Kráľ naposledy vydýchol... Skončila sa éra spojenectva Veľkých ostrovov, aj keď v skutočnosti boli už dávno jediným spojivom medzi nimi iba rozbroje. Hlavný ostrov bol príliš vzdialený ostatným, a to nielen nekonečnými morskými míľami, ale najmä svojim životom. Menšie ostrovy podnikali nespočetné ťaženia, nie však aby ostrov ovládli, ale aby ho zničili. Kedykoľvek sa na Pergone vylodili, bolo ich znamením pálenie, plienenie a smrť. Nevedno, aké sily ostrov chránili, lebo Kráľ chátral každým dňom, jeho verní si zúfali, ale jeho mocná vôľa a láska k ľudu museli pretrvať, ináč by bol už dávno zničený. Keď sa obyvateľom nepodarilo ostrov dobyť, utiahli sa na najodľahlejší cíp súostrovia a tam, aby bola potupa dovŕšená, stanovili si vlastného kráľa – chlapca, možno otroka, ktorého si doniesli z lúpežných výprav alebo sa len v správnu hodinu ukázal pri kamenných dverách.

V ťažkej chvíli ich Kráľ opustil. Celé nádvorie sa zbehlo okolo vráskavého starca a ich nádeje umierali spolu s ním. Neodchádzal v pokoji, ako by si zaslúžil veľký vladár. Skláňali sa nad ním tí, ktorých snáď mohol mať rád a vpíjali do seba jeho posledné vzrušené slová. Ako čas pokročil, tlačili sa stále bližšie k nemu, jeho slová boli stále slabšie a každé mohlo byť posledným. Uprostred všetkých zmätkov zrazu schytil za ruku najbližšie stojaceho mladíka a prinútil ho skloniť sa k nemu. Vyschnutými perami šepkal to tajomstvo, ktoré jediné chcel zveriť svojmu národu – on, ktorý sa múdrosťou rovnal Starším a jeho poznanie končilo ďaleko za oceánom. Chlapec prudko dýchal – ešte nikdy nebol tak blízko pri Kráľovi a odrazu je to práve on, koho má pri sebe v poslednej chvíli. Stisk starej ruky bol prekvapivo silný, oči nezvyčajne žiarivé, slová naliehavé. Roztrasený zatajil dych.

,,Nezanechal som vám nikoho, ku komu by ste obrátili svoj zrak, nemám ani syna, ani dcéru, ktorí by vás mohli viesť...“ dochádzal mu dych a slová sa menili v chrapot, neprestával však bojovať, rozčúlene zvýšil hlas a kričal, no i tak ho počul iba chlapec: „Nech vás ani nenapadne dosadiť niekoho... z ostrova! Som z ďalekých zemí Skalnatého mora a tam i spočiniem... nie, chlapče! Ak sa majú Veľké ostrovy ešte niekedy spojiť v mieri, musíš nájsť vládcu pri mojom hrobe.“ Kráľ sa odmlčal a chlapec prikyvoval, až teraz si však uvedomil, čo počul. Úzkosť mu zovrela hrdlo.

„Pane... Môj kráľu...“ vravel plačlivo, „ale Skalnaté more je len päťdesiat míľ od posledného ostrova, od vzbúrencov!“ Kráľ mu ale ešte mocnejšie stisol ruku, a tak bolo jeho posledné slovo nemé, aj keď najvýrečnejšie. V okamihu ho obkľúčili všetci Múdri dvora a chlapca zatlačili do ústrania. Ten len ticho sledoval, ako od beznádeje a strachu padajú na kolená, akoby mal tento prejav úcty vrátiť Kráľa späť medzi živých. Aj on sklonil hlavu pod ťarchou nesplniteľnej úlohy. Nik sa nepreplaví vyše tritisíc míľ od domovského ostrova priamo do dúpä nepriateľa. Odrazu sa znova strhol, nejaký vážený hodnostár mu položil ruku na plece. Prudko si ho otočil k sebe a zadíval sa mu do očí. Chlapec vnímal každú hlbokú vrásku na tvári starca a zachvátila ho obrovská úcta voči nemu, lebo poznal, že je to jeden zo Starších.

„Čo povedal?“ domáhal sa ráznym hlasom odpovede. „Ako zneli jeho posledné slová?“

Chlapec na sebe pocítil pohľady všetkých prítomných, ale tie najúpenlivejšie boli práve oči starca.

„Máme ho pochovať v Skalnatom mori a tam aj nájdeme nového kráľa,“ zajachtal. Prekvapilo ho, ako jasne sa ozývali jeho slová. Starcova vznešená postava sa vztýčila do výšky. „Počuli ste!“ zadunel hromovým hlasom. „Konajte teda vôľu svojho pána!“

Dav zašumel a ožil ako spenené more, tisíce námietok a zbabelých slov valili sa na šedivú hlavu, vydávajúc sa za rozumné.

„Vierolomníci!“ začul chlapec šepot Staršieho. „Nepotrebujú kráľa, ale zázrak, aby ostrov nezanikol!“ Ruka mu stále spočívala na mladíkovom pleci, teraz sa na neho povzbudzujúco usmial: „Ale jeden snáď chápe, čo potrebuje loď, ak chce dôjsť do cieľa.“

„Ja neviem kormidlovať...“ rozhodil rukami, keď sa starec pobral na odchod. Zvráskavené čelo sa stiahlo a potemnelo sklamané mladíkovou odpoveďou.

„Najprv skús nájsť dok!“

„A čo ak nenájdem kapitána?“

„Potom kráľa nie ste hodní!“ a šedivý starec vyšiel bez ujmy z rozvášneného davu, akoby si medzi nimi razil neviditeľnú cestičku.

Potom mladík ešte zopár chvíľ strávil s úctou pri lôžku zosnulého. Bolo to až o niekoľko hodín, keď sa konečne zodvihol a za súmraku šiel do svojho obydlia. Po polnočných obradoch, ako bolo predpísané, sa z ničoho nič ozvalo klopanie na jeho dvere.

„Otvor, služobník, tvoj pán ťa potrebuje!“

Strhol sa, aj keď nie zo spánku, lež z víru nepokojných myšlienok. Najprv si myslel, že už určili nového kráľa a ten žiada od neho preukázať vernosť, ale zdalo sa mu to priskoro. Napriek tomu rýchlo podišiel k dverám a nadvihol závoru. V úzkej medzere medzi dverami uvidel matný svit očí kráľovského posla. Mlčal. Zrejme nepokladal za vhodné, aby stál pri odovzdávaní takého dôležitého a zatiaľ aj tajomného odkazu na prahu dverí, tak ich chlapec ešte trochu poodchýlil a vpustil ho dnu.

„Starší vás určili za vykonávateľa Kráľovej poslednej vôle,“ zaznelo mu v ušiach. Myslel si, že sníva, po noci prebdenej v starostiach odrazu nebol schopný rozmýšľať.

„Kto... ma poveril?“

Nechcel sa to opýtať, no nevedel, čo iné by mohol urobiť. Teraz si spomenul na šedivého starca, ktorý sa mu po Kráľovom skone prihovoril, v tme malej izbietky na sebe cítil jeho pohľad. Áno, určite to bol on. Znovu sa pozrel na posla – keď mal povinnosť za sebou, tvár mal prívetivejšiu, dokonca na neho hľadel so záujmom.

„Bol si posledný, s kým sa Kráľ rozprával,“ poznamenal zvedavo.

„Doteraz neviem, prečo to urobil.“

„Hovoril s tým, kto počúval,“ mykol posol plecom, na to prekročil prah a vkročil do hviezdnatej noci.

Chlapec sa ihneď otočil, schytil starý plecniak, vhodil doň tabatierku, chlieb, hrubý plášť a poobzeral sa po miestnosti. Po zmätku a beznádejach ťažkého dňa si bol konečne istý tým, čo má urobiť, odísť do tmy a pustiť sa neznámymi krajmi bolo zrazu jeho jedinou a najdôležitejšou úlohou, akú kedy mal. V duchu sa usmial – zvláštne, ale ani raz nezapochyboval, hoci, čo si predsavzal, nebolo jednoduché. Čakala ho cesta do prístavu. Ešte nikdy nebol tak ďaleko, celý život prežil vo vnútrozemí ostrova, avšak, povedal si, dosiaľ nás ešte nikdy neopustil Kráľ.

Ostrov v noci – to bolo čosi celkom iné ako vo dne. Zrazu si všímal, čo by ho inak ani len nenapadlo: čudné tvary stromov, kŕdle malých nočných stvorení či to, že hvízdanie vetra znie ako zúfalé volanie zatratených stvorení. Ak prišla chvíľa, keď váhal či pokračovať, alebo sa vrátiť, bolo to v lese oddeľujúcom jeho domov od mestských hradieb, avšak nevzdával sa. Neustále si opakoval, že každú chvíľu musí svitať a ako pokročil čas, bolo to stále nádejnejšie. Napriek tomu dorazil k bráne ešte za hustnúcej tmy.

Neúnavné stráže, odnepamäti strážiace vchod do mesta, boli v týchto dňoch zvlášť opatrné. Už zďaleka videl ich žiariace pochodne, ktoré sa na dôvažok odrážali od ich vyleštených heliem a kopijí. Srdce sa mu trepotalo v hrudi, akoby chcelo vyletieť, a on, sťaby sa bál, že mu ujde a už ho nedohoní, posledný úsek cesty prebehol. Konečne, dychčiac pred bránou, zastal. Na hluk, ktorý spôsobil, sa k nemu okamžite naklonilo jedno zo svetiel a v tme uzrel záblesk neznámych očí. Nešťastne si uvedomil, že taký doriadený, uháňajúc lesom neskoro v noci s batohom na chrbte, musí vyzerať ako zlodej. Pod strážnikovým tvrdým pohľadom sa mu roztriasli kolená a vystrašene preglgol, čo, ako si hneď potom uvedomil, nemal robiť.

„Po-ponáhľam sa do prístavu, mám dôležité poslanie,“ ako to hovoril, znelo mu to prijateľne, veď mnohé lode opúšťali hlavný prístav veľmi skoro a často aj pred svitaním. Ale strážnikovi sa nepáčilo, žeby mal hocaký fičúr opustiť v noci ostrov.

„Chceš vyplávať?“ prezeral si ho nedôverčivo. Vyzeral slabý a neduživý, vedel o tom.

„Vlastne nie. Teda ešte nie. Najprv musím zohnať loď... a posádku.“ Odrazu sa vzpriamil a občerstvený odvahou a hrdosťou jasne povedal: „Som vykonávateľ Kráľovej poslednej vôle a hľadám loď, ktorá by odniesla osláveného vladára a priviedla nástupcu.“

Či s tým bol strážnik oboznámený, alebo už za svojho života zažil všeličo, nevedno, ale nedal na sebe znať, žeby ho to zaskočilo. Chlapec pokračoval ďalej, teraz však skrúšene:

„Nikdy som ale v prístave nebol a ani neviem, kde sa nachádza, tobôž nie kde nájdem majstra-lodiara.“

Čierne obrvy na mužovej tvári sa zúžili, zdalo sa, že tuho premýšľa. „Si z paláca...“

„Áno. Robil som tam všetky možné pomocné práce, akými ma poverili, ale,“ rozhodil rukami, „smutné je, že ma do prístavu nikdy neposlali.“ Ako to hovoril, cítil sa medzi tými všetkými ľuďmi, nielen strážcami, ale všetkými na ostrove akosi zvláštne, nikdy predtým si to neuvedomil, ale teraz to strážnik presne pomenoval...

„Ty si nevidel more.“

V hrdle sa mu utvorila hrča a pokrútil hlavou. Muž obrátil tvár k zemi, akoby rozmýšľal, či je vôbec možné žiť celý čas na ostrove a pritom... no potom zdvihol svoj pohľad na chlapca a priateľsky sa mu prihovoril: „Hlavnú cestu z paláca teda poznáš, stačí, ak ju nájdeš,“ pochodeň ožiarila provizórny chodník, „len pokračuj tým smerom a nemôžeš sa stratiť.“

Chlapec prikývol, tú cestu pozná, ale čo ďalej?

„Až vyjdeš na Hlavnú, choď vľavo, teda na východ. Tam už v túto hodinu nájdeš mnohých robotníkov, čo sa tam ponáhľajú za prácou a keby aj nie, choď rovno, kým niekoho nestretneš. Cesta nevedie priamo do prístavu, ale bočí, až keď ho máš na dohľad.“ Chcel odísť, no zadržala ho ťažká ruka na ramene. „Počkaj! Najlepší majster, v akého môžeš dúfať, je Quin. Najlepší, v akého môže dúfať zem.“

Strážnik ho pustil a ešte hodnú chvíľu, kým mu svetlo nezmizlo z dohľadu, mu cestu ožarovali plamene asi desiatky pochodní. Bol to čudný pocit, keď s ním toľkí zdieľali jeho poslanie, celkom iný ako keď od jeho nákupných schopností záviselo kura na večeru pre služobníctvo. A ten mu bol mu cestou, keď v tme inú nevidel.

Hlavná cesta mu prišla pod nohy, až keď ich mal ako z olova. Tmu nahradilo šero a on sa ocitol na dláždenej ceste, Hlavnej ceste, po ktorej síce veľakrát kráčal, ale nikdy sa nedostal až tu. Po oboch stranách mal háj, kdesi ďaleko pred ním sa zablysla nejaká žiara, udrela mu do očí a prinútila ho zodvihnúť zrak. Zastal v strede hradskej v nemom úžase. Nedokázal a ani nechcel odtrhnúť oči od výjavu tak pramálo sa podobajúcemu pozemským veciam, až uveril, že ten, kto mu ho dovolil uzrieť, môže si zaň nárokovať jeho biedny život. Nad obzor vychádzalo slnko, pomaly, neohraničené ničotným smrteľným časom si vystieralo jeden lúč za druhým, akoby sa bálo, a právom, pomyslel si, že svojím svetlom ožiari a spáli aj to, čo by sa nepodarilo zničiť žiadnej inej sile ani mocnosti tohto času, ktoré si namýšľajú moc a chcú ovplyvňovať zákonitosti sveta, a čo je pre nich nepolapiteľné rovnako ako vietor, ktorý sa preháňal nad ním a rozprával sa s ním ako so starým priateľom. Každú jednu vlnu najprv ožiaril zlatistý svit a až potom sa zrútila do mora, aby znova povstala v celej svojej nádhere a zlatom lesku, ktorý sa nestratil ani keď sa celý slnečný disk konečne odpútal od zeme a svojou majestátnosťou ovládol nebo.

More.

Vedel, že je takéto, vedel to, hoci ho nepoznal. Srdce sa mu rozbúchalo šialenou radosťou, akoby sa po dlhej dobe zvítal so starým priateľom.

Do tohto obrazu sa náhle vkradla ďalšia postava. Ladne a ľahko kráčala po ceste, až zastala celkom na kraji, štíhle nohy jej láskali vlny, akoby sa jej prihovárali a pozývali medzi seba. Vietor sa so svetskou šarapatou oprel do jej vlasov, no nijako mu na to neodpovedala. Jej pohľad patril moru a diaľavám za ním. Na okamih, keď prešla popri ňom, uvidel jej vážnu tvár a skrytý žiaľ, ktorý teraz zverila moru. Ťažký vzdych zavlnil tým mladým telom a tento ston vrátil chlapca do skutočnosti, vtedy si opäť uvedomil, že ani najžiarivejší odblesk slnka či šum nekonečného oceánu nezmyjú útrapy zo života bežného človeka, lebo mu neprináleží istota, že k nim ešte niekedy vzhliadne, tak ako v to môžu dúfať nesmrteľní.

Mladík sa zhlboka nadýchol a podišiel k dievčine na móle, ale ona tam nebola. Jej telo bolo iba materiálom, z ktorého slnko vytvorilo úchvatnú sochu, do vlasov vplietlo svoje svetlo a pokožku sfarbilo bronzom. Duchom bola ďaleko odtiaľto, za oceánom. Dievčina konečne spustila pôvabnú šiju a hrdú bradu, nestačila doletieť za svojimi snami, zronenú a oklamanú tvár obrátila k hladine mora. Až v tomto odraze ju mohol naozaj vidieť: bledú pokožku, akoby sa mohla na slnko iba dívať, nie sa k nemu priblížiť, vyplakané belasé oči, ktoré nikdy nevyronili ani slzu, načo aj, veď pod ňou sa rozprestierala nekonečná šírava týchto malých slaných posolstiev. Korunou jej pozemskej krásy bol závoj vlasov nádherných a dlhých ako zlatý dážď, jej vnútru panovala hrdosť, no nie bezhlavá pýcha, aká nezdvíha klobúk pred čestnou prácou a pravou múdrosťou. Pohľadom skĺzol z odrazu na skutočnú tvár, ale rovnako ako na slnko sa na ňu nemohol dlho dívať. Mimovoľne sa dotkol jej ruky poznačenej nevedel akou prácou.

„Pomôž mi,“ zašepkal.

„Ako, keď možno sama potrebujem zachrániť?“

„Tak to skúsme navzájom.“

„Pripadáš mi ako zázrak prinášajúci nádej, ktorú už nikto nevidí. Dlhé čakanie ničí vek môjho života zakiaľ nemôžem iné iba čakať.“ Zovrela ruky v päsť. „Niekde za morom leží moje poslanie a obracia v márne moje dni. Každý deň sťaby ho nepokojné vlny oddialili ešte viac, no nedokážu odplaviť môj nepokoj. Tak mi pomôž, ak vieš liečiť premárnený život.“

„Si pripútaná k brehom tak ako ja, lež ja si za to môžem nevedomosťou. Mňa však desí predstava odchodu a moje poslanie sa mi stalo klietkou práve tým, že ma z tej mojej vypúšťa. Bojím sa, že v čase skúšky nebudem môcť odísť kvôli mŕtvemu, no ak povieš, že to spravím pre teba, odhodlám sa. Je ľahšie obetovať sa za úsmev, ktorý zažiari, ako za veci minulé.“

„Teraz už od teba žiadam jediné – sľúb, že sa vrátiš, a dovoľ, nech tento sľub vpletiem do provy tvojej lode, aby ťa k nemu pripútal, ako ťa tvoja vôľa púta k životu.“

„Nemám loď,“ priznal mládenec.

Obrátila k nemu tvár.

„Samozrejme, že ju máš. Nie si jediný, kto prebdel dnešnú noc.“

Potom nenáhlivými krokmi prešla popri ňom a kráčala pozdĺž pobrežia.

Chlapca jej slová nesmierne prekvapili. Zadivene sa za ňou otočil a prvý raz v živote uzrel prístav. Nebol rozsiahli a chaotický, podobný tržnici, ako si to vždy predstavoval, no rozhodne bol veľký. Tiahol sa pobrežím až po veľké bralo črtajúce sa na pozadí ako mohutný strážca, ďalší živel, ktorý trpezlivo znášal vrtochy neustále doňho narážajúceho mora. V popredí sa vynímali lode, ktoré ho ihneď ohúrili. Na prove mali obrovské dračie hlavy vzbudzujúce bázeň a chlapec sa čudoval, že vzbúrenci z ostrova neodplávajú, len čo ich uvidia. Dračie papule boli totiž rozďavené a medzi mramorovými tesákmi sa črtala hranica. Domyslieť si, ako im z rozďavenej tlamy šľahá oheň, si vedel každý, kto ich uvidel.

Trochu ďalej od nich a bližšie k chlapcovi kotvilo množstvo iných, oveľa menších lodí, rybárskych člnkov či obchodných plachetníc. Napriek skorým hodinám panoval všade čulý ruch. Nestačil sa čudovať svižnej práci rybárov a námorníkov, ich drsnej reči, ohromnému moru a lákavému horizontu za ním, no najviac ho uchvátilo, aké sa im to všetko zdalo prirodzené, že ich vlny zdravili ako starých priateľov a že každý ich vratký pohyb bol už dávno spriaznený s vetrom. Bolo tu, pravda, aj mnoho obchodníkov, vozov a cestovateľov, ale vo všetkom bol poriadok, aký by sa dal len ťažko zariadiť zákonmi, lebo spočíval v tom, že si každý konal svoju prácu.

Vykrúcal hlavu na všetky strany a vdychoval slanú vôňu, ktorej sa nemohol nasýtiť rovnako ako všetkého okolo. Odrazu jeho zrak zaujalo niečo, čo sa dialo vysoko nad hlavami všetkého ľudu. Na brehu stála loď bez plachiet, vysoká, mohutná, s dračou hlavou, akú mali aj iné lode, a pritom zvláštne odlišná. Bola to iba kostra, no už teraz malo všetko, čo na nej bolo, nádych majstrovstva, každá jej časť bola nádherná, no zároveň všetko spĺňalo svoj účel, ani jediný diel nadarmo nezaberal miesto. Jej stožiare boli holé, podpalubie ešte úplne nezakryli doskami a s kormidlom sa ledabolo pohrával vietor, no bolo by rúhanie nazývať ju vrakom. Všetci, čo okolo nej prechádzali, jej museli venovať aspoň jediný obdivný pohľad. Zastavila sa pri nej aj dievčina, ktorá ho tu doviedla.

„Tak vidíš, ako ľahko si ju našiel,“ prihovorila sa mu.

„Je to príliš snová loď,“ odvetil, „nie je skutočná.“

„Táto ti ale nepatrí iba v snoch,“ usmiala sa.

Až teraz si uvedomil, čo ho čaká. Hľadel na obrovskú konštrukciu a odrazu sa mu to všetko zdalo príliš nemožné a zároveň neodvratné. Toto je jeho loď. Znelo to ako ortieľ. Konečne pochopil, čo ho čaká. Odíde. Opustí pevninu. More, ktoré mu bolo len pred chvíľou na tisíckrát drahé, znenávidí a stane sa jeho nepriateľom. Nepochyboval o tom, lebo sa tu cítil ako cudzinec a nepatril moru ako všetci ostatní námorníci a obchodníci, on si ho nezamiloval a ono ho za to bude nenávidieť, lebo jemu nestačí obdiv alebo uznanie, jeho musia ľudia milovať, aby sa nepomstilo, ono je žiarlivejšie ako milenka a ctižiadostivejšie ako kráľovná.

„Potrebujem posádku,“ zašomral ako v mrákotách, „musím čoskoro vyplávať.“

Zrak mu pritom behal po celom prístave a horizonte, horúčkovito sa pokúšal rozmýšľať, ale do jeho nepokojnej mysle sa nevmestila žiadna jasná myšlienka. Odrazu ho prerušili surové výkriky mužov vystupujúcich z veslíc pri móle. Ihneď v nich spoznal kráľovu gardu, vliekli so sebou spútaného nejakého väzňa, ktorý sa bezočivými slovami pokúšal zakryť strach z toho, čo ho čaká. Prišlo mu ho síce ľúto, no nenapadalo mu nič, čo by pre neho mohol urobiť. Kráľovi vojaci ho strkali pred sebou a vyhlasovali, že zajali piráta, zbeha a nepriateľa kráľovstva viac zo svojej pýchy ako kvôli upozorneniu nevinných. To ho pohoršilo. Zabudli snáď, komu slúžia? Kráľa ešte ani nestačili pochovať a oni sa už vyhrážajú smrťou úbohému zlodejovi! Pocítil v sebe náhly záchvev odvahy, cítil, že ak má robiť správne veci, je načase začať hneď. Pevným krokom, ktorým sa sám čudoval, sa predieral pomedzi ľud, až sa ocitol pred väzňom.

„Kde ho vediete!?“ zakričal. „Do paláca? A od koho budete pýtať rozsudok? Od mŕtveho?“

„Tento bol odsúdený už za kráľovho života!“ odsekol jeden z vojakov. „Odvisne.“

„A pochováte ho spolu s kráľom? Podľa zákona sa pätnásť dní po vládcovej smrti nesmú vynášať rozsudky a ďalších tridsať dní sa nekonajú popravy. Jeho život vám neprináleží.“

Začalo sa okolo nich zbiehať stále viac zvedavých ľudí, mladíkova odvaha sa však nezmenšovala.

„Si pirát?“ obrátil sa na väzňa.

Muž vedel, že je zbytočné zatĺkať, na mori ho prenasledovali už pár mesiacov, tak len prikývol.

„Vieš teda viesť loď.“

Veľmi ho prekvapil takýto záver udalostí, ale nevyzeralo to, žeby tým strácal, tak len opäť prikývol.

„Bol si v Skalnatom mori?“

„Oboplával som to miesto z bezpečnej diaľky, ale vedel by som sa tam vrátiť,“ dodal rýchlo.

„Budeš mojím kapitánom.“

Všetkých prizerajúcich sa to ohromilo, no nebolo to nič v porovnaní s výrazmi na tvárach piráta a vojakov.

„Akým pravom, mládenček?“ rozzúril sa jeden z nich.

„Som vykonávateľ kráľovej poslednej vôle a potrebujem tohto muža. Nezradí ma,“ povedal, lebo musel ospravedlniť svoju dôveru k nemu, hoci pravda bola napísaná vo vďačnom pohľade odsúdeného, no to by oni nepochopili, „lebo na lodi mu budem sudcom a ak neposlúchne môj rozkaz, zistí, že nie každý život je nenahraditeľný.“

No už ako to hovoril, vedel, že nikdy nevyužije svoje právo na jeho život, ktoré v duchu ani sám neuznával.

„A ak sa spriahne s posádkou a teba nebude mať kto ochrániť?“

„A kde takéto nebezpečenstvo nehrozí? Ak sa spolu so mnou vráti, využijem ešte naposledy svoju moc a udelím mu milosť, ak sa nevráti a bude blúdiť morom rozbúreným vojnami, nepriateľ vzbúrencov aj ostrova, neprežije.“

Lenže vojaci sa nechceli vzdať svojej dlho hľadanej koristi ani slávy, ktorú by sa medzi ostrovanmi nepochybne získali, lebo tí milovali ruch a zábavu, hocako nemilosrdnú a krutú.

„Ak by si aj mal povolenie opustiť s ním ostrov, si veľmi neskúsený, ak si myslíš, že to môžeš urobiť. Tretej nasledujúcej noci to bude už tretí spln po rovnodennosti a každý námorník vie, že vtedy nemôže vyplávať, lebo odporný Karak stráži Pergon i Veľké ostrovy a jedinej lodi nedovolí opustiť súostrovie a kým sa opäť odoberie do hlbín mora, bude tvoj kapitán už dávno po smrti.“

Chlapec si odrazu uvedomil, aké márne bolo jeho poslanie. Sen o dobrodružstve a vykonaní niečoho skutočného sa rozplynul vo vetre a roztratil v piesku pobrežia. Kostra lode, ktorá ho pred chvíľou tak nadchýnala, bola len kostrou. Ako si vôbec niekedy mohol myslieť, že ktosi obyčajný a neskúsený ako on môže vykonať niečo také veľké a dôležité? Ako len mohol brať vážne slová umierajúceho muža, ktorý už zjavne nevedel, čo hovorí? Bol hlúpy.

Odrazu sa ozval hlas, ktorý prehlušil všetok ostatný ruch, mladý, ale mohutný ako zvuk hromu, ráznosťou mladíkovi pripomenul hlas Staršieho pri kráľovom lôžku: „A čo ak by do troch dní vyplával?“

„Musel by opustiť dok najneskôr zajtra, aby sa Karakovi vyhol!“ odsekol vojak.

„Nech sa tak stane.“

„Ale nemá loď, jeho kapitán kľačí pred ním na kolenách a jeho posádku tvoria dvaja muži! Nemôže odísť! Takýto sprievod by kráľa dopravil nanajvýš dreveným člnkom za najbližší útes a tam by sa potopil!”

„Lenže tebe neprislúcha rozhodovať o tom, čo urobí. Ty mu máš jedine pomôcť ako kráľov verný služobník.“

Vojak mlčal. Hovoriaci ho doviedol do zradných vôd, proti tomu sa nemohol ozvať. Napokon len vrátil, čo dostal: „A kto sa to opovažuje tvrdiť?“

Aj mladík sa až teraz odvážil pozrieť na hovoriaceho. Stál hneď vedľa neho, hľadel vojakovi priamo do očí, jeho tvár neprezrádzala žiaden vek, ale staroba ho obchádzala, jeho črty aj ruky však už boli skúšané mnohými, primnohými rokmi a prácou. Chlapec jediným pohľadom spoznal, že patrí k nesmrteľným.

„Možno mi neprináleží rozhodovať o chlapcovom osude, ale viem, že moja loď ponesie kráľa na poslednej ceste zajtra na svitaní a viem, že on ho bude nasledovať.“

Muž sa otočil a odchádzal, keď za ním vojak zavolal: „Ty si Quin!“ Nebola to otázka, a tak ani nedostal odpoveď, ale tá bola pre všetkých zrejmá. „Tak zajtra na svitaní tu bude čakať tvoj zlodej!“ zakričal, aby to veľký majster počul, ale obrátil sa pritom na chlapca.

A vtedy sa prístav opäť zmenil na obyčajné miesto každodennej práce a radosti, ruch pokračoval, všade sa ozýval veselý hovor, akoby sa nič nebolo stalo. Iba jeden chlapec stál zmätený v strede toho všetkého, nedal sa strhnúť vírom robotníkov a námorníkov, uvedomujúc si, aké zvláštne veci sa tu diali, že stačilo málo a jeden ľudský život by bol stratený. Ešte bol dosť mladý na to, aby si všímal zázraky, ktoré iným zovšedneli. Až keď mu zajatca vytrhli spred očí, prebral sa: „Ale… posádka!“

„Máš ju! Zajtra na svitaní…“ kričal ešte stále spútaný muž, no ostatné slová zanikli v hluku života.

Neostávalo mu iné, než doniesť túto správu do paláca. Odrazu sa mu však nechcelo postaviť pred tých veľkých ľudí z dvora, možno mu ani neuveria, keď tam s ním nebude Starší. V tej chvíli pocítil na sebe pohľad tohto šedivého muža, taký silný a prenikavý, až ho prinútil obzrieť sa a uvidieť… more. Nebol tam, ale stačilo to, aby sa pred ním i pred sebou chlapec za svoju zbabelosť zahanbil. Prečo sa tak ľakal každej prekážky? Všade okolo neho bolo toľko sily a majestátu, Quinove majstrovstvo, loď, ktorá bola jeho dielom, samotný kráľ, ba aj dievča, čo spoznal, nikdy nevidel jej podobnú, a on, ktorý potrebuje najviac odvahy, si ju nedokáže udržať.

Kráčal pobrežím a rozhodol sa urobiť, čo musí. Chcel dnes ešte naposledy obrátiť svoj zrak na loď, ktorá sa mu má stať domovom, keď sa jeho pohľad stretol s Quinovim. Vydržal to len chvíľu, kým majster prehovoril ani čo by mu čítal myšlienky: „Oni to už vedia. Zajtra ráno tu dorazí sprievod.“

„Ako…“

„Vojaci im predsa musia všetko povedať. Ver svojmu poslaniu, lebo mu nik iný neuverí.“

A prišlo ráno. Vzduch naplnila pieseň dievčenských pier, vnášala do leta zimný mráz… Posledná pieseň mocného vladára, ktorú už nepočul.

Kým procesia dorazila do prístavu, boli devy mĺkve. Chlapec sa prebral z driemot. Nespal celú noc, iba sa hompáľal na tenkej hrane snov a bdenia. Teraz ako vo sne sledoval mladé ženy nesúce ľalie na mólo. Sledoval, ako ich položili na morskú hladinu a vlnky ich niesli… k nádhernej plachetnici s mramorovou dračou hlavou, do ktorej, kým sa preberal, stihli uložiť kráľovo zahalené telo. Postavil sa obďaleč, aby mohol obrad sledovať a pritom nezavadzal. Za ženami šlo množstvo ľudí, nejedného poznal z dvora, no on načahoval krk, až ju konečne uvidel. Deva stala na kraji móla a hľadela do vody, ako keď sa stretli prvý raz. Nevšímala si dav okolo seba, ale on vedel, že jeho vidí. Sám nevedel ako, nabral odvahu a postavil sa po jej boku.

„Máš strach?“

Prikývol alebo na to iba pomyslel a ona odpovedala: „Nestrácaj odvahu, podrží ťa tvoja vôľa, ktorú si neraz ukázal.“

Potom sa zohla, nabrala do dlane zopár kvapiek vody a rozhodila ich do povetria. Končeky prstov natiahla dopredu, akoby sa chcela dotknúť dračej hlavy a zašepkala slová, ktorých zmysel mal chlapec pochopiť až neskôr, keď ho jeho povinnosť zaženie tam, kde sa zabudnuté spomienky derú na povrch a rozochvievajú srdce, až praská pod ťarchou všetkého, čo stratilo, kde sa z ľudí stávajú hrdinovia a z hrdinov ľudí stratený národ, blúdiaci po cestách, kde si to život nezaslúži. Ale to je už iný príbeh…