„Koľkokrát som ti povedala, aby si zatvorila okno, keď prší? Pozri sa na zem! Je tam plno vody.“

Matka sa vyčítavo pozrela na dcéru, ktorá pozerala televízor.

„Čo by si robila, keby som sa pošmykla?“

Dcéra k nej zdvihla zrak. „Prepáč,“ predniesla potichu.

„To hovoríš vždy. Zatvor už konečne to okno a neseď pred tým televízorom,“ okríkla ju matka.

Petra sa neochotne zdvihla z kresla a prešla k oknu. Zarazila ju, že na zemi žiadnu vodu nevidela. Mlčky pribuchla okno.

„Nebudem ti to stále opakovať,“ zaburácala matka.

„Nechaj to tak, mami!“

„Prosím?“, skolila ju nenávistným pohľadom. „Si nevďačná, a ešte k tomu ma nepočúvaš. Čo myslíš, komu zostane tento byt až raz skapem?“ na krátku chvíľu sa odmlčala, potom sa znova nadýchla: „Chodíš ako princezná, hlavu máš v oblakoch. Máš tridsať. Preber sa! Nemáš muža a bývaš s matkou. Nie je to čudné? Ja v tvojom veku...“

Petra prestala počúvať. Najradšej by odišla, ale vedela, že odchodom by matku ešte viac popudila. Obrátila tvár k oknu. Noc bola pokojná, vonku nebolo ani duše. Presne, tak si predstavovala svoj svet: pokojný, bez ľudí a najmä bez matky.

Jej úvahy v okamihu prerušil zvonček pri dverách. Obe si vymenili spýtavé pohľady. Bolo krátko po jedenástej a ani jedna z nich nikoho nečakala. Matka urobila krok vpred, ale dcéra ju zadržala. Zvonček sa ozval po druhýkrát vysokým tónom. Petra pustila matkinu ruku a vykročila ku dverám. Ticho prešla predsieňou, potom chodbou, zastala pred vchodovými dverami a nazrela cez priezor. Svetlo na chodbe bolo zapálené, ale nikoho za dverami nevidela. Otočila hlavu doprava. Matka asi zostala v obývačke, lebo v predsieni bola sama. Nato sa strhla na zvonček, až nadskočila. Bojazlivo sa pozrela cez priezor, ale opäť nikoho nevidela. Chytila kľúč, opatrne ním pootočila a dvere odchýlila. Pozrela sa vpravo, potom vľavo. Nik tam nebol, iba ak by medzitým odišiel k výťahom, alebo sa kdesi skryl. Jej zrak mimovoľne zaletel k náprotivnému bytu. Netušila, kto tam býva. Odkedy sa sem nasťahovali, žiadneho suseda z poschodia nestretla.

Prekvapilo ju, že dvere sú odchýlené a za nimi stála ženská postava. Pootvorila dvere o čosi viac. Žena naproti urobila to isté. Petre pripadala povedomá. O chvíľu nato jej došlo, že sa podobá na ňu samu.

„Kto je to?“

Počula ženský hlas, ktorý vyšiel z náprotivného bytu.

„Nikto, mami. Môžeš byť pokojná,“ Petrina dvojníčka odpovedala, akoby Petru vôbec nevidela. Možno ju ignorovala.

Dokonca aj hlas mala rovnaký. Pomyslela si Petra vyľakane. Nemo sa dívala na svoju podobu. Nemohla tomu uveriť. Chcela sa ozvať, ale z hrdla jej nevyšiel hlas. Spoza chrbta jej dvojníčky vykukla staršia žena, ktorá vyzerala presne ako jej matka. Petra potlačila výkrik. Cítila, ako jej medzi lopatkami steká pot.

„Čo je? Prečo sa nevrátiš, keď tam nik nie je? Poď dopozerať film. Vieš, že nerada pozerám sama,“ žena predniesla milo a venovala susede, pravdepodobne jej dcére, úsmev.

Petra nerozumela. Jej matka, ktorá denno-denne kričí na ňu konečne prehovorila vľúdnym tónom. To v žiadnom prípade nemôže byť ona, hoci si to veľmi priala. Svetlo zhaslo a chodba zostala v tme. Petra nedýchala, čakajúc, čo urobí žena oproti.

„Kto je to?“ odrazu sa ozvalo vedľa Petry.

Petra zamrela od strachu.

„Nikto, mami,“ odvetila, keď sa po dlhej chvíli spamätala a obrátila zrak na matku. Ani si nevšimla, kedy prišla.

Za dverami náprotivného bytu nasledujúce minúty pretrvávalo absolútne ticho. Petra nemala odvahu zažať svetlo. Zdalo sa jej, že stojí medzi dverami najmenej hodinu. Po dlhom čase dvere bytu zabuchla. Len, čo to urobila, ozval sa buchot. Suseda ju nasledovala. Čo ak neexituje, zamyslela sa Petra a skutočná bola žena v tom druhom byte? Jej matka na ňu predsa nikdy nezvýšila hlas. Kto je teda jej matka? Na krku ucítila prsty. Začala sa dusiť. Kútikom oka ešte zachytila matku.

„Ty nie si moja matka,“ Petra lapala po dychu.

Prsty zatlačili. Petra vedela, že je koniec.