„Čo si to urobil?!“ Jacob bezvládne dopadol na zem. Na neho sa z cinkotom zosypala zrkadlová stena. Rozpadala sa na tisíce malinkých kúskov. Od Jacobovej ruky sa k mojim nohám dotiahol pramienok krvi.

Liam sa začal smiať. To bola posledná kvapka! Sústredila som všetko čo vo mne je na hnev, ktorý som pocítila. Hnev silnejší než čokoľvek, čo som doteraz cítila. A vtedy sa to stalo.

Všetko stíchlo.

Obloha vonku potemnela. Vo vzduchu bolo cítiť akúsi neznámu zlovestnú energiu. Ako ticho pred búrkou. Liama to očividne zaskočilo. Jeho oči ma priam zabíjali. Teraz sme jeden druhému uprene hľadeli do tvárí z tej jeho však stále vychádzala krutosť a zlomyseľný smiech aj ked sa už ústami nesmial. To ma ešte viac rozzúrilo. Z temnoty na nebi začali šľahať blesky.

Náhly príval sily. Okná vedľa mňa vyleteli zo steny a z rachotom dopadli na trávnik vedľa haly. Pár črepov vletelo dnu a porezali mi nohu a tvár pri vlasoch. Ale žiadnu bolesť som necítila, iba horúci prameň krvi čo mi stekal po tvári ma pálil a kvapky ticho dopadali k mojim nohám.

Blesky prestali. Ale rozfúkal sa studený vietor. Akoby ma chcel uniesť. Šaty mi išlo roztrhať. A vtedy som pocítila tú strašnú silu, ktorú som mala vo svojich rukách. Patrila iba mne. Dokázala by som zabiť jediným pohybom. Zavrela som oči. Vietor mi rozfúkaval vlasy z tváre a krv mi stále stekala po pokožke.

Otvorila som oči, vedela som že Liam proti mne nič nezmôže. Jeho nenormálne hrdinský pohľad a postoj ma až rozosmial. Ked zbadal moje pery ako sa na nich vytvára úsmev to zdesenie v jeho tvári stálo za to. Odrazu ho trhlo o zem – kľačal. Ale mne bolo jasné že to neurobil z vlastnej vôle, pretože sa pokúšal vstať, ale nedarilo sa mu to. Po chvíli sa uprene zapozeral do zeme. Pomaly zdvihol zrak. Ten pohľad na prebodával. Zbieral silu aby sa mohol vzoprieť, ale jediné čo pozbieral bolo zúfalstvo. Uvedomil si, že je bezmocný.

Odrazu iba klesol a bezvládne ležal na zemi. Bolo mi do smiechu. Teraz bude navždy mojim väzňom. A ja som tým, prečo som sa narodila...