Za bieleho dňa ležal v tráve Róm. Ľudia ho obchádzali, bol pracovný deň a poriadne teplo. Ten chlap bol úplne spitý, nevnímal okolie a hrozne smrdel. Ufúľané tričko mal roztrhnuté, zo zamastených nohavíc mu trčalo pol zadku a jatku mal rozopnutú. Všimli si ho dvaja policajti a pobrali sa splniť si nepríjemnú povinnosť. Chvíľu pri ňom postáli, ušlo im zatiaľ pár nevyberaných slov, na ktoré zvedaví chodci reagovali s pochopením. Spoza nich sa potom pretlačili dvaja dlháni, ľudia im radšej ustúpili z cesty - boli to riadni atléti s obrovitou silou a prirodzenou autoritou. Každému sa akosi uľavilo, že sa tu objavili práve oni.

„Počkajte chlapci," povedal jeden z nich policajtom. „To je už zbytočné." Policajti sa hneď snahy nejako zakročiť, boli radi, že im ktosi pomôže. Tí dvaja si obzerali Róma zo všetkých strán, ich správanie bolo veľmi suverénne, až to vzbudilo podozrenie u jedného z policajtov. „Čo chcete robiť?" spýtal sa tých dvoch, ale odpovede sa nedočkal. „Je jasný/' povedal jeden dlháň druhému. Zrazu sa obom zjavili v rukách samopaly /nikto si nevedel spomenúť, kde ich tak zrazu zobrali/ a jeden z nich dvomi ranami do srdca Róma zabil. Všetci svedkovia včítane policajtov ostali vyjavené hľadieť, akoby nemohli uveriť tomu, čo videli. Ešte neuveriteľnejšia vec sa stala potom. Tí dvaja chlapi - vlastne vrahovia -každý jednou rukou chytili Róma, vliekli ho akoby nevážil viac než vrece peria a hodili ho policajtom do auta. Zabuchli dvere a ten jeden povedal: „Zavezte ho na smetisko a hneď ho zahrabte, aj tak už smrdí."

Potom nasadli do veľkého bieleho auta, ktoré si všetci až teraz všimli a pokojne akoby sa nič nestalo, zmizli za rohom ulice. Nikto si nezapamätal ani číslo auta, ba ani aký to bol typ. Policajti sa prebrali z ohromenia, až keď bolo po všetkom. Každý zo svedkov udalosti tvrdil len jedno jediné - tí dvaja pôsobili na nich obrovskou autoritou, nikto si nezapamätal ich tváre /vraj veľmi všedné typy/ a nikomu ani na um nezišlo do udalosti zasahovať. Zdalo sa im vraj, že tí dvaja sú úplne kompetentní k tomu? čo robia, ba akoby im ten Róm oddávna patril. Prišli si po neho, lebo bol čas.

Udalosť vyvolala v meste veľké pobúrenie, najmä neschopnosť polície sa stala terčom oprávnenej kritiky. Voči obom policajtom bolo zahájené trestné stíhanie za hrubý priestupok v službe. Verejnosť sa ocitla v pozícii, keď bolo treba zaujať postoj. Anketa usporiadaná jedným vplyvným denníkom medzi obyvateľmi mesta však ukázala, že veľká väčšina ľudí sa k udalosti odmietla vyjadriť.

Treba doplniť, že vyšetrovanie prípadu za celý mesiac nevykázalo žiadne výsledky. Už vo vedľajšej ulici, kam auto evidentne zabočilo, mizne stopa úplne beznádejne. Bola popoludňajšia špička, chodníky boli plné ľudí, ale obrovské biele auto - skutočnú limuzínu -si nikto nevšimol. Také auto v meste ani na okolí nikto nevlastní, ba podľa niektorých svedkov /napr. nemenovaný zástupca firmy predávajúcej autá/ také auto sa v republike zrejme ani nenachádza. Nikdy vraj taký typ nevidel, zrejme ide o nesériový výrobok nejakej renomovanej firmy. Polícia zistila, že spomedzi k nám dovážaných áut na objednávku sa zrejme hľadané auto nenachádza. Teda stopa naprosto žiadna a skladané portréty páchateľov, ktoré polícia za pomoci svedkov vypracovala, sú úplne bezcenné, lebo každý z portrétov je iný a spoločné majú jedno -je na nich človek akoby bez charakteristických čŕt. Dokonca vraj obaja vyzerali úplne rovnako. Na otázku, či nemohli byť dvojičky, každý zo svedkov zásadne odpovedal nie. Takže výzor vrahov je takou záhadou, ako ich auto. Bezmocnej polícii sa za mesiac vyšetrovania nepodarilo zistiť nič. Po mesiaci prišiel ďalší šok.

Opäť cez deň, opäť v popoludňajšej špičke. Pred predajňou lahôdok postávala skupina Rómov, niektorí mali v rukách fľašku piva a živo debatovali. V skupine bolo i niekoľko žien a detí. Jedna zo starších Rómok si všimla, že pri chodníku, pár metrov od nich, stojí veľké biele auto. Žena začala kričať, čím upozornila na nebezpečenstvo aj ostatných. Nastal zmätok a náhodní chodci sa rozutekali do uličiek, ale skupina Rómov postávala na mieste ako v tranze. Z auta vystúpili dvaja vysokí chlapi so samopalmi. Až vtedy sa dali Rómovia na útek. Všetci sa rozpŕchli, len stará Rómka i naďalej sedela na betónovom schodku a nezrozumiteľne jačala. Zastrelili ju krátkou dávkou zo samopalu.

Niektorí odvážlivci sledovali scénu z diaľky, preto vieme o tom, že vrahovia starenu hodili do kufra ich auta a pomaly, doslova šokujúco pomaly, odchádzali z miesta činu. Dokonca vraj postáli na červenú na križovatke so semaformi. A na tej križovatke zároveň končí stopa. Polícia bola upozornená takmer ihneď, všetky výjazdy z mesta boli zablokované, na pomoc boli privolané posila zo širokého okolia. Bezvýsledne. Po dvoch dňoch pátrania sa obnovila doprava. Zavraždenú Rómku našli na tretí deň len desať kilometrov od mesta. Bola na smetisku nedbalo zahádzaná sutinou a hlinou, vedľa ležali dve pohodené lopaty. Po tomto prípade sa celá záležitosť dostala na najvyššie miesta. Boli povolaní najlepší experti, na pomoc prišli i špecialisti zo zahraničia. Na oficiálnu správu o výsledkoch vyšetrovania si novinári museli počkať takmer týždeň. Znela veľmi stroho: Prípad je veľmi komplikovaný, polícia zatiaľ nemá stopu. Pátra sa najmä po záhadnom bielom aute. Inak povedané - nezistilo sa nič.

Rómov v meste sa zmocnila panika. Ich obydlia boli neustále strážené policajnými vozmi. Na požiadanie im boli dovážané potraviny a iný spotrebný tovar. Zvyšok obyvateľstva žil v akomsi strehu, ale predsa len nebolo badať strach. Je jasné, že vznikli dva tábory, bolo priam do očí bijúce, že majoritní sa neobávajú. Príslušníci hnutia skinhead si dovolili dokonca na námestí vyvesiť transparent hanobiaci rasu postihnutú dvomi brutálnymi vraždami. Práve oni hrali svoju úlohu v ďaľšom prípade, ktorý sa odohral opäť o mesiac. Stalo sa to na nočnej diskotéke nie práve najlepšej povesti. Skupina skinheadov sa dostala do potýčky s Rómami. Je zarážajúce, kde sa tam Rómovia vzali, mestský úrad ich vyzval, aby sa až do ukončenia prípadu zbytočne nevzd'aľovali zo svojich obydlí. A možno je zase prirodzené, že nepotrestané provokácie skinheadov sa rozhodli riešiť sami. Tiež fakt, že predchádzajúce vraždy sa stali cez deň, im dodávala odvahu.

Potýčka sa odohrala vonku pred vchodom a mala charakter hromadnej bitky. Opäť si vôbec nikto nevšimol príchod nám už známych vrahov. Stáli opodiaľ a sledovali, čo sa deje. Niekto z bijúcich sa na to upozornil a vykríkol na ostatných. Chvíľu trvalo, než bitka utíchla, obe strany boli príliš rozvášnené. Už v tej chvíli vraj barman toho podniku volal políciu. Na bojisku nastalo ticho okrem jedného človeka. Ten kopal do skinheada ležiaceho na zemi. Všetci svedkovia potvrdili, že boli ako zhypnotizovaní, takmer sa nemohli pohnúť. Zrejme až nastalé ticho upozornilo rozzúreného Róma, že čosi nieje v poriadku. Otočil sa k ostatným a v tom momente sa ako blesk zjavila zbraň v ruke vraha a Róm padol mŕtvy na zem. Použil len jeden výstrel, zásah bol priamo do srdca. I po tomto čine sa nikto ani nepohol. Ani Rómovia neutiekli, vraj ani nevedeli, čo sa s nimi deje. Jeden z vrahov oslovil okolo stojacich: „Tak čo, chlapci, bavíte sa?" Druhý z nich zaniesol mŕtvolu do kufra. Ich auto stálo len pár metrov od miesta, vraj akoby vyrástlo zo zeme.

Potom sa stala nečakaná vec. Jeden zo skínov zakričal: „Pobite ich všetkých, svine!" Ten z dvojice, čo bol k nemu bližšie, bleskovo udrel päsťou dotyčného skína, bola to rana do čela a tak silná, že mu zlomil lebečnú kosť. K tomu sa pridružil ťažký otras mozgu, takže sa ho lekárom iba s roblémami podarili zachrániť. Vrahovia zmizli z miesta opäť tým záhadným spôsobom - dokonca zmizli v uličke, z ktorej sa o pár sekúnd vyrútili policajné vozy.

Mŕtvolu našli na druhý deň ráno, presne na tom istom smetisku a presne v tej istej jame, kde bola mesiac predtým nájdená predchádzajúca obeť. Záhrada nadobudla takú intenzitu, že sa o nej písalo vo svetovej tlači. Vyšetrovanie sa rozbehlo na plné obrátky, dostalo podobu, akú malo mať od začiatku. Opätovne boli vypočutí všetci svedkovia, porovnávali sa ich výpovede, ale v istom zmysle akoby všetci hovorili to isté a v podstate nič. Dokázali popísať len svoje pocity - išlo o zmes strachu a bezmocnosti, no niektorí vypovedali: 5>Bol som si istým, že mne sa nič nestane". Takúto výpoveď poskytli i niektorí z Rómov, ktorí boli svedkami vraždy na diskotéke. Psychológovia prišli k záveru, že vrahovia si počínajú impulzívne - zaútočia na toho, kto prejavuje najväčšiu intenzitu konania, čiže kto nerešpektuje ich autoritu a koná pod vplyvom emócií. Výnimkou je vari prvý prípad, ale ten má svoju zvláštnosť aj v tom, že vtedy boli vrahovia „najslušnejší". A zase starú Rómku zabili preto, lebo na nich kričala a ich to zrejme podráždilo. Veď z auta vystúpili až na jej krik, dovtedy iba sledovali situáciu. S vysvetlením psychológov nebola polícia príliš spokojná. Obyvateľstvo zase nebolo spokojné s políciou, novinári upodozrievali políciu zo spolupráce s vrahmi. Zdalo sa to byť jediné rozumné vysvetlenie, prečo stále unikajú. Veď naposledy zmizli obrazne povedané priamo v náručí vykonávateľov zákona. Svedkovia tvrdošijne nástoja na tom, že biele auto zmizlo v uličke, ktorá už bola pod kontrolou polície. Policajti niečo také ostro odmietli, preto k pravde sa nik nedopracoval. Malo to za následok jedno - vymenili štáb hlavných vyšetrovateľov, a tiež policajti zúčastnení v akcii, boli podrobení prísnemu vyšetrovaniu. Len čo sato stihlo urobiť, stal sa ďalší prípad.

Tentoraz sa vrahovia objavili už na deviaty deň. Ich obeťou nebol Róm, dokonca išlo o známeho podnikateľa, o ktorom sa viac tušilo, než vedelo, že je vlastníkov a či účastníkom vlastníctva viacerých budov a podnikov v meste. Presnejšie údaje o ňom sú zastreté rúchom tajomstva a výsledky vyšetrovania polícia držala v tajnosti. Tento podnikateľ práve vychádzal z banky v spoločnosti troch mužov, zrejme spoločníkov, ich totožnosť nebola zistená kvôli utajeniu. Po chodníku k nim sa blížili dvaja dlháni, tentoraz vraj bez zbrane. Ich biele auto stálo zaparkované pred bankou. Všetkých šesť mužov sa stretlo pri aute.

Jeden náhodný chodec, korunný svedok celého prípadu, stál asi desať metrov od miesta činu. Všimol si prichádzajúcich vrahov už skôr, vyšli vraj zo susednej ulice. Okamžite sa rozhliadal, koho má upozorniť na ich prítomnosť, ale náhodou nebol nablízku žiaden policajt. A prípadná obeť...? Oproti po chodníku išiel jeden Róm, ale pozornosť vrahov bola upriamená inde. Dotyčný podnikateľ vraj ostal stáť na mieste, doslova prirástol ku chodníku a celý zbledol. Jeho spoločníci si nevšimli, kam tak zhrozene hľadí. Zdalo sa im, že dostal infarkt. Vrahovia odsotili spoločníkov a obstali svoju obeť. Jeden z nich vyzval bezmocného muža: „Ideš s nami." Hlas mal úplne pokojný, akoby oznamoval najbežnejšiu vec na svete. Druhý z dvojice otvoril dvere na ich aute a čakal. Oslovený podnikateľ zrejme nebol vôbec schopný pohybu, len v šoku tŕpol, čo bude. Preto ho dlháň jemne chytil za rameno a s priateľským úsmevom mu pokynul, kam má ísť. Potom už obeť nastúpila do auta na zadné sedadlo, dvere sa zavreli a auto zmizlo v najbližšej ulici. Poplach, ktorý nastal, nepriniesol žiadne ovocie, vrahovia i s obeťou zmizli nevedno kam.

Mŕtvola podnikateľa bola nájdená až o týždeň v lese za mestom. Bolo to úplne opustené miesto medzi poľami v hlbokom jarku, okolo miesta rástli stromy, ale les bol zanedbaný, pripomínal džungľu. Policajti ho našli podľa koľají od osobného auta na poľnej ceste. Obeť ležala v jame hlbokej takmer tri metre, bola vo veľmi zúboženom stave a po celom tele mala podliatiny, ako od úderu bičom alebo od ohybnej palice. Smrteľný výstrel bol opäť do srdca. Vedľa obete ležal čakan a lopata.

Tento prípad sa od ostatných zreteľne odlišoval. Predovšetkým padla doktrína o rasovo motivovaných vraždách. I samotné vykonanie vraždy malo celkom iný priebeh - obeť bola podľa lekárov vystavená 3-5 dňovému mučeniu, pričom jamu kopala odhadom asi dva dni. Na rad prišli opäť psychológovia - najnovšia vražda nebola impulzívneho charakteru, ale musela byť plánovaná, a to plánovaná na sekundu presne. V scéne ako z filmu sa všetci aktéri stretli priamo pred veľkým bielym autom.

Novinári sa snažili zistiť, kto boli tí traja spoločníci mŕtveho a či zavraždený nebol vrahmi nejako upozornený, či vydieraný už predtým. Je isté, že o nebezpečenstve už vedel, lebo už z diaľky rozpoznal svojich vrahov. Nezmohol sa ani na náznak odporu. Informácie tohto druhu sa však stali pre verejnosť nedostupné. Súkromné obete jeho aktivity a rodina boli popísané viac-menej v polohe špekulácii.

Zaujímavá bola výpoveď svedka - náhodného chodca, ktorý stál skutočne len kúsok od miesta, odkiaľ vrahovia uniesli obeť. Na otázku - mali ste strach? svedok odpovedal - nie, nešli predsa po mne. Ako ste vedeli, že nejdú po Vás? Cítil som to - odvetil svedok. Pre psychológov sa táto informácia stala dôležitou, ale kriminalisti ju nebrali vážne. Nakoniec novinárom boli poskytnuté iba nepodstatné informácie, celá vec nadobudla charakter vysokého utajenia. Už na ďalší deň po nájdení poslednej obete, prišla správa, že vedúci odboru privatizácie pri mestskom úrade bol zastrelený strelou do srdca priamo vo svojej kancelárii. Prípad bol bez svedkov, i sekretárka v inkriminovanej chvíli práve odbehla na toaletu, takže po výstrele sa na miesto činu dostavila spolu s ostatnými úradníkmi. Vrahov nikto nevidel prichádzať ani odchádzať. Žiadne nápadné biele auto si v okolí budovy niekto nevšimol. V meste bol vyhlásený výnimočný stav.

Potom sa mesiac neudialo nič. Špekulácie o nepolapiteľnosti vrahov nadobúdali ohromné rozmery. Od dobre organizovanej mariánskej bandy podporovanej políciou či dokonca vládou, až po názory, že ide o mimozemštanov, ktorí prišli robiť na Zem poriadok. Triezvosti v hodnotení situácie ubúdalo, ale ani sa nieť čo čudovať, lebo priebeh niektorých prípadov bol skutočne záhadný. Veľké biele auto sa stávalo neviditeľným, len čo zahlo za roh a vrahovia sa pohybovali v dave medzi ľuďmi a nikto si ich nevšimol, hoci ich vysoké postavy nie sú žiadnou všednosťou. Vždy sa objavili ako duchovia až v tesnej blízkosti obete a ako samozrejmosť mali hneď poruke ich ohromne nápadnú limuzínu, ktorú však nikto nikdy nevidel prichádzať ani odchádzať. Prípad okrem svedkov a obetí nemal nič, pomocou čoho by sa dal riešiť. Spojitosť motívu neexistovala, iba na jednej tlačovej konferencii istý detektív na voľnej nohe podotkol, že obeťou sa nikdy nestal, takpovediac, radový občan. Na otázku, kto je podľa neho radovým občanom, odmietol odpovedať. Výnimočný stav bol v meste po mesiaci zrušený. Napriek tomu boli ulice plné strážiacich policajtov a vojska. Vo dne v noci bola každá ulička pod dohľadom. A potom sa stala najväčšia tragédia.

V neďalekej obci, ktorej obyvateľstvo v absolútnej väčšine tvorili Rómovia, hliadkovacie služby prebiehali práve tak ostražito, ako v meste. Vrahovia vtrhli do miestneho hostinca, keď bol vo večerných hodinách preplnený Rómami. V paľbe samopalov padlo všetkých osemnásť ľudí prítomných vo vnútri. Nažive ostal jediný - výčapník toho podniku. Vrahovia zmizli tak, ako prišli - nikto ich nevidel. Štyria vojaci síce tvrdili, že videli auto odchádzať hlavnou ulicou smerom do mesta, ale hliadky v tých častiach ulice si nič nevšimli. Auto bolo v tej istej chvíli videné i nevidené. Záhada začínala nadobúdať väčšiu hrôzu, než narastajúci počet obetí. Ešte v tú istú noc - len o pár hodín neskôr vypukol požiar najväčšej banky v meste. Budova vzbĺkla akoby celá odrazu. Horela strecha i všetky steny, okná i vchody, vo vnútri bolo v plnom ohni kompletné vybavenie. Požiarnici bezmocne chrlili prúdy vody na budovu, ale bolo jasné, že z nej ostanú len ruiny.

V meste vypukol teror. Obyvatelia nevychádzali z domov, po uliciach sa preháňali vojenské vozidlá a obrnené transportéry, vo vzduchu hliadkovali helikoptéry. Začala sa postupná evakuácia, pričom neustále prebiehali kontroly všetkých obyvateľov - vysokých i nízkych mužov i žien a domové prehliadky boli na dennom poriadku. Narýchlo boli vybudované tábory pre vysídlencov a bola im poskytnutá nevyhnutná pomoc. Zloženie obyvateľov mesta sa postupne menilo - civilistov ubúdalo, miesto nich tam bolo stále viac ľudí v uniformách. Teror napriek tomu neustával. Vyhorela ďalšia bomba, po nej mestský úrad, daňový úrad a kultúrny dom. Akoby mimochodom boli zaznamenávané požiare reštaurácii, pizzérií a barov, s výnimkou najlacnejších krčiem, ktorým sa oheň zásadne vyhýbal. Neporušené ostali i všetky obchody a obytné štvrte. Taktiež všetky továrne a rôzne výrobne obišli bez ujmy, dokonca chemický podnik, tak citlivý na požiar, či výbuch, ostal zachovaný. Po podpaľačoch a vrahoch nebolo ani najmenšej stopy.

Ľudia už celkom odišli a po nich začalo odchádzať i vojsko. Dobrovoľne sa do hliadok už nehlásil nik. Bol problém udržať v meste niekoho rozkazom, všetkých sa zmocňovala hrôza a panika. Oheň vyšľahol akoby zo zeme, vždy nečakane a sám od seba. Po niekoľkých dňoch bolo mesto vysídlené. Posledné odchádzali špeciálne prepadové jednotky. Mesto osirelo. Dym vychádzal z rumoviska a vrhal tmavé tiene v zapadajúcom slnku. Oheň postupne vyhasol, ale nik sa už do mesta nevrátil.