Amálka sedela na tehlových schodoch a nastavovala tvár prvým slnečným lúčom. Vysoko nad ňou, na konci schodiska, sa vypínala kaplnka. Za dní Veľkej tmy, to bolo ešte celkom nedávno, vedelo každé decko v kraji, že znamená poslednú ochranu Údolia proti zlým mocnostiam.

Na Amálku dopadli dva tiene. Chlapci boli otrhaní, očividne vyhladovaní, ale ich čierne oči živo svietili.

„Čo to máš?“

„Chytila som chrobáka, aha.“

„Ja som vedel, že to nič nie je. To Benet vravel, že si možno našla v kaplnke niečo cenné. Daj to sem!“

„Načo?“

„Usporiadame chrobačie zápasy.“

Rýchlym pohybom schovala ruku za chrbát a vzdorovito pokrútila hlavou. „Nie!“

„Nechaj ju tak, poďme už do lesa.“, povedal Benet. „Je to len baba.“

Pustil sa dole kopcom a jeho kamarát Iore za ním. Tráva na kopci, ešte veľmi nízka, im šušťala pod nohami, keď zamierili k prvým stromom lesa.

„Kam idete?“, kričala za nimi Amálka.

„Čo si slepá? Do lesa.“

„Ale veď tam sú beštie.“

„Ideme si postaviť skrýšu. Tvoj brat ide s nami. Ženám vstup prísne zakázaný.“

„Vixili, tí z lesa, prídu a roztrhajú vás na kusy!“ Amálka sa zachvela. Dodnes si pamätala, ako sa z lesa nevrátil starostov pomocník, keď hľadal korienky.

Benet a Iore na seba pozreli, odrazu sa rozrehotali na plné kolo a rozbehli sa dole svahom, k lesu.

Malá chvíľu váhala. Možno by mala ísť za nimi. Možno už budú prvé jarné kvety. Nakoniec si to rozmyslela a pomaly skackala zo schodu na schod dolu, kde už na ňu čakala matka, aby jej pomohla s prípravou pohostenia.

Z jedálne hostinca sa ozýval hluk a šum veselých hlasov. Boli to vojaci z hradu Malvern, a boli príšerne hladní, tak ako bývali vždy.

„Pomôž mi to odniesť, miláčik.“ Matka sa na Amálku usmiala, upracovanou rukou jej postrapatila hlavu, a dievčatko cítilo, ako mu zo srdca odpadá ťarcha, o ktorej dosiaľ ani nevedelo, pretože matka sa neusmievala už veky.

Chytilo tácku s chlebom a lakťom si otvorilo dvere do jedálne. Sedel tam majiteľ hostinca, jej otec, a pil s vojakmi.

Aj on sa usmieval. „Chleba?“

„Máme aj mäso... mama hneď príde.“ Amálka opatrne položila tácku na stôl a pritúlila sa k otcovi na kraji lavice. Rozprávajúc sa s hosťami, objal ju bezmyšlienkovite okolo ramien. To bolo v poriadku, bála sa, že ju odoženú, ako nejaké decko. Nikým nepozorovaná vykukla spoza okraja rukáva otcovej kazajky. Vojaci boli len štyria, pochudnutí a predčasne zostarnutí, všetci do jedného v modrej a čiernej, farbách rodu Lessorov. Čo však mal znamenať ten zlatý pásik na ich golieroch? Najstarší z nich, ten s obviazanou rukou, ktorý sa zrejme poznal s jej otcom, práve rozprával.

„Davin? Nie, Lukas, nie je s nami... Tuším som ho stretol, keď sme boli pod hradbami. Mal som vtedy iné starosti. Bol som v sprievode pána Raneho.“

Hostinský sa zaujato nahol dopredu.

„Ty si bol naozaj... s ním?“

„Po celý ten čas! A čo vy, ako ste sa mali vy tu?“

Ruka, čo objímala Amálku okolo pliec, ju k sebe pritisla tuhšie. Vojaci sa napili piva.

„Čo ti budem rozprávať, Raden...“

Odmlku prerušil rachot dverí z kuchyne, ako vchádzala hostinská s hotovým mäsom. Hostia sa nedali dlho ponúkať. Ostala nad nimi stáť a prizerala sa, ako jedia. Keď Raden zjedol stehno, rozpamätal sa na svoju dobrú výchovu.

„Dúfam, že sme vám nevyjedli všetko....“

„Kdeže. Nechávali sme to špeciálne pre vás. A okrem toho...,“ Amálkina matka obrátila hlavu a zadívala sa von z obloka. Slnko sa pohrávalo s jej zlatými vlasmi. Odrazu bolo vidieť, že je vlastne ešte mladá. „Odteraz to už bude inak.“

„Veru“, súhlasil Lukas. „Odteraz už bude všetko inak.“

Náhle sa do ticha ozval tenký hlások, vychádzajúci spoza rukáva hostinského:

„Prosím, povedzte nám o pevnosti...“

„Čo je to tam?“ Raden sa zachechtal, keď na lavici zazrel pár veľkých očí v detskej tvári. „Ty si ešte tu? Potvorka malá! No tak dobre, keď ma o to prosí taká krásna dáma, tak ti to poviem. Stáli sme pod pevnosťou dvanásť dní. Je veľmi vysoká a skala, na ktorej stojí, ešte vyššia.“

„Až do slnka?“

„Až taká vysoká zase nie je. Ale keď sme pod ňou stáli, zdalo sa nám, že siaha ešte vyššie, nad nebesá. Že sa hore nikdy nedostaneme.“

„Nalej si ešte, Raden.“

„Musela by si tam byť, dcérenka. Ale to by nebolo nič pre teba. Zem bola spálená, čierna, špina a trosky siahali až za obzor, všade, kam len oko dohliadlo. A po nociach z dier vyliezali...no, nepáčilo by sa ti to tam. Ešte dlho to tam nebude také pekné, ako tu. Ostaň doma.“

„Je to pravda, že vo veži väznili princeznú so zlatou hviezdou na čele?“

„Amálka!“

„Len ju nechaj. No, je to pravda, že tam princezná bola...“

„A vy ste ju vyslobodili!!!“

„No ale teraz už...“

„Nechaj to na mňa. Vieš, Amálka... to, čo sa o princeznej po kraji hovorilo, čo sa muselo hovoriť predtým...“

„Aj o tej zlatej hviezde...“, vložil sa do rozhovoru hostinský.

„Nie, nie, Lukas, zlatú hviezdu mala. Videl som ju. Bola prekrásna. Lenže, vieš, dievčatko moje, to, čo je krásne, ešte nemusí byť aj dobré. Keď sa kráľovnej pred rokmi narodila, všetci sme sa radovali a jasali sme, kto by aj nie? A dlho sme ju mali radi, niektorí pre jej bohatstvo, iní pre jej krásu. Ale ako rástla...“

Hostinská vstala, vzala tácky a odišla do kuchyne.

„Čo sa stalo, keď vyrástla? Neposlúchala rodičov?“

„Jej rodičov?“, zasmial sa vojak. „Rodičov, učiteľov, krajinu, zdravý rozum, prosby, ani náreky...“

„Raden.“

„Prepáč. Vieš, Amálka, to máš ako s hnilým jabĺčkom. Začne hniť a ak sa nedá pozor, pokazí celú debničku. Možno to začalo už predtým. Možnože jej krivdíme. Veď čarodejnicou bola aj jej stará mama...“

„Čarodejnica!“ Na Amálku to očividne urobilo dojem. „Aj pastier čaruje“, zverila sa vojakovi.

„Lenže nie tak, ako princezná so zlatou hviezdou na čele. Ale ona bola iná. Vždy bola iná. A zlá, Amálka, to si zapamätaj, čokoľvek budeš neskôr počuť. Zlá. Len Vixili z lesa si myslia, že čo je krásne zvonku, musí byť krásne aj vo vnútri.“

„Ty si sa rozprával s ...s nimi? S Vixilmi?“ Hostinský, čo sa už hodnú chvíľu neusmieval, sa zadivil. Koniec koncov, veď Veľký les sa začínal len kúsok za dedinou a stále tu panoval strach pred Tými z Lesa. „Povedz, prečo princeznú nakoniec...“

„To nikto nevie, Lukas. Vie to len pán Rane.“

Mladý vojak s nakrátko ostrihanými vlasmi, ktorý doteraz nič nepovedal, sa náhle ozval:

„Pán Rane nie je z tých, čo by sa so všetkým hneď zdôverovali.“

Nastala jedna z tých odmĺk, pri ktorých Amálka nikdy nevedela, čo sa to s tými dospelými deje. Veď o pánovi Raneovi, mladšiemu synovi starého pána Lessora, sa vždy mlčalo. Súviselo to nejako s lesom a mladosťou jeho otca a tým, čomu jej matka hovorila „zmiešaná krv“. Amálka jej nikdy dosť dobre nerozumela. Ale poznala les a vedela, že tam nie je radno ísť. Sú tam predsa strašní Vixili. A tí sa premenia do svojej zvieracej podoby a roztrhajú ťa. To sa aspoň hovorievalo predtým, ale teraz, teraz sa všetko zmenilo. Už dlho nič nebolo tak, ako bývalo. A Amálka neznášala, keď niečomu nerozumela.

„No a čo sa stalo potom?“, naliehala. “ Keď prišla Veľká tma, čo sa stalo s princeznou?“

Ktosi pri stole sa ponuro rozosmial.

„Dievča moje, ako to môžeš mať také popletené? Veď tú Veľkú tmu, ako to voláš, vyvolala sama princezná, tmu a to, čo s ňou prišlo. Všetko to má predsa na svedomí naša krásna, zlá princezná.“

„Ona aj s tou svojou zlatou hviezdou.“, zašomral hostinský. „Opováž sa nalepiť si hviezdu na čelo, Amálka.“

„Ale prečo?“

Raden sa napil.

„Spravila to, lebo sa ju pokúšali zastaviť. Asi si myslela... Bola zbrklá a neznášala, keď sa ju niekto snažil obmedzovať. V zemi ležia tisíce mŕtvych... Uvrhla nás do kliatby.“

Hlas mu zoslabol, asi od smädu, pretože sa natiahol za pohárikom.

Tretí vojak, čo doteraz hľadel do džbánu s pivom, sa tichým, monotónnym hlasom vložil do rozhovoru: „Som od Dlhých polí a kedysi som tam mal niečo úrodnej zeme a dobrú ženu, ktorá vychovávala naše dve deti. Jedného dňa preletel ponad našu dedinu havran a krákal zvesť o kliatbe, ktorá nás všetkých zahubí. Po nociach kuvikali kuviky a pavúkov bolo náhle viac, viac, než som ich videl za celý svoj život. Najprv nám zhnila úroda. Postupovalo to ako vlna. Prišlo to z údolí...nemoci, aké nikto nikdy nevidel a bytosti, o akých nikto nepočul. Syn mi prišiel domov poštípaný od niečoho, čo malo žihadlo veľké ako môj malíček. Do rána bol mŕtvy. Žena, už aj tak zoslabnutá od nemoci, ten žiaľ neprežila. Keď nám vzbĺkol dom nad hlavou, vzal som druhého syna do náručia a bežal s ním o závod s vetrom! Ráno nás zastihlo na kopci a ja som zistil, že je synček mŕtvy. Pochoval som ho tam, s vyhliadkou na našu zem, a keď som stretol grófa z Langossu, ako verbuje vojakov pre vojsko na pochod do údolí, neváhal som ani okamih.“

„Vy ste to tam teda chytili! Tu sme mali aspoň kaplnku. Tá nás ochránila, keď bolo najhoršie.“

„Tiahli sme na kráľovské mesto desať dní a tá cesta bola lemovaná výsledkami kliatby. Už sme prestávali rátať vyhorené dediny. Posielala na nás svojich netvorov, ale tých niekoľko kúzelníkov, čo ešte ostalo, spojilo sily na ochranu vojska. Ale aj s tým to bolo pekelné. Kto sa vzdialil, zomrel.“

Amálkina mama sa vrátila z kuchyne a niesla zemiaky miešané s jarnými výhonkami. „Len jedzte, chlapi, snáď sa nebojíte zeleniny. Poradila mi to bylinkárka. Zíde sa vám to...“ Znovu sa usmievala, zdalo sa, že sa vracia k svojej pôvodnej prívetivej povahe. Ale muži sa mračili, ako ich spomienka na kruté časy znovu vrátila pod špinavosivé kamene nedobytnej kráľovskej pevnosti.

„Viem, že ste dobyli mesto, ale v meste nebola.“, povedal napokon hostinský, ktorý už neovládol zvedavosť. „Čo sa tam vlastne stalo?“

„Stiahla sa, mrcha. Stiahla sa do pevnosti a tam sa opevnila. Keď sme pritiahli pod hradby, bola ona už dávno v bezpečí pekne vysoko. A tak sme sa tam len potulovali, a hľadali spôsob, ako sa dostať hore. Nikto nevedel, čo robiť.“

„A tí kúzelníci, čo boli s vami, nemohli...?“

„Snažili sa. Ale ona bola na svojom vlastnom území.“

„Niekedy sme ju vídavali na hradbách veže, ako sa na nás díva,“ povedal Raden. „Bola ako zlatý bod. Z tej výšky sa dívala, aká je celá krajina spustošená. Nenávideli sme ju.

Dni bežali a my sme boli hladní, koniec koncov, bolo tam obrovské vojsko. Chytalo nás zúfalstvo...Jedného dňa sme si už mysleli, že všetko bolo nadarmo. A vtedy prišiel Rane Lessor, a za ním jazdili na skvostných koňoch Vixili. Povedal nám, že sa ich nemáme obávať. Nevieme, o čom s nimi hovoril, ale náhle sa rozdelili na dve skupinky a začali cválať v dvoch kruhoch okolo veže. Ľudia, to bola jazda! Zem sa triasla, a za nimi viali konské hrivy a všade, kde sa ich kone dotkli kopytami, sa čierne blato menilo na sviežu zelenú trávu, a tá zmena sa šírila stále ďalej a ďalej, do celého kraja, a zo všetkého posledné vytryskli biele mramorové schody, čo obtočili skalu a siahali až do veže...“

Za oknom sa náhle ozvali výkriky a zaznel zvuk trúbky, námestím sa rozľahol dupot mnohých kopýt.

„A čo sa stalo potom?“

„Už idú!“

Vojaci položili poháre, vyskočili na nohy a vyrinuli sa von dverami do slnečného dňa, plného hlasov. Amálka za nimi.

„Kliatba bola zlomená“, začula náhle pri uchu čísi hlas. Bol to ten človek, čo stratil rodinu. Usmieval sa opatrným úsmevom. A vzal ju na plecia, aby mohla vidieť ponad hlavy davu. Áno, kliatba bola zlomená.

Dedinou prechádzal oddiel vojakov, smerujúci po hradskej do hradu Malvern, všetci vo farbách lessorského rodu. Pod zástavami cválala skupinka bohato oblečených pánov, a medzi nimi so zvláštnym pokojom niekto, koho ľudia zdravili mohutným burácaním. Niesol ho nádherný vraník z čistokrvného chovu, mal na sebe čierne nohavice a modrú košeľu a tam, kde pri krku nebola dopnutá, sa na slnku trblietal a jagal zlatý medailón. Tmavé vlasy mal na sluchách vyzývavo zastrihnuté, takže bolo vidieť jeho uši, špicaté uši, dedičstvo vixilskej krvi, pre ktoré ním kedysi toľko opovrhovali. Amálka si všimla, že podobný účes má teraz mnoho mladých vojakov.

Dotkla sa mocného ramena. Raden vykrikoval na slávu vedľa nich.

„Čo sa stalo s princeznou? Videl si ju, nie? Čo spravili Vixili a Rane Lessor s princeznou?“

„Princezná? No, potom, čo kúsky ľudí z lesa zlomili jej moc, jej už veľa toho nezostávalo, nie? Chceli sme ju zabiť, lenže Vixilom sa zrejme páčila tá jej zlatá hviezda alebo čert vie, čo sa im honilo mysľou, a nedovolili to. Vieš, čo spravili? A to sa s nami ani neporadili...“

Modré a zlaté zástavy viali oproti bezoblačnému nebu a stovky hrdiel kričali na slávu, v deň, keď dedinčania vítali svojho slávneho pána. Amálka konečne rozlúštila znak, čo sa blyšťal na jeho hrudi. Bol to Mesačný strom, znak Veľkého lesa. Odteraz už bude chodenie po lese bezpečné.

Raden sa dal znovu strhnúť volaním a musela doňho ďubnúť prstom, aby si na ňu spomenul.

„Čo?...Ach, moja malá. Zneškodnili je veľmi zvláštnym spôsobom, zrejme tak, aby sa navždy dala obdivovať tá jej krása. Navždy totiž musí strašiť na schodisku, ktoré pre ňu vyrazilo zo zeme. Prechádza tadiaľ tri razy do dňa. A je tak trochu nehmotná. Niekedy odpovedá na volanie, niekedy nie, nedá sa poprieť, že svojím spôsobom žije. No ja len dúfam, že sa žiadnemu bláznivému princiatku nepodarí nájsť spôsob, ako ju odkliať. Ale jej moc je už dávno preč.“

„Kliatba pominula,“ povedalo dievčatko. Rane Lessor bol hrdina. A bol veľmi pekný. Napadlo jej, že si nikdy neuvedomila, aké zvláštne zaujímavé je, keď je nejaký muž pekný.

Kapitán oddielu Raden sa však díval, ako sa Raneove modré oči upierajú niekam ďaleko za obzor, a napadlo mu, čo si o tom všetkom vlastne myslí ten, ktorého od detstva odstrkovali a urážali, aby sa stal náhle mostom medzi ľuďmi a záhadnými, tajomnými bytosťami z hlbín lesov, ktorých krv v ňom od narodenia kolovala. Nakoniec zachránil tých, ktorým vlastne nič dlžný nebol. Ľudia si zjavne podľa názoru Vixilov pohromu zaslúžili. Rane Lessor, ovplyvnený Vixilmi, podľa ktorých krása je aj dobro. A napadlo mu, čo si o celej tej veci myslí princezná, naveky uväznená v priezračných stenách dňa, s hlasmi, ktoré k nej občas dolietajú a ktorým ona občas odpovedá, princezná, ktorá si svoje zajatie zrejme uvedomuje, a ktorá si ho bude uvedomovať naveky. A napadli mu tie tisíce mŕtvych a aj to, že starý pán Lessor sa k svojmu synovi nechoval pekne, a nakoniec mu napadlo, že bude ešte dlho trvať, kým stará slivka v jeho malej záhrade zakvitne, a že koniec koncov všetko sa točí ako obrovský kolotoč a žiaden z nás svojmu osudu neunikne.

Odkiaľsi zo zobúdzajúcich sa lúk priletela včela a zabzučala im okolo hláv.

Kliatba pominula.