Do izbičky sa vlievalo prítmie. Vytváralo akýsi tichý súlad s ponurým pomarančovým svetlom lampy na stolíku. Bol utorok, deviateho mája a muž v károvanom saku, ovenčenom pasujúcou kravatou sa nervózne pošúchal po brade.

„Takže nebudete spolupracovať?“

„Nie, odmietam.“

„Čo vás k tomu vedie?“ zaprel sa medvedími tľapami o stôl, až sa lampa vyrušene rozkolísala.

„Vedie ma k tomu fakt, že vám neverím.“

„Aha, neveríte? Dobre, vypočujeme si najprv vašu verziu, čo vy na to?“

„S tým súhlasím.“

„A potom nám pomôžete?“

„Takisto súhlas.“

Muž si sadol na stoličku a deprimujúce mĺkvo preťal praskot povolenej nožičky. Prisunul si bližšie už beztak vychladnutú kávu.

„Dobre, začnite.“

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

„Miloval som chuť tých mäsitých pier, a takisto jej neutkvelé názory. Vždy sme si rozumeli, tu nebol žiaden problém, no jedného dňa , akoby jej city začali chladnúť. Sprvoti som hľadal príčiny, pýtal sa sám seba, kde môže byť pes zakopaný, boril tvár do dlaní, nadával, preklínal nebesia, že mi neumožnia žiť šťastne, no nepomáhalo to. Musel som sa s ňou porozprávať. Jedno ráno, keď sa v kuchyni venovala špinavému riadu…som ju prekvapil. Ničím iným, ako otázkou. Vraj, čo sa deje? Prečo je odrazu studená ako kus decembrového ľadu… a ona iba netýkavo bočila pohľadom. No bol som nedobytný, neviete si predstaviť tie muky, ustavičným premýšľaním nad zbožňovanou osobou a hlavne nad tým, ako to, že vás odrazu nemiluje. Bolo to cítiť, vznášalo sa to celým bytom ako aróma pravé dovarenej cibuľovej polievky. Najprv nechcela, pedantne umývala, nevenovala mi ani mrknutie, no keďže som neustále snoril za jej chrbtom, nakoniec povolila: „Už k tebe necítim to, čo vtedy, si už len človek, ktorého obdivujem, no nemilujem, Alfred.“

Ani sa nepokúšajte zobraziť si tú neskutočnú ranu.

Akoby do mňa udrel osudový blesk. Chytil som ju za vlasy, nadával, plakal, bedákal a prosil… Nie, nebola milá, strach ju nepoznačil. Začala na mňa kričať, že som zviera a cudzopasník jej života…až vtedy si otvorila srdce dokorán a ja som pochopil, čo si o mne v skutočnosti myslí. Roztvorila svoje jatrivé rany, vraj som ju zanedbával, vraj som jej upieral to, čo iné ženy dostavajú priehrštím. Nikdy som ju nemiloval!

Ako to mohla vedieť? Čo videla do úplného jadra môjho srdca? Veď to nedokážem ani ja! Znervóznel som. Búchal som jej hlavu o roh kredenca, kričal na ňu, že som ju mal vždy rád a jej pivonková krv sa miešala na podlahe s horkými slzami. Neskôr potichu skonala.

Ležali sme sa vedľa seba, žena v polohe odhodenej trstinovej bábiky, ja opretý o roh kuchynskej linky, nešťastné sklonený nad hrôzou, ktorú som spôsobil. No dodatočne som sa pozviechal, otriasol zo seba výčitky ako pes kalnú vodu. Láska sa zmenila v slepú zúrivosť. Vytiahol som zo zásuvky sekáčik na mrazené mäso a kosti. Po chvíľke nesmelého váhania som prvý krát zaťal…

O pol hodinku či viac bola Ingrid naporciovaná a úhľadné zabalená do potravinárskych vrecúšok. Predtým som sa vyzliekol do naha, aby som si nezasvinil oblečenie, aj topánky…jej údy som napokon hodil do spodnej priehradky mraziaceho boxu. V tom momente už smrťou znetvorená hlava čnela odložená na vrchu ľadničky. Keď som neskôr odchádzal, zdalo sa mi, že sa na mňa pokrivene usmieva.

„Zaujímavé,“ nedal na sebe muž znať čo i len náznak prekvapenia alebo odporu, „ako to pokračovalo?“

„Ušiel som do ulíc Brooklynu, majúc pri sebe zopár dolárov. Našiel som ich naspodku vrecka zhúžvaných, no stále použiteľných. Nevedel som kam sa podieť, srdce mi tĺklo hroznou predtuchou môjho konca, pobláznene som pobehoval sem a a tam, kričal v duchu na mesiac, prebodával výčitkami Krista a všetkých jeho anjelov. Prečo práve ja musím takto dopadnúť? No zobral som tento fakt, ako číre spečatenie osudu. Zabil som svoju milovanú Ingrid a teraz ma bude chcieť ľudská spravodlivosť zdrapiť za pačesy.

Rozhodol som sa však nedať.

Ukrýval som sa u jednej slepej starenky. Bola mi už dávnejšie známa, bývala neďaleko a chodievala do toho istého obchodu. Par teplých slov, peniaze na ruku a ocitol som u nej, v menšej, no zato útulnej izbičke. Tu som priebežne našiel nerušený pokoj.

Neskôr som začal podnikať výjazdy do okolia.

Nenávisť k ženám, ako takým ma opantala mocnejšie, ako tuhá droga... Moje obete boli mladé dievčiny. Nachádzal som ich v mokrých štvrtiach, v zatuchnutých uličkách, pri rybárskych baštách, nasledovali ma, pôsobil som sympaticky. Potom už stačilo pár tvrdých rán kladivom. Ženské lebky sú od prírody jemnejšie ako mužské, poväčšine prasknú hneď po troch úderoch. Zabudol som vám oznámiť, že pri jednej obchôdzke som musel zniesť zo sveta aj pasáka istej ryšavo vlasej krásavice. Odtiaľ som aj nadobudol tento poznatok.

„Pokračujte, koľko ich máte „de facto“ na svedomí?“

„Presne tridsaťdva, no ešte k tomu pár malých chlapcov, kdesi som totiž začul, že upečený detský zadoček je tá najnesmiernejšia lahôdka, akú tento svet videl. Nemohol som zaručiť jej pravdivosť, dokiaľ som neochutnal, no teraz,“ chlap sa pôžitkársky oblizol cez vrchnú peru, „teraz už môžem. A musím vás ubezpečiť, že všetko, čo sa v tomto smere hovorí, je neskonalá a svätá pravda. Skonzumoval som zadočky asi šiestich chlapcov a malých dievčatiek, dával som si k nim zemiaky, trošku cibule a mrkvu nakrájanú na kolieska. Tak som to mal vždy rád. Nie je nad kvalitné ragú.“

„Tvrdíte teda, že ste kanibal?“

„Nie kanibal, preboha to slovo znie tak neuveriteľne odporne a opovrhnutia hodne. Som len obyčajný labužník,“ zasvietili mu oči šialenou sebaláskou, „vychutnávam si na tomto svete všetko, čo obsahuje nejakú racionálnu i iracionálnu hodnotu. Samozrejme pre mňa, pane.“

„To neznie presvedčivo pán Alfred.“

„Alfred, sivý vlk, poprosím, celým menom,“ zazubil sa.

„A ak mam pravdu povedať,“ pokračoval, prehrabnúc si rukou striebristé vlasy, „už ma tento výsluch začína unavovať, naša hra mala od začiatku istý spád, no nateraz si dáme pauzu, čo vy na to?“

„Čože?“ černoch sa zarazil.

„Áno, dobre ste počul milý pane, dáme si pauzu a keď tak premýšľam o vašich nadhodených invektívach týkajúcich sa toho odporného slovka kanibal, sprostredkujem vám jednu dobre mienenú radu. Nikdy, ale nikdy si nevarte varlatá. Sú úplne nekonzumovateľné, tvrdé, húževnaté, nepožuteľné, musel som to okamžite vyhodiť.“

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

Hneď na to chlapík znenazdajky vyskočil na vrch stola, poľahky, ako obratná mačka a v pravej ruke sa mu zaleskol kuchynský nôž. V svetle provizórnej lampy sa v nej ako v rozčerenej hladine odrážala jeho zversky znetvorená tvár.

„Momentálne mám ale chuť na niečo celkom iné“

„Pane, preboha,“ černoch sa postavil, no pri únikovom manévri zazmätkoval a spadol neohrabane na zem. Na nohách mal puntičkársky obmotaný hrubý ľanový povraz.

Alfréd vyprskol v netaktný rehot

„To ste teda dopadol pán Goony, veľavážený manažér a podnikateľ roka vo Winskonite. Teraz tu ležíte ako napoly zdochnutá ryba , vypuľujete na mňa tie veľké biele okále a pohľadom prosíte o zľutovanie, čo?“ prikročil celkom k nemu a pravou rukou mu šikovne nadvihol hlavu, „no toho sa vám nedostane,“ zasyčal bezcitne do tváre.

„Ale, veď ste vravel, že keď si zahráme „vaše“ divadlo, keď naozaj na vlastnej koži pocítite tlak, ako pri zatknutí a vypočúvaní, pustite ma k žene a rodine!“

„Áno, to som skutočne riekol milý pán Goony, poškrabkal sa teatrálne koncom noža po pravom líci,“ no ľudia vo všeobecnosti menia názory, nie? A ja som tiež iba obyčajný človek.“

„Myslím že toto infantilné divadielko ste zohrali dobre,“ pokračoval, „preto k vám budem milostivý, nebudete zomierať v mukách, no už teraz vám musím oznámiť, že po smrti si vaše ľavé lýtko upečiem na husacej masti a určite ho obložím pekne natrhaným bobkovým listom. Máte totižto úžasne vykŕmené úradnícke telo.“

Miestnosť vyplnil smiech.

„Nie, prekrista! Dám vám všetko, čo mám! Ponúkam vám peniaze, poviem o vás mnohým ľuďom, budete slávny, ozajstne slávny, cely život vám budem oddane slúžiť, len ma nechajte žiť, prosím!!“ černochova guľatá hlava sa počala lesknúť od potu, jeho biele zuby, veľké ako žuvačky, vycerené do ľudskosť si nezachovávajúcej grimasy ešte viac umocňovali atmosféru smrti.

Sivý Alfred si nevybral toto staré skladisko náhodou, pripadalo mu studené a sterilné, presne tak by mohla vyzerať tajná vyšetrovacia miestnosť. Rozhodol sa však, že takú nikdy svojou návštevou nepoctí.

„Viete,“ obtrel si unavene nos, „môžete mi dať, čo len chcete, ale okúsiť mäso bacuľatého černocha, to sa mi ešte jakživ nepodarilo. Taký zážitok, pán Goony, by som si predsa nemohol nechať ujsť, nemyslite? A na dôvažok?“ chytil ho za prepotený koniec goliera, „Na dôvažok, ten pôžitok z tela, vypúšťajúceho prekliatu dušu, mi nedokáže preplatiť peniazmi nikto! Verte mi pán Goony, bolesť je skutočne krásna a je len na škodu. Tentoraz na vašu… že tak ukrutánsky, ukrutánsky bolí!“