Rozbitý svet
„Potom má ešte takú teóriu, že na Zemi existujú miesta, ktorým sa treba vyhnúť... akési zlé vyžarovanie,“ dodal vzdorovito.
„To musí byť zaujímavý človek,“ povedala.“A ktoré miesta sú tie nebezpečné?“
„Miesta, kde sú strieborné žily, alebo miesta, kde sú staré bane,“ vyratúval Matt ochotne pre jej pobavenie. „Močariská. A jaskyne. A všetky osamelé jazierka uprostred lesov. Cintoríny tiež. Čokoľvek, kde sú podzemné chodby. A vieš čo? Niečo by nimi mohlo nepozorovane prísť, alebo tak. Nie, nesmej sa... Bezpečné sú naopak miesta, kde je veľa ľudí, alebo miesta obklopené pohyblivou vodou – vlastne preto žijeme v Británii,“ zazubil sa Matt na Chantal. „Je to jeden veľký ostrov, vieš.“
Ako obvykle, všetko začalo ženou. V tomto konkrétnom prípade tým najkrajším dievčaťom na svete.
„Páni,“ povedal Matt Reenes, a obdivne zahvízdal. „Vieš, ako si dievčatá dávajú na Sieť obrázky, kde sú zabraté iba z určitého uhla alebo iba tvár? A potom sa ukáže, že sú príšerne tučné alebo uhrovité alebo tak dačo... Ty si presne taká, ako si tvrdila, že budeš.“
Zasmiala sa.
„A vieš, ako si chlapi dávajú na Sieť obrázky, kde vyzerajú dobre? A potom sa ukáže, že sú príšerne tuční alebo o dvadsať rokov starší a plešatejú? Ty si presne taký, ako si tvrdil, že budeš.“ Mala bledú pleť a nafarbené pery, a vlasy dlhé, hebké a čierne ako noc.
Na dne jej očí číhal úsmev.
„Chantal,“ podala mu ruku.
Paráda.
„Matthew... Matt.“
Posadil sa a tašku položil na zem, vedľa nohy stola. Kaviareň bola nad mestom, a ona vybrala stolík tesne vedľa zábradlia. Mal problémy to tu nájsť. Zdola zavial vietor a Matt cítil, ako sa mu opiera do vlasov.
Dolu pod nimi sa krčili strechy domov a v diaľke zadunel vlak, ktorým sem prišiel. Kaviareň nevyzerala najlacnejšie a Matt už v duchu počítal, koľko peňazí mu ešte zostalo, ale začínal mať pocit, že to stálo za to. Uvedomil si, že sa usmieva.
Zatiaľ čo ju sledoval, Chantal zamávala na čašníka. „Objednala som nám šampanské.“
„Uh...to sa smie?“
„Nemaj obavy,“ zazubila sa veselo, „nevyzerám na svoj vek. Ostatne, ani ty .“
To bola pravda. Od útleho detstva Matt rástol rýchlejšie ako jeho rovesníci. V škole bol odjakživa najvyšší z triedy, vyzeral o dva – tri roky staršie. Bol rýchlejší a silnejší ako ktokoľvek iný, športovcov nevynímajúc. Mliečne zuby mu vypadali v predstihu, a v jedenástich už mutoval. Lekárku celkom poplietol. Hovorievala mu „Kukučie mláďa“.
„Tak,“ zabubnovala Chantal prstami o zábradlie, „na nás?“
Nechty mala nalakované krvavočerveným lakom. Mala sexy koženú bundu a pod tým obtiahnutý svetrík.
„Na nás. Um...na najkrajšie dievča na svete?“
Keď sa na ten večer spätne rozpamätával, dopodrobna si vedel vybaviť každý detail ich rozhovoru.
„Čo robia tvoji rodičia?“ spýtala sa tak pri druhom pohári. Živo sa bavili, akoby sa poznali odjakživa, a vlastne sa aj už nejakú dobu poznali z nočného debatovania na Sieti. S Chantal sa tam zoznámil už pred pár mesiacmi, a ako spolu debatovali, cítil sa, akoby ju poznal odjakživa.
„Nemám rodičov,“ povedal jej vtedy Matt. „Zomreli.“
Sklonila hlavu, takže jej nevidel do tváre. „To je mi ľúto,“ povedala po chvíli. „Pravdepodobne som sa na to nemala pýtať.“
„Ale nie. To je v poriadku. Mám už plné zuby toho, ako každý stíši hlas.“ Páčila sa mu línia jej krku. Vyzeralo to sexy a zároveň bezbranne. „Pozri, stalo sa to už dávno, keď som bol ešte malé decko, a na nič sa nepamätám. Popravde, ja ani neviem, kto bol môj otec, OK? To nikto nevie, a matka je mŕtva. Pre mňa to isté, ako keby... no vieš. A je to už dávno. “
„Dúfam, že som ťa...“
„Nie, nie.“
„Videla som fotku tvojej mamy na sieti. Preto som sa spýtala. Bola na nej taká kočka, vieš...“
„Kočka, že?“ Matt sa pyšne usmial. Lily Reenesová bola na tom obrázku vo veku, ako teraz oni dvaja, vyobrazená s kvitnúcim živým plotom v pozadí, na sebe svetrík a minisukňu, obrovské, spýtavo ustrašené oči, vo výstrihu prívesok s kamienkom, hnedé vlasy rozpustené. Takáto tvárička vzbudzovala v každom chalanovi záujem a preto dal aj tú fotku na Sieť. Prišlo mu to škoda a strýko sa môže dať vypchať. Táto myšlienka ho rozveselila. „Vlastne, keby o tom vedel strýko, asi by ma zabil...“
Chantal zdvihla hlavu. Už – už otvárala ústa, aby sa spýtala, a tak ju Matt predbehol. „Má takú paranoju, vieš. Že sme všetci neustále sledovaní.“
„Sledovaní... Kým?“
„Vládou... všetkými. Jedného dňa ti niekto ukradne identitu alebo to inak zneužije a potom sa zistí, že niekto s tvojím pasom zaškrtil nemluvňa v Číne. Alebo kde. Nikto nemá dávať zbytočné údaje na Sieť, hovoriť o tom, kde je, kam ide. Blázinec.“ Zmĺkol. Chantal ho sledovala neveriacim pohľadom.
„To ako myslíš... nedávať na Sieť svoj denník alebo obrázky, lebo to môže byť nebezpečné?“
„Špeciálne nie obrázky. Videá tiež nie. Zákaz. Koniec. Finíto. “
Chantal to pobavilo. Smiala sa naozaj krásne a večer voňal ružami.
„Uhm. A keby si to vedela všetko.“
Matt na okamih myslel na všetky tie roky, ktoré strávili útekom z jedného miesta na druhé, poháňaní strýkovou paranojou, zakaždým keď sa stalo niečo, čo Allana vyplašilo. Omyl v telefóne, náhodný výpadok elektriny, problémy v Mattovej škole, čokoľvek. Nikdy mu nepovolil ani len školský výlet. Prehltol a odrazu pocítil zlosť. Už dávno mohol žiť normálnym životom, nie takto potajme.
„Potom má ešte takú teóriu, že na Zemi existujú miesta, ktorým sa treba vyhnúť... akési zlé vyžarovanie,“ dodal vzdorovito.
„To musí byť zaujímavý človek,“ povedala.“A ktoré miesta sú tie nebezpečné?“
„Miesta, kde sú strieborné žily, alebo miesta, kde sú staré bane,“ vyratúval Matt ochotne pre jej pobavenie. „Močariská. A jaskyne. A všetky osamelé jazierka uprostred lesov. Cintoríny tiež. Čokoľvek, kde sú podzemné chodby. A vieš čo? Niečo by nimi mohlo nepozorovane prísť, alebo tak. Nie, nesmej sa... Bezpečné sú naopak miesta, kde je veľa ľudí, alebo miesta obklopené pohyblivou vodou – vlastne preto žijeme v Británii,“ zazubil sa Matt na Chantal. „Je to jeden veľký ostrov, vieš.“ Odpil si z pohára a popamäti potom zarecitoval: „A ak by ma niečo naháňalo, mám vraj utekať k najbližšiemu, prudko tečúcemu potoku.“
Vykrútil pritom oči k nebu. Keď zbadal jej zvláštny pohľad, spamätal sa z rozjarenia. Rýchlo doložil: „Znie to čudne, ja viem. Ale inak ho mám rád. Je to moja jediná rodina. Je to síce trochu čudák, ale inak nie je vôbec zlý, vieš.“
Prikývla. Potom povedala: „Čudujem sa, že ťa sem vôbec pustil.“
Matt sa príťažlivo zazubil. „Nevie o tom.“
Zdvihla obočie. „Kto je preč z domu, on alebo ty?“
„On. Je na služobnej ceste. Živí sa ako obchodný zástupca. Vlastne... každú chvíľu už očakávam kontrolný telefonát.“ Potľapkal rukou po vrecku. „Ešte dobre, že žijeme v dobe mobilných telefónov.“
„Ty môj chudáčik,“ Chantalina tvár sa odrazu vyjasnila. „Potrebuješ rozptýlenie. Už viem, čo urobíme. Tu v meste je kopa podzemných chodieb. A rovno kúsok odtiaľto je cintorín, stará baňa a jaskyňa. Budeš mať strýkovi čo tajiť, a ešte... Večer sa sotva začal, čo myslíš?“
„Eh?“
„Máme dosť a dosť času, ty môj hlupáčik prenasledovaný,“ zasmiala sa. „No tak poď - tadiaľto!“
Mattovi sa zapálili líca.
Ale poslušne vstal a nasledoval ju. Deň už naozaj pokročil – stromy a budovy hádzali dlhé tiene. Odkiaľsi zdola znovu zadul vietor a hodil im k nohám zopár zelených listov. Jaseň. V severskej mytológii Yggdrasil, svetový strom, ktorý tvorí osu deviatich svetov. Nezmysly. Allanove hlúposti. Matt si potisol golier a pobral sa za Chantal.
Vrazil pritom do stola pri východe. Automaticky sa ospravedlnil.
Zákazník, jediný muž, ktorý čítal akési miestne noviny, mal nakrátko ostrihané hnedé vlasy, na spánkoch prešedivené. Matt, ktorému každý vo veku nad tridsať rokov pripadal ako starec, by si ho ani nebol všimol. Muž však znenazdajky zdvihol zrak od novín a Matt sa nečakane stretol s prenikavým, ostrým pohľadom sivých očí.
Ten pohľad mu odrazu pripomenul doktora alebo snáď policajta – náhly, pátravý, prenikajúci do morku kostí. Ale jeho majiteľ mal na sebe napriek pokročilému veku oblečenie ako pankáč – čiernu koženú bundu, čierne kožené nohavice, veľa cvočkov, vysoké motorkárske čižmy. Vedľa vchodu bol zaparkovaný Harley - Davidson, ktorý mu zrejme patril. Matt tú motorku poznal, pretože na nej jazdieval Allanov najlepší - vlastne jediný - priateľ.
To mu pripomenulo, že môže každú chvíľu očakávať kontrolný telefonát od strýka. Previnilo sa usmial a ponáhľal za Chantal, ktorá ho už čakala pred kaviarňou. Chytila ho za lakeť.
„Tak už poď...“ a ťahala ho hore ulicou.
Nemohol povedať, že mu to nie je príjemné. Cestou minuli zopár chodcov a Chantal zakaždým vzbudila pozornosť.
Priťahovala mužské pohľady ako magnet, ani sa o to nemusela nejako extra snažiť. Mala to v sebe, ako vie ryba plávať. S takým dievčaťom sa odjakživa túžil zoznámiť, ale akosi sa mu to nedarilo. Až teraz. Paráda, nie?
Zahli doľava, prešli okolo pizzerie, zavretej banky a predavača gaštanov.
Na rohu ulice bolo zopár stromov, taký miniatúrny parčík. Matt nedokázal rozoznať, či tadiaľto už predtým išiel, alebo nie. Mal pocit, že tu už bol, ale potom ho Chantal voviedla do užšej uličky, ktorú si predtým nevšimol. Viedla smerom do kopca a bola dláždená kameňmi a aj domy po oboch stranách vyzerali dosť staro. Na jednom nároží minuli reštauráciu, z ktorej sa linulo na chodník svetlo a spleť hlasov. Volalo sa to tam U kopije. Ulica pokračovala ďalej do kopca. Teraz už všetky domy okolo nich boli naozaj staré a na jednom z nich Matt prečítal nápis: „Múzeum“.
Priamo za múzeom viedla taká bočná cestička, z jednej strany polorozpadnuté domy, z druhej obyčajný, drevený plot. Za plotom vykúkali liesky. Svah tam padal dolu a Mattove vlasy znovu rozfúkal studený vietor. Mohol tam vidieť ďaleko do kraja, na všetky tie polia a cesty a továreň v diaľke.
„Už to nie je ďaleko,“ počul Chantal povedať, a to boli posledné slová, ktoré si Matt uvedomil predtým, ako sa jeho svet zrútil.
Prešli ešte dve či tri ulice a odrazu sa všetko zmenilo.
- - -
„Matt!... Matt, čo je ti?“
Chantalin hlas k nemu prichádzal len z diaľky.
Bolo mu zle. Príšerne zle.
Nie tak, ako keby mal človek opicu alebo aspoň poriadne silnú chrípku. Oboje už vyskúšal, ale s týmto sa to zďaleka nedalo porovnávať. Toto bolo ako keby mu niekto stláčal vnútornosti dohromady, ako keby sa jeho kosti zbláznili a chceli vyskočiť z tela, ako keby mu vytrhli oči a hnietli mozog, to všetko naraz. Dávil, ale sotva to vnímal. Niekto mu pomáhal. Cítil jej ruky.
„Matt... počuješ ma? Toto nie je dobre... idem po pomoc!“ Znela vydesene. „Vydržíš tu chvíľu? Počuješ ma....Matt?“
Jej hlas mu dunel v hlave, škrípal a týral ho. Potom sa našťastie vzdialil.
Mattovi vyhŕkli slzy. Schúlil sa do klbka v kaluži vlastných zvratkov a rozvzlykal sa. Ako strácal vedomie, zazdalo sa mu, že kdesi v diaľke počuje vrčanie Harley - Davidsonu.
- - -
Musel zaspať, pretože keď sa prebral, už mu bolo lepšie. Bolesť v hlave trochu poľavila a aj jeho vnútornosti vyzerali, že už netúžia tancovať valčík s kosťami a žilami. Na tváril cítil bodanie čohosi chladného. Po lícach mu stekali kvapky. Dážď.
To sa Chantal ešte nepodarilo zohnať pomoc?
Hlava ho ešte stále bolela, ale bolesť pomaly mizla. Cítil sa natoľko dobre, že zariskoval a posadil sa. Matt sa rozhliadol okolo seba.
Bol sám. Ba čo viac, zdalo sa, že deň už veľmi pokročil, ak sa to ešte vôbec dalo nazvať dňom. Svetlo rýchlo ubúdalo a v tom prítmí si Matt uvedomil, že miesto okolo seba vôbec nepoznáva. Kým predtým bol cintorín po ľavej strane cesty, za plotom, zarastený burinou a očividne nepoužívaný, zdalo sa, že táto časť cintorína je ešte využívaná – ak sa dalo usudzovať podľa čerstvo navŕšených kopčekov hliny, nad ktorými ktosi neporiadne vztýčil drevený kríž. Na jednom z hrobov ležal vyschnutý kvet tulipánu zvláštnej, fialovo – bielej farby. Pomedzi hroby viedla udupaná, blatistá cestička, a práve na ňu Matta niekto preniesol. Chantal?
Niečo tu príšerne smrdelo – a keď Matt pozrel pod seba, hneď zistil, čo. Ležal v kaluži vlastných...ee.
Keď opanoval žalúdok, uvedomil si aspoň jednu pozitívnu vec dnešného, absolútne zmareného dňa – zašpinené šaty, v ktorých bol oblečený, neboli jeho vlastné. V skutočnosti to boli dosť čudné šaty. Matt mal na sebe tesný kabátec tmavomodrej farby, a podobné nohavice. Ťažká látka, z ktorej bol ten maškarný historický kostým ušitý, vyzerala dosť draho – možno to dokonca bol naozaj zamat. Kabátec mal Matt prepásaný opaskom a okolo krku a na manžetách ho škrtila nariasená biela košeľa, ktorú mal oblečenú pod tým. Prepánajána, to boli čipky? Na prstoch mal prstene, ktoré vyzerali ako pravé – veľké, brúsené kamene, rubíny a zafíry, zasadené do pravého zlata. Navyše mu niekto okolo krku navliekol ťažkú zlatú reťaz, skladajúcu sa zo širokých zdobených platničiek. Za pásom mal dokonca pošvu na meč – meč ale chýbal.
Kto a prečo ho obliekol ako na karneval? Dúfal, že mu to Chantal vysvetlí – začínal mať tej bláznivej baby plné zuby. Matt sa obzeral po svojej taške, ale našiel iba akýsi plátenný batoh, ktorý sa váľal pri jednom z hrobov. Nenamáhal sa doňho nazerať – nebol jeho a okrem toho mal iné starosti.
Uvedomil si, že to, pod čím leží batoh, nie je strom. Bol to na výšku zasadený kus dreva, hore s priečnym brvnom, z ktorého sa niečo hompáľalo – niečo... Matt napol oči – svetla rýchlo ubúdalo. Bolo to skutočne ľudské telo, uväznené v hompáľajúcej sa klietke? Dívali sa naňho dva prázdne očné otvory a kostlivec akoby sa zazubil. Z klietky trčala jedna z jeho rúk, ovinutá zdrapmi špinavej látky. Vietor, ktorý privial kvapky dažďa, silnel a kov v jeho náporoch nepríjemne škrípal. Matt takmer mimovoľne ustúpil o krok.
Ako sa pohol, špinavé blato pod jeho nohami začvachtalo. V tej chvíli sa v jeho mysli vynorila iba jedna myšlienka.
Toto si niekto vypije.
Už sa videl na videu na Sieti, naveky strápnený, ako si z neho všetci robia dobrý deň. A nielen to – museli mu dať niečo do pohára, keď sa nedíval – nejakú drogu najskôr. Chantal vyzerala ako modelka, ale bol si istý, že by ju vzali aj ako zajačika do zábavnej relácie. Možno to je niečí žart alebo nejaká brutálna televízna show. Veľmi vtipné. Matt nechcel myslieť na to, čo bude, až sa to dozvie Allan.
Strýko...kontrolný telefonát. Matta zamrazilo.
Ach, prepánajána.
Vo vrecku ho niečo tlačilo. Mobil!
Ale už ako tú vec ťahal z vrecka, uvedomil si, že to nevyberá mobil. Bola to nejaká tmavá a podlhovastá škatuľka z lakovaného dreva. Mala iné rozmery a na jej vrchnáčiku sa skvel erb. Vnútri bol poskladaný papier, akýsi zaostrený písací nástroj a malá fľaštička s tmavou tekutinou. A valček niečoho červeného. Matt to videl v múzeu. Pečatný vosk.
Na papieroch bolo niečo napísané, skôr vytlačené do papiera farbou, ktorá v tejto tme svetielkovala. Matt rozbalil papier a vtedy sa naozaj, naozaj naštval. Na hárku papiera bolo predtlačené niečo ako hlavička na obchodných listoch jeho strýka, lenže tento nápis hlásal: „Jeho výsosť, princ Matthew Reenes.“
Matt zanadával a prudko šmaril krabičku smerom, odkiaľ prišiel.
Potom sa rozbehol von z cintorína.
- - -
Muž pozoroval Matthewa Reenesa, ako sa preberá a ako sa drží za boľavú hlavu. Opretý o Harley - Davidson, mal na to skvelý výhľad, pretože tento výjav sa odohrával ani nie tri kroky od neho. Chlapec ho nevidel, ale to sa ani neočakávalo – muž mal Kľúč, ktorý mladý Matthew nemal.
Syn princeznej Elisary sa nechoval ako niekto, hodný svojho pôvodu, a muž na chvíľu zapochyboval. Chlapec niesol znaky Rodu, to bola pravda – Elisarin nos, jej hnedé vlasy, porcelánová pokožka, modré oči, ale nadovšetko – Mohenganovské črty. No nechal sa podviesť, nechal sa ľahko vlákať do jednoduchej pasce, nechal sa okradnúť o zbraň, nevydržal toho veľa – a ako vyvracal to, čo mal na obed, naozaj nevyzeral ako najhľadanejší človek Impéria. Skôr ako usmrkanec, vyžadujúci napriek svojmu veku dojku a opateru.
Ale vzhľad niekedy klame, a nakrátko ostrihaný muž so záujmom sledoval, ako Mattov zmätok prechádza do zlosti, keď číta svetielkujúce písmo papiera.
Magické nápisy klamú málokedy.
A keď chlapec bez ťažkostí prehodil škatuľku s listovými papiermi Bránou, mužovo presvedčenie sa stalo istotou. Iba Mohengani dokázali takto ľahko manipulovať s vecami, ktorým by sa inak radšej vyhol každý poriadny mág.
Chlapec sa rozbehol k mestu a v tieňoch za klietkou sa niečo pohlo. Niečo, čo rozbalilo tmavé krídla, kleplo zobákom a pomaly, nečujne sa pustilo plachtiť vo vzduchu za Mattom Reenesom. Splývalo to s tieňmi a samo to nevydávalo žiaden tieň.
Pozorovateľ.
Muž si poklepkal prstami po brade.
Mobil dopadol až k jeho nohám. Zdvihol ho a zapol. Ale nepoužil žiadne číslo ani nehľadal v zozname Mattových kontaktov. Jednoducho prístroju povedal: „Allan Reenes.“ Obrazovka hneď zažiarila. Ozval sa vyzváňací tón.
Kontakt nastal takmer okamžite. Mužove uši naplnil Allanov úzkostlivý hlas: „Matt, kde si? Vrátil som sa domov a po tebe ani stopy. Niečo sme si sľúbili, mladý muž, nie?“
„Allan Reenes,“ povedal muž, pohodlne opretý o Harley - Davidson, „pozorne ma počúvaj. Tu je Beliasar. Mám pre teba novinu. Tvoj syn opustil tento svet.“
Muž sa odmlčal. A potom, ignorujúc užasnuté ticho a následnú záplavu slov, pokračoval: „Nie si schopný postarať sa o princa Matthewa. Si zlomený muž. Preto týmto tvoje bremeno opatery končí...“ Muž sa usmial. V tme sa zdvihli kútiky jeho úst a ukázali pritom zašpicatené očné zuby, skrútené v dravom úsmeve. „A mimochodom - buď bez starostí. Niektoré staré dlhy zostanú nesplatené.“
Odhodil mobilný telefón do bahna a nasadol na motorku.
- - -
Ďalšiu šibenicu našiel na rázcestí.
Telo, čo sa na nej hompáľalo, nebolo v klietke, ale viselo obesené za hrdlo. Zvuky Mattových krokov vyplašili kŕdeľ vtákov, čo sa s krákaním a plieskaním krídel rozletel na všetky strany. Do jeho nozdier udrel odporný zápach. Čo môže páchnuť takto? Cúvol a obišiel tú vec zďaleka. Pre istotu. Takmer pritom o niečo zakopol, a keď sa lepšie prizrel, uvedomil si, že je to zdochlina koňa. Z mŕtvoly trčalo čosi, čo vyzeralo ako šíp.
Ak to bol vtip, tak veľmi trápny...
Matt zastal na druhom konci chodníka a hompáľal sa na pätách. Zaťal päste. Cez zuby mu unikla tichá nadávka. Nevyzeralo to tu na zábavný park. Zdola, kde skôr tušil, než videl, rovinu pod mestom, zavial chladný vietor a priniesol so sebou kvapky dažďa a na počudovanie aj vôňu jazmínu a soli. Odkiaľsi spomedzi oblakov sa ako výsmech ozvalo vzdialené zakrákanie.
Matt vrazil ruky do vrecká zamatového kabátca a prial si mať svoju bundu. V tme zakopol o koreň stromu a spadol do výmoľu pri ceste. Bol špinavý, prechladnutý, zmoknutý ako sliepka a zúfalo túžil dať si čaj s rumom. Alebo kávu. Čokoľvek.
„Matthew... Matthew Reenes.“
Chvíľu načúval. Povedal v tme niekto jeho meno?
Nie, to sa mu muselo iba zdať. Bol nervózny.
Možno sa mu to len zdalo. Ale nevedel, odkiaľ sa berie ten cudzí, vtieravý, alarmujúci pocit nebezpečenstva. Ako keď vám dýcha na golier niečí dych alebo ako keď sa vás tam dotýkajú ľadové prsty. Sledovali ho? Pri tejto predstave pocítil nával hnevu.
Nech je to, kto chce, poráta sa s nimi. Pridal do kroku. Keby tadiaľto bol za denného svetla nešiel s Chantal, prisahal by, že sa ocitol niekde inde. Mesto bolo omnoho ďalej ako si pamätal, a cesta bola neuveriteľne zlá, plná bahna a výmoľov. Obloha sa zatiahla a tma nad cestou bola čierna ako atrament a hustá ako asfalt a celkom nepreniknuteľná. Vo vzduchu bol ešte stále dážď. Mohli ste ho cítiť. A hoci z vyhliadkovej terasy reštaurácie, kde s Chantal pili šampanské, videl farmy a dediny, tá tmavá, rovná plocha pred ním bola pustá a prázdna, bez jediného svetielka v diaľke. Bude lepšie, ak sa vráti do mesta, nájde prvý telefón a zavolá Allanovi, aby napravil, čo sa ešte dá. Potom si kúpi lístok na vlak a dostane sa domov a už nikdy nenaletí na lep pekným mačičkám, ako je Chantal.
Vlak. Ach, nie. Pre pánajána...Vlak.
Matt nemal hodinky, ale pozrel na oblohu, odhadol približne čas a zaúpel. Dnešný deň už nemohol skončiť lepšie.
Zmeškal posledný spoj.
- - -
„Ale ja im nemôžem pomôcť, Granice.“
To sa ozvalo dievča. Keby sa bol niekto započúval do jej melodického hlasu, objavil by spevavý prízvuk, ktorý by ho zmiatol. Nebol to prízvuk, aký by spoznal niekto na Zemi, pretože kmeň lesných elfov už storočia nekráčal po pozemskej pôde. „Môžem len z ich problémov narobiť ešte väčšie, čo nevieš?“
„Povedz mi, ako dlho sa ešte hodláš skrývať?“
„Ale keď ja ne-ne...“
„Nie je tu nikto ďalší, kto by sa s nimi mohol vybrať.“
„Ak ma niekto spozná... Granice, so mnou nebudú v bezpečí!“
„Ak to dobre urobíš, tak sa s NÍM nestretneš.“
Dlhé ticho.
„Hľadala som u teba po-po-pomoc.“
„Aj si ju našla. Máš u mňa dlh. Teraz nastal tvoj čas, aby si ho splatila.“
Ticho.
„Tak uznávaš?“
„Uznávam... Ale iba čo im prinesiem nešťastie.“
„Nič takého sa nestane. Pomôžem ti. A teraz choď, priprav sa na cestu.“
- - -
Odkiaľsi z polí sa ozvalo zavytie. Netúžil zistiť, čo to je.
Pravdepodobne zatúlaný pes.
Ale... Matt sa rozbehol, bežal s vetrom opreteky.
Túžil už byť medzi domami a túžil sedieť vo vyhriatej a čistej reštaurácii, objednávať si na večeru stejk a hranolky. Alebo rybu a zemiakové krokety, s mrkvičkami a zelenými fazuľkami a s omáčkou. Túžil byť znovu tam, kde veciam rozumel, a nie na tomto čudnom, znepokojivom mieste. Okolo neho sa týčili k nebu siluety stromov, ktoré boli holé a bez lístia, mokré a akosi pôsobili dojmom, že sa mu niečím vyhrážajú.
Toto miesto v ňom vzbudzovalo čudné myšlienky. Svetlá mesta sa však blížili. K prvým domom dorazil skôr, ako čakal – zvlášť preto, že boli menšie, ako čakal. Cestu mu nečakane prehradila drevená brána, nad ktorou stáli dve vežičky. Z vežičiek mierili na Matta svojimi okienkami tmavé strielne. Odniekadiaľ sa niesla vôňa a praskotanie ohňa – akoby nablízku horelo.
Z polí sa ozvalo ďalšie zavytie.
Vedľa vchodu visel starodávny kovový zvonec. Matt sa nenamáhal so zvonením. Namiesto toho skúsil, či je otvorené – a bolo. Rýchlo vkĺzol dovnútra a pri tom si všimol, že na dverách je z druhej strany poriadna závora.
Pred malým domčekom, čo stál vedľa brány, horela fakľa. Veľmi čmudila. Matt nazrel dovnútra - uvidel tam na zemi vedľa lavice spať mužíčka, oblečeného do akéhosi zeleno – hnedého stredovekého kroja. Na hlave mal klobúk so zeleným pierkom, ktorý mu zakrýval tvár. Z izby tiahol zápach alkoholu. Jeho zdroj sa dal ľahko odhadnúť – pred chrápajúcim mužom stál na stole demižón a hlinený tanier so zvyškami večere.
Tu od neho nikto nebude pýtať vstupné.
Matt potichu obišiel vrátnicu – alebo čokoľvek to bolo – a pokračoval ďalej s túžbou po poriadnej večeri. Zdalo sa mu, že odkiaľsi zacítil vôňu pečeného mäsa. To ho povzbudilo. Ak tu je reštaurácia, iste tam majú aj telefón. Zhora ešte stále padal studený dážď, ale tu už aspoň nefúkalo a nohy sa mu neborili do blata a výmoľov. Páchla tu špina, močovka a odpadky.
Väčšina domov po obidvoch stranách ulice bola polorozpadnutá, a na Matta sa vyčítavo dívali prázdne okenice. Pri pohľade na ne pocítil záchvev zahanbenia. Zvláštne, prečo by sa mal za čokoľvek v tejto rozpadnutej dedine cítiť zodpovedný? Domy tu boli postavené v starom štýle, prízemia murované, poschodie drevené. Niekoľko domov bolo dokonca obielených vápnom. To boli tie jediné, ktoré vyzerali byť ako – tak v poriadku. Ani v jednom z domov sa napriek pokročilému večeru nesvietilo. Pred jednou budovou sa však pod ochranou strechy váľal žobrák, zamotaný do dlhého tmavého plášťa. Ľahostajný k okoliu spal a nevnímal dážď, ktorý naňho padal.
Matt zvažoval, že sa ho zobudí a spýta na cestu, ale v tej chvíli jeho nos znovu začuchal najnádhernejšiu zo všetkých vôní – vôňu pečúceho sa mäsa. Niekto nablízku si pripravoval večeru. Matt sa pobral tým smerom.
Na nároží horel, či skôr sliepňal, kôš s uhlím. Ako kráčal ulicou, zdalo sa mu, že to tu trochu poznáva – cestou minul dom, na ktorom bol predtým nápis „Múzeum“. Alebo to bol iba nejaký podobný dom, pretože nápis „Múzeum“ tentoraz chýbal. Ale nie, nemohol sa mýliť – už to tu poznával – tamto bola predsa predsa krčma, ktorú predtým minuli s Chantal. Nad jej vchodom visel ešte stále onen otlčený vývesný štít, ale vedľa niekto priviazal zelené lístie. Cez okná, vykladané kúskami okrúhleho skla, sa na ulicu linul zvuk hlasov a smiechu.
Matt podišiel bližšie a zastal. Volala sa krčma aj predtým „U lebky a kopije“? Ale áno, musela, na štíte bol totiž ledabolo namaľovaný aj znak - biela lebka a strieborná kopija. Ako sa díval na to písmo, rozboleli ho oči, a až po chvíli si uvedomil, že to je preto, že sa nedíva na písmená latinskej abecedy, ale na akési pokrútené runy. Napriek tomu ten nápis vedel bez ťažkostí prečítať. Rovnako bez ťažkostí rozumel aj hučaniu hlasov a rozhovorom, ktoré k nemu doliehali cez roztvorené okno.
A predsa, uvedomil si z hrôzou, toto nebola angličtina.
Mal pocit, akoby sa mu z tej reči, z tých písmen, krútila hlava. Čo sa to tu dialo? Zovrel si spánky a prudko dýchal, počúvajúc pod oknami rozhovor tých zvnútra.
„Keby bol s nami on, nič z tohto by sa nikdy nestalo.“
„Je vraj tri metre vysoký a cez líce sa mu ťahá veľká, mokvajúca jazva.“
„Aké nezmysly tu tárate!“ niekto sa zasmial, hlučne sa napil a tresol päsťou po stole. „Vidno, že ste nikde neboli mimo svojho, s prepáčením zasraného, eh, že áno, údolia, páni. Ja som ho na rozdiel od teba videl, kamarát, minulú jeseň v hlavnom meste, takto ako tu stojíš ty. Vysoký je, ale nie tri metre, asi tak ako hen felčiar v kúte, a ten zvyšok...“ zasmial sa. „Žiadna jazva - krvavý lord je pekný ako panna. Človek by až povedal že to nie je chlap, ale blondína v mužských šatách. Ale potom takto zdvihne oči, a ty sa ideš posrať od strachu.“ Ozval sa zvuk, ako keby niekto hodil na stôl kocky. „Čo mlčíte? Ste na ťahu, páni.“
„Daj si pozor na jazyk,“ zamumlal niekto.
„Fľašu toho najlepšieho, čo máš, krčmár...a páni, na čo budeme piť?...Na vojenské úspechy vašej vlády? Tak – na masaker! Počul som, že Krvavý lord alias ctihodný Edáin dar he Kayleir zase raz úspešne potlačil jedno povstanie...“
Niekto zaodŕhal.
„Ach tak, už viem, kde je problém. Dokonca aj také malé mesto, ako toto, zrejme má svoju porciu udavačov, keby mal niekto náhodou po krčmách protivládne reči? No nič, no nič, už budem ticho...“ Ozval sa zvuk kociek, ktoré dopadli na stôl. „Zlaté oči!“ povedal majiteľ hlasu spokojne. „No, čo som vravel?“
Ozval sa chabý potlesk a pauza.
„Tak čo je, páni, čo je? Nestavili sme sa o dve zlatky? A ty, pane, čo si mi sľúbil dať sedlo do zálohy....“
Niekto zanadával a udrel dlaňou po stole. Ozval sa nový hlas, hlučný a drsný: „Hrom a blesk, sľúbil!... Mne je už všetko jedno!.. Už si odo mňa vyhral koňa. Tak načo by mi bolo sedlo, ponesiem ho na snáď chrbte? Je tvoje, parom do teba.“
„Vrelá vďaka, pane,“ povedal druhý hlas srdečne. „A teraz, ešte naposledy...“
Zarazili ho. „Nie,“ prehovoril niekto. „Nie. Už sme s tebou prehrali dosť, pane. Nevieme, či sú tvoje kocky očarované, alebo nie...“
„Ohó!“ Niekto prudko vstal a ozval sa zvuk prevrhnutého nábytku. „A vy tvrdíte, páni, že sú?“
Majiteľ hrubého a hlučného hlasu zanadával a postavil sa tiež. „Hrom a blesk, chcete vy dvaja idioti tvrdiť, že som natoľko ožratý, aby som nerozoznal očarované kocky?“ zahučal. „Videl som už priveľa krčiem, herní a hracích stolov!“
Hluk v miestnosti sa zázrakom utíšil.
„Tak, páni?“ V tých slovách bol úsmev. Matta pod oknom zamrazilo.
Vyprovokovaná hádka, kričalo niečo v jeho vnútri. A teraz čo?
...súboj?
Nad Mattom sa odohrávala šarvátka, ktorú niekto vyprovokoval, aby jeho kumpán zmizol vo vzniknutej trme – vrme s ukoristenými bankovkami. Nie bankovkami, doplnil ten nový a cudzý, chladný hlas v jeho hlave. So zlatkami...
Dosť! Na čo sa to tu hrajú? Na stredovek?
Dosť!
Matt sa nadýchol a rázne vkročil dovnútra.
No tak to možno nebol najlepší ťah v jeho živote. Ale bol mokrý, unavený a hladný a okrem toho mal už hodnú chvíľu zvláštny pocit, že ho niekto sleduje, a že lepšie mu bude v osvetlenej, vyhriatej miestnosti plnej ľudí.
Okamžite to oľutoval. Všetky tváre sa totiž obrátili k nemu. Najprv tí najbližší, a potom všetci ostatní. Jednoducho naňho civeli. Dokonca aj hádka stíchla.
Krčma bola veľká miestnosť s nízkymi, čiernymi trámami, plná dymu z fajok a vône mäsa, čo sa opekalo nad ohniskom. Po zemi bola porozhadzovaná slama, v ktorej sa ruvalo niekoľko psov. Stálo tu zopár mocných, drevených stolov, za ktorými sedelo na laviciach a na polenách dreva asi dvadsať alebo tridsať ľudí. Oblečení boli ako komparz do Pána prsteňov, v šatách zo zeleného alebo hnedého súkna, často obnosených a zaplátaných. Väčšina z tých ľudí mala dlhé vlasy, zviazané na zátylku do copu. A takmer každý z nich mal poruke nejakú zbraň, dlhý nôž, luk alebo meč. Jeden človek v dlhom sivom rúchu dokonca palicu, obrastenú viničom. Riadne uletený komparz. Ale nikto sa nezasmial ani sa ho nespýtal, čo tu robí.
Muž najbližšie ku dverám a k Mattovi sa postavil.
Mal dlhé vlasy, spletené do množstva pramienkov, ozdobených korálikmi a sivými pierkami. Zošikmené oči, špicaté uši – Matt, ktorý za svoj život videl veľa filmov a televíznych seriálov, v ňom ľahko spoznal elfa. Ale tento elf nepôsobil ani vznešene, ani étericky. V drobných vráskach okolo jeho očí bol smútok, pomiešaný s prefíkanosťou a úskočnosťou. Prezrel si Matta bleskurýchlym, odhadujúcim pohľadom a jeho zrak sa zastavil na chlapcovom opasku. Až vtedy si Matt s úľakom uvedomil, že mu tam visí plný mešec, a stiahol kabátec nižšie.
lucia hujsiova
Diskusia
Ash
Ťažko hodnotiť začiatok (alebo úryvok) väčšieho celku. Trúfnem si pár poznámok k detailom, ktoré pre mňa boli rušivé.
Matt je na to, že vyzerá byť hlavnou postavou, dosť pasívny, je len (nechápajúcim) pozorovateľom. Na zoznámenie s novým svetom to je nudné.
Neviem, ako mieniš budovať ten fantasy svet, ale odkazy na filmy sa mi nezdajú ako dobrý nápad (je dosť absurdné spoznať elfa podľa toho, ako je zobrazovaný vo filmoch).
Vysvetľovať, že Británia je ostrov obkolesený vodou, je zbytočné, vzhľadom k veľkosti baní a cintorínov je aj Euroázia obkolesená vodou...
18.06.2011
Ťažko hodnotiť začiatok (alebo úryvok) väčšieho celku. Trúfnem si pár poznámok k detailom, ktoré pre mňa boli rušivé.
Matt je na to, že vyzerá byť hlavnou postavou, dosť pasívny, je len (nechápajúcim) pozorovateľom. Na zoznámenie s novým svetom to je nudné.
Neviem, ako mieniš budovať ten fantasy svet, ale odkazy na filmy sa mi nezdajú ako dobrý nápad (je dosť absurdné spoznať elfa podľa toho, ako je zobrazovaný vo filmoch).
Vysvetľovať, že Británia je ostrov obkolesený vodou, je zbytočné, vzhľadom k veľkosti baní a cintorínov je aj Euroázia obkolesená vodou...
18.06.2011
Aldeberan
bez konca :( Dobré je, že moc nevysvetluješ. Štýl niekedy zkĺzal do slohu ale to sa dalo prekusnuť. Jo, a Chantal bola velmi gýčovitá :)
18.06.2011
bez konca :( Dobré je, že moc nevysvetluješ. Štýl niekedy zkĺzal do slohu ale to sa dalo prekusnuť. Jo, a Chantal bola velmi gýčovitá :)
18.06.2011
B.T. Niromwell
Nuž, čítala som to kvôli upútavke, tá bola super, ale príbeh rozvláčnejší, čo ma štvalo, lebo ja chcem všetko vedieť hneď! :D (toť pocity čitateľa) tak sa okolo toho všetkého príliš nekrúť, prosím. A tešila som sa, že si určite nespomenieš, že v stredoveku hovorili iným jazykom a ty si mi nedoprijala tä radosť ťa za to zvoziť. inak je ozaj priskoro hodnotiť, očká mi zaiskrili pri zmienke severskej mytológie, aj ten s tým harleyom bol sympaťák, ale ak to bude rozvláčne, tak dlho envydržím...
18.06.2011
Nuž, čítala som to kvôli upútavke, tá bola super, ale príbeh rozvláčnejší, čo ma štvalo, lebo ja chcem všetko vedieť hneď! :D (toť pocity čitateľa) tak sa okolo toho všetkého príliš nekrúť, prosím. A tešila som sa, že si určite nespomenieš, že v stredoveku hovorili iným jazykom a ty si mi nedoprijala tä radosť ťa za to zvoziť. inak je ozaj priskoro hodnotiť, očká mi zaiskrili pri zmienke severskej mytológie, aj ten s tým harleyom bol sympaťák, ale ak to bude rozvláčne, tak dlho envydržím...
18.06.2011
lucia hujsiova
Ahojte, ja som aj povodne pisala do uputavky, ze toto je zaciatok romanu, cize ide iba o uryvok textu, ale asi sa to niekde stratilo, za co sa ospravedlnujem. Preto ten chybajuci koniec (ma to byt inak dost dlhe) a este som nevystrielala vsetky naboje z patrony. BTW Aldebaran suhlasim s tebou, ta Chantal uz aj mne ide trochu na nervy, asi ju prepisem (druha cesta je ukazat postavu neskor v inom svetle, no to v tomto momente nie je dobra vyhovorka, nakolko vam som dala citat iba tuto cast). B.T: hehe, previedla som ta cez lavicku s tym jazykom, co? :) Ash: nase nazory sa rozchadzaju, ale samozrejme vdaka za aj tebe za reakciu.
18.06.2011
Ahojte, ja som aj povodne pisala do uputavky, ze toto je zaciatok romanu, cize ide iba o uryvok textu, ale asi sa to niekde stratilo, za co sa ospravedlnujem. Preto ten chybajuci koniec (ma to byt inak dost dlhe) a este som nevystrielala vsetky naboje z patrony. BTW Aldebaran suhlasim s tebou, ta Chantal uz aj mne ide trochu na nervy, asi ju prepisem (druha cesta je ukazat postavu neskor v inom svetle, no to v tomto momente nie je dobra vyhovorka, nakolko vam som dala citat iba tuto cast). B.T: hehe, previedla som ta cez lavicku s tym jazykom, co? :) Ash: nase nazory sa rozchadzaju, ale samozrejme vdaka za aj tebe za reakciu.
18.06.2011
Aldeberan
B.T.: ale veď to vôbec nebolo rozvláčne :) Ak niečo bolo zvládnuté dobre, tak to určite bolo tempo podávania informácií. Ale poznám ten pocit, tiež som už zopár kníh "prečítal" cez článok na wikipedii :-P
18.06.2011
B.T.: ale veď to vôbec nebolo rozvláčne :) Ak niečo bolo zvládnuté dobre, tak to určite bolo tempo podávania informácií. Ale poznám ten pocit, tiež som už zopár kníh "prečítal" cez článok na wikipedii :-P
18.06.2011
silvia (Anonym)
Páči sa mi názov poviedky. Nové kvality ( chaosu ) treba hľadať v krčme. Po troch pivách u kamarátov sa dajú objavovať skúmania hodné kvality. Čriepky už neposkladá ani modelečka, ktorá musí zarábať na topánky, aby ju nejaký bláznivý chlap ohováraním neponižoval v akých špinavých šatách chodí. Ako žena to asi chápeš Lucia, nie?
19.06.2011
Páči sa mi názov poviedky. Nové kvality ( chaosu ) treba hľadať v krčme. Po troch pivách u kamarátov sa dajú objavovať skúmania hodné kvality. Čriepky už neposkladá ani modelečka, ktorá musí zarábať na topánky, aby ju nejaký bláznivý chlap ohováraním neponižoval v akých špinavých šatách chodí. Ako žena to asi chápeš Lucia, nie?
19.06.2011
jurinko
silvia, viem sice, ze mna si sa nepytala, ale ja to vobec nechapem... Inak suhlasim s Ashom, typek je pasivny a jeho schopnosti a vynimocnost su divne opisane (prehadzuje veci cez transdimenzionalne brany, ale samotnu branu nevidi ani neciti), cele je to nedovysvetlene a operuje to so znamymi prvkami (Pan Prstenov?), ktore sice mozu byt zaujimave, vzhladom na to, ze hlavna postava je teenager zo sucasnosti, ale nie je to vobec dobre, pretoze to nie je originalne ani za mak a sklzava to do opisov popkultury, co kazi uveritelnost diela. Miestami stylisticke chybicky, v jednej casti atmosfera priam snovo romanticka, vzapati ale postava iba bludi svetom a atmosfera sa uplne stratila, vety su nedotiahnute a cele je to akesi slabucke, co zamrzi o to viac, ze citatel si este pamata zaciatok tejto poviedky, ktory bol genialny. Velmi dobre ti idu opisy a prirovnania, viac by som sa im povenoval..
22.06.2011
silvia, viem sice, ze mna si sa nepytala, ale ja to vobec nechapem... Inak suhlasim s Ashom, typek je pasivny a jeho schopnosti a vynimocnost su divne opisane (prehadzuje veci cez transdimenzionalne brany, ale samotnu branu nevidi ani neciti), cele je to nedovysvetlene a operuje to so znamymi prvkami (Pan Prstenov?), ktore sice mozu byt zaujimave, vzhladom na to, ze hlavna postava je teenager zo sucasnosti, ale nie je to vobec dobre, pretoze to nie je originalne ani za mak a sklzava to do opisov popkultury, co kazi uveritelnost diela. Miestami stylisticke chybicky, v jednej casti atmosfera priam snovo romanticka, vzapati ale postava iba bludi svetom a atmosfera sa uplne stratila, vety su nedotiahnute a cele je to akesi slabucke, co zamrzi o to viac, ze citatel si este pamata zaciatok tejto poviedky, ktory bol genialny. Velmi dobre ti idu opisy a prirovnania, viac by som sa im povenoval..
22.06.2011
jurinko
[pokr.] byt tebou, a ubral by som z "cudzich" opisov (odkazy na popkulturu, stokrat citany povrchny opis veci). Ked sa viac zamerias na tvoje silne stranky, bude to super. Kedze si sa nechala stiahnut virom priemernosti, zamrzi to o to viac, ze (aj z inych diel) vieme, ze vies pisat excelentne. Este som nepochopil rozsah prvej casti, pretoze skoncila bez akehokolvek dovodu v strede deja, bez nejakeho rozumneho ukoncenia. Ked dielo skonci v case, ked sa zrovna ma ist cosi diat, je to, akoby sa skoncilo v polke vety - nenavnadi to, ani to nezaujme, iba to nasere. Ak to ma vacsi rozsah, radsej sem pridavaj vacsie celky, ktore nejako rozumne a ucelene skoncia, nie iba random nahadzany pocet znakov/stran. Nebudem hodnotit, lebo neviem, ako to skonci, ale zatial by som dal asi 5, co je skoda, lebo vies pisat na 10. Dufam, ze nabuduce padneme na zadok :-)
22.06.2011
[pokr.] byt tebou, a ubral by som z "cudzich" opisov (odkazy na popkulturu, stokrat citany povrchny opis veci). Ked sa viac zamerias na tvoje silne stranky, bude to super. Kedze si sa nechala stiahnut virom priemernosti, zamrzi to o to viac, ze (aj z inych diel) vieme, ze vies pisat excelentne. Este som nepochopil rozsah prvej casti, pretoze skoncila bez akehokolvek dovodu v strede deja, bez nejakeho rozumneho ukoncenia. Ked dielo skonci v case, ked sa zrovna ma ist cosi diat, je to, akoby sa skoncilo v polke vety - nenavnadi to, ani to nezaujme, iba to nasere. Ak to ma vacsi rozsah, radsej sem pridavaj vacsie celky, ktore nejako rozumne a ucelene skoncia, nie iba random nahadzany pocet znakov/stran. Nebudem hodnotit, lebo neviem, ako to skonci, ale zatial by som dal asi 5, co je skoda, lebo vies pisat na 10. Dufam, ze nabuduce padneme na zadok :-)
22.06.2011
lucia hujsiova
Au, Jurinko. Nuz coze, jedna sa o zaciatok velkeho celku, odtial ta nedotiahnutost a nevysvetlenost (veci, ktore ja ako autor poznam, ale ktore planujem prezradit postupne). Iste je pravda, ze to skoncilo bez rozumneho zaveru, ale opakujem, ze sa jedna iba o ukazku casti a nie o poviedku. O to viac ma mrzi, ze hoci som na to upozornovala v popiske, kdesi sa moje upozornenie stratilo a potom som zbytocne sklamala citatelov.
Suhlas. Matt je postava ku svojej skode dost pasivna a este nejaku chvilu pasivna bude, ma to totiz z mojej strany "v scenari". Jeho cela doterajsia skusenost s elfami sa da zhrnut do vecerov pri televiznej obrazovke, preto aj jeho dojem "ako z filmu" (neopisujem elfa, opisujem elfa videneho ocami Matta). Myslim, ze je to prirodzena reakcia. Raz som videla zvysky chodca, ktoreho roztrhalo auto, tie mi v prvej sokovej chvili tiez prisli "ako z akcneho filmu".
22.06.2011
Au, Jurinko. Nuz coze, jedna sa o zaciatok velkeho celku, odtial ta nedotiahnutost a nevysvetlenost (veci, ktore ja ako autor poznam, ale ktore planujem prezradit postupne). Iste je pravda, ze to skoncilo bez rozumneho zaveru, ale opakujem, ze sa jedna iba o ukazku casti a nie o poviedku. O to viac ma mrzi, ze hoci som na to upozornovala v popiske, kdesi sa moje upozornenie stratilo a potom som zbytocne sklamala citatelov.
Suhlas. Matt je postava ku svojej skode dost pasivna a este nejaku chvilu pasivna bude, ma to totiz z mojej strany "v scenari". Jeho cela doterajsia skusenost s elfami sa da zhrnut do vecerov pri televiznej obrazovke, preto aj jeho dojem "ako z filmu" (neopisujem elfa, opisujem elfa videneho ocami Matta). Myslim, ze je to prirodzena reakcia. Raz som videla zvysky chodca, ktoreho roztrhalo auto, tie mi v prvej sokovej chvili tiez prisli "ako z akcneho filmu".
22.06.2011
Ash
Lucia, tvoja analógia by sedela, ak by filmári mali bežný prístup do tvojho fantasy sveta a predtým, ako natočili filmy o elfoch, ich mali možnosť v tvojom svete viackrát vidieť. Ja netvrdím, že je to nemožné, ale závisí to od výstavby tvojho sveta. Možno v tvojom svete existuje dôvod, prečo sa elfovia z filmov podobajú "reálnym" elfom, akurát v texte nie je o tom žiadny náznak a to je pre čitateľa (aspoň v mojom prípade) mätúce. Núti ma to vnímať text takým postmoderným spôsobom a myslím, že to deformuje môj pohľad na tvoj odhaľovaný svet.
22.06.2011
Lucia, tvoja analógia by sedela, ak by filmári mali bežný prístup do tvojho fantasy sveta a predtým, ako natočili filmy o elfoch, ich mali možnosť v tvojom svete viackrát vidieť. Ja netvrdím, že je to nemožné, ale závisí to od výstavby tvojho sveta. Možno v tvojom svete existuje dôvod, prečo sa elfovia z filmov podobajú "reálnym" elfom, akurát v texte nie je o tom žiadny náznak a to je pre čitateľa (aspoň v mojom prípade) mätúce. Núti ma to vnímať text takým postmoderným spôsobom a myslím, že to deformuje môj pohľad na tvoj odhaľovaný svet.
22.06.2011
lucia hujsiova
No, dobre. Nechajme to. Vidim, ze bola naozaj chyba uverejnit iba cast textu. Je to ako Old Shatterhand, ktory este nestretol Winnetoua.
22.06.2011
No, dobre. Nechajme to. Vidim, ze bola naozaj chyba uverejnit iba cast textu. Je to ako Old Shatterhand, ktory este nestretol Winnetoua.
22.06.2011
silvia (Anonym)
jurinko, prepáč, ale ja nevysvetľujem a nedokazujem. Buď vieš alebo nevieš, buď chceš alebo nechceš, buď chápeš alebo nechápeš, buď miluješ alebo nemiluješ ..... ale už asi vysvetľujem, však :)
27.06.2011
jurinko, prepáč, ale ja nevysvetľujem a nedokazujem. Buď vieš alebo nevieš, buď chceš alebo nechceš, buď chápeš alebo nechápeš, buď miluješ alebo nemiluješ ..... ale už asi vysvetľujem, však :)
27.06.2011