S krikom, s nárekom

ako unavená žena

dostihnutá mocou

s hviezdou, s ohňom,

ako ráno

dostihnuté nocou

... Rok 40 pred V.S.

Albumy starých skladieb a plagáty, pokrývajúce stenu do hrúbky niekoľkých centimetrov. Dovolil si experimentovať a miestnosť pretvoril na detskú izbu svojej mladosti. V najvyššom poschodí svojho domu, tesne pod strechou umiestnil laserové delo. Zameral ním kozmickú loď, stojacu už celé roky zlovestne nad jeho malým mestečkom.

Bolo mu príjemne. Pil čaj a dobrú kávu. Večer otvoril fľašku vína, v pivnici ho mal pre túto príležitosť celé zásoby... a ak by mu aj niekedy došlo rozhodol sa, že bude vyrábať vlastné, mladé víno z vlastnej pôdy, chemicky čistenej práve na túto príležitosť. O dvadsať rokov by sa mu to mohlo podariť. Ak by to dokázal bol by prvý a určite jediný. Vybral si toto miesto a tento dom, pretože už ako malý chlapec obdivoval jeho mohutnosť. V celom mestečkunemal so svojimi štyrmi poschodiami, veľkými oknami a podkrovným priestorom žiadnu konkurenciu. Ostatné domy, akoby tam ani neboli. Iba ich strechy s poblednutou škridlovou farbou, hlboko pod jeho oknami a malé zanedbané záhradky, pripomínali ich prítomnosť.

Oblasť bola opustená, chátrala. Takmer všetky obchody boli vyrabované. Aj on v nich raboval. Ich majitelia boli mŕtvy. Zabili ich. Aj on zabíjal a zabíja aby prežil. Vždy večer vytiahol hárok čistého papiera, perá a voskové farbičky. Kreslil, alebo písal, to podľa situácie a nálady. Ak cez deň niečo zažil, snažil sa to opísať. Ak bol sám, maľoval. Maľoval pestro a bohato. Hrubá vrstva voskových farieb pokrývala jeden papier za druhým. Červená cez žltú. To sa mu páčilo, lebo mu to pripomínalo slnko na horizonte, ktoré zdanlivo umiera, no opäť ožíva v rovnakých farbách na opačnej strane horizontu. Vrstva farby musí byť hrubá, aby zvýrazňovala jeho pocit naplnenia. Aj noc je čarovná, vtedy zdanlivo všetko živé oddychuje, čerpá sily do nového dňa. Veľký pohár čiernej voskovej farbičky našiel v rohu pivnice a odvtedy už nakreslil rôzne podoby čiernej noci. Je mu smutno, že má málo žltej a tak hviezdy, ľadové kométy a najmä blesky, pretínajú jeho oblohy len málokedy. Jeho noc je potom čierna, taká ktorá dovolí človeku nerušene späť a čerpať sily do ďalších dní, do nekonečných dní nesmrteľnosti. Mal už stovky nádherne pokreslených hárkov. V každej izbe ich ma zavesené na stenách hneť niekoľko. Iba dôležité udalosti ho prinútili písať :

O pomarančovej farme

Akýsi starec, ktorý dnes zastal pred bránami môjho príbytku, žiadajúc ma o nocľah, povedal, že videl veľkú záhradu plnú pomarančovníkov. Na dôkaz svojich tvrdení, ukázal niekoľko plodov a jeden mi dokonca sľúbil výmenou za možnosť prenocovania. Odmietol som. O niekoľko dní večer, keď som si bol na sto percent istý, že starec odišiel, som sa vystrojený niekoľkými brokovnicami, vybral hľadať motor. Vedel som, že hore je parkovisko s množstvom áut. Už som ho neraz navštívil. V troch automobiloch bolo minimum benzínu. Prečerpal som ho preto do nádrže malého mopedu a vyrazil na miesto starcovho rozprávania. Po ceste som stretol niekoľko ľudí. Dvoch som musel zastreliť. Boli ako divý a ktohovie či medzi nimi neboli aj Oni. Záhrada, o ktorej hovoril starec bola až na konci železničnej stanice obývanej cestármi. To mi starec nepovedal.

Stromy pomarančovníkov boli suché. Evidentne už niekoľko rokov nerodili. Kopule obrovských skleníkov sa prehýbali pod nánosmi prachu. Vošiel som dnu a priznávam, bolo to odo mňa šialenstvo. Spočiatku som myslel, že ho zastrelím, visel cez konár ako opica a vyschnutými rukami ukazoval na ústa. Podal som mu fľašku a on začal hltavo piť. Po chvíli mu zapadlo a celý obsah žalúdku vykašľal. Mal možno šesť a ešte v ten deň som sa s ním vrátil domov. To, že môj dom obsadil starec, to ma neprekvapilo. Zarazilo ma, že sa chcel brániť sadrovými atrapami pomarančov, jediným majetkom, ktorý mal.

O malom mrzákovi

Chlapec sa volal Rechabeám mal to vypálené na pravom stahne. Nevedel poriadne hovoriť, no potreboval jesť. Posledné dni pracoval azda pre cestárov zo severnej periférie, ktorý ho akiste predával miestnym pánom. Keď prestal poslúchať, doráňali mu telo, pretože mal po sebe mrzké a ešte celkom nezahojené rany. Naučil som ho žrať tými zgniavenými rúčkami. Čítal som mu knihy, ktoré sa mi zachovali z detstva a veľmi ho prekvapilo, že deti z rozprávok nemuseli za jedlo slúžiť pánom tak ako on. Hovoril, že by bol radšej pracoval v rozprávkovom mlyne, ako „tam“, že by mu nevadilo jesť denne len neomastené osúchy s kyslým mliekom. Vraj by to bolo určite lepšie ako rybacie konzervy s očami, ktoré žmurkajú.

O múdrom človeku

Zazvonil na dvere ešte pred obedom. V rukách mal papier s nápisom: „Nestrieľať !!! Mám jedlo a muníciu na predaj.“ Presvedčil som sa, že je to človek a vpustil som ho dnu. Múdry človek vedel všetko o živote. Povedal mi tiež, že „ Nesmrteľného od človeka vie rozlíšiť len dôkladná chemická analýza. Nič iné.“ Nič iné, zamyslel som sa vtedy nad všetkými tými mrcinami, ktoré som odkrágľovať, pretože sa za mnou na ulici začali potácať, nedošľapovali poriadne na päty. Spomenul som si na všetkých plešatých, šedivých, či tých, ktorý sa nahlas smiali, alebo plakali. Podľa starých povier to boli ich hlavné príznaky. O tom som, dá rozum, nehovoril, držal som hubu, mlčal a počúval múdreho človeka. Múdry človek mi odžral v ten večer aspoň liter tokajského a skoro zaspal. Hovoril, že v minulosti pracoval pre miestnu spoločnosť zaoberajúcou sa vývojom a prípravou chemicko-biologických preparátov. Ich posledný produkt bol vládnou zákazkou. Neviem či mám tomu ožranovi veriť, no zaznamenávam jeho slová, aby som neskôr neľutoval, že som tak neurobil.

O rozprávaní múdreho človeka

V ten večer som v krbe prikúril. Z márnivosti, priznávam, chcel som sa pred ním vytiahnuť a tak som spálil všetko brezové drevo z pivnice. Ach koľko krát potom som to oľutoval, tak pekne horeli tie polená. Nepovedal mi svoje meno a preto ostane aj naďalej Múdrym človekom. Múdry človek vedel napriek svojej opilosti o živote na našom ostrove skutočne veľa.

„Cieľom výskumov, bolo predĺženie ľudského života, až po hranicu nesmrteľnosti. V minulosti sa vraj dožíval zdravý jedinec sotva jednej stovky rokov, s približne polovicou času produktívneho veku medzi dvadsiatym a sedemdesiatym rokom života. Vedci z Ústavu pracovali na vládnej zákazke, týkajúcej sa genetických regenerácii časom poškodených organizmov vedcov, veliteľov vojenských jednotiek a politikov, o ktorých nikto nehovorí.

Skupiny najlepší tak dostali šancu predĺžiť svoj produktívny vek na dvojnásobok, až trojnásobok, genetickou náhradou poškodených buniek. Jedinci zaradený do programu boli pravidelne v mesačných intervaloch vystavený regeneračnej kúre, ktorá nahradzovala ich starnúce bunkové tkanivá, identickými bunkami vytvorenými v laboratóriách našej spoločnosti. Celý projekt sa vo svojich základoch opieral o nesmrteľnosť bunkového jadra a jej genetického odkazu, ktorý sme skopírovali a v následnom procese, umelo vyrobili pre potreby, toho samého jedinca. V prírode samozrejme nemožné, pretože to popiera pravidlo prirodzeného výberu, závislého na smrti a opätovnom zrodení životaschopnejšej bunky v novom organizme. My sme tento kolobeh obmedzili na jedinca a prírodu sme tak pripravili o jej najväčší tromf, selektívnu smrť.

Ústav vytváral bunkové časti ľudských tiel mimo telo budúceho nositeľa. Mozog priemerného jedinca prichádza denne o sto tisíc buniek, čo viedlo v konečnom dôsledku k demencii a smrti. My sme im v mesačných intervaloch primeraný počet mozgových buniek navrátili. Rovnako to bolo aj s ostatnými bunkami v celom tele. Pri zranený sme s pomocou našich medicínskych postupov dokázali nahradiť stratený orgán, aj celé končatiny, končatinami novými, vytvorenými umelo v našom laboratóriu.“

Múdry človek popíjal červené víno a zasnene pozoroval plamene. Čoraz viac som si v tej chvíli uvedomoval absurdnosť celej situácie. Nešlo my totiž do hlavy, že sa tak múdry a prekrásne mladý človek, potuluje po uliciach a predáva muníciu. Čo tu ten človek chce ? Pýtal som sa sám seba čoraz častejšie. Pocit strachu narastal a ja som súril na jeho odchod. Za muníciu nechcel nič. Zobral si chlapca. Dobrý obchod som urobil.

O novom cite

Pred odchodom mi Múdry človek povedal, že má zničiť glóbus, pretože by ma vraj mohli za jeho vlastníctvo popraviť. Nevedel som, že je to glóbus, tešil ma ako ozdoba už niekoľko rokov. Nespokojný som sa preto v ten večer ukladal do perín svojej postieľky. Otec, ktorý zomrel pred mnohými rokmi hovoril, že to perie pochádza z bájneho zvieraťa, pštrosa. To zviera už nežije, pretože zvieratá umierajú a nie sú nesmrteľné, ako my výnimočný ľudia z ostrova.

V zvláštnom, už roky neznámom rozpoložení, začali mi chýbať všetci, ktorých som stratil. Samota a ten čudný pocit, bol iný ako tie predchádzajúce osamotenia. Ak ma niekto napadol musel som ho zabiť a nebolo mi za ním ľúto. Rechabeám, aj Múdry človek tu boli len chvíľu, no nechceli mi ublížiť a preto mi po čase začali chýbať.

Chýbali mi tak, že som po niekoľkých týždňoch prestal ľutovať všetky spálené brezové polená a niekoľko krát som sa dokonca pristihol pri myšlienke, že keby sa boli vrátili a chceli so mnou bývať, bol by som im to dovolil.

O Mokvákoch

Ešte niekoľko dní som listoval v denníku a záznamoch, ktoré som si robil počas návštevy Múdreho človeka. Všetci ľudia na ostrove sú nesmrteľný. Vedel som to od malička. Múdry človek však hovoril niečo iné. „Nesmrteľný sú Mokváci.

Z rozprávania so sa dozvedel, že mokvanie spôsobila druhá fáza projektu, genetický zásah do hypotalamu a regulácia telesnej teploty človeka pod dvadsať stupňov Celzia. Cieľom tohto zásahu bolo oddialenie odumierania živých štruktúr, ktoré sa pri nižších telesných teplotách dožívajú až desaťnásobku tradičného veku. Nežiadúcim sprievodným javom takto upravených organizmov bola zmena fyzikálnych vlastností povrchu kože, ktorá stratila svoju povrchovú elasticitu. Pred vlastným rozkladom sa preto chránila novým obranným mechanizmom, mokvajúcou nepriepustnou blanou. Ľudský jedinci stratili svoj prirodzený vzhľad, boli závislý od dodávok špeciálnych liekov a výživných enzýmov. Lieky udržovali mokvajúcu blanu v neporušenom stave. V prípade jej poškodenia umieral jedinec na vykrvácanie ako pri tradičnom poškodený kože.

Mokváci boli teda smrteľný, nesmrteľný. Sú aj nesmrteľný, smrteľný, ktorý nemokvajú ? Nie všetci ľudia na ostrove sú nesmrteľný. Ktorý to sú ? S týmito otázkami opúšťam dnes nadránom svoj domček.

---

Ulica bola zaliata slnečným svetlom a rozpálený asfalt dýchal cez množstvo trhlín, otvorov a dier vymletých časom. Po štyroch hodinách jazdy dorazil k základni. Bol tak ďaleko, ako nikdy predtým a minul všetok benzín z nádrže, akoby ani sám nepočítal s cestou naspäť. Jeho kostnaté ruky, nohy a tvár na slnku celkom sčerveneli. Ešte nikdy nebol tak dlho vonku. Horná pera, inak nevýrazná, takmer biela, mu napuchla do obrovských rozmerov a z malého nosa, opadávala koža, ako z hada na jar. Tri obrovské sklenené kopule sa leskli na poludňajšom slnku. Odložil moped a vyhľadal tieň. Na to, ako vyhľadať v tomto gigante Múdreho človeka, radšej ani nepomyslel.

Areál vyzeral byť pustý. Vonkajšie teploty prinútili posádku základne, hľadať na niekoľko hodín útočisko v klimatizovaných útrobách budovy. Niekoľko krát sa mu zazdalo, že na neho niekto volá, alebo, že mu niekto máva, malou vreckovkou z okna na desiatom poschodí. Samozrejme, že tomu nevenoval pozornosť. Bol to len prelud a hneť zase zmizol. Horšie bolo keď sa objavil opäť, to už bol na pochybách. Prvý vojaci vyšli k technike o tretej popoludní. Dnu boli celé tri hodiny.

Na druhý deň o jednej hodine popoludní vstúpil do areálu a skôr ako prišiel k prvej bráne spustil päť alarmov. Rovnako tomu bolo aj pri zvyšných troch vstupoch.

- Neuveriteľné, že ma nik nevidel. Som dobrý. Povedal si v eufórii s víťazstva, keď odrazil kryt vnútornej kanalizácie a prešiel nepozorovane popod najstráženejší objekt na celom ostrove.

Zastrčil sa do úzkej štrbiny a vyčkával. Hlavou mu blúdilo nespočet myšlienok, niektoré podstatné iné zbytočné. Na chvíľu zaspával a s prudkým pohybom sa zase prebúdzal. Bol v horúčke. Nikoho nestretol. Úzke chodby sa rozvetvovali v nekonečnom bludisku. Zľakol sa keď si spomenul na vyhrážky svojej maminky, ktorá ho varovala, že keď bude chodiť v spánku určite sa stratí.

- Nechodil som maminka. Bol so tu. Tu som sedel a driemal. Nechodil som však ? Bol som tu, však maminka ?

- Chodil si ty neposlušné chlapčisko ? Vždy chodíš ako strašidlo a už toľko krát som ti to zakázala a ty stále chodíš. Si zlý a odporný chlapec Benjamin.

Veľmi sa bál. Nohy mu zdreveneli a nevedel sa ani pohnúť. Dúfal, že Múdry človek, alebo Rechabeám pôjdu okolo, že ho nájdu, pomôžu stať a zavedú ho domov. Potom mu Múdry človek ukáže ako pestovať rastliny, hlavne stromy, veľké brezy, ktoré budú rásť len niekoľko mesiacov a budú dávať teplo. Vždy v ten čas prídu ku mne Múdry človek a Rechabeám a ja im zakúrim v krbe a nebudem ľutovať dreva a a nebudem sa báť, že ma vyženú z domu.

Prebudil sa celý spotený. Prudko vstal a začal utekať. Najskôr dole schodmi, no keď si uvedom, že nimi neprišiel vybehol späť a bežal hore. Schody boli nekonečné, až na ich konci zbadal malé svetlo. Prišiel bližšie. Bola to veľká obrazovka s plánom základne. Boli na nej chlapci a dievčatká, každý mal svoj malý domček, podobný tým pre bábiky. Všetci spali a na dverách mali malé háčiky zo zvončekom, ktorý, keď chceli v noci chodiť a rušiť ostatných, zazvonil tak prenikavo, až ich zobudil. Cestičky viedli k besiedke, malej drevenej besiedke, v ktorej horeli polená pravej Brezy. Búchal prstom do obrazovky.

- Teraz som tu. Poklopkal nechtom na malú bráničku vedúcu zo záhradky. Kým ju našiel spomenul si na deti v domčekoch. Našiel ich a zazvonil malým zvončekom. Zobudil sa skôr ako oni. Bol na starom mieste. V skrýši vnútornej kanalizácie a bol celý premočený. Prudko vstal a opäť sa rozbehol. Vyhol sa chodbe s plánom základne. Každý pohyb znel ohromujúcu, hlasno, dunivo. Zastal pred veľkými dvermi a zaklopal. Jeho poklopanie znelo oceľovou chodbou ako hrom. Z vnútra sa ozval hlas vrátnika:

- Heslo !

Nevedel čo má odpovedať tak mlčal.

- Heslo pre vstup Benjamínko.

- Odkiaľ viete moje. Zarazil sa, pretože okamžite spoznal hlas Múdreho človeka.

- To som ja Benjamin z ... . Nedopovedal.

- To stačí. Otvor ! Zaznelo z vnútra.

Dvere otvorili dvaja po strop vysoký mokvajúci obry s čiernymi rukami a širokými nahými nohami. Múdry človek stál na za sklom malého akvária. V jeho vnútri bolo niečo živé, prikryté bielou plachtou. To niečo živé sa triaslo a bolo celé krvavé.

- Spoznávaš svojho Rechabeáma. Je potrebný Benjamín, veľmi potrebný a ty si mi ho pomohol nájsť.

- Čo to robíš ?

- Čo mu to robíš ? Zakvílil pred pocitom hrôzy pri pohľade na doráňané telo malého chlapca.

- Je potrebný Benjamín. Rechabeám je môj biologický syn. Nesmrteľný syn smrteľného otca, splodený mnou samým, pred deviatimi rokmi. Zásah do môjho hypotalamu bol omyl. Omyl nezvratný. Jediný spôsob ako sa nestať mokvajúcou príšerou, studenou a na večnosť čakajúcou živou mŕtvolou, je parazitovanie na čistej genetickej štruktúre svojho syna. Ona je pre mňa studňou nesmrteľnosti.

Na chvíľu sa odmlčal a nadvihol skrvavenú plachtu. Z otvorených rán malého chlapca trčali desiatky hadičiek a cievok. Malá vytreštená tvárička, skŕkvaná bolesťou, zalapala po vzduchu. Zdalo sa, že chcel niečo povedať.

- Neboj, trpí len v tomto okamžiku. Naši priatelia mu hneť po zákroku ošetria rany a celé mesiace nebude o ničom vedieť. Na nič sa nebude pamätať. Nikdy. Je pod vplyvom silných sedatív. Nič si nebude pamätať.

- Prestaň s tým ! Zakričal nepresvedčivo a chcel vystreliť, no zásobník mal prázdny.

- Myslíš , že sa budem báť starého chlapa, ktorý spáva v domčeku pre bábiky. Myslíš , že sa budem báť vôbec niekoho na celom tomto svete. Kde sú podľa teba všetci ľudia ? Všetkých si ich nepostrieľal a nezjedol ty primitív. Ich pomoc je užitočná, no nedostačujúca: Ich genetický materiál je nezhodný a účinkuje len niekoľko týždňov. Moji generáli si pravda, neodoprú ani ten krátky pôžitok. Ty to nepochopíš. Ty nevieš aké je to necítiť chuť. Necítiť rozkoš. Je to na zbláznenie. Mať plné väznice krásnych dievča a nemôcť ich milovať.

Kým ho zabili, bavili sa jeho utrpením a trápili ho až dočista zošalel. Vždy si našli čas zazvoniť pri jeho celé malým mosadznými zvončekom. Vstal a kľakol si do kúta. Keď sa prebral zaliezol pod posteľ až opäť zazvonil zvonec.

- Budem mať pekný pohreb. Všetky zvony budú spievať... Aspoň na niečo bola moja cesta dobrá. Som smrteľný. Bol by som zbytočne sadil vinič a možno by som sa ho ani nedožil. Som smrteľný a preto som šťastný. Som smrteľný. Vďaka ti Bože.