Preberá ma zvláštny, suchý pocit v ústach. Chvíľu uvažujem, kde som sa tento krát zobudil a prečo ma ešte neotravuje zvuk budíka alebo telefónu. Uvedomil som si, že ležím hlavou dole a tŕpne mi tvár. Pokúšam sa obrátiť kvôli pohodliu a predĺženiu letargickej fázy zobúdzania, vzápätí však zisťujem, že to má presne opačný účinok. Ako v mexickej vlne sa začína ozývať bolesť zo všetkých častí tela. Vyjde zo mňa ťažké "whaow". Precitnutie je neodvratné. Pokus o jemný posun tváre zastaví nesúrodá, tvrdá nepoddajná hmota. Jej ostré výčnelky ma konečne prinútia otvoriť oči.

Prvé ranné obrazy sa niekedy nesú v ľahkom opare. Sú po okrajoch skreslené a nespojité. Toto nie je môj prípad. Ostré, žiarivé žlté svetlo sa vtiera veľmi hlboko a prinúti ma sliepňať ďalšie dve minúty. Uvedomujem si, že kľačím na kolenách v neznámom priestore v neuveriteľnom ticho, aké si nepamätám od detských čias . Každý kúsok tela sa dožaduje pozornosti a vysiela pálivý pocit. Nemôžem poriadne otvoriť oči ani sa poriadne pohnúť. Mozgové centrum vydáva prvý logický pokyn, schúliť sa do klbka. V polovici pohybu ma však zastavuje nový pokyn na obrat vľavo. Tento uhol zabezpečuje dostatočné krytie pre oči pred priamym osvetlením. Z plynúceho obrazu začínam pomaly rekognoskovať plochý terén púštneho typu. Ešte stále kľačím na zvetranom pieskovci vedľa divného kaktusu. Napadá ma, že je to môj prvý kaktus naživo mimo botanickej. Nečakaný záver ma dostáva na nohy. Pochabosť tohto prudkého činu mi však vzápätí pripomína ostrá bolesť v pravom stehne. Zvalím sa na chrbát a znova pretočím vľavo. Letmý pohľad naznačuje nečakané nedostatky v mojom šate. Jasné, v púšti asi nebudem mať na sebe obľúbené flanelové pyžamo, prečo je však ten skafander taký potrhaný...

Preboha, ten zablúdený meteor! Tomu sa nedalo vyhnúť. Ja ešte žijem? Bože, žiaden výcvik ma nepripravil na situáciu, že mi cestu skríži skala veľkosti televíznej veže. Tomu sa nedalo vyhnúť, len čakať na následky...OK, kľud, žiješ. Aspoň to tak vyzerá, inak by ťa nič nebolelo. 360° rozhľad v obrátke veľa informácií nedodal. Žltá, nehostinná piesková krajina, kam oko dovidelo. Nič, absolútne nič z toho, ako som sa sem dostal. To nie je možné, niekto alebo niečo ma muselo dostať na Zem a nemohol som prespať celú cestu. Ani pri najhlbších hybernáciách to nie je celkom bez občasných spomienok sa nudu. Jedine, že by ...nie, to nie je možné, nie bez prieskumu atmosféry, neverím. Hlúposť, to by som nemohol prežiť. Nemohol som jednoducho spadnúť na tú planétu a prebrať sa na nej bez len tak, bez ničoho. Kde je môj prieskumník? Jasná blbosť. Samozrejme. Veď keby som sa ocitol na EST-128, tak na mňa svietia tri slnká...do čerta, čo teraz?

Dobre, môžem dýchať, fajn. Základ by sme mali. Zásoby? Kde mám prieskumníka? Najbližších desať minút sa potácam do kruhu a snažím sa nájsť aspoň malú trosku z mojej malej prieskumnej rakety. Nič, absolútne nič. Je možné, že by som po páde hystericky, bez vedomia bežal do odpadnutia preč od vraku? Nevie, ešte som takú situáciu nezažil. Do čerta, prečo nikoho nenapadlo simulovať takúto situáciu. Zakaždým to skončilo virtuálnou smrťou. Aha, chápem, nemal som to prežiť. Je to nepravdepodobné a sprosté, že? Čo teraz? Idem, mhm, na východ. Lenže kde to pri tých troch slnkách je? No, ak tu niekto alebo niečo žije, smerom k slnku to nebude. Radšej na sever. Už teraz mi je horúco ako v saune. Príznačné, však! A tak sa ťahám preč, hádam to na niečo bude . V piesku je každý krok ako desať drepov. Nejaký výdrž mám, ale neviem určiť, či sa borím minútu alebo desať. Nie, určite to už bude hodina. Už si musím oddýchnuť, najlepšie niekde do tieňa. Bože, keď si ma nechal nažive, je to preto, aby som sa uškvaril na tejto pieskovej placke? Padám tvárou dole, v poslednej chvíli je stihnem odvrátiť, aby som mohol aspoň dýchať. Nevládzem. Viem, mal by sa premôcť, ale nechce sa mi. Som príliš vyčerpaný, vyschnutý a dobitý. Keby aspoň tá páľava na chvíľu povolila.

Zdá sami to alebo už ma telo klame? Zašla za obzor aspoň jedna žeravá guľa? Nie, ten tieň sa pohybuje. Druhýkrát dnes s námahou otváram oči. Zorné pole pretína obrovská ostrá tmavá čepeľ na piesku zakončená plochým tvarom obráteného taniera. Zvláštne, vďaka tomu tanieriku sa nepreborí a zároveň umožňuje ľahký pohyb na piesku. Presne tak, v tomto okamžiku sa k nej postaví druhá takáto noha a prvá sa presunie vedľa mňa...