„Za hradbami doľava, cez les až k jazeru, potom na západ. Za hradbami doľava, cez les až k jazeru, potom na západ...“ opakovala stále dokola. Presne tak, ako ju to učili odmalička, aby si mohla splniť svoj životný údel. Údel, pre ktorý sa narodila, ochranu kráľovského potomka. Bežala čo jej nohy stačili a pritískala si nevinné dieťa k sebe. Celý život počúvala ako raz počas útoku na hrad zachráni kráľovské dieťa. Neverila tým slovám, pretože si nik z kráľovstva už nepamätal kedy niekto posledný krát zaútočil na hrad. Nejaké potýčky na kraji ríše boli samozrejmosťou., ale zaútočiť na samotný hrad? Neslýchané. Nevedela kto alebo čo útočilo. Hneď ako zaznel poplach utekala po svojho zverenca a vydala sa tajnými, precízne vybudovanými chodbami, preč z hradu. Preč z nebezpečenstva. Keď dorazila na kraj hustého tmavého lesa na chvíľu zaváhala. Pred očami mala obrazy svojich priateľov, rodinu, všetkých pri ktorých by mala teraz byť ale nie je. Myslela na všetkých, ktorých už nikdy neuvidí. Slza jej zaschla na líci. Pomaly sa pohla. Cítila ako sa jej pod nohami strácajú kamienky a vystriedala ich úrodná pôda lesa. Utekala rýchlo. Po chvíli však mraky zatienili mesiac a tak nebolo vidieť ani na krok. Vedela, že dnes už ďalej nezájde a tak sa radšej utáborila. Myslela na dieťa, ktoré držala v rukách. Ako nehybne pokojne spalo a netušilo aké zverstvá sa páchajú tam, kde len pred pár hodinami bol jeho domov. Chtiac-nechtiac upadla do spánku aj ona. Zobudila sa až nad ránom na strašný rev nejakej šelmy hlbšie v lese.

„Budem pokojnejšia, keď vyjdem z toho prekliateho lesa.“ pomyslela si. Privinula si dieťa bližšie k sebe a vydala sa naprieč divočinou. Celou cestou sa triasla, jednak od zimy, pretože stromy prepúšťali málo svetla, jednak od strachu pred divou zverou. Cesta bola celkom pokojná až kým sa nezobudil jej zverenec. Kričal. Bol hladný. Aj ona bola hladná ale čo mala robiť, keď navôkol nebolo nič, čo by sa dalo zjesť. V tom zhone ako utekala z hradu zabudla vziať jedlo pre seba a dieťa.

„Musíš vydržať drobec. Zajtra ráno už budeme v susednom hrade pri tvojom strýkovi. Ten ti dá čo len budeš chcieť. Sľubujem.“ Dieťa ako keby rozumelo a trocha sa upokojilo. No nie nadlho. Našťastie už na obed bola na kraji lesa a v diaľke videla trblietať sa jazero. Obrovské, krásne, divé jazero. Objavovalo sa však len po daždi. Najneskôr do dvoch dní vyschlo.

Ako vyšla z lesa ešte raz sa obzrela a zdalo sa jej akoby nejaký obrovský tvor vytrhával stromy z koreňov. Otočila sa a bežala k jazeru. „Dokážem to! Dokážem to!“ Keď však začula bzukot krídel, schovala sa za najbližšiu skalu. Pomaly vystrčila hlavu a uvidela tvory, ktoré boli v ich kraji nebezpečnými predátormi. Boli trikrát väčšie ako ona a ich veľké blanité krídla vydávali bzukotavý zvuk, z ktorého išla zošalieť. Počkala kým nebezpečenstvo pominulo a bežala ďalej. Mala výbornú výdrž. Ešte nikdy nemusela vynaložiť toľko námahy ako dnes a ešte stále vládala. Nevedela odkiaľ sa v nej berie tá sila.

„Možno všetci z nášho druhu majú takú silu.“ Rozmýšľala.

Podvečer už bola pri jazere. Podľa slnka sa ďalej nasmerovala na západ ako ju to učili a rozbehla sa rovno pred seba. Bola už blízko. Cítila to vo vzduchu. Bol to inštinkt, ktorý zdedila. Zrazu vedela, že blízko nej sú jej druhovia. Už ale začala cítiť aj svoje nohy. Malú, otravnú a neúprosnú bolesť, ktorej sa chcela zbaviť. No nemohla. Nemohla predsa prestať teraz, keď je tak blízko cieľa. Po hodine cesty stretla muža, ktorý pracoval na svojom poli. Nasmeroval ju smerom k hradu. Bola síce veľmi unavená, ale pred sebou už videla svoj cieľ. Išla pomaly a pokojne po cestičke smerom k hradu. Keď ju stráže uvideli, pustili ju bez okolkov ďalej. Povedali len: „Konečne ste tu. Poďte ďalej. Ste očakávaní.“

Keď vošla dnu okamžite pribehla iná služobná zobrala jej dieťa a šla ho nakŕmiť. Okolo nej postávali takisto ženy s deťmi. Aj od nich ich tunajšie služobné brali. Spoznala medzi nimi svoje priateľky. Družky, ktoré boli vychované pre ten istý účel ako ona. Utvorili skupinku a dali sa do búrlivej debaty. Ona bola jedna z posledných čo opustila rodný zámok. Zrazu prehovorila kráľovná: „Milé poddané je nám ľúto vašej straty ale ďakujeme že ste zachránili kráľovské deti pred nepriateľmi. Nevieme čo zničilo hrad môjho brata. Práve preto by sme mali byť pripravený a bdieť, lebo také istá skaza môže postihnúť aj nás. Teraz si choďte všetky po dlhej ceste oddýchnuť, ale očakávam od vás, že nám budete slúžiť verne ako predtým svojmu predchádzajúcemu kráľovi.“ Žiadny útok už nikdy neprišiel.

*

*

*

Rozkopli ste niekedy mravenisko? Je úžasné sledovať tú organizovanú trmu-vrmu. Každý vie čo má robiť. Niektoré mravce sa snažia opraviť čo bolo zničené, iné sa postavia útočníkovi na odpor, a niektoré... Niektoré evakuujú vajíčka do bezpečia.