Z jednej ordinácie.

„Takže nočné mory vás sprevádzajú od šiestich rokov? A máte dvadsaťšesť. Je to veľa rokov pán Fox, prečo ste neprišli skôr? Vôbec ste sa nebáli za ten čas o svoje duševné zdravie? Ako odborník sa aj čudujem, že ste sa za tú dobu nezbláznili, predsa je spánok veľmi dôležitý a hlavne v tom rannom veku. Povedzte mi ako ste si udržali zdravý úsudok a prežili tie roky bez kľudného nočného života?“ Dr. Marson si pretrel nos vreckovkou a prekrížil si nohy. Očakával vysvetlenie na túto obrovksú anomáliu, ktorá nebude už len taký ľahký oriešok.

„Viete, rodičia mi vravievali, že po nejakej tej dobe to zmizne, všetky tie paranoje, ktoré prepĺňali moju hlavu. Ale nič z toho čo mi predpovedal sa neuskutočnilo, mal som osemnásť a na ten vek som sa spoliehal, že konečne dospejem a budem, budem...“ točil hlavou ako blázon a hovoril ďalej „konečne kurva schopný zažmúriť oči a zaspať,“ dopovedal Alex.

„Ale nestalo sa tak?“

„Nie, žiaľ sa tak nestalo,“ pretrel si mokré oči. Niekedy ho spomienky na osamelé večery v prázdnej izbe trhali zvnútra.

„Hovorte ďalej pán Fox. Ako ste sa bránili, proti neviditeľnému nepriateľovi? “ mávol rukou doktor, v jeho hlase bolo cítiť istý zámer nakopnutia Alexovho podvedomia.

„Sám viem, čo odomňa požadujete. Áno, bolo to svetlo, začínalo to rozjasnenou izbou a zastretými roletami, no v konečnom štádiu to skončilo pri malej lampičke, ktorej som sa nikdy nevzdal. A musím vám povedať ešte jednu vec, viem, že sa vám to bude zdať neuveritelné, ale nie každú noc som prežil v posteli sám. Cítim sa teraz ako blázon, ale niečo ma od mojich desiatich rokov prenasleduje. Neviem vám povedať či je to zlá myšlienka, ktorú som si vsugeroval za tú dobu do vlastnej hlavy. Nepočujem hlasy, žiaľ niečo horšie, ja tu vec vidím. Samozrejme, ak mi chcete podať otázku, či beriem nejaké lieky, tak ich neberiem. U očného som bol ako správny zdravý občan, ktorý sa bojí a chce vyľúčiť všetky racionálne možnosti. Tak som prišiel po veľmi dlhej dobe, aby som zistil, či som blázon alebo nie.“

„Rád by som pán Fox...“ zakašľal si „počul o vašich snoch. Porozprávajte mi o poslednej noci,“ v úžase rozprával doktor.

„V mojich snoch to začína vždy rovanko. V ruke mám petrolejovú lampu, každým krôčkom sa dostávam do väčšej temnoty. Akoby som sa zatrácal ako duša, ktorá sa chce odtrhnúť z môjho tela a miesto toho stále blúdi. V tom vidím dvere, vlastne je tam nespočetne veľa dverí. Ale pomaly miznú a za ten čas si musím jedny z nich vybrať. Minulú noc som si vybral tie, ktoré boli od mojej ruky napravo. Vyzerali tak staromódne, vyryté z dreva alebo niečo na podobný štýl. Pootočil som kľučkou. Nachádzal som sa v izbe, ktorá nebola identická kú chodbám, ktoré lemovali celú tu temnotu. Bola tam pohovka, otvorené okno...“ zasmial sa „...cez ktoré ma nikdy vo sne nenapadlo utiecť, šatník a televízor. Vedľa televízora bola položená chanukova menora, ak to bola vlastne ona. Sviečky na nej boli zapálené, no ich svetlo bolo natoľko slabé, že nedokázalo preťať svojimi lúčmi tú temnotu. Chvíľu na to som pocítil chlad, ktorý sa pomaly premieňal na zimomriavky, ktoré sa mi zarezávali do chrbta. Izbou prešiel jemný vánok, ktorý urýchlene zhasol svetlo sviečok a tým aj vypol teplo na mojom bezduchom srdci. Začul som zvuky, prichádzali z temnoty, neskôr to boli kroky sprevádzane neskutočným hlukom. V tom momente som pribehol ku dverám, že ich zatvorím, no zmizli. Niečo nechutné, niečo podobné monštrám, zvuk diabla, neviem ako vám to presne opísať. V tej temnote to muselo byť niečo príšerné. Udrelo ma to a v tom som sa zobudil,“ prehovoril Alex o svojich snoch.

Doktorovi vyskočil ohryzok na krku, oprašil sa aj keď jeho plášť bol biely ako jeho tvár. Prechádzal sa po izbe a dovolil Alexovi chvíľu ležať bez toho aby mu niečo rozprával.

„Pán Fox, pár veci by som vám mal vysvetliť. Ako ste začali mal som pocit, že srandujete, ten sen, čo ste mi vyrozprávali bude týrať moju hlavu tak silno ako vás. Viem ho bez menších problémov vysvetliť. No vysvetlenie pohoršuje moje ja. Svetlo bude náznakom toho, že pri ňom zaspávate, v kľude poviem, že ho máte umiestenené na pravom boku od vašej hlavy. A tá miestnosť, tá ma dorazila. Vánok, pokiaľ ste neboli prechladnutý tak sa dostal do izby spoza okien. Proste vám bola zima. Nezobudili ste sa ráno s plným nosom? A tá izba, pán Fox, nikdy ste nevideli moju obývačku, však?

„Nie, nevidel. Čo je to za otázku?“ zaskočene

„Všetky moje vysvetlenia ohľadom svetla a vánku sú možno aj zbytočné. Poviem vám to na rovinu televízor a sviečky okrašľujú môj stolík práve v mojej obývačke. Oproti nim je pohovka. Za ňou mam starý šatník, ktorý mi zostal po rodičoch. A tá chanukova menora. Pán Fox, ja som žid, bola to moja izba. Pred pár dňami sa mi niekto vlámal do izby a zostalo po ňom len pootvorené okno. Nič nezobral, len vylomil dvere. Boli ste to pravdepodobne vy,“ doktor sa začal potiť a nechcel veriť veciam, ktoré rozpráva. Ako krásne to všetko zapadalo.

„Za to sa vám ospravedlňujem, nikdy by ma to nenapadlo. Takže všetky tie dvere, čo som navštívil, boli vlastne byty, ktoré som nesvojvôlne prepadol?“ posadil sa Alex. Bál sa, niečo tušil. Nejaká príhoda začala žrať jeho srdce zvnútra.

„Nebudem vás žalovať v žiadnom prípade. Mam pre to pochopenie a ak cheme zabrániť akútne snovej schyzofrenii, tak vám budem musieť prepísať Aluzapin. Dve tabletky pred spaním a po ňom. Dávajte si pozor na svoje sny a bolo by dobre ich zapisovať do denníka, ak nechcete ublížiť svojim najbližším. Je to veľmi vážna vec, prvý krát som sa s niečim takýmto stretol,“ nakoniec doktor vyčaril úsmev na perách a podal predpis Alexovi .

Alex ho schmatol, no v jeho tvári nebolo vidieť potešenie. Nie je to žiadne zvrátne riešenie na jeho akútny prípad. Premýšľal nad tým a hlas lekára v hĺbke jeho myšlienok mizol ako kameň ponárajúci sa na dno oceána. V tom ho vyrušila doktorova mávajúca ruka

„Ten denník, píšete všetko, každý detail. Nech zabránime niečomu čo je zlé a nech vysvetlíme počin bytia , tej veci, ktorá sa schováva v temnote. Bude to tvrdý boj, ale môže skončiť dobre. Hlavne v to pevne verte. Týmto naše posedenie na dnes skončilo,“ doktor sa postavil a posadil sa za svoj stôl.

Alex poďakoval a opustil oridnáciu.

Nastala hlboká noc. Alex sedel na posteli a pevne rozmýšľal nad tým, či sí ma dať tabletky alebo nie. Budú tu už preňho navždy, môže sa ešte raz pokúsiť ovládnuť svoj strach. Veď to čoho sa bojí, je on sám. Zapol svetlo a denník si chvíľu študoval. Neskôr padol zničený na posteľ a po hodine zaspal.

Začal sa mu ďalší sen. Jeho kroky vytvárali obrovskú ozvenu, ktorá sa menila na dupanie železných nôh. Zvuky, ktoré prichádzali z temnoty počul pod vlastným nosom. Bol rýchly ako šíp, steny okolo neho sa premávali ako vlak, ktorý sa točí dookola. V ruke mal už miesto lampy denník, ktorý bol celý od krvi. Alex už nemal kam zabočiť, jeho sen ho uväznil a on ho nedokázal ovladnúť a nedokázal ani nájsť už žiadne dvere. No vedel jedno, že sa už dávno nenachádza na chodbe kde by mali byť. Zrazu sa zmenilo prostredie okolo neho, ležal v posteli, ktorá nebola jeho. Nespoznával návlečky a ani svetlo nikde nesvietilo. Jediné čo žiarilo izbe, boli lúče mesiacu, ktoré prichádzali spoza okien. V svetle mesiaca zazrel vo dverách videl tú kreatúru, ktorá ho straší každú noc, znovu ju sprevádzali tie strašné zvuky. Pomaly s k nemu blížila, no jej rýchlosť bola každou chvíľou intenzívnejšia. Nedokázal sa postaviť. Bol k tej posteli ako priputaný. Denník sa už nenachádzal v jeho rukách. Akonáhle ucítil jej dych na svojom krku, tak sa prebudil.

V tom momente pochopil, čo myslela jeho obeť predtým než umrela v strašných bolestiach. Bola to naozaj schyzofrenia, alebo niečo tomu podobné. Ale to už sa tak ľahko od neho nedozvie. Vlastne doktor už doordinoval.