Bola tmavá noc, v Kamennej Vode už všetci okrem tých, ktorí sa rozhodli bojovať s černokňažníkom ( a toho černokňažníka, ktorého sa to týkalo ) spali spánkom viac či menej spravodlivých. Mio a Rio netrpezlivo čakali na polnoc, hoci si nevedeli ani len predstaviť, čo sa má jej úderom stať. Zjedli už všetky chlebíky a teraz sedeli na rozprestretej deke, ktorú Rio privliekla z domu a nervózne jastrili na všetky strany. Každý tieň vyzeral ako Aisling a každý závan vetra im pripomínal ducha. Ani jeden z nich neprehovoril, pretože hoci mali amulety, mohol by ich niekto začuť. Tá predstava sa im neveľmi páčila. Minula polnoc a nič.

„ Aisling mešká.“ šepla Rio bratovi do ucha.

„ A tvoje zjavenie má tiež meškanie.“ odvetil Mio a pošúchal si stŕpnutú nohu. Už ho to čakanie prestávalo baviť.

„ Pozri!“ vykríkla Rio a vyskočila na rovné nohy. Vody jazera sa začínali pomaly rozostupovať ako keď sa do masla vnárať horúca čepeľ noža a začalo sa z nich pariť. Obklopilo ich množstvo kvapôčok roztrblietaných od mesačného svetla. Keď si ich oči zvykli na všetku tu žiaru a odlesky uvideli pred sebou stáť akúsi paniu v stredných rokoch. Oblečená bola v šatách, ktoré sa už dlhé roky nenosili a hľadela na nich smutným pohľadom. Mio nevládal prehovoriť a Rio sa triasla od vzrušenia, že konečne vidí ozajstného nefalšovaného ducha. Prihovorila sa jej.

„ Pani, prosím vás, my sme vás prišli požiadať o pomoc.“

„ Máte môj mozog? Kde je?“ spýtal sa prízrak dychtivo a priblížil sa k nim. „ Ja som ho stratila, viete? Moja sestra mi ho vzala. Z mojej hlavy. Urobila mi do nej dieru a zobrala si ho.“

„ Ona je šialená aj ako duch.“ pošepkal Mio sestre zjavne ohúrený. Rio smutne prikývla, ale nedala len tak ľahko odradiť.

„ Pani, príde sem jeden veľmi zlý muž a bude od vás niečo chcieť. Vy mu nesmiete splniť o čo vás bude žiadať.“

„ Ja chcem len svoj mozog. Moja sestra je mäsiarka. Tu v meste, viete? Ona ho má. Ona ho predo mnou schovala. Žiarli. Nechce mi ho vrátiť.“

„ No a čo teraz?“ prehodil Mio trochu vyzývavo.

„ Ja neviem.“ priznala Rio a zahryzla si do pery tuho premýšľajúc.

„ No len priznaj, že sme nahratí.“ pobádal ju.

„ Dobre.“ rezignovalo dievča. „ Sme totálne a s konečnou platnosťou nahratí. Myslela som, že, keď ju uvidíme podarí sa nám na niečo prísť.“

„ Myslieť je jedna vec a myslieť efektívne druhá. “

Odrazu sa spoza stromov vynorila postava urasteného muža a čosi hodila na zem priamo pred ducha. Nechutne to špľachlo a neviditeľné dvojčatá ostriekalo spŕškami bahna a špinavej dažďovej vody.

„ Aisling.“ šepla Rio smerom k bratovi, ktorý len mlčky prikývol pričom si nazlostene vytieral z očí zvyšné blato.

„ Som Daveth Raphael Aisling a prinášam ti to, čo tak dlho hľadáš, Mary Oswaldová.“

Duch Mary Oswaldovej sa nečujne pohol vpred s krivým úsmevom na polopriesvitnej tvári, cez ktorú bolo vidieť stromy a mesiacom postriebrenú oblohu za ňou. Deťom napadlo, že sa teší a nahli sa väčšmi dopredu, aby lepšie videli, čo Aisling prízraku hodil. Obrátili sa im žalúdky a Rio takmer omdlela, ale našťastie ju Mio zachytil a v tichosti preplieskal. Na zarosenej tráve ležal mozog, bledasto-ružová hmota popretkávaná maličkými žilkami a pokrytá zaschnutými škvrnami od krvi. Nebol naňho pekný pohľad, ale Mary Oswaldovej to zjavne neprekážalo, pretože ako sa k nemu približovala šialený úsmev mala čoraz širší a širší akoby v nej každým krokom rástla obrovská netušená radosť. Aisling jej vykročil v ústrety a postavil sa medzi ňu a mozog. Duch zastal, mlčky vzpínajúc belostné ruky k oblohe.

„ Najprv mi splň želanie, Mary. Ja som tvoje prianie, teraz splň ty moje tak ako to stojí v knihe tvojho osudu. Táto noc je tvoja. V túto noc a v túto hodinu máš moc v rukách ty, nešťastný bludný duch.“

Krátku chvíľu bolo ticho, Aisling ducha prepaľoval žiadostivým pohľadom a deti sa krčili v tieňoch stromov. Úplne zabudli, že sú neviditeľní, skrývali sa za závesom opadávajúceho lístia a báli sa zasiahnuť.

„ Čo si človek želá? Doniesol mi, čo som si priala, nech vysloví svoje želanie. Čo si človek zlého a chamtivého srdca želá?“ spýtala sa Mary napokon dutým hlasom.

Aisling si odkašľal do nočného ticha a slávnostne prehovoril.

„ Moja moc sa postupne vytráca. Aby som ostal nažive potrebujem knihu majstra Mofrina, duchu Mary Oswaldovej. Pátral som. Dlho som pátral. Hrabal som sa v histórií nášho ľudu, ktorý dnes takmer vyhynul. Za mnohé informácie som musel draho zaplatiť, ale nakoniec som zistil, čo som potreboval. Pred pol storočím istý čarodej hodil do vôd tvojho jazera, Mary, knihu, aby ju ukryl pred takými ako som ja. Starý hlupák. Ukryl ju pred tými, ktorí chápu, že náš druh má ako jediný právo žiť naveky. Kvôli nemu sme takmer vymreli, ale keď sa kniha vráti do mojich rúk všetko sa zmení. Preto ťa žiadam, duchu nešťastnej Mary Oswaldovej, matky zavraždenej Kordélie, vyvolaj knihu z jazera a to, čo ti vzali, ti bude opäť patriť. Tak prisahám pri vodách podsvetnej rieky.“

Mio sa prudko nadýchol.

„ Čo je?“ spýtala sa Rio nervózne.

„ Aisling prisahal pri vodách podsvetnej rieky, pri vodách Styxu.“

„ No a?“ nechápalo dievča.

„ Nerozumieš? Podľa odborníkov na prastarú mytológiu bola prísaha pri Styxe najposvätnejšia z posvätných prísah. Kto ju porušil toho čakal tvrdý trest. Takže buď má Aisling skutočne to, čo duch hľadal, alebo si je príliš istý sám sebou.“

Prízrak sa plavne obrátil chrbtom k Aislingovi a neviditeľným dvojčatám a vydal sa smerom k jazeru, ktoré sa opäť celistvé a nehybné trblietalo pod jasným nebom. Vztiahol jednu priezračnú ruku, z vody čosi vyletelo prudko ako štupeľ vystrelený z fľaše a spadlo to profesorovi Aislingovi priamo k nohám. Bola to kniha, obrovská bychla v tvrdých doskách zdobená zlatým a strieborným lemovaním. Černokňažník po nej dychtivo chňapol a otvoril ju s triumfálnym výrazom na tvári. Dvojčatám sa v srdciach usídlila beznádej. Prišli síce skôr, ale Aisling ich predsa len predbehol a ku knihe Avatar sa dostal ako prvý. Teraz si ju prečíta, nájde svoj rituál a oni budú stratení. Svojím spôsobom sú mŕtvi už teraz. Napriek všetkým amuletom a všetkej neviditeľnosti ich skôr či neskôr vypátra a ... Zrazu sa lesom rozľahol Aislingov výkrik plný sklamania a zloby.

„ Tá kniha je prázdna! Prázdna! Nič v nej nie je! Žiadne strany!“ a v hneve odhodil nepoužiteľné dosky na zem.

„ Oklamala si ma!“ zreval na ducha, triasol sa a šialené oči mu šli vypadnúť z jamôk. Vyzeral viac bláznivo ako obyčajne a deti sa k sebe podvedome pritisli zhrozene zízajúc na svojho učiteľa, ktorý vyzeral, že sa konečne dočista pomiatol.

Mary Oswaldová ho viac nevnímala. Zdalo sa, že splnením svojej úlohy prestala vnímať dianie okolo seba, preletela priamo skrz od zlosti šalejúceho čarodeja a zohla sa k mozgu. Usmievala sa. Nevinný, detský úsmev jej hral na perách. Natiahla ruku a zľahka sa nechutnej masy dotkla. Aisling sa zrazu rozrehotal. Obrátil sa k duchovi a so smiechom povedal

„ Hlupaňa. Ten mozog som vzal dnes večer z bitúnku! Oklamala si ma, Mary Oswaldová! Máš čo si zaslúžiš! Už nikdy sa z jazera nevyslobodíš!“

Duch nešťastnej matky zaúpel ako ranené zviera a s hlasným plesknutím vletel naspäť do vôd jazera, ktoré sa v tom okamihu začalo variť a stúpať z brehov akoby chcelo potopou pohltiť celý svet. Aisling len bez slova mávol kabátom a bol preč. Jednoducho sa vyparil, neostala po ňom ani stopa v tráve. A voda stúpala ďalej. Deti sa dali do šialeného behu, konáre im šľahali do tvárí, v panike vrážali do kmeňov stromov a nízkych v tme takmer neviditeľných kríkov. Mesiac zašiel, tma bola neuveriteľná, ale oni ďalej bežali, no voda ich doháňala ako klbká plaziacich sa hadov. Zrazu ich dva hrubizné konáre udreli do hrudí, vyrazili im dych a strhli im z hrdiel kosákovité amulety neviditeľnosti. V tom okamihu voda prestala stúpať a s tichým syčaním sa dala na ústup. Po chvíľke bola späť v jazere, spútaná brehmi a mĺkvou nocou sa niesol takmer nečujný ženský nárek. Napokon ustal aj ten a les bol zasa taký ako vždy.

„ Čo to malo znamenať?“ spýtal sa Mio sestry a šúchal si hrudník kam ho zasiahol konár.

„ Ona nás uvidela.“ odvetila Rio s dojatím v hlase. “ Uvidela nás a nechcela, aby sme sa utopili.

„ No to bolo od nej neskutočne milé. Škoda, že to celé bolo na nič.“

„ Akože na nič? Aisling knihu predsa nezískal.“ namietla Rio no hneď nato dodala „ Ale určite sa bude snažiť prísť na iný spôsob ako obnoviť svoju moc.“

„ Ale nás sa to už netýka, však? Týmto to pre nás skončilo, že?“

„ No, tým by som si nebola taká istá.“ šepla Rio a trocha nervózne si prechádzala rukou po bruchu. Mio si všimol, že ho má trocha vyduté a temným hlasom s náznakom varovania sa jej spýtal.

„ Prečo si to myslíš?“

„ Pretože, ja som ... vzala tú knihu so sebou.“ Vysvetlila rýchlo a nadvihla pletený sveter, spod ktorého vykĺzla prázdna kniha v koženej väzbe a zostala bezmocne ležať na zemi zmáčaná rannou rosou. Blížilo sa brieždenie.