Vyšlo slnko! Laili stála na okraji útesu a dívala sa na more, kde tesne nad hladinou žiaril veľký, krvavočervený kotúč. Dole pod útesom sa trieštili ľady a vytvárali neustále dunenie, také typické pre každé ráno. Celý oceán až k obzoru pokrývali kryhy. Vzduch bol mrazivý, Laili vychádzala od úst para. Teplota ešte nevystúpila nad nulu, ale kryhy sa už lámali a topili. Vždy sa začali trieštiť ešte pred východom slnka.

Laili oblečená v teplých kožušinách zvierat zažívala ten nádherný pocit, ako každé ráno – pocit víťazstva nad dlhou nocou. Vychádzajúce slnko bolo úžasné. Ľutovala tých, ktorí si nechávali ujsť takýto pohľad a spod zeme vyliezli až vtedy, keď sa trochu oteplilo.

Ako tak stála na útese a pozerala sa na východ, v mysli sa jej zrazu vynoril zvláštny obraz. Obraz slnka tiež visiaceho nad vodnou hladinou, ale tá hladina bola akási podivne bledá a matná. Laili potriasla hlavou, aby zahnala nepríjemnú spomienku, a pomaly začala schádzať dole k moru.

Vyšlo slnko a začínal sa nový deň.

Stretla Narda oblečeného rovnako ako ona. Napriek zime mu však oči žiarili radosťou. „Poď, ideme sa pozrieť, kam až v noci vystúpila voda,“ navrhol jej.

Spoločne prešli skalnatú časť pobrežia a dostali sa tam, kde začínala piesočnatá pláž. Na čiare najvyššieho prílivu bola teraz ľadová kôra, ktorá ukazovala, kam až vystúpila morská voda za polnočného prílivu. Teraz bol odliv. Ráno bol vždy odliv, naobed príliv, večer zase odliv a o polnoci príliv. Striedalo sa to takto už od nepamäti.

Nard ukazoval Laili hrúbku ľadovej kôry. „Predstav si, že toto celé bol v noci ľad! Celý oceán bol zaľadnený!“

„Kam pôjdeme teraz?“ spýtala sa Laili.

„Poďme sa pozrieť, či už odmrzli siete,“ navrhol Nard.

„Ale tam sa predsa tak či tak pôjdu pozrieť rybári,“ protestovala Laili. Nard ju však už chytil za ruku a ťahal k ďalším útesom. Vždy ráno, keď konečne mohli vyjsť zo svojich podzemných úkrytov, priam prekypoval energiou. Nevedel obstáť na jednom mieste. Toľko voľnosti po takom dlhom čase ničnerobenia a tiesnenia sa v malých priestoroch!

Bežali skratkou cez les. Všetko pokrývala hrubá vrstva námrazy, ale inak nič. Tejto noci nesnežilo veľa. Rastliny však už začali reagovať na prvé, hoci ešte studené slnečné lúče. Niektorým rastlinám na noc opadávali listy, ale viaceré sa iba zvinuli a teraz na svetle sa pomaly roztvárali. Les bol tichý, zvieratá ešte nevyliezli zo svojich nočných úkrytov. Počuli len tiché padanie sriene z listov paliem.

Ľudia pomaly vychádzali. Žmúrili v príliš ostrom svetle, ktoré ich zaplavilo po stovkách hodín strávených v tme osvetlenej len niekoľkými ohňami. Pomaly sa vystierali a vrhali pohľady k Slnku, modrej oblohe a Mesiacu. Laili mala ešte dobrý zrak a tak vedela rozoznať malilinký kosáčik Mesiaca obrátený oblou stranou k Slnku. Starší obyvatelia kmeňa to však už nedokázali. Všetci dívali na Mesiac s akousi nevôľou, nevedeli však prečo. Mesiac nehybne visel stále na rovnakom mieste oblohy, či bol deň alebo noc. V priebehu dňa sa menili len jeho fázy.

Rozoznať Mesiac však bolo dôležité. Jeho fázy spoľahlivejšie než čokoľvek iné ukazovali, ktorá časť dňa práve je. Bolo akýmsi nepísaným zákonom, že potom, ako je Mesiac v nove, sa už nesmie vychádzať von až do večera. Nebolo to kvôli horúčave – v tom čase teplota len mierne presahovala hranicu tridsať stupňov – ale kvôli slnečnej chorobe. Kto by bol natoľko hlúpy, že by vyšiel na slnko napoludnie, skôr než horúčava by ho zahubila slnečná choroba. Bola by to okamžitá smrť, ale oveľa horšie by pochodili tí, čo by ostali vonku príliš neskoro ráno, alebo vyšli z úkrytu príliš skoro večer. U týchto nešťastníkov mala slnečná choroba oveľa pomalší priebeh. Väčšinou hneď alebo časom oslepli a na koži im naskočili obrovské hrozivé červené pľuzgiere a fľaky. Takto postihnutý človek umieral dlho, niekedy až celý deň. Ľudia preto radšej nevychádzali von neskôr ako šesťdesiat hodín po východe slnka, hoci by ešte mohli, a takisto nevychádzali skôr ako šesťdesiat hodín pred jeho západom. Ráno a večer im slnko neubližovalo. Alebo aspoň nie hneď. Desivá slnečná choroba sa totiž stala nemilosrdným údelom viac než polovice ľudí. Už štyridsaťročným mužom a ženám sa na koži začali zjavovať nepekné fľaky a slabol im zrak. Všetci starší obyvatelia kmeňa sa báli dňa, keď si niekde pod kožou nahmatajú hrčku, neklamný príznak slnečnej choroby. Vedeli, že sú odsúdení na dlhé a bolestivé umieranie. Ale napriek tomu museli aspoň ráno a večer vychádzať z úkrytov. Potrebovali si nejako zaobstarať potravu.

Nard a Laili dobehli na miesto, kde sa z mora týčili strmé útesy a skaliská. Medzi nimi boli vo vode natiahnuté siete. Rybári ich tam dávali každý večer. Využívali sťahovanie rýb, ktoré sa s klesajúcou teplotou vracali z pobrežia do hĺbok, kde zostávala vždy rovnaká teplota. Celé húfy uviazli v šikovne nastražených pobrežných sieťach. Nejakí rybári na skalách už hodnotili úlovok. Bol veľký. Bolo to dobre. Ryby tvorili takmer polovicu ich obživy. Po vytiahnutí všetkých sietí sa rybári premiestnili na ďalšie stanovisko umiestnené v pravidelných úsekoch na pobreží ostrova.

Vedeli, že je to ostrov. Vedeli to aj napriek tomu, že pobrežie sa tiahlo od obzoru k obzoru bez najmenšieho náznaku zakrivania. Vedeli to, hoci vnútrozemie pokračovalo do nedohľadna, oveľa ďalej, než sa lovci a zberači odvážili zájsť. Zistil to človek zvaný Naren. Laili si na neho ešte matne pamätala. Bola veľmi malá, keď sa Naren vybral na svoju púť. Vyrazil s množstvom zásob večer, len čo slnko kleslo pod bezpečnú hranicu. Musel ísť v noci, celú celučičkú noc, keď teploty klesali až na mrazivých mínus päťdesiat, mínus šesťdesiat stupňov Celzia a na cestu mu svietil iba malý, vzdialený Mesiac. Prešiel cez hory a došiel až na opačné pobrežie. Keď uvidel more, bolo mu jasné, že on a jeho kmeň žijú len na veľkom ostrove. Potom ho čakala strastiplná cesta späť. Na svoje pobrežie sa vrátil až cez deň, blízko poludnia. Malá Laili dychtivo načúvala jeho rozprávaniu. Naren však potom žil už iba necelý deň. Umrel na slnečnú chorobu.

Obyvatelia kmeňa hovorili o Narenovi ako o hlupákovi, ktorý si svoj údel zaslúžil. Označovali tak každého, kto sa venoval aj niečomu inému okrem každodenného zaobstarávania si obživy. Laili ho však obdivovala. Musel byť nesmierne odvážny, keď sa vydal na takú nebezpečnú cestu. Laili často nesúhlasila s názormi dospelých. Pripadali jej upätí a pomalí, kým ona bola mladá, dychtivá a plná života. Nepáčilo sa jej, že musia byť väčšinu dňa a celú noc ukrytí v podzemných úkrytoch a vyjsť môžu len ráno a večer. Cítila, že na tom niečo nie je správne. Nevedela, že taký bol každý, kým nedospel a nezmieril sa s kolobehom dňa a kolobehom života, kým ho prestalo zaujímať všetko okrem každodenných starostí. Laili však bola zvedavá. Často sa čudovala podivne hladkým stenám ich úkrytov a zvláštnym predmetom v nich. Vchody a tunely v tvare presného šesťuholníka. Zvláštne kvádrovité útvary vo vnútri, z ktorých často trčalo množstvo akýchsi tenkých, ale napriek tomu veľmi pevných vlákien. Pekné lesklé fólie, ktorými boli steny obložené a ktoré sa na viacerých mistach už odlupovali. Tie isté fólie boli v úkrytoch naskladané v rohoch. Laili veľmi chcela vedieť, kto a na čo ich vyrobil. Ale akonáhle sa spýtala na niečo ohľadom úkrytov, povedali jej len: „Postavili ich Veľkí. A nepýtaj sa.“

Nepýtať sa, to bolo základné pravidlo života v kmeni. O Veľkých toho nikto veľa nevedel. Ostali po nich len polovymyslené legendy, ktoré sa rozprávali okolo ohňa počas dlhého poludnia a noci. Isté bolo len to, že Veľkí voľakedy obývali celý svet. Vytvorili tieto úkryty a ich čudesné vybavenie, ale už nie sú a nikto nevie, čo sa s nimi stalo. Ľudia nemali radi Veľkých. Nevedeli však zdôvodniť, prečo, rovnako ako nevedeli, prečo nemajú radi Mesiac. Jednoducho to tak bolo. Bolo to tak odjakživa.

Raz sa spýtala matky, prečo sa dňu hovorí niekedy aj mesiac, keď to znamená to isté. Jej matka sa zamyslela a povedala: „Nuž, keď sa ľudia nudili, tak vymysleli pre jednu vec dva rôzne názvy. Aj skala má dve mená; možno jej povedať aj kameň.“

Inokedy sa spýtala, čo znamená týždeň. „Týždeň, to je štvrtina dňa. Od rána po poludnie, od poludnia po večer, od večeru po polnoc a od polnoci od rána.“ Laili pokračovala otázkou, prečo sa tomu hovorí týždeň, keď oveľa výstižnejšie a bežnejšie je slovo fáza, označujúce časť dňa podľa fázy Mesiaca. Žena sa však nahnevala, čo sa jej toľko vypytuje, keď má tak veľa práce.

Štyri týždne, toľko trval jeden deň. Dvanásť dní, toľko trval jeden rok.

O niekoľko hodín slnko máličko vystúpilo a zem začala rozmŕzať. Ľudia sa pomaly vyberali na polia. Polia ležali hlbšie vo vnútrozemí, na mieste, kde kedysi rástol les. Stromy doteraz lemovali veľké, rovné plochy pôdy, ale na východnej strane boli všetky stromy vyrúbané, aby na polia dopadalo svetlo hneď od rána. Muži aj ženy brali do rúk jednoduché nástroje a začali okopávať zem. Ťažké zmrznuté kusiská hliny drvili na menšie, aby mohli siať jednodňovky. Ráno sa jednodňovky zasiali a večer sa zbierala úroda v podobe zŕn. Tie v noci drvili na múku, z ktorej robili chlieb. Laili pracovala spolu s ostatnými. V duchu sa však búrila a rozmýšľala prečo tých pár okamihov, ktoré môžu stráviť vonku, musia vždy vypĺňať namáhavou prácou.

O niekoľko hodín bola celá pôda pobránená. Ani zďaleka nie dostatočne, ale muselo to stačiť. Viac času nemali. Jednodňovky musia vyklíčiť, vyrásť a zakvitnúť, kým príde poludnie a s ním spaľujúci, smrtiaci žiar slnka.

Po zasiatí sa členovia kmeňa vracali do okolia podzemných úkrytov najesť sa a trochu si oddýchnuť. Po krátkej prestávke sa opäť vrátili do práce, ženy na polia a muži rúbať stromy, ktorých horiace drevo ich bude hriať celú dlhú noc. Laili bola o ďalších osem hodín celá zmorená. Slnko zase trošku vystúpilo, viselo nad vodnou hladinou ako nehybný zlatý tanier. Kosáčik Mesiaca sa zúžil. Bol čas na krátky spánok. Ráno a večer nikdy nespali dlhšie, ako štyri, päť hodín. Bohato si to vynahradia cez deň a v noci.

Keď sa Laili zobudila, ženy sa chystali do lesa zbierať vajcia vtákov a muži zatiaľ boli na love. Vajcia však zbierali len ako pochúťku, nebolo to povinné, a tak si Laili našla lepšiu zábavu. Vonku sa cítiteľne oteplilo. Namiesto hrubých kožušín, aké sa nosia prvých dvadsať hodín po východe slnka, si obliekla len obyčajné plátené šaty. Potom sa vybrala sama do lesa. Blúdila mladou zeleňou paliem, trhala tropické kvety a vkladala si ich do vlasov ako staroveká bohyňa. Laili mala radšej ráno ako večer, aj keď starší obyvatelia kmeňa dávali prednosť večeru. Ráno bolo všetko také zelené a svieže, ale večer sa už niesol v znamení únavy a konca dňa.

Zrazu začula nejaký zvuk. Podobalo sa to na hovor ľudí. Prichádzalo to smerom od pobrežia. Laili sa ticho zakrádala hustým lístím. Napokon došla na okraj lesa a ukrytá za krovím sa pozrela, kto to rozpráva.

Bol to Nard a spolu s ním Tarix. Šestnásťročný Tarix bol dedinský blázon. Celé dni a celé noci sa totiž hrabal vo veciach a prístrojoch, ktoré po sebe zanechali Veľkí. Neustále si ich prezeral a vyberal a premiestňoval v nich zvláštne vlákna a iné časti. Bol celý bez seba od nadšenia, keď sa mu podarilo tie prapodivné zariadenia oživiť a aspoň na chvíľu sa na nich rozžiarili drobné svetielka a niektoré začali vydávať čudné zvuky. Dospelí to neschvaľovali. Prístrojov sa báli, tak ako všetkého, čo nepoznali, a okrem toho sa v čase, keď sa nedalo vyjsť von dali robiť aj užitočnejšie veci: Opravovať siete, vyrábať nové nástroje, pliesť povrazy. Ale Nard si s Tarixom výborne rozumel a stále spolu niečo vystrájali. Ona, Nard a Tarix boli jediní akí-takí rovestníci v kmeni. Ostatní obyvatelia kmeňa boli oveľa mladší, alebo oveľa starší.

Nard a Tarix stáli pri kope akéhosi mimoriadne hustého krovia. Laili naťahovala krk, aby videla, čo tam robia. Obaja odnášali z toho krovia haluze, už trochu povädnuté. Vtom si Laili uvedomila, že to vôbec nie je kopa krovia, ale niečo, čo konáre len zakrývajú. A keď uvidela, čo to je, skoro vykríkla od prekvapenia. Bola to loď, loď postavená z tmavého dreva, ale takú veľkú a krásnu loď Laili ešte nevidela. Veľkosťou presahovala všetky rybárske člny.

„Možno by sme tam mali zatiaľ nechať nejaké konáre navrchu,“ povedal Nard. „Vieš, aby sa nám ten ľad netopil tak rýchlo.“

„To netreba, však aj tak čo nevidieť odplávame. A podľa mňa je ten ľad chránený dobre,“ odvetil Tarix.

Laili nastražila uši. Aký ľad?

„Nemyslím, že by sme odplávali tak rýchlo,“ povedal Nard, odhodil za náručie konárov a utrel si pot z čela. „Ešte nemáme ani naložené všetky zásoby na takú dlhú cestu. A aj tak musíme počkať, kým začnú viať dopoludňajšie vetry.“

„Na takú dlhú cestu?“ ozval sa tretí hlas. Laili nadskočila. Tarix zbledol a rýchlo hodil za náručie konárov naspäť v márnej snahe zakryť loď. Nard pre zmenu očervenel až po korienky vlasov. Po piesku za zvuku vĺn sa k nim blížil Azúl, starý, ale ešte mimoriadne čulý člen kmeňa.

„Predo mnou nič neskryjete, chlapci,“ povedal Azúl a zastal priamo pri nich. „O tej lodi viem už dávno. Viem aj čo sa s ňou chystáte urobiť. Chcete odplávať z ostrova a hľadať pevninu. Nemyslite si, že som nepočul, ako sa o tom zhovárate. Zrak ma už možno opúšťa, ale sluch mám ešte stále dobrý. Nebojte sa, nikto z dospelých okrem mňa ešte o tom zatiaľ nevie. Ale môže sa to dozvedieť, ak mi nesľúbite, že tú loď nepoužijete na nič iné, ako na malé plavby pozdĺž pobrežia ostrova. Nepočúvaj za tými kríkmi, Laili. Nijaká pevnina neexistuje a každý pokus o jej nájdenie bola plavba na istú smrť. Ak mi sľúbite, že sa o nijaké podobné šialenstvo nepokúsite, nikomu o tej lodi nepoviem a vy si ju môžete nechať. V opačnom prípade viete, čo sa s ňou stane: zoberú vám ju ako obyčajnú rybársku loď, alebo vám ju rozoberú na kurivo. Takže mi to sľúbite?“

Laili si až po chvíli uvedomila, že jedna veta z Azúlovho monológu patrila aj jej. Zahanbene vyliezla spoza kríkov. Nard bol už načisto ohromený. „Laili?“ Prechádzal pohľadom z Laili na Azúla a z Azúla na Laili. „Takže aj ty o tom vieš? A kto ešte?“

„Už nikto,“ povedal Azúl. „Tak čo, prijímaš moju ponuku?“

Tarix sa spamätal. „Nemôžete nám to zakázať!“ zvolal, napoly nahnevane a napoly prosebne. „Viete vôbec, ako dlho sme tú loď stavali?! Vyše roka! Celých štrnásť dní!“

„Hľadanie pevniny je bláznovstvo,“ zopakoval Azúl. „Na nijakú dobrodružnú plavbu sa nevydáte. Ak mi to sľúbite, tá loď vám zostane.“

Nard bezradne pozrel na Tarixa. Potom spustil pohľad na zem. „Sľubujeme,“ povedal stále so sklopeným zrakom. Znelo to však ticho a pokorne.

„Dobre,“ uspokojil sa Azúl. Pritom si však stále chlapcov premeriaval skúmavým pohľadom. Laili vedela, že odteraz na nich bude neustále dávať pozor, či nepokračujú v prípravách na výpravu.

Azúl odišiel. V tichu bolo počuť len špliechanie vĺn narážajúcich na pobrežie a rozlievajúcich sa po pláži. Potom sa Nard otočil ku Laili. „Ako dlho už o tom vieš?“ spýtal sa prísne.

„Ja... ja som len išla okolo a niečo som začula...“

Tarix podišiel smerom k moru, nahnevane odkopol nejakú mušľu, potom si sadol do vlhkého piesku a rukami si chytil hlavu. „To sa mi asi len sníva!“ zvolal. „Po celých tých dňoch práce!“

„Ale je to pekná loď,“ povedala Laili bojazlivo.

Nard ožil. „Naozaj sa ti páči? A to si ju ešte nevidela zvnútra!“ Akoby zabudol na predchádzajúci rozhovor s Azúlom, zobral Laili na palubu a začal jej všetko ukazovať. „Pozri, toto je hlavný sťažeň. Na ten natiahneme plachtu. Chceli sme počkať na východné vetry, ktoré vejú dopoludnia, veď vieš. To by nás pohnalo o pekný kúsok cesty dopredu. Ale máme aj veslá pre prípad bezvetria. A tu je kormidlo.“

„Ale ako ste sa chceli ochrániť pred horúčavou cez deň?“ spýtala sa Laili.

Nard sa usmial. „To je na celej lodi najlepšie. Poď, ukážem ti to.“ Otvoril poklop do podpalubia. Keď Laili vliezla dnu, prekvapil ju prudký chlad. Potom, ako si jej oči zvykli na šero, si všimla, že všetky steny sú obložené lesklou zlatou fóliou, navlas rovnakou, aká bola aj na stenách úkrytov, kde bývali. Nard odkryl kúsok fólie. Objavil sa biely ľad.

„Vidíš?“ povedal hrdo. „Je to priam geniálny nápad. Všetky steny sú obložené ľadom. Sladkovodným ľadom! A zistili sme, že tieto fólie vynikajúco držia teplo. Inak by sme v skrýšach Veľkých v noci zamrzli a cez deň sa uvarili. Tento ľad, čo tu vidíš, sa bude topiť len veľmi pomaly. Polovica z neho sa neroztopí ani do večera. Bude celú túto miestnosť udržiavať v chlade a zároveň tvorí časť našich zásob pitnej vody.“

Laili pocítila veľký obdiv k Nardovi a Tarixovi. Už vedela, čo robili naposledy nadránom, keď sa na niekoľko hodín stratili. Vyšli von a v neznesiteľnej zime dokázali zo zamrznutého rybníka vysekávať veľké kusy ľadu, ktoré potom ukladali sem.

Nard a Laili vyliezli opäť na denné svetlo. Tarix tam ešte stále sedel.

„Naozaj ste chceli ísť hľadať pevninu, ako hovoril Azúl?“ spýtala sa Laili.

„Áno,“ prikývol Nard zachmúrene.

„Prečo?“

Nard vzdychol. „Musí existovať ešte nejaký kus pevnej zeme okrem tej našej. Som o tom presvedčený. Aj náš ostrov bol dakedy pevninou. Celý život som sníval o tom, že pôjdem pevninu hľadať. A navyše neznášam ten nudný kolobeh života našeho kmeňa. Chcem zažiť niečo nové. Nejaké,“ nadýchol sa a pozrel k oblohe, „nejaké dobrodružstvo.“

„Prečo si myslíš, že náš ostrov bol pevninou?“

„Ak aj nebol pevninou, tak bol kedysi oveľa väčší než je teraz.“

„Ale ako to vieš?“

Nard pozrel na Laili. „Mám dôkaz. Ak chceš, ukážem ti ho.“

Laili prikývla. Nard vstal a vybral sa pozdĺž pláže. Laili išla za ním. Prešli hodný kus cesty, až sa im loď stratila z dohľadu. Zrazu Nard zastal. „Myslím, že je to tu.“

Na Lailino veľké prekvapenie Nard vošiel do vody. Už bol vo vode povyše pása, keď sa obrátil k Laili a kývol jej, aby ho nasledovala. Dievča neisto vošlo do vĺn. Ľadové kryhy sa už dávno roztopili, ale voda bola studená, taká studená, že jej takmer vyrazila dych. Po chvíli jej už nepripadala taká chladná. Začala plávať. Ako všetci ľudia žijúci pri mori, aj Laili vedela plávať veľmi dobre.

Chvíľu plávali, Laili asi päť metrov za Nardom, keď vtom sa Nard náhle prestal pohybovať vpred a na hladine sa udržiaval len malými pohybmi rúk a nôh. Obrátil hlavu k Laili a opäť jej naznačil, aby ho nasledovala. Potom sa zhlboka nadýchol a prudko sa ponoril. Laili urobila to isté. Zaplavila ju studená voda a chvíľu pod hladinou nič nevidela, hoci mala otvorené oči. Potom sa jej zrak prispôsobil a videla nejasnú siluetu Narda naľavo od seba. Plával smerom ku dnu. Laili urobila niekoľko záberov vo vode a vtom to zbadala.

Svet pod hladinou bol v tejto časti dna plný života. V modrastom šere sa preháňali húfy rýb. Dno bolo veľmi nerovnomerné a hrboľaté, kus pod nimi sa nachádzala stráň podmorského svahu. A na tom svahu... boli stromy. Obrovské množstvo stromov, celý les. Les na morskom dne. Mnohé už boli polámané príbojom, ale veľa ich ešte stálo. Ich listy už dávno zhnili, stromy vystierali k hladine svoje holé konáre. A medzi tými konármi plávali malé kŕdle rýb.

Laili cítila, že jej dochádza dych. Vyplávala k hladine a prudko sa vynorila. Videla Narda, ako pláva k brehu. Doplávala k pobrežnej plytčine, kde sa postavila a brodila vodou. Nard vyšiel na súš a podišiel k nej.

„Takže celý náš ostrov bol kedysi oveľa väčšia pevnina?“ spýtala sa zadychčane.

Nard prikývol. Kdesi z diaľky sa ozývalo volanie. Hľadali ich.

„A myslíš, že starší z kmeňa o tom vedia?“

„Asi áno,“ odpovedal Nard.

„A prečo by to potom pred nami tajili?“

Nard rozhodil rukami, čo mohlo znamenať čokoľvek od „vôbec netuším“ po „to je predsa jasné, nie?“. Potom sa vybral smerom k podzemným úkrytom. Volanie sa ozvalo znova. Laili vyšla z vody a zastala. Opäť si predstavila podmorské stromy a vtedy sa jej pred očami znova zjavila tá znepokojujúca spomienka. Bola to jej najstaršia spomienka, o tom nepochybovala. Obraz červeného slnka zaveseného nad nehybnou hladinou mora. Čosi na tom výjave nebolo správne, čosi v nej budilo strach. Laili si vzdychla a pomaly sa vybrala za hlasom.