1.

„Tato, pozri čo som našiel ...“

„Koľko krát som ti už povedal, aby si sa nehral s mŕtvymi, ešte sa nakazíš nejakou pliagou.“

„Veď dobre dobre – zahundral- ... a tato?“

„No?“

„Čo sú tie znaky na jeho ruke?“

„Čo asi .... –preglgol- ... zmluva s ... diablom!“

„Oooo, a to ako?“

„Čo som ti ja? .. nepýtaj sa už blbé otázky a prac sa domov, aj tak meškáme na obed, mater nám zase spraví cirkus ...“

***

Videl siluety dvoch postáv, jednu, ktorá k nemu naťahovala svoje malé, zvedavé, nenažrané ručičky snažiace sa preniknúť do jeho života, k jeho meču, jeho elfským rúnám, neúspešne, vďaka druhej, o niečo vyššej, staršej, múdrejšej. Cítil vzájomný rešpekt, dokonalú súhru, dokonalú symbiózu, dokonalý pár, pár aký chcú tvoriť všetci z nás, aký tvoril aj on.

Odrazu ich to pochopiteľne omrzelo, otočili sa a zmizli.

Zostal sám, zase sám, v tichu, v hmle, v neistote a predsa s úsmevom, s úsmevom venovaným stromu, ktorý bol teraz jeho oporou, jeho ochranou pred pálivými slnečnými lúčmi, pred otravnými pohľadmy nepriateľov ... nepriateľov, zastavil sa ... rozmýšľal ... nepriateľov? Akých nepriateľov? Nespomenul si, na ich tváre, skúsenosti, zbrane na ich počet.. nič. Zrazu si nespomenul ani na svoje meno, na dátum, ani na meno tej najbližšej. A vtáky ... vtáky neštebotali, cvrčky, ktoré nenávidel necvrlikali, pavúky a mravce po ňom už neliezli, oblaky sa nehýbali, listy vo vetre netancovali ... . Cítil ... zimu, ochladilo sa, až mrzol, drkotal zubami, triasol sa. Premkol ho strach, beznádej, slabosť. Zaliala ho vlna chaosu. Nemohol sa postaviť, nemohol hovoriť, nevidel. Žeby už umrel, od toho malého škrabanca , nie .. nemožné, nemožné! Nemôže byť mŕtvy, nie, nechce byť mŕtvy, neieje mŕtvy!

Alebo ... predsa?

***

Les mlčal pod ťarchou ďalšieho pekelne horúceho dňa. Ani jeden z elementov by nestačil na rozprúdenie života, zábavy v ňom. Bol koniec. Les už nemal silu, pomaly umieral, vysýchal, bol odkázaný na milosť osudu, ľudstva. Listy dotancovali, stratili rytmus, nemali hudbu, ktorá by im znova rozprúdila krv v skamenených stonkách, takisto aj konáre už nevideli zmysel v nekonečnom kolísaní sem a tam, už nebolo nikoho, nikoho kto by na nich sedával a obdaril ich svoji piesňami, a tak ... im nezostávalo nič iné, len nekonečné čakanie na smrť, smrť, ktorú si prial každý z nich, smrť, na ktorú sa každý tešil. A tak sa celý prastarý les po konárikoch rozpadal, rozpadal do zabudnutia, do temnoty.

***

Teraz keď konečne uvidela, čo predtým nie, čo sa skrývalo za oponou, takou, malou a predsa takou nepriehladou, to čo malo byť jej útočiskom, jej triumfom, jej víťazným polom, sa zrazu zmenilo, zmenilo na monštrum tužiace po jedinej obyčajne veci ... po živote ... po živote, ktorý nemohol mať, po živote, ktorý mu bol už dávno, pradávno zobratý, odopretý. A teraz ho on chcel odoprieť jej, ako nejaké odškodné, ako pomstu, a preto neprestávala utekať.

Utekala rýchlo a ladne, nevediac smer ani dĺžku, nevediac čo ju tam čaká.

***

„Našli ste ju?“ spýtal sa jazdec.

„Áno pane, ale ...?“

„Žiadne ale, našli alebo nie?“

„Našli, našli – prikývol – ale naši muži, ... no oni...“

„Čo je s nimi?“ spýtal sa jazdec.

„Oni ... no, niekto ...ich napadol, a .. zabil ...“

„Všetkých?“ skríkol jazdec.

„a-a-áno .. pane.“

„Ako je to .. možné! ... ale veď! – zanadával - .. kto to spravil?“

„Vieme len to ..“

„Čo?“ súril ho jazdec

„Že... boli celý v čiernom a s najväčšou pravdepodobnosťou to boli rogueovia ...“

„Sakra ... okamžite pozbieraj mužov a vráťte sa do vesnice! Ja idem do toho prekliateho lesa a nájdem ju!“

„Ale pane ... nemôžete tam ísť sám!“ namietal vojak.

„Ty sa o mňa len neboj, sprav jak som ti povedal, ber mužov a odnes ich do vesnice.“ povedal otáčajúc hnedého vraníka. „A ... keď sa vrátim nech ste pripravený na okamžitý odchod!“ dokončil a odišiel.

Vojak zosmutnel, chvíľu nehybne, nemo pozeral za svojim najmilším dwarfským veliteľom ako klusom vchádza do toho prekliateho, mŕtveho lesa. Potom sa ešte smutnejšie otočil, pozbieral rozhádzané vojsko a vydal sa do najbližšej vesnice ako mu nariadil veliteľ Joshi.

***

„Neboj ... zatiaľ si stále nažive.“ posmešný hlasom prehovorila temnota, a elf to pocítil, pocítil a zasmial sa nad svojou hlúposť, naivitou.

„Aleluja, už som si myslel, že ti to budem musieť povedať osobne .... a to ... hm by bolo tráááápne!“

„Tak to by bolo, ale neviem pre koho.“ povedal elf posmešne.

„Ale, ale ... neviem či si v postavení byť vtipný ...“

„Hovoril si niečo?“

„Ty špina, toto si nemal!“

Celú temnotu zaliali elfove výkriky neľudskej bolesti.

„Nabudúce si dúfam rozmyslíš čo povieš, a teraz, prejdime k veci!“ povedal tvorca ilúzie.

„To je nepravdepodobné ...“ povedal elf ľahostajne.

Tvorca ilúzie už mal pripravené ďalšie kúzlo, ďalšiu urážku, ďalšiu radu, no runy na elfovej ruke zažiarili silným, krvavo červeným svetlom. Lady, v ktorých bol elf uväznený sa s rinčaním rozlomili, a celá temnota sa pomaly začala rúcať. Elf prekonať pocit stuhnutých končatín, bleskovo, síce prekonávajúc neskutočné bolesti, sa vyšvihol na nohy a bez váhania sa rozbehol naprieč skaze. Keď konečne zacítil svoj ciel usmial sa, lišiacky, zúrivo.

Po treťom údere kosti konečne povolili a bolestivo zachrapčali. Po štvrtom už nekládli žiadny odpor, boli vydané na pospas, no elf sa zľutoval. Mág sa pomaly zosunul na kolená, zavzlykal, zanadával a opatrne, nespúšťajúc pohľad z elfa sa začal plaziť po prašnej, vyschnutej zemi. Elf si ho dôkladne, s ľútosťou prezrel. Bol to mladý, krpatý človek oblečený v dlhej čiernej róbe zdobenej bielimy výšivkami. Okrem rozbitého nosa a skoro zlomenej sánky nebol ničím zaujímavý, mal obyčajné hnedé oči a krátke čierne vlasy.

Keď sa odplazil asi na pätnásť metrov od elfa, nepekne, ústami plnými krvi s tromi chýbajúcimi zubami, sa usmial. Elf pochopil, nezaváhal a rozbehol sa jeho smerom. Mág zamrmlal formulu, ruku, ktorou si nepridržiaval zakrvavený nos, namieril na elfa a vypustil ohnivú guľu. Elf zastal, nespravil ani krok, nepohol ani brvou, počkal, trpezlivo počkal kým sa guľa priblíži až k nemu. Potom obidve ruky, zložené v znamení vystrel pred seba, zamrmlal dvojslovnú formulu ... a ohnivá guľa okamžite, bez stopy vyhasla, zmizla. Elf sa spustil ruky a zosunul sa do drepu. Bol v pasci, v nebezpečenstve, v obkľúčení asi desiatich zatiaľ neznámych, ktorých prítomnosť vycítil okamžite ako sa ukrytý neviditeľnosťou priblížili.

Iný by sa v tejto situácií asi zbláznili, boli by vystresovaný, bez plánu, bez možnosti na víťazstvo, bez možnosti na útek, vydaný na pospas smrti. Ale on bol iný, čakal, premýšľal.

Hlavou mu prešlo milión plánov ako prežiť, ako zvíťaziť, ... v ktorých prioritou stále zostával ten prekliaty, na desať metrov vzdialený strom, ktorý ešte stále, s oddanosťou strážil jeho meč a jeho koženú brošňu.

Bol čas, vedel to. Postupne ho zaliala vlna strachu, nasledovaná vlnou eufórie a vlnou adrenalínu.

Pomaly, postupne sa začali objavovať, z ničoho, z temnoty. Elf bol pripravený. Nahmatal malú dýku na lýtku, ktorú bez zaváhania, napriahnutia hodil. S ľahkosťou prešla krkom prvého útočiaceho, vystriekol prúd červenej krvy, a mŕtvy v čiernej róbe padol elfovy k nohám.

Elf nečakal, odrazil sa a špiritom sa vydal po svoj meč. Po dvoch krkoch sa tesne vyhol útoku mečom s ľavej strany a objavenému z pravo uštedril dobre napriahnutý pravý hák. Po ďalších pár krokoch mu z ničoho, dve postavy v čiernom zatarasili cestu. Nezaváhal, prudko sa zastavil, prikrčil a znamením vytvoril tlakovú vlnu. Dvojica sa s krikom zvalila na zem. Elf nečakal, rýchlo ich preskočil, vyhol sa tesnému stretnutiu s mečom a tigrím skokom sa dostal konečne až k svojmu meču. Z ničoho objavené trojica mu zobrala konečne získaný meč a párom kopancov mu zabránila postaviť sa. Potom pocítil ako ho niekto ďalší zo zadu prisadol a pritlačil kolenom. Niekto iný mu zase s boku uštedril ešte pár mantavých kopancov a ďalší sa mu zase nepekne vysmial rovno do tváre. Elf to využil a stále voľnou rukou ho ovalil po tvári. Kosti zachrapčali a na elfovo líce dopadli kvapky krvy. Niekto zanadával, niekto zhíkol a iný ho proste obdaril ďalším kopancom. Keď ho konečne začali zdvíhať, len s ťažkosťami sa udržal na roztrasených, boľavých nohách. Z úst vypľul krv, jazykom si skontroloval počet svojich zubou, zanadával a vyslovil formulu. Niektorý, skúsenejší si to okamžite všimli a chceli mu v tom zabrániť. Nestihli, runy na jeho predlaktí krvavo červene zažiarili, vzduch na okolo sa zhustil, presiakol elfovou energiou. Všetky ruky ho okamžite pustili, a začali sa pomaly vzďaľovať. Elf zastonal, vykríkol a nechal, nech ho obklopená červenkastá aura pohltí. Po pár sekundách, keď nadobudol dostatočné množstvo síl, neskutočnou, diabolskou rýchlosťou sa rozbehol k čiernemu, ktorý zvieral jeho meč.

Čierny keď si uvedomil, že umrie pustil meč, nepochopil ako ale presne do elfovej ruky, potom sa už nestihol ani pohnúť a padol s rozťatým hrdlom. Čierny hneď vedľa neho zhíkol, vytiahol meč z pošvy a rozohnal sa na elfa. Elf útok vybránil a celou piruetou rozťal čierneho napoly. Spoza chrbta zacítil nebezpečenstvo, odskočil a otočil sa útočiacej dvojici tvárou. Vybránil pár presných, nepezbečných útokov, odskočil pred ďalším a ruku, ktorou nedržal elfský meč zložil v znamení. Tlaková vlna bolestivo zhodila jedného z dvojice na tvrdú zem a následne ho k nej mečom a ranou presne do srdca navždy pripútal elf. Druhý zanadával a zaútočil na elfa. Elf ho ľahko vybránil a protiútokom, spodným oblúkom ho zabil.

Červená aura slabla, elf dychčal, sem tam pokropil suchú zem červenou krvou.

Zahasínal ďalší život keď zrazu pocítil koniec, smrť. Zo zadu sa oňho niekto, alebo niečo otrelo, zaliala ho horúčava, následne sa mu zaiskrilo pred očami a v ušiach mu zapískalo.

Padol na kolená z chrbtom celým od krvy. Zosmutnel, smútil kvôli tomu sivému, už aj tak dosť roztrhanému svetru, ktorý mal práve oblečený, svetru, ktorý mu darovala ona, jeho Caileena... Sny mu prerušil náhly, jemný dotyk ktorý dopadol na jeho boľavé rameno.

„Cailee?!“ spýtal sa vzrušene, otáčajúc hlavu.

No namiesto jej milej odpovede, ktorú si želal počuť, na jeho tvár dopadla päsť čierneho. Z úst mu vyprskol prúd červenej krvy a bolestne tvárou dopadol na tvrdú, dnes mimoriadne suchú zem.

2.

Prechádzal alejou skazy. Potichu zanadával a popohnal koňa. Míňal spráchnivené schránky bez života čo sa ani náhodou nepodobali na stromy, a predsa, predsa to stromy boli, stále živé a trpiace, uvrhnuté do nemilosti okolitého sveta, uvrhnuté do kliatby, ktorá tento les zužovala od dávnych vekov, ktorá sa spomínala len v legendách, v legendách, ktorým sa vždy smial, v legendách, ktorých obsah teraz videl na vlastné oči.

Troglerský les, alebo aj les Troglerov, les mŕtvych takto to miesto volali, spomenul si a ďalej sa tým nezaoberal. Zacítil ju. Pre istotu sa úplne aj hlavou pritúlil ku hnedému vraníkovi, veď bol predsa dwarf ,a popohnal ho do rýchleho behu.

***