Usteliem si posteľ na návrší samoty. Ďaleko od ťarchy dní, ďaleko od chladu nocí. V rohu tej neveľkej miestnosti, stojí už niekoľko dní akýsi zvláštny rám a v ňom, krikľavo, akoby tam ani nepatrilo, ťažké postriebrené sklo. Pýtam sa sám seba. „ Zrkadlo v tejto cimre ? Načo ? Pre koho, preboha, postavili v nemocničnej izby veľké, asi poldruhametrové zrkadlo ? Hovorí sa, že je tam len niekoľko dní. Predtým, vraj stálo na chodbe. Niekoľko rokov stálo na chodbe, aj linoleu to potvrdilo. Ostali na ňom štyri jazvy, otlačky od tupých nôh toho starého rámu.“ V sekunde, ktorá predchádzala sekundu s myšlienkou na rám a jeho postriebrený prostriedok, pozrel na vlastnú, miliónmi otázkami, otrávenú tvár. Videl ich v každom záreze, predčasne zostarnutej tváre. Bolo ich toľko, že mu pretekali tvárou. Musel ich utierať do malých, bielych, hygienických vreckoviek. Pre túto príležitosť ich mal vždy do zásoby. Najmä v takéto dni, keď sa dojmy a všetko prežité nahromadí a vykvasí, mávajú tieto návaly priam lavínovitý efekt. Zakňučal, ako trafený orech: - Istotne sa to stáva každému. Určite. Nemôžem byť na svete jediný. Nemôžem byť na celom svete úplne sám. - Nie, nie si, len už buď prosím ťa konečne ticho. Odpovedal nevrlo, na vedľajšej postele sediaci jednooký Kyklop, ktorému sľubuje primár oddelenia, už niekoľko mesiacov, novú izbu vo východnom krídle budovy. Svoje obrovské čierne oko, pritom ani na zlomok sekundy nespustil z okennej tabule, vyleštenej a žiariacej ako miliardy diamantov. Iba v jednej chvíli sa mu zazdalo, že to oko žmurklo. V tej chvíli sadlo na mesto šero a spánok prechádzal v desivé sny bez konca a možnosti prebudenia. To sa však ešte nestalo, len sa mu zdalo, že sa to stalo. Keby sa to stalo, už by tu predsa nebol, ako všetci tí, ktorý tu nie sú, práve teraz. Zúfalec v prešedivenom nemocničnom župane definitívne stíchol. Do uší vložil slúchadlá prehrávača a v rytme lacnej rage odrhovačky, vyklepkával melódiu, do plechovej bufetky vedľa postele. „ Istotne sa to stáva každému. Určite. Nie som predsa na celom svete jediný.“ Pomyslel si, priamo uprostred rytmov dlhého saxofónového sóla. Na bosých nohách pocítil prievan otvorených dverí, na sekundu pritom zahliadol zhrbený chrbát odchádzajúceho Kyklopa a belobu nemocničnej chodby. Zaboril hlavu do vankúša. Telo zaspáva a myseľ blúdi, ako ten najväčší nespokojník noc pred popravou. Verdikt urobí koniec jeho bitia a to ho napĺňa ešte väčšou nespokojnosťou. V jej návale spácha samovraždu a sám sa tak uzavrie v kruhu večnej nespokojnosti, v pekle nedožitia. Zo spánku ho prebúdzajú neľudské výkriky a stony mužov bez tváre. „ Mám myšlienky košaté ako tisícročný strom, no plody, tie padajú k nohám môjho kmeňa nedozreté, alebo zhnité. Zlietajú sa k im osy a muchy, zhluky zamatových krídel, oblaky čiernych smilníc v klbku zhýralých orgií, sa valia cez membrány šedej kôry a narážajú v ohromnom bzukote na steny rozdrnčaných spánkov. Včerajšia terapia ma celkom dorazila. Doktor a ošetrovatelia stratili všetok čas. Hovoria rýchlo a stále dookola. - O chvíľu... O chvíľu si na vás nájdem trocha času. „ O chvíľu trocha času.“ Aspoň to, pomyslel som si vtedy potešený. Stále sa natískam. Príde mi to hlúpe a prieči sa to mojej povahe. No čo mám robiť ? Čo iné mi zostáva ? Pýtam sa ako pretočený verklík: Ako môžem pomôcť ? Ako môžem byť užitočný ? No oni stále iba to svoje. - Tichšie. Tichšie. Pokojne. Keď sa vyspíte bude vám lepšie. Toto teraz prehltnete, táááák a zapijete čajíkom. Máte dosť čaju ? Ak nie sestra vám hneť prinesie čerstvý, len sa už upokojte a pokojne ležte. Spite ! Spánok, jedine spánok vám pomôže. - Ale ja... . Chcel som len ... . Pokúšam sa opäť oponovať. A tak ako vždy narážajú moje posledné slová do odchádzajúceho bieleho chrbta. - O chvíľu vás prídem pozrieť a potom sa porozprávame. Dodá na dôvažok, tesne pred tým ako zatvorí dvere. Istotne má tieto posledné slová odkrokované. Zatvorí dvere, koniec, výdych. Počujem povrchné : ... ávame“ a klop, dvere sú zavreté. Ani krok, ani jeden pohyb skôr, ani gesto ináč, navyše, vždy rovnako, krok - ... ávame“ a klepnutie dverí ako bodka. - Teatrálne. Zamúčim do prázdnej izby, už isto pod vplyvom sedatív. --- Bol to skutočný boj s veternými mlynmi, kým sme presadili, aby bol bezpečnostný softvér VS, povinnou výbavou každého samostatného zariadenia projektu Kyklop. Všemožné úsilie vedenia spoločnosti AgensGenetic, odvolávajúce sa na slobodu podnikania a právnu suverenitu firmy, bolo spochybnené po dosiahnutí odsudzujúceho rozsudku v prípade známom ako “Satrewskigate“. Vedenie spoločnosti a niekoľko prominentných členov kongresu bolo obvinených v šiestich procesoch, zo zneužitia postavenia a násilia na skupine užívateľov projektu Kyklop. Justičnou pákou proti firme AgensGenetic sa stal v tej dobe kontroverzný návrh zmeny trestného zákona a konkrétne, schválenie paragrafu 111, ktorého prekladateľom som bol v dobe svojho politického pôsobenia ja sám. Je to minulosť. Nezáleží na nej. Ostal som sám. Prečo ? Doktor a personál. Tchééé ... Neboli vždy taký. Sú nahnevaný. Asi ich urazil ten ... . (prehltol s mrzkou grimasou). Ten čo sa cíti oklamaný. Napísal na kus papierovej vreckovky krátky text. Pripevnil ho na nástenku a tvrdil, že je to obžaloba: “ Ste bezduchý ako elektronický stred vašej mysle. Zostávam sám ako plávajúca bója v ľadovej vode. Iba ona a slanosť tejto reality, iba ona a prázdno v bezodnej priepasti chladu, iba ona a do zbláznenie duniace vlny oceánov, iba ona a nikto, kto by ju podržal keď sa chce nadýchnuť. Žiadam pre seba smrť, pretože všetko je lepšie ako umieranie v samote. Chcete aby som zmizol. Aby som už nebol. Preklínam vašu dokonalosť. “ Nechali ma späť celé popoludnie. Spotený ako myš vyliezam z postele. Izba je prázdna. Prechádzam úzkou chodbou. Okná sú otvorené. Dvere dokorán, zívajú ako lačné tlamy Tarbosaurov bataar, ktoré si pamätám zo ZOO. Všetko je prázdne. Na dvore, zastrenom ponurou temnotou, stoja v zvláštnom kruhu, jeden za druhým a upierajú svoje jednooké tváre k nebesiam. Vytvárajú dokonalý geometricky kruh, jeden za druhým, od stredu, ako letokruhy stromov. A všetci upierajú svoje pohľad na malý žiariaci objekt vysoko nad ich hlavami. Ich pohľady sú tak prenikavé, že vytvárajú obrovský svetelný lúč siahajúci do najhlbších podstát samotného priestoru. Pozoroval som oblohu ako pomaly a bez slov umiera na horizonte. Už nikdy viac tento okamih, už nikdy viac prežité svetlo. Iba tma a nové svetlo odsúdené na zánik. Kolobeh sveta - kolotoč dejín. Otázky a odpovede vo víre udalostí, ktoré oslepujú a ohlušujú zmysly ako údery božích hodín. Vrátim sa do izby. Uprostred izby stojí chlap z balíčkom hygienických vreckoviek. Pozdravím ho ľahkým pohybom a on rovnako ľahko odpovedá. Prihováram sa mu. Ešte stále to rage. Nepočujem čo hovorí, no kýve ústami. „Vedel som to.“ Vysvetľujem mu v horúčke. Vždy som to vedel. Predsa len sme na celom svete jediný, predsa len sme na celom svete úplne sami. Nenávidím Ťa, pretože kvôli teba na mňa všetci zanevreli. Ty vypisuješ, urážaš, máš svoj rozum, všetko vieš lepšie ako ostatný. Čítaš aby si vedel a popritom nevieš nič. Holé nič o živote a jeho zmysle. Rozhoduješ za nás a proti nám. Myslel som, že si už preč. Nie ty nikdy nezmizneš. - Nenávidím Ťa.“ Počuješ. NE“NÁ“VI“DÍM“ŤA“ !!! “ Ešte kričiac, neutíchajúc vo svojich urážkach, zdvihol nad hlavu bufetku a vymrštil ju priamo do náručia Nenávideného. Po žiariacich črepinách pristúpil k obstarožnému rámu. Kusy postriebreného skla trčiaceho z jeho okrajoch ho uchvátili.