O život naviac
Sú ľudia, čo zúfalo bojujú o svoj život. A sú takí, čo zúfalo bojujú o svoju smrť.
Erik ležal v posteli s doširoka roztvorenými očami. Tma v izbe mu napĺňala očné jamky. Mal pocit, že ak vstane a odpúta sa od postele, stratí sa a už nikdy nenájde cestu späť. Ako tam tak ležal a hľadel do tmy, zdalo sa mu, akoby ho chcela do seba vcucnúť, stiahnuť do priepasti, kde by padal a padal… Prudko vstal. Vlastná predstavivosť ho zasa raz prinútila urobiť pár krokov k oknu. Žil vo veľkom dome na kopci, celkom na kraji mesta, odkiaľ mal výhľad takmer až na jeho druhý koniec. S nosom pritisnutým na sklo narátal trinásť svetielok. Krátkym šťuknutím vypínača k ním pridal štrnáste a pozrel na hodinky. Desať hodín, deväť minút. Žiaden div, že nemôže spať. No o desiatej večer by malo byť hore viac ako trinásť ľu… Čo to trepe? Samozrejme, že je v meste viac ako trinásť ľudí, jedno zo svetiel patrilo miestnemu baru a tam ich môže byť aj päťdesiat a niektoré okná nie sú obrátené k jeho domu a v jednej izbe môže byť aj päť ľudí a… Čo si to snaží nahovoriť? Aj keby ich tam bolo sto alebo stopäťdesiat, je to absurdný počet. Tiahlo sa pred ním viac ako päť kilometrov zastavanej plochy.
Kým mu hlavou vírili tieto myšlienky, brúsil si katanu. Porezal sa pritom. Strčil si prst do úst a druhou rukou pritom šermoval okolo seba s nevyslovenou otázkou, kam si má oný pakšament zasunúť. Potom si uvedomil, že na stene pred ním visí puzdro, z ktorého ju vytiahol. Samozrejme. V ostatnom čase bol dosť nervózny a ruky sa mu triasli, akoby v nich nemal meč, ale rumba gule. A nie len preto, že ho držal prvýkrát. Bol by zázrak, ak by si s ním dnes neublížil. A to dosť nepríjemný.
O pol hodiny už zo strechy jednej bytovky pozoroval asi prvé auto, ktoré tu za posledné dva dni videl. Mesto bolo tiché. V okne oproti zhaslo svetlo a pred ním sa znovu rozprestrela čerň, aspoň na chvíľu, kým si jeho oči neprivykli na tmu. Mesiac matne ožiaril terasu na druhej strane ulice. Musí sa tam dostať. Vedel, že ho tam nájde a že nebude sám. A že o malú chvíľu možno vyrieši všetky svoje problémy. Znelo to strašne…
Po krátkom rozbehu vyskočil a vzniesol sa do vzduchu. Keď mu chladný vzduch udrel do pľúc a on letel ponad zašitú uličku, zmocnil sa ho náhly pocit eufórie, niečo, čo nezažil už celé mesiace. Potom dopadol na terasu, udrel si hlavu a prekoprcol sa na chrbát, pričom si len zázrakom nerozťal rameno katanou. Pred očami mu žiarilo trochu viac hviezd, než tam naozaj bolo.
„Vitaj!“ ozvalo sa mu niekde nad hlavou.
„Zdravím, starec!“ zamrmlal a pokúsil sa vstať. Celkom úspešne, len sa zatackal, zo päť metrov. Teraz už dokázal rozoznať tvár muža, ktorý tu sedel za stolom. Kde sa vzal na terase kancelársky stôl je dobrá otázka, ale diali sa aj oveľa divnejšie veci, tak túto budeme ignorovať. Starší pán prestal písať a zažal svetlo, aby na neho Erik videl.
„Nezabi sa,“ poradil mu, kým sledoval, ako sa zviecha zo zeme. „Čo máš nové? Dlho sme sa nevideli.“
„Oženil som sa,“ precedil Erik pomedzi zuby a nenávistne si premeral starcove šediny.
„Tak to gratulujem. Poznám ju?“
„Elizabeth. Zabil si ju.“
„Aha,“ starec sústrastne pokýval hlavou. „Tak to by som si ju mal pamätať.“
Erik vytasil meč.
„No tak, chlapče, už som ti predsa povedal, že toto nikam nevedie.“
„Nesúhlasím.“ Erik zhlboka dýchal a v očiach sa mu zaleskla šialená radosť. „Je to jediná vec, ktorá má pre mňa ešte nejaký zmysel. Daj mi pár chlapcov a ja ich s veľkou radosťou pošlem späť do pekla!“
Marvin sa chápavo usmial. Bolo to síce trochu teatrálne, ale na to si u Erika už zvykol. „Ak ináč nedáš, súhlasím. Otázkou je, či aj oni budú.“
„Dúfam, že nie,“ zasyčal Erik a postavil sa do pozície, o ktorej si myslel, že je bojová.
A potom sa vynorili z tmy. Šesť postáv ozbrojených rovnakými mečmi, ako mal on sám. Ale držali ich ináč. Erik rýchlo zmenil úchop, lebo si pomyslel, že chyba asi nebude na ich strane. Všetci vyzerali úplne rovnako, mali zahalené tváre a rovnakú výšku, blížili sa k nemu rovnakými krokmi a všetci mu naháňali rovnaký strach.
Zavrel oči.
Alebo nie, nie, takto to nepôjde… Zovrel meč a… bol by vyrazil do útoku, keby ho nepredbehli. No pudu sebazáchovy je ťažké rozkázať a na svoje vlastné prekvapenie sa veľmi úspešne ubránil už štvrtému útoku anjela smrti.
Niekde za ním sa ozval Marvinov hlas: „Ide ti to celkom slušne.“
„Keby si tu aspoň…“ dychčal Erik „neoxidoval!“
Podarilo sa mu zopár dobrých figúr, napínal svaly a zohýbal sa, aby sa uchránil pred údermi šablí. Do úderov vkladal všetku svoju silu a jeho myseľ bola čistá ako už dávno nie, až kým… Uhol sa útoku z ľavej strany a udrel. Padol pri tom na koleno a čakal, kým príde ďalší útok. Čakal akosi pridlho. Jediné, čo počul, bol chladný nočný vietor, ktorý hvízdal pomedzi okná výškových budov. Žiaden pohyb. Ticho.
Boli preč. Počul iba Marvinov hlboký povzdych a: „Vravel som ti, že toto nikam nevedie. Ešte neprišla tvoja hodina.“ Kým stihol zdvihnúť hlavu, bol na streche celkom sám.
O pár hodín už znova ležal vo svojej posteli. Celé telo ho bolelo, takmer nedokázal uveriť tomu, čo urobil: vydať sa do noci s mečom v ruke, úplne sám, vyliezť na nejakú bytovku a dúfať, že ho skolí jeden z anjelov smrti… No aspoň na niečo to bolo dobré. Netrvalo ani štvrť hodiny a konečne zaspal.
Uprostred noci ho zobudili zvláštne zvuky. Posadil sa na posteli a načúval, ako niekto o poschodie nižšie otvára zásuvky. Srdce sa mu rozbúchalo pri predstave, že by bol v dome zlodej. Počul rinčanie skla a rámus posúvajúcich sa hrncov. Bol si celkom istý, že sa do ticha ozvalo aj brúsenie nožov. Vydýchol si a znovu sa zahrabal do perín. Bola to Elizabeth. Lenže ani tak sa nedokázal uvoľniť. Únava ho prešla a hoci bola stále hlboká noc, nemohol už zaspať. Tak ako mnoho ráz za posledné dva mesiace len ležal a hľadel do prázdna.
V diaľke zakikiríkal kohút. Takže aspoň niekto je v tomto meste stále nažive. Erik sa prevrátil na bok a pozrel na hodinky. Dvanásť minút po deviatej. V práci už pár týždňov nebol, popravde, vzdal to. Začalo sa to maródkou, ale keď mu skončila, nevrátil sa. Z domu vychádzal len občas a vtedy si všímal, že množstvo úradov a podnikov, čo ešte nedávno fungovali, zavreli. Dôvodov prečo vyjsť z domu bolo stále menej. S priateľmi sa nestýkal, ani im nevolal. Nechcel vedieť, koľkí mu ešte zdvihnú telefón. Ani po takmer mesiaci domáceho väzenia si nepripúšťal myšlienku, že sa mohol jednoducho zblázniť.
Vstal a naboso sa vybral do kuchyne. Len čo prekročil prach dverí, noha sa mu pokĺzla na akejsi tekutine, čo bola rozliata po celej podlahe. Zašermoval rukami vo vzduchu a skoro zhodil katanu, ale len skoro, a bezpečne pokračoval ďalej. Keď prešiel chodbou, uvidel, že nad prvým schodom moderného točitého schodišťa je uviazaný špagát. Usmial sa. Prekročil ho a pomaly kráčal dolu. Pred kuchyňou odhrnul záves a o vlasy sa mu čuchla panvica, čo tam bola nastražená. Automaticky sklonil hlavu a všimol si, že na dverách je pripevnený nôž presne vo výške jeho srdca. Mráz mu prešiel po chrbte, ale po sekunde váhania ho tam nechal. S rešpektom zavrel dvere a otočil sa, keď zozadu schytal šlehu dverami rovno do hlavy, až sa otočil okolo vlastnej osi.
„Prepáč, prepáč! Ja som ťa nevidela!“ zjojkla Elizabeth a previnilo si zakryla ústa.
„Veď už ani nemusíš otvárať dvere!“ zreval a pritláčal si dlaň na temeno.
„Viem, ale nedokážem si odvyknúť,“ ospravedlňovala sa a previnilo si hrýzla peru.
„Vlastne nie, nie,“ upokojoval sa. „Práveže toto bolo dobré! Áno! Tak by si to mala robiť stále!“ povzbudzoval ju, ale pud sebazáchovy ho nútil poobzerať sa po kuchyni.
„Vážne?“ rozžiarila sa. Doslova. „Urobila som aj kopu ďalších vecí! Uvoľnila som lust…“
„Nie, nie, vďaka!“ zastavil ju Erik, lebo ho z toho mrazilo. „Nechcem to vedieť.“
Jej žiara trochu pohasla. „Ó, jasné. Si zbabelec. A preto musím robiť toto všetko. Keby si sa nebál, už dávno by si to urobil aj sám!“
Zaťala do živého. Isteže! Srdce sa mu rozbúchalo na plné obrátky. „Ako ľahko sa to hovorí, však?“ precedil pomedzi zuby. „Už si zjavne zabudla, aké to je byť nažive! Človek sa bojí o svoj život! Bodaj by nie! Nikto nechce zomrieť! Ani ja by som nechcel, keby sa tomu dalo vyhnúť, ale nedá, tak sa len snažím umrieť, kým…“
„…kým nebudeš tým posledným,“ dopovedala, keď videla, že nedokáže pokračovať. Už nežiarila. Stála pred ním biela, vyzerala takmer ako človek. Plavé vlasy jej zakrývali odvrátenú tvár a prsty sa hrali s pútkami na džínsach. Potom sa k nemu prudko obrátila a zašepkala: „My to zvládneme. Prisahám ti, že sa spolu stretneme v novom svete.“
„Ďakujem, naozaj si vážim…“ odpovedal jej a zohol sa, aby sa poškrabal na päte, ale prerušil ho strašný rámus. Rýchlo sa vystrel a uvidel, že na kuchynskej linke za ním sa rozprskla hlina a na toastovači bol nacapený muškát.
„Čo si to urobil?!“ zrevala na neho. Zmätene na ňu pozrel. „Hodila som po tebe kvetináč! Prečo si sa uhol?“
„Ja som nevedel…“ ospravedlňoval sa. Elizabeth prevrátila očami a otrávene si sadla na okno. „Asi mi to nie je súdené,“ vzdychol si Erik.
„Nie!“ vykríkla Elizabeth. „V žiadnom prípade ti takéto fatalistické reči neodpustím! Na svete je ešte dosť živých, na ktorých to môže padnúť!“ Odrazu zazvonil zvonček. „Vidíš? To je znamenie!“
Erik neveril vlastným ušiam. Okamžite sa prisal na okno. „Vidíš niečo?“
„Skautka!“ zašepkala Elizabeth a šialene si oblizla pery. Rýchlo otvorila okno a zavolala: „Jéj, už dávno som tu nevidela také krásne, živé dievčatko, ako si ty!“
Dievčatko zakrútilo vrkôčikmi a zapišťalo: „Ja nie som živé, len sa tu hrám!“
„Tak padaj stade a nerob bordel!“ Elizabeth ticho zanadávala a hodila kameň do vtáčika na verande. Aj ten bol už najskôr mŕtvy. Ako zatvárala okno, zrak jej padol na ďalšiu skautku, rovnakú copaňu ako tú predtým, len s tým rozdielom, že ju pred chvíľou neprešlo auto. „Ahoj, malá, už dávno som tu nevidela také krásne, živé dievčatko, ako si ty!“ odverklíkovala. Dievčatko k nej pribehlo z druhej strany ulice a zdvihlo si nad hlavu farebnú škatuľu: „Nekúpite keksíky?“
Manželia si vymenili sprisahanecké pohľady.
„Takže,“ Elizabeth miešala horúci puding a usmievala sa na skautku, „kde to chodíš do školy?“
„Na Stenfordskú. Robíme zbierku, aby sme sa mohli učiť jazdiť. Kto predá najviac keksíkov, môže dať žriebätku meno. Ešte nikdy mi nerobila puding mŕtva teta.“
Erik sa začal dusiť čajom, ale Elizabeth sa na malú len usmiala: „To nič, miláčik, aj ja to robím prvýkrát, odkedy sa mi to stalo. Neboj sa, teta sa o teba dobre postará.“
Keď si o chvíľu malá pchala do úst kopcovité lyžice pudingu so šľahačkou, Erik odtiahol svoju lepšiu polovičku na chodbu. „Chceš si ju adoptovať? Ono je to síce skvelý plán, ale môže to trvať niekoľko dní a môže to trvať týždne, bohvie, kedy otrčím kopytá a pridlho ju tu držať nemôžeme!““
„Nebuď hnusný, snažím sa ti pomôcť!“ zasyčala.
„O chvíľu tu budú jej rodičia!“
Elizabeth si vzdychla, rozkročila sa a dala si ruky vbok. „Nech len prídu! Čím viac živých sa mi dostane do rúk, tým lepšie. Ja sa o nich kráľovsky postarám! Nikto živý neopustí tento dom mŕtvy, kým ty nebudeš bezpečne po smrti!“
„Si duchom necelý mesiac a už im chceš robiť strážneho anjela?“
„A čo? Radšej sa v noci zase zdvihneš a pôjdeš vyzvať posluhovača Smrti na súboj s atrapou zbrane z obchodu s japonskými suvenírmi?“
Erik sa začervenal. „Odkiaľ to vieš?“
„Si nenápadný, vieš o tom?“
„Ale… ale… hovorila si mi, že si ho kúpila od budhistických mníchov!“
„Pozri, o tom sa porozprávame neskôr…“
„Bethy!“
Elizabeth sa ale tvárila, že ju hľadá malá, a odišla do kuchyne. Keď malej do pohára vylízaného od pudingu naložila tri kopčeky zmrzliny, Erik jej zašepkal do ucha: „Chceš ju prepchať jedlom, aby sa nevládala vrátiť domov? Bývame na kopci, odkotúľa sa.“
„Čo ti povedal Marvin?“ zašepkala mu späť.
Bol to už nejaký ten piatok, čo sa Erik s Marvinom prvý raz stretli. Vlastne si to už ani nepamätal, takíto ľudia vám vkĺznu do života, akoby tam patrili odjakživa a vy si potom občas len tak pre seba šepkáte: „Ja poznám…“ Ibaže v tomto prípade to nebolo celkom tak. Marvin nebol človek a o to úžasnejšie bolo šepkať si tú vetu. Pamätal si ich spoločné rozhovory, veci, ktoré si vraveli. Veci, ktoré bývavali zvláštne, ale ktoré takými prestali byť.
Prežil všetky generácie ľudského rodu, no jeho šediny zďaleka neboli šedinami staroby. To vďaka nemu si Erik uvedomil, že smrť je niečo prirodzené, zďaleka nie konečné, teda, aspoň pre väčšinu z nás. Život, Smrť, to boli ďalšie veci, o ktorých sa dlho rozprávali. Pravda, o čom inom by ste sa chceli s pobočníkom Smrti rozprávať? No ak to chcete počuť, Marvin poznal aj pár neslušných vtipov… Ale Apokalypsa bola téma, ktorá, aj keď omieľaná donekonečna, mala svoje čaro. Úder poslednej hodiny, živí sa budú zhovárať s mŕtvymi, až kým si Smrť nevezme všetkých, ktorí potom začnú nový život v novom svete. Život a Smrť kedysi súťažili o ľudské životy a ich vyrovnanú partiu pokazilo len to, že Smrť získala o jeden život naviac. A tak na konci sveta, keď si Smrť vezme všetkých ľudí, ktorých Život stvoril, vezme si ich ten zase späť a nechá ich žiť v novom svete. Okrem toho jedného, ktorý Smrti dlhuje. Takto znelo proroctvo o konci sveta a nikto by tomu nebol býval veril, pravda, keby sa to nestalo už… dvadsaťsedemkrát. Niektorí ľudia to prijímali s radosťou, iní so starosťou a Erik nevynechal jedinú príležitosť, aby Marvinovi povedal, čo si o tom myslí.
„Všetci ostatní sa budú radovať v novom svete a ten posledný chudák bude… mŕtvy.“
„Hej,“ pritakal Marvin a odpil si z krígľa. „A robí sa to štýlovo. Všetkých vás nesmrteľných si vezmú moji anjeli. Ale tomu poslednému,“ namieril prstom niekde medzi plagát Jimiho Hendrixa a jukebox, „tomu poslednému to oznámi samotná Smrť.“
„Oznámi?“ Erik ešte nebol natoľko opitý, aby prestal rozmýšľať. „A to ho zabije?“
Marvin sa potichu zasmial. „Ver mi, keď sa ti prihovorí Smrť, je to dosť dobrý dôvod na to, aby si zomrel.“
Erik sa nehádal. Ale bol zvedavý. „Takže… pergamen podpísaný krvou alebo démonický hlas znejúci do tmy?“
„Smrť nemá krv,“ zavrtel Marvin hlavou. „Je to fajnšmeker. Naposledy tej babe zavolala. Raz chcela poslať aj mail, ale to som nedovolil.“
Ich rozhovory boli celkom neškodné. Erikovi by nikdy v živote nenapadlo, že by sa ho to malo týkať, samozrejme, nikto neverí tomu, že sa dožije konca sveta. Ale ľudia začali umierať a Elizabeth ho opustila, aby sa znovu vrátila, svet akoby sa začal krútiť opačným smerom a zmysel dávali len veci, ktoré ho dovtedy nemali, a on si uvedomil, že sa ocitol na hrane. Marvin ho varoval, že nemá robiť hlúposti a že neexistuje spôsob, ako by svoju smrť priblížil. Erik sa však rozhodol, že nikde nie je napísané, že nemá umrieť po údere panvicou do hlavy, ktorý mu uštedrí jeho nebohá manželka, alebo po tom, čo si do hlavy vpáli guľku. Šialene sa bál smrti, no ako sa ukázalo tvárou v tvár guľke medzi jeho očami, umierania sa bál ešte viac. Po niekoľkých pokusoch o pokusy usúdil, že samovražda nie je nič preňho. No myšlienka absolútneho konca v ňom neprestávala vŕtať a on sa bál, že z neho začne vyjedať to, čo je ešte zdravé.
„Už by som mala ísť. Skúsiť ešte predať pár krabíc…“ ozvalo sa dievčatko a trochu previnilo od seba odstrčilo nedojedenú zmrzlinu.
„Ale na to bude dosť času potom!“ vykríkla Elizabeth a kostnaté prsty ovinula okolo operadla stoličky pevne ako kliešte. „Najprv spolu upečieme koláč!“
„Ja…“ dievčatko to očividne nepresvedčilo.
„Pustíme si telku!“
„Mala by som…“
„Ušijem ti šaty!“
„Mama sa bude…“
„Učešem ťa, že budeš vyzerať ako víla!“
Dievčatko zmĺklo. Elizabeth sa na tvári usadil spokojný úškrn. „A môj manžel sa za ten čas môže ísť venovať niečomu nebezpečnému,“ usmiala sa na Erika, ktorý doteraz sledoval celé jej počínanie s určitou nedôverou. Prvú slabiku posledného slova takmer prehltla, ale bola tam. Malá si to nevšímala, zdalo sa, že naozaj chce, ktovieprečo, vyzerať ako víla.
„A to by malo byť čo?“ opýtal sa Erik a podozrievavo na ňu zazeral.
„Vieš, čo musí mať každá víla vo vlasoch?“ Pokynula mu, aby šiel bližšie k nej a ukázala von oknom. „Fialový list v tvare srdca.“
Erik sa snažil zaostriť, kým si neuvedomil, že priamo pred domom stojí studňa, nad tou studňou kopec a na kopci strom, vysoký, tenký strom s konármi hrubými asi ako skautkine predlaktia. A tam, na samom vrchu, bol konár s dvoma listami, jedným červeným a jedným fialovým. „My ho chceme, Erik.“ Elizabethin pohľad sa mu zabodával pod kožu. „Veľmi ho chceme.“ A dievčatko pri nej prikyvovalo a tancovalo ako malá bosorka.
Erika posadla zvláštna hystéria. Mal pocit, že mu adrenalín ovládol celé telo, inak si nedokázal vysvetliť, ako sa dokázal vyšplhať po dlhom kmeni až k prvým konárom. Len čo sa ich chytil, začali sa mu triasť ruky. Strom sa v tej chvíli rozhodol, že ho zhodí – tenký kmeň sa prehol ponad studňu. Z domu znel veselý spev dievčatka. Erik sa natiahol asi o päť centimetrov, čo sa tak snažil dočiahnuť na najvyšší konár. Vedel, že ak stratí rovnováhu, rukami sa neudrží, no tenisky sa mu začali po kôre stromu šmýkať… Vzápätí už vyzeral, akoby sa po strome snažil šprintovať. Nemal najmenšiu šancu. Ruky i nohy mu vyleteli do vzduchu.
Chladný jesenný vzduch preťal výkrik mladej skautky.
„Poď sem!“ skríkla na ňu Elizabeth. „Hovorím ti po…! Tiež som ju musela česať pri okne!“ nadurdene hodila na zem za hrsť blonďavých vlasov.
Elizabeth bola pri tele o pár sekúnd skôr ako malá. Erik mal zavreté oči a nehýbal sa. Na mieste, kde hlavou udrel o studňu, bola červená škvrna. Kým dobehlo aj dievčatko, pohol perami, potom otvoril oči a pokúsil sa vstať.
„Nehýbte sa! Musíme vám… obviazať hlavu! Niečo pritlačiť na hlavu… učili sme sa to…“ pišťala skautka.
„Nie, ani sa neunúvaj!“ odsekla na to Elizabeth. Potom sa namrzene spýtala: „Si v poriadku?“
„Ja… asi budem vracať.“
„No, to je skvelé!“ kopla si do kameňa.
„Ale pozri, čo mám!“ usmial sa Erik a zdvihol jej pred oči fialový list.
„Jéj!“ zhíkla malá. Poobzerala sa okolo seba a v očiach sa jej rozhoreli iskierky. „Ale ja chcem tento!“ ukázala niekde nad ich hlavy. „Hneď tento tu!“
Elizabeth sa pozrela hore. Priamo nad ňou bol ďalší červený srdcový list.
„A ešte tento!“ pišťala malá, pobehovala okolo a zbierala listy. „A tento! A tento!“ Ďalší našla na Erikovej hlave a ďalší na kraji studne. No keď sa na ňu postavila, nad hlavou bol ešte krajší.
„Len si dávaj pozor!“ zrúkla na ňu Elizabeth a natiahla k nej ruky.
„Nebojte sa!“ zaspievalo dievčatko a stúpilo si na špičky. Keď sa list odtrhol, konár vyletel nahor a dievčatko nadol. Ozval sa tupý úder a potom už nič.
Erik, ktorý mal čo robiť, aby sa zem pod ním nehýbala, sa zmätene obzrel. Pomaly mu začalo dochádzať, čo sa práve stalo. „To nie.“
„Nie! To nie!“
Stáli oproti sebe a hľadeli do studne. Erikovi od vetra očervenela tvár.
„Pochováme ju?“
„Z tej studne ju nedostaneme,“ skonštatovala Elizabeth sucho. Pozreli jeden na druhého.
Hlina dopadala do studne v pravidelnom rytme až do neskorého poludnia. Keď Erik konečne vynechal jednu dobu, Elizabeth odtrhla zrak od mesta zívajúceho prázdnotou, ktoré sledovala zo strechy ich domu.
„Počuješ?“ opýtal sa.
Prikývla.
„Pol dňa zahrabávam decko a nikomu ani nenapadne, aby ho išiel hľadať. Tak kde ste?!“ zakričal. Ozvena hlasu sa odrážala od holých stien opustených budov. „Počujete ma? Odvezte si ma, zatknite ma! Tu som!“ Vzápätí sa nahlas rozosmial a vbehol do domu. Elizabeth sa cez strechu spustila za ním. Uvidela, ako schytil telefón a začal vytáčať jedno telefónne číslo za druhým, chvíľu počúval, potom hovor zrušil a pokračoval ďalej.
„Čo robíš? Zbláznil si sa?“
„No tak!“ hovoril, akoby sám pre seba. „Nie som posledný, ja to viem, VIEM TO!“ Potom sa obrátil k svojej žene. „Niekto sa mi ozve, ja viem, že sa ozve.“
Elizabeth nevedela, čo na to povedať. Najradšej by mu povedala, že sa zbláznil, ale možno že ani nie.
Už-už chcel vytočiť ďalšie číslo, keď telefón odrazu zazvonil. Takmer to zdvihol, no odrazu mu tvár skrivil zvláštny výraz a odhodil telefón na stôl. Neprestával zvoniť. Erik začal cúvať.
„Jeden z tých ľudí, ktorým si volal, ti volá späť,“ usmiala sa Elizabeth a vykročila k stolu.
„Nie. Nie!“ vyskočil a skrížil jej cestu. „To nevolá… človek. To mi volá Smrť.“
„Ale nebuď…!“
„To mi povedal Marvin, že naposledy Smrť svojej obeti zavolala. Jeden obyčajný hovor a človek je navždy stratený.“
Elizabeth zaváhala. „Necháme to tak. O chvíľu to prestane, uvidíš. A zistíš, že sa nemáš čoho báť.“
Prikývol.
Z telefónu sa ozývalo jedno zvonenie za druhým.
„Možnože ten prvý už zložil a teraz volá späť ďalší,“ utešovala ho Elizabeth. Erikov pohľad svedčil o tom, že ho nepresvedčila. Zvonenie neprestávalo dobrých dvadsať minút.
„To je predsa smiešne!“ vykríkla ona po trištvrte hodine. „Nemôžeš tu takto stáť celý deň! Keď mu nezdvihneš, nájde si iný spôsob.“
„Možno. Ale ja mu nezdvihnem.“
Zvonenie sa ozývalo v pravidelných intervaloch aj naďalej, no Erik odišiel do spálne, akoby sa predstavenie skončilo. Navonok vyzeral pokojne, no v hlave sa mu spomienky na každé zazvonenie zlievali s tým ďalším a vytvárali jeden nikdy nekončiaci tón. Ten trochu stlmili zatvorené dvere, no úľava neprichádzala. Vyšiel na balkón a zavrel za sebou ďalšie dvere. Zvonenie ustalo úplne. Na chvíľu si vydýchol.
Celé mesto sa pred ním rozprestrelo ako na dlani, spiace, mŕtve. Železná obruč, ktorá mu zvierala hrdlo, síce povolila, ale v ústach mal sucho. Počul vlastný dych, akoby sa ho vôbec netýkal. Kútikom oka zahliadol studňu. Zrazu akoby stál priamo pred ňou. Akoby bola k domu oveľa bližšie ako predtým.
V nasledujúcom okamihu sa už v spálni chrbtom opieral o balkónové dvere. Z chodby sa ozývali tlmené zvuky v rytme pravidelne tlčúceho srdca. Rozpínali mu pľúca namiesto nádychov, hučali mu v sluchách miesto vlastného pulzu. Zviezol sa na zem a zaklonil hlavu.
Nevedel, na ako dlho stratil vedomie, či spal alebo jednoducho nevnímal, no keď precitol, do zvukov, ktoré vrástli do jeho tela, sa čosi votrelo. Vonku pršalo. Okenné tabule bičoval dážď, ktorý prerástol do hustého lejaku. Oblohu pretínali blesky a ulicami mesta sa preháňal vietor. A do toho rámusu sa ozývalo zvonenie telefónu.
V noci nespal, prečkal ju. Ráno sa ozvalo jeho telo a prinútilo ho urobiť pár krokov. Cestou do kúpeľne musel prejsť popri telefóne. Spláchnutie na chvíľu prerušilo jeho utrpenie a potom sa zvonenie ozvalo znovu. Lenže vnuklo mu myšlienku. Prebehol chodbou do obývačky a zapol televízor. Kým vonku zavíjal vietor, on čakal, kým sa rozžiari obrazovka. Izba sa naplnila svetlom, ale nie zvukom. Z reproduktorov vychádzal iba slabý šum a Erikovi pred očami tancovali šedé šmuhy.
„Búrka kazí signál.“ Jeho nesmrteľná žena bola tam. Stará knižnica sa nebezpečne zakymácala a spadla priamo na Erika.
Škoda len, že knižnica nemala zadnú stenu. A že jeho manželka nebola o niečo sofistikovanejšia. Erik sa ocitol priamo medzi dvoma policami, kde jedna priečka chýbala kvôli akváriu. Po niekoľkých sekundách, počas ktorých sa spamätával z úľaku, sa vrhol na kusy skla, ale žiaden črep nebol väčší ako hrášok.
„TO SI SNÁĎ ROBÍŠ SRANDU!“ Erik rýchlo vstal, no pritom sa pošmykol na mokrej podlahe a zakopol o policu. Sklátil sa na kopu kníh a dosák a narazil si hlavu. „To nie je pravda,“ povedal alebo si pomyslel, ako tam tak ležal a civel do stropu. Žalúdok sa mu chvel a bolo mu zle pri spomienke na to, aký bol pred pár dňami zúfalý, hoci ležal v posteli a nie na rozlámanom nábytku a v hlave ani v chrbte mu nepulzovala bolesť.
A telefón zvonil.
Erik si začínal želať, aby duch opustil jeho dom. Cítil, že svoje posledné hodiny žije v ponížení, pri ktorom nechce mať svedkov a už vôbec nie ženu, na ktorej mu záležalo. Niežeby na tom záležalo. Niežeby ešte na niečom záležalo. O chvíľu sa aj tak budú musieť navždy rozlúčiť, vlastne, to sa ani nestane, koniec príde skôr.
Nepríde. Zdalo sa, že Smrť má zvrátený zmysel pre humor. Telefón vyzváňal a neexistoval žiaden spôsob ako to ukončiť. Okrem jediného. Erik vedel, že skôr či neskôr si bude musieť hodinu svojej smrti vybrať sám.
Elizabeth ho nedokázala zniesť zo sveta ani v dome, ktorý posadla a všetky jeho časti sa stali jej údmi. Každá izba sa zmenila na bojisko a všetko, čo sa dalo, bolo zničené. Telefón bol vytrhnutý zo steny, káble syčali ako hady a Erik žil uprostred jej chaosu.
Nesmrteľný neprichádzajú o rozum, ale ľudské telá sú oveľa krehkejšie.
„Je ti zima.“
Erik sa schúlil na podlahe. (A telefón zvonil.)
„Nevzdávaj to.“
Erik sa posadil. „To by stačilo. Odíď. Som hladný. A unavený. Spím, ale ešte aj vtedy počujem, ako zvoní. Smrť nie je oveľa horšia ako život, nie tento. Už nie je dôvod, aby si tu ostávala.“
Elizabeth tam stála a hľadela na neho, ako berie do rúk telefón. Niečo v jej nesmrteľnosti sa búrilo, ale niečo v nej chápalo, že už nemôže nič urobiť.
Erik počul vlastný hlas, ako hovorí: „Prosím.“ Pripadal si, akoby sa sám na seba pozeral v nejakom filme.
„Zdravím. Myslím, že vieš, kto volá.“
Erik preglgol. Celé to bolo príliš neskutočné.
„Marvin ti o mne musel veľa rozprávať,“ pokračovala Smrť. „Ale isto ti nepovedal, že som unavená. Potrebujem náhradníka a chcem, aby si to bol ty. S úderom polnoci bude tento svet zničený a v tom novom… v tom novom ťa žiadam o jediné. Naostri si kosu.“
B.T. Niromwell
Má rada: dobrú literatúru, dobré béčka, knihy, filmy, rýpanie do začínajúcich autorov.
Nemá rada: zlú literatúru, ľudí, čo používajú slovo "moc" ako príslovku
Diskusia
Ash
Na halucinačné orgie s takouto pointou sa mi to zdá príliš vykonštruované a aj rozťahané. Chcelo by to viac dynamiky, údernosti, abstraktnosti, "divadelného" prístupu. Niečo na spôsob samovraždy Charlesa Frecka z "Temného obrazu" od Philipa K. Dicka.
29.11.2012
Na halucinačné orgie s takouto pointou sa mi to zdá príliš vykonštruované a aj rozťahané. Chcelo by to viac dynamiky, údernosti, abstraktnosti, "divadelného" prístupu. Niečo na spôsob samovraždy Charlesa Frecka z "Temného obrazu" od Philipa K. Dicka.
29.11.2012
soyka
perfektné. dávno som sa takto nenasmiala. aj pointa sa mi páči. aj ten štýl, kedy stále zisťuješ, o čom to točia a nakoniec to zapadne, ako má. a dej sa rýchlo posúva dopredu.
30.11.2012
perfektné. dávno som sa takto nenasmiala. aj pointa sa mi páči. aj ten štýl, kedy stále zisťuješ, o čom to točia a nakoniec to zapadne, ako má. a dej sa rýchlo posúva dopredu.
30.11.2012
jurinko
Vadili mi tam kostrbate vetne konstrukcie, najma zo zaciatku (ale aj neskor ;-) ). Ale v podstate okrem toho to bolo celkom dobre. Trochu zoskrtat, trochu prepisat - a je to super. Dal som 6
30.11.2012
Vadili mi tam kostrbate vetne konstrukcie, najma zo zaciatku (ale aj neskor ;-) ). Ale v podstate okrem toho to bolo celkom dobre. Trochu zoskrtat, trochu prepisat - a je to super. Dal som 6
30.11.2012