... a kto prikázal času,

aby odvial všetko preč?!

Jej odev, ladný krok i krásu,

čo bola ostrejšia než meč...

... a kto mal vlastne právo

vziať ženu Sultána?!

Pred umlčaným davom

to dákou zradou zaváňa

JEHO hnev na stratu blízkej osoby

je horší než roj sršňov; než zlé choroby...

I potrestá nevinných; tých, čo JEHO hnev na nich padne

(ešte skôr než smrť mu na krk sadne)

To všetko urobí kvôli NEJ, Sultánovej Dafné...

(Isturijská Kronika; báseň Korudina Sehuma)

PROLÓG

(TOLLIGANSKÁ MISIA)

V jej pravej ruke žiaril prsteň, ktorý vyzeral ako zo zlata. Očko prsteňa bolo plné farieb, ktoré sa odrážali na strope tolliganského zámku. Princezná Dafné si ho napokon navliekla na prst. Keď to urobila, pocítila čosi hrejivé pri srdci a zároveň pochopila, že týmto okamihom ZODPOVEDÁ za tajomstvo.

Zhlboka sa nadýchla, aby si vychutnala ten pocit. Prerušil ju hromový hlas Thaienna, Veľkého Mudrca: „Princezná. Prsteň navlečený na prst znamená, že si vyvolená pre splnenie tolliganskej misie. Je to súčasť poslania udržujúceho rovnováhu síl vo Vesmíre a MY máme svojich misionárov v mnohých galaxiách. Tebe, princezná Dafné, bola pridelená planéta Zem v Slnečnej sústave. Už si o nej určite počula.“

Pritakala. Thaienn pokračoval. „Spĺňaš všetky požiadavky na poverenie našej misie. Nezabudni, Dafné – keď sa pomocou prsteňa prenesieš na Zem, prsteň sa zmení na malú jazvu. Jazva je miesto, ktoré zostáva na ľudskej koži po zraneniach. Pred svojím odchodom však musíš ešte absolvovať INŠTRUKTÁŽNE HODINY, aby bol tvoj mozog pripravený na podávanie informácií. Princezná, budeš musieť odpovedať na mnoho otázok, pretože ľudia sú nesmierne zvedaví a podozrievaví.“

Thaienn zakašľal, akoby tým menil tému hovoru a všetci prítomní mlčky sledovali jeho pohľad. Thaiennove sivé oči boli však bez výrazu. Pokračoval vo vysvetľovaní: „Princezná, nasledujúce informácie sú veľmi dôležité, i keď si ich už počula. Na Zemi je obdobie, ktorému hovoríme TEMNÁ BUDÚCNOSŤ. Hoci ich planéta dosiahla obrovský technický pokrok, ľudia vskutku zdegenerovali. Dôvodom boli časté vojny a nepokoje. Zem dokonca prežívala i obdobie najväčšej krízy, kedy vďaka veľkému počtu zbraní takmer ´zmizla´ z Vesmíru. Napokon zostala i naďalej JEHO súčasťou, ale malo to za následok veľa vecí... Zem už nie je tým, čím v minulosti bývala. Našťastie, na našich misionárov to nemá nejaký zlý vplyv. Teraz je na Zemi obdobie, ktorému ľudia hovoria ´tridsiate druhé storočie´...“

Dafné už bola o mnohých veciach oboznámená, ale po Thaiennových slovách v nej túžba navštíviť Zem ešte viac narastala. Cítila vo svojom poslaní určitú tajomnosť. Zároveň vedela, že jej misia bude koncom pre JEDNO ZLO, ale práve tak možno počiatočnou misiou na potláčanie INÉHO ZLA. Dafné však musela byť nanajvýš opatrná a pripravená na to, čo mala pred sebou... Planéta Zem mala pre ňu prichystané nejedno prekvapenie , keďže princezná až po „prenesení“ prsteňom na Zem zistila, že ľudia (a najmä Sultán Šarif) sú strašne nevyspytateľní. Jej úlohou bolo pripraviť o život práve Šarifa, ktorý sa stal najbohatším človekom na Zemi a totálne ju ovládol. Dafné však musela byť pri svojej úlohe veľmi, veľmi opatrná. Dôvodom bol i jej šarm, ktorý napokon úplne pomotal Sultánovi hlavu. Dafné i napriek tomu vedela, že je pripravená. Tak mohla nakoniec začať plniť svoje poslanie...

Kapitola I.

„Bastardi!“ kričal Sultán z plného hrdla a jeho pobočník Korudin Sehum plieskal bičom s elektrickým ukončením na zástup ľudí. Pod Sultánovým obrneným kočom boli dospelí i deti; tí, čo stáli najbližšie, v bezvedomí padali na zem. Tí, ktorých bič nezasiahol, sa snažili nejako ustúpiť – elektrické pole prskalo na všetky strany.

Korudin Sehum bol na Sultánovom dvore známy ako kronikár; nikto z obyčajných ľudí v Isturii ani na celej Zemi nedokázal pochopiť, kde sa v takom skvelom básnikovi berie toľko krutosti.

Šarifov hnev sa stupňoval.

„Vy úbožiaci! Nuly! Hlupáci! Ja vám dám odmietať poslušnosť Sultánovi!“

Potom sa obrátil k Sehumovi plieskajúcemu s bičom a ľahostajne mu oznámil: „Nech ich vojsko naženie do jadrovej komory. Všetkých, do jedného...“

V tom okamihu sa uprostred davu zjavila malá ISKRA, ktorú ľudia pripisovali elektrickému výboju z biča. V skutočnosti sa len princezná Dafné preniesla pomocou prsteňa na Zem. Tá iskra nejakým spôsobom zaujala pozorné Sultánove oči a skôr než stihol pobočník Korudin splniť pánov príkaz, Šarif sa rýchlo spamätal. „Vlastne všetkých nie! Tamtú ženu nech mi vojsko privedie!“

A Korudin Sehum zopakoval rozkaz svojho pána vojsku. Takýmto spôsobom sa Dafné dostala až do Sultánovho paláca.

Kapitola II.

Keď ju viedli do stredu kolosálneho paláca, snažila sa ho zrakom porovnať so svojím domovom na Tolligane. Rozmery by snáď sedeli; výzdoba však bola s Tolliganom neporovnateľná. Išlo vlastne o to, že aj keď bol isturijský palác najbohatšou a najluxusnejšou stavbou na svete, s Tolliganom si jednoducho nemohol merať sily, pretože Zem sa ešte s takým nádherným bohatstvom nestretla. Kým Šarifov palác bol kompletne vyzdobený najdrahším ebenovým drevom a vykladaný najvzácnejšími drahokamami, Tolligan sa pýšil tajomnými predmetmi, ktoré mali mystickú moc. Sultánov palác bol čírou ozdobou; domov Dafné bol však niečo viac: Jej domov „žil“.

Šarifov sprievod na čele s ním dorazil do hlavnej miestnosti. Sultán sa posadil na vysoký trón a okolo neho bolo množstvo podušiek (ľudia sa vždy potajomky smiali, že kým malé deti si okolo seba ukladajú plyšové hračky, Sultán zasa používa podušky). Napravo vedľa trónu bolo menšie kreslo; tam zaujal miesto pobočník Korudin.

Dafné vedela, čo má robiť: kľačala na zemi a hlavu mala sklonenú. Jej dlhé vlasy jantárovej farby sa dotýkali hrubého koberca na podlahe. Na sebe mala krásne biele šaty, v páse mierne stiahnuté bielou stuhou. Šaty jej zľahka zakrývali celé telo.

Šarif sa pozrel na dav ľudí v miestnosti. Potom rezolútne zavelil: „Vypadnite!“

Sprievod mlčky opustil miestnosť. Zostali tam len traja: Sultán, pobočník a princezná. Sultánov hlas sa náhle ozval ako dunenie gongu.

„Čo povieš, Sehum, na túto pôvabnú ženu? Nehodila by sa do nášho háremu?“

Pobočník zacitoval:

„Nech uznajú oči znalca;

nech ukáže vzácny palcát

na tú, čo má byť pre nás vyvolená...

A ja vravím, vážený Sultán, že ONA je tá žena!“

Sultán sa usmial. „Výborne, môj pobočník. Som na teba hrdý.“

Potom pozrel na princeznú a vyzval ju: „Pristúp bližšie.“

Vstala z pokľaku a podišla k nemu. Snažila sa pred ním uhýbať pohľadom; on jej však rukou chytil bradu a nasmeroval jej obličaj k sebe. „Si krásna,“ povedal. „Ako sa voláš?“

Myslela si, že prehovoriť v pozemskom jazyku bude pre ňu náročné, ale šlo to ľahko. „Dafné,“ odpovedala a jej hlas sa niesol po miestnosti ako pieseň.

„Daf-né,“ zopakoval tajomne Šarif. Potom žartovne dodal: „Skoro si skončila v jadrovej komore. Taká žena ako ty tam nepatrí! Ty patríš do môjho hárema.“

Princezná chcela niečo naznačiť o úbohých obetiach, ktoré skončili v jadrovej komore, ale na inštruktážnych hodinách ju naučili byť opatrnou. Nebolo rozumné podpísať tak skoro nad sebou ortieľ. Dôležité bolo získať najskôr Sultánovu priazeň.

Šarif ďalej vyzvedal. „Odkiaľ si?“

„Z Isturie, pán môj,“ odpovedala pokorne. Všetko mala vopred premyslené. Jej opatrné odpovede vyvolali u Sultána obdiv. Zrejme i preto ukončil ich stretnutie komplimentom: „Tvoja krása nepozná hranice v mojich očiach a preto ťa odmením. Budeš mojím hosťom. Tvoj pobyt bude síce obmedzený - nebudeš môcť odísť z paláca, ale zato budeš mať všetko, na čo si spomenieš. Samozrejme, okrem slobody... Ver mi však, krásavica Dafné; tá ti chýbať nebude. Staneš sa totiž mojou Vyvolenou. Budeš mať zo všetkých žien najvýhodnejšiu pozíciu. A to si váž. V háreme je totiž cez stovku žien.“

Vtedy sa Dafné stala súčasťou Sultánovho háremu. Jej plán išiel zatiaľ ako po masle.

Kapitola III.

V háreme bolo naozaj dosť žien; Dafné bola stodesiatou. Videla ich však len na chvíľu (Sultán jej určil Bielu komnatu, v ktorej prebývala sama). V podstate mala túto prednosť len jedna žena z celého háremu, a ňou sa teraz stala práve Dafné.

Komnata bola zhmotnením krásy a bohatstva. „Biela“ niesla názov kvôli neuveriteľne drahej výzdobe – stenám zdobeným platinou. Samotnú výzdobu bielej farby dopĺňali početné sošky dvojhlavých labutí z bieleho mramoru. Na stenách viseli rôzne motívy v rôznych veľkostiach a obloženie stien bolo striedané s ružovými tapetami. V oknách maurského štýlu boli vsadené vitrážne sklá s motívmi Amazoniek. Strop zdobený platinou a zafarbeným bielym drevom dopĺňali motívy ruží. Pod stropom bolo bohaté vybavenie miestnosti: Orientálna posteľ s ružovým baldachýnom; pseudobaroková komoda zdobená intarziou; stôl z bieleho dreva s nohami v tvare dvojhlavých labutí.

Dafné pri pohľade na tú krásu napadlo, že Sultán sa snaží byť okázalý a taktný voči Vyvolenej, ktorou bola vlastne ona. Uvedomila si však, že to bohatstvo pramení zo Sultánovej túžby „uzurpovať si, čo mu nepatrí“ a vlastne pochybovala o tom, že by svoj majetok získal legálnou cestou. Vedela, že i keď sa pokúša takýmto spôsobom byť zdvorilý k nežnému pohlaviu, vskutku to bol násilník a tyran.

Zlaté hodiny nad dverami jej komnaty odbili deviatu hodinu večer. Rozhodla sa predstierať spánok – Tolligančania v skutočnosti nepotrebovali vôbec spať. Bol to však jediný spôsob, ako sa premiestniť späť a informovať ostatných o úspešnosti misie. Ešte bolo však priskoro...

Ozvalo sa zaklopanie na dvere.

„Ďalej,“ povedala a hoci ju na chvíľu ovládla zvedavosť, vedela sa dovtípiť, kto ju poctil návštevou. A nemýlila sa. Dvere sa otvorili a v nich sa zjavil Sultán. Mal na sebe dlhý purpurový župan a na nohách pohodlné papuče. Šarif zatvoril dvere a pristúpil bližšie k posteli, pri ktorej práve stála. Prísne na ňu pozrel a rázne vyhlásil: „Vonku pred dverami čakajú moji verní služobníci, ktorí zasiahnu okamžite, keď budú mať podozrenie, že sa mi môže alebo mohlo niečo prihodiť. Aj keď sa ti to možno nezdá, v paláci sú nenápadne nainštalované detektory, ktoré jednoducho upozornia na akúkoľvek zbraň, ktorá by ma mohla pripraviť o život. Tieto detektory sú dokonca také presné, že odhalia i jed ukrytý v zube. Čokoľvek...“

Dafné na okamih premkla hrôza, či nedokázal detektor objaviť jej tajnú zbraň. Aj keď ju na inštruktážnych hodinách informovali o tom, že Sultán NEODHALÍ jej zbraň, nebola si teraz celkom istá. O detektoroch jej totiž nikto nič nepovedal.

Sultán sa náhle usmial. „Ty si však uspela, krásavica Dafné! Detektory neohlásili žiadnu hrozbu z tvojej strany.“

Spadol jej kameň zo srdca. Šarif mal však v očiach záhadný pohľad – NIEČO CHCEL. Dafné sa vovnútri zachvela. Uvedomila si totiž, čo to bolo: Vášeň. Sultán dostal práve chuť ukojiť svoje túžby. I to bola súčasť poslania...

Kapitola IV.

Ten pocit zakúsila po prvýkrát vo svojom živote. Keby sa jej „dostal do rúk“ nežný a citlivý muž, iste by sa jej to i zapáčilo, ale pri Sultánovej vášni pociťovala skôr bolesť namiesto pôžitku. Bol s ňou celú noc a pocit absolútneho opojenia ho zaplavil viackrát. Dafné si v duchu priala, aby to už skončilo, ale chápala, že je to súčasť poslania. Šarif odišiel až nad ránom a vyzeral byť nad mieru spokojný. Princezná bola úplne vyčerpaná a zmorene ležala na posteli. Sultán jej ešte pred odchodom vášnivo pobozkal štíhly krk a keď sa blížil k dverám, drsno precedil cez zuby: „Ešte že AIDS vyhubili časté vojny. Inak neviem, či by bol detektor schopný vírus zachytiť...“

Potom opustil miestnosť a Dafné, hoci bola vyčerpaná, začala premýšľať. Nevedela síce, čo konkrétne znamenali Sultánove slová, ale jedno vedela stopercentne: tolliganský jed bol už v jeho krvi. A určite o ňom nevedel; inak by sa s ňou tak vášnivo nebozkával. Dotyk jeho pier s jej znamenal preňho vyniesť nad sebou svoj verdikt.

Dafné teraz zostávalo jediné: čakať.

Kapitola V.

Aj keď Sultán prespal po vášnivej noci celé popoludnie, cítil sa večer ako otrávený. Pripisoval to nielen prebdenej noci, ale i množstvu vína, ktoré večer vypil. Svojím spôsobom takto účinkoval tolliganský jed.

Sultán teraz stál na balkóne paláca a namrzene sledoval poddaných, ktorí odmietali pracovať. Vonku sa stmievalo a hoci na tvárach otrokov bolo vidieť únavu a vyčerpanie z celodennej práce, Sultán nepociťoval nad nimi žiadnu ľútosť. Bolela ho hlava, čo mu pridávalo na podráždenosti. Chvíľu pozoroval Korudina Sehuma, ako sa zaháňa elektrickým bičom, a potom ho to prestalo baviť. Zašiel do miestnosti, o chvíľu sa vrátil a v ruke držal krátku isturijskú kušu. Natiahol tetivu, vložil do nej šípku napustenú jedom, oprel zbraň o zábradlie balkóna a napokon vystrelil. Padol jeden z otrokov a šípka mu nemilosrdne skončila uprostred hrudníka. Korudin Sehum sa prestal oháňať bičom. Obzrel sa a hneď pochopil, čo sa stalo: Sultán Šarif mu prekazil zábavu. Odporovať mu však nemohol. Keď mal Sultán slabú chvíľu, bolo lepšie nechať ho v tom. Šarif však možno vtedy netušil, že jeho správanie mlčky pozoruje Dafné. Stála na terase veľkej záhrady a krytá ovisajúcimi listami palmy, pociťovala voči nemu nenávisť. Tá v nej narastala, ale nemala na výber. Odporovať mohlo znamenať najhoršie – smrť. Preto len mlčky zatínala päste a v duchu sa modlila, aby jed zabil Sultána čo najskôr. NECHCELA nenávidieť, ale prichádzalo to samo od seba.

Napokon si dlaňami zakryla oči rozplakala sa ako malé dieťa. To bolo snáď po prvýkrát v jej živote, čo pocítila, ako chutí smútok.

Kapitola VI.

Večer ju opäť navštívil. Na nahom tele mala len ľahký biely dámsky župan. Sedela na baldachýnovej posteli a v očiach mala smutný pohľad. On to však nepoznal. Podišiel k nej ako predchádzajúcu noc a na tvári mal prázdny výraz. Drsne jej chytil bradu a prísne jej pozrel do očí.

„Som naštvaný,“ povedal vecne. „Poddaní mi robia starosti.“

Nasilu sa usmiala. „Pane môj,“ predstierala pokoj. „Snáď nie som na vine-„

„Nie!“ zaprotestoval. „Práve naopak, krásavica Dafné! Pri tebe pociťujem úľavu-„

„Prepáčte za moju trúfalosť,“ odvážila sa vzdorovať. „Možno poddaní-otroci potrebujú trocha viac času na to, aby boli správne pochopení. Možno im pomôže trocha dôvery...“

Čakala, že sa rozčúli, ale na jej prekvapenie zostal pokojný. Len na ňu ľahostajne pozrel a stroho poznamenal: „Porozmýšľam nad tým.“

Dafné vedela, že to bola lož. Sultán sa prebudí ďalší deň možno ešte neskôr a s ešte horšou náladou a potom jeho krutosť ublíži ďalším nevinným ľuďom. Radšej nemyslela na žiadne ´zajtra´. Šarif jej vlastne zabránil v ďalšom premýšľaní. Chytil ju za obe dlane a začal ju vášnivo bozkávať. Dafné mala pocit, akoby ho náhle prepadla nejaká neskrotná túžba a nechcela opustiť jeho telo. Tento večer sa to strhlo prirýchlo. Princezná však mlčky nechala Sultána, aby pokračoval vo svojej vášni. I toto opäť patrilo k poslaniu. Na druhý deň bude Šarif ešte slabší. Tolliganský jed mu pomaly, ale isto otrávi celé telo.

Kapitola VII.

Vstal na poludnie. Vlastne ho dal zobudiť Korudin Sehum, ktorý ospravedlňujúco oznámil príchod parmského vojvodu. Šarif však jeho návštevu odmietol, hoci spať už nešiel. Služobníci v paláci sa snažili ukryť pred Sultánom v mori práce, aby ich nedostihla jeho pochmúrna nálada. Šarif, chodiac´ po chodbách paláca, sa však správal voči nim apaticky a všetci mali pocit, že JE akýsi zvláštny. Aj bol. Skutočnú príčinu jeho stavu poznala len Dafné. A tá mlčala.

Sultán si po polhodine márneho chodenia po paláci zavolal Korudina, a keď boli osamote v Sultánovej komnate, vecne mu povedal: „Niečo sa so mnou deje.“

Takmer pritom šepkal. Pobočník naňho nechápavo pozrel. „Pán môj...“

„Som akýsi chorľavý,“ pokračoval Šarif. „Neviem, čím to je, ale cítim sa v poslednej dobe akýsi nesvoj. Zvláštne na tom je, že sa tak cítim od príchodu Dafné...“

Korudin Sehum sa ujal príležitosti a zarecitoval:

„A jej oči diabla

oklamali pohľad Váš...

Na srdce Vám siahla;

a na dušu zvlášť...“

„Prestaň s tým,“ odbil ho Šarif. „Teraz sa nehodí poézia. Pochybujem, že ona má v tom prsty. Detektory by ma upozornili. Jedno je isté: Mali by sme privolať šamana Dassaha. Zajtra ho dáš zavolať.“

Pobočník sa mierne uklonil, čo znamenalo splnenie rozkazu. Otočil sa na päte a keď opúšťal miestnosť, Sultán ho ešte zadržal.

„Mimochodom, všetko musí zostať v utajení. Nechcem, aby moji odporcovia pociťovali radosť nad mojou chorobou.“

„Iste,“ povedal pobočník a opustil komnatu.

Kapitola VIII.

I keď sa cítil nesvoj, doprial si večernej návštevy u Dafné. Princezná mala pocit, že Sultán má v sebe už dostatok jedu, ale jej misia mala skončiť až o týždeň. Hoci vášeň jej prinášala uspokojenie, milovanie so Sultánom nenávidela. Šarif býval zakaždým násilnícky a začal praktikovať rôzne spôsoby ukojenia svojich túžob, čo sa jej vôbec nepáčilo. I napriek tomu nechávala Sultána, aby sa nevedomky vystavil obrovskému nebezpečenstvu. Jeho čas sa krátil.

Kapitola IX.

Šaman Dassah zbalil lekársky detektor do príručného kufríka a úprimne poznamenal: „Ešte raz sa ospravedlňujem, Vaša Excelencia, ale ako ste sami videli, detektor nenašiel absolútne nič. Môžete byť len unavení alebo mohol svoje urobiť stres. Viete, stres dokáže neuveriteľné veci. Je dokázané, že-„

Sultán ho prerušil: „Vaše znalosti o vede ma teraz nezaujímajú. Tvrdíte, že SOM zdravý. V poriadku. Môžete ísť.“

Dassah sa mierne uklonil a oči mu šibalsky zasvietili.

„Prepáčte, Vaše Veličenstvo; ešte ´peniažky´...“

Tú druhú časť vety povedal s veľkým odhodlaním. Korudin Sehum, stojaci stranou, spozornel a rukou prešiel po rúčke biča, ktorý bol zavesený na stene. Sultán, stojaci priamo pred šamanom, sa nahlas rozosmial. Vzápätí zmenil výraz tváre a panovačným tónom vyhlásil: „Takže ´peniažky´, čo?“ Potom natiahol pravú ruku, dlaň zovrel v päsť a z celej sily vrazil Dassahovi pod ľavé oko. Ten zjojkol, zatackal sa a pred očami sa mu zahmlilo. Sultán napokon tak skríkol, až ho bolo počuť von.

„A teraz vypadni z môjho paláca, kým sa celkom nerozčúlim!“

Šaman mlčky vzal svoj kufrík a potom vystrašene opustil Sultánovu rezidenciu.

Kapitola X.

V ten večer ju navštívil naposledy. Nešlo však celkom o jeho túžby; prišiel k nej za účelom rozhovoru. Sadol si vedľa nej na posteľ a tvár mu zakrýval baldachýn. Vyzeral zatrpknuto a Dafné poznala dôvod. Predstierala nevedomosť.

„Som chorý,“ povedal a ona cítila, že najradšej by sa pred ňou rozplakal. Tá veta bola vyslovená z hĺbky jeho srdca a ona sama sa čudovala, že Sultán vôbec nejakú ´hĺbku´ srdca má. Sklonil smutne hlavu a pokračoval.

„Ešte nikdy v živote som nebol vážne chorý. Cítim, že umieram. Povedz mi, Dafné, je to trest za moju krutosť? Mám pocit, že odkedy si tu, veci sa menia. Nie si náhodou moje svedomie? Dafné; krásavica Dafné... neviem prečo, ale tebe by som nedokázal ublížiť. Nevieš, čím to je?“

Mlčala. Odrazu pred sebou videla slabocha, ktorý mal tenkú dušu ako povrch bubliny. Stačilo sa len dotknúť a bum! ... bublina by praskla. Už nebol pred ňou ten despota, ktorý ubližoval svojim poddaným a porušoval ich práva. Šarif bol odrazu ako malé dieťa. Len-len že sa nerozplakal.

„Moja krásavica Dafné, cítim sa ako Ivan Hrozný, keď napáchal zločiny a potom sa za ne ospravedlňoval. Kajať sa – to sa na Sultána nepatrí! Je to odporný pocit...“

Napokon sa rozplakal. Plakal dlho a nahlas a Dafné ho mlčky hladkala po vlasoch a takmer pocítila ľútosť. Jedno však vedela: ONA sa kajať nebude. Nie za jeho smrť.

Kapitola XI.

Nemohol sa pohnúť. Jeho choroba už nebola verejným tajomstvom. Bol odsúdený na lôžko. Nemoc ho prinútila ležať v posteli. Množstvo ľudí sa snažilo robiť mu spoločnosť, ale všetkých odmietol. Vedel, že si prajú jeho smrť a predstierajú ľútosť. Boli len dve osoby na celom svete, ktorým dôveroval: Korudin Sehum a Dafné. S nimi i trávil väčšinu času.

Na Sultánovu smrť čakala celá Isturia. Pobočník vedel, že bez Sultánovej pomoci by bol jeho osud spečatený. Šarif mu preto zaistil úkryt, ktorý bol tajne postavený pre potreby Sultána a vlastne okrem neho nikto o ňom nevedel. Zatiaľ ho ešte nikto nevyužil; teraz bola na to vhodná príležitosť. Dafné bola pritom, keď obaja plánovali pobočníkov útek a Sultán dokonca naliehal, aby ušla i ona. Odmietla. Tvrdila, že radšej zomrie statočnou smrťou, než by mala zbabelo ujsť. Hoci Korudin sa vtedy na ňu urazil, Sultán ju pred ním vychválil a povedal o nej, že je statočná. Proti jeho slovám pobočník nemal námietky. Tak skončil ich rozhovor.

Na druhý deň skoro ráno Sultán umrel. Neskôr ako príčinu jeho smrti lekári označili otravu krvi. Vysvetliť si to však bližšie nedokázali.

EPILÓG

Skôr než sa Dafné premiestnila pomocou prsteňa späť na Tolligan, otvorila Sultánovu kroniku, ktorú v paláci pred svojim útekom zanechal Korudin Sehum, a začala písať. Keď sa ľudia pár dní na to zmocnili paláca, našli za Korudinovými básňami jeden text, ktorého autorkou bola práve Dafné. Ten text znel:

... a po smrti svojho pána

pobočník sa tajnou chodbou

rúti priamo do Pallivy.

V Pallive – tam pre Sultána

postavený úkryt bol, kde

pobočník chce zostať živý...

Kto ho nájde ukrytého

pod námestím Pallivy?!

Snáď len človek dobrej vôle;

spravodlivý, poctivý...

/September 2005/