Už veľa krát som stál na prahu dverí pevne rozhodnutý odísť a veľa krát som sa vrátil späť. Veľa krát som už už platil za letenku na Zem. Veľa krát. No nikdy som to neurobil. Lebo ak by som to urobil, nebol by som tu a ak by som nebol tu, nestalo by sa to, čo sa stalo. Viem len jedno. Bol som vtedy na Mesiaci a robil som rutinnú prácu vykladača nákladu zo Zeme. Všetko čo som mal, bol malý bytík s miniatúrnym televízorom a nepohodlnou tvrdou posteľou. Toaletu a umývadlo, tak ako aj sprchu sme mali všetci spoločnú. Bolo nás dvanásť. Tucet chlapov ktorí boli ochotní pracovať veľa, za málo. Nemali sme nič. Len záruku, že po desiatich rokoch tejto mizernej práce dostaneme rovnako mizernú, ak nie ešte mizernejšiu prácu na nejakej bohom zabudnutej stanici kdesi na okraji slnečnej sústavy. Odborne sa tomu hovorí povýšenie, no podľa mňa je to skôr trest. Nemám nikoho a nič. Ledva som si nasporil na cestu na Zem, ale čo tam? Pre boha. Veď som Slovák. Slovák bez vzdelania, nejakého zvláštneho nadania alebo aspoň chuti do života. Toto som si povedal vždy, keď som už bol pri dverách pevne rozhodnutý nechať túto prácu tak a ísť hľadať šťastie inde. A tak som tu. Už sedem rokov. S nenávisťou sa pozerám na papalášov a kdejakých zbohatlíkov vystupujúcich z vesmírnej lode Stellaris 1. Pravidelný prílet o sedemnásť nula nula.

„Pohni kostrou chlape! Stellaris odletí o pätnásť minút. Nemyslím si že by niekto z nich bol rád, ak by si mu jeho ctenú batožinu nechal vypariť pri štartovaní lode.“ zvrieskol na mňa John. Tridsaťpäťročný chlapík, tiež Slovák, môj najlepší kamarát.

„No jasné, veď už makám. Nemusíš sa zbytočne znervózňovať.“

„Tak fajn. Dnes večer je výplata. Príď ku mne. Trochu sa napijeme.“

„Už sa na to teším. Tak zatiaľ.“

„Tak tak.“

Vykladanie lodí. Nedá sa povedať, že by to bola tá najhoršia práca na svete. Iste že sú aj horšie. Ale aj tak. Keď sa tak pozerám na tých nafúkaných blbcov ako si pyšne vykračujú, je mi zle. Och, ako rád by som tam vtrhol a všetkých ich tak pobil. Ale dnes sa mi zazdalo, že jedného z nich odniekiaľ poznám. Vysoký chlap, trochu tučný, s čiernym koženým kufríkom v pravej a čiernym dáždnikom v ľavej ruke.

„Peter! Si to ty?“ Vykríkol som a hnal som sa k nemu.

„Ehm. My sa odniekiaľ poznáme?“ začudovane sa spýtal.

„ No iste že áno. Nepamätáš sa?“

„ Oh áno. Si to naozaj ty? Čo robíš v tejto diere?“

„No, to vieš. Nie každý má šťastie.“

„To áno. A nie každý sa dobre učí. Však?“

„No to teda. Večný bifľoš Peter Kozel. Vždy ti išlo o prospech.“

„A pozri sa, kde som skončil.“

„Ja ani neviem. Čím sa živíš?“

„Mám firmu, ktorá vyrába čipy, ktoré potom riadia vesmírne lode ako je táto.“ A pritom ukázal na Stellaris.

„Aha, to tak to som rád. Počuj, rád by som pokecal, ale mám nejakú prácu. Mohli by sme sa pozhovárať večer?“

„No iste. Rád si vypočujem čo si robil po tom, čo si dokončil školu.“

„Tak super. Ja si ťa už nájdem. Čau.“

„Dovidenia. Takže večer.“

Neviete si predstaviť, aký som bol vzrušený keď som večer vchádzal do hotelu Poirot, kde bol Peter ubytovaný. Vedel som, že on je moja vstupenka do nového života. On by mi mohol pomôcť. Nájsť mi novú prácu. Nejaké teplé miestečko kde by mi bolo príjemne a teplučko a kde by som bol spokojný. S vedomím že toto možno sú moje posledné dni na tejto prekliatej základni som vošiel do výťahu, ktorý ma odviezol ku izbe tristotridsaťštyri. Zaklopal som.

„Kto je tam?“ ozvalo sa z vnútra.

„ To som ja, Peter.“

„Aha, no, iste. Poď ďalej.“

„Tak, povedz. Čo ťa sem privádza?“

„Som na služobnej ceste. Mám sa tu stretnúť s šéfom ťažby. Veď vieš, obchodné záležitosti. Ale ty hovor ako si sa tu dostal.“

„No, to vieš. Spravil som si základku a ďalej sa mi učiť nechcelo. Najprv som začal pracovať na Zemi ako vykladač odpadu a potom ma poslali sem.“

„A prečo?“

„No, vo firme pre ktorú pracujem platí jedno pravidlo. Vždy po desiatich rokoch ťa pošlú niekam inam. Najprv som bol na Zemi. Kamarát, tam boli strašné podmienky. A potom ma poslali tu.“

„A je to tu lepšie?“

„ Aj hej. Ale tiež to nie je žiadna sláva. Osemhodinová pracovná doba, obedy a večere, malý plat.“

„Tak aspoň niečo že?“

„No áno. Ale ak by si vedel o niečom lepšom, rozhodne by som to neodmietol.“ konečne som naznačil, pre čo tu vlastne som.

„Bohužiaľ. V tomto smere nie som moc informovaný.“

„A nejaké miesto v tvojej firme by sa nenašlo.“

„Aha, tak o to ti ide.“

„Neviem, o čom...“ Zarazil som sa. Uvedomil som si že bude lepšie ísť s pravdou von. „Vlastne áno, pre to tu som.“

„No tak fajn, a máš nejakú kvalifikáciu?“

„Neviem. Čo presne máš na mysli?“

„No veď vieš, rád by som ťa zamestnal, ale neviem, kde ťa mám dať.“

„Kľudne môžem byť nočný strážnik. Alebo môžem robiť za pásom.“

„Jedno miesto by sa pre teba našlo.“

„Vážne?“

„Áno. Nakladal by si kontajnery na lode. Prakticky to, čo robíš aj tu. Môžem ti ponúknuť plat pätnásťtisíc kreditov a ubytovanie blízko pri továrni. Tak čo, berieš?“

„No jasné. To by bolo super.“

„To som rád. Kúpim ti letenku na Zem. Pristaneš v továrni. Hlás sa u šéfa výroby.“

„Veľmi ti ďakujem. Konečne vypadnem z tejto smradľavej diery. Tak čau.“

„Rád som sa s tebou porozprával.“

O pár hodín na to som už sedel v starej lodi. V ruke som pevne držal cestovný lístok. Bol som nesmierne šťastný. Idem preč! Konečne! Po sedemnástich rokoch ťažkej driny opúšťam rady a odchádzam kdesi na zem robiť do firmy svojho bývalého spolužiaka. Od šťastia som sa nezmohol na slovo keď ma revízor vyzýval, aby som mu ukázal cestovný lístok. Uniformovaný blbeček. Pomyslel som si podávajúc moju vstupenku do nového a lepšieho života. O chvíľu už bol preč a ja som sa ešte pozrel von z okna. Uvidel som tam Johna, ako maká. Dvíha obrovský kufor a leje sa z neho pot. A vtedy som si spomenul. Predsa ma včera pozval a ja som neprišiel. Prišlo mi ho ľúto. Chvíľu som rozmýšľal, potom som vstal a vyšiel som vonku z lode. Vyzdvihol som si kufor a išiel som domov. Predsa neopustím najlepšieho priateľa. Nech čert berie celú Zem. Priatelia sa neopúšťajú. Radšej budem pracovať tu, a o tri roky pôjdem spolu s Johnom niekde na okraj slnečnej sústavy na stanicu.