„Bože môj!“ strhla som sa zo spánku.

„Baby vstávajte!“ vykríkla som na celú izbu a kontrolovala čas na budíku. Bolo 08:15!

„Hmm, Charlie, čo je? Veď ešte nezvonil budík,“ ozvalo sa v pravo odo mňa z postele mojej najlepšej kamarátky.

„Veď práve, že nezvonil budík, Lilly! Je štvrť na deväť. Už pätnásť minút meškáme a ani nevieme na akú hodinu!“ Lilly sa konečne prebrala natoľko, aby rozumela čo jej hovorím.

„My meškáme prvý deň školy! To sa mi snáď zdá! Nie to nie je pravda! McGonagallka nás zabije! Nemáme ani rozvrh!“ pani-kárila Lilly. „Prečo nezvonil budík?! Veď ich tu máme tri!“ Lilly sa už dostávala do raže. Vyletela z postele rovno do kú-peľne a nadávala na neschopnosť muklovských budíkov.

Takže budenie Melanie a Nelly zostalo na mne. S nimi to také ľahké nebude. Pochybujem, že tie dve vôbec tankuje, že meš-káme hneď v prvý deň a určite už zase spia. Niežeby ma nejako trápilo meškanie na vyučovanie, ale trest hneď prvý deň, sa mi veľmi nepáči. A tá predstava – dostať trest skôr ako Záškodní-ci, BRRR! Takže budú musieť vstávať. Ale ako to urobiť? Vtom mi padol pohľad na prútik. No čo, ani ony ma nezvykli budiť práve najjemnejšie.

Zdvihla som prútik a chystala som sa vytvoriť zvuk niečo me-dzi výstrelom z dela a zajačaním klaksónu, keď sa ozvalo bú-chanie a následne: „Charlie, vstávaj!“

Čože, nechápem. Ja už som hore. To tie dve predsa spia. Tak prečo mne hovoria, aby som vstávala?

„Tak, Charlie, vstaň, lebo ti sľubujem, že na King´Cross ideme bez teba.“ ozval sa za dverami hlas ženy menom Elena Conno-rová, ktorú ja musím volať mama.

Aha, takže ja asi fakt spím a sníva sa mi, že meškám na prvú zajtrajšiu hodinu.

„Charlotta,“ ups, tak to je zlé, volá ma celým menom, „ihneď vylez z postele a do piatich minút nech si v jedálni. A pre tvoje vlastné dobro dúfam, že si pobalená.“

Počula som, ako odchádza od dverí a vydýchla si. S mamou to nie je jednoduché, keď ju niečo naštartuje. Cez prázdniny som to vyskúšala neraz. Zažívala som to každý deň, keď sme sa dostali k téme výber povolania. A tá bola u nás doma na raňaj-kách celé prázdniny témou "number one". Veď uvidíte.

V okamihu som sa umyla a obliekla a zbehla dole na raňajky. Mama s ockom už sedeli pri káve. Hneď, ako som sa objavila vo dverách ma mama spražila pohľadom. Nepáčil sa jej môj výber oblečenia – obyčajné šedé rifle a modré tričko. Neznáša-la, keď som mala na sebe rifle, hovorila, že je to pre dievča najhorší kus oblečenia. Ja som ich milovala. Hlavne preto, že v Rokforte sme museli väčšinu dňa nosiť sukne.

Poobzerala som sa po miestnosti a hľadala svojho brata Maxa. Nebol tam, to nie je možné. Mňa div, že mama osobne nevy-tiahla z postele a on sa ešte niekde fláka vo svojej izbe.

„Ak hľadáš svojho brata, tak ten si už skladá veci vo vstupnej hale. Zachvíľu sa vráti.“ Aha tak nič.

Sadla som si za stôl a vtom okamžiku sa predo mnou zjavili moje raňajky. „Ďakujem, Tinky.“ Poďakovala som sa škriatko-vi a odhryzla si z hrianky. Pomaly som jedla a čakala kedy to zase vypukne. Nemusela som čakať dlho.

„Charlie, zlatko, vieš ešte som dnes v noci premýšľala nad predmetmi, ktoré si chceš nahlásiť na ďalšie štúdium,“ začala opatrne mama. „Nie som si istá či by bolo pre teba vhodné ísť študovať za aurora. Všetky ženy v našej rodine sú čaromedič-kami a babička by bola na teba hrdá, keby si sa ňou stala aj ty.“ A je to tu! "Babička by bola na teba hrdá". To je citové vydie-ranie. Dobre vie, ako som mala babku rada, prečo mi to musí stále pripomínať.

„Mami,“ prerušila som citový výlev svojej matky, „ja viem, že tvojím snom je, že sa raz budem v bielom plášti prechádzať po chodbách u svätého Munga, ale ja to tak nechcem. Chcem byť auror, teda aspoň sa o to pokúsiť. Viem, že liečitelia sú potreb-ný, ale to proste nie je práca pre mňa. Vieš, že nemám trpezli-vosť, nezniesla by som povolanie, v ktorom by sa výsledok nedostavil okamžite. Som tvoj presný opak, ty máš radosť, keď sa výsledky dostavia aj neskoro, ale mňa by z toho čakania po-razilo. Potrebujem k životu adrenalín,“ vyrapkala som už tak-mer doslova naučenú reč, pretože tento rozhovor sme viedli od chvíle, keď mi prišli výsledky VČÚ.

„To, že k životu potrebuješ adrenalín ja veľmi dobre viem. Každý rok mi totiž z Rokfortu príde list. Za jeden školský rok dostanem toľko listov z Rokfortu koľko som z Durighamu ne-dostala za celých päť rokov.“ (Durigham – škola, ktorú až do dnešného dňa navštevoval môj brat Max, tento rok ide so mnou na Rokfort.) „Ale nechajme to, je mi jasné, že aj tento rok si budem s profesorkou McGonagallovou písať. Radšej mi po-vedz na aké predmety sa chceš zapísať.“

Povzdychla som si, akoby to už dávno nevedela. „Obrana proti čiernej mágii, transfigurácia, čarovanie, elixíry, herbológia a ešte aritmacia, veštenie a dejiny mágie,“ vymenovala som monotónne.

Ocko zdvihol zrak od kávy. Keď sme sa s mamou dohadovali, nerád sa do toho miešal. „Nevedel som, že chceš aj veštenie, aritmaciu a dejiny mágie.“ pozrel na mňa zvedavo.

„Aritmacia ma baví, to predsa vieš,“ usmiala som sa naňho, bol vedec a aritmacia bola jeho hlavným zameraním. „Veštenie a dejiny potrebujem do takzvaného zápočtu, ktorý si vymysleli na ministerstve, pretože majú pocit, že šiestaci nemajú v škole čo robiť. A tak musia mať najmenej osem predmetov. Vybrala som si veštenie a dejiny mágie, pretože na tých hodinách sa nemusím príliš sústrediť.“

„Aha,“ vyšlo z môjho ocka ako odpoveď.

Mama sa už nadychovala k ďalšej reči, keď do jedálne vošiel môj braček, Max. „No konečne,“ zvýskla som. Ďakovala som Bohu, že sa konečne ukázal, jeho príchodom väčšinou končilo mamino presviedčanie.

„Čo, sestrička, už si sa ma nemohla dočkať?“ mrkol na mňa.

„No ani nie, len som chcela, aby si mi odniesol kufor z izby.“

Odfrkol si a sadol si vedľa mňa. „Vieš, ako sa teším, že koneč-ne spoznám toho vášho Pottera a Blacka,“ sprisahanecky na mňa mrkol. „Vyzerajú ako fajn dvojka.“ To je rana pod pás!

Teraz som si odfrkla ja. „Tak toto už nikdy nepovedz, ak si vážiš svojho zdravia.“ Vyhrážala som sa, potom som si ho pre-zrela a dodala: „Alebo povedzme niektorých bližšie nemenova-ných častí svojho tela, ktoré si zatiaľ veľmi nevyužil, ale mohli by sa ti niekedy ešte hodiť.“

„Charlie!“ zvolala pohoršene mama. Pozrela som na ňu, že jej niečo nevinné odpoviem, ale zrak mi padol na ocka, ktorému trhalo kútikmi úst. Nevydržala som to a na celú jedáleň som sa začala rehliť. O pár sekúnd sa ku mne pridal aj Max. To je na dvojčati úžasné. Vždy pochopí, na čom sa smejem.

„Madam, prepáčte, že vás vyrušujem,“ ozvalo spod stola, „ale o pár minút bude desať hodín.“

Mamine oči zaleteli k hodinám na stene. „Ďakujem, Tinky. Charlotta, choď si pre veci nech môžeme ísť. Sľúbila si Lilly, že sa stretnete pre nástupišťom ešte pred trištvrte. Ak to chceš stihnúť, radím ti, aby si sa poponáhľala“

Bez slova som sa zdvihla a išla som hore pre kufor. Musela som si to u mami dobre pokašľať, keď ma oslovila Charlotta. Asi si budem musieť dávať pozor pred kým vtipkujem o Maxovích intímnych partiách.

O pol hodiny sme už vchádzali na King’s Cross a mňa chytilo to zvláštne vzrušenie, ktoré som tu pociťovala už od prvého ročníka. Prišli sme k prepážke medzi nástupišťom deväť a desať. A ja som poslala našich napred s tým, aby brácha ob-sadil čo najlepšie kupé.

Pozrela som na hodiny pred sebou. O päť trištvrte každú chvíľu sa tu objaví moja najlepšia kamarátka.

Akoby som to privolala. Ocitla som sa v pletenici tmavo červe-ných vlasov mojej naj kamošky Lilly Evansovej. Zvierala ma tak silno, že mi div nepopukali rebrá.

„Lilly...“ zachropnela som. „Lilly, no tak, prosím pusti ma, inak budeš zvierať moju mŕtvolu.“

Pustila ma a ja som sa konečne poriadne nadýchla. Kúsok sa odo mňa posunula a ja som si ju mohla prezrieť. Mala na sebe kvetovanú sukňu po kolená, Lilly nezdieľala moju lásku k rifliam, a bledučko zelené tielko. Vlasy, ktoré ako som už spomínala mali krásnu tmavočervenú farbu, ktorú som jej závi-dela (ona paradoxne závidela mne tú moju hnedú zo zlatým leskom, ako jej hovorila), mala rozpustené a krásne jej splývali na chrbát. Vyzerala fakt dobre. Aj som jej to hneď povedala.

Naposledy sme sa videli na spoločnej dovolenke v Tunise, kam nás dve spolu s mojím bratom a našou ďalšou kamarátkou Me-lenie zobrala Nellyna mama. Je muklovská fotografka a potrebovala asistentov, čo pre nás znamenalo trojtýždňové vyvaľovanie na pláži. Po mesiaci, čo sme sa nevideli sa ešte trochu opálila a asi aj vyrástla.

„Čo chceš, ty vždy vyzeráš úžasne,“ odsekla mi Lilly a zmerala si ma pohľadom. „Máš nové vlasy?“

Prikývla som. Nosila som vlasy zostrihnuté rovno do polovice chrbta, ale chcela som zmenu. Teraz sú dlhé po plecia a zostrihané.

„Vyzerajú perfektne, krásne sa ti vlnia,“ rapotala Lilly nadšene. Chcela ešte niečo dodať, ale v tej chvíli do nás niečo narazilo a obe sme sa ocitli v objatí Nelly a Melanie.

„Baby, som tak rada, že vás zase vidím.....“ a už sme boli k nezastaveniu. Hovorili jedna cez druhú chválili si nové účesy, oblečenie, atď. Proste ako keď sa zídu štyri naj kamošky po letných prázdnách.

„Mám pre vás prekvapenie,“ oznámila som, keď sme nastupo-vali do vlaku.

„Prekvapenie? Odkedy máš ty rada prekvapenia?“ spýtala sa Nell.

„Odvtedy čo tie prekvapenia nie sú pre mňa. A viem, že vy tri prekvapenia milujete.“

„A kedy ho dostaneme?“ tentoraz sa flegmaticky ozvala Mela-nie.

„Len čo nájdeme svoje kupé.“

„My už máme kupé?“ zborovo.

„Bože, vy ste zvedavé. Nepýtajte sa a nasledujte ma dámy.“

„Ako keby si ty zvedavá nebola,“ ozvalo sa zamrmlanie.

„Ja som to počula!“

„Jasné, jasné.“

Šli sme ďalej vlakom a ja som hľadala kupé, ktoré mal zabez-pečiť môj brat. Dúfam, že ma nezradil a nepridal sa k nejakým chalanom. Aj keď nadšene prisahal ako sa na baby teší. Aha tu je, pomyslela som si a otvorila dvere od kupé. Predsa len sa dá naňho spoľahnúť.

„Tak, dievčatá,“ predniesla som divadelne, „tu je moje prekva-penie!“ a uhla som im z výhľadu.

Jasot, ktorý sa v tej chvíli ozval by sa dal porovnať s výkrikmi na metlobalovom štadióne, keď sme minulý rok vyhrali pohár.

„Jasné, len si ho uškrťte. Je to len môj brat k životu ho nepotre-bujem,“ zasmiala som sa a hodila sa na sedadlo čo najďalej od tej pletenice rúk a nôh.

Asi po piatich minútach sa im podarilo rozmotať sa. A všetky tri hneď zaútočili na mňa.

„Prečo si nám nenapísala, že Max ide na Rokfort?“ začala Lil-ly.

„Lill, s Maxom sme sa tak dohodli, tak to nahádž len na mňa. Má na tom polovičný podiel viny.“

„Lills, chcel som vás prekvapiť, tak sa na ňu nehnevajte. Nena-písala vám to len preto, že som ju o to požiadal.“

„Kontroloval všetky moje listy skôr, ako som ich poslala. Chcel vedieť či som vám v nich nenapísala nejaké tajné indície,“ mrk-la som na ne sprisahanecky.

„On čítal všetky naše listy,“ Lilly takmer zabehlo.

„Netrep, to nie je pravda,“ zamračila sa na mňa Max a vzápätí sa otočil k Lilly. „Nikdy by som si nedovolil čítať osobnú poštu napísanú tvojou rukou. Veríš mi, že?“ hodil po nej oddaný psí pohľad, aký dokážu len chalani. A s tými našimi očami to mu-selo vždy zabrať. Hovorím s našimi, pretože ja a Max máme úplne rovnaké oči. Karamelovo-hnedé dúhovky ohraničené jemnou čiernou čiarou. Vyzeral ako ranené šteňa prosiace o pohladenie. Dúfam, že aj ja vyzerám tak bezbranne, keď na-hodím psí pohľad.

„Kto by sa už len mohol na toto úbohé krásne stvorenie hne-vať,“ rozplývala sa Nella.

„Vidíš som krásne stvorenie,“ uškrnul sa na mňa Max. Chcela som mu niečo odvrknúť, no nestihla som, pretože sa dvere otvorili tak prudko, že takmer vyleteli z pántov. A zjavila sa strapatá čierna hlava s okuliarmi a za ňou zvyšok bandy, do ktorej patrila.

„Prajem krásny deň, dámy,“ uklonil sa James Potter a to by nebol on keby nedodal: „Čau, Evansová, vieš teraz som išiel po chodbe a dostal som niekoľko pozvaní na rande, ale odmietol som ich, pretože som si istý tým, že zajtra večer ideme spolu na prechádzku okolo jazera. A bol by som nevýslovne šťastný, keby si si obliekla tú krátku tmavozelenú sukňu. Si v nej hrozne sexy,“ prešiel ju pohľadom a v očiach sa mu zablýskalo.

„Potter, to ma musíš otravovať ešte skôr, ako ti vôbec niekto stihne odzdraviť. Neviem, prečo ťa ešte stále baví pozývať ma na rande, keď vieš, že ťa aj tak odmietnem. Môžeš sa otočiť a povedať svojim obdivovateľkám, že zajtra večer si voľný. To sa radšej nechám zožrať obrovskou sépiou, než by som sa mala s tebou prechádzať pri jazere,“ odrapkala Lilly s nesmierne pokojným hlasom. Neviem čo sa jej stalo väčšinou naštvane vybuchne a vynadá mu do namyslených blbcov, arogantných kreténov, aťď. Možno si už zvykla. Pravdou je, že James Potter pozýval Lilly na rande aspoň trikrát do dňa už od druhej triedy a ona ho vždy odmietla.

Pottera niekto strčil do chrbta a do kupé vstúpil zvyšok Zá-škodníkov.

„Ahojte, baby, aké boli prázdniny?“ spýtal sa Remus Lupin a posadil sa oproti mne.

„Celkom fajn. A čo ty Rem?“ mrkla som naňho, ale odpoveď som už nedostala.

„Á, ktože vám tu robí pánsku spoločnosť?“ zatiahol tretí, zama-tový hlas po mojej pravici, ktorý patril známemu sukničkárovi Siriusovi Blackovi.

Max k nemu natiahol ruku a predstavil sa: „Max Connor, Char-lien brat. A ty si najskôr, ako mi to vylučovacím spôsobom vyšlo, ten nechválne známy Sirius Black,“ mrkol na neho a nahodil krivý úsmev. Black sa uchechtol a chytil ponúkanú ruku.

„Áno, to som ja,“ uškrnul sa a na mňa hodil ublíženú grimasu „A tie klamné informácie o mojej povahe ti asi dala tuná Con-norová, nemýlim sa?“

„Nie, nemýliš,“ uškrnul sa naňho Max a potriasli si rukami.

„Čau, ja som James Potter. Ale myslím, že keď toľko vieš o Siriovi tak si ma už spoznal,“ podal mu ruku Potter. Usmiali sa na seba a Max sa otočil k Removi.

„Ty budeš Remus Lupin, však? Na teba jediného som počul chválu.“

Remus sa usmial a chytil ponúkanú ruku. „Vieš, niekto ich mu-sí raz za čas aj krotiť. Inak by škola vyletela do vzduchu.“

Chalani oboznamovali Maxa s dianím na Rokforte zo svojho pohľadu a rozprávali mu svoje zážitky. Objasnili mu aké nepre-sné informácie dostal od nás o povahe Pottera a Blacka. My sme klebetili o prázdninách. Povedali sme si všetko čo sme zažili, keď sme neboli spolu. Trápila ma len jedna vec, čo ak sa Max spriatelí so Záškodníkmi.

Záškodníci by mohli byť fajn. Teda určite jeden z nich, Remus je fajn, keby sa nesprávali namyslene, aroqqqqgantne a egoisticky, nevystriedali každú sukňu v Rokforte, až na pár výnimiek, teda nesprávali sa ako Sirius Black. Alebo neboli namyslený do seba zahľadený vždy strapatý James Potter, kto-rému sláva najlepšieho stíhača na Rokforte stúpla tak vysoko do hlavy a nafúkla jeho ego tak veľmi, že som sa niekedy ču-dovala ako sa on a Black zmestia spolu o jednej spálne.

Cesta prebiehala najnormálnejšie, ako sa dalo. Potter si nako-niec predsa len vyslúžil spŕšku vulgárnejších nadávok od Lilly, keď ju už po piatykrát pozval na rande. Ona ho odmietla a on jej napriek tomu vyznal lásku a pritiahol si ju k sebe. Ale môže byť rád, že to boli len nadávky, lebo Lilly v tom okamžiku vy-zerala vražedne. A ako obvykle si Black nemohol nechať ujsť príležitosť navážať sa do mňa.

Neznášam ho. V kuse sa hádame a ideme si po krku. Cez prázdniny sa na tom nič nezmenilo. Vo vlaku sme do seba rý-pali ako vždy. Až som vďaka mojej hlúposti, tvrdohlavosti a pýchy uzavrela s Blackom nerozmyslenú stávku, pri ktorej Lilly, Nella a Melanie krútili hlavou a naznačovali, že toho budem ľutovať.

Stalo sa to takto:

Chvíľu potom, ako sa Lilly a Remus vrátili so stretnutia prefek-tov, sa ozval Black: „Vieš, Connorová, že cez prázdniny si nám ešte viac opeknela? Čo keby sme sa išli okolo toho jazera prejsť my dvaja, keď Evansová nechce s Jamesom ísť. Aspoň tam budeme mať súkromie.“

„Black, neviem čo si predstavuješ pod slovami my dvaja a súkromie, ale určite sa to ani zďaleka nepodobá mojej pred-stave. Ak sa chceš prechádzať nebudem ti v tom brániť, len z toho prosím vynechaj mňa, pretože ja s tebou nikam nejdem a ani nikdy nepôjdem. Slovné spojenie "My dvaja" nebude ni-kdy v prípade ja a ty exitovať.“

„Ale mohlo by. Vieš si pekná baba, fakt. No a si aj jedna s tých, ktoré som ešte bližšie... no povedzme, že nespoznal. Vlastne ty, Evansová a Mandraková ste jedny z mála, ktoré som ešte ne-mali tú česť zoznámiť sa s mojím neodolateľným šarmom,“ mrkol na nás a potom pokračoval. „Lenže Evansová je Jameso-vá,“ Lilly naňho vrhla znechutený pohľad, „a Mandrakovej by som nerád ublížil, tak ti oznamujem, že sa ťa tento rok chystám zbaliť. Priprav sa na to, že sa do mňa zamiluješ a neodporuj veľmi.“

„Fajn, stavme sa. Ak sa do teba zamilujem do konca školského roka, tak ti osobne pred celou školou vyznám lásku. Čím sa, vzhľadom na to, že všetci vedia, že sa nenávidíme, verejne strápnim.“

„Beriem,“ uškrnul sa Black.

„Ale,“ zdvihla som ukazovák, „vyhráš len vtedy ak ťa do konca roka dobrovoľne pobozkám, to znamená, že v tom okamihu nebudem pod vplyvom čarov ani alkoholu, ktoré by mohli po-miasť môj úsudok. A ak sa tak nestane budúci rok nebudeš mať ani jedno rande a nedotkneš sa žiadneho dievčaťa ani len prs-tom. Platí?“

„Platí,“ uškrnul sa Black. „Na rok už žiadne iné nebudem po-trebovať. Budem mať teba, láska.“

„Pche!“

Takže odteraz ma Black nebude strápňovať, ale baliť. Čo je pre mňa ešte horšie, pretože aj ja som priznala, že je nenormálne krásny chalan a na moju smolu ešte aj môj typ.

Čierne vlasy mu padajú do tajomných, tmavomodrých očí, z ktorých strieľajú iskry. Má krásne rysy tváre. Jemne vystúpe-né lícne kosti, rovný nos, tvrdo rezanú sánku, ostrú bradu a krásne pery. Na tmavomodrej košeli má ktovie prečo zapnutý až tretí gombík, vďaka čomu je vidieť kúsok jeho vypracovanej hrude. Ale nie je jediný chalan na Rokforte s pekným telom. Už dávno som si priznala, že ma viac fascinuje jeho pohľad a úsmev, ako jeho telo. Stačí ak vytasí tieto zbrane v pravý čas a som hotová. Vďaka Bohu to, že sa mi páči neznamená, že sa doňho zamilujem.

Konečne vlak zastavil v Rokville. Nastúpila som s Lilly, Nellou a Melanie do koča. Max išiel s chalanmi. Nevedela som sa dočkať pohľadu na hrad. Je to najkrajšie miesto na svete. Je to môj druhý domov.

Koče sa pohli a mne sa naskytol ten najkrajší pohľad.