II. ...Dr. Woland

Otvorím oči. Zasa cela? To nie je možné, predsa som sa... na krku si nahmatám veľkú podliatinu. Zachránili ma?

Prichádza strážnik. Železo výhražne zaškrípe a priestorom preletí najprv zvuk úderu a potom čosi, čo pripomína zlomenú sánku... moju sánku. Kým som sa však spamätal, útočník bol preč a kosť bolela, no nebola porušená. Mreže boli otvorené, no čosi ma nútilo rozmýšľať a tak som si sadol do kúta, šúchajúc si udreté miesto.

Kde som? Toto nemôže byť tá cela, v ktorej som strávil svoje posledné chvíle života. Ale všetko vyzerá rovnako. A predsa mám na krku tú podliatinu. Ale žijem, dýcham. Nedýcham. Ja vážne nedýcham, ale žijem... existujem. Kvôli tomu, aby som zistil, čo sa stalo. Pomaly sa teda zodvihnem a vyjdem do chodby. Vedľajšie cely zívajú prázdnotou, celý priestor je prázdny. Kráčam celkom normálne, s ohľadom na to, že som mŕtvola. Neobzerám sa, pretože na sebe cítim stovky mlčanlivých pohľadov, hoci priestor je stále nevyplnený, nezmyselný.

Po asfaltke kráčam niekoľko desiatok minút, kým sa obrysy mesta zmenia na skutočnosť. Uprostred svetelnej križovatky, so semaformi z posledných síl odolávajúcimi vandalizmu, pokrútenými a s rozbitými sklami, stojí človek, v ruke plastový pohárik na mince. Možno pozná odpovede na moje otázky, hoci je otrhaný a smrdí. Prikročil som teda k nemu a moju studenú ruku som položil na jeho rameno. Uprel na mňa dve prázdne očné jamky. Opýtal som sa ho, či by mi mohol pomôcť. Keď však otvoril ústa, aby prehovoril, skrútil sa v kŕči, akoby ho obrovská neviditeľná ruka vzala do hrsti a chcela rozdrviť. Tých pár zubov, ktoré vytŕčali zo zhnitých ďasien, sa rozostúpilo a z hrdla vyrazil prenikavý výkrik. Aj ja som zacítil obrovskú bolesť. Reflexívne som odtiahol ruku. Prsty na nej groteskne trčali do všetkých strán. Keď sa mi ich podarilo vrátiť na pôvodné miesto, čo bol úkon vyžadujúci si viac vôle ako zručnosti pre niekoho, kto bol zvyknutý na dekubity, tržné, bodné a sečné rany, fraktúry, znovu som sa obrátil na slepého bezdomovca.

Stál tam nehybne a stále mi strkal ten plastový pohárik na mince pod nos. Celá situácia bola tak absurdná, že mi neprišlo na rozum nič lepšie, ako to zopakovať a buď sa utvrdiť v tom, že mi šibe, alebo odhaliť podvod, takže som znovu nasmeroval jeho tvár k sebe. Čosi vnútri mi našepkalo, aby som uskočil, azda podvedomie vyhodnotilo tisíce faktorov v jednom momente, každopádne to nebolo moje vedomie, ktoré ma odsotilo nabok do bezpečnej vzdialenosti iba zlomok sekundy predtým, ako neviditeľná ruka znova uchopila svoju obeť.

Cítil som tú jeho bolesť, akoby bola moja vlastná a uvedomoval som si, že som ju spôsobil ja. Cynickým tónom, pretože takéto kreatúry ma odjakživa odpudzovali, som sa chystal vysloviť ospravedlnenie, no to sa mi zaseklo kdesi v hrdle. Vtedy som pochopil, že nemá zmysel ho ďalej otravovať. Práve keď som chcel dvihnúť nohu a vykročiť bohvie kam, chytil ma ktosi zozadu za plece.

Bol to muž v dlhom čiernom kabáte, na hlave vysoký cylinder, v ruke oceľová palička, na ktorej konci bola sklenená guľa, vyžarujúca jemné biele svetlo. Z jeho tváre vytŕčal ostrý, dlhý nos a moju pozornosť upútali oči, ľavé hnedé, pravé zelené. Spoločnosť mu robil čierny kocúr, ktorý sa rytmicky prechádzal pomedzi mužovými nohami a ticho mraučal.

- Dobrý deň prajem. – povedal neznámy, sňal cylinder a uklonil sa, pravú ruku držiac na bruchu, ľavá sa takmer dotýkala zeme, čo okamžite využil jeho kocúr a obratne sa mu po nej vyšplhal až na plece.

- Kde som? – opýtal som sa ho sucho, predstierajúc, že ma jeho teatrálny nástup vôbec nezaujal, hoci opak bol pravdou.

- Hm... niekoho tu nenaučili slušnosti. Skúsim vám našepkať. Spýtajte sa najskôr na moje meno, potom sa ja opýtam na vaše. Myslím, že by bolo v najlepšom záujme oboch zúčastnených strán, keby tento rozhovor prebiehal podľa istých spoločenských pravidiel, nemyslíte?

Tak kde to vlastne som, v cirkuse? Moja vlastná samovražda skončila miesto smrti uviaznutím v tejto groteske, ktorú obývajú bezdomovci, zvíjajúci sa v kŕčoch a muži v dlhých čiernych kabátoch s čiernym kocúrom na pleci, ktorí vám vysvetľujú bontón...

- Zavrite tie ústa prosím vás, vyzeráte veľmi hlúpo. – upozornil ma.

- Kto.. kto ste? – vyrazil som zo seba napokon.

- No, nie je to úplne ideálne, ale myslím, že na začiatok postačujúce. Doktor Woland. – povedal a opäť sa uklonil, pričom tentoraz kocúr zasa rýchlo skočil na zem. – Teraz keby som mohol vedieť vaše ctené meno, bol by som veľmi povďačný.

- A...ale iste, volám sa... – začal som vetu, no asi by nebolo múdre prezradiť mu svoje skutočné meno a tak som sa snažil rýchlo niečo vymyslieť.

- Á, vidím že o sebe pochybujete. No, môžete si aj niečo vymyslieť, niečo svieže, adekvátne pre toto miesto, napríklad...

- Nie, ďakujem, nechám si moje staré meno. Tak teda volám sa...

Wolandov kocúr sa mi obtrel o nohu a... Ako sa vlastne volám? Irónia momentu bolo v tom, že som nič nové nevymyslel a teraz som načisto zabudol už aj to staré. Ak niečo rýchlo nepoviem, bude to podozrivé... a doktor vyzeral ako človek, ktorého nechcete mať proti sebe.

- Viete čo, vymyslíme vám nové meno, to staré aj tak asi nestálo za veľa. – pokračoval on, akoby ma úplne ignoroval.

- Dobre. – ustúpil som.

- Chceli by ste niečo poetické, heroické, tragické, komické... pokojne si vyberte, čo len chcete... Tak napríklad Dante. Viete, že sa naňho trocha podobáte? Na Alighieriho. On zvykol mávať tiež taký podobne nijaký výraz v tvári ako vy teraz. Alebo by sme mohli vážne vymyslieť ešte niečo iné, Dante je dosť tuctové meno. Hm, porozmýšľam...

Zahľadel som sa kdesi do neurčita. Viac ako otázka mena ma trápila otázka priestoru. Woland sa rozhodol odpovedať ešte predtým, ako som otázku položil a hoci sa vyjadril neurčito a metaforicky:

- Vaše vlastné činy vás predurčili pre toto miesto, tak rozmýšľajte. – hneď som pochopil, čo tým myslel.

Hlavou mi prebehol obraz mojej cely, košeľa uviazaná okolo krku a pomalá strata vedomia. Nakoniec to nie je Posledný súd, ešte nie... Pozrel som na Wolanda, on len prikývol a sarkasticky poznamenal:

- A čo ste čakali? Veľký nápis „Vitajte v pekle“?

III. ...Vitajte v pekle

Pozorne som sa začal rozhliadať okolo seba. Nevidel som však nič neobyčajné, iba mesto, pokryté popolom a smútkom. Ulice šedé a fádne, z kvetináčov na oknách zmizli muškáty. Budova na rohu, pod ktorou sme stáli, niesla označenie Miestny úrad, no steny boli čierne od plameňa a na pohľad studené, na rekonštrukciu neboli peniaze, pretože nebolo nikoho, kto by v pekle platil dane. Moja divoká fantázia pracovala naplno, ocitol som sa na mieste, ktoré ma fascinovalo, hoci by ma zákonite malo desiť. No túžba po poznaní bola silnejšia, obsiahnuť to zmyslami, aby som potom mohol porozprávať Milosrdnému, ako to tu vyzerá... lenže ja som tu dole a on za oponou čiernych mrakov, pomedzi ktoré sa dralo krvavočervené svetlo, dokresľujúce ponurú atmosféru pekelnej noci. Sem-tam sa na oblohe objavila stúpajúca iskrička, preletela oblakmi a putovala niekam ďalej, vyššie, kam som už nemohol vidieť a ani načiahnuť ruku.

- No čo? Ešte dlho tu budeme takto stáť? Lebo ja osobne mám aj iné veci na práci. – povedal Woland, čím ma opäť vytrhol z dôležitých myšlienok, ktoré mi okupovali myseľ.

- No a? Mám sa ísť pozrieť na pamiatky? – odvrkol som, uvedomujúc si pritom fakt, že tu asi strávim pekných pár rokov.

Woland sa uškrnul a jeho kocúr, schúlený na zemi do klbka, na mňa zaprskal, akoby bol urazený, že musí čakať na rozhodnutie tej neschopnej bytosti. Doktor nakoniec rozhodil rukami v geste: Môžete večnosť stráviť aj tu, ak chcete, no potom predsa len prišiel s niečím, čo sa mi aspoň trocha pozdávalo... okrem toho, vyzeral, že toho o pekle dosť vie, ťažko povedať, ako tu starnú duše, no odhadoval som ho tak na stopäťdesiatsedem, vážne... ako stredoškolské fyzikárky, ste si istý, že na škole učili päťdesiat rokov pred vašimi maturitami a že tam budú aj päťdesiat rokov po nich.

- Nedali by ste si napríklad kávu? Poznám jeden fajn podnik, čo hovoríte? – na doktorovej tvári sa držal zvláštny úsmev a pri vyslovení tejto vety na mňa dokonca žmurkol.

- No, myslím, že by som aj tak nič lepšie nevymyslel. Nasledujem vás.

- Tak vpred za lepšie zajtrajšky! – zvolal heroicky, zvrtol sa na päte a ráznym, dlhým krokom vykročil po chodníku.

Jeho kocúr lenivo vstal a kolísavo sa pustil za ním. Ja som sa ešte obzrel ako turista, ktorý hľadá iného sprievodcu, pretože ten jeho sa mu zdá prinajlepšom zvláštny, no potom som mykol plecami a niekoľkými rýchlymi krokmi som dvojicu dohnal.

A o tom, že Woland je naozaj zvláštny, nebolo pochýb, už len tie jeho oči... akoby to ani nebol obyčajný človek, ako ja. Neveril som ani tomu, že naše stretnutie bolo náhodné, počas celého rozhovoru reagoval na moje myšlienky... možno som nebol prvý, koho vítal v pekle, hoci ja by som určite zvolil príjemnejšie vyzerajúcu delegátku. Napriek tomu vystupoval profesionálne, vyjadroval sa strojene zdvorilo, čo buď oceníte, alebo vám to lezie na nervy, ak viete, že to nie je úprimné, hoci v jeho reči bolo niekoľko vyložene sarkastických poznámok, takže celkový efekt mi vyvolal bolesť hlavy a zmätenie.

Záhadou ostáva ten jeho kocúr. Zdalo sa mi, ako keby na mňa mal každú chvíľu prehovoriť a i keď sa na prvý pohľad zdalo, že ho Woland viac-menej ignoruje a nechá ho robiť, čo sa mu zachce, všimol som si, že ho kútikom oka stále sledoval.

Woland... niekde som to meno už počul.

- Pozor, aby ste sa nám nestratili. – doľahol ku mne jeho hlas.

Zdvihol som teda hlavu a zistil som, že kým som rozmýšľal, Woland a jeho kocúr, či možno skôr kocúr a jeho doktor, sa odo mňa vzdialili o hodný kus. Pridal som teda do kroku a keď som sa dostal na ich úroveň, usúdil som, že je najvyšší čas sa pýtať:

- Mohli by ste mi to tu teda trocha objasniť?

- Definujte termín “to tu“ prosím vás, lebo takýmto spôsobom sa ďaleko nedostaneme. A zrýchlite trochu, večer tu zvykne bývať dosť chladno a ja zimu veľmi neobľubujem. – odvetil... opäť s použitím sarkazmu a úškrnom na tvári.

Potom položil ruku tak, že sa končekmi prstov dotkol zeme a opäť nechal kocúra vybehnúť na rameno a odtiaľ na vrch cylindra, kde popieral všetky gravitačné zákony tým, že ho Woland pri prvom pohybe nezhodil. Chvíľu som so zvieraťom zvádzal očný súboj, ale potom na mňa uprel zrak aj Woland a pokojne povedal:

- Tak sa pýtajte, keď ste taký zvedavý.

Otvoril som ústa a chystal som sa ho zasypať otázkami, keď ma opäť prerušil, ukazujúc prstom na vývesnú ceduľku s nečitateľným, vekmi prevereným nápisom, ktorý tu aj tak bol pravdepodobne len z povinnosti.

- Á, sme tu. – povedal, otvoril dvere a posunkom mi naznačil, aby som vstúpil prvý. Ovanul ma zápach tvrdého alkoholu a neznesiteľné teplo.

- Milujem tento podnik. – zašepkal mi do ucha a začal si raziť cestu pomedzi stoly až kamsi do rohu.

Šiel som za ním a dával som si pozor, aby som nevyrušil žiadneho z hostí, ktorí vonkoncom nevyzerali príjemne, dokonca som si bol istý, že by ma hociktorý z nich podrezal za škatuľku zápaliek... Mal som na také typy šťastie aj vo väzení, hoci som tam našťastie nebol dlho.

Keď sa Wolandov chrbát predo mnou zastavil, opatrne som spoza neho vykukol a pozrel sa, kde budem s mojím novým spoločníkom tráviť nadchádzajúce chvíle môjho... ehm... života po smrti, či ako to mám nazvať. Stôl pre štyroch, špinavý obrus, jediné prázdne miesta v celom p... podniku, pajzli. Podnik určite nebolo to správne slovo. Doktor si vyzliekol kabát, elegantne ho odložil na vešiak, paličku oprel o roh stola, zaujal svoje miesto, opatrne si sňal cylinder a položil ho na stoličku vedľa seba tak, aby na náš rozhovor mohol dohliadnuť aj čierny kocúr. Potom mi pokynul, aby som si prisadol a ešte dodal:

- Nebudeme tu sedieť len tak, nasucho, že? – a opäť žmurkol.

Zdvihol ruku a luskol prstami. Obzrel som sa a uvidel som čašníčku, ako sa prepletá celou krčmou až k nám. Keď bola asi v polovici trasy, jeden z prítomných štamgastov na ňu zahučal, nech mu okamžite prinesie ďalšie pivo. Ona len pohodila hlavou, odfrkla si a ďalej pokračovala smerom k nám.

- Hej ty, cundra! – zakričal na ňu ten chlap a keď sa otočila, vrazil jej dlhú dýku rovno do brucha. Zaskučala, zahnala sa rukou a urobila mu nechtami tri hlboké ryhy na tvári. Chlap si odpľul a povedal:

- Tak počkám. Ale o päť minút nech si tu!

Čašníčka sa opäť začala tackať smerom k nám, na podnose mala šálku čiernej kávy, ktorú potom podala Wolandovi a pivo, ktoré mi vrazila do ruky. Potom bez slova odišla, po ceste si ešte vytiahla dýku z brucha a zapichla ju do stola netrpezlivého zákazníka. Aj moje pivo bolo akési šedé a keď som ho ochutnal, skoro som sa vyzvracal. Woland sa uškrnul a posunkom ruky mi naznačil, že konečne nastal čas otázok a odpovedí.

- Tak, vravíte, že som v pekle, hej? – opýtal som sa a on prikývol.

Pokračoval som teda ďalej:

- Som tu na večné veky?

- Samozrejme. Ale to bol predmet na úvahu asi desať minút predtým, ako ste si dali dole tú košeľu.

- No, naozaj sa nijako nedá odtiaľto dostať preč?

- Teraz chcete vyjednávať? No, poviem vám to takto: Podľa mňa nie, ale nevylučujem, že existuje nejaký spôsob. Viete, teraz použijem vašu frázu, sú veci medzi nebom a zemou, ktoré ešte nikto neodhalil. Paradoxne práve teraz sa nachádzame medzi nebom a zemou.

- Peklo je medzi nebom a zemou? – spýtal som sa zmätene.

- Áno, áno v istom slova zmysle je peklo stanicou na ceste do neba, do Božieho kráľovstva, kde sa majú všetci radi a nedeje sa tam nič zlé, et cetera, a tak ďalej, bodka. Bohužiaľ tie duše, ktoré mieria do neba, si neuvedomujú pravý potenciál pekla, inak som presvedčený, že by sa zastavili aspoň na týždeň.

- Takže tie iskričky čo mierili hore medzi oblaky boli ľudia?

- Duše, nie ľudia. Duše cítia, ale nemajú potreby. Môžu milovať aj nenávidieť, tešiť sa aj báť sa, cítiť radosť aj bolesť, smrť aj znovuzrodenie. Ale hladné, smädné, alebo fyzicky unavené nie sú nikdy. Spať a jesť tu budete len zo zvyku a čoskoro sa na to vykašlete. – povedal a opäť na mňa žmurkol.

Nasledovala asi minútová pauza.

- Len sa tak dostať hore. – povzdychol som si.

- Mali ste si vybrať skôr. Teraz už nič nezmeníte, iba že by vám to šéf dovolil.

- Šéf? – hral sa so mnou ako mačka s myšou.

- Áno, šéf. Čo ste si mysleli, že tu máme anarchiu? Ak sa na vašom stave niečo dá zmeniť, dokáže to len šéf... samozrejme, ak chcete ísť do neba, hoci naozaj neviem, prečo by ste to robili, keď tu máme také široké možnosti rekreácie, musel by to schváliť aj druhý šéf... a oni sa na ničom nedohodli už pekných pár milénií. Podľa mňa dosť neschodná cesta a pravdepodobne to bude mať za následok len to, že dostanete svoju dávku večného plameňa a bude to vyriešené.

- Akého plameňa? Čo bude vyriešené?

- Pozrite sa na to z pragmatickej stránky. Viete si predstaviť, koľko by nás tu bolo? Z času na čas sa nejakých duší musíme zbaviť, pretože inak by tu bolo plno.

- Ale ako? Veď duša človeka je nesmrteľná.

- Nechytajte ma za slovíčka a chápte to tak trochu metaforicky. Slúži nám na to spomínaný večný plameň, alebo plameň večnosti. V skutočnosti funguje na tom istom princípe ako krematórium. Duša síce žije ďalej, ale už sa nemôže hýbať ani myslieť.

- Aha, takže teraz sa tu budem len tak potulovať, povedzme dvesto našich normálnych rokov a potom sa nechám usmažiť nejakým plameňom, ktorý zo mňa narobí popol a bude. – povedal som ironicky.

- Vlastne ste to celkom dobre pochopili, akurát sa tu nebudete potĺkať, šéf vám už vybavil miesto v jednom byte na periférii mesta.

- Vy ho teda osobne poznáte?

- Môžem vás volať Dante? – kontroval otázkou, ktorú som však ignoroval.

- Myslím teda, že by sme mohli ísť.

- Ešte nie... Až keď dopijem kávu.

IV. ...Vo vlaku

Vyšli sme von.

- Zavediem vás na vlakovú stanicu a tam sa zatiaľ rozlúčime. Našťastie, sme takmer susedia, takže vás očakávam, povedzme v nedeľu na obed.

- Aký je dnes deň? – spýtal som sa mimovoľne.

- O desať minút pondelok, ale neriadil by som sa tým, čas je tu čosi iné ako tam dole. Teraz sa veľmi nevypytujte, musíme stihnúť polnočný vlak.

Woland luskol prstami. Zrazu pred nami prudko zabrzdil taxík, pričom ma ošpliechal vodou z kaluže až po pás. Zahrešil som, za čo som si vyslúžil karhavý pohľad doktora a nasadol som. Šofér nás bez slova viezol nočným mestom a keď po pár minútach prudko zabrzdil, zívali na nás vybité okná vlakovej stanice.

- Teraz veľa ľudí nechodí, takže si môžete vo vlaku pokojne aj zdriemnuť. – povedal Woland vystupujúc z auta.

- Kde mám potom vyskočiť? – opýtal som sa cestou k pokladni.

- Skúste počkať, kým vlak aspoň pribrzdí... mimochodom, má iba dve zastávky a je vám dúfam jasné, že keď na jednej nastupujete, na druhej budete vystupovať.

- Áno, to hej.

- Jeden lístok pre mladého pána. – povedal Woland smerom k pani za sklom, ktorá naňho hodila nevraživý pohľad a strčila mu lístok do ruky.

- Takže teraz choďte rovno tamtými dverami, nastúpte si, niekde si nájdite pokojné miesto a odvezte sa na ďalšiu zastávku. Tu je adresa vášho nového bydliska, ale stačí, keď sa hocikoho opýtate na Diega a budú vám vedieť povedať. Uvidíme sa teda v nedeľu.

- Dovidenia.

Woland sa uklonil, zvrtol sa na päte a rýchlym krokom sa vzďaľoval aj so svojím kocúrom, ktorý cupital za ním. Pozrel som na hodinky, ale zistil som, že sa zastavili v čase mojej smrti. Škoda, mal som ich rád. Bol to darček k mojej promócii... dosť drahý na to, aké som mal známky.

Prešiel som dverami, ktoré mi doktor ukázal a nastúpil som do vlaku. Zabočil som dovnútra a hľadal som nejaké voľné kupé. Hádajúci sa manželia, chlapík s kapucňou na hlave, ktorý si prezeral svoje potetované ruky... akoby som ani nebol v pekle, ale kdesi v rušnom meste, kde je spôsob cestovania vlakom už zastaralý a používajú ho iba chudobní alebo podozriví ľudia. Ďalšie kupé bolo prázdne, tak som si sadol doň a čakal som, kým sa vlak pohne.

Keď sa kolesá rozkrútili, panoráma za oknom sa plynule rozhýbala. Okolo ubiehala mŕtva príroda, polia a lúky, keď sa asi po hodine dvere do môjho kupé otvorili a vstúpil mladík oblečený v dlhom plátenom plášti a na hlave so šatkou, ktorá mu zakrývala tvár.

- Večer. – pozdravil sa a zmotal šatku, odhaľujúc počernú tvár šejkovho syna... alebo niečo také a sadol si oproti mne.

Odzdravil som ho kývnutím hlavy. Vôbec som nemal chuť na rozhovor, tak som sa tváril, že spím.

- Nový, že?

- Unavený. – odvrkol som.

- Volaj ma Ali, bratu. – povedal a podal mi ruku.

Keď ju ku mne natiahol, vyhrnul sa mu rukáv a odhalil strašne zjazvené a veľakrát zošívané predlaktie. Aj napriek odporu, ktorý som voči mladíkovi pocítil už keď vošiel do môjho kupé, som mu potriasol rukou.

- Ja som Dante. – povedal som ironicky.

- Je tu teplo. Oveľa teplejšie ako vonku?

- Cestovný štandard, nie? U vás je to inak?

- Hej, ťavy nie sú vyhrievané.

Ali obratne stiahol plášť a hodil ho do kúta na vešiak. Keby som bol závislý od fyziologických funkcií živého človeka, určite by som dostal infarkt z toho, čo mal na sebe. Ali bol opásaný dynamitom. Pokojne a ľahostajne vzhľadom na môj výraz v tvári si opäť sadol oproti mne a povedal:

- Pekné, že? Pamätám si to, ako keby to bolo včera, keď som to prvýkrát použil. Bolo to v kresťanskom kostole. V polovici omše som sa zdvihol z lavice a bežal som priamo k farárovi. Všetci si asi mysleli, že som sa obrátil na pravú vieru, nikto sa ma nepokúsil zastaviť. Bum. Kňaza, všetkých jeho miništrantov a ešte minimálne prvé tri lavice veriacich som určite zobral so sebou. – povedal s úškrnom.

Chvíľu som naňho civel a predstavoval som si, ako by to asi vyzeralo na bohoslužbe u nás v kostole, keby sa nejaký šialený terorista odpálil uprostred otčenášu. Ali potom prerušil ticho:

- A teraz je to môj údel, hm. Práca a zároveň koníček, nie je to fajn? – povedal a nastavoval si na tele rozbušku.

- Chceš mi povedať, že nerobíš prvýkrát?

- Tie jazvy nie sú na efekt.

- Kto ťa potom zbiera? A ako vlastne...

- Nerieš to, zajtra o takomto čase tu budem znova, príď sa pozrieť, ak máš rád ohňostroj. – povedal, vybehol z kupé a zvonka zasekol dvere, takže sa nedali otvoriť.

Po chvíli zúfalého premýšľania som dospel k názoru, že hlava v dlaniach mi nepomôže a tak som plecom vrazil do dverí. Zavŕzgali a keď som sa do nich oprel druhýkrát, trocha povolili. Kým som ich však vylomil a vyslobodil sa tak z kupé, bolo už zrejme neskoro. Predsa som však skúsil záchrannú brzdu... nefungovala.

Otvoril som dvere vozňa a zohol som sa bližšie k hluku kolies len preto, aby som zistil, že spojka je privarená a tróni na nej ďalšia nálož. Hodil som zúfalý pohľad na rýchlo ubiehajúcu krajinu, no už som vedel, že budem musieť vyskočiť, pretože som sa nehodlal zistiť, kto zošíva tie duše, ktoré explózia rozmetá na maličké kúsky. Nevedel som sa však odhodlať, pretože pád v tejto rýchlosti by kdesi tam dole znamenal takmer istú smrť. Cenné sekundy ubiehali, presvedčil ma až výbuch lokomotívy. Vyskočím. Neskoro.

Rýchlo postupujúca explózia vyrazila dvere vagónu predo mnou a tie presvišťali okolo mňa, pričom som cítil, ako mi ich roh prerazil stehno. Vtedy vybuchol aj vagón, na konci ktorého som stál. Výbuch ma odhodil ako handrovú bábiku, na niekoľko sekúnd bol zo mňa anjel... a potom som dopadol do poľa, do bezvedomia.

Neviem, ako dlho mi trvalo, kým som sa prebral, ale na stehne už nebola otvorená rana, iba dlhá široká jazva a aj tá pomaly mizla. Pichalo ma v chrbte a nemohol som pohnúť ľavou rukou, rameno bolo vykĺbené. Nevýhoda toho, že ste doktor a ste zvyknutý na škaredé zranenia, tkvie v tom, že viete ako to dotyčného hrozne bolí, vidíte, ako škrípe zubami a zarýva nechty do čohokoľvek, čo mu príde pod ruku, jeho svaly sa kŕčovito sťahujú a zo zaslzených očí vyčítate len jednu prosbu: Zbavte ma toho, prosím. Napriek tomu som zaťal zuby a rýchlym pohybom som rameno vrátil na pôvodné miesto. Ostrá bolesť v chrbte neustupovala. Postupne sa mi podarilo nahmatať a vytiahnuť dva kusy skla, pričom zakaždým ma naplo. Keď som však uchopil tretí, posledný úlomok, bolestivo som zaskučal. Tento bol vrazený najhlbšie. Vytrhol som ho aj s kúskom vlastného mäsa, ktoré sa ale na vzduchu ihneď rozpadlo na prach. Môže ma ešte niečo prekvapiť? Otriasol som sa a vstal som.

Už len udržať sa na nohách pri takejto úrovni bolesti bol heroický výkon. Keď som vykročil ľavou nohou, zadunelo mi v hlave jedno slovo: morfín. Pri pravej nohe: amfetamín. Morfín, amfetamín, morfín... bolesť veľmi pomaly ustupovala. Pozrel som smerom k vlaku. Okolo horiacich trosiek pobehovali ľudia... duše, no nesnažili sa ostatných zachrániť, skôr iba sledovali, čo sa dá komu ukradnúť, alebo ich tešilo, že okrem nich trpia aj iní. Posledný vagón bol zahalený čiernym plameňom, ktorý však náhle zmizol. Toto bol moment, v ktorom som pochopil, že tu v pekle si všetci priali len to, aby bola duša človeka smrteľná. Sklonil som hlavu a pobral som sa po koľajniciach smerom k obrysom stanice, ktoré sa vynárali z ponurej noci.

V. ...Diego – zloduch zo zlého westernu

Kým som sa dotrmácal ku stanici, tmavé mraky sa trocha roztiahli a ustúpili krvavému svetlu, dalo sa to považovať za svitanie. Na peróne stálo zopár ľudí. Keď som im oznámil, že vlak vybuchol, začali svorne nadávať. Cez ošarpanú budovu stanice som vyšiel na ulicu patriacu štvrti, ktorá sa mala stať mojím domovom na neurčito. Prehľadal som vrecká, ale lístok s adresou som nenašiel.

Opýtam sa na Diega. Prvý človek, vlastne duša, ktorá išla okolo bola vdova zahalená v čiernom, takže nebolo ťažké odhadnúť, prečo sa ocitla na tomto mieste. Na moju otázku odpovedala vztýčeným ukazovákom, smerujúcim na budovu na rohu, oproti ktorej bol park. Prešiel som tých štyristo metrov, čo ma od nej delilo, vstúpil som dnu a rapavého vrátnika s umastenou šiltovkou som sa opýtal na môjho nového spolubývajúceho. Štvrté poschodie... výťah bol pokazený.

Bolo tu vcelku familiárne prostredie. Stačí, keď sa opýtaš na Diega, povedal mi Woland, akoby bol Diego niekto, koho všetci poznajú. Ali tiež hneď vedel, že som nový... ako na dedine, kde každý pozná každého a pred klebetami starých zošúverených babiek niet úniku. To bola zatiaľ najpresnejšie definovaná podstata pekla, niet úniku. Žiadne dvere s nápisom EXIT, za ktorými by sa stratila identita a dalo by sa začať odznova. Jediné dvere, ktoré predo mnou stáli a dali sa fyzicky otvoriť, boli dvere do Diegovho bytu... do môjho bytu. Na klopanie nikto nereagoval, takže som si otvoril s pomocou hrubej sily.

- Idiot! Neruš ma! – ozvalo sa zvnútra.

Hlas patril Diegovi, asi štyridsaťročnému Mexičanovi, ktorý stál vo svojej izbe s pištoľou namierenou von z okna a keď som ho chytil za plece, vystrelil.

- Tak, kvôli tebe som netrafil! – zahučal na mňa, no potom len mávol rukou smerom k jeho cieľu, ktorým bol postarší pán, momentálne rýchlo sa snažiaci dostať sa spod Diegovej mušky.

- Aspoň ste ho odplašili.

- Diego, – povedal a podal mi ruku – Tak to hej, ale keď niekoho trafíš do kolena, tak je s ním viac zábavy.

- Bežne strieľate po ľuďoch? – pýtal som sa zdvorilo, stále vykajúc, hlavne kvôli tomu, že Mexičan mal v ruke zbraň.

- No a? Veď čo mám robiť s tými nábojmi? Aha! – povedal a začal strieľať do stropu.

Veľkému kusu omietky som sa uhol len náhodou, no Diego strieľal dobrých pár minút len preto, aby demonštroval to, že zákon zachovania hmoty tu jednoducho neplatí. Keď sa oblak prachu rozptýlil, do jeho tupého úsmevu som jednoducho zahlásil:

- Dante, – tým bol pre mňa rozhovor vybavený.

Odišiel som si obzrieť zvyšok bytu. Moja izba bola aspoň tak nechutná, ako tá Diegova, ale vôbec mi to neprekážalo. Hodil som sa na posteľ a spal som až do večera.

Zobudil ma výstrel. Bežal som k oknu svojej izby a zistil som, že Mexičan opäť poľuje. Prisunul som si stoličku a sledoval som, čo sa bude diať. Spoza rohu sa vynorila mladá žena

- Hej, ty šľapka červená! – zahučal hlas z vedľajšieho okna a miesto výkričníka ukončil vetu výstrelom. Tentokrát trafil, rovno do hlavy. Obeť sa síce zvalila na zem, no po chvíli sa, držiac sa za zakrvavené čelo, opäť postavila a nadávajúc utekala preč.

- Pekná trefa, – povedal som a vystrčil som palec smerom k Diegovmu oknu.

Odpoveďou bol rehot, no keď sa na ulici ďalších desať minút nič nedialo, hodil som sa znova na posteľ. Čo sa to so mnou deje? Nebýval som vždy taký cynický. Keby som videl takúto chladnokrvnú vraždu v tom predchádzajúcom živote... morálne zásady som mal vštepené celkom pevne, som príliš slabomyseľný na to, aby som vzdoroval pravidlám pekla? Ak je to pravda, nezaslúžim si opustiť toto miesto. Ak je to pravda, tak som až teraz našiel svoj pravý domov, miesto kam patrím. Ak to pravda nie je, mal by som to nejak dokázať... najprv svojmu svedomiu, potom aj vyšším autoritám. Vtedy zaznel ďalší výstrel a ja som si povedal, že by som mohol začať s Diegom, trocha ho skrotiť. No keď som vbehol do jeho izby, zistil som, že ma niekto už predbehol. Tentokrát bol obeťou môj spolubývajúci.

- Čo sa...

- Drž hubu a chvíľu počkaj, – odpovedal cez zaťaté zuby.

- Tak, sú to moje sračky, – začal po chvíli, – ale ak to chceš fakt počuť, tak...

- Proste počúvam.

- Tak, kde by som začal, aby to nebolo moc dlhé, lebo to, že som sa narodil v malom mestečku v Mexiku a bla bla bla ti môže byť aj tak úplne ukradnuté. Tak, keď som začal chodiť na policajnú akadémiu, čo bola super škola, lebo tam bolo hádam milión tupcov pokope... ale to je jedno. Dôležité je, že tam bola jedna fakt pekná ženská, Cassandra. Tak a ona bola proste perfektná, bol som z nej totálne nadržaný, jááj.

Zaujato som kývol hlavou, a on pokračoval:

- Tak, proste keď som skončil školu, tvrdol som najprv u dopravákov a tak, ale potom ma premiestnili na protidrogové. A tam bola Cassandra, chápeš, náhoda ako sviňa, mimochodom, bola ešte totálnejšie rajcovná ako predtým, takže som jednoducho nabehol na šéfa, že ak mi ju nepriradí ako partnerku... to vieš, že títo z protidrogového vždy pracujú vo dvojici...

- Mhm.

- No, tak... som nabehol na šéfa, že keď nechce vidieť, ako vyzerám, keď som naštvaný... a to som ho rýchlo presvedčil, že to nechce vidieť, tak súhlasil. Vieš a tá práca je dosť dlhá na to, aby ste sa s parťákom dobre spoznali, najprv ideš cez týpkov, čo na diskotékach predávajú opitým deckám extázu a iné sračky, potom cez ich dodávateľov a nakoniec sa dostaneš k informácii, že celú sieť má pod kontrolou nejaký dement, ktorý si nechal hovoriť Manuel šiesty. A tento Manuel nás s Cassandrou strašne zblížil, trvalo nám deväť rokov, kým sme sa dostali až k nemu a to už som medzičasom s Cassandrou nielen sexoval, ale aj býval. Bola skvelá, úplne sme si rozumeli aj bez slov. Navyše som vedel, že mi vždy kryje chrbát. Tak s tým by som nemal problém, ale keď raz bola chorá, tak som išiel na výjazd s jedným mlaďasom, Enrique sa volal. Tak sme vtrhli do jedného skladiska, tam asi päť chlapíkov, čo to fakt mysleli vážne, že nás idú odstreliť a za nimi stôl plný koksu. Ja som vytiahol granát, to som tak podpultovo zohnál, dobré bolo, že našim nadriadeným nebolo treba nič vysvetľovať, vlastne boli radi, že sme sa tých hajzlov zbavili, väčšinou aj s dôkazmi... zvyšný koks tak išiel im. Tak hodil som ten granát a po výbuchu, Vianoce, – pri tejto vete sa začal divo rehotať.

Keď sa utíšil, vyceril na mňa zuby a rozprával ďalej:

- No proste ten koks tam všade lietal, bol taký jemne ružový, to kvôli tej krvi čo bola totálne všade a padalo to ako vločky v zime. Pre istotu som do nich pustil ešte jednu salvu, nebudem im predsa kontrolovať pulz, aby som zistil, či sú mŕtvi, ešte by sa mi mohlo niečo stať, nie? A ten debil Enrique sa na mňa len pozeral, akoby v živote nevidel prestrelku...

- S granátom. – poznamenal som.

- Hej s granátom, jednoducho si nevšimol, že za chrbtom mám ešte jedného chlapa. Ten sa nesral a strelil ma, našťastie len do pleca a našťastie Enrique nebol úplný idiot a zneškodnil ho, aj keď ja by som ho rovno asi zabil. Enriqueho aj toho imbecila, čo po mne strieľal. Dva týždne som potom ležal v nemocnici a nič som nemohol robiť, len dívať sa na dôchodcov ako sa prechádzajú vonku po areáli, čo ma úplne vytáčalo. Našťastie hneď potom som sa mohol vrátiť k svojej partnerke, akože do roboty aj do postele. Tak sme potom jeden deň dostali zaručené echo, že náš drahý Manuel šiesty má pod kasínom taký špinavý klub, kam sa chodí zabávať smotánka. Urobili sme mu tam veľmi peknú raziu, ale on stihol bočným východom ujsť. Tak sme bežali za ním, ja a Cassandra a vedeli sme, že teraz ho dostaneme za každú cenu. Vtedy som ešte nevedel, čo tá cena bude. Tak sme vbehli do slepej uličky, na konci ktorej boli dvere. Rozbehol som sa, vykopol som tie dvere a bežal som ďalej, keď som za sebou začul rehot. Ten šmejd sa skrýval za tými dverami a keď okolo neho prebehla Cassandra, nejak ju odzbrojil a teraz ju držal pod krkom, s pištoľou priloženou k spánku. Stáli sme tam asi desať minút, ja som mu mieril na čelo a on držal moju buchtu a tisol jej pištoľ k hlave a strašne sa rehotal, rodinná idylka. „Drž hubu!“ zakričal som naňho. Trochu ho to zarazilo, ale potom sa ma spýtal: „A čo chceš robiť, há?“ Naháňali sme ho celú večnosť a teraz som sa ocitol v tej... ako sa to...

- Patovej situácii?

- Hej, presne.

- Ťažký výraz na zapamätanie. – zamumlal som potichu.

- Tak a v tej patovej... situácii som he proste nemohol zastreliť bez toho, aby som riskoval Cassandru. „Myslíš si, že ťa nechám ujsť?“ spýtal som sa ho. Chcel som získať čas, no ostatní zo zásahovky sa pravdepodobne už napchávali koksom, takže to ostalo na mne. „Máš peknú pipku.“ ten chlap sa na mňa normálne vyškieral. „No smola“ povedal som, pozrel som do Cassandriných očí, namieril som jej na čelo a stlačil som spúšť. – tu urobil Diego dramatickú pauzu.

- Tak to si mal vidieť, v akom šoku ostal ten šmejd, úplne mu padla sánka. Vtedy som mu rýchlo strelil do ruky, v ktorej mal zbraň. Keď Cassandra padla na zem, čosi vo mne hrklo, ale predo mnou stál ten šmejd úplne bezmocný a ja som vedel, že teraz prišla moja chvíľa. Lenže ten idiot začal utekať. Strelil som ho do kolena. Prekročil som mŕtvolu svojej partnerky, mala fakt nádherné kozy, no tie ma vtedy nezaujímali. Manuelovi som šľapol na to prestrelené koleno. „Už nie si taký frajer, čo? Hm? Kto sa smeje teraz? Hm? Nepočujem ťa ty šmejd, Hovor niečo! Sviňa!“ aby som zistil, či ma vníma, strelil som mu aj do druhého kolena. Vnímal, akurát mu asi nebolo veľmi do reči. „Deväť rokov môjho života som zahodil s takým úbohým sráčom ako si ty? Teraz si ťa vychutnám.“ Nevadí, ja som mal tých monol´gov pripravených dosť. To máš ako niekto, kto si ide po ocenenie za hereckú rolu, alebo Nobelovu cenu alebo tak.

- Hej, za mier.

- No napríklad. Proste som bol na tú chvíľu pripravený, len som nemal kameru, no ale to ti ostane v hlave, veď chápeš. Tak som ho znovu ho strelil, teraz do lakťa a ramena pravej ruky. „Deväť rokov som sledoval, ako zabíjaš malé deti drogami ty sviňa! Môžem otázočku? Koľko školáčok si prefikol?“ a to by nebola zábava, keby som mu ho neustrelil, tak som mu ho ustrelil a ostal mi už llen jeden náboj. Mohol by som vytiahnuť ďalší zásobník, ale to by úplne pokazilo scenériu, takže som mu so slovami: „Skap a nechaj ma na pokoji.“ vystrelil mozog v hlavy. Potom prišli posily, jasné, že totálne sfetovaní a tak som im povedal, že ten šmejd najprv zabil Cassandru a potom som ho poslal k zemi. Prípad bol uzavretý, čakalo sa na ďalšieho hajzla, ktorý to prevezme po Manuelovi. Lenže ja som stratil chuť pracovať, hlavne keď mi pridelili Enriqueho, lebo to bola otázka času, kedy ma niekto odstrelí. A tak nakoniec som si povedal, že im nedám šancu a odstrelil som sa sám. Aj tak som kvôli Cassandre nemohol spávať a... život bol proste o ničom. To je asi všetko.

- A to koleno?

- Aha, veď k tomu som sa chcel dostať. No, Manuel je samozrejme hajzel a nenechá ma na pokoji. Tak ma raz za čas strelí trebárs do kolena, lakťa, rozkroku. Zjaví sa pri mne, vystrelí a zasa zmizne. Nemôžem ho zastaviť, nemôžem ho presvedčiť nech prestane, je to moja kliatba. Dúfam, že už si kľudný a môžeš ísť spať. – ukončil rozprávanie Diego, vystrčil ma z izby a zabuchol dvere.

Chvíľu som ešte rozmýšľal na chodbe. Kliatba, zdá sa, že každý z nás má svoju kliatbu. Ten bezdomovec nemôže rozprávať, Ali sa vždy rozletí na kúsky, Diego... a ja? Potom som nad tým len mávol rukou. Nemôže ma to predsa zabiť.

VI. ...V parku

Zobudil som sa dolámaný, ako keby som spal niekde vonku na dlažbe, ako kedysi dávno, keď som sa opil a kamaráti ma nechali spať pod lavičkou na promenáde. So zatvorenými očami som dúfal, že keď ich otvorím, budem pod tou lavičkou, ani nie pätnásťročný chalan, čo má život pred sebou. Nikdy nenastúpi na lekársku školu, nikdy nebude pracovať v nemocnici a vyhne sa tomu jedinému omylu. A umrie potichu, doma v posteli, v kruhu najbližších a jeho dieťa ho bude držať za ruku. Skoro som sa rozplakal, taký sentimentálny nezmysel to bol. Aj teraz treba ísť dopredu, do terénu... povzdychol som si.

Najbližším lákadlom bol park. Zo skrine som spomedzi šiat páchnucich naftalénom vylovil ľahký kabát... obliekol by som si hocičo, len aby to zakrylo väzenskú uniformu a tento kabát dokonca ani nevyzeral veľmi staromódne. V predsieni som stretol krívajúceho Diega, kývol som mu na pozdrav a rýchlo som vyšiel von a zbehol po schodoch.

Vrátnik stál vo vchodových dverách s cigaretou v ústach a keď som chcel prejsť okolo neho, rukou ma zadržal.

- Postojte, mladý pánko.

- S do-vo-le-ním. – odvrkol som a chcel som ho obísť.

- Vydržte aspoň kým bude mať iný cieľ, je to len priateľska rada.

- Ach tak.

Vrátnik sa na mňa usmieval, akoby sme ani neboli v pekle. Ktovie, či si vôbec všimol, že umrel, keď sa x rokov nepohol z miesta. Keď zaznel výstrel, okoloidúci mladík sa hodil o zem a odplazil sa do parku. Hlas na štvrtom poschodí zahrešil, vrátnik veselo kývol hlavou a ja som prebehol cez cestu a dierou v plote som sa dostal do parku.

Chvíľu som sa potuloval medzi stromami bez listov, ktorých jediným želaním bolo vykoreniť sa a odísť, no prijateľné pre nich bolo, aj keby z nich narobili triesky, len aby tu nemuseli stáť celú večnosť. Šedá tráva, ktorá zdieľala ten istý osud ako stromy a vlastne aj ako obyvatelia pekla, sa neuhýbala pod mojimi nohami, potichu trpela, keď som po nej šliapal a ani som nevedel, kam vlastne idem, iba som si chcel trocha vyčistiť hlavu.

Pod majestátnym platanom sedela postava v čiernom. Zaujala ma, vyzerala ako z iného sveta, z toho spodného. Pristúpil som teda k nej a pozdravil som. Mladá tvár, príliš mladá na to, aby zdieľala miesto so mnou, sa otočila ku mne a mňa prepadol pocit, že sa hlboko a dôverne poznáme. Bola to duša ako ja, samovrah.

- Veronika?

- Áno. A vy ste? – opýtala sa a pokrčila plecami, akoby sa ospravedlňovala za to, že má zlú pamäť na mená.

- Môžete ma volať Dante. Totiž mal som aj iné meno, ale...

- Viem, – jemne ma zastavila, – Prečo si nesadnete ku mne? Môžeme sa porozprávať. Aj tak sa nudím.

Na kolenách mala zápisník, ale strana, na ktorej bol otvorený, bola prázdna.

- Spisovateľka? – spýtal som sa.

- Ehm, autorka.

- Aký je medzi tým rozdiel?

- Spisovateľka je príliš vznešené, vyšla mi len jedna malá knižka. Vlastne zatiaľ na nejaký väčší úspech iba čakám.

- Myslím, že tu sa už úspechu nedočkáte. – poznamenal som smutne.

- Nádej umiera posledná, milý môj.

Usmiala sa. Ľahučko prekonávala zábrany pekla, bola milá, povedal by som, že ešte stále bola schopná milovať. Jej oslovenie vibrovalo skrz moje telo.

- Tak, o čom to bude? – povedal som, ukázal som na prázdnu stránku a konečne som si prisadol.

- Hm, neviem. Bude to určite melancholické, ale nie smutné ani sentimentálne. Proste môj štýl. Doteraz som písala o smrti a smútku. O niečom, čo som nezažila. Myslela som si, že keď to skúsim, budem mať hlavu plnú nápadov, ale mýlila som sa.

Všimol som si jazvy na jej krehkých zápästiach.

- Nemýliš sa, samovražda... ako ty. Aj keď ja som si ju vybrala celkom dobrovoľne. Ty si nemal na výber, že? Odsúdený na smrť za jediný prešľap, nespravodlivo uväznený... a kde sú tí, ktorí sú zodpovední? Neboj sa, oni tiež prídu, pretože Najvyšší to všetko vidí. No moja smrť bola oveľa intenzívnejšia. Vír myšlienok preletel mojou hlavou, pochopila som svoju podstatu v poslednom zlomku života. Ale smrť, tú som pochopila až tu a je priveľmi desivá na to, aby ju niekto chápal už tam. Smrť nie je vyslobodenie, ale spútanie ďalšími reťazami. Keďže ju už chápem, môžem o nej písať. Ale náhle chcem písať o živote, o tom, ktorý som nezažila, pretože som chcela spoznať smrť. Človek vždy chce niečo, čo nemôže mať a ani duša nie je iná.

Postavila sa a z vrecka vytiahla zložený list papiera.

- Moja najobľúbenejšia poviedka, vezmi si ju. – povedala podávajúc mi husto popísanú stránku.

- Ďakujem. – s jej pomocou som opäť dokázal vysloviť to ťažké slovo.

- Hlavne nestrácaj nádej, je to jediná vec, na ktorú sa môžeš spoľahnúť. Ešte sa uvidíme.

Chytil som jej ruku a odišiel som s prísľubom, že sa zajtra vrátim. Po niekoľkých krokoch som sa otočil. Veronika sedela pod stromom a obkolesoval ju kruh čiernych plameňov. Úplne ticho sa odovzdala osudu, ako keby mala stále moc nad svojou dušou tak, ako mala moc nad telom. Nemohol som ani vykríknuť, ani vrhnúť sa k nej a vytiahnuť ju, nič. Moje vnútro vyplnilo prázdno. Beznádej.

Opustil som park, pomaly som vystúpal po schodoch a v mojej izbe som si na posteli rozložil príbeh, ktorý mi dala a začal som čítať. Stav bdelosti ma opustil s poslednou vetou, ukončením príbehu. „Umieram,“ hovorila hlavná postava, ktorá po sebe na svete zanechala len zamlčanú výpoveď, spomienky a otázky najbližších... ako Katka, jediná žena v mojom živote, ktorá však odišla skôr, ako som ju mohol získať, hoci tak by som si musel vybrať medzi ňou a mojím najlepším priateľom. Život je sviňa, peklo stonásobne väčšia, pretože Veronikin odchod ma zasiahol oveľa viac, ako Katkin, hoci som sa s mladou spisovateľkou... autorkou, poznal len niekoľko minút.

***

Pomaly ma prestal zaujímať chod dní, svetlo a tma taktiež neboli spoľahlivé ukazovatele, lenže to bolo jedno, čas tu plynul aj tak podľa svojej roztopaše. Keďže som Veronike sľúbil, že sa vrátim, rozhodol som sa ísť do parku. Na chodbe som stretol Diega, mal dieru v hlave, cez ktorú som videl až do jeho izby.

- Ach ten kabát, chlapík, čo tu býval pred tebou, ho mal furt na sebe. Tak som počul, že plameň ho dostal v polnočnom vlaku.

- Mhm.

Podľa rozpisu. Zhorel tesne predtým, ako som sa mal sem nasťahovať ja. Všetko je vopred dané, vyryté do železa, neexistuje žiadna možnosť voľby. Nič nezmením. Vyšiel som z bytu a sadol som si na schody. Nič nemôžem zmeniť. Opäť beznádej, z ktorej mi pomohli len myšlienky na včerajšie stretnutie pod platanom. Len ísť dopredu, keď tá cesta skončí, tak skončí, ale pokiaľ ju mám stále pod nohami, vždy sa dá ísť dopredu.

Chvíľu mi trvalo, kým som našiel mohutný platan. Jej popol rozfúkal vietor a viac sa o ňu nikto nezaujímal. Hľadel som do prázdnej koruny stromu a odkiaľsi sa priplazila hudba, smutná, prenikavo sa zarezávajúca do duše. A tá, stratená v tom hluku beznádeje, ju nasledovala. Uvidel som asi päťdesiat ľudí, odetých v čiernom, sedeli na stoličkách a pred nimi na okrúhlom pódiu hral orchester. Muzikanti boli tiež odetí v čiernom. Sadol som si na voľnú stoličku a započúval som sa do zvukov hudby, tu a tam prerušovaných náhodným výstrelom kdesi v meste.

Vedel som, že keď zavriem oči, moju myseľ zaplavia sentimentálne spomienky, no bolo príjemné utápať sa v minulosti. Detstvo, dospievanie, práca v nemocnici, súd. Zrazu sa hudba zmenila. Preblesla posledná spomienka, bol som spútaný a dvaja policajti ma odvážali v aute. Otvoril som oči. Tóny sa zmenili na škrípanie a kvílenie. Hudobníci už neovládali svoje nástroje. Vychádzali z nich noty utrpenia a bolesti. Obecenstvo vstalo a odišlo, ja som ostal. Vytiahol som z hlavy fragmenty všetkého zlého, čo sa mi v živote stalo, no pred nimi tancovala do kakofónie jediná, tá, ktorá dokázala, že žiadna iná nie je podstatná, neexistuje, že ja neexistujem. Úder kladivka v súdnej sieni a verdikt, injekcia. Potom tmavá cela a obraz umierajúceho človeka. Ja v pozícii pozorovateľna, zvrchu sa dívajúceho na umierajúci kus mäsa.

Vtedy zaznel ďalší z výstrelov, hudba stíchla a sotila ma späť do pekla. Dirigent pomaly klesol s prestrelenou hruďou. Po pár minútach sa síce postavil, ale posunkom udelil zvyšku orchestra pokyn, aby sa zbalili. Podišiel som k nemu a chcel som ho presvedčiť, aby hrali ďalej, no hudobníci s kamennou tvárou opustili pódium a zmizli medzi stromami.

Pozrel som na hodinky. Zabudol som, že nefungujú. Stále na nich svietil čas mojej smrti. Pomaly som vyšiel z parku. Za dierou v plote som sa zastavil, rovno uprostred cesty. Vedľa mňa zahvízdala guľka. Diego bol mizerný strelec. Pokrútil som hlavou a vošiel som dnu, schodmi až hore do bytu.

- Skoro si ma trafil. – povedal som Diegovi.

Odpoveďou bol úškrn.

Namieril som si to do kúpeľne. Zhodil som zo seba kabát a aj špinavú väzenskú uniformu a vliezol som do sprchy. Mala len jeden kohútik, označený ako: “diabolsky horúca“. Voda však bola príjemne vlažná. Zatiahol som záves. Zmýval som zo seba udalosti predošlých dní.

Náhle však miesto vody začal tiecť oheň. Vytrhol som kohútik, pošmykol som sa a skončil som na dlažbe. Ohnivá sprcha sa zastavila a ja som si chladil popáleniny na studenom porceláne. Prikryl ma záves, ktorý som strhol so sebou, keď som stratil rovnováhu. Schúlený v klbku som prečkal niekoľko minút a až potom som sa odvážil postaviť a odísť do svojej izby. Bytom otriasol výstrel. Kam to Diego dostal teraz?

VII. ...Príbeh padlého anjela

Ani neviem ako som zaspal, ale zobudil som sa rovnako. Peklo začalo strácať rozsah a pomaly sa z neho stával čoraz menší n-uholník, šablóna, rutina. Ďalšie dva dni sa nič nedialo, za zmienku stojí možno len epizódka v knižnici.

Prenikavá vôňa drahého parfému ma opantala už pri vstupe. Slečna za pultom mohla mať najviac dvadsať rokov a minimálne trojky prsia. A sexi riťku, ktorá ma presviedčala o tom, že peklo hádam nie je až také zlé.

- Nemáte nejakú múdru knihu? – opýtal som sa jej ležérnym tónom.

- Čo takto Veľký sprievodca peklom, hm? Alebo kniha Ja-potrebujem-pomôcť? Alebo... táto bude pre vás ako stvorená, Som-nadržaný-a-neviem-čo-s-tým. Choď otravovať niekoho iného.

- Mal som pre vás kvety, keby môj šarm nezabral, ale akosi zdochli.

- Nečudujem sa im.

- Odkedy ste tu?

- Odjakneživa.

Jej úsečné odpovede ma zabávali, možno som ju ani tak nechcel zbaliť, ako sa len vyžívať v nevraživosti tak príznačnej pre ľudské pokolenie.

- Poznáte Wolanda?

- Jasné, toho pozná každý.

- Osobne?

- Čo ti šibe?

- Tak, cica, mohla by si na mňa byť milšia, lebo ja ho poznám osobne... nie, nič mi nehovor, len mi povedz, kde máte beletriu.

Keď ukázala prstom kamsi dozadu, zvrtol som sa na päte a bez jediného slova som odišiel. Netvrdím, že som lepší od týchto duší, odsúdených na večný trest, ibaže... sú to úbožiaci bez budúcnosti. Ja sa odtiaľto možno tiež nedostanem, ale určite sa o to aspoň pokúsim. A moja cesta vedie samozrejme najprv k Wolandovi. Prstom som prechádzal po knihách a čítal som ich názvy. Nebola tu beletria, ale rôzne okultistické knihy, knihy odsúdené cirkvou, ktoré mali byť dávno spálené. Až na konci tohto regálu som našiel asi tri poličkys beletriou. Zatvoril som oči a náhodne som vybral jednu knihu. Alighieri, Božská komédia, či v mojom prípade skôr Danteho Pekelná komédia. Tak by sa dielo mohlo volať, keby vzniklo kdesi na začiatku postmoderny. Ďalší titul, ktorý mi náhoda strčila pod ruku, bol Bulgakovov román Majster a Margarétka, jeden z mojich najobľúbenejších. Kniha, v ktorej sa mohlo hocičo zvrtnúť v priebehu jedinej vety. Vrátil som ju naspäť a vtedy mi padol zrak na Goetheho Fausta. V predošlom živote patrila medzi moje najobľúbenejšie.

Vrátil som sa naspäť do haly a sadol som si tak, aby som videl na knihovníčku. Začal som čítať, pomaly som obracal strany a obom nám bolo jasné, že najradšej by som listoval v jej výstrihu a nie v zožltnutých stranách s poodtrhávanými rožkami. Chvíľu sa tvárila, že ma nevidí, no potom uprela zrak na mňa a keď som na ňu žmurkol, pohybom ukazováku mi pokynula, aby som sa zastavil u nej. Zatvoril som knihu a pristúpil som teda k pultu. Vyšla oproti mne a s teatrálnym gestom sa mi hodila do náruče, čo ma trocha prekvapilo. Začala ma hladiť po stehne.

- Tak čo fešák, chceš sa pohrať? – opýtala sa sladko a ja som sa musel rozhodnúť, či sa naozaj chcem hrať, alebo sa baviť na jej účet.

- Uhm. – odvetil som napokon neutrálne, aby som nechal situácii voľný priebeh.

Vtedy o krok ustúpila a z celej sily ma kopla do rozkroku. Tak rýchlo by som na zem nepadol ani po K.O. od profesionálneho boxera. Bolesť bola horšia ako tá po výbuchu vlaku, horšia ako ranná bolesť chrbta, horšia ako všetky tie popáleniny zo sprchy.

- Nech ťa to ani nenapadne. – povedala a vrátila sa za pult.

- Vezmem si toho Fausta. – povedal som, zatínajúc zuby.

To je asi všetko.

***

Teraz, ležiac na posteli, som požičanú knihu zatvoril desať strán pred koncom a rozhodol som sa ísť do parku. Bola sobota, takže Woland ma očakával už zajtra a ja som mohol len dúfať, že sa konečne veci pohnú.

V parku som sa opäť oddal náhode a rozmýšľal som, kam ma zavedie tentokrát. Obišiel som pódium, na ktorom už nehral orchester, no ľudia sa vrátili a teraz meravo, mřtvo sedeli na stoličkách, akoby ich ktosi zmrazil a kráčal som ďalej. Pod nohami sa mi rozvinul chodník zo žltých tehál, ako v krajine Oz. Nasleduj cestu zo žltých tehál a nájdeš smaragdové mesto. Tam je veľký čarodejník Oz, ktorý má schopnosť dať ti rozum, srdce, odvahu, vrátiť ťa domov. Smaragdové mesto znamenalo nádej, nasledoval som teda cestu zo žltých tehál.

Zaviedla ma na námestie, vydláždené na žlto, s piedestálom z čierneho mramoru uprostred, na ktorom kľačala socha na jednom kolene, s tvárou ukrytou v dlaniach. Z chrbta jej vyrastali dlhé výčnelky, ktoré boli kedysi vznešenými krídlami, teraz však už len ohorenými a rozdriapanými kosťami, na ktorých viselo zopár pierok. Postava bola celá čierna, spálená, no pod vrstvou popolu sa ukrývala vznešená tvár. Kto je to? spýtal som sa sám seba. Vtedy socha mávla krídlami a vzpriamila sa. V ruke sa jej zjavil dlhý meč, ktorý jasne svietil.

- Poď bližšie, duša, – povedala socha – Poď a ja ťa budem súdiť, či si hoden ťažkého bremena, no aby si pochopil, musíš si najprv vypočuť príbeh jedného padlého anjela.

Vyžarovalo z neho čosi božské, aj tu, na tomto prekliatom mieste. Sadol som si na žlté tehly kúsok od piedestálu a nechal som ho, nech rozpráva.

- Volám sa Raziel a kedysi som bol jedným zo siedmich Božích Archanjelov. Na začiatku, keď prví ľudia ešte len ležali v raji, bolo nebo vyhradené iba pre nebeských služobníkov. Ako plynuli roky, zatratení mizli z existencie a ostatní putovali do neba. No keď sa blížila veľká udalosť a Archanjel Gabriel zvestoval Panne Márii, že počne z Ducha Svätého, objavil sa na oblohe drak. Mal sedem hláv a desať rohov a na hlavách sedem diadémov. Jeho chvost zmietol tretinu nebeských hviezd a zvrhol ich na zem. Vtedy Pán povolal nás, svojich Archanjelov a aj ostatných anjelov a na nebi sa strhol boj. Veľa anjelov padlo, keď sa snažili zastaviť draka Lucifera, ktorý kedysi bol tiež jedným z nás a jeho pekelnú kohortu. Nikdy predtým som nevidel duchov umierať, no táto bitka bola strašná. Nebo sa zahalilo do krvavého oparu a nebesá plakali sedem dní a sedem nocí. Ťažké búrky zmietali zemou a anjeli bojovali, aby odvrátili strach, nenávisť, bolesť a smrť od ľudí. Archanjel Mikael, najväčší z nebeskej armády, sám zoťal drakovi šesť hláv. Ostala už len tá najstrašnejšia, ktorá vrhala plameň z papule taký strašný, že anjelom horeli krídla a padali na zem. Vtedy som odletel do útrob jednej z nebeských jaskýň a odlomil som kúsok spravodlivosti. Keď som priletel naspäť, Mikael už len štítom odrážal útoky draka. Jeho meč padol na zem a vytvoril v nej hlbokú trhlinu. Vletel som medzi nich. Ošľahol ma pekelný plameň, no podarilo sa mi vraziť spravodlivosť drakovi do srdca. Strašlivo zavyl a padal skrz nebesá na zem. Nemohli sme dopustiť, aby padol dole, medzi ľudí a tak sme vytvorili ďalšiu rovinu medzi nebom a zemou, peklo. Drak padol do pekla a ja, keďže mi zhoreli krídla, som padol za ním. Spravodlivosť ho nezabila, pomsta ho držala nažive a jeho srdce nebolo orgánom, ktorý by bol preňho dôležitejší ako oko alebo ucho alebo ruka. Drak na seba vzal svoju anjelsku podobu a zaútočil na mňa. V pekle sme bojovali tri celé dni, Lucifer na mňa zbesilo útočil a ja som sa zo všetkých síl bránil. Ale zhubná atmosféra tej dimenzie, ktorej vládcom sa stál sám vznešený, ranná hviezda, pôsobila aj na moju dušu. Temnota sa do nej pomaly vkrádala, no ja som musel dokončiť svoje poslanie, aby všetci vedeli, že to bol Archanjel Raziel, ktorý neváhal pre Najvyššieho obetovať aj vlastnú existenciu. Lucifer sa zmenil na starca, akoby tým chcel naznačiť, že je na konci so silami, no bola to iba lesť. Keď som vložil všetku svoju silu do jedného úderu, bleskovo sa uhol a pomocou svojej zhubnej moci ma pripútal k tomuto piedestálu. Na výsmech mi ponechal aj meč a dokonca aj onen úlomok spravodlivosti, ktorý ho takmer zahubil, no reťaze sú príliš pevné a tak čakám na dušu, ktorá je dosť vznešená na to, aby dokončila to, čo som ja udatne započal. Teraz mi odpovedz na jednu otázku, nesmrteľný spomedzi smrteľníkov: Hľadáš únik, alebo spásu?

- Spásu. – odvetil som pevne.

Jeho príbeh ma nielen dojal, ale pripomenul mi aj to, v čo verím. Prozreteľnosť ma viedla sem, viedla moje kroky po ceste zo žltých tehál, taká je pravda. Nie náhoda, prozreteľnosť. A nádej v mojom srdci poskočila, pamiatka na Veroniku sa upevnila a ja som bol oveľa silnejší a pripravený na ďalší krok...

- Zbohom. – povedal anjel.

Raziel vytiahol priesvitný ostrý predmet, ktorý vyzeral ako kus skla a vrazil si ho do hrude. Obrovský stĺp bieleho svetla, ktorý vyšľahol z piedestálu ma na chvíľu oslepil. Keď úkaz, ktorý zmiatol celé peklo, pominul, Archanjel bol preč a z výšky na mňa padal biely popol. Na piedestáli ležala spravodlivosť. Opatrne som ju vzal do ruky, bola studená. Dal som si ju do vrecka, odkaz Archanjela, mocná zbraň, no bez návodu na použitie. Cez temný park som sa vrátil do svojej izby.

VIII. ...Na návšteve u Wolanda

Ráno, jedno z mnohých, ďalšie, identické. Len predmetov v mojom vrecku pribúdalo. Preložený list papiera s poviedkou, Goetheho Faust, tenký úlomok spravodlivosti. Akoby ma ktosi chcel vyzbrojiť predtým, než sa naozaj vydám na cestu. Napadlo mi, že by som si od Diega mohol požičať zbraň...

- Diego?

Mexičan bez varovania vystrelil tesne vedľa mojej hlavy.

- Hm, strácam presnosť, mieril som ti medzi oči. Vypadni.

... alebo aj nie. No každopádne by som mohol tú hnusnú roztrhanú väzenskú uniformu vymeniť za niečo iné. Napríklad oblek, ktorý visel v skrini a padol mi ako uliaty. Na jeho naftalénový pach som si musel zvyknúť.

- Zbohom Diego. – zakričal som z chodby smerom k jeho izbe, lebo som tušil, že už sa neuvidíme.

Keď som sa vrátnika opýtal na Wolanda, zistil som, že jeho dom by mal byť pri parku len o niekoľko ulíc ďalej. Zvoniac na starodávny zvonček čiernej kúrie som rozmýšľal, či stojím na správnom mieste, no keď mi otvoril sluha, kostlivec v elegantnom čiernom fraku, už som nemal pochýb. Woland a jeho výstrednosť, okázalo zdvorilé gestá, ktoré graciózne zvládal... proste stará škola. Kostlivec ma po schodoch, ktoré boli na konci vstupnej haly, zaviedol do chodby vystlanej červeným kobercom a na jej konci otvoril dvere, úctivo sa uklonil a keď som vošiel dovnútra, potichu za mnou zavrel.

Ocitol som sa vo Wolandovej pracovni. Doktor sedel za veľkým stolom, jeho dlhý, krivý nos bol zaborený do papierov. Jemne som zakašľal a on zodvihol zrak, zložil okuliare a zažmúril na mňa.

- Ách to ste vy. Musím ešte niečo dôležité dokončiť, sadnite si zatiaľ á... Mikasa et sukasa, či ako sa to vraví. – povedal, prstom najprv šermoval vo vzduchu, potom ho namieril na kreslo oproti sebe.

Keď som si sadol, Woland na mňa žmurkol a potom sa opäť začal venovať spisom, ktoré ležali pred ním. Upútala ma obrovská knižnica, ktorá vypĺňala celú stenu po mojej ľavej ruke. Knihy v nej javili známky opotrebovanosti, ich vek sa takmer nedal odhadnúť, no pôsobili na mňa dojmom buď originálov, alebo výtlačkov prvých vydaní.

- Viete koľko mi trvalo ich všetky pozháňať? Som obrovský nadšenec svetskej beletrie.

- To sú originály?

- Mnohé z nich áno, ostatné sú najstaršie zachované vydania, aké som dokázal zohnať. Niekedy bolo obtiažne presvedčiť ľudí, aby vám ju predali, hoci som ich mohol bez problémov zasypať zlatom.

- Hm, starý dobrý zákon zachovania hmoty vám nepodlieha, že? – povedal som s prídychom irónie.

- Keby ste sa trocha vyznali v alchýmii, – povedal ukazujúc za seba, na točité schodisko v rohu, ktoré ústilo do miestnosti s oblou strechou, ktorá vyzerala ako laboratórium.

Na stole tam stáli rôzne aparatúry, bachraté aj úzke banky vypĺňali farebné tekutiny. Niektoré prskali, iné len tak jemne bublali, ďalšie zasa periodicky menili svoju farbu. Na druhom pracovnom stoli trónili mechanické stroje, podivné sústavy ozubených koliesok a prevodov, ktoré jemne syčali a vyfukovali obláčiky pary. Úplne v rohu, kam som ledva dovidel, boli rastliny, úplne odlišné od tých, ktoré rástli tam dole. Kvitli rôznymi farbami, takže dúhové odtiene mi trocha zdvihli náladu. Stonky niektorých z nich sa jemne vlnili alebo plazili voľne po stole, zvyšné potichu oddychovali.

- To je malý labák, – reagoval Woland na môj udivený pohľad, – Dole je ešte jeden väčší, ale je v ňom neporiadok a... neprišli ste sem predsa na exkurziu, že? Len chvíľu počkajte a budem sa vám venovať.

Pravá stena bola presklená veľkou farebnou mozaikou, pod ňou sa na stole rozkladala veľká plastická mapa sveta, prikrytá skleným krytom, ktorý ju opticky zväčšoval ako lupa. Keďže sa Woland opäť zahĺbil do práce, postavil som sa a šiel som si ju prezrieť. Pristúpil som k mape a zvedavo som sa prstom dotkol skla. Woland zakašľal, no keď som sa otočil k nemu, vôbec ma nevnímal.

Pohľadom cez sklo som zbadal červené bodky znázorňujúce mestá, pri každej bol pripísaný aj jeho názov a čím menšie bolo mesto, tým menšia bola aj značka, až k úplne najmenším, medzi ktorými bolo aj mesto, v ktorom som sa narodil.

Potom som si všimol iný druh bodiek, maličké čierne, ktoré znázorňovali ľudí so smrteľným hriechom. Pomaly sa pohybovali po mape pri každej bolo napísané meno a príslušný hriech v latinčine, takže som s dešifrovaním nemal veľké ťažkosti. Zelené bodky boli nepopísané, pravdepodobne to boli ľudia takmer bezúhonní, čiže pre peklo nanajvýš nezaujímaví.

- Á, povedzte mi, čo sa deje vo svete? – spýtal sa Woland spoza môjho chrbta.

- Skupinku horolezcov práve asi zavalila lavína, – odvetil som dotknuto.

- Škoda, tým som celkom prial, aby sa dostali až na vrchol. Nepodarilo sa im to teda? – opýtal sa so záujmom.

- Nie, ale chýbal im už len kúsok.

Woland pokrútil hlavou a zasa sa venoval svojej práci. Pomaly som si opäť sadol do kresla a zadíval som sa na ozdobný kryštálový luster, ktorý visel presne nad mojou hlavou a jemne menil osvetlenie miestnosti. Pomaly sa krútil a skielka vrhali červené svetlo na knižnicu. Za doktorom sa v zasklených vitrínach skveli brnenia a uniformy, chronologicky zoradené od staroveku až po maskované oblečenie výsadkárov z druhej svetovej vojny. Ku každej sade bola navyše priložená zbraň, uniformy boli ošúchané, niektoré zakrvavené alebo roztrhnuté, takže asi neboli vyrobené za dekoračným účelom, ale skôr stiahnuté z chladnúcej mŕtvoly človeka bojujúceho za svoj národ. Vedľa uniforiem v rohu stáli hodiny, ktorých ručičky boli v polohe o päť minút dvanásť a nehýbali sa.

Netrpezlivo som sa zahniezdil, aby som Wolandovi pripomenul, že má návštevu, no on iba zamrmlal:

- Už len chvíľočku vydržte.

Nahol som sa cez stôl a nakukol som mu do papierov, lebo hoci som aj tak nemal nič lepšie na práci, doktor ma úmyselne zdržiaval a ja som z toho začínal byť nervózny. V tom momente ich však Woland bleskovo odložil, akoby čakal len na moment, v ktorom ma celé to divadlo prestane baviť a spýtal sa:

- Dáte si kávu?

Po nedávnej skúsenosti som však zdvorilo odmietol.

- Tak čo, ako sa vám darí? – opýtal sa aby tým pomaličky roztočil kolieska rozhovoru, ktorý sa mal ukázať ako jeden z najdôležitejších.

- Nie je to až také zlé, odhliadnuc od toho, že žijem v jednom byte s maniakom, každý deň sa ma niekto pokúša zabiť alebo aspoň zmrzačiť a... a to je najdôležitejšie, že netečie studená voda. – ukončil som svoje hodnotenie.

- Ja som sa naozaj snažil, ale lepšie miesto som pre vás nenašiel.

- U vás to vyzerá celkom prázdne.

- Ťažko sa to vybavuje, veď viete... šéf. Ale môžem sa ho ešte raz opýtať. Každopádne, ak myslíte, že tam hore by bolo krajšie... vybrali ste si sám.

Chcel som odvrknúť niečo v tom zmysle, že keby som si mohol teraz vybrať, tak tu nesedím, ale Woland mal vlastne pravdu.

- Tak, čo mám teraz robiť?

- Odporúčam ľahké turistické prechádzky, má to dobrý vplyv na kardiovaskulárny systém.

- Ďakujem, pán doktor. – vyslovil som s dôrazom na slove doktor.

- Vidíte, teraz som si spomenul, obaja zdieľame rovnaké remeslo a ani ste ma nepotešili nejakými svojimi príhodami z pracovného prostredia.

Ledabolo som mávol rukou a začal som viesť rozhovor mojím smerom.

- Opravte ma, ak sa mýlim, ale vy sa viete dostať tam dole, nie? Všetky tie knihy... ako ste ich sem dostali? A tie uniformy, kvety...

- Milý Dante, keď tu budete tak dlho ako ja, zistíte, že peklo ponúka svojím zamestnancom určité výhody. Áno, knihy mám zdola, uniformy sú trochu iný prípad, ale máte pravdu, existuje spôsob, ako sa dostať naspäť. Lenže vy chcete ísť ďalej, nemám pravdu? Ostáva vám teda len jedna možnosť...

- Dohoda so šéfom? – opýtal som sa neisto.

- Áno, ale nemyslím si, že by ho trápila jedna duša z nekonečna.

- Ale mohol by som to aspoň skúsiť, nie?

- Dante, netlačte na pílu, začínam strácať trpezlivosť. Chcete mať všetko za jeden deň...

- Už som tu týždeň.

- Niektorí tu trčia už tristo rokov a sú stále vo forme.

Napätie medzi nami sa stupňovalo, no ani jedného nenapadlo zrakom uhnúť a tak som mal dobrý výhľad na jeho vyčnievajúci nos a zelené aj hnedé oko.

- Rád sa hráte s prísloviami, pán doktor? Čo takto: Kuj železo, kým je horúce? Alebo odvážnemu šťastie praje?

- Na šťastie sa môžete pokojne vykašľať a horúcich vecí je tu viac, ako by ste si želali. – Wolandovi sa zablyslo v očiach.

Tvrdohlavo som si povedal, že teraz neustúpim. Woland bol pripravený na psychický súboj. Vnútorná nervozita bola takmer dokonale skrytá, navonok stále vystupoval sebaisto a bez náznaku netrpezlivosti. Bol viac ako pripravený, no ja som bol odhodlaný na všetko. Chcel som ho vydráždiť, buď to skončí mojou definitívnou smrťou, alebo dosiahnutím toho, čo chcem.

- Tak čo, strýko? – nasadil som familiárny tón.

Wolandovi sa v momente zakalili oči a vzniesol sa nad stôl. Kryštáliky lustra začali bláznivo do seba narážať, vydávajúc pri tom zmätený zvuk, pripomínajúci stratené duše uväznené v hlinenom džbáne. Svetlo v miestnosti sa začalo meniť na krvavú červenú. Toto som chcel. Tak ukáž, čo v tebe je! kričal som naňho v duchu a on akoby ma počul. Aj mňa čosi zrazu vynieslo do vzduchu, ocitol som sa znova doktorovi tvárou v tvár, hoci jeho krk bol vykrútený dozadu a hrozivá postava vôbec nepripomínala vitálneho starca, ktorý ma prišiel pozdraviť v prvý deň môjho pekelného putovania. Ovanul ma silný, horúci vietor. Všetky hárky papiera z Wolandovho stola vzlietli a obkolesili ma v hučiacom tornáde.

- Duša, nezahrávaj sa so samotným peklom! – zahrmel Woland, hlbokým hlasom, ktorý mu nepatril.

Tak Woland je šéf! Mal na to všetky démonické predpoklady a teraz sa rozhodol ukázať v celej svojej odpudivej nádhere. Začal som sa pomaly otáčať proti smeru prúdenia papierového tornáda. Pred očami sa mi mihali popísané stránky, tvoriace náplň Wolandovej dnešnej práce. Za celulózovou stenou sa v jednotvárnom kolobehu striedala knižnica s Wolandom, mozaikovým oknom a dverami, no keď papier vzbĺkol, okrem ohnivých jazykov som už nevidel nič. Obtočený plameňmi som na koži cítil Wolandov hnev. Oko tornáda sa zmenšovalo a mne utkveli v mysli len štyri pojmy: knižnica, Woland, okno a dvere a už aj tie sa mi zlievali dohromady.

V momente, ktorý som odhadoval ako posledný pred stratou zdravého rozumu, plamene zhasli a na zem sa zniesol popol, ktorý zhrnul Wolandovu prácu do malého objemu, roztrúseného v kruhu okolo kresla, na ktorom som pred chvíľou sedel. Točiť som sa však neprestal a tak som opäť dokázal rozlíšiť kontúry miestnosti, knižnicu, Wolanda, okno a dvere... tie však boli otvorené a doktorov čierny kocúr cez ne kolísavo cupital dnu. Padol som na zem. Wolandove kroky smerovali okolo mňa až ku vchodu miestnosti, kde na chvíľu utíchli a potom sa ozval opäť svojim prirodzeným hlasom:

- Ospravedlníte ma na chvíľočku? Hneď sa vrátim.

Jeho kocúr ešte zaprskal, keď som za zodvihol a prikývol som hlavou na doktorovu otázku a potom sa obaja vytratili do chodby, nechávajúc dvere otvorené. Sadol som si do kresla. V hlave mi stále hučalo a tak som sa začal prechádzať po miestnosti, venoval som predmetom okolo seba maximálnu pozornosť, pretože to, čo sa práve odohralo, sa zatiaľ racionálnym spôsobom nedalo popísať.

Upútali ma hodiny, presnejšie povedané rytiny na ich podstavci. Ciferník sám o sebe pôsobil síce starožitne, no nie obzvlášť zaujímavo, navyše ručičky stále stáli v tej istej polohe, no obrázky vyryté do dreva sa ťahali po celom boku hodín až do výšky zhruba jeden a pol metra, kde bol ciferník.

Prvý z obrázkov, ku ktorému som si musel takmer ľahnúť, aby som ho dostal do výšky očí, ukazoval dva kmene nejakých divochov ako proti sebe bojujú. Keď som sa k nemu priblížil, pocítil som jemné vibrácie a ryhy sa začali pohybovať. Malé humanoidné postavičky živo gestikulovali a hádzali po sebe oštepy. Na ďalšom obrázku sa Egyptský faraón v bojovom voze snažil preraziť zovretie nepriateľa. O kúsok vyššie dlhé luky Angličanov ničili francúzske vojská, ktoré cez zmáčané pole postupovali so značnými ťažkosťami len pomaly. Hneď nad nimi zúril nerovnocenný boj amerických domorodcov s primitívnymi zbraňami, na ktorých útočili španieli vyzbrojení mušketami a dlhými šabľami. Na predposlednom obrázku sa nad zákopmi oboch nepriateľských strán vznášal temný oblak dusivého plynu a úplne navrchu bola vyobrazená pláž s protitankovými zátarasami, rapotajúce nemecké guľometné hniezda na útese a malé postavičky spojencov, vyskakujúce z transportných lodí a utekajúce priamo proti nim.

Odtrhol som zrak od rytín a zistil som, že Woland sa ešte stále nevrátil. Opäť som sa otočil k hodinám, pretože ďalšiu nerozriešenú záhadu by som už nezniesol.

- Tie ryhy sa predsa nemôžu len tak hýbať... – zašepkal som v úžase a pohladil som rukou spodný obrázok.