Vietor sa preháňal chladnými, opustenými ulicami ulicami. Nadvihoval odpadky, jemne sa pohrával s listami na stromoch, a ten istý vietor nežne strapatil dlhé jemne zvlnené zlaté vlasy veľmi peknej ženy. Oči mala farby rozvíreného mora, úsmev ako porcelánová bábika, bola neprirodzene bledá, ale ani to jej na krásne neubralo. Opierala sa o starú, napoly zničenú budovu a čakala na niečo. Zrazu,z ničoho nič, sa pred ňou objavil človek na ktorého asi čakala, lebo dokonale pery sa jej roztiahli v úprimnom, ale chladnom úsmeve. Ale inak na príchod toho človeka nereagovala. Nič nepovedala, nezmenila polohu, len sa mu intenzívne pozerala do očí. A on tiež nijako nezareagoval. Len sa proste zjavil a ostál stáť. Dlhé rovné čierne vlasy mu splývali po bokoch úzkej tváre, mal oblečený dlhý čierny plášť zopnutý pod krkom striebornou sponou, ktorý sa na boku trošku vydúval, akoby tam mal niečo ukryté. Z prenikavo zelených oči sršal hnev, sklamanie, nekonečná bolesť a ešte niečo... čo sa nedalo pomenovať. No aj napriek tomu, bol ako dokonalá blondína, veľmi pekný.

"Ty si to po celý čas vedela!", zreval na blondínku, "celý čas si to vedela a nič si nepovedala! Vedel som, že si suka, ale až takáto...!" Zdalo sa, že ani toto krásnu ženu nevyviedlo z miery, stále sa rovnako usmievala.

"Ale, ale Phonexies, vedel si akú mám pre teba slabosť, a nemohol si očakávať, že ja sa ťa len tak vzdám... A Erwie nám iba stála v ceste našej lásky..." blondínka sa posmešne uškrnula.

Muž, ktorý sa volal Phonexies, stisol pery tak silno, až mu na nich vyskočili kvapky krvi: "Našej lásky? To čo medzi nami bolo, nebola láska! To bola tvoja posadnutosť a moja hlúposť Niberien! A k tomu to bolo tak dávno! Prečo si vlastne nič neurobila?! Z pomsty?"

"O nie, môj najdrahší Phonexies, ja som práve že urobila... keď už vieš začiatok, mal by si vedieť aj koniec! To ja som podstrčila dôkazy, aby Rada zabila Erwie! To ja som to spôsobila! Aby si to pochopil bolesť akú si ty spôsobil mne!" No v Niberieninom hlase nebolo cítiť ani štipku bolesti, len túžbu po pomste. Zato Phonexies vyzeral ako človek ktorý nevie čomu má veriť, prečo má žiť. Vyzeral ako na pokraji šialenstva, zelené oči sa mu leskli slzami.

" A čo je s synom? Čo sa stalo s mojim synom?!?" Teraz už Phonexies úplne vrieskal. "Vráť mi môjho syna!" A vrhol k nej spaľujúci pohľad zelených očí. Stena polorozpadnutého domu zrazu začala horieť, a Niberien tam nebola.

Stála za ním, a znova sa posmievačne usmievala. "Myslíš že ma porazíš? Myslíš, že tvoj spravodlivý hnev a bolesť zo straty na to stačia? Nedokázal si to ani minule ani teraz nedokážeš!" Nevedno odkiaľ, zrazu držala v ruke dlhý, ostrý meč trblietajúcej sa striebornej farby so zelenou rukoväťou, ktorý síce vyzeral nádherne, no zároveň veľmi zlovestne, taký stvorený na zabíjanie, ktorý už isto ochutnal krv mnohých ľudí.

„Och... Ty si ho získala...“, Phonexies dlhú chvíľu pozeral na meč s otvorenými ustami, akoby zabudol, prečo je tu. Niberien sa hlasno rozkošne zasmiala, a v tom momente nastala tma, akoby nebolo popoludnie, ale neskorá noc, slnko zhaslo a nebolo vidieť ani na krok.

"Niberien, za to ťa zabijem, mne nikdy neujdeš, predo mnou sa nemáš kde schovať! Ja už nemám čo stratiť, ale ty stratíš všetko!" kričal Phonexies. Zrazu nastalo svetlo, a Niberien tam už nebola. Phonexies si klakol do prachu a začal vzlykať. Zase zlyhal... Stratil tú na ktorej mu najviac záležalo aj syna. Ohnivým pohľadom zelených očí zapálil všetko okolo seba a zmizol...