Oddychoval. Z diaľky počul zbesilý krik prichádzajúcich jazdcov sprevádzaný dupotom vyčerpaných koní a štebotom vtákov všade na okolo.

Zvedavosť, nervozita, strach.

Vedel že to nemá cenu, hlasno vydýchol a otvoril oči.

Mesiac nepršalo. Zem pomaly umierala, bola suchá a popraskaná. Pálilo silné poludňajšie slnko. Rôzne druhy živočíchov sa nedali vyrušovať a vykonávali svoju dennú rutinu. Pred mladým elfom sa zastavil zelený jašter. Pozorne, s odporom a veľkými čiernymi očami si votrelca premeriaval. Zjavne sa mu nepáčila jeho slabo modrá hladká pokožka, zelené dlhé vlasy, prázdne hnedé oči, sivý roztrhaný sveter alebo špinavé kožené nohavice, tak sa zvrtol a bleskovo odplazil. Možno sa zľakol meča položeného na zemi, možno na červeno žiariacich elfských rún na jeho predlaktí alebo neďalekého kriku jazdcov, ale to už bolo jedno, už bol dávno preč, teraz záležalo len na jednom, uniknúť osudu, smrti, zatrateniu.

Pomaly sa postavil. Bolesť mu pulzovala celým telo. Nohy mal stŕpnuté a z rúk stratil cit, celý sa chvel. Vedel, že sa musí ukľudniť. Chvíľu nehybne stál, zhlboka sa nadýchol, zdvihol zo zeme meč, prehodil si ho cez rameno a počkal, počkal na príchod jazdcov, ktorý si prišli po jeho hlavu. Nezazlieval im to, nehneval sa na nich.

Vrátila sa mu odvaha, chuť bojovať. Nechcel umrieť. Vedel, že neumrie.

Napravil si meč nad pravým ramenom, dlhé vlasy si vzadu zopol a zaujal bojový postoj. Bol pripravený zaútočiť, rozdávať smrť.

Vychutnal si slabý vánok, vánok sily. Za chvíľu sa jeho sebavedomie rozplynulo. Runy na predlaktí zažiarili. Okolo nôh sa mu pomaly obtáčali hrubé, drsné korene rôzneho druhu. Nechápal ako, kedy, kde to začalo. No stačil sa spamätať a znamením sa vyslobodil.

Keď si všimol, že jazdci ho zatiaľ stihli obkľúčiť meč už držal v ruke a útočil.

Prvý padol po pár sekundách, za ním nasledoval druhý a tretí. Elf ťažko dýchal, ťal z otočky. Šiestej obeti rozťal krčnú tepnu. Krv bola všade. Odskočil, zohol sa, a plochým seknutím cez hruď si zobral ďalší život.

Bol ako diabol, bál sa sám seba, no nebolo inej cesty.

Zrak mu zaujal ten známy zelený jašter pri jeho nohách. V jeho čiernych očiach bolo omnoho viacej odporu, strachu a odsudzovania ako predtým. Pocítil ten známy nenávidený strach.

Avšak tentoraz nedovolil aby ho ovládol, aby tvoril jeho osud zaňho. Ale bolo neskoro, niečo sa stihlo zmeniť, pokaziť. Po chrbte ho pohladila čepeľ protivníka. Bolesť pocítil okamžite. Zosunul sa na zem, no vedel že sa bude vedieť postaviť a bojovať len si potreboval vydýchnuť, zabudnúť na jaštera. Hrdlorezi si jeho bolesť neskutočne, až nechutne vychutnávali a neprestajne sa smiali. Elf to videl, počul a využil. Silno sa odrazil a dopadol medzi nich.

Smiech nahradil zúfalý krik a stonanie. Elf zložil prsty do znamenia, zamrmlal naučenú formuly a vypustil nahromadenú energiu. Zemou otriasla silná tlaková vlna sprevádzaná pukaním kostí a nárekom Matky Prírody.

S troch vrahov, ktorý sa ešte vedeli postaviť na nohy dvaja zaútočili a jeden sa s krikom rozbehol preč od doznievajúcej skazy. Posledný dvaja odvážlivci padli rýchlo, jeden s rozťatým hrdlom a druhý s škaredou sečnou ranou cez tvár až k hrudi.

Vzdychol. Zosunul sa na kolená a odpočíval. Meč zvieral stále v ruke. Vedel, že ešte nie je koniec, cítil to.

Potlesk. Pred elfom sa objavila postava, vysoká asi ako on, mala oblečenú fialovú róbu so zlatými výšivkami a ozdobami. Na páse mala hrubý opasok obvešaný kapsičkami rôznych veľkosti. Postava, ktorá vedela ovládať korene stromov. Postava, ktorá žila v súlade s prírodou a príroda jej zato poskytovala neobmedzenú silu. Druid. Elf.

„Ha, slávny elfský warrior Dearon Ikishi tu predo mnou polomŕtvy kľačí na kolenách prosiac aby som sa nad ním zľutoval, aké dojemné.“ prehovoril druid s nepekným úsmevom v tvári. „Ale musím ti poďakovať že som si sa postaral o tie ľudské špiny, ktoré ma nesmierne sklamali. Ale čo už, pomaly si zvykám, že si musím robiť všetko sám.“

Dearon mlčal. Snažil sa ignorovať bolesť, ktorá mu z chrbta prešla do celého tela. Runy zažiarili. Pozrel sa hore smerom k druidovi. Smial sa ako nikto, ohavne, nebezpečne, strašidelne a ruka mu pritom vzplanula zeleným ohňom. .

Videl ako sa druid rozbehol jeho smerom. Prestal snívať. Postavil sa. Dychčal a pľul krv. Pomaly, nezrozumiteľne vyslovil formulu v starej elfštine, zavrel oči, pohladil chladnú oceľovú čepeľ meča a zložil ruku v znamení. Kúzlo nestihlo zaúčinkovať, musel sa brániť prvému útoku. Bleskovo zaujal warriorský postoj. Preniesol váhu na pravú nohu, spravil otočku ale ťal do prázdna. Zacítil teplý dotyk na ramene. Horel. Zhodil so seba sveter, no oheň mu stihol poškodiť rameno a časť ruky. Druid znovu zaútočil. Warrior sa stihol zohnúť a ťal zo zdola. Netrafil. Druid bol rýchlejší, odskočil a dostal sa za warriorom. Dearon počul ako zamrmlal formulu, videl že zelený oheň zosilnel a blížil sa k nemu.

Cítil ako padá na zem, ako sa jeho kusy oblečenia škvaria spolu s kožou, cítil bolesť, strach, samotu. A potom už nič.

***

Strach. Bezmocnosť. Vyčerpanosť. Míňala strom za stromom. Na to že bola človek utekala až príliš ladne a rýchlo. Mala oblečenú mužskú jazdeckú uniformu a jazdecké čižmy. Na chrbte mala prevesený luk a vak s šípmi. Luk bol dar elfov , takisto ako aj špeciálne zúbkované šípy, ktoré mali za úlohu nikdy neopustiť telo koristi. Z tela ich vedel vytiahnuť len málokto, neskúsený si snimi len spôsobili dvojnásobné poranenie. Polovica bola potretá druidmi namiešaným jedom, ktorý spôsoboval dočasné ochrnutie celého tela a pri špeciálnom prípade aj smrť. Na páse mala zavesené tri fľaštičky s protilátkou, rôzne malé kapsičky s neznámymi farbami a práškami a krátky meč zastrčený v koženej pošve.

Hlasno dychčala. Predierala sa hustým krovím a temným lesom nepriateľov. Uvedomovala si že nemôže utekať donekonečna. Vedeli to aj jej prenasledovatelia. Často sa otáčala do zadu ale nevidela nikoho, len cítila ich nemiznúcu prítomnosť. Mala dočinenia s assassinmi, smrteľne nebezpečnými zabijakmi útočiacich v tú najnepravdepodobnejšiu chvíľu. Ich útočiskom boli tiene. Útočili zo zadu. Stačil jeden útok. Vedela o nich mnoho ale nikdy sa zo žiadnym nestretla v priamom súboji. Bola len obyčajnou ľudskou hunterkou ktorej osudom bolo pripojiť sa do skupiny... . Impls, inštinkt. Prudko s zvrtla, vytiahla krátky meč z pošvy, potrela ho červenou farbou z jednej z kapsičiek na páse. Pred ňou sa z tieňa vynorila malá svalnatá postava vo fialovej róbe s rôznymi zlatými výšivkami. Bála sa. Nedýchala. Sekla.

***

Zemou otriasol ohromný výbuch. Tma, bolesť, zúfalstvo nádej. Cítil. Cítil neskutočnú bolesť. Nemohol sa ani pohnúť. Každý ďalší pokus spôsoboval neľudské muky. Skúšal to, snažil sa a pritom sa bál, takže bol stále nažive. Nemohol zabudnúť na ten pocit pred chvíľkou, pocit ktorý ho zachránil pred večným utrpením. Sekunda, sekunda náhleho, slabého, vzdialeného uvoľnenia energie. No jemu to stačilo, poznal ju, priradil ju .. jej.

Pochyboval, zúril. Halucinácie a tá bolesť. Možno bol už mŕtvy? A toto že by bolo peklo?

Nie, nie, nie túto možnosť ďalej nerozvíjal, nezaujímala ho, nemala zmysel.

Neprestával zúriť. Zúril sám na seba, že bol slabý a naivný, že nedokázal ochrániť svojich priateľov a osobu, ktorú miloval. Hneval sa. Na ľudí, na elfov, orkov ... na každého, zato že súdili, odsudzovali, vraždili a nenávideli. Chcel buchnúť rukou, nemohol, bolelo to.

Potom sa ukľudnil, načúval. Nedýchal. Niečo počul. Hlasy? Orkovia? Praskanie ohňa? Cvrlikanie cvrčkov? Omdlel.

***

Tma, ticho, prázdnota. Pršalo. Príroda plakala, zúrila. Nedalo sa povedať, že fúkal vietor. Bolo to skôr ohromné dielo prírody, dych, ktorý bral so sebou všetko čo mu stálo v ceste. Celý svet nariekal, zúril, mstil sa.

Žasla. Neverila tomu čo sa dialo okolo nej, neverila skaze ktorá ju obklopovala, zužovala, skaze, ktorej bola súčasťou. Ale niečo ju dokázalo prekvapiť ešte viac, nebála sa. Cítila smútok, dojatie, prázdnotu ale nie strach. Nerozumela tomu, nerozumela sama sebe. Vždy vedela čo chce, vždy mala okolo seba ľudí, o ktorých sa mohla prieť, ktorých ľúbila a ktorý jej teraz nesmierne chýbali. V posledných týždňoch, mesiacoch sa všetko zmenilo. Bola odkázaná sama na seba, bola nerozhodná a bezcitná. Zabíjala, vraždila a neprestajne utekala.

Hľadala, hľadala svoje miesto na tomto svete, hľadala zmysel života a hľadala jeho, ich, svojich stratených priateľov. Nevedela či sú ešte nažive, či na ňu myslia, či ju hľadajú, nevedel nič a to bolelo.

Bola špinavá, mokrá a zakrvavená. Prestala snívať a pomaly sa prinútila postaviť Bolo to ťažšie ako predpokladala, v celom tele cítila silnú pulzujúcu bolesť, v ušiach jej pískalo a hlava sa jej neprestávala točiť. Musela sa oprieť aby nestačila rovnováhu a nespadla. Zrak jej padol na zhoreté telá šiestich dwarfských a ľudských assassinov. Vedela, že to so zúrivosťou a magickým prachom prehnala, no nedali jej inú šancu. Odvrátila hlavu a pomalým krokov sa rozbehla naprieč lesom.