V ten večer šumeli stromy veľmi hlasno, vietor do ich listov vrážal čoraz mocnejšie, až sa mi zazdalo, že si medzi sebou šepkajú. Suché opadané listy na cestách sa zvíjali a prvé kvapky blížiaceho sa dažďa dopadali na búrlivú hladinu rieky. Raz som tu už bol. Mal som deväť rokov. Bola sobota, 12.10.1985. Chladný upršaný deň, presne ako tento. Jeden z najkrutejších dní. Navždy som prišiel o to, čo som skutočne miloval - svoju matku. Zrejme poslednú bytosť, ktorej na mne záležalo. Na pohrebe sa zišlo asi len desať ľudí. Nablízko mňa stál starý muž. Mal čierny oblek, vyziabnutú tvár a na hlave sa mu črtalo ešte zopár šedivých vlasov. V ten deň po pohrebe ma pozval, aby som sa s ním modlil. Nevedel som sa modliť. Nemal som rád Boha. Starec mi radil, aby som Ho o niečo požiadal. Niečo neobyčajné. Tak som povedal : "Bože, ak ma miluješ, daj mi život."

To bolo prvýkrát, čo som hovoril s Bohom. O pár dní na to starý muž zomrel a ja som Boha už o nič neprosil. Až do toho dňa. Stál som na moste a moje slová boli plné výčitiek. Pristúpil som ku kraju mosta a vyzul som si topánky. Rozhnevaný som ich hodil do vody a prúd ich v okamihu strhol so sebou. Vykríkol som : "Daj mi život!"

Takisto som potom učinil so svojou kravatou a vecami čo som mal postrkané po vačkoch, keď sa v tom na konci mosta zjavila žena.