Rok 195 pred V.S.

V slnečnom voze

porodila chvíľa

syna aby zabudla

okolo stáli nebesá,

pod nohami

ľud čakajúci dážď

Orgovány, červené a biele rozvoňali celú ulicu, od jej úzkeho takmer nepatrného východného až po široký bulvár s obchodmi a kaviarňami na jej západnej strane. Z ďalekých, no nie až tak ďalekých lesných priestranstiev, prebíja vôňu orgovánu, vôňa bujnejúcej divej vegetácie klíčiacej po celé stáročia z úrodnej černozeme presýtenej životodarnými minerálmi, dedičstvom dávnovekej sopečnej činnosti v tejto oblasti. A napokon z ešte vzdialenejšej, no nie tak veľmi vzdialenej zabudnutej doliny, sadá na mesto vôňa mŕtvych anjelov, padlých, dávno zabudnutých, dávno mŕtvych, no predsa živých. Slabý sotva badateľný povzdych pevných podloží, na ktorých spočinula plácha smrť nedospelých. Ležia v zemi ako dobré zrno a čakajú na svoj čas. Čakajú, zatiaľ čo mi vdychujeme ich všadeprítomné roztrúsené atómy. Uvedomujem si ten paradox, pretože smrť sa ma bytostne dotýka a je mojou nedeliteľnou súčasťou. Mám za to, že aj predčasná smrť, ak má svoj zmysel, je lepšia ako život v utrpení a neľudskej deštrukcii, ktorá neskôr samu seba naklonuje do ešte desivejšej a zbesilejšej podoby. Ten domino efekt, nezastaviteľný pohyb zla, ktorý sa na nás rúti z generácie na generáciu a láme väzy celému ľudstvu, môžeme spomaliť len odstránením malých čiernych kostičiek.

Každý deň za mnou niekto príde a pýta sa:

„ Kde si ukryl všetky tie deti ? “

„ Ja neviem. Odpovedám ticho. “

„ Neviem nič, ja vyrábam ozdoby. Nie som vrah. To oni, prezradili na mňa samé lži.“ Usmejem sa a ponúkam svoj tovar. Hračky, bižutériu, náramky, gorálky dúhových farieb, drobné náušnice a figúrky, malé ako perly. Iba raz, alebo dva krát som sa pristihol pri myšlienke, že na tom asi niečo bude, veď zatiaľ ani jedno z tých detí zo svojho hrobu nevyšlo.

„ Čo vlastne sme? Čo tu všetci chceme a nedočkavo hľadáme? Sme vôbec hodný otázok a potom, sme hodný odpovedí ? Načo by nám boli ? Ako by sme dokázali naložiť s pravdou. Buď to by sme ju upálili, zarezali ako jahňa, utopili ako nemluvňa, alebo utýrali - znásilnili a živa pochovali. Na čas by sme tak utíšili vlastný hlad. Naše potreby visia nad priestorom ako Damoklov meč. Nad všetkým nie len nad nami, akoby sa mohlo zdať. Naša nízkosť ohrozuje všetko poznané aj našimi predstavami neuchopiteľné. V globále sa ľudstvo nedá zaradiť vyššie ako na dno fyzickej a psychickej evolúcie, čo nám predchádzalo nestojí za zmienku, rovnako ako my sami. Spoločnosť mysliacich zvierat bez vyššej dokonalosti, prízemná a spútaná vlastnými pôžitkami, malicherná a slabá, predurčená len na plodenie a trovenie. Až sa raz v budúcnosti vyvinie ľudská podstata do dokonalejšej vyššej vrstvy, ostane naša malosť a slabosť len ťaživou spomienkou navždy strávená v útrobách nekonečnej priepasti priestoru.“

Dnes som predal niekoľko naozaj pekných kúskov. Kupujú si ich ľudia, ktorý tomu rozumejú, ktorý ma neodsudzujú a ktorý dobre platia. Nevnímam svoj život nijak negatívne. Aj keď mnohým by sa to tak mohlo javiť. Stojím tu pred tvárou celého mesta. Viem, že som pre ňu nepostrádateľný a tak na mňa nenapľuje. Kedysi dávno som čítal krátku poviedku. Napísala ju Američanka Ursula Le Guinová, bola o mestečku Omelas. Môj Svet sa preto tiež volá Omelas. Nieje to žiadna náhoda. Viete o tajomstve nášho sveta ? Viete o šťastí a tak určite poznáte aj jeho tajomstvo. To tajomstvo ukryté v suteréne jedného z domov, za hrubým kovaním starých dverí, za múrmi, neprekonateľnými a mučivo chladnými, to tajomstvo leží vo vlastných výkaloch a má deväť rokov. Vedia o ňom všetci, chodia sa naň pozerať a smútia nad jeho trýznivou, no neriešiteľnou situáciou. Vidia ho ako prosí a ševelí do vlhka tej pivnice:

„ Prosím, pustite ma von. Už sa polepším!“ Vedia o jeho suchých vyplakaných očiach, vedia o jeho zhnisaných ranách a vredoch na zgniavenej dušičke. Vedia o nich, no zatvárajú oči aby nevyplašili to svoje krehulinké šťastie, aby snáď nevzali nešťastie z toho klbka špiny, čo sa ešte stále bije a tvári ako človek. Nie, nikto nikdy nebude riskovať šťastie tisícov pre šťastie jednotlivca, to by predsa znamenalo vpustiť za hradby mesta pocit viny. Pocit viny, pocit rozvratu a beznádeje, by zaplavil mesto už s pocitom obyčajnej spoluúčasti na tom nehoráznom nespravodlivom čine. Spoločnosť má vždy pravdu, svoju, tú ktorá sa vlní krajinou a je jej jedno či so sebou berie íl, alebo celé mestá. Tak je to a všetci o tom vedia, ale všetci radšej prižmúria oči, lebo si nikdy nebudú istý zajtrajškom, v ktorom môžu kráčať tým nekonečným bulvárom za jediným účelom, budú vyberať z malých, tak nádherne krehkých, vybrúsených perál ležiacich na mojom stolíku a pozerať pri tom do zeme, tak ako už mnohý pred nimi a mnohý ďalší po nich.

Ja viem kde rastú horké plody tejto záhrady. Ja viem kde treba sadiť, aby kyslá zem nezožrala úrodu pred vyklíčením malého semienka. Viem ako odplašiť škodcov a ako privolať plodné včely. Viem, že záhrada potrebuje vlahu a človek slovo. Viem to a preto tu dnes stojím na očiach celého mesta. Na tom pranieri hanby, ktorý pre mňa postavili stovky mojich tajných zákazníkov. Ak by sa aj našiel niekto kto by vypustil to utýrané a zúbožené svedomie mesta Omelas z pivnice, pritúlil ho a dal by mu najesť, očistil by jeho rany a obliekol doráňané nahé telo do teplých mäkkých tkanín, ono samo by tým už veľa nezískalo, to viem. Iba ak pocit neurčitosti a viny, ktorá by ho zabila skôr ako samota jeho smutnej existencie.

Ak máte choré svedomie a je niekto kto vám môže vo vašom trápení pomôcť. Ak ste zúfalý a zastavíte sa pri mojom stánku, pri figúrkach z malých perál a vyberiete si jednu z nich. Ak ma aj vtedy budete odsudzovať a poviete si vrah, pôjdem do toho údolia a na jeho dne nájdem dôkaz o tom, že to tak nieje, že ja mám pravdu a vy sa mýlite. Ale dovtedy budem tu, pretože ma potrebujete. Potrebuje ma aj keď mnou opovrhujete. Som súčasťou vášho pokryteckého sveta, rovnako ako sú jeho súčasťou milióny tých ktorý za vaše dni zaplatili tými svojimi.