Žltá ruža

Prastarý príbeh o zlomených srdciach i mečoch.
Podporte scifi.sk
"Dnes večer prastarý príbeh budeme vám hrať,
o zlomených srdciach i mečoch, ak budete o ne stáť.
Do ďalekých miest a časov prenesme sa späť,
nech veže nádherného Tal Veri môžeme uvidieť.
Čujte príbeh o láske aj cti,
čo zradu prezradí a lož preľstí.
Však nieto svetla bez tieňa,
tak ako nie je ruža bez tŕnia.
Ukázať vám chceme krásu závratnú
a hrdinovu cestu bez návratu."
Prológ zmĺkol a teatrálnym gestom ukončil úvodnú repliku. Opona sa rozhrnula. Ktorési dieťa sediace pod stolom vykvíklo úžasom. Hodvábne aj ľanové sukne zašuchotali, zavŕzgali kožené kabátce. Pre seba sa usmial.
Trochu sa naklonil, aby si mohol prezrieť aj zvyšok prvej scény. Z kúta, kde sedel, nebolo cez natlačených ľudí dobre vidieť.
"Tak, čo hovoríš na môj úvod? Trochu som na tom pracoval." Prológ ho potľapkal po pleci a energicky mu stisol ruku. V divadelnej tme sa posadil na lavicu.
"Ako vždy neodolateľný. Čo tá ukrutne dramatická pomlčka v poslednom verši?" uškrnul sa. Preskúmal Prológov zložito šitý kabátec s rozšírenými rukávmi, širokým golierom s vypchávanými ostňami. Zrkadielka a sklenené korálky boli rafinovane umiestnené tak, že pôsobili efektne, ale ani trochu prezdobene. Klasická trojrohá čiapka mala množstvo výčnelkov, hrala snáď všetkými odtieňmi modrej.
"O tom práve hovorím. Mal si vidieť ženské, ako prestali dýchať. Človek by čakal, že po toľkých rokoch si už zvyknú na tragický koniec. K záveru ešte uvidíme sĺz. " Prológ sa s povzdychom zahľadel na javisko, kde práve prebiehal vzrušený rozhovor rytiera s kráľom. "Majú to radi. Chcú vidieť lásku, zradu a pomstu, rytierov, panny a krutých vládcov. Keď sa to všetko správne pomieša a možno trochu okorení nejakou tragédiou. Hm, človek nikdy nevie."
"Kto robil nové kulisy? Zatiaľ to vyzerá skutočne veľkolepo, aj keď toľkej snahy je asi škoda pre dnešné publikum."
"Keby ťa Darboux počul, zodral by z teba kožu a ušil z nej kostým," Prológ zamával prstom.
"Je síce pekné, že si každý rok takto veľkoryso spomenie na svoje začiatky. Len si myslím, že na sviatok Gaellis by ste mohli počuť ovácie od ľudí, ktorí sa v tom vyznajú. Napríklad v Starom Divadle v Niabe - schádzajú sa tam bardi, herci a najmä bohatí, čo milujú umenie. Iba by som nebol rád, keby sa Darboux kvôli svojej dobrote zase dostal na mizinu."
"Ak mám súdiť podľa svojho platu, môže si to dovoliť," pokrčil Prológ plecami.
"Peniaze nie sú všetko. Slávne Gaellisino Pandemonium hrá v Žltej ruži - v poslednej diere niekde v Karso! Keby niekto veľmi chcel, mohol by z toho urobiť obstojný škandál a úplne vás pochovať."
"Žltá ruža už má lepšie časy za sebou, to je pravda. Ale príliš by som to nedramatizoval. Stále sem chodí dosť ľudí. Počul som, že okrem čapovania piva uvádzajú posledný mesiac aj nejakú novú hru."
Prológ ešte chvíľu ostal. Kde-tu prehodil nejakú poznámku k predstaveniu a tesne pred koncom dejstva sa porúčal do zákulisia.
Ach, Artaud! Či otcove stráže pustili ťa dnu?
"Ach, Artaud! Či stráže otcove pustili ťa dnu?"
Nie, krvavú som s nimi začať musel hru.
"Nie. Krvavú som s nimi musel začať hru,"
"Poď, Prisiana, musíme odísť ešte dnes v noci, než čarodejnica bude mať moju dušu celkom vo svojej moci!
"Poď, Prisiana, musíme odísť ešte dnes v noci, než..."
Poznal tú hru naspamäť, aj keď v tomto legendárnom kuse nikdy nehral. Presadol si tak, aby sa mohol pohodlnejšie oprieť. Modrosivý plášť zašuchotal, keď sa prehraboval vo vnútorných vreckách - väčšinu vecí mal poschovávaných práve tam.
Plášť bol zvláštnym výtvorom zo špeciálne upraveného hodvábu. Aj keď pochádzal z univerzity Sualtam-Ulster, pri šití použili len minimum mágie. Ako povedala sama autorka - známa čarodejnica - išlo o jeden z produktov príliš vysokej koncentrácie nápadov na malej ploche. Týchto vecičiek sa povaľovalo po univerzite väčšie množstvo, boli však natoľko jedinečné, že sa pre ne nenašlo praktické využitie. Kopili sa v rôznych skladoch, kabinetoch a pracovniach, a z času načas niektorý zo študentov objavil medzi nimi novinku pre módny svet nižších stupňov. Rozprávkový Čarovný Búrkový Plášť s tmavožltou podšívkou, vysokým vyhŕňacím golierom a vyšívanými striebornými lemami si obľúbil na prvý pohľad - dômyselný systém vnútorných vreciek dokonale vyhovoval jeho životnému štýlu. Len jediný deň v roku, cez sviatok Temnej Múzy Gaellis, v ňom zapadal do davu.
Večer prechádzal ulicami Karso a mieril známou trasou ku krčme so starobylým menom - Rosee Flaavia. Pomyslel si, aká je škoda, že taverne dávno hovoria len Žltá ruža. Na poetiku mŕtvych jazykov sa každý môže vykašľať.
Väčšina ľudí už bola prezlečená do kostýmov hýriacich farbami. Všade sa mihali lesklé látky, rolničky, pestré sklenené korálky, vysoké klobúky, masky zdobené perím, nápadné líčenie, parochne z pravých vlasov ale aj slamy a dokonca z bobuliek navlečených na nitiach. Márnivá krása a pompéznosť pre bohatších, vynaliezavosť z núdze pre chudobnejších. Noc Temnej Múzy preniesla divadlo do ulíc, umožnila zakryť svoju pravú tvár maskou alebo ukázať, čo sa skutočne skrýva pod maskou každodennosti.
Vytiahol balíček kariet.
Len pre vlastné potešenie vyskúšal trik - na karty položené vodorovne na ľavej dlani položil pravú, potom s ňou oblúkom prešiel doprava. Karty poslušne nasledovali pravú ruku a po dokončení polkruhovej cesty sa zložili na otvorenú dlaň. Začal miešať.
"Si čarodejník?"
Strhol sa. Z balíčka vyletelo niekoľko kariet, ktoré sa rozsypali sa po stole.
"Ale miešať dobre nevieš." Oproti nemu sedela dievčina, trochu škodoradostne sa usmievala a v očiach jej iskrila zvedavosť. Mala typické rysy pôvodných Tirthov - jemné črty tváre, úzky nos, veľké oči, najskôr svetlosivé, avšak na rozdiel od skutočných obyvateľov južnej púšte jej pokožka bola veľmi bledá. Exotický vzhľad dopĺňali šnúry červených a strieborných guličiek, ktoré mala v niekoľkých radoch omotané okolo krku. Tirthský prízvuk sa nedal s ničím zameniť. Nevedel odhadnúť jej vek, pretože na tvári mala tetovanie a bola dosť tma.
Všimol si, že tenká linka nad ľavým obočím je trochu rozmazaná. Toto by sa s tetovaním nestalo. Najskôr si myslel, že je to len súčasť kostýmu, ale nenápadný pohľad na meč po jej ľavom boku ho presvedčil, že sa rozhodne nejedná o divadelnú rekvizitu. Takisto šaty, ktoré mala na sebe, vyzerali skôr funkčne ako dekoratívne.
Slečna to myslí vážne. Hm, Hviezdne Čepele Severu. Môj ty bože, veď si to nemôže pamätať. Dám krk na to, že ani nevie, kto bola Zirka.
"Tak si čarodej? Ako to robíš s tými kartami?"
"Myslíš, že toto je normálne?" Zopakoval trik, ale vzápätí si uvedomil, že ho vytočila schválne. Do pekla!
"Veď práve. Raz sa mi o tom snívalo. Presne toto som robila s kartami, skvelý pocit." Zažmurkala čiernymi viečkami. Všimol si, že je pekná. Aj linky nad obočím a krúžky namaľované čiernou farbou od kútika oka k uchu vyzerajú tak nejako štýlovejšie, než Zirkino tetovanie. Teda aspoň pokiaľ si pamätal.
"Myslím, že si sa nepredstavila. A..."
"A nezdá sa ti, že ti tykám?" Natiahla ruku po kartách ležiacich na stole. Bol rýchlejší a prisunul balíček k sebe.
"Aj tak viem, že to nie je tými kartami," usmiala sa. "Si čarodejník, však?"
Nepovedal nič, namiesto toho pustil karty. Dievčina po nich siahla, ale iba si pozrela obrázky. Stále sa pre seba usmievala, potom zdvihla oči.
"Moje meno je Jadei a tykám ti, pretože nevyzeráš odo mňa starší. Ale ak si čarodejník, jeden nikdy nevie." Pokrčila plecami, bleskovo premiešala karty a rozprestrela ich od jedného okraja stolu k druhému. "Ak nechceš odpovedať na moju otázku, mohol by si sa aspoň predstaviť." Nepatrným pohybom prstov obrátila rad kariet lícom navrch.
"Neviem síce, kto z nás by mal koho poučovať o pravidlách slušnosti, ale prosím," uškrnul sa a bezmocne mykol plecami. "Ja som Prejs."
Zvláštnym spôsobom zamiešala. "Môžem rozdať?" "Prečo nie?" Dievčina ho fascinovala. Začínal sa celkom dobre baviť, ale dával si pozor, aby to na ňom nebolo poznať.
"Dve výmeny, najviac tri karty, základný vklad jeden strieborný." Rozdala po päť kariet, na perách stále ten istý posmešný úsmev.
"Ty máš karty, ty velíš. "
Prvú hru vyhral, niekoľko nasledujúcich prehral. Odhadol Jadeinu taktiku, všimol si, čo robí, keď má dobré karty a do konca druhého dejstva mal všetky strieborné mince, ktoré boli v hre. Jadei bola čím ďalej tým nesústredenejšia. Bolo nad slnko jasnejšie, že prebehol nerovný súboj, ale aj napriek tomu ho víťazstvo kdesi na dne duše potešilo.
"Ty jednoducho nevieš klamať, Jadei."
"Hm," len sa usmiala, ale bolo badať, že je sklamaná.
"Dúfam, že sa neživíš hraním kariet."
"Cha, to ťažko," odfrkla. "Ale zdá sa, že ty by si sa mohol."
"Čo teda robíš?" Prejs prešiel jej poznámku.
Chvíľu váhala s odpoveďou.
"Ak sa smiem opýtať," dodal.
"Cestujem."
"Cestuješ. Hm, to nie je zadarmo. Nosíš kvalitné šaty, ktoré nerozdávajú chudobným v chrámoch."
"Fajn, som šermiarka - arzzhinat. Ozbrojená eskorta pre obchodníkov."
"Aha." Dopekla, zase jedna trhnutá (strelená) ženská s mečom! Akoby Scatha nebola dosť. Bohvie, či s Illanom už v niečom nelietajú práve kvôli mávaniu zbraňami na nesprávnych miestach.
"Ja som si to nevybrala!" Jadei sa zaškaredila, pretože z Prejsovho výrazu poznala, ktorým smerom sa asi uberajú jeho myšlienky.
Prejsovi začalo vŕtať v hlave, že rozpráva bezchybnou severštinou. Znelo to veľmi zvláštne, keď pôvodné názvy vyslovovala svojim púštnym nárečím - teda správne - na rozdiel od väčšiny ľudí na Severe, ktorí dávali prednosť rôznym vlastným interpretáciám.
"Zdá sa mi, že tento rozhovor prestáva byť zaujímavý." Úzke štrbiny orámované temnou čerňou vyzerali hrozivo. Z javiska za jej chrbtom sa šírilo farebné svetlo, niektorý z hercov odstúpil a žiara lampiónu na okamih osvetlila Jadei. Okolo jej hlavy sa vytvorila planúca aureola, pretože vlasy mala zafarbené jasnou žltou a oranžovou.
"Musím ti pripomenúť, že ty si začala. Ja som len pristúpil na tvoju hru a potom trochu obrátil pravidlá." Chvíľu pozoroval, ako sa dievča snaží ovládnuť, spomaľuje dych. "Čo vlastne chceš?" Usmiala sa. Zrejme si uvedomila, že má ešte stále navrch.
"Viem, že niekam ideš," zvážnela. "Musím ísť s tebou."
"Čo?!" Zhrozene zdvihol obočie. "Koľko dní ma už sleduješ?"
"Päť, od Ralkanského údolia."
"No úžasné, priam neuveriteľné. Ideš za mnou a myslíš si čo? Že som nejaký samozvaný dobrodruh na ušľachtilej výprave zachrániť svet? Mám pre teba dobrú správu - netreba nové Hviezdne Čepele! Severu nič nehrozí, a pokiaľ nepočítame v tomto období obzvlášť silné púštne búrky, tak Juhu a Mramorovým mestám tiež nie."
"Ale?" Podoprela si bradu a civela na neho svojimi obrovskými očami, ktoré zdedila zrejme po prapraprababičke z Tirthskej púšte.
"Aké ale?"
"Čo tvoji priatelia?"
Nadýchol sa, že sa nejako pokúsi vyhovoriť jej to, ale namiesto toho sa počul, ako hovorí: "Fajn, priznávam. Musím nájsť dvoch priateľov, ktorí sú v - povedzme - nebezpečnej situácií, a ešte o tom nevedia. Len nechápem, čo s tým máš spoločné ty."
"Ja musím ísť s tebou," zdôraznila každé slovo. Naklonila sa nad stôl, už nebolo ani stopy po škodoradostnom úsmeve.
"Zložila si snáď rytiersky sľub, alebo ti to poradil nejaký tajomný hlas, alebo..."
Jadei z neho nespúšťala oči, prisunula sa bližšie. Ruka okolo pásu, druhá ruka na stehne, jej jazyk na jeho perách, jeho jazyk v jej ústach. Vyjdú po schodoch do jeho izby. Najprv odopnúť opasok, ťažká rukoväť meča buchne o podlahu, potom množstvo maličkých háčikov na pevnom bordovom kabátiku. Po niekoľkých to vzdá a pomocou mágie rozopne všetky naraz - jediným plynulým pohybom ruky od malého golierika po spodný lem. Jadei sa potichu zasmeje vyzliekajúc mu košeľu.
"Aj tak si čarodejník."
"Nie, nie som."
Posledné kusy oblečenia letia na zem.
Prejs sa postupne vyhrabal zo svojho podvedomia, ktoré vytrvalo predostieralo množstvo pomiešaných obrazov. Keď sa úplne prebral, ocitol sa zoči-voči ňufáku s bielymi fúzmi po oboch stranách. Veľká čierna mačka mala pootvorené oči, ležala mu na bruchu a s nebeským pokojom ho pozorovala. V rannom svetle sa zdalo, že srsť tmavá ako noc má modravý odtieň. Okno bolo dokorán, do miestnosti sa valil studený vzduch.
Pokúsil sa nejako otočiť, ale mačka na ňom stále ležala a nejavila známky ochoty pohnúť sa. Zdalo sa, že Jadei, prikrytá po uši paplónom, spí.
"Kuš, mačina!" potichu húkol na mačku. Tá zamňaukala a so zdvihnutým chvostom sa začala prechádzať po perinách.
"Nechaj ho na pokoji." Jadei ani neotvorila oči. "Nemá rád, keď ho niekto okrikuje."
Prejs v duchu zakvílil a chcel sa zodvihnúť, ale Jadei sykla niečo po tirhtsky a bleskurýchlo ho zatlačila naspäť do vankúša.
"Dúfam, že si nemal v úmysle odísť bezo mňa."
Ešte než sa úplne zotmelo, prišli do mestečka s pár ulicami a jedným námestím, okolo ktorého stáli kamenné poschodové domy. Nájsť hostinec nebolo ťažké, pretože sa odtiaľ šírila hlasná hudba, svetlo a hlúčik opilcov. Nejaký chlapec im odviedol kone do stajne.
"U krištáľového prsteňa?"
"Myslel som, že nevieš čítať,"
"Obrázok mi pripadá dosť jasný," Jadei ukázala na vývesný štít.
Krčma bola plná spievajúcich a rehocúcich sa chlapov. Medzi nimi sa mihali ženy z kuchyne s tácňami plnými jedla a s krígľami piva. Vychudnutý dedko so škutou bielych vlasov a riedkym radom kolíkov namiesto zubov hral na harmoniku, sedel na stole a nohou si vydupkával na stoličku rytmus. Zrazu začal hlbokým hlasom spievať smutnú baladu o zašlých časoch.
"Miestny bývalý hrdina," usmial sa na Prejsa chlapík v barete s pierkom, nadvihol obočie a chápavo pokýval hlavou. Očividne si myslel svoje, ale aj tak počúval ďalej.
Prejs sa predral na druhý koniec, v nádeji, že ďalej od výčapu bude trochu pokojnejšie. O chvíľu sa prihnala dievčina v zástere. Trochu nespokojne sa pozrela na kocúra, ktorého Jadei vytiahla bohvie odkiaľ a posadila si ho na kolená, ale ochotne vysvetľovala, že mianský pivovar dnes slávi desiate narodeniny, a že či si nedajú miestne pivo za polovičnú cenu. Takú ponuku nemohli odmietnuť.
"Mian je necelý deň jazdy odtiaľto. Čo ďalej, keď sa tam konečne dostaneme?" opýtala sa Jadei.
"Najradšej by som bol, keby si so mnou..."
"Nie," prerušila ho. "Musím ísť s tebou."
"Ja to nechápem. Stále len hovoríš, že musíš ísť so mnou, ale odmietaš to vysvetliť."
Jadei nič nevravela.
Prejs teda začal: "Fajn, máš asi svoje dôvody, nebudeme teraz skúmať aké."
"Čo v tom Miane?" Hladkala kocúra. Obaja sa pozerali na Prejsa.
"Vydrž, bude to trochu dlhšie vysvetlenie," v duchu počítal. "Pred dvanástimi dňami som bol navštíviť Illana Nessy na univerzite v Niabe. Nevidel som ho celé veky a zrazu mi nejako začal chýbať."
Ešte stále býval v tej zvláštnej budove EF s laboratóriom v suteréne, na ktorej bolo obtiažne identifikovať hlavný vchod.
"Nie, Illan Nessy tu nie je, pane." Chlapík za okienkom sa ledva odtrhol od nejakých papierov.
"A kedy tu zas bude?"
"Myslím, že nie skôr ako o mesiac, pane."
"Čo Mili?"
"Slečnu Mili Torzin som videl ísť asi pred hodinou do laboratória." Vrátnik ukazoval na osvetlené schodisko vedúce dolu.
Mili stála otočená chrbtom ku dverám. Nevšimla si ho, pretože bola sústredená na nejakú procedúru s množstvom krivúľ s rôznymi tekutinami. Prejs chvíľu pozoroval, čo robí, ale skôr si všímal čarodejnicine (vedmine) krivky tela, ktoré sa s dokonalou rafinovanosťou rysovali pod jemnou látkou žltých šiat. V záhyboch a miestach, kam nedopadalo svetlo, sa žltá menila na oranžovú. Pri každom jej pohybe sa svetelný efekt roztancoval.
Prepáč Mili, ale toto sa nedá prehliadnuť. Namiesto poznámok k jej vzhľadu povedal: "Vyzerá to ako pokus o diaľkovú komunikáciu."
"Ale poriadne nevydarený! Dočerta." Mili odstúpila od horáka, zo zúženej sklenenej nádoby vypufol malý fialový obláčik a rozpadol sa na prach, ktorý sa pomaly znášal na stôl. Čarodejnica so svetloryšavými vlasmi, ktoré v kaskádach malých kučierok padali na jej plecia, pohybom ruky odstránila energetickú clonu z očí a vrhla sa na Prejsa. "To je úžasné! Prečo si nenapísal, že prídeš?! Ideš ako na zavolanie." Vybozkávala ho na obe líca.
"Neuťahuj si zo mňa, Mili. Vedela si, že prídem."
"No, musím priznať, že tak trochu som to tušila." Zasmiala sa a znovu ho objala.
"Čo sa deje? Kde je Illan?"
"Práve o to ide," začala si umývať ruky v pripravenej nádobe s čistou vodou. Fialová farba však nešla dolu. "Dočerta, to je mor, kortadoxin nechce zliezť."
Všimol si, že čarodejnica má fialové otlačky aj na šatách. "Vykašli sa na to, za pár hodín to samé zmizne." Podal jej uterák.
"Veď hej, len pozri ako vyzerám." Rozmýšľala čo so škvrnami na šatách, ale keďže sa nechcela zamočiť, zobrala si uterák. "Illan je v peknej kaši a Scatha s ním, ak ťa to zaujíma. Práve som sa s nimi pokúšala spojiť. Vôbec mi to nešlo, a povedala by som, že na vine nebude len moja neschopnosť. "
"Myslíš, že to niekto zámerne blokuje?"
"To neviem, ale tu je možné všetko." Vyzerala nervózne.
"Skús mi vysvetliť, čo sa stalo."
Mili si utrela chrbtom ruky čelo. "Poďme radšej hore."
Päť poschodí a čarodejnica odomkla dvere s číslom 52. Prejs si pamätal, že Illan býval v tomto bloku odjakživa, ale Mili sa sem nasťahovala len nedávno.
Zabuchla dvere a zamkla zvnútra. "Sadni si kam chceš, ale ja sa musím natiahnuť."
Zvalila sa na svetlozelený gauč pod oknom. Prejs našiel stoličku a sadol si tak, že ho nemohla vidieť.
Mili so zatvorenými očami pokračovala: "Takže, Scatha a Illan odišli pred dvoma dňami na sever do hôr, do nejakej stratenej dediny Haria-nu, či ako sa to volá. Všetko samozrejme z poverenia univerzity. Hádaj, čo tam majú robiť."
"Predpokladám, že to má niečo spoločné s miestnym folklórom. Ide o čosi podobné ako vtedy s Calahamom, že?"
"Presne tak, úžasná pamäť, keďže to bolo pred takými sedemdesiatimi rokmi." Mili zatlieskala. "Okrem toho, ty si bol už niekde na cestách. Ešte dodám, že o tej dedine sa až doteraz nevedelo, čo je vlastne dosť nepochopiteľné. Ale sám vieš, že tie najnepravdepodobnejšie veci sa môžu stať jedine v skutočnosti."
"To znamená, že by - dajme tomu - mohlo ísť aj o nejaké informácie z prvej magickej éry, pred obnovením civilizácie."
"Presne tak."
"V čom je problém?"
Mili sa chvíľu tvárila, že spí. "V tom, že ak z tých bájok vytrieskajú nejaké kúzlo - a ty vieš, že sa to dá - strhne sa o objav bitka. Vlastne už sa strhla."
Pomrvila sa a bez toho, aby sa namáhala vstať, jednou rukou otvorila okno s farebnou vitrážou, ktorá predstavovala nejaký kvetinový motív - snáď ruže. Tým sa svetlo v miestnosti úplne zmenilo, červené ranné slnko zaplnilo izbu lúčmi. "Bude koncil. Takéto rekonštruované kúzlo by mohlo obrátiť celý magický svet naruby, samozrejme ak bude dostatočne objavné. A ak bude príliš objavné, mohlo by zamiešať aj špagátikmi, ktoré vodia bábky na najvyšších miestach. Čarodejníci sú ako deti, ktoré dostali príliš dobrú hračku. Je zvláštne, že ešte nepostavili katapulty, aby si mohli vzájomne ostreľovať budovy katedier. A to súperenie s mágmi z Mramorových miest, kto má bohatšiu históriu. Koho to zaujíma? Dlhé roky sa všetko držalo len na akademickej úrovni, ale v poslednom čase sa to začína zvrhávať. Myslím, že by sa veľa vyriešilo, keby veci spravovali čarodejnice."
"Niekedy som rád, že som sa stadiaľto vyparil, ešte kým sa dalo. Mimochodom, ženy to tu nikdy riadiť nebudú práve preto, že nemajú sklon manipulovať a súperiť."
"To je tvoj názor. Ale poďme k veci. Scatha a Illan sú zrejme jediné osoby schopné vyniesť tajomstvo z Haria-nu na svetlo. Čarodejníci, ktorí iniciovali ich výlet na sever - mimochodom Alard z telekinematiky, ak ti to niečo hovorí - tam mali už svojho človeka. Tušia, že niečo na tých ľudových táraninách bude. Ich starosť o to, aby Scatha a Illan boli v suchu, teple a pri dobrom zdraví, bude trvať len dovtedy, kým nebude kúzlo hotové. No a potom, aby neposkytli svoje vedomosti na nesprávnych miestach, sa ich chcú zbaviť. Má to zariadiť ich sprievodca, s ktorým sa stretnú v Miane - konkrétne U falošného strieborniaka Je to kdesi blízko riečnych dokov."
"To znie skoro až neuveriteľne."
"Ver tomu, pchala som nos, kam som nemala a mám to overené."
"Aká je šanca, že kúzlo bude úplne nanič, alebo vôbec nebude?"
"Ťažko povedať, ako to naozaj je. V rekonštrukciách sa nevyznám." Mili sa na pohovke prevalila (pretočila). "Ale keby som bola na Scathinom mieste, využila by som fakt, že jazyku prvej éry už nikto nerozumie, nehovoriac o rekonštrukciách čarov (ono, kúzlo je nie veľmi spisovné slovo, a aj keď sa mu vždy nedá vyhnúť, tak aspoň občas dať spisovné "čaro"). Ona aj Illan sú dosť šikovní na to, aby všetko zariadili tak, že to bude vyzerať ako úplne nepodstatná záležitosť. To by im mohlo zachrániť kožu."
"Všetko je mi jasné. Len nerozumiem, prečo si myslíš, že jeden z nich už na to neprišiel sám a neurobia presne to, čo si povedala?"
"Pretože ona je príliš zvedavá a on je príliš ctižiadostivý. Je isté, že tú rekonštrukciu urobia, inak by tam vôbec nešli. Mohli sa z toho predsa jednoducho vykrútiť. Dám krk na to, že Illana napadne využiť kúzlo vo svoj prospech. A okrem toho asi netušia, že ich sprievodca je nájomný vrah s presnými inštrukciami. Chápeš? On vie, o čo ide a zistí, že to spravili."
"Odkiaľ si si taká istá?"
"Pretože ja viem, kto to je."
Prejs prekvapene zdvihol obočie. "Napäto počúvam."
"Collin Ditreevi, ten cvok z Calahamovej výpravy."
Prejs sa zarazil a pokrčil čelo. "Tak toto je aj na mňa trochu veľa. Za prvé je mŕtvy a za druhé ho obaja poznajú, takže nechápem, ako by na to mohli skočiť."
"Ani mne to nie je celkom jasné, ale sú rôzne možnosti - čo ak vtedy na Juhu nezdochol ako mal, ale sa šikovne niekam odpratal? Videl si snáď jeho mŕtvolu? Ja nie. A spoznať ho nemusia, pretože keď išiel s Calahamom ako zradca, mohol byť chránený ilúziou. Oni to vtedy samozrejme nemali šancu zistiť. Ty by si bol schopný na druhom stupni odhaliť ilúziu vyššieho rádu než prvého? Ja nie."
"To vieš, alebo?"
"Isteže neviem, je to môj paranoidný výmysel. Ale povedz mi jediný dôvod, prečo by to nemohlo byť práve takto."
"Pretože je to príliš komplikované, je v tom príliš veľa náhod a je to celkovo veľmi nepravdepodobné. Prečo by, dopekla, niekto ťahal Collina Ditreevi z hrobu len kvôli nejakému starému kúzlu, ktoré ani nemusí existovať?" Prejs si chvíľu klopkal prstami po brade. "Okrem toho, v tvojej úvahe je logická chyba."
"A to? Po desiatich pokusoch o kortadoxínový preparát mi to už zrejme prestáva myslieť."
"Hm, Scatha a Illan neboli jediní, kto prišiel s Collinom do styku. Na výprave boli aj starší čarodejníci a tí by mali odhaliť akúkoľvek maskovaciu ilúziu. Aspoň pokiaľ ma pamäť neklame, čo sa týka teórie ilúzií."
Obaja sa zamysleli. Z plafónu akoby spadlo ticho na celú miestnosť.
"Prečo práve Collin Ditreevi? Ako si na to vlastne prišla?" prerušil Prejs Miline úvahy, poprípade spánok, navonok sa to nedalo rozlíšiť.
"Vieš predsa, čo je zač - na takúto prácu úplne dokonalý kandidát. Bol čarodejník, neskôr z neznámych dôvodov figuroval v nešťastí na Calahamovej výprave ako sabotér a povedala by som, že má na svedomí aj Calahamovu smrť. Potom zrejme zostal v Mramorových mestách. Sama by som nedokázala vybrať lepšie." Mili sa zasekla (myslela do teraz tak tuho, že to vyzeralo, ako keby spala). "Vlastne je zaujímavé, že už mu dávno niekto nevykrútil krk. Má slušné množstvo nepriateľov, a nie hocakých. Predstav si, ide po ňom aj nejaký bojový rád z Tirthu, oficiálne prisahali vystaviť jeho hlavu na kole pred hradbami Mramorových miest. Ak chceš vedieť odkiaľ to všetko mám - pár triviálnych úvah, trocha pátrania a jeden omylom vypočutý rozhovor."
"Je pre mňa záhada, ako dokázali nahovoriť Collina Ditreevi na takúto prácu, pochybujem, že by to robil pre peniaze." Prejs pokrčil čelo. "Čo mu môže nejaký Alard ponúknuť?"
"On to robí ako šport. A Scatha je výzva, keďže bola príčinou jeho neúspechu na Calahamovej výprave. Dlží jej pomstu, pre človeka s jeho egom je to tá najlepšia motivácia. Alard to prosto využil."
"Zdá sa mi, že máš všetkých dokonale prečítaných."
"Kdeže, Prejs, to je iba jedna z možností. Len niektoré sú viac pravdepodobné ako iné." Mili sa sebavedome usmievala a sadla si. Na jej šatách sa bláznivo rozhýbali slnečné lúče presvitajúce do izby popod nízke tmavé mračná. "Práve mi niečo napadlo, hneď som naspäť!" Odplachtila z izby zanechávajúc za sebou jemnú vôňu kvetov so slabým štipľavým zápachom z laboratória.
Prejs sa pokrútil na stoličke a pokúsil sa vychutnávať ranný vetrík fúkajúci otvoreným oknom. Bol nesústredený a nemal náladu na rozoberanie psychologických motivácií ľudí, ktorých ani nepoznal. Keby hral šach alebo karneet, nepremyslel by dopredu ani dva ťahy.
Mili sa zakrátko vrátila a niesla so sebou obrovskú knihu so znakom univerzity na obálke. Asi v jednej tretine držala prstík ako záložku.
"Ja som to tušila, pozri sa sem," otvorený zväzok vtisla Prejsovi do rúk a ukázala na odstavec. "Karmazijské runové kombinácie a ich použitie pri ilúziách vyšších rádov," čítala. "V podstate ide o to, že takto skombinované kúzlo sa síce dá jednoducho odhaliť, alebo dokonca zrušiť, ale jedine ak vieš, ako bolo konštruované. A naviac sa nedá zistiť, že vôbec bolo použité. Čiže ak nevieš, čo máš hľadať, nedá sa to nájsť."
"To by šlo." Prejs zbežne prezrel pár riadkov a diagramov.
"Chápeš, my nevieme, kto Collin Ditreevi je, čo sa týka jeho vonkajších charakteristík. Bez ohľadu na to, či používal ilúziu vtedy na výprave, alebo ju má na sebe teraz. Tým myslím, že Scatha a Illan to nevedia, ja som ho nikdy v živote nevidela. Dám krk na to, že ani netušia, kto ich má v Miane čakať. A potom tiež nebudú vedieť, že ho majú za zadkom. Ak nebude chcieť, aby o ňom vedeli, nezistia nič - presne ako vtedy s Calahamom. On je mazaný, Prejs, veľmi mazaný." Mili sa zahľadela do diaľky.
"Len dúfam, že oni nevedia, že ty vieš."
"Viem, že oni nevedia, že ja viem. A momentálne dúfam, že nevedia, že si tu. Ja samozrejme nemôžem opustiť univerzitu a ísť za nimi. Musím ťa požiadať, aby si sa vybral do Mianu a varoval našich dvoch priateľov."
"Snáď je ešte nejaká šanca, že sa tam dostanem skôr ako oni."
"Dosť veľká, pretože Scatha mi hovorila, že to zoberú cez hrad Setheru. Chce tam navštíviť rodinu, prasynovca či koho. Takáto odbočka by mala trvať dva dni, čo je presne ich náskok. Takže by ste mali doraziť do Mianu v ten istý deň."
"Pôjdem hneď odtiaľto do Karso. O pár dní je večer Gaellis. Sľúbil som Darbouxovi, že sa ukážem na predstavení o Artaudovi, majú úplne nové kulisy a kostýmy."
Prejs sa postavil. Čarodejnica ho na rozlúčku objala.
Jedného dňa nás všetkých privedieš týmito priateľskými objatiami do hrobu.
"Čo vy dvaja spolu máte?" Jadei si podopierala rukami bradu, strapaté oranžové vlasy jej padali do tváre.
"Ťažko sa to vysvetľuje. Okrem toho, že sa poznáme už celé veky, sme nepriamo empaticky spojení. Je to vedľajší účinok jedného pokusu, ktorý sme spolu urobili ešte počas štúdia. Inak - tá procedúra bola zakázaná."
"To akože si viete čítať myšlienky?"
"Nie tak celkom. Len veľmi neurčito o sebe vieme. Prosto vieme, že ten druhý niekde je." Prejs sa trochu zamračil.
"Aha." Jadei vyzerala, akoby vôbec nedávala pozor, čo hovorí. Hrala sa s kocúrom, ktorý sa váľal na chrbte a labkami chytal jej ruku. "Myslela som, že by som ho nazvať (volať) Limhan´zil, má strašne jemnú srsť." Kocúr mykal hustými bielymi fúzmi, ktoré kontrastovali s tmavým kožuchom.
"Hodvábne Klbko?"
"Klbôčko," zarazila sa. "Ako to, že rozumieš jazyku Tirthu?"
"Ako to, že hovoríš severčinou?" oplatil jej Prejs otázku.
Chvíľu sa na seba pozerali a odhadovali svoje úmysly.
"Moja matka bola Severanka, ale ty rozhodne z púšte nie si."
"Mal som veľa času učiť sa jazyky." Prejs zívol. "Jadei, nepôjdeme už spať? Ledva vidím. A Mian je veľké mesto, budeme musieť nájsť tú námornícku krčmu."
"Dobre, zobudím ťa," Jadei zobrala meč, koženú sedlovú tašku a kožušinou podšitý jazdecký kabátik, ktorý už niekoľko dní nosila, pretože sa náhle ochladilo. Kocúr sa sám od seba pobral za ňou. Prejs sa zdvihol tiež.
Ráno bolo ešte studenšie ako predchádzajúci deň. Slnko len kde-tu presvitlo pomedzi oceľovo šedé mraky, ktoré sa hnali obrovskou rýchlosťou po oblohe. Chladný vietor fúkal v prudkých poryvoch od juhu.
Prejs a Jadei vyviedli kone z dvora, kde mal hostinec U krištáľového prsteňa stajňu. Námestie s fontánou bolo prázdne, miestni zrejme ešte dospávali včerajšie pivné oslavy. Jediné zvuky, ktoré sa ozvali, keď odchádzali, bol klepot konských kopýt na kamennej dlažbe a vŕzganie vývesných štítov, rozhýbaných vetrom.
Na ceste nestretli po celý deň živú dušu, mianský pivovar mal zrejme množstvo oddaných konzumentov po celom kraji. Až okolo poludnia, keď sa oteplilo a všetky mraky odtiahli k horám na sever, zahliadli v malom lesíku pri ceste modrobiele rovnošaty kráľovskej cestnej stráže. Obaja jazdci spomalili.
"Preboha, snáď tam nehľadajú vreckovku, nejakej šľachtickej dcérenky. Občianska pomoc je samozrejme vítaná, pripojte sa." Prejs napodobnil oficiálny tón.
"Žarty nabok, Prejs," Jadei sa postavila do strmeňov, aby lepšie videla. "Tam sa bojuje, nepočuješ rinčanie zbraní? Vojaci asi zahnali do pasce nejakých banditov. Asi by sme to mali obísť."
"Nemyslím si, že..." Prejs nedopovedal, pretože už boli príliš blízko a v okamihu sa udialo niekoľko vecí naraz.
Z miesta, odkiaľ už bolo jasne počuť trieskanie mečov a rev zabíjaných a mrzačených mužov, doletelo na cestu tesne pred ich kone niekoľko zatúlaných šípov. Vzápätí však lukostrelci strieľali znovu. Jeden zo šípov by bol zasiahol Prejsovho koňa do zadnej nohy, ale Jadei plesla zviera mečom a kôň sa rozbehol vpred. Strela z kuše, ktorá mala pôvodne trafiť niektorého vojaka, sa zaryla do svalu Jadeinej kobyly. Splašené zviera sa vzopälo a tryskom vyrazilo. Aj keď šípka hneď vypadla, pretože strela už bola slabá, Jadei mala, čo robiť, aby zranenú kobylu zvládla. Zastavila až na kopci, kde uvidela Prejsovho koňa.
"Prejs!" zakričala, keď zosadala, ale hneď ho našla. "Do čerta! Ty si to schytal!" Skočila do trávy hneď vedľa neho.
"Dá sa povedať, že som si to tiež všimol," zachrchlal a vypľul červenú slinu. "To budú asi pľúca." Ležal na zelenom koberci a z hrudníka mu trčal šíp s modrobielymi letkami. "Nechápem, ako môžu kráľovskí vojaci tak mizerne strieľať."
"Ako je to možné!?" Jadei kľačala nad Prejsom, prezerala si ranu, ale nedokázala nič vymyslieť. "Harhn! Neviem, ako liečiť." Nervózne prešla okolo kamenného múrika. Nazúrene odkopla kameň a po tirthsky zanadávala. Oči sa jej zaleskli slzami. Bolo jej zle z vlastnej bezmocnosti. "Postavíš sa?"
"To sotva. Myslíš, že ma baví váľať sa po zemi?!" Musel sa nadýchnuť, bolesťou skrivil tvár. "Zletel som z koňa."
"Niečo vymyslím," trochu sa jej triasol hlas. Utrela si nos do rukáva.
"Jadei. "
"Nemal by si nič hovoriť. Zostaň ležať, ja pôjdem zohnať pomoc!"
"Dopekla, Jadei! Počúvaj ma! Nevláčil som sa sem a nenechal sa prestreliť skrz naskrz úplne zbytočne. Mian je dolu pod kopcom," s vypätím síl sa podoprel lakťami a ukázal na mesto, ktoré bolo skutočne veľmi blízko. Pretekala ním široká rieka - strieborná žila pretínajúca zelenú trávnatú pláň - Veľký Mian. "Pôjdeš, ale najskôr nájdeš tú krčmu. Ešte predtým ako sa Scatha a Illan Nessy stretnú s tým prašivcom Collinom Ditreevi. Choď!"
Váhala, stála tam v kožúšku, oranžovožlté vlasy sa jej vo vetre lepili na tvár. Pobozkala ho na ústa, po lícach jej stekali čierne slzy. Prejs ich zotrel a farba sa jej rozmazala po tvári. Potom sa otočila, vysadla na koňa a odcválala po bielej dláždenej ceste smerom k hradbám. Prejs sa namáhavo posadil a oprel o nízky kamenný múr - jediný zvyšok hradu, ktorý kedysi stával na vrchu nad mestom. Jadei mu zmizla z očí len na okamih, tam kde sa kopec zvažoval príliš prudko. Videl, ako tryskom došla k mestskej bráne a na sklápacom moste spomalila.
"Prosím vás, pani! Áno, vy. Neviete, kadiaľ sa ide do dokov?"
"Musíte na druhý breh, slečna. Po nábreží vpravo." Babka so zeleninou výrazne gestikulovala, na trhovisku bolo hlučno.
Jadei sa po ceste ešte opýtala otrhaného chlapca na krčmu U falošného strieborniaka. Za strieborniak - samozrejme pravý - ju tam doviedol. Krčma vyzerala ako akákoľvek iná, ktorú by si mohla na takomto mieste predstaviť. Mierne zanedbaná drevená budova, napriek tomu s veľmi nápaditým vývesným štítom.
Spomenula si na deň, keď dostala za úlohu nájsť Collina Ditreevi a zúčtovať s ním. Povedali jej, že je to nebezpečný živel, ktorý sa priplietol Rádu do cesty a musí byť zneškodnený, aby už neohrozil Rád ani nikoho iného. Z tónu hlasu predstaveného bolo jasné, že splnenie takejto úlohy jej prinesie náležitú úctu od starších členov. Ak zlyhá - ktovie, snáď to bude len vyhnanstvo. Tri mesiace sa vydávala za obchodnícku eskortu, putovala od mesta k mestu celým Juhom, videla toľko piesku a holých kamenných púští, že už len z pomyslenia na skaly jej vyschlo v hrdle. Sledovala Ditreeviho stopu a niekoľkokrát ho už takmer mala v hrsti, ale vždy z toho nejako vyviazol. Preplavila sa cez Modré more a pokračovala s prenasledovaním na Severe. Zakrátko ju priviedol k čarodejom z univerzity Sualtam-Ulster v Niabe - Druhom Kráľovskom Meste Severu. A potom sa dozvedela o Prejsovi.
Zvláštne, že mu nikdy neprišlo čudné, odkiaľ viem o jeho ceste za dvoma čarodejmi. Upravila si opasok s mečom.
Zdá sa, že sa znovu stretneme, Collin Ditreevi. Dúfam, že tentokrát to už bude naposledy a svojím životom zaplatíš za všetko. Nie je to pomsta. iba spravodlivosť, ktorú som prisahala vykonať! Iba spravodlivosť.
Nadýchla sa a vošla dnu. Museli otvoriť len nedávno, pri výčape ešte nikto nebol. Za barovým pultom stál drsne vyzerajúci chlap. Zamestnanci boli zrejme vyberaný podľa špecifických kritérií.
"Brý deň. Hľadám Collina Ditreevi."
Barman záporne pokrútil hlavou a ďalej zarovnával poháre. Jadei vysypala na pult niekoľko mincí.
"Čierne vlasy, trochu vyšší, vyzerá tak na tridsať rokov, chodí v čiernom, kopa zbraní, ale na prvý pohľad si ich vôbec nevšimnete. Musel tu byť posledné dva dni."
Bývalý morský vlk asi usúdil, že jeho informácia je dostatočne vyplatená a na pol úst vypustil: "Teda paninko, vyzeráte, akoby ste ho chcela na mieste rozpárať, aj žabykláč si nesiete." Nepríjemne sa zachechtal a ukázal na jej meč. Jadei si uvedomila, že s rozmazaným líčením musí vyzerať strašne. "Ale už vás niekto predbehol," dodal chlap s kamennou tvárou.
"Čože?!"
"Počula ste, včera večer jeden miestny balvan vykuchal toho chlapíka, ako ste hovorila, zrovna tu pred krčmou. Črevá nám lietali až dnu."
"Ako to? Je mŕtvy? A ten druhý to prežil, chcete povedať?"
"Tak ako hovoríte, paninko, váš zabitý na mieste, náš prežil."
Jadei zostala civieť na chlapa za pultom. Pred očami jej preblesla predstava, ako nejaký obrovský opitý námorník zabíja Collina Ditreevi.
Nožom? Vylúčené. Mečom? Nemožné! "Ste si istý, že je po ňom? A čo. čo ste urobili s telom?"
"Viete, moc z neho nezostalo, bol v niekoľkých kusoch. Čoby - zamietli to do rieky."
"Môj ty bože." Jadei sa musela oprieť o stôl.
"Nechcete trocha pálenky, paninko? Vyzeráte voljaká bledá."
"Nepýtali sa na neho dvaja - muž a žena, tiež tak okolo tridsiatky?"
Barman nič, vytiahol odniekiaľ zafúľanú handru a začal ´leštiť´ pohár.
"Fajn. nalejte mi niečo. Tak boli tu?" Vysypala ďalšie mince.
"Bola tu taká dvojica, včera nad ránom."
"A?"
"Čoby - odišli bez neho. Čo ho mali z rieky ťahať?"
Prejs!! Jadei vyskočila. "Kde nájdem lekára?!"
Mili stála pri okne vo svojej pracovni a pozorovala univerzitnú záhradu s fontánou uprostred. Spomínala na študentské roky, keď spolu so Scathou sedávali na mramorovom okraji Ulsterovej fontány a máčali si nohy v šumiacej vode.
Odstúpila a chcela zatvoriť okno vyplnené farebnými sklenenými kvetmi. Zrazu sa jej zdalo, že sa strašidelnou rýchlosťou zotmelo a opäť rozvidnelo do neprirodzenej žiary. Oblohou preleteli všetky odtiene farieb od citrónovožltej po červenofialovú. Nemohla zatlačiť oblok, pretože zvonku akoby fúkal obrovskou silou vietor. Okno sa rozletelo a energetická vlna čarodejnicu odhodila do miestnosti.
Prúd energie hrmel jej mysľou, bolo to ako búrka vnemov cez všetky možné zmysly. Kombinácie zvukov, ktoré mali farbu a chuť, dotyky vôní, žiarivé záblesky emócií, všetko prelietavalo v tanečnom víre čarodejnicinou hlavou, lialo sa a sypalo zároveň. Vzdala sa vlády nad svojím telom a nechala trblietavé pliešky roztrieštenej reality spojiť sa podľa nejakého tajného zákona do komplikovanej mozaiky. Vnímala ju naraz zo všetkých uhlov. Mozaika bola jej súčasťou, tak ako ona bola jedným kúskom tejto čudnej štruktúry. Keď zapadla posledná časť, príval energie na krátky okamih ustal, aby vzápätí prudko zmenil smer a vyrazil. Štruktúra sa s mnohozmyslovým efektom rozletela na všetky strany.
Na hranici vedomia cítila, ako energia tryská z každej bunky jej fyzického bytia, zvláštne zamerané bez akéhokoľvek vedomého prispenia.
Prejs, Prejs, Prejs.
Prebrala sa na podlahe. Na zemi boli farebné črepiny z okna. Otvorená polovica sa zrejme rozbila vnútri nárazom o stenu, druhá časť bola určite rozmetaná po okolí pod oknami.
Mili za ledva pozviechala na všetky štyri, v spánkoch jej tepala krv. Rozfúkané vlasy jej padali do tváre. Oči mala celkom mokré, roztrasenou rukou zotrela páliace slzy. Ostré slnko žiariace cez rozbité okno neznesiteľne bodalo. Lúče sa odrážali od roztrúsených kúskov skla na koberci a tvorili na strope hru farebných tieňov. Prehrnula lesklé úlomky žltých ruží.
Prejs?
Nie!
Schúlila sa do klbka a ticho sa rozvzlykala.
Prejs sedel pod kamennou stenou. Drobili sa z nej kúsky muriva. Na takomto veternom mieste z nej o pár rokov nič nezostane.
Pokúšal sa magicky zastaviť krvácanie, ale kvôli zlému dýchaniu sa nedokázal sústrediť a obával sa, aby si neublížil ešte viac.
Dopekla, začína mi strašiť vo veži. Čo sa už dá na takejto rane pokaziť? Aj keby neviem koho priviedla, dokopy ma nedajú ani mágiou ani normálne.
Pozrel sa na tmavú presakujúcu škvrnu na svojom plášti. Stále sa zväčšovala.
Príliš veľa krvi. Takto zrejme dlho nevydržím.
Chvíľu sedel a snažil sa dýchať tak, aby to bolelo čo najmenej. Čím ďalej tým viac ho dráždil kašeľ a išlo ho roztrhať. Pri každom nádychu cítil ostrú bodavú bolesť. Zahľadel sa na mesto.
Zrazu si všimol dvoch jazdcov vychádzajúcich z brány. Žena v temnej červenej - mohol by odprisahať, že rozoznáva jej typicky strihané jazdecké šaty a na plecia skrátené svetlé vlasy. Muž bol v tmavomodrom tradičnom čarodejníckom rúchu, snehobiele lemovanie odrážalo slnečné lúče. Obaja mali kone s lesklou čiernou srsťou, na rázcestí ich stočili na sever.
Môj ty bože. Scatha a Illan Nessy! Lenže Jadei odišla len pred pár minútami, ešte nemohla tú prekliatu krčmu ani nájsť. A oni si v pohode idú, dvaja, dopekla. Kde je Collin Ditreevi?! Tak sa zdá, Mili, že náš problém sa vyriešil akosi bez nás.
Začal sa smiať.
Smial sa na plné hrdlo, akoby to bola posledná vec, ktorú v živote urobí. Zosunul sa do trávy a studenými rukami si prikryl tvár. Smiech sa zmenil na kašeľ a chrchlanie.
Z ničoho nič mu v hlave zaznela bláznivá melódia zvoncov, rolničiek a veterných píšťal, ktoré chaoticky ovládla nejaká neviditeľná sila.
Absurdný atribút smiechu?
Disharmonický trilok vygradoval do rinčania skla.
Potom stratil vedomie.

Nepriradený

Nepriradený

Diskusia

leggy (Anonym)
take absurditum! ze kto ho zabil? hlavneho hrdinu? autorka zjavne sliapla vedla. navrhujem
preto zvolat sutaz o lepsi koniec. napriklad:
Prejs(teraz Arnold), takze Arnold nemal sediet ako tlk na koni, ale magiou or rucne mal vyriesit problem s lupicmi a potom v meste zneskodnit toho Collina (moze ostat) a predist tak zneuzitiu velkeho hroziveho kuzla (atomova bomba, ktoru tam dali Rusi). Mimo to by mal najst svojho strateneho otca, ozenit sa s tou holkou, zapichnut na Marse pruzkovanu zastavu, pricom by kazdy druhy den vynasal smeti na recyklaciu. Zaver by mal koncit tym, ze sa potkne, aby mohol v druhom diely bojovat proti hnusnym kamenom.
lepsie? autorka by to mala prepisat or si hodit maslou (ved ju dostala na CON-e ;-)..
PS: oky je zmysel smrti? zivot? 43?
21.05.2002
Martin (Anonym)
LOOOOOL :-)
to je sice presny opak toho, co som chcela napisat (a preto nenapisala), ale tvoju verziu by som si rada precitala :-) napis, posli :-)
28.05.2002
Jozef (Anonym)
Vynikajúce, dúfam, že si sa nenechala odradiť kritikou a píšeš ďalej.
26.08.2005
falaise (Anonym)
haha, nemozem sa zdrzat reakcie a leggyho, dobre som sa pobavila, vdaka,
inak, poviedka sa mi pacila a myslim, ze tam vobec nechyba to hladanie zmyslu zivota, ci cokolvek ine, co je pichnute takmer v kazdom diele, staci, ze to konci tym, ze sa to vyriesilo bez nich...nie je treba hrdinov, skvele
12.03.2006
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.