Loď Duchov
...onedlho som stál na drevenej palube. Hmla sa zdala byť stále strašidelnejšia. To, že ma nikto neprišiel privítať, ma znepokojovalo ešte viac...
Počas celých dvoch dní plavby na lodi Apophis som mal zvláštny pocit, že členovia posádky ma nenápadne pozorujú. Nedôvera tu teda nebola len z mojej strany – napriek tomu, ako milo sa ku mne správali, neverili mi. To, že Apophis je skutočne pirátska loď, som mal možnosť zistiť v stredu podvečer.
Ráno toho dňa bolo na Atlantiku slnečno a oceán bol pokojný; bolo však chladno, pretože bol začiatok mája. Asi tridsaťčlenná posádka lode vykonávala rôzne druhy práce. Ja ako hosť som sa len „motal“ po lodi a snažil sa byť aspoň nejako užitočný. Napokon mi zostala jediná úloha: oprieť sa o drevené zábradlie a sledovať vzdialený horizont.
To, že sa všetci ku mne správali milo, mal na svedomí kapitán Duck. Kráľovská námorná spoločnosť mu oznámila, že sir William Warwick – to ako ja – je veľavážený člen ich spoločnosti a preto ho žiadajú, aby mi dovolil plaviť sa spolu s nimi z Liverpoolu do Nového Yorku, kde ich loď s vďakou opustím. Za túto službu bude vraj dostatočne odmenený.
Pred nástupom na Apophis som mal pocit, že Jack Duck tomu výmyslu verí; neskôr som si začal myslieť opak. V skutočnosti som sa tu ocitol ako tajný „pozorovateľ“ – mal som dohliadnuť na to, či kontrakty uzavreté s Jackom Duckom sú legálne a či Apophis nie je pirátska loď. Všetci členovia lodnej spoločnosti o ňom vážne pochybovali. Ak bol naozaj pirát, hral to dokonale.
Postavil sa vedľa mňa a zahľadel sa do diaľky.
„Krásne, ale chladné ráno. Však, sir Warwick?“
Snažil som sa v jeho jemnom hlase zachytiť nejakú odchýlku. Bol to dokonalý gentleman: elegantné sako; hodinky na zlatej retiazke; krátke vlasy, učesané dozadu. Vysoká, štíhla postava. Uvažoval som, či môže byť takýto človek skutočne zločincom.
„Som hlavne rád, že nás nepostihla búrka,“ odpovedal som úprimne. Tentokrát sa mi zdalo, že na jeho čele vystúpili vrásky.
„Rád by som sa s vami o niečom porozprával,“ povedal na rovinu. „Ide o jednu maličkosť.“
Znervóznel som, no snažil som sa nedať to na sebe poznať. „O čo konkrétne sa jedná? Ak sa smiem opýtať...“
„Nekazte si kvôli tej hlúposti krásny deň. Všetko sa dozviete, ale až podvečer, keď bude mať posádka viac času. Chcem, aby boli pri našom rozhovore prítomní.“
Náhle som závidel čajkám ich voľnosť. V hrdle mi navrela hrča a napriek studenému vetru som sa začal potiť.
„Snáď som vás nevyľakal, drahý priateľ? To som vôbec nemal v úmysle! Ubezpečujem vás, že nejde o nič vážne. Buďte i naďalej mojím vzácnym hosťom.“
Jeho slová ma však neupokojili. Zdalo sa, že maska dokonalého gentlemana spadla.
* * *
Je zaujímavé, ako dokáže vlastné podvedomie zradiť človeka. To moje povedalo: „A do riti! Už je podvečer!“
Skutočne – Slnko sa nemilosrdne tlačilo za západný obzor.
S blížiacim sa večerom boli pohľady členov posádky stále viac upreté na mňa; akoby som im všetkým zjedol neskorý obed. Podvedome som siahol rukou do vrecka kabáta: pištoľ bola na svojom mieste. K čomu mi však bude, ak sú aj oni ozbrojení?
Kapitán Duck sa síce usmieval, ale bolo jasné, že to predstiera. Stáli sme pri zábradlí a hoci všetci muži z posádky tam boli tiež, na lodi nastalo doslova hrobové ticho.
„Vyložme karty na stôl,“ povedal kapitán a nečakane na mňa namieril malým koltom. Jeho predstieraný úsmev mi začínal liezť na nervy. Už som nepochyboval o tom, že som na pirátskej lodi.
„Tuším je medzi nami vzájomná nedôvera,“ pokračoval kapitán. „Môžme sa však dohodnúť, sir Warwick. Ak mi prezradíte, kto v skutočnosti ste, možno k vám budem rovnako úprimný a poviem vám, čo chcete počuť.“
Nebolo pochýb o tom, že kapitán ‘niečo’ tuší; na to sa dalo celkom ľahko prísť. Napriek tomu som predstieral hlupáka.
„Prepáčte, ale stále neviem, o čom hovoríte.“
Vtedy ku mne podišli dvaja muži – mali svalnaté telá a pohľad ako buldog. Nečakane ma chytili za ramená; keď som sa pokúsil o prudký pohyb, jeden z nich ma chytil pevne pod krk a druhý mi šikovne siahol rukou do vrecka kabáta. Vzápätí mi mával pred očami mojou vlastnou pištoľou. Tón kapitánovho hlasu znel nadriadene: „Už viete, o čom hovorím, sir Warwick?“
Bolo isté, že som ho podcenil. Keďže zjavne vedel, o čo ide, rozhodol som sa hovoriť otvorene. „Tak dobre, kapitán. Povedzme, že nie som len obyčajný cestujúci, ktorý nosí u seba zbraň pre vlastnú potrebu. Pripusťme tú možnosť, že viete viac, než máte vedieť. Ale ste ochotní byť tiež ku mne úprimní? Priznať sa, že nie ste len nevinný obchodník?“
Muži s mojou zbraňou v ruke ma pustili.
„Úprimnosť nadovšetko, že?“ spýtal sa kapitán. „Váš osud je beztak spečatený, sir Warwick, takže prečo nie? Pred plavbou som sa trocha informoval. Mám totiž verných ľudí na správnych miestach. Viem, aká je vaša úloha na tejto lodi. Máte zistiť, či sme piráti. Ale čo to podľa vás znamená? Že prepadávame iné lode a zabíjame členov ich posádky? Hm, povedzme, že áno. Ale vy s tým aj tak nič neurobíte. Podľa všetkého máte jedinú zbraň, pretože moji muži prehľadali tajne vašu kajutu, kým ste boli na palube. Vlastne, už nemáte ani tú zbraň. Verím, že nikde pod odevom neskrývate inú pištoľ – to by ma nútilo dať vás vyzliecť donaha. A hádam nechcete, aby vám nachladol ten váš galantný zadok!“
Jeho slová boli odmenené hurónskym smiechom. Ak sa ma pokúšal vyprovokovať, jednoducho neuspel.
„Tak čo?“ pokračoval kapitán, „máte u seba ešte nejakú inú zbraň?“
Moje vlastné hrdlo sa rozhodlo rezignovať. Keďže mi vyschlo v krku, pokýval som záporne hlavou.
„Výborne,“ pochválil ma kapitán. Vtom sa ozval jeden z chlapov drsným, prefajčeným hlasom: „Šéfe, nie sú tu niekde žraloky? Radi by sme sa pozreli, či im chutí ľudské mäso.“
Opäť smiech. Ďalší z chlapov prišiel s iným návrhom: „Mali by sme ho hodiť rovno cez palubu. V tej chladnej vode by bol čoskoro tuhý ako krysie hovienko.“
Tentokrát som mal pocit, že k ich smiechu sa pridali i čajky. Keď sa však kapitán zhlboka nadýchol, všetci stíchli ako cvičené opice. Raz darmo, rešpekt musí byť!
„Buďte bez obáv, milý priateľ,“ povedal posmešne, „správni gentlemani sa správajú šľachetne. Váš pobyt na našej lodi musí skončiť, pretože nám krížite blízke plány, ale uisťujem vás, že moji muži vám neskrivia jediný vlas na hlave. Ba čo viac – budeme ku vám štedrí! Za to, že ste nám robili dva dni milú spoločnosť, vám darujeme drevený čln. Vaše osobné veci si, ak dovolíte, ponecháme. Teda, okrem vášho oblečenia. Dokonca vám darujeme i teplý kabát. Chápete: ten Atlantik je v máji chladný, potvora! Možno budete mať šťastie a dostanete sa i k pevnine. Vo vašom vlastnom záujme však dúfam, že nie.“
Vzápätí ma potľapkal po pleci a dodal: „Netvárte sa tak kyslo! Ten čln nám vážne nebude chýbať...“
Muži sa znova zasmiali. Potom kapitán luskol prstami a niektorí z chlapov sa vytratili. Moje hrdlo sa konečne spamätalo, tak som sa odvážil prehovoriť.
„Čo vlastne plánujete? Ak sa môžem opýtať...“
Kapitán sa pozrel na mužov, potom na mňa.
„Myslím, sir Warwick, že oceán je jediné miesto, ktorému to môžete prezradiť, takže ... niekde pred nami sa plaví malá obchodná loď Woodstock. Ak chytíme ten správny vietor, čoskoro ju dobehneme.“
„Chcete ju prepadnúť?“ spýtal som sa priamo. Kapitán ma však odbil. „To už nie je vaša starosť.“
Potom to išlo rýchlo. Viacerí muži ma chytili a ja som pochopil, kam zmizli tí, na ktorých luskol prstami: boli pripraviť čln.
Ten teraz visel na boku lode, prichytený pevnými lanami. Piati muži ho istili, aby sa nezošmykol dolu.
„Váš čln je pripravený,“ oznámil mi kapitán. Čoskoro som sedel na drevenej lavici člna; vzápätí dopadlo niečo predo mňa. Bol to veľký čierny kabát – teplejší než ten môj – a sivá vlnená deka. Zhora sa ku mne zniesol Duckov posmešný hlas.
„To aby vám nebolo príliš chladno, sir Warwick!“
Opäť trápny smiech.
Keď čln dopadol tupo na vodnú hladinu, kapitánov hlas mi ešte chvíľu nedal pokoj.
„Nezabudnite odviazať laná na bočných stranách, sir Warwick! Chápete, máme naponáhlo...“
Na jeho dotaz som neodpovedal. Mlčky som odviazal laná, čo istili čln. Bez vesiel, bez strechy nad hlavou, bez jedla i pitia som sa ocitol na otvorenom oceáne, najmenej dva dni plavby od najbližšej pevniny. Posádka kapitána Ducka mi mávala na rozlúčku a predstierala smútok.
Čln sa pomaly vzďaľoval od lode; lúče zapadajúceho slnka ožiarili strieborný nápis Apophis. Na lodi sa napokon napli plachty a onedlho z nej bol len drobný fľak na oceľovosivom obzore.
* * *
Tma sa na mňa vrhla kruto a odhodlane ako choroba. Moje podvedomie ma opäť zradilo: tentokrát vlastným mlčaním.
Čln sa rovnomerne hojdal svojím rytmom a ja som bol vďačný počasiu, že aspoň to ma – zatiaľ – nezradilo. Bolo síce chladno, no fúkal len slabý vietor a bola jasná obloha. Na môj kabát som si obliekol ten, ktorý mi daroval kapitán, a pre istotu som sa ešte prikryl dekou. Zamyslel som sa nad tým, či sa lodi Apophis podarí dobehnúť loď Woodstock. Matne som si spomenul, že som túto malú obchodnú loď s asi desaťčlennou posádkou zazrel v liverpoolskom prístave. Ak sú na lodi Woodstock ozbrojení, kapitán Duck ich bude počtom svojich mužov prevyšovať. Nechcel som si predstaviť, čo bude nasledovať potom...
Zrazu mi myšlienky splývali so snami; ani som si neuvedomil, ako rýchlo som zaspal.
Keď som sa prebral po dlhšom spánku, oblohu už vidieť nebolo. Všade okolo mňa sa rozplývala nepreniknuteľná hmla. Vtedy som spozornel. Bolo takmer bezvetrie, takže špliechanie vody pod člnom bol jediný silnejší zvuk, ktorý som počul. Nepríjemný opar bol taký hustý, že som videl len niekoľko stôp pred seba. To, že niečo na rytme hojdania člnu a zvuku vody nie je v poriadku, som si však uvedomil dosť rýchlo. Bol to zvuk, ktorý tu jednoducho nepatril – akoby sa naraz hojdali dva člny.
Je zaujímavé pozorovať hmlu, keď splýva s okolitou tmou. Človek vtedy nevie, kto je víťaz; či hmla, alebo tma. Najhoršie na tom pocite je, že takmer nič nevidíte.
Zvuk „druhého člna“ sa približoval zozadu, z ľavej strany. Keď som sa lepšie započúval, mal som pocit, že to nie je čln, ale skôr veľká loď. Vtedy mi napadlo, či sa náhodou nevrátil kapitán Duck. Začal som sa obzerať. Z hmly sa nečakane vynoril veľký drevený kolos; to už som veril, že sa vrátila loď Apophis. Čoskoro som však zistil, že sa mýlim.
V prednej časti lode bol nápis, písaný veľkými zlatými písmenami. Moje oči s nádejou prečítali meno lode: Van Yjk.
‘Takže Holanďania!’ ozvalo sa konečne moje podvedomie. Nuž čo, darovanému koňovi na zuby nepozeraj!
Napriek tomu, že v minulosti neboli vzťahy medzi Angličanmi a Holanďanmi práve najlepšie, tejto lodi som sa potešil. Lepšia nejaká záchrana než žiadna!
* * *
Z lode viselo niekoľko lán. Prekvapilo ma, že nikto nestojí na palube, no napriek tomu loď „niekto“ priblížil až k môjmu člnu. Využil som situáciu, chytil jedno z lán a začal sa šplhať pomaly hore. Sivú deku som nechal v člne.
Onedlho som stál na drevenej palube. Hmla sa zdala byť stále strašidelnejšia. To, že ma nikto neprišiel privítať, ma znepokojovalo ešte viac. Rozhodol som sa urobiť prieskum.
Loď bola už na prvý pohľad dlhšia než Apophis. Keď som vykročil smerom ku kajutám, mal som hlúpy pocit, že ma niekto sleduje. Nikoho som však nevidel.
Radosť z mojej záchrany sa vytratila v okamihu, keď som uvidel kormidlo: nikto pri ňom nestál. Vrátiť sa späť už bolo nemožné – malý čln zmizol kdesi v hmle.
Čoskoro som stál v jednej z kajút. Dnu bolo tma, len cez malé okno sa pretínal úzky pás svetla; hmla vonku zvíťazila nad tmou. V opálovom prítmí som urobil krok – vtedy som o niečo zakopol, takže pádu, ktorý nasledoval, som nedokázal zabrániť.
Potom prišla ostrá bolesť. Nestihol som sa postaviť z drevenej dlážky, pretože ma niečo bodalo – niečo, čo vychádzalo „zospodu“. Drobné ihly, ktoré sa vysúvali a zasúvali späť. Znova a znova. Prepichli látku kabáta a našli zraniteľné miesta na mojej koži. Tisíc nových a nových bodnutí; v pravidelných intervaloch.
Kým som sa spamätal, prišiel som o zrak. Vtedy som začal kričať. Postaviť sa bolo úplne nemožné. Podo mnou sa pomaly vytvárala kaluž vlastnej krvi. Bol som ubodaný zaživa a moje telo slablo viac a viac s každou stratenou kvapkou vzácnej tekutiny.
Vypichnuté oči boleli; telo kruto štípalo.
Napokon ma zachránilo milosrdné bezvedomie.
* * *
Hľadel som na vlastné telo. Tentokrát cez okno prenikali slnečné lúče a vrhali svetlo na moju mŕtvolu. Tá ležala hlavou dolu na dlážke, pričom krv sa kamsi vytratila. Ihly, ktoré ma pripravili o život, takisto.
Stál som kúsok od torza svojho tela a žasol nad tým, že som mŕtvy. Bol som prekvapený z toho, že som tu dokázal stáť a pozorovať vlastnú mŕtvolu. Dokonca sa mi to zdalo zábavné. Počas svojho života som nikdy neveril na duchov a veci s nimi spojené – teraz bol zo mňa duch, ktorý sa ocitol na neznámej lodi.
Náhle mi svitlo. Ak je toto loď duchov, mal by som sa s nimi zoznámiť.
Vtom sa za mojím chrbátom ozval hlas: „Vitajte na lodi Van Yjk!“
Bola to angličtina s nápadným holandským prízvukom. Obzrel som sa. Vo dverách kajuty stáli postavy. Boli to traja muži; vlastne akési siluety mužských postáv. To už som vedel, že som sa stretol s ďalšími duchmi. Muž (duch), ktorý ma oslovil, bol štíhly, a pripomínal mi nejakého doktora či profesora. Okolo jeho tela žiarila aura; bola však taká slabá, že ju bolo vidieť len pri pozornom skúmaní.
Môj odhad bol správny – muž sa mi čoskoro predstavil.
„Volám sa Per Van Yjk, ale radšej mi hovorte Profesor. Som kapitánom tejto lode. Akiste ste si všimli, že je neobyčajná, však? Čo keby ste sa nám predstavili?“
Uvažoval som, či duchovia navzájom o sebe vedia – možno to kapitán povedal z obyčajného zvyku. Napriek tomu som sa predstavil.
„Volám sa William Warwick. Možno by ste mi mohli vysvetliť, o čo tu vlastne ide. Akosi mi unikajú detaily.“
Profesor pokračoval.
„Čoskoro sa všetko dozviete. Momentálne máte poslednú možnosť rozlúčiť sa s vlastným telom. S tým, ktoré leží na dlážke. Ako ste isto postrehli, vaša duša je už medzi nami. Hoci sa to nezdá, po smrti ste už takmer tri dni. Chápete – kým sa duša oddelí od tela, trvá to nejaký čas. Vaše mŕtve telo je už pre našu loď záťažou; členovia posádky sa ho preto čoskoro zbavia. O zvyšok sa postará oceán...“
Vtedy mi napadla jedna vec.
„Koľko vás tu vlastne je? Vás, duchov?“
„Nebuďte skromní!“ ozval sa Profesor. „Aj vy už ste predsa jedným z nás! Ale po pravde, je nás tu štyridsaťpäť. Spolu s vami...“
Ako duch som sa nedokázal nahnevať, ale tú otázku som napriek tomu vyslovil: „Prečo ste ma vlastne zabili?“
Na Profesorovej neživej tvári sa objavilo niečo ako úsmev.
„My sme vás nezabili, sir Warwick! Zabila vás loď. Ale aby som bol úprimný: pozývam vás na palubu. Tam sa všetko dozviete. Súhlasíte?“
Nemal som príliš na výber. Naviac predstava, že sa zoznámim s inými duchmi, sa mi celkom páčila.
* * *
Predstavovanie prebehlo bez podávania rúk (duchom zjavne stačí konverzácia), ale z mien som si skoro žiadne nezapamätal.
Zistil som, že posádka pozostáva z mužov i žien. „Duchov nežného pohlavia“ bolo jedenásť, pričom najviac sa mi páčila slečna Beatrix. Povedal som si, že jej meno si zapamätám za každú cenu.
Neskôr som absolvoval rozhovor s Profesorom. Moje mŕtve telo už bolo v tom čase v oceáne.
„Začnem pekne od začiatku,“ povedal Profesor, keď sme stáli na prove lode a sledovali vzdialený horizont. Bol už deň a po nočnej hmle nebolo ani stopy; obloha bola bez jediného mraku. Pripadalo mi zvláštne, že loď duchov sa objavuje na dennom svetle, ale chápal som to tak, že Per Van Yjk vie, čo robí.
„S našou loďou to bola nehoda,“ povedal mi na rovinu. „Začalo to vlastne pred necelými troma rokmi. Mojím zámerom bolo vytvoriť superloď – plavidlo, ktoré by bolo samostatné. Nezávislé na vetre; nezávislé na bežných druhoch energie. Rozhodol som sa vytvoriť loď, ktorá by využívala úplne iný zdroj pohonu: ľudskú krv.
Viem, znie to šialene. Ale verte mi, moje zámery boli zo začiatku čisto konštruktívne. A nemyslite si, že v úplných začiatkoch som sa nestal obetným baránkom svojich pokusov! Práve naopak, lenže ... môj vlastný vynález sa mi vymkol z rúk a zmenil sa na vraždiaci stroj.
Najskôr som myslel, že bude stačiť, keď obetujem lodi z času na čas pohár vlastnej krvi. Rýchlo som zistil, že sa mýlim. Srdce lode, ukryté hlboko v jej podpalubí, si žiadalo stále viac a viac tejto vzácnej tekutiny. Sir Warwick, skúsil som to i s mŕtvymi zvieratami, ale to nebolo ono: loď chcela krv zo živých ľudí.
Potom sa konala jej prestavba. Po celej lodi sú nenápadne ukryté ihly, ktoré sa vysunú ako žihadlá v okamihu, keď obeť stúpi na zlé miesto, alebo sa dotkne lode tam, kde nemá. A verte mi, tých ihiel je tu naozaj dosť. Koniec koncov, sám ste ich zažili na vlastnej koži...“
Profesor si dal krátku prestávku.
„Najhoršie bolo, keď ma loď začala vydierať. Iste, lode nerozprávajú, ale neverili by ste, sir Warwick, aké silné puto môže vzniknúť medzi loďou a jej stvoriteľom.
Moja loď ma vydierala tým, že ak jej nezabezpečím obete, budú nasledovať moji príbuzní. Tá komunikácia medzi mnou a loďou fungovala i vďaka myšlienkam a môj strach bol taký silný, že som tu dal vsadiť ihly, aby uhasila svoj smäd na neznámych obetiach. Lenže ani to nepomohlo. Napokon som sa i ja stal jej obeťou...“
Vtedy som si spomenul, že som sa zoznámil i s duchom pani Van Yjk. Preto som povedal: „A nielen vy. I vaša manželka, však?“
Profesor to upresnil. „Moja manželka i niekoľkí moji príbuzní. Aj najmladšia obeť zo všetkých – moja neter Beatrix.“
„Takže Beatrix je vaša neter?“
Ak aj postrehol môj záujem o ňu, nedal to na sebe poznať.
Na chvíľu sme sa odmlčali. Potom mi napadla jedna vec, na ktorú som sa musel opýtať.
„Myslíte, že ľudia nás-duchov môžu vidieť?“
„Je isté, že vyžarujeme určitú auru, ktorá je taká nepatrná, že len naozaj pozorný človek by ju mohol uvidieť. Aby vás to nemýlilo: duchovia vidia nielen tú žiaru, ale i siluety a ľudské podoby. So živými ľuďmi je to trochu iné než s nami, preto majú väčšinou problémy vidieť nás.“
„Ale s loďou také problémy nemajú, však?“
Na logickú otázku mi poskytol logickú odpoveď.
„Ako ste sa mohli sám presvedčiť, sir Warwick, loď je skutočná. Práve preto sa vyhýba pevnine. Svoje obete si vyhľadáva na otvorenom mori a využíva pritom ľudskú zvedavosť – „prázdnej“ lodi takmer nikto neodolá. Ak natrafí na veľkú loď, vždy sa ju snažíme potopiť. Váš čln je malé plavidlo, ktoré sa možno rozbije na vysokých vlnách; s veľkou loďou je to však horšie. Treba sa vyhnúť podozreniu či odhaleniu. Aj preto bezprostredne po skonaní vyhadzujeme mŕtve telá do vody. Jednoducho nechceme, aby sa tu prevtelili ich duše...“
„Samozrejme!“ ozval som sa ako správny duch. „Len na moje telo ste v tom zhone akosi zabudli!“
„Nezabudli, sir Warwick. Loď jednoducho rozhodla, že tu ostanete. Hm, asi ste jej sympatický...“
Na chvíľu nastalo opäť ticho. Potom sa ozval Profesor, aby tentokrát zmenil tému hovoru.
„Takže o nás už čo-to viete. Ale čo vy? Podľa oblečenia som si tipol, že ste Angličan a môj odhad bol správny. A hoci sme vás našli vo vodách kráľovnej Viktórie, aj tak nechápem, čo ste tam robili sám, v tom člne. Naviac, v takej zime...“
Vymenili sme si úlohy. Za to, že bol Profesor ku mne úprimný, som mu prezradil, čo sa vlastne prihodilo. Len ma trocha mrzelo, že moje rozprávanie nebolo také dobrodružné ako jeho.
* * *
Od slečny Beatrix som sa dozvedel, že loď ju pripravila o život, keď mala devätnásť rokov. Keď som jej povedal, že som si užil o šesť rokov života viac než ona, usmiala sa. Bolo to zvláštne – vidieť ducha, ako sa usmieva. Našiel som však na to vhodné vysvetlenie: niektoré vlastnosti ostanú človeku i po smrti.
Bol krásny podvečer a konverzácia medzi mnou a Beatrix rozkvitala ako záhrada ľalií, keď vtom Profesor narušil krásu tohoto okamihu.
Všetkých nás požiadal o to, aby sme boli opatrní – loď vraj natrafila na trosky inej lode.
Až keď sme sa k nim priblížili, uvedomil som si, čo sa stalo.
Na jednej drevenej časti, ktorá trčala z vody ako chvost veľryby, sa v lúčoch zapadajúceho slnka leskol skromný nápis: W o o d s t o c k. Pochopil som, že kapitán Duck to s tou loďou myslel vážne.
Po posádke nebolo ani stopy. Rýchlo som si domyslel, čo sa s nimi stalo – kapitán k nim nebol isto taký štedrý ako ku mne.
Povedal som to, čo som vedel, Profesorovi. Už pri našom predchádzajúcom rozhovore som mu naznačil, čo plánuje posádka Apophis. Teraz to videl na vlastné oči.
„Potrestáme ich?“ spýtal som sa priamo. Profesor odpovedal pokojným hlasom.
„Nie. Duchovia živých netrestajú. Ale môžem vám prezradiť jednu vec: pirátska loď by bola pre Van Yjk skvelým úlovkom! Koľko ste spomínali, že je tam mužov?“
„Asi tridsať,“ znela moja odpoveď. Profesor sa zamyslel.
„Hm, myslím, že loď po nich pôjde. Správny lovec si nenechá ujsť takú vzácnu korisť. Keďže sa jedná o pirátov, nikto sa o nich nebude zaujímať. Ak aj áno, ich potopenú loď nikdy nenájdu.“
Tentokrát som zaprotestoval. „Bol by som rád, keby sme tú loď nepotopili.“
Profesor sa na mňa zahľadel mŕtvymi očami.
„To mi musíte vysvetliť, sir Warwick.“
„Rád. Povedzme, že mi niečo dlhujete. Že loď Van Yjk mi niečo dlží. Daroval som vám svoj život; svoju dušu, a vy by ste sa mi mohli odvďačiť. Predpokladám, že na lodi Apophis sú ulúpené veci, ktoré tam nepatria. Moja prosba znie: dostať loď kapitána Ducka čo najbližšie k liverpoolskemu prístavu. Chcem, aby ľudia prišli na to, že Apophis je pirátska loď. Týmto si splním svoj dlh i ja – voči lodnej spoločnosti. Myslím, že mám právo na toto skromné želanie...“
Nechal som svoje slová znieť v jeho mysli. Profesor dlho mlčal, až som sa začal obávať, že sa prevtelil do iného ducha. Po dlhej chvíli sa konečne ozval.
„Myslím, že by to išlo zariadiť, sir Warwick.“
Tou jedinou vetou povedal všetko, čo som potreboval počuť.
* * *
Inštinkty našej lode nesklamali. Akýmsi pre mňa nepochopiteľným spôsobom sa jej podarilo vypátrať kurz Apophis.
Keď došlo ku konfrontácii oboch plavidiel, bola už hlboká noc.
Napriek tomu, že ma kapitán Duck „vyhodil“ na more, kde by som za iných okolností pravdepodobne umrel od zimy, musel som ho obdivovať. Keď jeho muži zazreli našu loď, zhasli všetky lampáše a správali sa rovnako tajomne ako my.
V tom okamihu som nevedel, kto je na love: či my, alebo oni. Nenápadne sme sa k sebe približovali a napriek veľkosti oboch plavidiel nastalo na obidvoch palubách ticho.
So stiahnutými plachtami sme udržiavali bezpečný odstup. Napätie vo vzduchu sa dalo krájať. Chcel som, aby Jack Duck zaútočil ako prvý.
Duckovi muži mali nevýhodu, že v tme horšie videli. Duchovia s tmou problém nemajú – museli sme sa však skryť za vyvýšené časti lode, aby nás náhodou neprezradila vlastná aureola. Ja osobne som nechcel riskovať, že kapitán Duck dostane strach – i silní muži občas podľahnú panike.
Napokon nad nimi zvíťazila zvedavosť. Jeho muži zachytili našu loď dlhými železnými tyčami s hákmi a vrhli sa ako stádo sarančov na našu palubu. Raz darmo: plienitelia to majú v krvi!
* * *
Zaujímavé bolo to, že chyba sa stala u nich. Na Van Yjk sa postupne premiestnili všetci Duckovi muži. Práve to sme potrebovali.
Začiatok bol pokojný. Chlapi sa rozdelili, aby preskúmali loď. V jednom okamihu stál Duck neďaleko odo mňa – počul som, ako hovorí inému chlapovi: „Ak toto nie je tajomná loď, potom zožeriem svoj kabát!“
Vzápätí urobili ďalšiu chybu, keď sa začali motať okolo kajút. Ktovie, možno v tom bol i akýsi „magnetizmus“ našej milovanej lady Van Yjk, ktorá jednoducho nútila ľudí robiť svoje chyby. Mnohí piráti v tme narazili do seba a spadli. Ostatní čoskoro nasledovali ich príklad.
Hoci som bol už duch, vidieť umierať týchto mužov mi nerobilo žiadnu radosť. Všade sa ozýval bezradný krik, zo začiatku sprevádzaný výstrelmi, ktoré boli celkom zbytočné: na Van Yjk zbrane neplatia. Vedel som, že s posádkou Woodstock nemali Duckovi muži žiadne zľutovanie, ale predsa len – smrť je smrť. Bolestivá smrť je o to horšia.
* * *
Keď bolo po všetkom, čakala nás práca. Museli sme vyhodiť všetky mŕtvoly do vody a očistiť dlážku. Potom sme sa rozhodli prekúmať pirátsku loď.
Prvýkrát v mojom posmrtnom živote som vyskúšal levitáciu. Táto schopnosť „vznášať sa z jedného miesta na druhé“ sa mi páčila viac než som čakal. Bol v tom akýsi pocit sebaovládania; niečo, čo robí ducha duchom.
Ako som predpokladal, na palube Apophis sa nachádzali veci, ktoré tam nepatrili. V podpalubí sme dokonca objavili drevené debny s nápismi Woodstock, čo prezrádzalo ich skutočného majiteľa. Kapitán Duck urobil tých chýb zjavne viac, takže môj obdiv k jeho opatrnosti sa vytratil. Na druhú stranu som bol rád, že piráti sa debien nezbavili – ostal nám dôkaz pre lodnú spoločnosť.
Jednu vec som si však z lode vzal so sebou: môj denník. Našiel som ho ukrytý v kapitánovej kajute.
Na záver sme Apophis priviazali na kormu našej lode a vydali sa na cestu smerom k Liverpoolu.
* * *
V dostatočne bezpečnej vzdialenosti od prístavu sme stabilizovali kormidlo a napli plachty, aby si s nimi vietor poradil a dostal loď tam, kam treba.
Viac už riskovať nešlo.
Keď sa ma Profesor opýtal, či som spokojný, priznal som, že áno. Každý rieši spravodlivosť po svojom. Mne stačila istota, že Apophis smeruje k prístavu.
S duchom slečny Beatrix som sa dosť spriatelil. Vedeli sme sa rozprávať dlhé hodiny a myslím, že naše vzájomné sympatie boli skutočné. Jej prítomnosť na lodi Van Yjk pre mňa veľa znamenala.
* * *
V jednom okamihu som stál na prove a pozoroval zapadajúce slnko (i duchovia sú občas romantici!), keď vtom som začul zvláštny zvuk. Nebolo to špliechanie vody v oceáne; nebolo to vŕzganie dreva na lodnej konštrukcii; nebolo to hvízdanie vetra v plachtách. Ten zvuk vychádzal odkiaľsi z útrob lode a prenikal do mojej mysle ako temná melódia z pekla.
Zrazu som vedel, čo to je. Loď Van Yjk sa mi prihovorila z hĺbky svojho tajomného bytia. Vedel som, že so mnou uzavrela vzájomné puto.
A zároveň som vedel, že sa chystá na ďalší lov.
Spacer
Diskusia
Aldeberan
prečítané. Podľa mňa mierny nadpriemer medz amatérskymi poviedkami. Štýl stále pôsobí tak trochu archaicky, ale budiž. Vidím, že si začal používať bodkočiarky; je to pomerne nezvyklé, píšeš často po anglicky? :) Najväčšími chybami z pohľadu storytellingu bolo, že si nevysvetlil niektoré veci (prečo sa ho piráti rozhodli nechať na žive a ešte ho vybavili teplým oblečením? Beatrix - buď rozviesť alebo vôbec nespomínať) a na druhej strane pomerne otravné opakovanie detailov - ako sa kapitán neúprimne usmieva. Dávam... hm, 5,5?
18.05.2011
prečítané. Podľa mňa mierny nadpriemer medz amatérskymi poviedkami. Štýl stále pôsobí tak trochu archaicky, ale budiž. Vidím, že si začal používať bodkočiarky; je to pomerne nezvyklé, píšeš často po anglicky? :) Najväčšími chybami z pohľadu storytellingu bolo, že si nevysvetlil niektoré veci (prečo sa ho piráti rozhodli nechať na žive a ešte ho vybavili teplým oblečením? Beatrix - buď rozviesť alebo vôbec nespomínať) a na druhej strane pomerne otravné opakovanie detailov - ako sa kapitán neúprimne usmieva. Dávam... hm, 5,5?
18.05.2011
jurinko
Tiez to povazujem za nadpriemer. Sem-tam ti usla gramatika, prilis casto si pouzival slovo "lod" (ku koncu uz menej, ale na zaciatku to bolo same "lod apophis" sem a "lod woodstock" tam - lode sa nazyvaju menami prave preto, aby si nemusel furt hovorit slovo "lod" ;-) [btw. paci sa mi nazov "woodstock" - vid moja mailova adresa :-) ] ). Zo zaciatku to bolo lepsie, ako potom neskor. Na zaciatku som ti veril kazde slovo, akoby som bol s tebou na palube lode. Potom kvalita poviedky trocha klesla, z chlapika sa stal duch a zrazu sa spraval skoro ako decko, nie ako anglicky lovec piratov. Vysvetlit viac veci by mozno tiez nebolo od veci (ako sa da spravit lod, pohanana krvou? preco niekoho napadne pohanat ju krvou, ak nie je uplne sialeny [co Profesor zjavne nebol]?), na Beatrix sa vykaslat (sex dvoch duchov? ;-) ) a celkovo motivacie chlapika a jeho premenu na ducha lepsie vysvetlit. No a ..
18.05.2011
Tiez to povazujem za nadpriemer. Sem-tam ti usla gramatika, prilis casto si pouzival slovo "lod" (ku koncu uz menej, ale na zaciatku to bolo same "lod apophis" sem a "lod woodstock" tam - lode sa nazyvaju menami prave preto, aby si nemusel furt hovorit slovo "lod" ;-) [btw. paci sa mi nazov "woodstock" - vid moja mailova adresa :-) ] ). Zo zaciatku to bolo lepsie, ako potom neskor. Na zaciatku som ti veril kazde slovo, akoby som bol s tebou na palube lode. Potom kvalita poviedky trocha klesla, z chlapika sa stal duch a zrazu sa spraval skoro ako decko, nie ako anglicky lovec piratov. Vysvetlit viac veci by mozno tiez nebolo od veci (ako sa da spravit lod, pohanana krvou? preco niekoho napadne pohanat ju krvou, ak nie je uplne sialeny [co Profesor zjavne nebol]?), na Beatrix sa vykaslat (sex dvoch duchov? ;-) ) a celkovo motivacie chlapika a jeho premenu na ducha lepsie vysvetlit. No a ..
18.05.2011
jurinko
[pokr.] to, ze to vyzera, ze bude pokracovanie, sa mi tiez nejako nezdalo. Radsej to uzavri, vsetko vysvetli a sprav z toho hotove a zrele dielo. Takto to posobi ako taky nedovareny prolog, kde sa vsetko vysvetli nabuduce. Ale nejako nebolo naznacene, co to "vsetko" ma byt, takze to ani nenavnadilo na dalsie citanie.. Zhrnute a podciarknute: Vyborna poviedka, ktora na zaciatku aspirovala na 9, potom sa postupne kazila, az napokon z toho zostal taky volajaky neduzivy pocit premrhanej sance. Skoda. Dal som 6
18.05.2011
[pokr.] to, ze to vyzera, ze bude pokracovanie, sa mi tiez nejako nezdalo. Radsej to uzavri, vsetko vysvetli a sprav z toho hotove a zrele dielo. Takto to posobi ako taky nedovareny prolog, kde sa vsetko vysvetli nabuduce. Ale nejako nebolo naznacene, co to "vsetko" ma byt, takze to ani nenavnadilo na dalsie citanie.. Zhrnute a podciarknute: Vyborna poviedka, ktora na zaciatku aspirovala na 9, potom sa postupne kazila, az napokon z toho zostal taky volajaky neduzivy pocit premrhanej sance. Skoda. Dal som 6
18.05.2011
Spacer
Vďaka za obidva komenty. 6 je pre mňa na tejto stránke super hodnotením, hlavne keď prihliadnem k tomu, aké poviedky som tu dal predtým. Dúfam, že som sa vyhol aspoň štyrom veciam: pátosu, klišé, "odkazom" pre čitateľa a zbytočnému "zátvorkovaniu"... Ešte raz dík za koment. :D
18.05.2011
Vďaka za obidva komenty. 6 je pre mňa na tejto stránke super hodnotením, hlavne keď prihliadnem k tomu, aké poviedky som tu dal predtým. Dúfam, že som sa vyhol aspoň štyrom veciam: pátosu, klišé, "odkazom" pre čitateľa a zbytočnému "zátvorkovaniu"... Ešte raz dík za koment. :D
18.05.2011
jurinko
Spacer, pokial si to dobre pamatam, tak si sa uspesne vyhol vsetkym styrom. Cize ak to bol zamer, tak sa ti to podarilo a je to super. *THUMBS UP*
18.05.2011
Spacer, pokial si to dobre pamatam, tak si sa uspesne vyhol vsetkym styrom. Cize ak to bol zamer, tak sa ti to podarilo a je to super. *THUMBS UP*
18.05.2011
YaYa
Udreli mi do očí nejaké detaily. Poprvé, používanie privlastňovacích zámen bolo v niektorých prípadoch neslovenské, akoby tam bol nejaký vplyv cudzieho jazyka. Vyberiem dva prípady: "...aby mi dovolil plaviť sa spolu s nimi z Liverpoolu do Nového Yorku, kde ich loď s vďakou opustím." V angličtine by to šlo ako their ship, ale slovenčina sa bez toho ich zaobíde. Druhý príklad:"Na môj kabát som si obliekol ten, ktorý mi daroval kapitán." - malo by to byť na svoj kabát, lebo vzťah medzi hovoriacim a majiteľom je jasný. Takže pozor na privlastňovanie. Druhá vec, ktorá mi udrelo do očí bolo: "jedná sa". Používa sa bežne, ale je to čechizmus, po slovensky o niečo ide. Toľko k môjmu jazykovému okienku :) Čo sa týka samotnej poviedky, niektoré veci by potrebovali bližšie vysvetlenie, od smrti hlavnej postavy som trošku strácala prehľad.
21.05.2011
Udreli mi do očí nejaké detaily. Poprvé, používanie privlastňovacích zámen bolo v niektorých prípadoch neslovenské, akoby tam bol nejaký vplyv cudzieho jazyka. Vyberiem dva prípady: "...aby mi dovolil plaviť sa spolu s nimi z Liverpoolu do Nového Yorku, kde ich loď s vďakou opustím." V angličtine by to šlo ako their ship, ale slovenčina sa bez toho ich zaobíde. Druhý príklad:"Na môj kabát som si obliekol ten, ktorý mi daroval kapitán." - malo by to byť na svoj kabát, lebo vzťah medzi hovoriacim a majiteľom je jasný. Takže pozor na privlastňovanie. Druhá vec, ktorá mi udrelo do očí bolo: "jedná sa". Používa sa bežne, ale je to čechizmus, po slovensky o niečo ide. Toľko k môjmu jazykovému okienku :) Čo sa týka samotnej poviedky, niektoré veci by potrebovali bližšie vysvetlenie, od smrti hlavnej postavy som trošku strácala prehľad.
21.05.2011
jurinko
Nuz YaYa, neviem, ci v tej vete ma byt "svoj kabat", podla mna sa slovo "svoj" prilis casto pouziva aj tam, kde by nemalo. Mne tam pride "moj kabat" ako uplne pasujuce..
22.05.2011
Nuz YaYa, neviem, ci v tej vete ma byt "svoj kabat", podla mna sa slovo "svoj" prilis casto pouziva aj tam, kde by nemalo. Mne tam pride "moj kabat" ako uplne pasujuce..
22.05.2011
YaYa
Mne sem konkrétne nesadlo. Ale slovenské privlastňovacie zámená sú naozaj zákerné, objektívne sa to do takých desiatich rokov môže zmeniť, jedna naša učiteľka nás dokonca strašila, že sa jej zdá, že si slovenčina vplyvom cudzích jazykov niekedy v budúcnosti vyvinie členy. V každom prípade, súčasné pravidlá sú také, ako som písala, sama som pri niekoľkých prekladoch do školy schytala práve za privlastňovanie, takže sú môjmu egu dôverne známe :D
22.05.2011
Mne sem konkrétne nesadlo. Ale slovenské privlastňovacie zámená sú naozaj zákerné, objektívne sa to do takých desiatich rokov môže zmeniť, jedna naša učiteľka nás dokonca strašila, že sa jej zdá, že si slovenčina vplyvom cudzích jazykov niekedy v budúcnosti vyvinie členy. V každom prípade, súčasné pravidlá sú také, ako som písala, sama som pri niekoľkých prekladoch do školy schytala práve za privlastňovanie, takže sú môjmu egu dôverne známe :D
22.05.2011
Spacer
Dík za upozornenie - budem si na tie privlastňovacie zámená dávať pozor, aj keď niekedy je to dilema - aké zámeno tam dať a aké nie. (Asi ma dosť ovplyvňuje angličtina, ktorú používam i pracovne, takže je to zlozvyk) :D
22.05.2011
Dík za upozornenie - budem si na tie privlastňovacie zámená dávať pozor, aj keď niekedy je to dilema - aké zámeno tam dať a aké nie. (Asi ma dosť ovplyvňuje angličtina, ktorú používam i pracovne, takže je to zlozvyk) :D
22.05.2011