Žena zahalená v čiernom plášti bežala cez hustý tmavý les držiac vo svojom náručí malého človiečika zavinutého do plachty.

Tienisté koruny stromov tancovali do taktov vetra, ktorý im diktoval pochmúrnu melódiu onej osudnej, krvou posiatej noci. Vo vzduchu sa vznášala trpká príchuť smrti, ktorá si vzala už toľko obetí.

Žena bežala, ako len vládala. Čierny plášť sa jej šúchal po vlhkej tmavej zemi a konáriky sa podlamovali pod ťarchou jej tela. Pod nohami jej šuchotali popadané listy zo stromov, na ktoré dopadalo mesačné svetlo. Ticho noci prehlušil nejasný krik a dupot koní cválajúcich k žene s dieťaťom.

Žena bežala ešte rýchlejšie než predtým. Erdžanie koní bolo počuť čoraz jasnejšie. Odrazu dieťatko začalo mrnčať.

,,Tíško! Musíš byť tíško moja maličká, lebo nás chytia.” zašepkala žena potichu batoľaťu a bežala ešte rýchlejšie.

Zastavila sa, až keď narazila na potemnú ledva viditeľnú jaskyňu. Vlastne to ani nebola jaskyňa, skôr to bola väčšia machom obrastená diera v skale. Tak či tak nemala na výber, pretože muži sa približovali čoraz bližšie.

Rýchlo do nej vliezla. Keď už bola dnu, obrátila sa k východu z jaskyne, uprela svoj pohľad na steny jaskyne a vyriekla: ,,Awerdo!”, načo sa otvor akoby uzavrel a nič nebolo vidieť. Vonku sa ozýval krik mužov: ,,Musíme ich nájsť! Rozdelíme sa. Vy pôjdete tadiaľ a ostatní idú so mnou. Poďme!”

Žena napäto čakala, či si niekto z nich neuvedomí, že v skale bol ešte nedávno malý otvor. Ale nikto si nič nevšimol. Žena si pomaly vydýchla a začala si obzerať jaskyňu. Kedysi, keď bola ešte malá chodievala sa sem so sestrami hrávať. No odvtedy už uplynulo mnoho času a veľa vecí sa zmenilo. Jaskyňa sa však skoro vôbec nezmenila. Stále tam nebolo veľa miesta a nesvietilo tam takmer žiadne svetlo. Zato bola oveľa viac obrastená burinou. Ešte chvíľu spomínala na radostné chvíle a potom sa láskyplne pozrela na malé dievčatko s nádhernými hnedými očkami, ktoré sa tak neuveriteľne podobalo na Izabelu, jej sestru. Potom pozrela na strieborný prívesok ľalie, ktoré malo dievčatko pripnuté okolo krku. Patril Izabele. Bola to tak čerstvá a trpká spomienka. Žene sa zaliali oči slzami smútku, keď si spomenula na jej bolestivú smrť. Utrela si ich a znova sa zahľadela dievčatku do očí.

,,Sľubujem, že ťa odtiaľto dostanem, že ťa dostanem do bezpečia, niekde poriadne ďaleko, aby si nemusela zažiť všetko to zlo.” zašepkala, pričom sa jej do očí vtesnali nové slzy. Po chvíli zadriemala a ruka jej ovisla. Na ruke sa jej hompáľal zlatý okrúhly medailón. V mesačnom svite bolo vidieť lesknúci sa jaspisový kamienok uprostred medailónu, ktorý mal byť ich záchranou.

O pár minút sa žena strhla z driemot, do ktorých tak poľahky upadla. Už tri dni sa riadne nevyspala. Nemohla, pri tom všetkom, čo sa za poslednú dobu udialo. Bola úplne vysilená. Pevnejšie zovrela v ruke medailón, aby jej nespadol na zem. Dieťatko spokojne spinkalo a vonku nebolo nič počuť. Žena pomaly vstala a potom sa obrátila k otvoru a vyriekla: ,,Awerdo!”, načo sa otvor akoby roztvoril a bol rovnaký ako predtým. Hneď začala bežať. Bežala hodnú chvíľu, keď zrazu za sebou začula krik mužov: ,,Tam je!”.

Nato utekala ešte rýchlejšie. V duchu si hovorila, že to už nie je ďaleko. V diali uvidela svoj vytúžený cieľ. Stál tam veľký košatý strom. Teraz bežala tak ako ešte nikdy predtým. Keď pribehla k stromu skríkla:

,,Empleris meritó!”

Hneď nato sa v strome objavila zlatá brána s rôznymi ornamentmi. Namiesto zámky mala otvor v tvare kruhu. Žena tam bleskurýchle vložila medailónik. Brána sa s hrmotom otvorila a žena prekĺzla dnu, pričom so sebou vzala aj medailón. Keď sa chceli dnu dostať aj muži, objavilo sa tam silové pole, ktoré obklopilo bránu po vzatí medailónu a odhodilo ich dva metre dozadu. Darmo kričali, brána sa aj tak za nimi zatvorila.

Na druhej strane brány bola nádherná zelená lúka, cez ktorú sa vinula kľukatá prašná cestička. Práve sa rozvidnievalo, pričom ranné slnečné lúče dopadali na zelenú trávu, pokrytú lúčnymi kvetmi, a na tých zopár, naokolo sa týčiacich stromov. O jeden z nich sa opieral mladý pekný muž.

Žena zalapala po dychu. Nemohla uveriť, že sa jej podarilo utiecť. Ledva stála na nohách. Cítila v nich pálčivú bolesť. Pľúca ju pichali, akoby do nej naraz pomaly vrazili sto nožov.

,,Čo sa stalo?” spustil dychtivo muž, opierajúci sa o neďaleký strom. Očividne ich tam očakával už hodnú chvíľu. V mladej peknej tvári sa mu zračila zmes prekvapenosti, záujmu a neistoty.

,,A kde je Izabela?” ticho sa spýtal muž, skúmavo sa dívajúc na ženu.

,,Izabela s ňou bojovala, no nebola dosť silná. Ona ju.....” hlas sa jej zlomil. V očiach mala nevídanú skrúšenosť. No naraz sa vzchopila. Musela už len kvôli dieťaťu a mužovi. Nesmela si dovoliť nechať sa premôcť svojimi emóciami.

,,Naháňali nás Xanthipini muži. Skoro nás dostali.” pokračovala žena vecným tónom, akoby sa ani nič nestalo. No v srdci ju pichlo pri tej spomienke, akoby do nej ktosi vrazil dýku.

,,Ale to nie je možné! Iba žeby niekto zradil. Neverím, že by to niekto urobil!” vyrazil zo seba muž náhlivo a v očiach sa mu zvláštne zalesklo.

,,Tak začni, lebo oni presne vedeli čas a aj trasu cesty. Vedeli že dnes ideme do Bróceliandského lesa. A to mohli vedieť iba členovia rady! Ale nechápem jednu vec. Oni nevedeli, kde je strom prechodu. Ak nás niekto zradil, prečo im potom nepovedal, ktorý je strom prechodu?” uvažovala nahlas žena.

,,Neviem. Ale nemal by som sa vrátiť a informovať o tom radu?”

,,Nie! Budeme sa držať plánu. A navyše, vieš predsa aké by to bolo nebezpečné. Nielen pre teba, ale hlavne pre nás. Keby ťa chytili a zobrali by ti medailón, mohla by prísť do tohto sveta a zabila by ju.” zavrhla okamžite jeho návrh žena a pozrela na malé dieťa, ktoré malo rok.

,,Ale aj tak! Mali by sa to dozvedieť!” naliehal muž.

,,Nie! Navyše medzi nimi je očividne zradca!” ženou myklo od potláčanej zlosti, načo sa muž strhol.

,,Poďme radšej odtiaľto preč!” povedala smutne žena. Muž zamyslene pozeral do zeme.

,,Si v poriadku?” spýtala sa žena trochu ustarostene.

,,Áno! Len som rozmýšľal, kto to asi tak mohol byť.” vyhŕkol okamžite muž a nato náhlivo dodal: ,,Máš pravdu. Poďme radšej už!“ Nato začal kráčať po kľukatej ceste.

Žena sa usmiala a s dieťaťom v náručí vykročila za mužom v ústrety novému životu, ktorý ich čakal. Aspoň si to myslela!