Vlad pozeral jedným okom do tmy, o druhé sa mu opierala skala veľkosti vagóna. Asi milión skál podobných rozmerov ležalo na jeho nesmrteľnom tele. Dosť to bolelo. A čo horšie, tie skaly sa hýbali a posúvali. Začínal sa cítiť nepríjemne.

Pričom to všetko vlastne začalo tak dobre.

Hrad v Karpatoch už dlho strácal svoje čaro. Hnusné podnebie, hnusné okolie, hnusní domorodci. Ale zato správy z Ameriky boli plné optimizmu – zem neobmedzených možností, nijakí fanatickí lovci upírov, kresťania len pochybní a navyše, to miesto v Skalistých Horách vraj naozaj sršalo mágiou. Vlad sa rozhodol.

Cestoval naľahko, len so zásobami hliny z rodnej zeme. Sprevádzali ho iba vždy verný Igor, a trojica nadržaných megier, ktorých premenu na upírky už stokrát oľutoval.

Amerika nesklamala. Nekonečná zem a národ neznabohov, čo bibliu poriadne ani nevidel a každý druhý by s radosťou vymenil krucifix za fľašu whisky. A ešte lepší bol dostatok poslušných služobníkov – malých, žltých, žvatlajúcich divnou hatmatilkou. Nevedel odkiaľ sa vlastne brali, no nech ich s megerami vysali hocikoľko, vždy prišli ďalší. A nový, americký hrad utešene rástol. Potom si raz večer spokojne vyšiel von a šťastne sa pozrel na tmavnúcu oblohu.

Usmial sa na mesiac.

A do hlavy ho zasiahla guľka.

Prebral sa na to, ako mu hlava naráža o zem. Nohy mal zviazané lasom. Laso bolo priviazané o koňa. Kôň cválal. Rýchlo. Po veľmi skalnatej ceste. S každým nárazom strácala Vladova hlava kúsky kostí a zubov. Jazdec prudko zastavil, otočil sa a Vlad pocítil niečo dovtedy nepoznané.

Igora sa ľudia báli a pri pohľade na jeho tvár deti plakali. Pri pohľade na jazdca by sa rozvzlykal Igor.

„Kto si?“ hlesol bezzubými ústami Vlad.

„Bob Weston,“ odpovedala tá obluda žuvajúc tabak. „A ty si ten...ako to biskup hovoril? Rumunul? Rulumon? Romulan, áno, to je ono! Ty si ten Romulanský knieža upírov, he?“

„Som Vlad Nabodávač!“ pokúsil sa zaburácať upír. S chýbajúcou polovičkou čeľuste to nemalo potrebnú razanciu. „Robíš chybu, Američan, mňa nemôžeš zastaviť ani zabiť!“

„Aha,“ zamyslel sa jazdec a Vlad náhle zistil, že pozerá do hlavne Winchestrovky. „Skúsim to,“ dopovedal Bob a Vlad dostal v tú noc už druhú guľku medzi oči.

Prebral sa o štyridsať nárazov hlavy a mínus šesť zubov neskôr. Nesmrteľným zostával stále, no to čo práve zažil bolo príliš ponižujúce, takže sa radšej len premenil na netopiera a zúfalo mávajúc krídlami odletel k domovu. Do uší sa mu donieslo len zavitie toho strašného Američana:

„Romulanskýýý zmrrrd!“

O príhode bol rozhodnutý nikomu nehovoriť, ale nebolo to nič platné. Ďalší večer sa situácia zopakovala. Len čo vyšiel von, z lesa vyšiel výstrel a guľka. Tentokrát našťastie len do brucha. Nasledujúca ho trafila do krku. Vydesený sa odplazil dovnútra.

Husté lesy naokolo pôvodne považoval za malebné, ale keď sa v nich začal schovávať ten maniak, prudko zmenil názor. Bob Weston sa v húštine ukrýval ako divoké zviera a zjavne nemal v úmysle prestať.

Teror pokračoval. Cez deň spali v útulných kobkách v podzemí a keď slnko zapadlo, vonku číhal atentátnik. Stačilo vystrčiť nohu a prišiel výstrel. Nikoho z nich to nemohol zabiť, ale stačilo vedomie, že každý nádych čerstvého vzduchu sa rovná stretnutiu s kúskom lietajúceho olova, a Amerika strácalo svoje čaro.

„To je hrozné,“ povzdychol si Vlad pozerajúc do krbu. „To v tejto krajine môže získať zbraň naozaj akýkoľvek šialenec?“ No streľba nebola to najhoršie.

Žltým posluhovačom spálil náklad ryže a títo sa rozutekali. Cez deň hádzal na strechu hradu zápalné fľaše s petrolejom, takže sa neborák Igor musel preučiť na nedobrovoľného hasiča. Nemal však šancu a väčšina hradu ľahla popolom. Vlad bol zvyknutý na zabijakov s nožmi, kolmi, mečmi, mačetami, katanami, lukmi, kušami, ale nie na zbabelcov, ktorí strieľali zo zálohy.

Pokúšal sa s tým Westonom aj dohodnúť.

„Neublížil som ti,“ kričal do temného lesa. „Prečo sa nás snažíš pozabíjať?“

„Biskup z Frisca zaplatil,“ zahlaholil Bob z tmy.

„Zaplatím ti dvojnásobok!“

„Neznášam Európanov a najmä Romulanov!“ zaznela odpoveď.

„Nie som Romulan, ty kre...“ Spŕška výstrelov z lesa definitívne ukončila diskusiu.

Áno, Vlad sa mohol premeniť na netopiera. Dva krát ho v lese takmer ulovila puma a vrátil sa s nahryznutým krídlom. Raz sa dostal až k Bobovi, ale len na to, aby uvidel dvojhlavňovú brokovnicu z úplne nesprávnej strany.

„Aleluja Romulan!“ zahulákal Bob a vystrelil. Vlad ledva doletel naspäť, tentokrát bez ucha a oboch nožičiek.

Megery naňho každý večer nenávistne zazerali a syčali, a Vlad zažíval pocity neschopného muža pod papučou, ktorý musí čeliť pohŕdaniu manželky. On mal manželky tri. S láskou spomínal na toho besného Angličana, ktorý mal pri zabíjaní aspoň štýl.

Vlad mal vlastne šťastie, že biskup zabudol Bobovi povedať dosť dôležitú informáciu a to, že na upírov najlepšie účinkuje striebro. Aj to olovo bolo viac než zlé.

Noci trávili naplnení strachom pred teroristickým strelcom a podpaľačom, nervózne si obhrýzajúc nechty na rukách aj nohách.

Plánovali, pripravili sa a zaútočili. Na Bobov tábor sa zniesli uprostred noci všetci štyria sťa smrtiace tiene. Ako však mohli vedieť, že Bob má ľahký spánok a čo horšie, že spáva so všetkými zbraňami nabitými po ruke. Jeho brokovnica sa ukázala na krátku vzdialenosť neprekonateľná. Bola to Marishka, kto názorne predviedol, že po zásahu z brokovnice prestane hlava, upírska či ľudská, existovať. Potom sa Bob Weston vrhol k vozu a strhol z neho plachtu.

„Gatlííng, alelujá!“ zajačal a zatočil kľukou. Vo vzduchu prudko ubudlo kyslíku a pribudlo bzučiaceho olova. Prvých stodvadsaťosem guliek videl Vlad z blízka. Nato radšej zavelil ústup. Na zemi zostala okrem Marishky aj Aleera, a z diaľky sa zdalo, že Bob okolo nich nadšene poskakuje s fľašou v ruke.

„Sú nesmrteľné!“ zakričal Vlad z netopierej podoby.

„Ale horľavé!“

Upír poliaty petrolejom zhorí na rovnaký popol ako bežný človek. Vlad si so slzami v očiach uvedomil, že tie chladné prsia, studené loná a nekonečné frflanie vlastne miloval.

Zostala mu len Verona, odmietajúca vyliezť z truhly a Igor, ktorý chodil od hlavy po päty namazaný masťou na spáleniny a pomočoval sa už aj pri pohľade na zapálenú sviečku.

Ako sa v ten deň dostal Weston do zhoreného hradu nezistil. Jeho samotného kúzla ochránili, ale uniesol Veronu. Vlad sa zhlboka nadýchol a pripravil sa na boj svojho života. Teraz mu ten Američan neunikne, neprerazí jeho ochranu. Pôjde, zachráni svoju milovanú megeru a toho špinavca roztrhá na kúsky.

Veronu Bob odvliekol do kaňonu Coyote Ugly, kde ju v úzkej rozsadline medzi skalnatými stenami Vlad našiel zviazanú a zúboženú. Bob Weston nebol nikde nablízku, v tomto ho zmysli neklamali. Na päťdesiat, ba aj sto metrov by ho ucítil. Nebol tam.

Potom sa zatriasla zem a zahrmelo. Veľmi blízko.

Vlad pozrel hore a na okamih mal pocit, že naňho padá obloha. Ibaže obloha nie je plná kameňov veľkých ako železničný vagón...

**

Biskup sa tváril neisto, a pozrel z útesu, „Takže nie je mŕtvy?“

„Bol to upír, vaša exkremencia,“ vysvetľoval Bob Weston otrávene. „Ten bol mŕtvy už pred tým, a teraz je mŕtvy totálne. A dynamit nebol zadarmo, takže chcem moje prachy, jasné?“

Pohľad mu uspokojene padol na to, čo bolo nedávno kaňonom a teraz sa premenilo na dvadsať metrov vysokú hromadu skál. „A z tohto sa ten Romulan nevyhrabe ani za sto rokov,“ dodal.

Skala ležiaca na Vladovej hlave sa zosunula o milimeter. Skala pod Vladovou hlavou na nepohla vôbec. Zvuk ktorý začul, znel akoby niekde niekomu praskala lebka.

Zrazu zapochyboval o večnom trvaní večného života.