Rio si okamih myslela, že sa jej sníva. Po temnote, ktorá ju v prvých momentoch ako prekročila prah hrobky obklopila, bolo náhle svetlo nepríjemným prekvapením.

„Akoby som ani nebola v hrobke.“ Zišlo jej na um, keď si jej oči privykli na oslepujúcu žltkastú žiaru odrážajúcu sa od lesklých stien, od stropu po podlahu vykladaných naleštenými zrkadlami.

Dievča si opatrne zložilo z hrdla náhrdelník s amuletom, pozorne si ho vložilo do vrecka akoby šlo o najvyšší poklad a spravilo pár krôčikov po klzkom povrchu v ústrety dverám, zlato žiariacim na konci zrkadlovej chodby. Nekráčalo sa jej ľahko, ale zakrátko nadobudli jej kroky istotu a o pár nervóznych nadýchnutí už stláčala drahokamami vykladanú kľučku. Dvere sa nehlučne otvorili, ale miestnosť za nimi po všetkom tom zlate a nádhernom lesku drahocenných zrkadiel pôsobila ošumelo a depresívne. Vzduch tam stál, bol takmer nedýchateľný a keby na stene nehorela bledomodrým plameňom fakľa nedovidela by si Rio ani na špičku nosa. Skutočná hrobka. Zapáchajúca, stiesnená, rozpadávajúce sa múry nasiaknuté smrťou a hroziace, že ju zavalia.

Priamo pod fakľou, z ktorej tu a tam odlietali modrasté iskry stál jednoduchý kamenný sarkofág. Bez ozdôb, bez malieb, ako keby v ňom našiel svoj večný odpočinok ktosi úplne bezvýznamný, niekto na koho chceli jeho blízki čo najskôr zabudnúť. Rio podišla bližšie, ani nedýchala, vnútro jej zapĺňala neznáma takmer až posvätná bázeň. Na veku bolo čosi vyryté, akési písmená, ktoré v šere pripomínali množstvo poprehýbaných čiar a nedávali žiaden zmysel. Dievča zvesilo z držiaka fakľu a plné zvedavosti sa nahlo nad sarkofág.

„MYRDINN“ stálo tam starobylým písmom. Rio hodnú chvíľu mlčky hľadela na meno dávno mŕtveho človeka a po tele jej striedavo prebiehala triaška i horúčka a v hrudi akoby jej ožilo čosi známe a zároveň úplne cudzie. Mala pocit, že to slovo už kdesi počula, možno o ňom čítala, alebo ktosi s rovnakým menom patril do jej minulosti, bol dávnym známym, na ktorého skoro zabudla. Z náhleho popudu, ani nevediac prečo, vrátila fakľu do držiaka a strčila prsty medzi sarkofág a jeho kamenný vrchnák. Pozbierala všetky sily a silno potiahla.

„Ach.“ vyhŕkla, keď sa veko poddalo jej detským rukám skôr než čakala, akoby bolo z ľahkých drevených latiek, a nie z ťažkého lešteného kameňa. Zaknísala sa a takmer spadla. Veko dopadlo na zem, kde zvírilo mraky prachu a prv než sa stihli usadiť zohla sa Rio nad otvorenú rakvu. Zrak jej padol na vystretú mŕtvolu starého muža. Dokonale zachovanú, dokonca sa zdalo, že sa pod pochlpenou bradou zľahka usmieva a Rio mala nepríjemný pocit, že každým okamihom otvorí oči, opovržlivo si ju premeria a spýta sa jej prečo ruší jeho stáročný pokoj.

Strach sa v nej miešal s úctou, nemohla sa od toho výjavu, na ktorom sa stierala hranica medzi životom a smrťou odtrhnúť. Bez dychu hľadela na aristokratický profil mužovej tváre, lysinu lemovanú vencom krátkych vlasov, bielych a jemných ako vata, na čiernu bradu popretkávanú šedivejúcimi nitkami, potichu obdivovala prekvapujúco dobre zachované striebristo-modré rúcho a náhrdelník s príveskom v tvare kosáka, ktorého strieborného lesku sa nedotkla hrdzavejúca ruka času. Občas sa jej dokonca zamarilo, že sa mu nadvihuje a klesá hruď v nepravidelných trhaných záchvevoch, no napokon si musela priznať, že sa jej to zdalo. Starec bol mŕtvy a pochovaný v hrobke hlboko uprostred Lesa.

Odrazu dievčinu čosi zaujalo. Mužova mŕtva pravica bola pevne zovretá v päsť a spod prstov jej vykúkal akýsi drobný predmet, od ktorého sa blikotavý oheň fakle v držiaku odrážal v mnohofarebných odleskoch. Akoby starec zvieral v dlani samotnú dúhu. Obavy a bázeň v Riinom vnútri pohltila neskrotná túžba. Musela tú zvláštnu vecičku mať, pozrieť sa na ňu, potešiť sa pohľadom na jej nadpozemskú krásu, nechať si ju a vziať si ju so sebou až do hrobu, aj keby to znamenalo narušiť večný spánok mŕtveho, rozmetať tento tichý hrob a zničiť jeho telo. Vystrela ruku, ktorou jej žiadostivo mykalo a po chvíľke sa jej živé prsty dotkli starcovej pokožky chladnej ako mramor. Opájala sa predstavou, že onedlho ten nádherný predmet bude patriť iba jej, veď načo je starej mŕtvole, tá ho nevyužije, nemôže sa ním zdobiť, nemôže ho nosiť, len ho držať v hrobke ako spoločníka vo svojej večnej samote.

„Ešte trochu, ešte kúsok.“ zašepkala do napätého ticha a hneď nato ako na povel sa od vchodu zdvihol nápor vetra, zahasil svetlo faklí a uvrhol celé vnútro hrobky do tmy.

Napriek tomu Rio videla, lebo z dúhového predmetu v mŕtvolinej dlani ďalej vyžaroval teplý svit. Dievča nedbalo na nič, nezaujímal ho vietor ani strašidelné ticho, v hlave mala len tú vecičku, krásnu a nepredstaviteľne vábivú. Znova natiahla ruku, ale takmer ihneď ju stiahla a z hradla sa jej vydralo šokované zaúpenie.

Starcove oči boli vytreštené dokorán ako obrovské bezzubé ústa pripravené k výkriku. Rio odskočila od sarkofágu a začala cúvať, no stále nemohla odtrhnúť zrak od mŕtvoly, ktorá teraz bola všetko len nie nehybná schránka dávno zbavená života. Pomaly ako v tranze, ako človek, ktorého volá Mesiac zo svojho lôžka, vstávala z kamennej rakvy. Nežmurkajúce oči upierala na vydesené dievča pred sebou, ktoré netúžilo po ničom inom ako zmiznúť, stratiť sa z jej dosahu, ale nemohlo sa ani pohnúť. Akoby jej nohy k podlahe prikulo akési kúzlo. Zrazu pochopila, že sa odtiaľ nedostane. Narušila pokoj mŕtvych, prekročila hranicu oddeľujúcu dva svety a preto musí zaplatiť.

Geryon pocítil na pleci čiusi ruku a vyľakane pustil záves, ktorý zakryl výhľad na ulicu a na miznúci chrbát Montgomeryho Ardena strácajúci sa v diaľke smerom ku Carmarthenovmu mostu.

„Koho špehuješ?“

Gery pozrel na majiteľa ruky pohŕdavým pohľadom akoby ho do krvi urazilo, že ho niekto obvinil zo špicľovania, hoci pravdu povediac posledných pár minút sa venoval práve tomu.

„Nestrkaj nos tam kam nepatrí, Hedworth.“ precedil pomedzi zuby plavovlasý chlapec a striasol z ramena Arcturovu dlaň. Geryon nenávidel, keď sa ho niekto dotýkal, objímal ho či priateľsky buchnátoval po chrbte, hádam to bolo tým, že otec, ktorý ho vychoval úplne sám veľkými citmi k synovi nikdy neoplýval. Arctur jeho nepríjemný tón ignoroval.

„Takže, kde je Mio? Som myslel, že pôjdeme, veď vieš ...“ stíchol, podozrievavo sa poobzeral okolo seba akoby čakal, že spoza závesu vyskočí prinajmenšom regiment zvedavcov s obrovskými ušami pripravenými ho odpočúvať a pošepkal mu do ucha.

„ ... preskúmať dom Harperovcov.“

„Aha to. Skoro som zabudol.“ Riekol Geryon ľahostajne. V skutočnosti mu to z hlavy vyšumelo úplne, pretože na posledných dvoch hodinách podpálil jednej profesorke spodničku, druhému profesorovi klobúk a obom sa snažil nahovoriť, že to spôsobil rarášok, ktorý si naňho od posledného splnu zasadol.

„Nikdy nechápem ako sa z toho môžeš tak ľahko dostať. Každého druhého by na tvojom mieste už dávno vyhodili. “ povedala mu Susan Westová, keď si sadal späť do lavice len s písomným testom a úškrnom od ucha k uchu. Susan Westová bola pekná, veľmi pekná. Gerymu sa páčila, len škoda, že ona a celá jej rodina nestoja ani aby sa o nich obtrel prašivý pes ako rád a často poznamenával jeho otec.

Arctur netrpezlivo poklopal po podokenici a obdaril Geryho nie veľmi príjemným pohľadom.

„Tak ako?“

„Čo tak ako?“ vyhŕkol Geryon nesústredene, keďže si práve predstavoval čo by sa stalo, keby doma povedal, že sa mu pozdáva Susan Westová.

„Kde je Mio?“

„ No ak to musíš vedieť práve som ho videl ako ide smerom k mostu. Podľa mňa domov, do tepla. A my by sme mali tiež.“

„On sa na nás vykašľal?“ neveriacky zhíkol Arctur.

„Na teba sa vykašľal, ty trúba.“

„Pôjdeme za ním?“

„Načo?“ zívol Gery a začal sa pohrávať s remencom školskej tašky dávajúc najavo, že táto konverzácia sa už dávno mala skončiť.

„Nezaujíma ťa kam šiel?“

„Absolútne.“

„Prečo si ho teda špehoval?“

„Ja ...“ Geryon sa zarazil. Sám nevedel prečo, ale celý deň sa mu priateľ zdal akýsi zvláštny a ako plynul deň tým to bolo zjavnejšie a zjavnejšie, až to napokon bilo do očí tak veľmi, že to musel vidieť každý aj Celandine Harperová so svojimi dvadsiatimi dioptriami. Montgomery Arden nikdy nerobil chyby vo francúzštine, Montgomery Arden by si nikdy nepomýlil čitateľa s menovateľom, na mape by nevymenil Čukotku za Kanadu a Montgomery Arden by si v školskej jedálni nikdy neodoprel čokoládový puding. Bolo to jednoducho podivné, dokonca podozrivé.

„Dobre teda.“ vzdychol napokon odovzdane. „ Poďme za ním. Celý deň bol čudný, a ja nič netúžim vedieť viac ako to čo má za lubom.“

Možno ešte, čo si o mne v skutočnosti myslí Susan Westová, pomyslel si, ale takmer ihneď si vynadal. Susan i jemu bude lepšie keď ostanú každý na jednej strane spoločenského rebríčka a budú sa hrať každý na svojom piesočku. A na to, aby navrhol, aby si vymenili lopatky či spojili pieskoviská boli až príliš starí, nato aby sa celá vec dala brať iba ako detská hra.

„V poriadku, ale to by sme sa mali poponáhľať.“ Riekol Arctur a úplne hluchý ku Geryonovým protestom ho schmatol za rukáv, ťahal dolu schodiskom von na otvorené priestranstvo školského dvora.

„Dopekla, stratil sa nám.“ zanadával mladý Hedworth a zlostne udrel päsťou do dlane. Mia nikde nebolo.

„Upokoj sa “ zahundral Gery a šúchal si miesto, kde mu rukáv odrel pokožku. „ Dobehneme ho. Všetko však závisí od toho ako rýchlo vieš bežať.“

Chlapci sa na seba pozreli a takmer navlas rovnako sa rozbehli smerom k dlhému kamennému mostu, ktorý sa piatimi oblúkmi klenul nad riekou Abaris pretínajúcou Kamennú Vodu na dve polovice. Prebehli ním tak rýchlo, že sochy zdobiace mostové zábradlie vyzerali ako šedé šmuhy na pozadí zamračenej oblohy a na druhom brehu sa zastavili.

Približne uprostred jednej z troch ulíc vinúcich sa od mosta uvideli dobre známy chrbát Montgomeryho Ardena. Rýchlo sa im vzďaľoval, ale obaja boli známi ako jedni z najzdatnejších športovcov školy a Mio s hlavou oťaženou starosťami a otázkami sa im nemohol vyrovnať. Na námestí Cloverroad Court ho dohnali, hoci sa im dva razy takmer stratil medzi rôznymi stánkami, kde obchodníci ponúkali všakovaký tovar od keramických nádob po čerstvé ryby a exotické ovocie z dovozu, vládol tam ruch a stisk.

Dobehli ho, Geryon ho chmatol za chlopňu kabáta a prinútil priateľa priamo pred stánkom s metlami a prachovkami komicky zastaviť. Chvíľu bojoval, aby udržal rovnováhu a keď mu bolo konečne jasné, že nespadne tvárou na tvrdú dláždenú zem, nazlostene sa obrátil. Oči sa mu pri pohľade na zadychčaných chlapcov rozšírili od prekvapenia.

„Čo ...“ začal, ale Arctur mu skočil do reči.

„ Mali sme predsa dohodu, Mio.“

„Hedworth je nešťastný, že si zrušil rande, Mio.“ vyhlásil Geryon uštipačne, začo si vyslúžil od Arctura päsťou pod rebro.

„Aha. Ty myslíš Harperov dom? Mrzí ma to, Arctur, ale niečo mi do toho prišlo.“

„Je to niečo dôležitejšie než záhadné zmiznutie vplyvného obyvateľa mesta?“ nechápal Arctur.

„Oveľa dôležitejšie.“ Prisvedčil Mio a tvár mu zbledla, hoci už predtým bola dosť biela.“ Ide o moju sestru.“

A pustil sa do vysvetľovania. Prezradil im všetko. Všetko o Aislingovi i Flo Chouette, o Esbenovi a Melusine, o záhadnej knihe, ktorú Rio priniesla domov a ktorá na ich i Aislingovo sklamanie bola len falošnou stopou. Všetko o Lillyinej banší, o ďalšej záhadnej knihe, knihe jeho predka, o duchovi v jazere i zvláštnom správaní jeho matky a správcu, pána Westa. Takmer nič pred nimi nezatajil, hoci ho trocha pichali výčitky svedomia, pretože si so sestrou sľúbili, že toto tajomstvo nikomu neprezradia. V hlave mu zneli Riine slová: Ani keby nás to malo stáť život. Nikomu to nesmieme povedať. Sľúbme si to. Mio, zahoď ten hlúpi plešivejúci roztok a sľúb mi to.

No jeho sestra bola teraz bohviekde, možno jej hrozí smrteľné nebezpečenstvo, a on sa bál, bál ako nikdy v živote. Nevedel si predstaviť čo by sa stalo, keby ostal sám. Úplne sám na jedno ťaživé tajomstvo. Keď znova stretne Rio určite znesie jej výčitky.

„Takže ... takže ... takže ...“ Arctur stále opakoval to isté slovo ako pokazený gramofón. Gery len mlčal a vraštil čelo. Obom sa to zdalo neuveriteľné a sprvu im zišlo na um, že sa ich priateľ možno zbláznil. Určite sa scvokol. Presviedčal Geryon sám seba, ale toto jeho hlboké presvedčenie sa vytratilo hneď potom čo ich Mio odviedol do jednej z opustených uličiek, páchnucich močom a rozkladajúcimi sa krysami, ukázal im amulet v tvare mesiaca, dal si ho na krk a zmizol.

Najprv nevedeli čo na to povedať. Bolo to príliš zvláštne, príliš iné a oni nevedeli ako tomu čeliť. Arctur vyzeral že už nikdy nepovie nič iné ako Takže a ani v Geryho tvári sa neodzrkadľovalo nejaké zvláštne pochopenie pre vec, no Mio vyzeral tak zúfalo a zúbožene, že sa rozhodli pomôcť mu. Navyše keď vášmu priateľovi, s ktorým ste strkali dievčatám do lavíc jašterice hrozí, že mu ufaklia hlavu a nechajú ho vykrvácať v záujme večného života nejakého psychopata a hlavne ak ten psychopat je váš neobľúbený profesor, je pomoc vždy na mieste.

„Aký máš teda plán?“ spýtal sa Gery Mia keď prechádzali pomedzi uličky a vyhýbali sa chodcom, ktorí sa im zanovito plietli pod nohy.

„Chcem ísť do Lesa, to je predsa jasné.“ Odvetil Mio, hlasom, ktorý sa mu triasol oveľa viac než by sa mu páčilo.

„Do Lesa?“ zhíkol Arctur a trochu zvoľnil krok akoby netúžil po ničom inom než zastaviť úplne.

„Je tam moja sestra.“ Mio na nich ani nepozrel a pokračoval ďalej. Chlapci si vymenili znepokojené pohľady, ale nasledovali ho po ulici, ktorá sa volala Zálesácka, prekĺzli severnou mestskou bránou a ocitli sa neďaleko hvezdárne a zároveň domu Drakovcov. Opatrne ho obišli, pričom dúfali, že si ich nikto z obyvateľov, služobníctva či strážnych psov nevšimne. Zatiaľ mali šťastie a bez ujmy sa im podarilo doraziť až k okraji lesa, v ktorom pred pár hodinami zmizla Rio. Tam trocha váhajúc zastali, každý s inou predstavou hrôz, aké ich môžu postretnúť medzi temnými stromami v hlave.

Riine ruky odovzdane klesli pozdĺž tela a mimovoľne vkĺzli do vreciek. Vnútri nahmatali mesačný amulet a zovreli ho v pästi akoby dievča verilo, že okrem daru neviditeľnosti má aj moc ju ochrániť. Zdalo sa, že sa nemýlila. Odrazu sa mohla hýbať, zvláštne čary, ktoré ju spútavali zmizli, neviditeľné okovy opadli, dokonca mala pocit, že ich počula ako s tresnutím dopadajú na zem. Bola voľná. A utekala. Utekala ako nikdy v živote a ani raz sa neobzrela.

Preletela chodbou a zrkadlá na stenách jej za chrbtom pukali, vyletovali z nich ostré črepy, pár z nich sa jej zabodlo do rúk a nôh, ale ona nespomalila, nezastavila sa, aby si ich vytrhla, vedela, že ak sa zastaví už nikdy nevyjde von na svetlo. Napokon dorazila k otvoru hrobky a preskočila prah medzi lesom a podsvetím zúfalo dúfajúc, že to, čo tam dodnes ležalo mŕtve nevkročí za ňou do sveta živých.

Trojica chlapcov nerozhodne stála na okraji lesa a striedavo pozerali jeden na druhého a druhý na tretieho, akoby sa navzájom povzbudzovali, alebo presviedčali kto z nich má vojsť medzi spletité konáre stáročných stromov ako prvý. Zrazu jeden z nich natiahol ruku s vystretým ukazovákom a vykríkol.

„Pozrite! Mio, to je ona!“

Miovi vynechalo srdce zopár úderov. Z lesa sa vytackalo čiernovlasé dievča, neuveriteľne špinavé od hliny, pokryté kúskami dreva a rastlín, strapaté, v dotrhaných šatách a chlapec ho sprvu vôbec nespoznával. Až keď sa jej rozbehli v ústrety si bol istý, že je to jeho sestra. Zničená, dobitá, špinavá, ale predsa živá. Trocha mu odľahlo. Dobehli k nej a Mio ju chytil do náručia tesne predtým ako klesla k zemi. Dychčala, oči mala rozšírené a zdalo sa, že vôbec netuší, kde je, alebo kto sú oni.

„Chalani! Jej ruky!“ zhíkol Arctur a chlapci sa znepokojene pozreli na dievčinine predlaktia plné drobučkých sklených črepín a raniek, z ktorých presakovali kvapôčky krvi. Podobné zranenia mala aj na nohách, no tam bolo krvi menej, lebo pokožku nôh aspoň provizórne chránili hrubé pančuchy. Gery natiahol ruku, aby jej vytrhol jednu z črepín, ale hneď sa odtiahol. Okolo rán sa začal tvoriť zvláštny fialovo-sivý povlak.

„To sklo je zaručene jedovaté. Nemali by sme sa ho dotýkať.“ vyhlásil Geryon a Arctur sa bezradne spýtal. „Čo spravíme, Mio? Mala by ísť k lekárovi.“

„Nemyslím, žeby si s tým starý Bacon vedel poradiť.“

Zareagoval Mio pričom opatrne vstával a snažil sa sestru prehodiť do náručia, ale bola preňho priťažká. Po pár márnych pokusoch zodvihnúť ju na ruky ju nakoniec chytil pod pazuchami a Geryon sa postavil na opačnú stranu, aby jej mohol niesť nohy.

„Tak kam pôjdeme?“ spýtal sa Arctur, ktorý nervózne pobiehal okolo nich a striedavo bledol a červenel od napätia.

„Domov nemôžeme. Neviem si predstaviť ako by som to vysvetlil matke, navyše ona jej určite nebude vedieť pomôcť. Väčšia šanca je, že by sa naštvala a zniesla ju zo sveta jed-nejed. A nás troch tiež.“

„Poďme ku Cavendishovi.“ navrhol Arctur, keď na okamih prestal panicky poskakovať a dodal. „Má ju rád a ona jeho. Navyše je to odtiaľto najbližšie. Môžeme ju tam v bezpečí nechať a priviesť toho tvojho Aspena, nech spraví jeden dva triky a vylieči ju.“

„Volá sa Esben.“ opravil ho Mio inštinktívne a povzdychol si. „Máš pravdu, tak to bude najlepšie.“

Keď mali plán, Miovi trocha odľahlo. Stále sa však bál, hrdlo mal stiahnuté a nemohol sa zbaviť dojmu, že pri pohľade na sestrinu tvár skrivenú bolesťou vidí výsmešný úškľabok smrti.

Dernholm Cavendish čosi miešal v obrovskom kotle, z ktorého podchvíľou vyletovali obláčiky pary biele ako chumáče ovčej vlny voňajúce po zázvore a sladkom drievku. Jeho sestra stála obďaleč a zadumane ho pozorovala. Pery mala pevne zovreté a tvárila sa veľmi odmietavo a zároveň trocha vystrašene. Napokon vyhlásila

„Ty si fakt koleduješ, Dernholm. Doteraz ťa nikto neudal len z čírej úcty k tebe, všetci vedia, že si bezúhonný a navyše celé mesto zbožňuje tvoje pečenie. To ale nemôže trvať večne!“

Dernholm sa na Rapunzelle ublížene pozrel, no miešať neprestal, akoby bola jeho činnosť smrteľne dôležitá.

„Zelle nestraš. Nič sa nestane, ver mi. Viem, čo robím.“

„Nie, to nevieš!“ vyprskla Rapunzelle nazlostene. „Nikdy si nevedel! Si prosťáčik! Hlúpy dobráčisko! Je len otázkou času kedy si po teba ...“

Zrazu ktosi zaklopal na dvere. Súrodenci viditeľne zbledli, vymenili si vystrašené pohľady, Dernholmovi vypadla varecha z ruky a s čľapotom dopadla späť do kotla, kde sa v momente rozpustila na hnedú hmotu podobnú karamelu. Rapunzelle vydesene priskočila k stolu, veci z neho začala zhŕňať na jednu obrovskú kopu fľašiek, tinktúr, lístkov rôznych rastlín a koreňov rôznych tvarov a všetko to zhrnula do veľkej zásuvky rozkývaného stola. Trochu sa upravila, zrúkla na brata nech sa tiež dá aspoň trochu do poriadku a rozbehla sa do prednej časti obchodu. Ako otvárala, zvonček nad dverami sa rozozvučal, nebol to však obvyklý veselý cingot zvonkohry zato žene pripomenul zvonenie umieračika oznamujúceho smrť.

„Ach.“ vyhŕkla. „Pán Hedworth? Čo vás k nám privádza?“ spýtala sa a pokúsila sa o úsmev a vyzerala pri tom akoby jej stuhla čeľusť.

„Nepríjemné udalosti, drahá Rapunzelle. Veľmi nepríjemné, verte mi, najradšej by som to mal čo najrýchlejšie za sebou.“

„Ach, tak teda poďte ďalej. A prosím nezabudnite si očistiť topánky, nedávno som umývala podlahu.“

Odstúpila, aby príchodzí mohli prejsť. Inšpektor Isaac Hedworth a dvojica uniformovaných policajtov za jeho chrbtom pôsobila medzi toľkými sladkosťami ako päsť na oko. Rapunzelle prešla za pult akoby z neho chcela vytvoriť medzi sebou a predstaviteľmi zákona ochranný val.

„Ako vám môžem pomôcť, páni?“ spýtala sa milo, ale v hlase jej bola badať náznak ostražitosti.

Inšpektor si pošúchal nos v zjavných rozpakoch a vytiahol zo zadného vrecka modrých nohavíc dva razy preložený papier. Podal ho Rapunzelle ponad pult, tá si ho zbežne prebehla očami a na čelo jej vystúpili veľké kropaje potu. Chvíľku to vyzeralo, že omdlie a zachytila sa pultu, aby sa udržala na nohách.

„Vy ... vy.“ zakoktala.

„Je mi ľúto, Rapunzelle, ale váš brat musí ísť s nami.“ Na inšpektorovi bolo vidieť, že je mu to skutočne ľúto, zároveň však vyzeral rozhodne.

„Nemôžete ... to ... Môj brat nemá so zmiznutím toho Harpera nič spoločné! Len zato, že nás chcel vysťahovať ... Nemáte právo.“

Rapunzelle nevedela ako reagovať, odrazu dvere za jej chrbtom zavŕzgali a ozval sa spoza nich Dernholmov žoviálny hlas.

„Netráp sa, Zelle.“

Inšpektor pokynul jednému z policajtov, Dernholm ho však zastavil mávnutím ruky.

„Putá nebudú potrebné, pán inšpektor. Pôjdem úplne dobrovoľne.“

Rapunzelle ho chcela zastaviť, ale on odmietavo pokrútil hlavou a so slovami, že o chvíľu sa určite všetko vysvetlí, nebudú predsa zbytočne zadržiavať nevinného, keď niekde pobehuje skutočný páchateľ a odišiel s troma mužmi zákona z obchodu. Zvonček nad dverami znova zvonil normálne.

Rapunzelle neveriacky zízala na dvere. Jej brat, jej dobromyseľný brat, obvinený z únosu, či dokonca vraždy! To nie je možné. Rapunzelle tomu odmietala uveriť.

Keď sa znova otvorili dvere bola pripravená prichádzajúcich poslať do čerta, no keď si všimla, kto vchádza do pekárne zdesene si zakryla ústa dlaňou, aby potlačila výkrik, ktorý sa jej dral z úst.