani malé, tak akurát. Boli zastreté červenými žalúziami, ktoré teraz prepúšťali len minimum svetla. Diana rozsvietila slabé svetlo a sadla na posteľ. Potom sa zohla a chvíľu niečo hľadala pod posteľou. Potom sa zasmiala a vytiahla prídelovú fľašku spolu s dvoma pohárikmi. Opatrne naliala číru tekutinu, nie doplna, iba trochu. Pohárik podala Jackovy a odhrnula si prameň vlasov, ktorý je neposlušne padol do tváre.
„Tak na čo si pripijeme kapitán Cooper.“
„Jack.“
„Dobre, tak načo si pripijeme kapitán Jack Cooper?“ Pozrela na neho, vedela, že ho práve trochu nahnevala. Urobila to rada. Uštipačne sa pousmiala a zdvihla pohárik v očakávaní jeho reaxie. On urobil to isté. Vyzdvihol pohárik k jej tak, že sa skoro dotkli.
„Na Dianu, drzú slečnu s výdaja uniforiem.“
„Na Jacka, podivného kapitánka s novou jazvou na tvári.“
Poháriky so štrngotom narazili do seba. Každý vypil svoj chatrný prídel neznámeho pôvodu a potom sa vložili do rozhovoru. Rozprávali sa o všetkom možnom aj nemožnom. Ležali na veľkej posteli. Bola až zbytočne veľká pre jedného človeka. Ležali na chrbtoch vedľa seba a pozerali do jasne bieleho stropu, na ktorom tancovali matné tiene z vonku. Po chvíli ich rozhovor ustal. Otočila hlavu smerom k nemu a pozerala sa mu do očí, videla v nich malé jagavé svetielko, ktoré sa mihalo na tmou zastretej tvári.
„Odkiaľ máš tu jazvu?“
„Z akcie.“
„Si tu pár dní a už si bol v akcii. Niečo sa deje, však? Nikto nám nič presnejšie nepovie.“
„Máš pravdu, niečo sa deje. Bude vojna, už čo chvíľu.“ Povedal to s takým podivným kľudom. Akoby ani nehovoril o vojne. Akoby tu ani duchom nebol, akoby bol zamknutý niekde inde, ďaleko od tohto sveta.
Chytila ho za ruku. Pomaly, pomaličky. Najprv sa náhodou stretli ich malíčky, no neodskočili. Zostali tam tak, že sa dotýkali. Potom zovrel jej krehkú ruku. Dotýkali sa ich dlane, dotýkali sa končeky jeho prstov končekov jej prstov. Pozerali do tmy a hľadali tam niekde tvár toho druhého, ale namiesto nich nachádzali iba malé svetielka ich očí. Pomaly sa približovali jeden ku druhému. Pomaly sa približovali ich telá, ich tváre, ich pery. Až boli úplne blízko, tak blízko, že on cítil jej horúci dych na svojej tvári. Ich vlhké pery sa navzájom dotýkali, splývali do seba a zdalo sa to byť neskutočne krásne. Čas na okamih zastavil svoj rýchli krok a doprial im tento okamžik. Hladili si tváre, hladili si telá. On vonial k jej dlhým havraním vlasom a objímal ju tak nežne a tak pevne navzájom. Jej modré oči ho ukolebávali, aj keď teraz ich nevidel, mal ich vryté hlboko na tom mieste v hlave, ktorému sa hovorí pamäť. A tak to trvalo minúty, hodiny, ale čas stratil vtedy svoj význam. Bolo neskoro, veľmi neskoro a obaja milenci usnuli v sladkom objatí. Ráno ho prebudil vnútorný pocit, akoby nejaké vnútorné hodiny. Otvoril oči. Bola tam, ležala vedľa neho tak blízko. Zdalo sa to priam neuveriteľné. Jej prekrásna tvár bola ešte uväznená v objatí spánku. Na jej sladkých perách sa mihal ešte sladší úsmev. Spala. Bola tak nádherná a on tu bol s ňou. Z vrecka opatrne vytiahol hodinky. Ešte mal trochu času, za nejakých dvadsať minút mal byť budíček. Čo na tom záleží že to nevedel presne. Možno mal byť za sedemnásť minút a možno za dvadsaťštyri. Teraz to bolo jedno. Všetko bolo jedno, len jedno nie. Bol tu a ona tu bola sním. Jeho úsilie nenápadne sa vyprostiť s jej tak krásneho objatia stroskotalo, keď sa s úsmevom na tvári prebudila.
„Ahojky.“ Vyšlo s jej úst a namierila svoje priam nebesky modré oči priamo do jeho srdca.
„Spinkaj, ja už musím ísť.“
„Musíš?“
„Áno, neskôr sa stretneme.“
Odišiel a nechal ju ďalej sladko sniť. O ňom? Možno. „Neskôr sa stretneme.“ Nepovedal nič viac iba „Neskôr sa stretneme“ . Až teraz si uvedomil čo to vlastne povedal. Mohol predsa povedať milión, čo milión, dva milióny oveľa krajších a vhodnejších vecí. „Nechcem odísť, chcem zostať tu, tu s tebou. Zastaviť čas a navždy zostať uväznený v tvojom objatí, v tvojich bozkoch, keď odídem, možno sa už nevrátim, možno sa už nevrátiš. Možno. A možno nie. Možno je toto všetko iba sen, a keď otvorím oči zase ťa uvidím pri mne, ako dnes ráno. A možno otvorím oči a budem preč, Ďaleko. Strašný sen. Možno všetko zostane ukryté iba v čriepkoch spomienok, ktoré budem utrápený skladať do kopy na svojej ceste preč. Diana. Na ceste preč od teba, preč od života.“ Myšlienky hmýrili v hlave. Nikdy nič podobné necítil, iba raz, ale to už bolo dávno. Nedávno. Sára, k nej kedysi cítil niečo podobné, ale to sa akosi vytratilo. Patrí to minulosti, tam niekde vzadu. Prítomnosť je krásna. Diana je krásna. Budúcnosť však nie je krásna, je strašná, ako ten sen, sen bez nej. Ubíjaný týmito myšlienkami sa vrátil do izby. Bol unavený. Ledva stál na nohách. Všetci ešte spali. Možno im najprv ich spánok závidel, ale pri spomienkach na tú, ktorú asi miluje, sa slepá závisť vytratila do úzadia. Iba doktor nespal. Bol zarytý do čítania. Samozrejme. Čo iné by doktor mohol robiť. Ten človek hádam ani nespí, iba číta. Maniak. Maniak je to. Jack pristúpil k jeho posteli. Spal na hornej, dolu si podrychmoval nejaký vojak.
„Dobré ráno ,kapitán.“ Odtrhol svoje očiská od displeja a vypol prístroj.
„Dobré ako dobré.“ Kruhy pod nevyspatými očami hovorili za všetko.
„Trochu optimizmu kapitán, veď mi to tým pekelným mašinám ukážeme. Ale vy v takomto stave toho asi moc neukážete. Tu máte.“ Vytiahol s náprsného vrecka krabičku a z nej tabletu, ktorú podal Jackovy. Ten sa nedôverčivo pozrel najprv na tabletu a potom na doktora.
„Zapite to deci vody. Je to super vecička. Za pár minút budete zase ako rybička.“ Jack nie príliš dôverčivo zhltol tabletu a zapil pohárom vody. V ústach ešte stále cítil chuť jej pier, ale tá rýchlo prešla keď sa tableta začala rozpúšťať v ústnej dutine. Jackov úškľabok signalizoval, že tableta keď už nič tak aspoň trochu preberie.
„Prehltnite to, rýchlo.“ Doktor sa na Jackovy začal dobre zabávať.
„A vy si nedáte? povedal by som, že aj vy to potrebujete.“ Vyjachtal zo seba, keď konečne zvíťazil sám nad sebou a prehltol to svinstvo.
„Prečo, vyzerám snáď tak zle ako vy? Ale nie, len sa neurazte. To bol pokus o vtip. Ja už som mal. Hádam už aj budem od toho závislí.“ Pousmial sa a zliezol z postele. Pri tom kopol vojaka pod ním do hlavy.
„Vstávaj chlapče, vstávaj.“ Keď uvidel Jackov zhrozený pohľad, uvedomil si, že by nebolo od veci, keby mu vysvetlil, prečo to urobil.
„Len sa neľakajte kapitán, tu seržant Barkley je taký medveď. Jeho len tak niečo nezobudí, verte my, ja ho poznám už s akadémie.“
„Ešte je čas mama, budík ešte nezvoní..“ Vyjachtal zo seba seržant Barkley keď budík hlasným pípaním oznámil čas vstávať, nikto s ostatných akoby nechcel počuť jeho otrasný zvuk.
„Vstávať, o pol hodinu na dvore s plnou poľnou. Ostré náboje v dostatočnom množstve podľa prídelu. Na nikoho sa nebude čakať. Tak rýchlo vy leňosi!“ Chrapľavý hlas znenávidel každý, dokonca aj Jack, ktorý bol jeho majiteľom. Pomaly sa všetci vydriapali zo svojich brlohov a začali si baliť veci nevyhnutné aj tie menej nevyhnutné.
O presne stanovený čas už všetci v plnej výbave nastupovali do transportných vznášadiel.
Pomaly všetkým dochádzalo, čo sa vlastne deje. Nikto nič nepovedal, aj tí zvyčajne zhovorčivý boli ticho. Zlovestne ticho. Prevoz netrval dlho. Nikto si ho nijak moc nevychutnával a aj napriek tichu, ktoré vládlo medzi mužmi zdal sa prevoz naozaj akýsi rýchli. Onedlho už boli na svojej pozícii. Bol to pahorok s dobrým výhľadom po okolí. Dnes však inokedy romantická panoráma vychádzajúceho slnka vzbudzovala iba obavy. Mohutný svetelný kotúč dvíhajúci sa pomaly spoza horizontu ticho oznamoval, že čím bude vyššie, tým bližšie sa stroje budú nachádzať. Vietor roznášal drobné čiastočky prachu, ktoré poletovali popri pochodujúcich mužoch. Bolo teplo, na toto obdobie až nezvyčajné. Všetko bolo akosi iné. Možno si to uvedomovali až teraz, keď viseli nad priepasťou bez možnosti návratu. Mnohý ju nepreskočia a navždy zostanú na dne prepadliska časov. Žiaden výcvik nemôže nikoho pripraviť na zvládnutie neistoty. Tá je najhoršia, možno prežiješ a možno nie. Čo na tom záleží, keď zahynieš ty, zopár ľudí zahalí smútok, aj to nie je isté. Ale keď ich zahynú tisíce, zvýši sa aj počet trúchliacich. Ale aj tí časom zabudnú a život bude plynúť ďalej, náš život, či smrť nič nezmení. Ale dnes sú tu aby žili a umierali. Sú tu preto, aby mohli žiť a umierať iný tam niekde v modrej diali. Tak sa aspoň mnohí v duchu utišovali. Nevedno však, či im to prinieslo nejaký ten osoh.
Kopček, ktorý sa možno o chvíľu zmení na ich hroby bol dobre opevnený. Ženisti si dali záležať. Chránili ich hlboké kryty, strieľne z titánu a niekoľko plazmových kanónov. Nachádzali sa na pravom okraji frontovej línie. Bola prvá, za ňou sa tiahli ďalšie dve cez New Point až k Čiernej bráne. Bolo tu nezpočet mužov. Všetci mali skamenené tváre, neznámi vojaci, vojaci bez mien. Vystrašené detské oči každého z nich smerovali s trpkým očakávaním tam do diaľky. Smith vystúpil na kúsok skaly komicky vyčnievajúci nad zemou. Pozrel sa svojim chladným pohľadom do tvári, ktoré ho nemo sledovali. Boli to detské tváre, s veľkými jagavými očami, mnohý s neprimerane veľkými prilbami. Možno mu iba teraz tak pripadali, možno sa v ňom ozvalo niečo ako pocit otcovstva. Niečo, ako keď vediete svojho syna za ruku na jeho prvý deň v škole, plný neistoty a strachu, či to zvládne. V každom prípade vyzeral dnes aj on akosi inak. Tak nejak ľudskejšie.
„Tak chlapi sme tu, nechcem od vás aby ste tu padli za vlasť, chcem aby ste tu vybojovali víťazstvo pre vlasť, víťazstvo pre každého z vás.
Cooper, vy vezmite desať mužov a obsaďte pozície dole. Jakson a zvyšok kulometčíkov obsaďte strieľne. Ostatný na pozície ostreľovačov. Delá si vezmite vy Parker. Doktor, Spojka so mnou.“
Veliteľov príhovor bol ako vždy neuveriteľne strohý, ale každý z neho pochopil , čo má urobiť. Jack spolu s Mikeom, Petrom a Alexom zišli strmím svahom pár metrov pod ostatných. Nasledovali ich ďalší, ktorí doplnili ich počty. Všetci sa uvelebili na svojich postaveniach. Hlboké zákopy boli chránené hrubým masívom titánových múrov, ktoré sa tiahli po obvode. Malé strielne im poskytovali pohľad na širokú rovinu pred nimi. Bolo tu menej než málo miesta. Ledva sa sem zmestili.
„Je tu akosi tesné pane.“ Mike sa usmial. Bol to zvláštny úsmev, vyzeral, že každú chvíľu padne na kolená a zloží sa. Bolo to veľmi zvláštne, chlap ako Mike, ktorý sa inokedy ničoho nebál a bol tajným vzorom nejedného z jeho rovesníkov, teraz sedel a mlčky čakal. Ruky sa mu triasli, v snahe zakryť to, pevne zovrel zbraň. Nikto mu to nezazlieval a ani inak nedal najavo, že vedia o jeho strachu. Každí sa bál, a na každého pôsobil strach inač. Jack si pozorným okom prezeral svoj nôž. Pozoroval jeho čepeľ, všímal si jej lesk, v ktorom sa odrážali jeho chvejúce sa oči. Bol nim úplne fascinovaný. Všímal si ryhy, ktoré sa ťahali po celej jeho dĺžke. Ryhy, ktoré vznikli opotrebovaním a poškodili inak dokonalosť tejto veci. Rúčka bola z kôry akéhosi vzácneho stromu, ktorý aj tak nikto nepoznal. Pomaly prechádzal ostrou hranou po črtách dlane. Pomaly vniklo jeho ostrie pod kožu a s pichľavou bolesťou pokračovalo až za sebou zanechalo pár centimetrovú brázdu. Potom sledoval ako pramienok krvi tancoval na lesklej ploche noža. Ako krasokorčuliarky, ktoré keď bol malý sledoval v telke spolu s mamou. Ich ladné pohyby teraz kopírovala aj kvapka teplej krvi, ktorá za sebou zanechávala potôčik červenej tekutiny. Vytiahol si kúsok handričky a utrel nôž, vložil ho späť do puzdra a pozrel sa na ostatných. Všetci na neho nemo pozerali. Niektorí pokrútili hlavou a venovali sa zase svojim záležitostiam. Jack vstal z bunkru a pozrel do diaľky. Ešte bol čas. Vytiahol si z náprsného vrecka krabičku cigariet.
„Je tu iba jedna. Posledná.“ Povzdychol si a zahodil prázdny obal do diaľky. Zapálil a vtiahol teplý dym do pľúc. Sledoval ako sa vietor pohráva s prázdnym obalom, ktorý poletoval spolu s prachom v povetrí.
„ Rozkaz všetkým jednotkám, v čase T- mínus jedna minúta nastáva červený stav pohotovosti, v danom čase všetci zapnúť zdravotné kontrolné čipy.“
„Počuli ste chlapi, ihneď zapnite tie blbosti, vy dvaja schovajte tie karty.“ Jack interpretoval správu z veliteľstva, ktorá sa všetkým ozvala v slúchadlách. Obaja vojaci upokojujúci sa kartami znechutene schovali svoj balíček. Jacka znútra pohlcovali pochybnosti, neistota a strach. Cítil ako sa to všetko prehlbuje a kŕče mu zvierali vnútro. Bolo toho veľa. Snažil sa byť ostatným vzorom, bojoval so svojim strachom a snažil sa nič nedať najavo. Ale na toto v škole nemali žiaden výcvik, na toto sa ani nedalo nijako pripraviť. Cítil, že už dlho nevydrží, bolo mu zle, veľmi zle.
„Idem na záchod.“ Oznámil svojim vojakom a odišiel k najbližšiemu miestu, poskytujúcemu nejaké súkromie.
„Záchod, povedal záchod. Je vysratý od strachu. Teraz sa snaží byť slušný. Je to idiot. Úbohý sráč, hrá sa na drsného a je iba obyčajný sráč. „
„Každý sa bojíme.“ Skočil mu do reči Mike.
„Lebo aj vy ste sráči!“
Jack, nepočujúc tento rozhovor kľačal na kolenách. Slzy mu stekali po tvári. Pozeral na svoje ruky, jedna sa triasla a druhá bola poznačená ranou, s ktorej stále vytekala krv. Na zem padali jej kvapky. Slzy mu schli priamo na tvári vďaka vánku, ktorý sa akoby týmto gestom snažil podporiť jeho sklesnutého ducha. Po chvíli sa pozvracal. Stále kľačal a pozeral do diaľky, prašný oblak sa k nim blížil zo všetkých strán kam dovidel. Utrel si tvár do rukáva a pomaly sa vrátil ku ostatným. Všetci sedeli na svojich miestach. Ukecaný vojak s monoklom pod okom a s zakrvavenou vreckovkou na nose sedel potichu, bez jediného slova. Jack sa hneď pozrel na Mike, už sa nezdal byť až taký vystrašený. Prstami si hladil hánky na ruke a pozeral na Jacka. Ten po chvíli podišiel a sadol si vedľa neho.
„Všetko v poriadku?“
„Povedal, že si sráč, povedal, že aj ja a ostatný sme sráči.“
„Na to som sa nepýtal.“
„Som v pohode Jack, vážne. A ty?“
„OK. Drž sa.“
Vstal a vrátil sa na svoje miesto. Cez ďalekohľad pozeral na mraky prachu, ktoré sa neustále približovali. Boli stále bližšie a bližšie. Videl ako sa oblaky prachu postupne rozostupujú a z nich pomaly vidieť vychádzať roboty, jedného za druhým. Niektoré boli obrovské, ale na tu vzdialenosť to ešte nemohol dobre ohodnotiť. Mohli byť kľudne aj maličké, ale bolo ich tam toľko druhov a toľko veľkostí, že to teraz ohodnotiť naozaj nemohol. Stál ohromený a potom si uvedomil, že už sú blízko, celkom blizučko. Väčšina chlapov stála rovnako ako on a s údivom sledovala túto desivú scenériu. Vtom celá mašinéria, ktorá sa k nim z hukotom približovala, zastala. Zastala. Stála, a vyzerala byť takisto ohromená. Čím? To nikto netušil. Dvaja protivníci teraz stáli tvárou v tvár len kúsok od seba. Mohlo to byť nejakých dvesto, možno tristo metrov. Ale viac nie.
„Všetci na bojové postavenia, rýchlo zaľahnite!“ Muži bez okolkov poslúchli a pritisli sa k stenám svojich úkrytov. V očakávaní a v strachu rozmýšľali, čo sa bude diať.
„Všetci ma teraz dobre počúvajte. Rozkazy sú jasné. Najprv začne delostrelectvo ostreľovať tú planinu, na ktorej sa zhromaždili, potom predné vysunuté jednotky, čiže my, zahájime paľbu s granátometov a mínometov. A potom budeme strieľať, strieľať a strieľať kým tu nezostane jedno veľké šrotovisko. Musíme udržať pozície minimálne tridsaťšesť hodín. Nepriateľ nepozná strach, únavu a v prvom rade ani zľutovanie. Ak ho chceme poraziť, musíme byť lepší, rýchlejší a efektívnejší ako on. Je to všetkým jasné?“
„Áno, pane.“ Po príhovore, ktorý nemal vecný význam, lebo všetci o svojich rozkazoch vedeli, sa Jack a jeho muži rozmiestnili na stanoviská.
„Ty Jack, pekný príhovor, kde si sa naučil hádzať také točky?“
„Neviem Alex, ja som sám zo seba vystrašený. Kde sa to vo mne nabralo? Už trepem ako starí Cook. Pamätáš predsa na Cooka? Ten starý profák.“
„Hej pamätám, ten čo vyzeral ako korytnačka.“
„Hej, presne ten Cook, keby nás teraz videl.“
Prešlo už pol hodiny, a stroje sa nepohli, stáli na tom istom mieste. Dobrá taktika. Pomaly nahrýzavali morálku mužov v zákopoch. Tí už to chceli mať za sebou. Zvíťaziť a byť už doma na dovolenkách, doma pri tých, ktorých tak milujú. Pri tých, kvôli ktorým tu prišli bojovať. Alebo byť azda porazený? Nie, to si nikto nepripúšťal, alebo aspoň si to nikto nechcel pripustiť. Ale táto vidina porážky a stým spojená smrť sa vznášala nad ich hlavami ako neuveriteľne ťažký opar.
Roboty stáli, a pripadali ako veľké oceľové more ťahajúce sa až k horizontu. Veľké rozbúrené oceľové more, ktorého vlny mali každým okamžikom naraziť do hradov s piesku postavených na kamenitej pláži. Nie je ťažké uhádnuť kto je myslený tými hradmi. A spopod oceľového mora sa začal k ich líniám rýchlo pohybovať hustý koberec sprevádzaný otrasným pišťaním.
„Čo to je, kapitán?“ Ozval vystrašený hlas nejakého vojaka. Jack rýchlo pozrel hľadáčikom na prilbe na zástupy maličkých nohatých robotov, ktoré sa k nim rýchlo približovali. Databáza mu vychrlila kopu informácií, ktoré nestihol ani poriadne zaregistrovať. Boli to malé pavúčie roboty, ktoré vlastne spĺňali funkciu pohybujúcich sa mín. A tieto milé stvorenia išli rovno na nich.
„Tu je rota B, vysunutá hliadka, žiadam o okamžité zahájenie delostreleckej paľby na planinu, opakujem, okamžitá paľba na planinu. Rozumiete mi centrála.“
„Tu centrála, vy ste už ôsma žiadosť, vyčkajte na spracovanie údajov. Ďalšie inštrukcie čakajte v čase T-5 minút. Koniec prenosu:“
„5 minút je príliš dlho, to už budeme pod priamym útokom.“ Odpoveď už ale neprišla, rádio sa odmlčalo. Vojaci hádzali jeden vystrašený pohľad za druhým a zmetene pobehovali po kryte.
„OK. Všetci okamžite na palebné pozície. Nemáme čas. Na rozkaz. Môj rozkaz zahájime paľbu. Tie potvory majú ničivý dosah desať metrov, takže sa k nám nesmú dostať ani o krok bližšie. Žiaden ústup. Pozície musíme udržať!“
„Rozkaz:“ Chlapi jeden za druhým vyhľadávali miesta s najlepším výhľadom a potom už iba mierili na hordu valiacu sa k nim. Jack vystrčil hlavu A tiež zamieril na cieľ.
„Páĺ!“
Potom už nikto nič nepočul, všade duneli výstrely a poletovali odlietajúce nábojnice. Po chvíli začala strieľať celá línia. Strašlivý krik sa dral cez ústa mužom, ktorý so šialeným výrazom strieľali ako zmylov zbavený. To boli posledné veci, ktoré si bol človek ešte schopný zapamätať. Potom už všetko vystriedal iba veľký chaos. Nikto ani nezaregistroval, kedy sa pohli ostatné stroje, a bolo to vlastne jedno. Ľudia pobehovali a všade ich zbrane vypľúvali dávky streliva. Po chvíli sa ozvalo aj delostrelectvo, ktoré vnieslo ešte viac hluku a skazy do celkového obrazu. Malé roboty začali vybuchovať, a prvé telá padali zmeravené k zemi. V nemocničnom centre stáli ohromený doktori pred obrým displejom, ktorý zobrazoval celú líniu. Stáli. Nerobili nič a sledovali ako miznú červené svetielka s obrazovky, jedno za druhým. Predstavovali vojakov. Chudáci doktori nemali ani po koho vysielať zdravotníkov. Tí, čo ešte pred chvíľou žili, boli už mŕtvi. Neboli zranený, na zem padali iba nehybné kúsky tiel, zmáčané vlastnou krvou. Krvou, ktorá vlievala do ich údov život, a teraz sfarbovala ich čierne uniformy na ešte viac čierne. Jack bol v prachu dymu pritisnutý k zemi ako mnohý iný a strieľal s tým istým šialenstvom v očiach ako ostatný.
„Ústup, ústup.“ Nejaký vojak stratil nervy, zahodil zbraň a začal po štvornožky šplhať príkrym svahom. Vtom sa na neho nalepil malý robot a explodoval. Kusy jeho potrhaného tela sa rozprskli všade okolo. Väčšina mužov sa stiahla ďalej od opevnení a ako -tak sa sformovali pod svahom kopca.
„Hláste situáciu, aké máme straty?“ Jack kričal s plného hrdla, aby ho vôbec niekto počul.
„Neviem, ale už ich bude dosť. Vypadlo mi spojenie s veliteľstvom.“
„Zostaneme tu, skúsime ich nepustiť cez bariéru. Ako sme na tom so strelivom?“
Podľa reakcií vojakov to vyzeralo, že nábojov by ešte bolo. Cez titánové bariéry sa k nim vrhala jedna vlna za druhou. Všade odlietavali nábojnice granátometov a prázdne zásobníky. Zbrane sa zdali byť oveľa ťažšími ako inokedy. Dopadali na nich kusy hliny, ktorá odletovala po výbuchoch striel. Podarilo sa im nepustiť ich do účinného dostrelu a tak sa zničený nepriatelia kopili pristarých obranných postaveniach. A ako čas plynul dostávali sa k nim menšie a menšie počty strojov. Teraz mali na chvíľku pokoj. Delostrelectvo kropilo útočníkov smrtiacimi dávkami a oni museli iba zničiť zopár menších robotov, ktoré sa dostali až k nim. Táto idilka kľudu sa začínala udomácňovať v ich vystrašených dušiach. Už to bolo pár minút čo naposledy vystrelili. Netrvalo dlho a zmĺklo aj delostrelectvo. Jack položil zbraň na zem a vytiahol si fľašku s vodou. Chladná voda osviežila jeho vyprahnuté ústa a pery. Podišiel bližšie k starému opevneniu. V jeho krokoch bolo cítiť neistotu. Cez ďalekohľad na prilbe pozeral dolu na planinu. Bola posiata nespočtom kráterov a nehybných kusov ocele prešpikovaných rôznymi káblami. V okolí ochrannej bariéry ležalo mnoho podobných kusov .
„Centrála, tu je vysunutá hliadka roty B. Aká je momentálna situácia?“
„Tu centrála, podľa najnovších informácií nepriateľ prerušil svoj útok a ustúpil z dostrelu nášho delostrelectva. Aktualizácia rozkazov bude vykonaná podľa vizuálneho pozorovania predsunutých hliadok. Najbližšie v čase T- 2 minúty. Centrála, koniec spojenia.“
„Oni asi nevedia, že my sme predsunutý oddiel. Sú to blbé počítače.“
„Za chvíľu sa ozvú a budú chcieť vizuálne pozorovanie.“
Mike pristúpil k Jackovi a s úsmevom sa neho pozrel. Dal si dolu prilbu a dlaňou zotrel pot sa svojho veľkého čela.
„Ale sme to tým mašinám dali, že Jack.?
Jack sa otočil za seba a pri pohľade na chlapov, ktorý odťahovali nehybné kusy tiel ich kamarátov na kopu mu strnul úsmev na tvári. Podivný úsmev. Nepoznal ich, vedel ako sa volali ale v skutočnosti s nimi bol iba krátko. Ostatný sedeli pri svahu a smutne pozerali na tých mŕtvych . Boli traja, teda aspoň to tak vyzeralo. Boli z nich iba odtrhnuté ruky, nohy a skrvavené kusy, o ktorých sa ani nedalo s istotou povedať, čo pôvodne boli. Bol to veľmi zvláštny pohľad. Nepripadalo to ako skutočnosť, ako realita. Vzduch bol napáchnutý olejom a krvou. Pozrel znova na Mika. Mal smutné oči. Z ich kútika vytekala malá slza. Mike bol vážne veľký chlap, všetko na ňom bolo veľké, ruky, hlava, oči. Iba ta jedna slza bola na ňom malá. Maličká slza. Neznamenalo to, že mu snáď bolo menej smutno. Smútok ho zvieral vnútri tak isto ako iných. Smútok a strach. Slza sa skotúľala po jeho guľatých lícach a dopadla na zem.
Zablesklo sa, a niečo s piskotom preletelo okolo. Na Jackovu tvár dopadla sprcha teplej krvi, ktorá mu oslepila oči. Spadol na zem, rýchlo zhodil ochranné rukavice a zmätene si utrel tvár. Keď sa mu zrak zase navrátil uvidel Mikeovo telo kľačať na kolenách. Z miesta, kde sa mala týčiť jeho hlava srkala iba fontánka krvi.
„Mike!“ Povedal úplne potichučky. Hrdlo mu vyschlo a srdce mu búšilo podivným taktom. Vstal a ani sa nepohol. Oči vystrašene pozerali na Mikeovo obrovské telo, ktoré po chvíľke padlo na zem a rozvírilo vrstvu červeného prachu. Zdalo sa to neskutočne dlho, ale realita úkázala rýchlosť tohto okamžiku.
Pred ním sa diali podivné veci. Akoby neviditeľný maliar začal vo vzduchu maľovať obrovský stroj. Ten sa pomaly vynáral z ničoho, z miesta, kde sa ešte pred chvíľou črtal iba výhľad na planinu. Po jeho zjavujúcom sa tele tancovali záblesky elektriny. Bolo to pravdepodobne nejaké dokonalé maskovanie. Ostreľovanie delostrelectva znova ohlušovalo okolie. Ale Jack stále stál ako priklincovaný a pozeral na Mika. Vojaci za ním začali strieľať po robotovi všetkým čo mali. Jedna z explózií odhodila Jacka. Táto facka ho vrátila späť. Schytil svoju zbraň a vystrelil pár nábojov smerom k robotovi. Vtom sa vedľa neho začali zjavovať ďalší a ďalší, a k tomu sa znova ukázali aj malé kamikadze mašiny. Všetci strieľali a podarilo sa im zostreliť jedného s tých väčších. Jack ho zasiahol granátometom do nohy, tá sa mu podlomila a stroj s Ohromným hlukom padol na zem. Pár dobrých rán ho dorazilo.
„Ústup, okamžite všetci hore na kopec.“
Nikto dlho neváhal s uposlúchnutím Jackovho rozkazu. Za stálej paľby sa šplhali hore svahom. Jack sa ešte otočil, aby pozrel, či všetci idú do bezpečia. Niekde pri ňom sa ozval ohlučujúci výbuch, zaľahlo mu v ušiach a kúsok pred neho dopadlo nejaké telo. Bolo bez nôh. Namiesto nich s ťahali iba kusy svalov a žíl, s ktorých ústila krv vpíjajúc sa do prachu zeme. Jack sa priplazil k telu. Bol to Alex, ešte dýchal. Otočil ho na chrbát a pozeral sa do jeho otvorených očí. Smerovali k oblohe. Bola modrá. Taká modrá, ako hádam ešte nikdy. Drobné chumáče zelenej vaty sa na nej nechávali unášať vánkom. Ako sa oni nechávali kedysi unášať životom, kedysi. S Alexových malých pier vytekala krv. Ach, aké sú smiešne malé. Nikdy si to nevšimol. Ešte žil. Jack mu chcel niečo povedať. Hocičo. Ale nemohol. Tak veľmi chcel a nemohol. Čas sa akoby zastavil. Okolo všetci kričali ale on ich nepočul. Hrdlo sa mu zvieralo strašnou silou. Iba vzduch po troškách prechádzal do pľúc. Dnu. Ale von nešlo žiadne slovo, ani jedna jediná hláska. „Neumieraj“, “Ži“ nespočet ďalších slov vrie mu v hlave, ale von nevychádza ani jedno. Slzy vytekajú s kútikov očí, stekajú po líci a zmývajú čiastočky prachu. Slané slzy, horké slzy. Tie oči, aké má veľké oči. Boja sa. Boja sa Alexove oči, bojí sa aj Jack. Ale hlásky nevydá zovreté hrdlo. Pozerá na jeho detskú tvár, na jeho veľké oči aj na smiešne malé ústa. Rukou prečesáva hrdzavé vlasy. Ach, Alex. Prečo umieraš? Prečo nežiješ? Taký mladý, a už taký mŕtvi. Ešte nie. Ešte predsa dýcha! Dýcha. Ale nežije. Už iba dýcha. Nesmeje sa, neplače, iba dýcha. Prečo neumieraš? Umri! Netráp seba a netráp Jacka. Vezmi si ho pani Smrť. Alebo si ich vezmi oboch. Oboch? Nie iba jedného, vezmi si Alexa. Alex už nedýcha. Už je mŕtvi. Konečne. Konečne? Ako si to mohol v duchu vysloviť. Konečne! Pozri Jack. Vidíš, dobre sa pozri. Tu leží, v tvojom náručí to, čo zostalo s holej existencie Alexa. Už to ani nie je Alex. Už je to iba mŕtve telo, a tie nemajú mena. Bezmenné telo. Čas stojí, a slané, horké slzy padajú na nehybnú tvár bezmenného tela. Čas stojí a srdce zviera čierna päsť. Alex už nedýcha. Alex je už mŕtvi.
Na jeho nehybné telo vyšiel zrazu ďalší malý robot. Jack pozerá naň a rukou hľadá zbraň. V očiach nemá život. Bezmenné telo otisklo do nich smrť. Iba ruky chcú žiť a preto dvíhajú zbraň. Neskoro. Na obrazovke v doktorskej sále vyhaslo ďalšie svetielko. Vyhasol ďalší život.
MiňoK
Diskusia
žjuvka
Aj sa mi zdalo, že budem mať voľnú noc a teraz.... Inak máme čo sme chceli. Asi čeknem prvú časť, nie že by to bolo až tak treba, ale čo netreba je opakovať sa....
31.03.2008
Aj sa mi zdalo, že budem mať voľnú noc a teraz.... Inak máme čo sme chceli. Asi čeknem prvú časť, nie že by to bolo až tak treba, ale čo netreba je opakovať sa....
31.03.2008
jurinko
Skopiroval som si to do wordu a postupne to budem citat. Takze mozno dnes, mozno zajtra sa ozvem. (Ale inak, hodit 63 stran textu na takyto priestor mi pride prinajmensom podivne, ak nie uplne megalomansky nepochopitelne. Tak dufam, ze sa oplati tomu venovat ;-) )
31.03.2008
Skopiroval som si to do wordu a postupne to budem citat. Takze mozno dnes, mozno zajtra sa ozvem. (Ale inak, hodit 63 stran textu na takyto priestor mi pride prinajmensom podivne, ak nie uplne megalomansky nepochopitelne. Tak dufam, ze sa oplati tomu venovat ;-) )
31.03.2008
PeTeR
no ešte som to nečítal ale ten názov mi bol povedomý nejak som tušil že táto vecička pred časom vyšla aj knižne trocha som pohladal a fakt našiel som to na tejto stránke ako knihu
http://www.lulu.com/content/ 918512
31.03.2008
no ešte som to nečítal ale ten názov mi bol povedomý nejak som tušil že táto vecička pred časom vyšla aj knižne trocha som pohladal a fakt našiel som to na tejto stránke ako knihu
http://www.lulu.com/content/ 918512
31.03.2008
PeTeR
chcem sa ospravedlniť ale prdchádzajúci príspevok nejde editovať z nejakých nepochopitnelných dvôvodov ten odkaz nefunguje ale táto kniha určite na tej stránke je takže treba iva dať vyhľadať na www.lulu.com
31.03.2008
chcem sa ospravedlniť ale prdchádzajúci príspevok nejde editovať z nejakých nepochopitnelných dvôvodov ten odkaz nefunguje ale táto kniha určite na tej stránke je takže treba iva dať vyhľadať na www.lulu.com
31.03.2008
SARS
Nemôžem veriť vlastným očiam, že Oni mu to skutočne vydali! Hneď píšem draculinovi nech napíše do vydavaťelstva ;). PS: Vzhľadom na dĺžku a kvalitu predchádzajúcej časti čítanie odlkadám na neurčito ("Kurva, to čítať nebudem!!!!") Inak Kniha má 140 strán, tak si to užite ;).
31.03.2008
Nemôžem veriť vlastným očiam, že Oni mu to skutočne vydali! Hneď píšem draculinovi nech napíše do vydavaťelstva ;). PS: Vzhľadom na dĺžku a kvalitu predchádzajúcej časti čítanie odlkadám na neurčito ("Kurva, to čítať nebudem!!!!") Inak Kniha má 140 strán, tak si to užite ;).
31.03.2008
PeTeR
lulu.com vydá každému všetko zadarmo je to internetové vydateľstvo takže sa nečuduj funguje to u nich tak že to tlačia až keď si to niekto objedná takže tak tomu že je to vydané knižne bi som sa veľmi nečudoval
31.03.2008
lulu.com vydá každému všetko zadarmo je to internetové vydateľstvo takže sa nečuduj funguje to u nich tak že to tlačia až keď si to niekto objedná takže tak tomu že je to vydané knižne bi som sa veľmi nečudoval
31.03.2008
seli
Sars, to nie sú nijakí oni, to je v podstate profesionálny samizdat.
Autorovi: som asi v polovičke, takže celkové dojmy a rady ešte nemám, ale len pre začiatok: je tam zopár nie celkom logických drobností, ako napr., že šoférov a ubytovateľov robia dôstojníci. Okrem toho sa zatiaľ tak veľa nestalo, ak je celý príbeh v tej tvojej knihe, tak som cca v štvrtine či tretine a je to zbierka menej zaujímavých udalostí, keby som nechcela dať spätnú väzbu, tak to už nečítam. Ak všetky tie príbehíky - ten z minula o dobrodružstve prvých ľudí na planéte či tento o ožranpárty pri prísahe - budú mať nejakú väzbu na hlavnú zápletku a koniec príbehu, tak o.k., ale zatiaľ o tom pochybujem. V knihe by sa však nič nemalo stať len tak, aj vedľajšie príbehy v dobrých knihách slúžia na to, aby pomáhali hlavnému - ukazujú, čo hlavné postavy ovplyvňuje, ako sa menia, čo všetko s vecou súvisí.... atď. Okrem toho, štyrtidsaťstranové odbočenie sa sa v šesťstostranovej knihe stratí aj keď editor vydavateľstva by ho asi aj tak škrtol), ale v stoštyridsaťstranovej nie.A vedľajšia poznámka... ak tam tie hrúbky nie sú naschvál, tak s nimi niečo prosím Ťa do budúcnosti urob, kole to oči.
31.03.2008
Sars, to nie sú nijakí oni, to je v podstate profesionálny samizdat.
Autorovi: som asi v polovičke, takže celkové dojmy a rady ešte nemám, ale len pre začiatok: je tam zopár nie celkom logických drobností, ako napr., že šoférov a ubytovateľov robia dôstojníci. Okrem toho sa zatiaľ tak veľa nestalo, ak je celý príbeh v tej tvojej knihe, tak som cca v štvrtine či tretine a je to zbierka menej zaujímavých udalostí, keby som nechcela dať spätnú väzbu, tak to už nečítam. Ak všetky tie príbehíky - ten z minula o dobrodružstve prvých ľudí na planéte či tento o ožranpárty pri prísahe - budú mať nejakú väzbu na hlavnú zápletku a koniec príbehu, tak o.k., ale zatiaľ o tom pochybujem. V knihe by sa však nič nemalo stať len tak, aj vedľajšie príbehy v dobrých knihách slúžia na to, aby pomáhali hlavnému - ukazujú, čo hlavné postavy ovplyvňuje, ako sa menia, čo všetko s vecou súvisí.... atď. Okrem toho, štyrtidsaťstranové odbočenie sa sa v šesťstostranovej knihe stratí aj keď editor vydavateľstva by ho asi aj tak škrtol), ale v stoštyridsaťstranovej nie.A vedľajšia poznámka... ak tam tie hrúbky nie sú naschvál, tak s nimi niečo prosím Ťa do budúcnosti urob, kole to oči.
31.03.2008
SARS
PeTeR: Už nič ma neprekvapí na tomto svete ;). seli, Harlan Elison mal pravdu, napísať dobrú poviedku je ťažšie ako dobrý román,
31.03.2008
PeTeR: Už nič ma neprekvapí na tomto svete ;). seli, Harlan Elison mal pravdu, napísať dobrú poviedku je ťažšie ako dobrý román,
31.03.2008
seli
A ešte jeden detail: príde mi divné, že absolventmi nejakej vojenskej akadémia sú aj obyčajní vojaci. Vojaka poprehánaš polroka po cvičisku, na to nepotrebuješ 5 rokov školy, myslím, že by mali byť všetci dôstojníkmi, aj keď s rôznymi hodnosťami.
31.03.2008
A ešte jeden detail: príde mi divné, že absolventmi nejakej vojenskej akadémia sú aj obyčajní vojaci. Vojaka poprehánaš polroka po cvičisku, na to nepotrebuješ 5 rokov školy, myslím, že by mali byť všetci dôstojníkmi, aj keď s rôznymi hodnosťami.
31.03.2008
Saťo
Aj ja, ze moja poviedka sa tu neujala kvoli dlzke, no ked sa pozeram na pocet prispevkou tu tak to mozno tak nieje, ze by to bolo tym ze sa objavila v nespravnom case? alebo je vazne taka zla? nie nie urcite to bude tym nespravnim casom... :D:D
01.04.2008
Aj ja, ze moja poviedka sa tu neujala kvoli dlzke, no ked sa pozeram na pocet prispevkou tu tak to mozno tak nieje, ze by to bolo tym ze sa objavila v nespravnom case? alebo je vazne taka zla? nie nie urcite to bude tym nespravnim casom... :D:D
01.04.2008
jurinko
No tak uz som skoncil s citanim. Najprv forma: caste gramaticke chyby v az neuveritelnych kombinaciach, prilis casto pouzite slovo "zjavne" a v neposlednej rade nepouzivanie uvodzoviek pri pouzivani ironickych slovnych spojeni (zaklapol milovany budik vs. zaklapol "milovany" budik).
Teraz obsah: Prilis zdlhave, privela zbytocnych informacii, nepodstatne vedlajsie dejove linie, ktore koncia slepou ulickou a nie je z nich nic, iba zabity cas pri citani. Vela zbytocnych a malo uveritelnych viet ("Domnieval sa, ze idu na vydaj streliva. Ako sa ukazalo, mal pravdu." - naco? ved staci napisat, ze sa pripojil k ostatnym na ceste k vydajni streliva. Netreba to rozsekat na dve dejspomalujuce vety, z ktorych jedna je uplne zbytocna.)... No a napokon su tu nelogicke veci - spravanie (najprv sa Jack strasne nesmelo sprava pri vydaji streliva ci coho, nechce sa predbehnut, ale uz o chvilu pri vstupe do ubytovne muzstva ich cepuje za ledaboly pozdrav a nasledne si na nich pripravi nejake buzeracne cvicenie v noci) - nelogicke detaily: dostojnici NESPIA v jednej ubytovni s muzstvom preboha! ; rotacny gulomet ako vyzbroj vojaka? (ked uz, tak normalny s trojnozkou, ale nie rotacny!) ; tajny labak ma vonku kameru, ktora svieti ked snima a ma oznacenie na dverach? No a napokon pointa. Bola dobra. Vazne. Ale myslim si, ze by si to zasluzilo viac. Ved predsa obranovali pevnost, v uvode oznacenu za takmer nedobytnu. Ako dopadol boj? Co sa stalo dalej? Je sice fajn, ze si dej usekol smrtou hlavneho hrdinu (aj ja som nad niecim takym uvazoval), ale potom zostane strasne vela nedopovedaneho a cele to predchadzajuce dielo straca zmysel (preto som to ani neuskutocnil). Dalej tam je nelogickost toho boja. Tie roboty vyvinuli vedci (mimochodom, chybal tam dovod, preco sa tie stroje vzburili, nestaci napisat, ze sa vzburili a hotove.. A tiez mi tam chybal ich opis aspon zakladny). Ako to, ze vsetkych tak prekvapilo ich maskovanie? Vsetko, co clovek vymysli, ma protipol, obranu, negaciu. Nemozes vymysliet maskovanie a nevediet, ako sa da neutralizovat, alebo pouzit v boji. Celkovo to bolo strasne neucelene dielo, pred vydanim by na nom bolo treba este velmi vela popracovat. Dal som 4
01.04.2008
No tak uz som skoncil s citanim. Najprv forma: caste gramaticke chyby v az neuveritelnych kombinaciach, prilis casto pouzite slovo "zjavne" a v neposlednej rade nepouzivanie uvodzoviek pri pouzivani ironickych slovnych spojeni (zaklapol milovany budik vs. zaklapol "milovany" budik).
Teraz obsah: Prilis zdlhave, privela zbytocnych informacii, nepodstatne vedlajsie dejove linie, ktore koncia slepou ulickou a nie je z nich nic, iba zabity cas pri citani. Vela zbytocnych a malo uveritelnych viet ("Domnieval sa, ze idu na vydaj streliva. Ako sa ukazalo, mal pravdu." - naco? ved staci napisat, ze sa pripojil k ostatnym na ceste k vydajni streliva. Netreba to rozsekat na dve dejspomalujuce vety, z ktorych jedna je uplne zbytocna.)... No a napokon su tu nelogicke veci - spravanie (najprv sa Jack strasne nesmelo sprava pri vydaji streliva ci coho, nechce sa predbehnut, ale uz o chvilu pri vstupe do ubytovne muzstva ich cepuje za ledaboly pozdrav a nasledne si na nich pripravi nejake buzeracne cvicenie v noci) - nelogicke detaily: dostojnici NESPIA v jednej ubytovni s muzstvom preboha! ; rotacny gulomet ako vyzbroj vojaka? (ked uz, tak normalny s trojnozkou, ale nie rotacny!) ; tajny labak ma vonku kameru, ktora svieti ked snima a ma oznacenie na dverach? No a napokon pointa. Bola dobra. Vazne. Ale myslim si, ze by si to zasluzilo viac. Ved predsa obranovali pevnost, v uvode oznacenu za takmer nedobytnu. Ako dopadol boj? Co sa stalo dalej? Je sice fajn, ze si dej usekol smrtou hlavneho hrdinu (aj ja som nad niecim takym uvazoval), ale potom zostane strasne vela nedopovedaneho a cele to predchadzajuce dielo straca zmysel (preto som to ani neuskutocnil). Dalej tam je nelogickost toho boja. Tie roboty vyvinuli vedci (mimochodom, chybal tam dovod, preco sa tie stroje vzburili, nestaci napisat, ze sa vzburili a hotove.. A tiez mi tam chybal ich opis aspon zakladny). Ako to, ze vsetkych tak prekvapilo ich maskovanie? Vsetko, co clovek vymysli, ma protipol, obranu, negaciu. Nemozes vymysliet maskovanie a nevediet, ako sa da neutralizovat, alebo pouzit v boji. Celkovo to bolo strasne neucelene dielo, pred vydanim by na nom bolo treba este velmi vela popracovat. Dal som 4
01.04.2008
jurinko
btw. ocakavam, ze sa sem coskoro dohrnie aj zvysok pribehu (nie, ze by som sa nejako obzvlast tesil, citat tie iste hrubice zasa znova), takze sa zatial nebudem vyjadrovat k tomu, co je na lulu.com.... Inak, to tie texty naozaj vydaju bez toho, aby si ich precitali? Lebo to asi napisem nieco o tom, aky bol Hitler king a poslem to tam (*neveriace krutenie hlavou*)...
01.04.2008
btw. ocakavam, ze sa sem coskoro dohrnie aj zvysok pribehu (nie, ze by som sa nejako obzvlast tesil, citat tie iste hrubice zasa znova), takze sa zatial nebudem vyjadrovat k tomu, co je na lulu.com.... Inak, to tie texty naozaj vydaju bez toho, aby si ich precitali? Lebo to asi napisem nieco o tom, aky bol Hitler king a poslem to tam (*neveriace krutenie hlavou*)...
01.04.2008
SARS
Jurinko, načo čakať? Stiahni legálne z lulu.com (http://www.lulu.com/content/9 18512).
02.04.2008
Jurinko, načo čakať? Stiahni legálne z lulu.com (http://www.lulu.com/content/9 18512).
02.04.2008