Nevedel som, ako a kedy som umrel. Netušil som, aký som starý, nepoznám svoju rodinu. Vraj nebo a peklo... Pche. Nič také neexistuje, po smrti prichádza další život... Nič viac. Akurát je rozdiel v tom, že tento život je v inom svete, a na to čo bolo predtým... si nespomínate... Oba svety majú ale niečo spoločné... Pozná to každý z nás. Živý či mŕtvy. Nik to ale nikdy nevidel. No každý vie, že to existuje... Niekde... Niekedy...

Tu, v Spoločenstve duší, plynie čas inak ako v reálnom svete. Plynie pomaly. Človek, teda skôr duša, tu má mnoho času na premýšľanie. A preto spravidla premýšľa len málokto a málokedy... Má to svoje výhody. Tí, ktorá premýšľajú, sa ľahko vypracujú medzi touto zberbou na vysoké miesta. Niektorým to ale nestačí, ťahajú ešte vyššie. Som jeden z nich. Nie vždy tomu tak ale bolo... Som Anullein Domenus, kedysi normálny obyvateľ reálneho sveta, neskôr (po smrti) Spoločenstva duší. Dnes...

Všetko začalo pred 132 rokmi, tu v Soul Society. Miesto, kam chodia duše mŕtvych sa nazýva Rukongai. Je to niečo ako geto, s tým rozdielom, že nemá hranice, nikde nekončí a okolo neho nie je nič. Nekonečné geto. Je to k posraniu, to vám poviem... Soul Society sa delí na dve časti. Prvá, Rukongai, a druhá, Seireitei. To je tá zaujímavejšia časť, o ktorej nemá 98% obyvateľov Rukongai ani šajnu. Ešta snáď dodám, že Rukongai má 320 dištriktov, delených na 4 časti, Severný, Východný, Západný a Južný Rukongai. Každá má 80 dištriktov (prekvapujúce...) a spolu tu žije toľko duší, že ich nik ani len neskúšal porátať. Načo, každý deň pribudne milión ďalších... V to ráno, kedy to všetko začalo, som mal dohodnutý s priateľmi malý výlet do dištriktu 138 (ja sám som bol zo 135). Ráno som vstal, obliekol som sa, pozrel do zrkadla (čo som neskôr oľutoval) a utekal na miesto stretnutia. Deň bol krásny, bolo príjemne teplo. Tešili sme sa na perfektnú cestu. Moji priatelia, Miru Aishida, Sabah Akurab a krásna čiernovláska Gabriela Otužnicová zbalili nejaké veci, ktoré sa vraj môžu hodiť, a vyrazili sme. Prísť sme tam mali voľakedy večer, tesne pred zotmením, a domov sme sa chceli vrátiť o tri-štyri dni. Možno. V tomto svete nebolo isté nič...

O pár hodín sme prekročili hranice nášho dištriktu, a ocitli sa v 136. Nezmenilo sa nič. Vôbec nič. Boli sme spokojní, bavili sme sa, bolo nám spolu fajn, akurát Gabriela bola pomerne vyčerpaná, tak sme sa rozhodli sadnúť k rieke a oddýchnuť si. Zhodou okolností pri frekventovanej ceste. A presne tam sa to stalo... Ak čakáte výchuch, nedočkáte sa. No prúser to bol aj tak poriadny. Ako sme tam tak sedeli a smiali sa, uvedomili sme si (teda presnejšie, Sabah si uvedomil), že ruch okolo nás nezvyčajne utíchol. Ľudia sa rozostúpili do radov okolo cesty, akoby niekomu uvoľnovali miesto. A skutočne... Niečo sa blížilo. Niekto... Vtedy som o nich nevedel a nevedel o nich nik, ale... Nevidel som ho... Cítil som ho. Strašnú silu, tlak vnútry mojej osoby. Strašný, silný tlak. Šlo ma roztrhnúť... Moc si nepamätám, len to, ako som zazrel snehovo biele vlasy a rovnako biely plášť. Potom sa so mnou celý Rukongai pretočil. Našiel som sa v náručí toho snehového plášťa. Hľadeli na mňa staré a múdre oči, plné nehy a rodičovskej lásky. Vtedy som si to uvedomil... To on vo mne spôsobil ten tlak ! A uvedomil som si ešte niečo... Niečo neznáme. Hlas v mojom vnútry mi vravel, že kedysi dávno, keď som žil, som tento pocit poznal. Nevedel som ho pomenovať, cítil som ho prvý krát. No on odpoveď poznal, a naotáľal s ňou... Akonáhle zistil, že je mi lepšie, posadil ma vedľa seba a strčil mi do rúk kus mäsa... Jedlo ? Moment... Áno, ja už... Ja som bol hladný ! Viete, tu v Soul Society sa neje ani nepije, duša to nepotrebuje, napriek tomu som mal šialený hlad a smäd... Doslova som ten kúsok mäsa zožral.

Po tom, čo som sa najedol a napil, sa mi neznámy muž prihovoril. Až teraz som si všimol, že je okolo nás hádam celé obyvateľstvo 136 dištriktu. Neviem prečo, ale bolo mi to úplne fuk.

„Ahoj, zdá sa že je ti už dobre... Ja som Jūshirō Ukitake, kapitán 13 divízie Dvorných stráží zo Seireitei. Ako sa voláš ty?“ pozrel na mňa akýmsi čudným výrazom ustarosteného otca. Bolo mi ho ľúto. Nemal som chuť sa s ním baviť, no potom som si spomenul na to čosi, čo vo mne vyvolal (nebol som si istý, či to bol on, no niečo mi šepkalo, že bol) a prebehol mnou záchvev strachu. Zjavne to vytušil, pretože sa usmial a povedal, že sa netreba ničoho báť.

„Som Anullein... Anullein Domenus.“ Vytlačil som zo seba. Ešte pred okamžikom som mal chuť ho poslať dokelu, a teraz som pri ňom ledva dýchal. Čo sa tu doriti deje ?!

„Zaujímavé meno, Anullein. Teší ma“ podal mi ruku, ktorú som prijal s pokorou v srdci. Ale prečo? Ja a pokora... Sakra, tu niečo nehrá.

„Celkom ma prekvapilo, že narazím tu, vonku, na niekoho ako ty. Si velice zaujímavý a silný, vieš o tom?“ usmial sa na mňa veľmi zvláštnym pohľadom. Vzbudzoval veľký rešpekt, no zároveň zvláštne hrial pri srdci. Až po chvíľke som si uvedomil význam jeho slov. Chuť poslať ho doprdele definitívne prešla. Spýtal som sa, či si ma s niekým nesplietol. Pokýval hlavou.

„Určite nie. Aj keď, tu v Rukongai je skutočne veľa duší, určite som si ťa s nikým nesplietol... Mohol by si ísť, prosím, so mnou? Je tu pomerne hlučno, rád by som sa s tebou porozprával osamote, ak by to šlo.“ Načo vstal ukázal smerom na nedaľeký koč, ak to tak možno nazvať. Konečne som si ho mohol pozrieť v celej kráse, tohto Ukitakeho. Bol vysoký asi meter devädesiat, dosť útlej postavy, s nádhernými vlasmi hádam až po pás (ale inak som na slečny!), ktoré boli kompletne biele, ako sneh. Ladili mu s plášťom. Mal na prvý pohľad príjemný pohľad, ale tušil som, že vie byť aj zlý. Jeho oči boli veľmi zvláštne krojené s hnedými malými dúhovkami, no udivovalo ma jeho čierne obočie. Nedávalo mi to zmysel... Ako to, že jeho obočie nie je vo farbe jeho vlasov ? Neskôr som sa dozvedel to, čo som vyčítal z jeho druhého pohľadu. Bol strápený... Ukitake mal ťažkú chorobu, na ktorú sa neumiera, ale nejde z nej vyliečiť, a po určitom čase ho na pár týždňov prikovala k posteli. Okrem iného mu táto choroba vzala aj farbu vlasov. Ukitake s čiernym účesom... no, skutočne zaujímavá výzva pre fantáziu. Než som si ho stihol poriadne pozrieť, už aj otváral dvere toho koča, a otočil sa mi chrbtom. Mal na plášti nakreslenú veľkú trinástku v kosoštvorci. Ten plášť skutočne siahal až po zem. Pod ním mal dlhé čierne rúcho, a bielu šatku okolo drieku, niečo ako opasok. Tá ma zaujala najviac. Hlavne kvôli katane, ktorú tam mal. Nádherná zbraň... Dal by som všetko za jediný dotyk... Priťahovala ma. Ani neviem prečo... Teda, vtedy som to nevedel.

To sme už sedeli v koči a viezli sa bohviekam. Ukitake si všimol, ako tupo zízam na jeho katanu s túžbou sa jej dotknúť. Usmial sa, odhrnul plášť a podal mi ju. Nechápavo som pozrel prv na neho, potom na katanu, a bojazlivo som ju vzal do rúk. Bola ťažká, ale bez problémov som ju udržal... Bola... ako to povedať, akoby so mnou hovorila, no nič nebolo počuť, akoby sa so mnou rozprávala pocitmi.

„Páči sa ti?“ usmial sa Ukitake. Prikývol som.

„Je velice pekná, priam nádherná... Ručná práca? Nepoznám nikoho, kto by dokázal ukovať niečo takéhoto.“ Zadumane som mu ju vrátil, celý nadšený. „Neviem, či to neznie divne, ale mám pocit, že tá katana sa so mnou rozprávala...“ Ukitake ma prerušil nadšeným kývaním hlavy a radosťou v očiach, akú som vídaval len málokedy. Vtedy som si ešte niektoré veci neuvedomoval tak, ako si ich uvedomujem teraz. Nevedel som napríklad, že Ukitake sa smeje málokedy...

„Toto je môj Zanpakuto. Nie je to obyčajná katana. Možno povedať, že je zázračná. Má aj svoje meno, volá sa Sogyo no Kotowari. A áno, je to ručná práca, moja osobná. Sám som ju ukoval.“ Pri tom slove sa začal smiať. Samozrejme, nechápal som prečo.Pochopil som... Keď sa dosmial, pokračoval. Stále mal v hlase ten príjemný tón, ktorý mám na ňom tak rád. Vtedy som si spomenul, že som ho chcel poslať kade ľahšie. Pri tej myšlienke som sa zahanbil... Ukitake, ak to aj tušil, nikdy o tom nehovoril ani to nedal najavo... No mne bolo aj tak jasné, že to vedel... Teraz mu ďakujem, že vtedy neodišiel. Zastrkujúc si Zanpakuto do pošvy pokračoval veselo dalej.

„Takže, Anullein, dosť bolo o mne. Teraz ide o teba. To, čo si počul, nie je blbosť. Je to skutočnosť. Sogyo no Kotowari sa s tebou naozaj rozprával. Ale nepredbiehajme. To, čo si cítil, keď si sa prebral, bol hlad. Na to si už ale isto prišiel sám. Nevieš ale, prečo si ho doteraz necítil, a prečo si pri mne odpadol, však?“ zadíval sa mi do očí pohľadom tak silným, že ma stálo veľa síl ho vydržať. Napokon sa mi to podarilo, za čo ma Ukitake odmenil ďalším hrejivým úsmevom. Odkašľal si a pokračoval.

„Odpadol si preto, lebo si ucítil moje Reiatsu, čiže duševný tlak. Je to niečo, ako moja sila, reprezentuje ma. Čím je vyššia, tým je daný jedinec silnejší. My, kapitáni, máme Reiatsu najsilnejšie. Druhí najsilnejší sú spravidla naši zástupcovia, naši podkapitáni. No a postupne to klesá, avšak toto pravidlo má aj svoje výnimky. To, že si odpadol, nie je žiadna hanba, tak si to nemysli. Cítil si niečo takéto prvý krát, niet sa čomu čudovať. Keď cítiš niečo takéto, je to jasný prejav tvojho vlastného Reiatsu. A ver mi, alebo nie, tvoje Reiatsu cítiť skutočne ďaleko. Preto som ťa vyhľadal, nešiel som do dištriktu 135 náhodou. Pred troma dňami som prechádzal služobne cez 118, a ucítil som neznámi duševný tlak. Tak som za ním proste išiel, a doviedlo ma to k tebe, Anullein.“ Usmial sa na mňa, no po tom, čo uzrel moju tvár sa rozrehotal na celé kolo.Musel som vyzerať hrozne. Sedel som tam ako puk a čumel na neho ako na svätý obrázok. Nemal som tušenia, čo chce a kto je. Len som vedel, že hovorí pravdu, a že mu môžem veriť... Nuž, a tak som mu veril.

Cestou nevedno kam mi kapitán Ukitake porozprával o Seireitei, o Dvorných strážach, 13 divíziách, v ktorých sú zoskupení všetci Shinigami v službe. Taktiež som sa dozvedel niečo z jeho súkromia, napríklad, že má 5 bratov a 2 setry, že je kapitánom už vyše 200 rokov . Taktiež mi rozprával o niektorých členoch jeho divízie, spomínam si na jeho podkapitánov Kiyone Kotetsu a Sentarō Kotsubakiho, taktiež na Rukiu Kuchiki a jeho bývalého podkapitána, volal sa tuším Shiba Kaien, nie som si už istý. Viem len, že ho zastihol skutočne krutý osud. Rozprával mi aj o ostatných kapitánoch, najviac sa mi páčil Byakuya Kuchiki, kapitán šestky, taktiež Ichimaru Gin, kapitán trojky, a Zaraki Kenpachi, kapitán jedenástky. Objasnil mi aj ten hlad, čo som po prebratí pocítil. Duše totiž skutočne jesť a piť nepotrebujú, avšak ak pracujú so svojím Reiatsu, vyhladnú. Tak isto som sa dozvedel, že od momentu prvého použitia Reiatsu musím jesť a piť neustále, aj keby som už svoju silu nikdy nepoužil... Svoju silu... sakra včera som bol normálny chalan z Južného Rukongai a dnes mi tu nejaký bielovlások rozpráva o mojej sile. Ježiši... To najhoršie ma ale ešte len čakalo.

„Aby som ti konečne prezradil, prečo som ťa vyhľadal... Samozrejme, kvôli tvojmu tlaku, chcel som sa proste presvedčiť na vlastné oči. Okrem toho ti ale chcem niečo ponúknuť. Chcem ti ponúknuť možnosť zlepšiť svoju moc a vyštudovať školu pre bohov smrti. Tým sa staneš jedným z nás, budeš zaradený do jednej z 13 divízií a budeš trvalo bývať v strede Soul Society, v Seireitei.“ Víťazoslávne sa spýtal, a položil mi otázku, ktorú som čakal poslednú minutu. „Nechcel by si to skúsiť? Naučia ťa tam skutočne všeličo zaujímavého, od boja cez prácu s Reiatsu, ktorú nazývame Kidou, až po komunikáciu s tvojím vlastným Zanpakuto. Ak sa ovšem staneš právoplatným Shinigamim... Bez toho ti nejde“ usmial sa a spýtavo na mňa pozrel. Povedal som áno, chcem ešte skorej, ako som si uvedomil, či to skutočne chcem. A oľutoval som... Teraz však neľutujem.

Kapitán Ukitake ma ďalej zoznamoval s prostredím, do ktorého mierim. Zrazu koč zastal, a obaja sme vystúpili. Netušil som, ako dlho sme išli, avšak rozprávanie kapitána Ukitakeho tú cestu príjemne skrátilo. Až teraz som si spomenul na mojich priateľov.

„Ak myslíš práve na svojich priateľov, všetko som im vysvetlil, kým si bol v bezvedomí. Pokračovali ďalej svojou cestou... Myslím, že ich už nikdy neuvidíš. Ale no tak!“ kapitán Ukitake zrejme videl slzy v mojich očiach. Viete, keď je vám niekto ako rodina, a vraj ho už nikdy neuvidíte... Zamrzí. Začali mi chýbať. Ukitake povedal, že tu si nájdem nových priateľov. Konečne som vystúpil spolu s ním z koča, a porozhliadal som sa. Bol som uprostred obrovského nádvoria.

„Toto je odteraz tvoj nový domov, Anullein. Toto je miesto, kde ťa naučia všetko potrebné. Tu sa z teba stane skutočný Shinigami a pripojíš sa k nám.“ Usmial sa na mňa a pohladil ma po vlasoch, „vidím ti na očiach, že sa neskutočne tešíš. Však je to tak?“ Prikývol som na znak súhlasu.

„No ale moc toho nenahovoríš, mládenec. Koľko že to máš rokov?“

„22, ak sa nemýlim... No ano, nenahovorím toho moc... Radšej som ticho, akoby som mal hovoriť nezmysli, viete... Nemám rád ľudí, ktorí len tárajú kraviny. Preto som radšej ticho.“ Dodal som a zvesil hlavu. Bolo mi smutno za priateľmi, hlavne za Gabikou. Netušil som, ako to tu sám osamotený prežijem... Ale keď už som tu, nevzdám sa, a prejdem. Budem Shinigami...

Na škole ma privítal akýsi Izuru Kira. Neskôr som zistil, že je podkapitánom tretej divízie, slúži teda pod kapitánom Ichimarom, a že vyučuje na akadémií prácu s Kidou. To slovo vo mne vyvolávalo nutkanie smiať sa, no zatiaľ sa mi darilo ho potláčať. Samozrejme, že Kirovi to neuniklo...

„Aj mne príde to slovo smiešne. Kidou... Znie to, akoby sme sa bavili o farmároch.“ A rozosmial sa na celé kolo. Takýto útok na moju bránicu som už nevydržal. Medzitým priniesom Ukitake nejaký batoh, ktorý mi strčil do ruky s prehlásením, že ide o moje veci.

„Ale, kapitán Ukitake, ja som ten batoh v živote nevidel...“ bránil som sa a podával som mu ho. Rukou naznačil, že ho nepríjme a vysvetlil mi situáciu.

„V tom batohu sú tvoje nové šaty, a taktiež tam máš učebnice a jedno prekvapenie, verím, že budeš spokojný. Podkapitán Kira ťa zavedie do tvojej izby, zrejme budeš bývať ešte s niekým. Dá ti aj kľúč a rozhrh. Školu začneš v pondelok, tak sa dovtedy zoznám so spolužiakmi a s prostredím školy, nech tu neblúdiš ako stratená duša. Dobre?“ usmial sa a opäť ma pohladil po vlasoch. Bolo mi to príjemné...Možno to bolo to, čo som potreboval...

Rozlúčili sme sa s kapitánom Ukitakem, ktorý odfrčal niekam do Seireitei aj so svojím kvázi kočom. Podkapitán Kira ma zaviedol do jednej z budov akadémie, na ktorej vchode bolo napísané veľkým písmom „Internát- prváci“. Bola to stará, no zachovalá budova, mala 7 poschodí a drevennú fasádu. Veľmi pekná. Zvnútra bola ešte krajšia, bola snáď celá z dreva. Nádherné miesto... Býval som na najvyššom poschodí, v izbe číslo 785. Hneď ako som sa zložil a Kira za sebou zavrel dvere, prišla z vedľajšej miestnosti slečna v uteráku (takže to bude kúpeľňa...), zamávala mi a usmiala sa. Ja som sa nezmohol na nič, sedel som na posteli, s batohom v ruke a čumel som na ňu ešte viac, ako predtým na Ukitakeho. Poviem vám, to bola ženská! Hotová pastva pre oči... Keď som potom zistil, že je moja spolubývajúca, vedel som, že o srandu bude postarané.

„Ahojky, ja som Arkonis, práve som prišla, len som si stihla dať sprchu. Takže ty si môj spolubývajúci? Teda, myslela som, že budem mať spolubývajúcu... Hádam sa nebudeme biť o privilégium na kúpeľňu však nie?“ usmiala sa a podala mi ruku. Nemotorne som jej ňou potriasol, pričom som sa bál, aby som jej ju neodtrhol, vykoktal som pri tom svoje meno a celý červený som začal vybalovať batoh. Sakra čo sa tu deje... Kam doriti mizne moja tvrdá povaha? Najprv ma dojal Ukitake, a teraz sa tu červenám ako zrelá rajčina. Niečo sa so mnou deje. Niečo, čo sa mi zjavne páčiť nebude. Ako som pokračoval vo vybalovaní a ukladaní vecí do skriniek, na poličky, pod postel a do smetiaka (odmietam nosiť ružové ponožky) všimol som si Ukitakeho prekvapenie. Bola to drevenná katana, nádherne vyrezávaná. Zastavil sa mi dych... Na lístku pri nej stál odkaz: „Drahý Anullein, toto som pre teba vyrezal z ebenového dreva. Využívaj ju s rozumom. Nech ti dobre slúži až do doby, kým budeš mať vlastný Zanpakuto. S pozdravom Jushiro Ukitake.“ Nevšimol som si, kedy sa mi na plece zavesila Arkonis a s obdivom sledovala moju novú pýchu. Bol som Ukitakemu vďačný. Moja prvá katana... Aj dnes ju kdesi mám... Medzi pokladmi.

„Je krásna. Od koho je?“ zvedavo sa spýtala Arkonis. Podal som jej lístok od kapitána (nebolo to žiadne tamostvo) a ďalej sa venoval katane. Mala perfektné púzdro z kože. Samozrejme, nebola určená k skutočnému boju, bola to drevenná, tréningová katana, určená na boj v akadémií. Po chvíľke sa na mňa Arkonis obrátila a spýtala sa, z ktorého som dištriktu.

„Som zo 135 v Južnom Rukongai... A ty?“ dostal som zo seba. Dnes som bol celý deň nejaký nervózny... Možno to bude aj tým, že som ráno vstal s úplne odlišným cieľom. Zmena vraj teší.

„Ja som zo Severu, z dištriktu 315, čo je defacto takmer koniec celého Rukongai, ak je to ovšem možné. Rastie snáď z hodiny na hodinu... Je to preplnené a obrovské miesto. Som rada, že som sa konečne dostala do Seireitei, tu je oveľa krajšie. Páči sa ti tu?“ Arkonis mlela ako na bežiacom páse, no nevadilo mi to. Napriek mojej tichej povahe a láske k tichu mi to nevadilo. Mala rozprávkový hlas... Neskutočne ma bavilo ju počúvať, prial som si, aby nikdy hovoriť neprestala. Ale ona prestala. A čo viac, čakala na mou odpoveď. Popravde, okrem Ukitakeho koča som zo Seireitei nevidel ani prd...

„Neviem, zatiaľ som videl len malý kúsok, ale je to tu krajšie ako Rukongai. Majú tu dokonca aj vodu... Pozri, pôjdem sa umyť, beztak ma hrozne cítiť.“

Vzal som si uterák a čisté prádlo, Arkonis na mňa žmurkla a mohol som ísť pod sprchu. Keď som sa vrátil, našiel som ju driemať v nočnom šate v posteli. Hoc som sa snažil ju nezobudiť, nepodarilo sa mi to.

„Nespala som, len som oddychovala. Dnešok bol náročný...“ v duchu som s ňou súhlasil. Vonku bola tma... Moment, tma? Spýtal som sa Arkonis, koľko je hodín.

„Je pol deviatej, kým si bol v sprche zotmelo sa. Počuj, dnes som už unavená, a určite aj ty, takže navrhujem ísť spať, ale zajtra sa môžeme spolu prejsť po škole a popozerať kde čo je, súhlas? Inak, máme šťastie, pretože v našom ročníku bude vyučovať každý predmet buď kapitán, alebo podkapitán, čo síce znamená omnoho viac práce, ale aj oveľa viac srandy a skúseností. Ja osobne sa moc teším.“ Arkonis sa krásne usmiala, a spod vankúša vytiahla svoj rozvrh.

„Napríklad techniky boja nablízko budeme mať s kapitánom jedenástej divízie, Zarakim Kenpachim. Kidou nás bude učiť podkapitán trojky, Izuru Kira, toho už poznáš. Komunikáciu so Zanpakuto nás bude neskôr učiť kapitán šeštky, Byakyua Kuchiki, jeho sestra, Rukia, náš bude zaúčať do Hado techník. To je podsekcia Kidou, sú to útočné Kidou techniky. Ešte sú tam dve podsekcie, Bakudo, to sú obranné a spútavacie techniky, tie nás bude učiť akási Soi Fon, kapitán druhej divízie.“

„A aká je tá tretia podsekcia Kidou?“ zaujímal som sa.

„Tá meno nemá, ale patria tam rôzne liečebné techniky a podobne...“ Arkonis sa zamyslela a potom dodala. „Učiť nás ju bude podkapitánka štvrtej divízie, ale jej meno sem nenapísali. Netuším prečo.“

„Aké predmety tam ešte sú?“

„Jasne, zabudla som na výzkum a stratégiu. Ale tie nás budú zaujímať ať o pár mesiacov...“ Arkonis schovala svoj rozvrh pod vankúš a prikryla sa. Ja som sa prezliekol taktiež do vecí určených na spanie a zaliezol pod perinu. Na dnes toho bolo akurát dosť. Potreboval so msa vyspať. S Arkonis sme si zaželali dobrú noc, a o pár chvíľ sme už obaja spali.