O dievčati z Mesiaca

Úvodné rozprávanie

Astronómovia vám povedia, že Mesiac nie je nič viac a nič menej ako tvrdý kus skaly, kde nemôže žiť žiaden tvor, kde niet vzduchu ani vody.

Jednoducho miesto smrti a všadeprítomného chladu a hluchej prázdnoty.

Ak by ste oslovili človeka žijúceho pred mnohými storočiami pravdepodobne by vám pomedzi prehnité zuby vysvetlil, že Mesiac je oko Boha.

A blázon by o našom spolupútnikovi vyhlásil, že je to obrovský kus guľatého syra, z ktorého niekto v jednom kuse ujedá a potom ho znova múti z mlieka Mliečnej dráhy.

Ale ani astronóm, ani stredoveký človek ani prostý blázonko nemajú pravdu.

Pravdu poznajú len rozprávkari.

Oni vám povedia, že na Mesiaci vôbec nie je tak mŕtvo a smutne, ako sa môže odtiaľto zdola zdať.

Práve naopak.

Pretože tam žije dievča z Mesiaca.

Dievča z Mesiaca nemá meno, tí, ktorí o nej vedia ju volajú prosto Dievča z Mesiaca.

Nikto nevie, kde sa vzalo, odkiaľ prišlo, ale najskôr tu bolo odjakživa.

A prečo?

Lebo prináša ľuďom sny a ľudia snívajú snáď už od samého počiatku sveta.

Každý deň, keď sa zotmie a na mestá a dediny zaľahne noc vo svojom ťažkom plášti, schádza Dievča z Mesiaca po perleťovom chodníku dolu na Zem a kľúčovými dierkami vstupuje do našich príbytkov.

Keby ste niekedy okolo polnoci, práve vtedy, keď veľké kostolné zvony dvanásty krát odbijú otvorili oči, možno by ste ju uvideli ako nad vami stojí v striebornej sukničke a svetríku z inovate, v jednej ruke strieborný flakón a v druhej čierna palička.

Nemajte strach, nezľakli by ste sa.

Mysleli by ste, že je to len ďalší sen.

Predtým ako Dievča z Mesiaca vstúpi do spáčovej izby, nájde si jeho meno na dlhom bielom pergamene, ktorý vyzerá asi nejako takto

Alenka Pelerínová – dnes pomáhala chromej babičke.

K takémuto dievčatku potom ona pristúpi so širokým úsmevom na pehavej tvári ( jej pehy sú tiež strieborné a podobajú sa drobným chvejúcim sa muškám, alebo vločkám snehu ), odzátkuje fľaštičku a do očí spiacej kvapne zopár kvapôčok z jej obsahu.

Toto je Voda pekných snov a vďaka nej máme príjemný spánok a dobré sny.

No keď si Dievča z Mesiaca prečíta na svojom zozname čosi takéto

Denis Tekvička – natrel svoje morča na ružovo a hral sa, že je to lopta

zamračí sa, vytiahne malú čiernu paličku a položí ju spáčovi na brucho.

Vtedy sú naše sny ťaživé, zlé a my máme pocit, akoby sme zjedli dačo ťažké, alebo akoby nám v žalúdku ležalo čosi ako kameň.

Taká je práca Dievčaťa z Mesiaca.

Príbeh o Vode pekných snov

Jedného dňa sa Dievča z Mesiaca prebudilo z ďalšieho bezsenného spánku a chvíľu len tak ležalo vo svojej veľkej baldachýnovej posteli.

Ako každé ráno, aj dnes ľutovalo, že ono snívať nemôže.

„ Ach, ako rada by som aspoň raz zažila aké to je mať sen. Som tá, kto roznáša ľuďom dolu na Zemi sny a predsa mne nie je dovolené snívať.“

Po chvíli ju tieto nepríjemné myšlienky prešli, rezko vyskočila z postele a otvorila dokorán mozaikové okno.

Hlboko pod ňou, na úpätí mramorovej veže, ktorá bola jej domovom sa prevaľovali rôznofarebné oblaky ako kúsky cukrovej vaty a knísali sa tam konáre strieborných stromov a kríkov.

Obloha bola svetlomodrá, svetlejšia než tu dolu a spoza neďalekého kopca sa začala pomaly vynárať Zem, podobná modrozelenej vianočnej guli.

Dievča z Mesiaca sa zhlboka nadýchlo a zbehlo dolu spievajúcim schodiskom ( dnes trilkovalo úryvky z Mozartovej Figarovej svadby ) na raňajky.

Nevšimla si rýchly fialový chumáčik, ktorý sa krátko predtým mihol popred jej okno.

A asi by naň nedbala, ani keby si ho bola všimla.

Okrídlené ovečky v túto hodinu lietajúce popred jej okno neboli ničím výnimočným.

Každý deň v kŕdľoch smerovali v ústrety Zemi a navštevovali ľudí, ktorým je zaťažko zaspať.

Potom im lietajú, skackajú a pobiehajú pred očami, čo je veľmi zábavné a upokojujúce zároveň a človek trpiaci nespavosťou napokon vždy usne.

No a jedna takáto ovečka, vlastne baránok, lebo to bol chlapec, najmenší a najmladší zo svojho kŕdľa počul, čo trápilo Dievča z Mesiaca.

Jeho srsť mala farbu levandule a z chrbta mu vyrastali biele krídla asi také aké majú sovy.

On ich ešte nevedel celkom dobre ovládať, boli veľké a nemotorné a náš baranček prišiel na svet len včera a nemal čas sa naučiť dokonale lietať.

Keď počul ako Dievča z Mesiaca smúti, že nemôže snívať prišlo mu ho ľúto, odtrhol sa od svojej rodiny a vletel Dievčaťu z Mesiaca do izby.

Bol pevne rozhodnutý jej pomôcť, no rozhodol sa, že počká kým ona odíde za svojou prácou.

Keď bude preč, určite niečo vymyslí.

Schoval sa preto pod posteľ a čušal tam ako voš pod chrastou, takže si ho Dievča z Mesiaca nevšimlo, keď sa prišlo do izby preobliecť z alabastrovej nočnej košieľky do sukne a svetríka.

Nič iné nenosila, jej skrine vykladané polovičkami mušlí boli plné rovnakých strieborných skladaných sukničiek, rovnakých svetríkov, rovnakých bielych podkolienok a rovnakých topánok vyrobených z rannej rosy.

Dievča z Mesiaca sa rýchlo oblieklo, vzalo z nočného stolíka flakón s Vodou pekných snov i paličku a s rozbehom vyskočilo z okna.

Dvakrát mávlo krídlami ( áno, Dievča z Mesiaca má na chrbte krídla, ktoré s neponášajú ani na vtáčie, ani motýlie ani nijaké iné aké vídať u nás na Zemi, lebo ich tkajú križiaky z opačnej strany Mesiaca a tie majú svoje fígle ) a pristála na perleťovom chodníku, tom istom, ktorý kreslí Mesiac na vodnej hladine a rozbehla sa po ňom smerom nadol.

Naša planéta sa teraz podobala veľkému zelenomodrému koláču, trocha sa nakláňala na jednu stranu a práve na nej vládla svojou čiernou rukou noc.

Dievča z Mesiaca pridalo do kroku.

Nesmie prísť neskoro.

Bohvie, čo by z toho bolo, keby sa tak stalo.

Niektorí tvrdia, že by na sto percent došlo ku koncu sveta, ale takí ľudia pravdepodobne preháňajú, alebo nemajú čisté svedomie a vo všetkom vidia katastrofu.

Zatiaľ čo Dievča z Mesiaca bežalo po mesačnom chodníku a spod nôh jej vyletovali ľadové íverčeky ( úlomky mesačnej žiary ) malý baranček opatrne vyliezol spod baldachýnovej postele a vydal sa skúmať mramorovú vežu.

Bola nesmierne veľká a plná navlas podobných izieb s baldachýnovými posteľami, točitých sklenených schodíšť, ktoré lahodne spievali, keď po nich tľapkal mäkučkými kopýtkami, plné dvier, ktoré nešlo otvoriť, dverí bez kľučiek, okien a krištáľových zábradlí.

Baránkovi sa z toho všetkého začala krútiť hlava.

Pochopil, že dokonale zablúdil.

Bezradne si sadol na jeden zo schodov a dal sa do plaču.

Vtedy k nemu ten schod prehovoril mäkkým spevavým hlasom.

„ Čo sa ti stalo, malý baranček? Prečo tak usedavo nariekaš akoby ti malo srdce puknúť?“

Baranček fikol, z nosa mu padli dve slzy a rozhovoril sa.

„ .......... a teraz som sa stratil. Nielenže nepomôžem Dievčaťu z Mesiaca, ale už ani nikdy neuvidím svojich bratov a sestričky.“

a od sebaľútosti sa rozplakal ešte väčšmi.

Schod mlčal, akoby rozmýšľal.

Potom sa rýchlo rozrečnil.

„ To je jednoduché.“ riekol schod dobrosrdečne. „ Musíš ísť stále nadol, dolu a dolu po tomto schodisku. Neodbočuj ani vpravo ani vľavo, ani sa nevracaj, lebo sa stratíš a už ťa viac nik nenájde. Keď prídeš na koniec cesty objaví sa pred tebou veľká čierna brána. Dá ti hádanku a ak odpovieš správne otvorí sa a ty budeš môcť vstúpiť dnu. Bude tam tma ako vo vreci, ale ty sa neboj len zatlieskaj, tma sa zľakne, odletí a ty zistíš, že veľkou čiernou bránou si prešiel do pivnice. Priamo pred sebou uvidíš veľký sud a naľavo od neho truhlicu plnú flakónikov, to už budeš vedieť, čo treba, len si dávať pozor, aby si do nich nepadol, sud i truhlica sú bezodné.

Ale na jednu vec nesmieš zabudnúť. V tom sude je obyčajná dažďová voda a moc dávať dobré sny získa jediným spôsobom. Musíš ju pošibať čiernou paličkou a tri razy za sebou povedať – Arom ku mne, ku mne Arom. Potom si s tou vodou rob, čo chceš, bude kúzelná.“

Baranček bol nadšený a pýtal sa, čo za to schod chce od neho za dobrú radu.

„ Nič, môj milý, baránok. Len jeden sľub.“

„ Čokoľvek.“ Sľúbil vďačný baranček.

„ Ak ťa o niečo v budúcnosti požiadam, splníš mi to nech by to hocičo bolo.“

A baranček prisahal. S novým elánom sa rozbehol dolu schodmi, občas letel, občas len tak skákal z jedného hudobného schodu na druhý, cesta mu takto rýchlo ubehla a ani sa nenazdal a stál pred Veľkou čiernou bránou. V porovnaní so všetkým tým svetlom, striebornou žiarou a krištáľovým jasom, aký vládol v mramorovej veži i mimo nej, pôsobila brána skutočne hrozivo a budila rešpekt. Baranček sa zarazil a nebolo mu veru všetko jedno, keď sa znenazdajky ozval dutý hlas.

„ Prečo si prišiel?“ pýtala sa brána.

Baranček trasúcim sa hláskom jachtavo odvetil.

„ Rád b...by som tro..trocha Vody, ... k..ktorá dáva .. do..dobré sny.“

„ Musíš odpovedať správne na moju otázku. Kto odvetí nesprávne, zmýli si cestu späť, je naveky vekov stratený v podzemí mramorovej veže, nech by sa kamkoľvek vydal, len pri mne skončí a napokon zošalie. Ešte sa môžeš vrátiť, no po mojej hádanke nebude cesty späť.“

Znelo to strašne, ale baranček sa nedal odhovoriť od svojho úmyslu. Dievča z Mesiaca musí vedieť, aké to je snívať. Nie je predsa spravodlivé, že tá, ktorá dáva sny ostatným je sama o ne ochudobnená. Preto požiadal Bránu, aby vyslovila svoju hádanku a dúfal, že ju bude vedieť zodpovedať. Brána vydala zvuk podobný odkašľaniu a spustila.

„ Putuje, hoci nevie kam, kráča, hoci nemá nôh, na cestu si svieti, hoci nedrží lampáš ani sviecu, raz z jedného kusa je jeho telo, inokedy ho niet. Čo to je?“

Baránka oblial studený pot. A je to tu. Nevie odpovedať, ani len netuší, čo by to malo byť. kto putuje hoci nevie kam? A že nemá nohy? Čo je to za nezmysel? Zrazu pocítil ako mu čosi sedí na ramene. Pavúk, presnejšie pavúčica, celá modrá s jagavými očkami sa spustila zo stropu a šepla baránkovi do ucha.

„ To je predsa Mesiac, ty hlupáčik.“ A hneď sa stratila v šere, ktoré vládlo okolo Veľkej Brány.

„ No?“ ozval sa bránin hlas netrpezlivo.

„ Mesiac?“ hlesol nesmelo baranček, predsa len si nebol celkom istý.

„ Správne.“ Zahrmeli dvere a s uši trhajúcim vrzgotom sa otvorili dokorán.

Baránok vletel dnu, tlesol a tma, ktorá tam doposiaľ vládla od ľaku zapišťala ako pristúpená myš a odlietla. Časť z nej sa ukryla v dierach po potkanoch a mesačných salamadroch, časť z nej vsiakla do stien a ďalšia časť, tá, čo najdlhšie váhala, celá vydesená po ceste vybuchla a ako čierny mak sa rozsypala po podlahe.

Baranček si to nevšímal, celkom ho zaujal obrovský sud plný temnomodrej tekutiny. Napravo od neho uzrel stôl prikrytý šarlátovým súknom a na ňom sa vŕšili kopy čiernych paličiek. Jednu si vzal do papule, ťarbavo vzlietol a pošibal vodu so slovami, aké ho naučil milý schod. No čosi nebolo v poriadku. Voda pekných snov zasyčala, začala vrieť a rýchlo sa meniť na hustú bielu paru, ktorej bolo po chvíli všade plno a baranček si nevidel ani len nos medzi očami. Keď sa miestnosť ako tak vyčistila, baranček s hrôzou zistil, že všetka voda je preč. Namiesto toho, aby sa stala čarovnou, zmizla a teraz nielen Dievča z Mesiaca, ale nikto na svete nebude môcť snívať.

„ Čo som to spravil? Prečo som len počúval ten hlúpy schod?“ nariekal baránok. Veru, nie všetky schody sú milé a predovšetkým nie sú dobré a nápomocné tie, ktoré sú trináste v poradí. Každý trinásty schod má nečisté úmysly, je pomstychtivý a najšťastnejší je, keď sa oň ktosi potkne prípadne sa na ňom pošmykne. Trinásty schod je jednoducho protivák a baránok mal tú smolu, že si sadol a dal sa do rečí práve s takýmto schodom. Keby si sadol na dvanásty, alebo na jedenásty nič by sa nebolo stalo, ale čo sa prihodilo už sa nedá zmeniť.

Medzitým sa Dievča z Mesiaca vrátilo oblokom do svojej izby unavené po celodennej ( pre nás celonočnej ) práci, keď tu ktosi zaklopal na jej okno. Bola to baránkova utrápená matka a prosila Dievča z Mesiaca, aby jej pomohlo nájsť synčeka, ktorý sa stratil práve vtedy, keď kŕdeľ míňal vežu. Dievča z Mesiaca plačúcu ovečku ubezpečovala, že ho nájde.

„ Určite nebude ďaleko. Neplačte už.“ Ale ovečka sa nedala utíšiť.

„ Vy ho nepoznáte tak ako ja. Je to nezbedník, šijú s ním všetci čerti. Ja neviem čo si s ním počnem.“

Dievča z Mesiaca sa obrátilo k baldachýnovej posteli, dotklo sa bledou rúčkou vyrezávaného oka na hlavníku a spýtalo sa.

„ Vševidiace oko mramorovej veže, nevidelo si malého okrídleného baránka?“

Oko, dosiaľ pevne zatvorené sa otvorilo dokorán a šeplo.

„ V pivnici hlboko a ďaleko, plače pri studnici s odhaleným dnom.“ a hneď sa zatvorilo. Dievča z Mesiaca vybehlo z izby a zmierilo do podzemia, cestou sa ešte zastavilo v jednej z kuchýň a prikázalo vysokej a chudej metle, ktorá tam bola hlavnou kuchárkou, aby úbohej ovečke zaniesla trocha horúcej čokolády a ostala pri nej kým sa nevráti aj s jej synom. Metla zamrmlala.

„ Darmo sa unúvať.“ Ale napokon si predsa len odviazala zásteru, naliala do drobnej šálky pariacu sa čokoládu a vydala sa skackať na jednej nohe hore schodmi do izby Dievčaťa z Mesiaca. Pritom si neodpustila poznámku.

„ A to všetko pre jednu z tých chlpatých gulí.“ No keď uvidela smutnú ovečku predsa len sa opanovala a bola k nej láskavá ako to len metly dokážu. Dievča z Mesiaca medzitým dorazilo k Veľkej čiernej bráne, ktorú našlo otvorenú dokorán. Vošla opatrne dnu a tu sa jej čosi zakvačilo do členkov a vydávalo to plačlivé a kvílivé zvuky. Medzi nimi sa dali rozoznať slová ako Ja som nechcel, Nevedel som, Je mi to ľúto.

„ Baranček, čo sa tu stalo? A kde je voda dobrých snov?“ Hlas Dievčaťa z Mesiaca neznel nahnevane, preto sa baránok osmelil a všetko jej porozprával. Dievča z Mesiaca sa zamračil.

„ To bolo od trinásteho schoda veľmi nepekné. Zaslúži si trest. Týždeň ho neumyjeme a mesiac nedostane svoju dávku leštidla z mesačnej lávy. Som si istá, že to ho naučí.“

„ A čo voda?“ spýtal sa baránok a trasúcim sa kopýtkom si utrel posledné slzy, ktoré sa mu ešte chveli na mihalniciach.

„ Neboj sa. Kúzlom si síce vodu premenil na kúdole nočných môr, ale tie bez ľudí, na ktorých by sa mohli živiť, dlho nevydržia. Vidíš, tá hrozivá tmavá para je už takmer preč. Baránkovi z oka vyhŕkla slza úľavy a rozosmial sa. odrazu prekvapene zhíkol. Neveril vlastným očiam, Sud, veľký ako bazén bol odrazu plný ako predtým, bez toho, aby ho ktokoľvek doplnil, len tak sám od seba.

„ Nechápeš?“ spýtalo sa Dievča z Mesiaca. „ Voda dobrých snov, paličky, flakóny, kým som tu ja to všetko bude jestvovať, pretože všetky tieto veci sú rovnako mojou súčasťou ako som ja ich.“

Baránok sa len usmieval, bol príliš malý aby porozumel. Dievča z Mesiaca vzalo barančeka na ruky, lebo bol svojím dobrodružstvom celý ukonaný a zaspal a spolu sa vrátili do jej izby. Ovečka, baránkova matka bola preč a metla-kuchárka stála uprostred izby a po starom dreve jej stekali slzy veľké ako perly.

„ Čo sa stalo?“ hleslo Dievča z Mesiaca a položila barančeka do perín svojej postele.

„ Had .. had zatmenia. Kŕdeľ tej ovečky sa práve vracal, letel okolo tohto okna a ona len na okamih vyletela, aby ich privítala, len na chvíľu, na sekundičku to bolo, prisahám, že nie viac a ... odrazu sa na oblohe zjavil On.“

„ Had zatmenia? Dnes nastať nemalo.“ Prerušilo ju Dievča z Mesiaca, ale metla pokračovala, slzy jej ďalej tiekli a pod ich prúdom sa v jej dreve otvárali čím ďalej tým širšie pukliny.

„ On ich zhltol. Celý kŕdeľ .... Povedal, že .. že je hladný a vycítil, že nie ste nablízku ... ja neviem, ako .. ako sa to mohol dozvedieť ... no ... to povedal a oni ... už boli v ňom. Na jeden šup. Zožral ich! Všetky tie malé veselé hlúpučké ovečky ... už ich nieto. A ja som nemohla urobiť nič!“ skríkla metla a rozletela sa na tisíc kúskov. Bola naozaj veľmi stará. A práchnivá.

Dievča z Mesiaca si smutne ľahlo na posteľ k spiacemu baránkovi, ktorý sa tak nešťastne stal z minúty na minútu sirotou, zaborilo studenú, bledú tvár do jeho teplučkej vlny a zašepkalo mu do ucha.

„ Ostaneš u mňa. Budeš bývať v mramorovej veži a tvoje meno bude Sník, lebo teraz ti len sny budú dávať nádej, že sa ešte niekedy so svojou rodinou stretneš a že sa ja raz dozviem, aké to je snívať.“