Potom
Diabol je klamár, berie si vašu dušu zadarmo a nič vám za to nedáva.
Na všetky veci, čo sa dejú, iba pridá pozlátko, aby vyzerali ako splnenie vašich snov.
Ja som prišiel odstrániť to pozlátko, lebo vo svete dobra ho nepotrebujete. Dokážete sa ho vzdať?
Obraz na televíznej obrazovke zrnil a izbou znel nepríjemný šumivý zvuk. Ťažká mužská ruka dopadla na vrch televízora a pomedzi zrnenie sa zrazu dali rozoznať rozmazané obrysy postáv. Šum prestal a do popredia vystúpil ženský hlas.
„…sa všetci tešíme, ale ulice sú prázdne. Ľudia trávia tieto neuveriteľné časy so svojimi blízkymi, ale aj s opustenými, ktorí doteraz nepoznali teplo rodinného krbu. Je priam neuveriteľné, že sa tieto veci dejú v našich časoch. Pre televíziu Svet Anita K…“
Na obrazovke sa konečne vyladila aj farba. Mihol sa na nej moderátorkin červený kostým a potom kamera vyšla do ulíc. V tej chvíli akoby farba opäť zmizla. Ibaže čierňava betónového predmestia a opustených budov zívajúcich slepými oknami bola reálna. Z neba ešte stále padal dážď, čo zmýval prach z ciest. Takmer rovnaký pohľad, aký bolo vidno na obrazovke, sa ponúkal aj za oknom. Tma a bubnovanie dažďa. Ako vo štvrtok večer, keď je každý doma a tuláci sa skrývajú pod oknami. Akoby už nikto nikdy nemal vyjsť von. Akoby sa nesmelo. Akoby chcel niekto udržať všetkých ľudí doma, aby sa sám mohol prejsť ulicou.
Ale dážď bol vonku sám. Asi o pár hodín neskôr, nemohlo byť ani desať, ale všade bolo pusto, sťaby dávno udrela tretia hodina, ustal. Vtedy sa do ticha vmiesili kroky, ktoré nikto nepočul. Ľudia spali a snívali. Alebo rozmýšľali a snažili sa pochopiť. A tak kráčal sám. Nik ho nevidel, akú mal teda podobu? A keď ho nik nepočul, bol tam?
A hoci všetky pouličné svetlá boli zničené, ľudských obydlí sa skaza nedotkla, a tak ho o chvíľu ožiarilo svetlo vychádzajúce z okna obrovskej vily. Bol to dom Karola Schimmera, bankára, bohatého a starého muža, ktorý ho dal postaviť na pobreží, len pár metrov od mora. Takmer nebolo dňa, aby sa vo vile nezišla veľká spoločnosť, spievali, tancovali, už len svojou prítomnosťou si dokazovali, že niečo znamenajú. Lenže teraz bol dom prázdny – aj tá najväčšia party sa raz musí skončiť.
Schimmer sedel vo svojej izbe. Sám. Vedel, že je to iba ďalšia z vecí, ktoré sa museli stať, ďalšia veža, ktorá padla, ibaže táto nebola z kameňa. No zdalo sa mu to kruté, príliš kruté…
Odrazu sa ozval úder. Hrom. Nie, niečo silnejšie. Starý pán inštinktívne zovrel operadlo stoličky. Zem sa začala chvieť. Márne sa pokúšal spomenúť si, čo by mal v takejto situácii robiť, keď to už nevydržal a napriek zdravému rozumu vyskočil a ponáhľal sa k oknu. No v strede cesty zastal a znehybnel. Na chrbte zacítil teplo. Obzrel sa a skamenel od úžasu. Jeho stôl horel žiarivým plameňom. Oheň však nespaľoval nič iné, koberec, tapety ostali nedotknuté. A dokonca aj drevo stola. Trvalo to len pár sekúnd a plamene zhasli. Shimmerovi sa roztriasli kolená a spravil váhavý krok vpred, keď ho ďalšie zemetrasenie zhodilo z nôh.
Slnko pristihlo starého muža, ako sa snaží vyladiť anténu.
„Oci, nechaj to tak. Ak chceš niečo vidieť, otvor okno.“
Zhrbený muž sa vyrovnal a sťažka vydýchol. „Máš pravdu.“
Čerstvý vzduch na vráskavých lícach. Len málo dotykov s vonkajším svetom lieči tak ako tento. Ale ten pohľad… Stavby zo železa a betónu sa rozpadávali a vytvárali dojem, že ich zničil staviteľ, lebo ľudia ich viac nemali potrebovať.
Lenže ľudia ich potrebovali. V oknách oproti bolo niekoľko ďalších hláv, ktoré sa dívali na skazu pred sebou. Na skazu? Nie…
„Vždy som si predstavoval,“ oprel sa o parapetnú dosku aj chlapec, „že apokalypsa príde skôr, ako Druhý príchod. Alebo že príde jedno s druhým. Ale nikdy, naozaj nikdy som si nemyslel, že sa toho dožijem.“
A bolo to strašné. Ľudské výtvory padali na zem ako hračky. Diela Stvoriteľa ožili a červené plamene ožiarili oblohu. Lenže Jeho nikto nevidel. Mnohí teda prestávali veriť a to ešte ani poriadne nezačali.
„Prosím?“ Otec zdvihol telefón, ktorý mu zadrnčal v zadnom vrecku.
„Ahoj, Simon. Viem, že už nie si v službe, ale zober mladého a príďte na pobrežie pred Schimmerovu vilu. Toto musíš vidieť.“ Bývalý kolega zložil.
Simon sa prekvapene zadíval na syna a povedal: „Poď. Nový prípad. To ani nie je možné akoby sa vôbec nič nestalo!“
O pár minút už kráčali ulicou a preskakovali kusy betónu vytrhnuté zo zeme. Ostávalo im obísť posledný dom, kým uvidia Schimmerovu vilu, no keď sa tak stalo…
„Tak tomuto neverím!“
Mladý muž odignoroval otcov výkrik a rozbehol sa na pobrežie. Tam zastal, zatienil si rukou oči a zahľadel sa do diaľky. Asi pol kilometra od pobrežia sa plavil kus zeme, na ktorom stála vila. O chvíľu ho dobehol aj otec.
„Zemetrasenie?“
„Nikto iný si ho nevšimol,“ namietol ramenatý muž príjemnej okrúhlej tváre, ktorý práve vysadol z člna a poškrabal si sivú briadku. „Poručík, pán komisár, vítam vás!“ uklonil sa s úsmevom.
„Bývalý,“ opravil ho Simon. „Gustav, čo sa tu vlastne stalo?“
„Len to, čo vidíte.“ Gustav ukázal na plávajúcu vilu. „Aj keď Karol tvrdí, že videl ešte niečo zvláštne. Ale to by si mal počuť. Poďte, sadajte do člna, len dajte pozor, aby ste sa nenamočili.“
Starý Karol sedel na balkóne a neveriacky hľadel na breh. Keď ho Simon uvidel, pomyslel si, že tento už nemôže byť pri zmysloch, ale len čo sa mu predstavil, zdal sa mu veľmi čulý.
„Prosím, povedzte mi presne, čo sa včera stalo,“ požiadal ho.
„Už som to vravel niekoľkokrát,“ odpovedal Schimmer. „Sedel som vo svojej izbe. Nič som nerobil, vôbec, ani som nepil, nie, nemyslite si… Potom som začul úder. A potom zemetrasenie. Ale ten zvuk bol strašný. Myslel som, že z neho zošaliem, nevedel som, či sa naozaj hýbe Zem alebo sa mi len krúti hlava. Šiel som k oknu, pozrieť sa. A vtedy môj stôl vzbĺkol. Nevidel som to, len som zacítil teplo. A obrátil sa. A on horel. Alebo aspoň tak vyzeral. Nedymil. A nič sa mu nestalo.“
„Stan, prezri tú izbu!“ prikázal Simon synovi. Schimmer im za ten čas ponúkol kávu.
„Takže oheň nespôsobil škody,“ poznamenal Gustav. Karol mlčal. „Alebo sa mýlim?“
„No zmizla jedna zmluva,“ odpovedal Schimmer priveľmi rýchlo a akýmsi vyšším hlasom. „Ale je možné, že… neviem, možno.“
„Je možné, že by ste ju mali niekde inde?“ opýtal sa Simon.
„Nie, to v žiadnom prípade!“ vyhŕkol Schimmer ešte rýchlejšie.
Simon bol z toho stále zmätenejší.
Keď so Stanom znovu vchádzali do mesta, chlapec poznamenal: „Nechápem, prečo sa tým vôbec zaoberáme! Je to predsa jasné! Ako sa môže vôbec niekto čudovať, že sa dejú veci medzi nebom a zemou po tom, čo sa predvčerom stalo?“
„Práve preto,“ zamyslel sa Simon. „Prečo sa aj toto nestalo predvčerom, ak to má byť súčasť plánu? Ak má byť svet odteraz naozaj uchránený od všetkého zlého, čo má toto znamenať?“
Do noci zažiarili hviezdy. Vysoká postava stála na kopci obrátená k slepým oknám sídliska. Rozvinula hrubý zvitok, ktorý mala v rukách. Jeho okraj dopadol na zem a obkrútil sa jej okolo nôh ako had. Dlhý prst preškrtol jedno z mien na zozname.
A bola preč.
„Zmizla.“ Muž s pieskovými vlasmi si vložil tvár do dlaní.
„Ráno ste sa zobudili a už tu nebola. A čo jej veci? Vzala si niečo? Skúšali ste známych?“ pýtal sa Stan.
„Volal som už úplne každému. Ráno bola preč,“ opakoval muž. „Nemávala tu veci, ešte tu nebýva. Teda, bolo ich tu pár, ale všetko je preč. Akoby tu ani nikdy nebola.“
„A vy ste nič nepočuli?“ ozval sa Simonov tvrdý hlas. Od polície dávno odišiel, ale prípady po Príchode ho fascinovali. Príchod mal predsa logicky znamenať koniec ich remeslu – alebo má o tom všetkom mylnú predstavu? „Keď v noci odišla alebo… akokoľvek sa už dostala von. Nič zvláštne ste si nevšimli?“
Muž si ich prezrel a pokrútil hlavou. „Musíte si myslieť, že vás klamem. Budete si myslieť, že som… Ale ja som jej neublížil! Ktovie, kde teraz je, čo sa jej stalo…“
Stan ho mlčky počúval. Muž bol zjavne rozrušený. A predsa… „Vy o ňu nemáte strach.“
„Neviem si predstaviť, čo sa mohlo stať!“ vykríkol muž.
„Ale nemáte strach.“ Stan si k nemu kľakol. „Nemáte pocit, že by sa jej stalo niečo zlé.“
Muž mu chvíľu hľadel do očí, potom previnilo prikývol a zopakoval: „Ale neviem, čo sa jej mohlo stať.“
Stana to zaujímalo stále viac. Bol rozhodnutý dozvedieť sa všetko, čo len môže, a dokázať tomuto človeku, že mu verí. „Aby sme na to prišli, musíte nám povedať, čo ste v noci videli.“
Muž si zhlboka vzdychol. „Zobudil som sa, lebo v susednej izbe sa svietilo,“ začal neochotne. „No keď som sa posadil, uvedomil som si, že to nesvieti lampa, ale otvorený oheň. Zhaslo to skôr, ako som stihol vstať z postele. Išiel som sa tam pozrieť, ale nič som nezistil. Možno to bol niekto vonku. Vrátil som sa do postele a vtedy som si všimol, že tam nie je. Ľahol som si, myslel som, že sa šla napiť. Alebo do kúpeľne. Celú noc sa mi snívalo, že ju hľadám.“ Simon sa zasmial. Muž tiež. „To je všetko.“
Stan sa postavil a odišiel do susednej izby. „To tu horelo?“
„Asi nie,“ začudoval sa muž. „Odtiaľ som iba videl svetlo.“
„Ako?“ Stan sa znovu ukázal vo dverách.
„No ako… Akoby tam bol táborák alebo čo. Pochodeň. Za oknom.“
„Štvrtého poschodia.“
Muž sa zarazil.
„Pán Obemayer, je možné, v posledných dňoch sa to už stalo, žeby tento oheň horel priamo v izbe?“ ozval sa Simon.
„Myslí tým, či to tak vyzeralo,“ opravil ho Stan.
Obemayer zamyslene zízal na koberec. Potom prikývol. „Ono vyzerať to tak vyzeralo…“
Stan rázne vošiel do druhej izby, zastal pri komode pod oknom a rýchlo vytiahol prvú zásuvku, potom druhú a v tej uvidel jemné, čierny kúsočky zhoreného papiera. „Daj mi vrecko,“ požiadal Simona, ktorý k nemu medzitým prišiel. „Toto som našiel aj v Schimmerovom stole,“ zašepkal mu.
Simon zalepil plnú škatuľu s oblečením a dal ju k ostatným. Robila sa verejná zbierka. Vždy si myslel, že má doma plné skrine starých šiat, ale až dnes zistil, že sa mýlil. Boli to iba tri škatule. Zvyšok priestoru zaberala Stanova zbierka medailí. Zväčša to bol beh na dlhé trate, v tom bol dobrý. Ale aj futbal, istý čas boxoval a vzpieral. Potom ocenenie z univerzity. Boli to skoro všetko hlúposti, niekoľko rokov staré, ale nedokázal by sa ich vzdať. Ten hrejivý pocit mu nahrádzal, že sám už niekoľko rokov sotva vyjde po schodoch.
„Ale, ale, poriadky?“ ozval sa Gustov žoviálny hlas.
„Vitaj, čo ty tu?“ usmial sa Simon a odložil zlatú sošku futbalového hráča, čo si práve prezeral.
„To je Stanove, čo? Zlatý chlapec, fakt… A nedá sa ani povedať, že by bol po tebe! Teda, fakt netuším po kom…“
„Hej, ako si prišiel, môžeš aj rovno odísť!“ zasmial sa Simon. „Ale sadaj! Dáš si niečo?“
„Nie… Teda, áno! Áno, fakt, toto bude chcieť niečo ostrejšie, aj ty si daj.“
Simon sa zamračil a posadil sa na gauč oproti Gustovi. „O čo ide? Ďalší prípad?“
„Nie. Aspoň zatiaľ nikto nič neohlásil.“
„Takže len dva prípady, odkedy…“
„Odkedy sa svet zmenil. Áno.“ Gustav sa usmial. „Biely kaštieľ sa otvoril,“ zmenil zrazu tému. „Dnes ráno tam videli sluhu, ako vyberá poštu.“
Simonovi, ktorý práve nalieval víno, sa vyšmykol pohár z ruky. „Ups! Hej, čo mi to tu rozprávaš?“
„Len sa netvár, že ťa to nezaujíma! Pätnásť rokov vyzerá ten kaštieľ stále rovnako, pätnásť rokov sa do neho nik nedostane a nik nevyjde von, až jeden deň vyjde sluha a vyzdvihne si poštu.“
„Možno preto, že im po pätnástich rokoch konečne nejaká prišla,“ zazíval Stan, natiahol sa a prisadol si k nim. „No tak čo, tak odtiaľ niekto vyšiel. To znamená, že tam aj niekto vošiel. Čo my o tom vieme? Sedíš tam snáď deň a noc a sleduješ ich? Máme ešte jablkový džús?“
„Chlapče,“ namieril na neho Gustav prstom, „ty si to nepamätáš, ale ja áno, aj tvoj otec si určite pamätá, čo to vtedy bolo, keď zomrela stará Karina Gratu a nechala po sebe malé decko. Asi päťročné, dajme tomu. A nik ho odtiaľ nevzal preč a pritom sa o ten prípad zaujímalo celé mesto, mal som ho na stole…“
„A nevyriešil si ho?“ Stana to maximálne znechutilo a prekvapilo. „Ty si to nechal tak?“
„Nie, nerozumieš, ja som si odrobil svoj podiel, ale hoci sa veci posúvali na papieri, nikto nikdy nevidel nikoho, kto by sa o ten kaštieľ postaral a pritom je stále ako nový! Lenže to vôbec nie je zaujímavé. To, čo je na tom zaujímavé a prečo sa ho vlastne mestu nepodarilo predať, je, že Karina na svojej smrteľnej posteli pred svedkami prisahala, že brány domu ochránia dieťa pred svetom tam vonku a neotvoria sa, až kým toho tento svet nebude hoden.“
„Tak je to potom logické!“ Stan tleskol, postavil sa a išiel hľadať ten džús. „Ak to, čo sa tu stalo, bol Druhý príchod, potom je to viac ako logické. A to, že je celý príbeh nepravdepodobný, na to som si v ostatnom čase zvykol.“
„Vidíš to?“ zašepkal Gustav a uškrnul sa. „Ak to bol Druhý príchod… Stále viac ľudí o tom pochybuje.“
„Nemali sme odvtedy žiaden vážny prípad.“
„Aj ty o tom pochybuješ.“
„Nemôžeš poprieť, že sa niečo stalo!“ odsekol Simon.
„Áno. Ale čo? Možno ešte stále nie sme za vodou.“
Dievča vzalo vidličku do rúk, potom si to rozmyslelo a opäť ju položilo na stôl.
„Ten požiar v noci… už je to v poriadku?“
„Áno,“ odpovedal sluha a nalial jej čaj. Trochu vyčítavým pohľadom svoju zverenkyňu primäl, aby začala jesť. Požula niekoľko kúskov, potom znovu položila vidličku a akoby mimochodom sa opýtala niečo, čo ju naozaj zaujímalo: „Bol si vonku?“
„Áno, priniesol som poštu.“
„Aha.“ Prstami si prechádzala po líci a sledovala, ako odkladá nádoby. „A… pôjdeme von?“
„To vám neviem povedať.“
„Uhm.“ Nevedela, či chce, ale asi by mala. Po chrbte jej prechádzali zimomriavky už len pri pomyslení na to, že by prekročila prah kaštieľa. Niežeby ju už nebavili biele steny, čierny nábytok, kovové sochy, štyri poschodia, to akoby sa vám zunovalo, že stromy majú lístie. Ale otvorila sa jej brána do nového sveta. Do sveta, o ktorom jej mama povedala, že nestojí za to. Že je zlý. A chladný. Trhá ľudí na kusy a necháva ich umrieť.
Bola to jej jediná spomienku na ňu.
Schimmer zdvihol príklop čajníka a nadýchol sa vône teplého nápoja.
„Presne tak som si to predstavoval!“ Potom sa obrátil k svojmu hosťovi a nalial čaj do šálok. „Pokoj, ticho a čaj, nikdy v živote by som neveril, že budem taký šťastný, keď budem mať trochu pokoja,“ usmial sa.
„No, stal sa z teba stroskotanec,“ uškrnul sa Gustav. Kvôli prípadu chodil za Schimmerom skoro každý deň, neskôr sa už o prípade rozprávali stále menej a obaja starší páni si len užívali spoločnosť niekoho, kto ocení ich zrelý úsudok a povahu, presýtení vzrušením, ktoré hýbe svetom. Bola to príjemná zmena ako pre policajta, tak pre bankára.
„Nebolo to vždy tak,“ priznal sa Karol. Gustav len ticho počúval a odchlipol si zo šálky. „Kedysi som bol… sám. Ale bolo to iné ako teraz. Veril som… nahováral som si, že k životu nikoho nepotrebujem. A potom sa niečo stalo. Dva týždne som ležal na posteli a jediná tvár, ktorú som vídal, patrila zdravotnej sestre, ktorá so mnou za celý čas prehovorila štyrikrát. A v tej chvíli som sa zaprisahal, že by som dala čokoľvek za to, aby som už nikdy v živote nemusel byť sám. A odvtedy som ani nebol. Takmer každý večer sa sem všetci, čo v tomto meste niečo znamenali, zlietli ako osy na sladké. Od tej chvíle som niečo znamenal. Samozrejme, napokon vždy všetci odišli, ale to, rovnako ako koniec mojich večierkov, som si zväčša nepamätal,“ zasmial sa, ale radostný smiech to nebol.
„A musel si za to niečo dať?“ pýtal sa Gusto – tón vlastného hlasu sa mu nepáčil.
Karol si odpil a akoby mimochodom odvetil: „Hej. Svoju dušu.“ A znovu sa zasmial. „Zdá sa ti to veľa? Pravda, ľudia zväčša pýtajú za svoju dušu iné veci, ženu, za ktorou hynie, dieťa, na ktoré by mohol byť hrdý, a ja… Ale skús ma pochopiť, bol by som vtedy umrel, aby som už nemusel žiť ako dosiaľ. A upísať dušu sa mi zdalo celkom pohodlné.“ Jeho pery boli stále vykrivené do úsmevu, ale až teraz nabral úprimné obrysy. „Našťastie je to preč.“
Gustav nerozumel. A bolo to na ňom vidno.
„No predsa zhorela. Tá zmluva, o ktorej som ti hovoril, keď sme sa prvýkrát stretli. Ostal po nej iba popol. A všetky túžby, ktorých sa človek za ten čas presýti, sú preč. Po žene ostane prázdna posteľ a z bohéma sa stane príjemný starý pán,“ rozhodil rukami s úsmevom na tvári.
Policajt vyskočil. Karol si ho prezeral tak pokojne, akoby presne takúto reakciu očakával. „Čuduješ sa, že ti to hovorím?“ opýtal sa. „Musel som to už niekomu povedať. A po sedemdesiatich rokoch svojho života – na výslní,“ odkašľal si, „mám pocit, že si jediný priateľ, ktorého som kedy mal.“
Simon zložil mobil. Celý sa triasol. Ani nevedel, ako sa dostal do kresla, ale zrazu v ňom sedel, podopieral si hlavu a cítil sa tak bezmocne… Ešte nikdy sa tak nebál, nikdy v celom svojom živote. Gustov telefonát na neho zapôsobil horšie, ako si kedy dokázal predstaviť. Trvalo mu pár chvíľ, kým bol znova schopný rozmýšľať. Prinútil sa vstať a namieril si to k dverám Stanovej izby.
„Stan, si tam? Spíš?“
„Áno, spím!“ ozval sa podráždený hlas. Simonovi sa uľavilo. Posledné dni aj noci trávil jeho chlapec tak, že z bezpečnej vzdialenosti pozoroval Biely kaštieľ. Odvčera sa tam však už neukázal, povedal, že ho videli. „Niekto odhrnul záclonu a videl ma. Vlastne nemám právo ich pozorovať a nechcem ich vystrašiť.“
Simon ešte chvíľu stál pri jeho dverách, a potom, hoci to bolo nezmyselné, otočil kľúčom. Bolo to zvláštne, ale odrazu sa cítil bezpečnejšie. „Spi sladko.“
A sám si šiel ľahnúť. Minúty sa vliekli a on nemohol zaspať. Cez otvorené okno počul každý poryv vetra a pri každom zvuku sa mu zdalo, že do izby vchádza neviditeľný tieň… Keď zavrel oči, videl pod viečkami horieť plamene. Odrazu sa prudko posadil.
… brány jej domu ochránia jej dieťa pred svetom tam vonku…
Rýchlo vstal, obliekol sa a rozbehol sa do Stanovej izby. Znovu odomkol, vošiel dnu a zatriasol ním. „Vstávaj!“
„Čo sa deje?“
„Chcem, aby si ma zaviedol do kaštieľa!“
Stan si pretrel oči. Cez okná bez záclon vkĺzlo do izby svetlo mesiaca a ožiarilo najprv otcovu tvár, potom aj celú jeho postavu. Stan hľadel, ako sa trasie, vyzeral ako nepríčetný, ale hovoril jasne a rozhodne, hlasom bývalého komisára.
„Prečo?“
„Pretože mi volal Gustav.“
„Teraz?“
„Pred chvíľou.“ Simon videl, že mu Stan neverí. Musel vyzerať ako šialenec. A možno na ňom len bolo vidno, že nehovorí pravdu. „Súvisí to s prípadmi.“ Teraz vedel, že Stan pôjde. Vedel, že ho to celé fascinuje.
Ale nevedel, či robí dobre, že ho tam berie.
No chlapec sa už rozospato obliekal.
„Vezmeme si auto,“ rozhodol Simon.
„Ani náhodou!“ zasmial sa chlapec a zapol si bundu. „Cesta ku kaštieľu ešte nie je priechodná, váľajú sa tam celé kusy betónu. Takže sa radšej poriadne obleč.“
Bolo zvláštne vyjsť von v takej neskorej nočnej hodine, do pustých ulíc, do ticha. Od holých stien sa odrážal zvuk ich krokov a na cestu im svietil mesiac. Stanova tvár žiarila, ale Simon akoby zostarol o desať rokov. Chlapec musel zakaždým zastať a počkať, lebo bol stále o pár krokov rýchlejší. Simon sa snažil, ako vládal, ale… nevládal. Už dávno nie. Bol takmer na dôchodku, keď sa Stan narodil, bolo to ako zázrak. Dnes na ten zázrak myslel takmer celú noc a čím viac na neho myslel, tým viac ho preklínal. Nie, nebol to zázrak. Za to, aby sa mu narodil syn, akého mal, zaplatil všetko, čo mal, a ešte viac.
No jeho strach nebol nikdy taký živý ako v tej chvíli. Zastal. Hľadel priamo na ňu. Stála tam, na streche budovy, vlastne ich susednej budovy, ešte stále totiž nevyšli z ulice – keby sa obzrel, videl by okná svojho bytu.
„Oci?“ Stan ho znovu o pár krokov predbehol. Zamračil sa, keď videl ako jeho otec nehybne stojí a oči upiera niekam nahor. Obzrel sa. Zazdalo sa mu, že vidí vysokú postavu, ale bol to len záblesk, o chvíľu bola preč. „Čo sa…“
„Bež!“ Simonov hlas ešte nikdy neznel ako teraz. „Ja ťa len zdržiavam. Bež! Zavri sa do kaštieľa a nevychádzaj von!“
Stan na neho stále zamračene hľadel.
„TAK NA ČO ČAKÁŠ?!“
Stan sa dal do behu. Ako bežal, párkrát sa obzrel. Otec stál v strede ulice a nehýbal sa. Ale na tvári mu bolo vidno úľavu.
Mohlo to byť nejakých tristo metrov, ale cesta bola zavalená. Stan preskakoval popadané stĺpy a preliezal betónové kvádre, keď sa pred ním konečne zaleskla biela stena. Akonáhle pocítil trávu pod nohami, zaváhal. Ešte nikdy nešiel až dnu a bol to predsa len cudzí pozemok. Pomaly prešiel po záhradnom chodníku až k dverám. Stisol kľučku.
Bolo zamknuté. Zamračil sa a nervózne sa začal obzerať, keď si všimol, že jedno okno na prvom poschodí je otvorené. Pri dome stál veľký orech, mohol by to skúsiť, ale… No vedel, že to skúsi. Otec ho vyľakal. Urobil by čokoľvek, aby ho dnes v noci poslúchol.
Vyškriabal sa na strom. Ak sa chcel dostať dnu, potreboval sa prerúčkovať po jednom z konárov. Ale kým s tým začal, na chvíľu sa započúval do zvukov noci. Všetko spalo. Nebyť otvoreného okna, zdalo by sa, že v kaštieli nik nebýva. A tak sa odhodlal.
Rozhodol sa, že po konári prelezie k oknu a až potom sa zavesí na konár a skočí dnu. No to sa zdalo ešte nebezpečnejšie. To, čo nakoniec urobil, bolo kombináciou oboch jeho plánov a keby situácia nebola taká čudná, ako bola, dosť by sa pri tom zabával. No keď konečne skočil dnu, spadol na dlážku, bolestivo si udrel kolená a narobil priveľa hluku. Určite ho niekto počul. No bol, kde chcel. Postavil sa na nohy, podišiel k oknu, zavrel ho a hľadel do tmy. Nikde sa nič nepohlo. Až teraz si konečne vydýchol a rozhodol sa, že sa v izbe trochu natiahne. Odvrátil sa od okna – a od ľaku skamenel.
Na okamih si myslel, že je to len plášť zavesený na vešiaku pri dverách. Ale pohol sa. A v izbe nebol prievan, okno bolo zatvorené. Postava bola vyššia ako zárubňa a užšia ako hocaký živý človek. Stan sa zúfalo pokúšal urobiť pohyb, nad ktorým by mal kontrolu, ale triasol sa tak, že by ani nedokázal spojiť dlane. Lenže ten úľak trval iba chvíľu, trvalo to chvíľu, ale napokon sa počul, ako hovorí: „Som od polície. Je mi ľúto, že som vás vyrušil, ale bolo zamknuté a ja… mám poverenie urobiť prehliadku… domu.“ Ticho. Ruky sa mu opäť roztriasli a začínala sa ho zmocňovať panika, lebo tušil, že to, čo pred ním stojí... Avšak potreboval sa zachytiť aspoň niečoho, čo by ho udržalo pri zdravom rozume. „V mene zákona vás vyzývam, aby ste mi povedali svoje meno a...“
„Stan, ty dobre vieš, že nemám meno, ktoré by som ti musel povedať.“
Stan skamenel. Nečakal, že tá vec vôbec prehovorí. V celej miestnosti počul len vlastný dych a tlkot svojho srdca, bol by uveril, že je sám, keby ju pred sebou tak jasne nevidel. Celou svojou bytosťou si uvedomoval, čo teraz príde, ale bál sa to povedať nahlas, akoby to malo znamenať, že už nebude cesty späť. Ale nedokázal ani mlčať.
„Ja viem, kto ty si.“ Žiadna odpoveď, žiadne gesto. „Prišiel si vyčistiť chodník… od tých, čo tu po Druhom príchode nemajú čo hľadať.“
V tej chvíli sa ozval úder. Dvere sa zatriasli. A znova. Najprv ťažké, pravidelné, potom ľahšie a rýchlejšie ako údery na bubon pred popravou. Zjavenie pri dverách sa prudko pohlo a v rukách sa mu zjavil ťažký zvitok. Pri ďalšom pohybe dopadol jeho koniec na zem a dlhý tenký prst prešiel po riadku najbližšie pri hornom okraji. Stan hľadel na dlhý zoznam, ktorý sa zastavil až pri jeho nohách a uvedomil si, že sú to mená, preškrtnuté mená. A odrazu vedel, kto je posledný na zozname. Podlomili sa mu kolená a zviezol sa popri stene na zem. Hlavu si schúlil medzi kolená a ledva počul hlas, ktorý znel ponad jeho zrýchlený dych: „Mýliš sa. Nie som anjel smrti, ja iba ruším kontrakty.“
Ozval sa dlhý, ťahavý zvuk a na zvitku už neostalo jediné čitateľné meno.
Simon ostal stáť na ulici pred svojim bytom a ticho dúfal, že je kliatba starej Gratu silnejšia ako všetci démoni pekla. Odrazu sa strhol a otočil hlavu. V okne jeho bytu sa zjavilo svetlo, ktoré nepravidelne jasnelo a znova temnelo. A zrazu nastala tma. Bol koniec.
Ozval sa posledný úder a Avere Gratu sa konečne podarilo vyvaliť dvere. Bola si istá, že sem niekto vošiel, nejaký zlodej alebo… Bolo jej to však jedno, bol to človek a bol tu.
Len čo dvere s treskom dopadli na dlážku, znehybnela. Vo svetle dopadajúcom z chodby videla, že pod oknom niečo bolo. Nahmatala vypínač. Chvíľu len zhlboka dýchala a dívala sa. Potom sa váhavými krokmi priblížila až k oknu. Zohla sa a opatrne sa dotkla telíčka. V okamihu jej prešiel mráz po chrbte – telo sa triaslo, ako pri elektrických šokoch. Nevedela, čo má robiť, ale inštinktívne útlu postavičku objala. Na líci pocítila vlasy. Odtiahla sa a o chvíľu si už hľadeli do očí.
„Neboj sa, všetko bude v poriadku,“ zašepkala Avere.
Dievča, schúlené v jej náručí, slabo prikývlo.
B.T. Niromwell
Má rada: dobrú literatúru, dobré béčka, knihy, filmy, rýpanie do začínajúcich autorov.
Nemá rada: zlú literatúru, ľudí, čo používajú slovo "moc" ako príslovku
Diskusia
jurinko
Mozno je to zas iba prejav mojej potreby mat veci vysvetlene, ale vlastne vobec neviem, o co tam islo. Opisy boli zufalo nedostatocne, postavy sa mihali tak rychlo, ze som chvilami vobec nevedel, kto sa s kym bavi, ich motivacie boli uplne zahmlene a spravanie casto nesedelo (chlapec, ktory hovori svojmu otcovi "oci", mal asi nieco pred styridsiatkou, ked uz bol porucik a jeho tatko bol starec - ktory sa tak tiez mimochodom vobec nespraval). V podstate ani neviem, co sa dialo, pred cim postavy utekali, ci rusitel kontraktov bol vlastne akoze dobry alebo nie, preco Karol prezil a Simon asi teda zomrel, ked zhorela jeho zmluva, kto bolo dievca v kastieli, co sa stalo na zaver (pochopil som to tak, ze Simon si zelal syna, a ked zhorela zmluva, ze jeho potomok bol zrazu dievca - WTF?). ..
10.10.2011
Mozno je to zas iba prejav mojej potreby mat veci vysvetlene, ale vlastne vobec neviem, o co tam islo. Opisy boli zufalo nedostatocne, postavy sa mihali tak rychlo, ze som chvilami vobec nevedel, kto sa s kym bavi, ich motivacie boli uplne zahmlene a spravanie casto nesedelo (chlapec, ktory hovori svojmu otcovi "oci", mal asi nieco pred styridsiatkou, ked uz bol porucik a jeho tatko bol starec - ktory sa tak tiez mimochodom vobec nespraval). V podstate ani neviem, co sa dialo, pred cim postavy utekali, ci rusitel kontraktov bol vlastne akoze dobry alebo nie, preco Karol prezil a Simon asi teda zomrel, ked zhorela jeho zmluva, kto bolo dievca v kastieli, co sa stalo na zaver (pochopil som to tak, ze Simon si zelal syna, a ked zhorela zmluva, ze jeho potomok bol zrazu dievca - WTF?). ..
10.10.2011
jurinko
[pokr.] Mam pocit, ze nemas uplne zle napady, ale mozno by bolo lepsie ich skusit nejako rozumnejsie spracovat. Takto vlastne neviem, co som cital. Dal som 4
10.10.2011
[pokr.] Mam pocit, ze nemas uplne zle napady, ale mozno by bolo lepsie ich skusit nejako rozumnejsie spracovat. Takto vlastne neviem, co som cital. Dal som 4
10.10.2011
Rose
Jurinko, to si zle pochopil. Ale ja som to precitala 2x :P Stan je len chlapec a ziaden porucik, ved tam pise, ze otec bol uz stary ked sa mu narodil. Ja som pochopila tak, ze ho poslal do zamku, aby ho zachranil. No s dievcatom nakoniec, to vlastne tiez nechapem.
Ale mas pravdu, naozaj to chce viac vysvetlenia. Co aka prespekulovana by bola jedna poviedka, myslim, ze citatel by mal pochopit o co ide, maximalne po druhom precitani. Umysel bol zrejme vytvorit taku mystery atmosferu, s tym, ze si citatel niektore veci pospaja, ale obavam sa, ze ti to moc nevyslo. Jednoducho, chybaju mi tam suvislosti. Kto je ta zenska, ktora zmizla, ci to nie je pre nas podstatne? Kto je Avere, je to dievca z kastiela?
11.10.2011
Jurinko, to si zle pochopil. Ale ja som to precitala 2x :P Stan je len chlapec a ziaden porucik, ved tam pise, ze otec bol uz stary ked sa mu narodil. Ja som pochopila tak, ze ho poslal do zamku, aby ho zachranil. No s dievcatom nakoniec, to vlastne tiez nechapem.
Ale mas pravdu, naozaj to chce viac vysvetlenia. Co aka prespekulovana by bola jedna poviedka, myslim, ze citatel by mal pochopit o co ide, maximalne po druhom precitani. Umysel bol zrejme vytvorit taku mystery atmosferu, s tym, ze si citatel niektore veci pospaja, ale obavam sa, ze ti to moc nevyslo. Jednoducho, chybaju mi tam suvislosti. Kto je ta zenska, ktora zmizla, ci to nie je pre nas podstatne? Kto je Avere, je to dievca z kastiela?
11.10.2011
jurinko
Rose, vychadzam z tohto " „Poručík, pán komisár, vítam vás!“ uklonil sa s úsmevom.
„Bývalý,“ opravil ho Simon. „Gustav, čo sa tu vlastne stalo?“ " -> porucik, pan komisar, vitam vas - tam vita dvoch ludi, z ktorych jeden je porucik a druhy komisar, pricom ten druhy je uz iba byvaly. A tiez v dalsom vystupovani je ten chalan akysi prilis rovnocenny s otcom, nez aby bol iba maly chalan: " „Vezmeme si auto,“ rozhodol Simon.
„Ani náhodou!“ zasmial sa chlapec a zapol si bundu. „Cesta ku kaštieľu ešte nie je priechodná, váľajú sa tam celé kusy betónu. Takže sa radšej poriadne obleč.“ ". Takze si myslim, ze to je nezvladnute. Ci sa mylim?
11.10.2011
Rose, vychadzam z tohto " „Poručík, pán komisár, vítam vás!“ uklonil sa s úsmevom.
„Bývalý,“ opravil ho Simon. „Gustav, čo sa tu vlastne stalo?“ " -> porucik, pan komisar, vitam vas - tam vita dvoch ludi, z ktorych jeden je porucik a druhy komisar, pricom ten druhy je uz iba byvaly. A tiez v dalsom vystupovani je ten chalan akysi prilis rovnocenny s otcom, nez aby bol iba maly chalan: " „Vezmeme si auto,“ rozhodol Simon.
„Ani náhodou!“ zasmial sa chlapec a zapol si bundu. „Cesta ku kaštieľu ešte nie je priechodná, váľajú sa tam celé kusy betónu. Takže sa radšej poriadne obleč.“ ". Takze si myslim, ze to je nezvladnute. Ci sa mylim?
11.10.2011
Rose
Aha, uz chapem, z coho vychadzas. Ja zase som vychadzala z toho, ze je tam oznaceny ako "mlady muz", alebo vacsinou iba "chlapec". A ja osobne si pod tym predstavujem takeho pubertiaka, urcite nie nejakeho porucika :) No, mozno autorka povodne planovala vytvorit dospelu postavu a potom si to rozmyslela a zmenila ju na decko, len zabudla niektore detaily prepisat :)
11.10.2011
Aha, uz chapem, z coho vychadzas. Ja zase som vychadzala z toho, ze je tam oznaceny ako "mlady muz", alebo vacsinou iba "chlapec". A ja osobne si pod tym predstavujem takeho pubertiaka, urcite nie nejakeho porucika :) No, mozno autorka povodne planovala vytvorit dospelu postavu a potom si to rozmyslela a zmenila ju na decko, len zabudla niektore detaily prepisat :)
11.10.2011
YaYa
Aj ja som to čítala dvakrát, ale mne to druhé čítanie pomohlo. Vidím to ako súbor príbehov o ľuďoch, ktorým vypršala zmluva s diablom a uvedomili si, že to, čo im dal, vlastne vôbec nepotrebovali. Myšlienka je nádherná, hoci, ak sa nemýlim, tak text upútavky mal byť vlastne epilógom, čo je jednou z vecí, ktoré môžu skomplikovať pochopenie. Poviedka sa mi zdá napísaná skôr náročne než zle. Zo spomenutých problémov sa pri druhom čítaní pre mňa nevyriešila jedine otázka Stanovho veku. Nemám, čo dodať, snáď len (I told ya! :P) Ale chcela by som raz napísať niečo s takou myšlienkou :)))
12.10.2011
Aj ja som to čítala dvakrát, ale mne to druhé čítanie pomohlo. Vidím to ako súbor príbehov o ľuďoch, ktorým vypršala zmluva s diablom a uvedomili si, že to, čo im dal, vlastne vôbec nepotrebovali. Myšlienka je nádherná, hoci, ak sa nemýlim, tak text upútavky mal byť vlastne epilógom, čo je jednou z vecí, ktoré môžu skomplikovať pochopenie. Poviedka sa mi zdá napísaná skôr náročne než zle. Zo spomenutých problémov sa pri druhom čítaní pre mňa nevyriešila jedine otázka Stanovho veku. Nemám, čo dodať, snáď len (I told ya! :P) Ale chcela by som raz napísať niečo s takou myšlienkou :)))
12.10.2011
jurinko
Musim priznat, ze YaYa objavila nieco tazko objavitelne - epilog som pouzil ako uputavku (zdalo sa mi to zaujimave a ako pseudoepilog nie az tak..). Ale stale neviem, ci toto presunutie odstavca zavazi natolko, aby to diametralne zmenilo pohlad na dielo (narocne vs. zle) ...
12.10.2011
Musim priznat, ze YaYa objavila nieco tazko objavitelne - epilog som pouzil ako uputavku (zdalo sa mi to zaujimave a ako pseudoepilog nie az tak..). Ale stale neviem, ci toto presunutie odstavca zavazi natolko, aby to diametralne zmenilo pohlad na dielo (narocne vs. zle) ...
12.10.2011
YaYa
S presunutím odstavca som to myslela tak, že keď som upútavku prečítala po poviedke, zrazu to pre mňa malo zmysel. Neviem, možno mi škola zmenila pohľad na text, pre prekladateľa každý detail zaváži. Skrátka si myslím, že poviedka má niečo do seba a nikto ma nepresvedčí, že je až tak absolútne nepochopiteľná (hoci uznám, že zjednodušiť by sa dala), takisto ako nikto nepresvedčí Jurinka, že v tom chaose s troškou snahy predsa len dá zorientovať.
13.10.2011
S presunutím odstavca som to myslela tak, že keď som upútavku prečítala po poviedke, zrazu to pre mňa malo zmysel. Neviem, možno mi škola zmenila pohľad na text, pre prekladateľa každý detail zaváži. Skrátka si myslím, že poviedka má niečo do seba a nikto ma nepresvedčí, že je až tak absolútne nepochopiteľná (hoci uznám, že zjednodušiť by sa dala), takisto ako nikto nepresvedčí Jurinka, že v tom chaose s troškou snahy predsa len dá zorientovať.
13.10.2011
YaYa
S presunutím odstavca som to myslela tak, že keď som upútavku prečítala po poviedke, zrazu to pre mňa malo zmysel. Neviem, možno mi škola zmenila pohľad na text, pre prekladateľa každý detail zaváži. Skrátka si myslím, že poviedka má niečo do seba a nikto ma nepresvedčí, že je až tak absolútne nepochopiteľná (hoci uznám, že zjednodušiť by sa dala), takisto ako nikto nepresvedčí Jurinka, že v tom chaose s troškou snahy predsa len dá zorientovať.
13.10.2011
S presunutím odstavca som to myslela tak, že keď som upútavku prečítala po poviedke, zrazu to pre mňa malo zmysel. Neviem, možno mi škola zmenila pohľad na text, pre prekladateľa každý detail zaváži. Skrátka si myslím, že poviedka má niečo do seba a nikto ma nepresvedčí, že je až tak absolútne nepochopiteľná (hoci uznám, že zjednodušiť by sa dala), takisto ako nikto nepresvedčí Jurinka, že v tom chaose s troškou snahy predsa len dá zorientovať.
13.10.2011