Rozprávanie o Bohu, anjeloch a nadpozemských veciach môže u mnohých ľudí viesť k rôznym myšlienkam. Keď som však ja sám porozprával niekoľkým ľuďom svoju verziu o nadpozemských veciach, všetci ma mali za hlupáka. Moje rozprávanie nemalo totiž s Bohom ani s vierou nič spoločné...

Celé to začalo v jeden upršaný októbrový večer, keď som sa na svojom aute vracal domov z práce z centra Londýna na predmestie. Boli to práve dážď a únava, ktoré mali za následok, že som prestával byť ostražitý. K tomu negatívne pomohla i tma a povestná londýnska hmla. Keď sa stala nasledujúca nehoda, už sa jej nedalo zabrániť...

Až keď som sa prebral z dvojtýždňovej kómy, dozvedel som sa, že ma predbehol vodič akejsi dodávky, no z neznámych príčin predo mnou prudko zabrzdil. Podľa všetkého mal pocit, že auto pred ním spomalilo, takže urobil túto hlúpu a nečakanú chybu. Všetko sa zvrtlo prirýchlo; podľa neskorších slov polície som síce zabrzdil i ja, no i napriek tomu som vpálil rovno do zadnej časti dodávky.

Neskôr som sa dozvedel, že ten šofér ešte strhol volant doprava, preletel cez zvodidlá a narazil do stromu. Prudký náraz neprežil.

V čase, keď prišiel o život, som už bol v bezvedomí.

♣

Ak sa niekto niekedy opýta človeka, ktorý prežil kómu, aký to bol pocit, väčšinou si ho nepamätá. Sú však i takí, čo vedia tento stav opísať ako „príjemné svetlo“, ktoré videli na konci tunela. Verte či nie, i ja som videl rovnaké svetlo; paradoxne tam však nebol žiaden tunel.

Nemohol som sa pohnúť. Nemohol som rozprávať; nemohol som otvoriť oči. Bol som ako mŕtvy zaživa. V podstate som nič nevnímal, až do určitej chvíle ... tým okamihom bolo „jej zjavenie“. Bola ako anjel strážny. Objavila sa prvýkrát, aby sa neskôr zjavovala stále častejšie. Veľmi dlhú dobu som mal klamlivú ilúziu, že som v sne. Stretnutiu s ňou však predcházalo iné stretnutie: najskôr som totiž vnímal len matné hlasy primára, ktorý stál pri mne s ďalšími lekármi; jeho slovám som celkom nerozumel, no nedokázal som mu to povedať. Jediné, čo bolo v mojom tele schopné reagovať na priame vonkajšie podnety, bolo moje podvedomie. Moja vlastná myseľ sa stala jediným prostriedkom komunikácie medzi mnou a mojím anjelom strážnym.

Videl som ju len ako siluetu ženskej postavy. Stála napravo od mňa a všade naokolo bolo prudké svetlo.

„Dobré ráno, pán Corin,“ povedala v jednom okamihu a ten hlas mi znel ako balzam na dušu.

„Dobré ráno,“ odpovedali moje myšlienky.

„Ako sa cítite?“ chcela vedieť. Bol som k nej úprimný. „Neviem, čím to je, ale cítim sa fajn. Čo sa vlastne stalo?“

„Skúste si spomenúť,“ pobádala ma milým hlasom. Pripomenúť si začiatok tej nehody mi nerobilo problém. „No, vracal som sa z práce domov, keď sa predo mňa vopchala tá dodávka; ja som musel brzdiť a potom ... potom si už, samozrejme, nepamätám nič.“

„Je skvelé, že nedošlo k amnézii po nehode. Zdá sa, že máte silného ducha.“

Jej slová ma povzbudili; preto som nabral odvahu. „Vďaka. Ako sa vlastne voláte? Ak to smiem vedieť...“

„Ó, samozrejme! Volám sa Elisse Carlisová.“

„Hm, Elisse... Pekné meno. Môžme si tykať?“

Cítil som, že som až príliš otravný, no nedokázal som tomu zabrániť. Na moje prekvapenie jej to však neprekážalo. „Bez problémov. Takže ... ty si Matthias, však?“

Vedel som, že sa usmievam, keď som kývol hlavou na súhlas. Potom som k nej natiahol pravú ruku. Končeky našich prstov sa dotkli; prsty sa postupne zamotali do seba a napokon sme si podali ruku ako starí dobrí priatelia. Jej prítomnosť sa začala meniť na moju nevyhnutnosť byť s ňou. Bolo to ako droga, ktorú som odrazu musel mať pri sebe. Stal som sa na nej závislý.

♣

Keď som počul vzdialené hlasy primára a jeho kolegov, nedokázal som povedať jediné slovo, aj keď som cítil, že ona je nablízku. Áno, Elisse stála mlčky pri mne a jediné okamihy, kedy prehovorila, bola samota so mnou. Nikdy nepovedala ani slovo pred ošetrujúcimi lekármi. Rozprávala, len keď sme boli celkom sami. V jednej chvíli som si začal namýšľať, že je mojím anjelom strážnym. Raz mi to nedalo pokoj a tak som sa jej opýtal: „Ty si anjel? Elisse, si skutočne anjelom?“

Milo sa usmiala, až som bol z toho celkom unesený. Potom mi jednoducho povedala: „Nie, Matthias, nie som žiaden anjel. Ale ak ti na tom záleží, môžem ti prezradiť, že sa tak cítim. Chápeš – mojím poslaním je liečiť ľudí a pomáhať im...“

„To znie až tajomne,“ odpovedal som. Pokúsila sa o vysvetlenie. „Matthias, som sestrička. Pri svojom povolaní som nekonečne šťastná, že ľudia ako ty vedia bojovať s klinickou smrťou a dostať sa späť do života. Vieš, moja komunikácia pomohla zachrániť životy mnohým ľuďom, ale pre mňa to nesie až dve riziká...“

„Aké riziká?“ chcel som vedieť.

„Prvým rizikom je to, že po uzdravení človeka sa s ním už nestretnem. Snáď len za predpokladu, že by bol opäť v kóme. Ďalšie riziko je oveľa horšie: s každým zachráneným životom pacienta ubúdajú sekundy môjho vlastného života... Vieš, Matthias, preto nie som anjelom. Nemôžem ním byť! Anjeli sú predsa nesmrteľní, či nie?“

Význam jej slov, ktoré mi vtedy zneli príliš záhadne, som pochopil až neskôr.

♣

Elisse bola zvláštna a to bol možno i dôvod, prečo som sa do nej zamiloval. Keď sa v ďalšom okamihu zjavila opäť pri mne, neodolal som a priznal som sa jej (boli to skutočne okamihy, lebo denne sa mi počas dvojtýždňovej kómy zjavila viackrát). Jej reakcia bola prekvapujúca. „Matthias, to sú krásne myšlienky. Láska sama o sebe je vôbec krásna! Ale mňa nemôžeš milovať.“

„Prečo?“ nechápal som. „Máš snáď niekoho? Ak áno, potom sa ospravedlňujem za svoju trúfalosť...“

„Nie, Matthias, nemám nikoho. Problém je v tom, že mňa sa nedá milovať. Skončí kóma a je po všetkom. Rozumieš?“

Nerozumel som. Tvrdila, že nie je anjel – takže som ju považoval za živú bytosť – a pritom sa mala vytratiť s mojím návratom do reálneho života. Kým teda v skutočnosti bola? Úplne mi zamotala hlavu.

Usmial som sa a ukončil daný okamih slovami: „Aj tak ťa milujem, Elisse.“

♣

V inom okamihu som sa zaujímal o rôzne veci.

„Elisse, koľko máš vlastne rokov?“

Bola to otázka, ktorú musela skôr či neskôr očakávať. Napriek tomu sa spýtala: „Koľko mi tipuješ?“

„Dvadsaťpäť,“ odpovedal som pohotovo.

„Prečo práve dvadsaťpäť?“

„Pretože sám mám toľko rokov,“ vysvetlil som jej. Napriek silnému svetlu som videl jej úsmev. Vzápätí mi prezradila svoj vek. „No, ja som o dva roky staršia.“

Potom sme sa obaja zasmiali. Po chvíli som ju začal pozorovať a hoci môj zrak bol až netaktne drzý, nedokázal som si pomôcť. Jednoducho som sledoval jej zafírovomodré oči a po pás dlhé, jantárovo sfarbené vlasy. Neodolal som svojím pocitom a povedal som jej až príliš otvorene, čo si myslím. „Si krásna. Naozaj.“

Vtedy naklonila ku mne tvár a začala mi bozkávať pery. Najskôr pomaly, potom stále vášnivejšie, až som mal pocit, že sa topím v rieke blaženosti. V tom okamihu sa na zlomok sekundy stretli naše pohľady. Až pri skúmaní zblízka som si uvedomil, že jej oči boli samá prázdnota. Bol to chladný pohľad bez života i bez smrti. Ten pohľad bol taký prázdny ako nekonečný vesmír.

Dostal som náhle strach. Elisse sa odo mňa odtiahla a dodala: „Prepáč. Už musím ísť. Stretneme sa v ďalšom okamihu.“

Napokon sa vytratila, akoby to všetko bol len hlúpy sen.

♣

Kedysi som čítal jeden zaujímavý článok. Napísal ho akýsi psychológ, ktorý spolupracoval s lekármi na Jednotke intenzívnej starostlivosti a vďaka prístrojom, udržujúcim základné životné funkcie, vytvoril určitú mienku o ľuďoch, ktorí sa vrátili z klinickej smrti späť do života. Ten psychológ si vytvoril akýsi názor, že „v komatickom stave sú tri stupne reakcie pacienta“. Prvým stupňom je údajne „neuvedomená“ ochota ľudských hemisfér nadviazať kontakt s okolitým svetom. Druhý stupeň je – podľa jeho slov – neuveriteľne nebezpečný, a to z toho dôvodu, že „mozog po ďalšom neúspechu rezignuje a lekári často ‘strácajú’ svojho pacienta“. Z tohto stavu sa však, paradoxne, môže ešte dostať – nasleduje totiž tretí stupeň a ten je zhodný s prvým. Ten psychológ síce spomenul i štvrtý stupeň, ale zmienil sa o ňom ako o absolútnej smrti; čiže tento stupeň napokon vylúčil. Definoval ho ako nulovú možnosť záchrany. Počas mojej kómy to však boli pre mňa ešte neznáme veci.

Elisse sa zjavila v ďalšom okamihu a na moje prekvapenie mi smutne oznámila: „Matthias, teraz musíš byť veľmi silný. Si v depresívnom stave kómy, ktorému lekári s nechuťou hovoria ‘druhý stupeň’. Vieš, musíme sa porozprávať...“

Spomenula depresívny stav a ja som sa tak v skutočnosti cítil. Mal som po prvýkrát v kóme silnú bolesť hlavy a bolo mi na zvracanie. Nechcelo sa mi žiť. Elisse to vedela a preto prišla. Nemal som chuť nič hovoriť, tak som ju len mlčky počúval.

„Teraz si v stave, kedy tvoj mozog odmieta zachraňovať tvoje telo. Mozog je vlastne neuveriteľný orgán. Je to taký dokonalý ľudský počítač, že bez neho život nemôže fungovať. Matthias, ak nebudeš v nasledujúcich okamihoch bojovať, zomrieš. Musíš bojovať, rozumieš? Snaž sa prebrať svoj mozog. Komunikuj...“

Ja som to však nedokázal. Jej hlas sa ku mne niesol z veľkej diaľky a z nej samotnej sa stala silueta hmly, unikajúca môjmu zraku. Lekári ma začali „strácať“ a Elisse sa ma snažila zachrániť. Aj keď som ju takmer nevidel, cítil som, ako ma drží za ruku, pričom mlčala, pretože sa tam zjavili doktori. Ja som ich hlasy nevnímal a bolo mi to vlastne jedno. Vnímal som len jej prítomnosť a až v tomto okamihu som ju pochopil úplne - moja myseľ si vybavila jej slová: „Matthias, moje meno a môj vek; to bol len výmysel! To, čo si videl, bola len zhmotnená ilúzia! Taktiež i ruka, ktorou ťa teraz držím. I bozky! To všetko bola len hlúpa predstava... Prišli sme na Zem ako vaši anjeli strážni, ale vlastne nie sme žiadni anjeli. Sme len iní ako vy, ale napriek tomu nám na vás záleží. Na vás, ľuďoch... Tak bojuj, Matthias, lebo s každou mojou pomocou som slabšia a slabšia. Prosím, bojuj, nech nezomriem zbytočne. Pro-sím...“

A vtedy sa moja krásna Elisse Carlisová stratila úplne. Môj anjel strážny zmizol naveky ako nechcená myšlienka. Jediné miesto, ktoré si ju zanechalo vo svojom svete, je moja myseľ. Z mojich spomienok sa nikdy nevytratí...

♣

Keď som sa prebral z kómy, nikde som ju nenašiel. Doktori mi dokonca tvrdili, že o žiadnej sestričke s menom Elisse Carlisová nikdy nepočuli. Ja som však veril tomu, že bola skutočná. Zároveň som vedel, že možno nie som jediný, kto sa s ňou v kóme stretol.

A možno ani nie som jediný, kto sa do nej tak bezhlavo zamiloval.

© Martin SHELLBOY Lančarič

(August 2005)