Last friday night
Ako ľahko sa láska mení na nenávisť, radosť na starosť, šťastie v smrť. Profesor Bennington rozpráva svojim žiakom príbeh o mladom dievčati, ktoré milovalo život, svoju rodinu a priateľa. Všetko sa však raz musí skončiť a to platilo i pre príbeh jej lásky. Odchádza do lesa, kde skoncuje zo životom. Z lesa sa stáva temné miesto, z ktorého už nik nevyšiel živý. Má profesor s príbehom spoločné viac, ako sa zdá? Prvá poviedka tohto autora na našom serveri.
„No dobre, posadajte si.“ Oheň nám opaľoval tváre, stany boli rozložené, čas si trocha oddýchnuť. Sedeli sme tam, ja a moja jedenásť členná skupina študentov. Robíme si malý výlet do prírody, bolo už na čase vypadnúť zo školy. Niektorí rodičia nesúhlasili, vraj je to nebezpečné miesto. Neviem prečo, vlastne, možno viem.
„A čo teraz? Je pol ôsmej, čo budeme robiť?“ ozval sa Tim, jeden zo žiakov.
„Poďme hrať karty.“
„Fľašu!“
„No tak, žiadne blbosti.“
Prekrikovali sa, až mi zvonilo v ušiach. Majú 18 a nevedia sa dohodnúť.
„Hovorme si strašidelné príbehy,“ započul som v tej vrave. Všetci stíchli, pozreli na mňa a tak trocha zborovo povedali: „No to je dobrý nápad. Pán profesor, poznáte nejaký?“
Sedel som na kmeni stromu, vyhrieval si nohy a opekal slaninu. Študenti sedeli oproti mne, rozprestretí okolo ohňa.
„Jeden poznám,“ prehovoril som.
„Tak nám ho povedzte,“ dodala Sarah a hlavu oprela o Timove rameno. Tí dvaja spolu chodia, to musí vidieť aj slepý.
„OK, ale musíte byť ticho. Poviem vám príbeh o tomto lese. Mnohí hovoria, že tu straší.“
„To sú len také rapotačky.“
„Neprerušujte ma,“ zvýšil som hlas. Moji zverenci sa opäť trocha utíšili. Pohľad som namieril do žiare plameňa a spustil som: „Keď tomu neveríte, nech sa páči. Ale rozprával som sa s chalanom, ktorý tu strávil noc. Volal sa Ben Whitney, našiel som ho na psychiatrii. Toto je jeho príbeh.“
„Tak čo Ben, už si zbalený?“
„Jasné Peter, môžeme ísť.“ Hodil som na plece batoh. Zamkol som dvere od bytu, kľúč schoval do peňaženky a spolu s Peterom, Ninou, Rafaelom, Nickom, Mattom a jeho novou priateľkou Britney sme vyšli na sídlisko.
„No tak poďme.“
Našim cieľom bol les, ktorý sa nachádza za mestom. Za posledné mesiace dostal názov „Les hrôzy“. Je jedna story, ktorá sa vraj naozaj stala.
Asi pred troma rokmi žilo v našom meste mladé dievča, volalo sa Elisse. Mladé, krásne dievča, ktoré milovalo život, svoju rodinu a svojho priateľa Simona. Chodili spolu zopár mesiacov, mali sa fakt radi, párik ako vyšitý. Chystali svadbu, ale prišiel zlom. Raz večer našla Elisse Simona s inou doslova infla granti.
Prečo jej to urobil, nikto nevie. Ale pravdou je, že jej zlomil srdce. Doslova. Elisse ešte tej noci ušla práve do tohto lesa. Vyzbrojená nožom si sadla pod starý buk a podrezala si žili. V stave úplnej agónie prekliala svojho priateľa a každého, kto by sa odvážil stráviť noc v tomto lese.
„Prekliala?“ prerušil ma v mojom rozprávaní Dave. Z tejto mojej skupiny sa hrá na naj machra a takéto príbehy v ňom nič nevyvolávajú.
„Áno prekliala,“ odpovedal som.
„Prekliala, to čo je za blbosť. Na to snáď nikto neverí,“ opäť sa ozval hrdina Dave.
Pozrel som naň a vážnym tónom v hlase prehovoril: „Vy ani netušíte, akú moc má slovo. Nikdy, opakujem, nikdy nevyslovte kliatbu. Ani zo žartu. Je to moc, proti ktorej sa ťažko bojuje.“
Odmlčal som sa. Chvíľu sme tam len tak sedeli a pozerali do ohňa.
„Ak sa mali tak radi, prečo ju podviedol?“
„Neviem Sarah. Možno mladícka nerozvážnosť. S určitosťou viem, že to bola najväčšia chyba v jeho živote.“
Do lesa sme prišli okolo piatej. Postavili sme stany, nanosili drevo a pripravili všetko na večerné opekanie. Ale cieľom tohto výletu je niečo iné. Peter a Nina oslavujú výročie svojho prvého rande. Rafael s Nickom zapíjajú ďalší úspešný týždeň. Matt si sem doviedol ďalšiu babenku, ktorú chce dostať. Tuším, že si to už sihli rozdať pri zbere dreva. Takto to proste Matt robí. Každý výlet iná baba. No a ja som tu vlastne na to, aby som ich strážil.
Sedeli sme pri ohni, opekali slaninu, sťahovali tretiu fľašu. Peter sa túlil s Ninou, chalani už so spomínanou fľašou a Matt s Britney si dávali ďalšie kolo v stane. Nechápem ako to robí.
Povedali by ste, že idylka, celkom normálny večer. Žiaľ, už o pár okamihov, to tak nemalo byť.
„Jaj chalani, táto je fakt skvelá,“ objavil sa Matt s úsmevom na perách.
„To už koľký krát hovoríš? Podľa teba je každá skvelá,“ ozval sa Peter.
„Ale táto je výnimočná,“ Matt si stál za svojim.
„Keď myslíš. A kde je vlastne?,“ spýtal som sa.
Matt sa šibalsky usmial a prisadol si ku mne. „Išla do lesa, hneď sa vráti.“
„Ty si mi za gentlemana,“ dodal som.
Sedeli sme tam asi pol hodiny, ale Britney nikde.
„Mal by si ju ísť pohľadať,“ ozval sa Peter.
„Má pravdu, les je v noci nebezpečný,“ pritakával som.
Matt síce šomral, ale nakoniec sa s nevôľou postavil-. „OK. Daj sem baterku. Hneď sme tu.“
Podal som mu baterku a ráznym tónom v hlase som dodal: „Dávaj si pozor!“
Zobral baterku a zamieril do tmy.
„Je to s ním ťažké,“ dodal som.
Nestihol som sa ani znova nadýchnuť a priestorom sa niesol Mattov krik.
„A sakra! Matt!“ Ten sa už neozval.
„Idem tam,“ prehovoril Peter.
„Samého ťa nepustím.“ „Ideme s tebou.“ Chvíľu váhal, ale vedel, že rozdeliť sa nie je dobrý nápad.
„Dobre. Ideme všetci.“
Pozbierali sme svetlá, Rafaela a Nicka a pobrali sme sa za Mattom.
Nepáčilo sa mi to. Čo sa mu mohlo stať? Hlavou mi behala kopa myšlienok, medzi nimi i Elissina kliatba. Pchá, to je blbosť.
„Matt, ozvi sa! Matt! Kde si Matt?“ Volali sme zbytočne, Matt sa neozýval.
Túlali sme sa asi pol hodiny, ale jeho nikde.
„Možno sa už vrátil k ohnisku,“ ozvala sa Nina. No, možno. Vsugerovali sme si, že to zrejme bude tak.
Cestou späť do tábora sme ho konečne našli. No, nechcite vedieť v akom bol stave.
Boli sme asi dvadsať metrov od stanov, keď som do niečoho šliapol.
„Peter, zasvieť mi sem.“ Lúč baterky odhalil nepríjemnú skutočnosť, Šliapol som do Mattovho hrudného koša. Zrejme som mu rozšliapal zopár vnútorností.
„Do hrudníka?“ zašuchotalo medzi mojou družinou. „Čo sa mu preboha stalo?“
„Nechcem vás strašiť, rozhodne to nebolo príjemné.“
„Ale no tak pán profesor. Čo ho roztrhal vlkolak?,“ smial sa Dave a niektorí ďalší s ním.
Pozrel som naň pohľadom vraha: „OK. Roztrhaný hrudník na cimpr-campr, vyškriabané oči a, ehm, odtrhnutý znak mužnosti.“
Po mojom monológu sa horou ozval smiech. Jednoducho mladí blbci, čo už. „Dobre, budem pokračovať. Po tom, čo zistili Mattov osud sa Ben a jeho partia vrátili späť ku stanom. Nemohli uveriť tomu čo videli. Strach, hrôza, beznádej. Vedeli, že tam v tme niečo je. A že je to nebezpečné. Úplne zabudli, že sa stratila aj Britney.“
Prihodil som na oheň nejaké drevo, prisadol som si k Rafaelovi a sústredene civel na plameň. Sedeli sme tam temer bez pohybu. Chcel som si to nechať uležať v hlave. Ale pokúste sa o to, keď viete, že pár metrov od vás je torzo tela vášho kamoša, s ktorým ste ešte pred pár minútami popíjali.
Sedeli sme tam a ľakali sme sa každého šuchnutia. Až to Nick nevydržal: „Koniec, končím. Toto je kliatba šialenej Elisse. Ja tu nebudem už ani minútu,“ vyskočil na rovné nohy. Ani som neregistroval toto jeho počínanie. Spamätal som sa, až keď mu začal Peter oponovať.
„Nick šibe ti?“
„Dosť Peter, som síce opitý, ale ešte mi to myslí. Nenechám sa tu zabiť, určite nie, Ja odtiaľto padám.“
„Teraz? V noci? je to nebezpečné.“
„Vieš čo je nebezpečné?“ Nick bol ako utrhnutý z reťaze. Vybehol proti Peterovi, zhodil ho na zem a z výšky naň kričal. „Nebezpečné je zostať tu. Túto noc nikto z nás neprežije ak tu ostaneme. Rob ako chceš, ale ja idem. Pridá sa niekto?,“ pozrel na mňa s Rafaelom.
Ten by možno aj išiel, problém bol v tom, že mal v sebe vážne dosť alkoholu. Nebol schopný ani stáť na nohách, nie to bežať cez les. A ja, no ja som nebol schopný absolútne ničoho. Stále som zízal do ohniska, ktoré mi slúžilo ako plátno, na ktorom sa prehrávali tie najšialenejšie obrazy, aké bola moja fantázia schopná vytvoriť.
„Dobre, ako myslíte veď všetci ste dospelí. Bolo mi cťou spoznať vás, snáď sa ešte niekedy uvidíme,“ povedal to ako odsúdenec na šibenici, ktorému odmietli splniť posledné prianie. Schmatol baterku a stratil sa v tme.
„Myslíte, že sa vráti?,“ spýtala sa Nina. Táto jej otázka zanikla v ohlušujúcom tichu lesa.
Prerušil som svoje rozprávanie. Dôvod bol prostý, hlad. Slanina sa mi pekne prepiekla a žalúdok si pýtal svoje.
„Čo sa s ním stalo?“
„Prosím? nepočul som otázku?“
Z hluku ľudí sa vynorila stojaca postava. „Čo sa stalo s tým Nickom? Prežil?,“ opäť sa spýtala. Bola to Daneille. Tiché dievča, ale zato usilovné a svedomité.
„Toto som sa Bena tiež pýtal. Nevedel odpovedať, vraj ho odvtedy nikdy nevidel,“ odvetil som. Danielle si sklamane sadla.
„Ale viem, čo sa s ním napokon stalo,“ pokračoval som, „videli ste na okraji lese ten omrznutý strom? Je to smrek, tuším.“
„Hej, ten som videla. Je leto, 20 stupňov a na tom strome je sneh,“ ozvala sa Sarah.
„Zaujímavé, že Tak tam ho našli. Nick prešiel takmer celým lesom úplne bez problémov, živý a zdravý. Až prišiel k tomu stromu a tam umrel. Vraj sa potkol a pri páde si vytkol členok. Zrejme si myslel, že tam prečká do rána a potom sa už domov nejako dostane. Smola. Lesníci ho našli o dva dni neskôr. Mal vydesený pohľad, akoby videl ducha. A príčina smrti, podchladenie! Umrzol na smrť počas jasnej letnej noci! Odvtedy je ten strom omrznutý a pokrytý snehom. A je jedno či je leto alebo zima, dažde či odmäk. Ten sneh odtiaľ nezliezol.“
Moje obecenstvo stíchlo. Nikto sa neozval, dokonca ani macher Dave.
„Ak máte strach, tak to necháme tak. Rozhodne nechcem, aby sa vám v noci niečo podobné snívalo,“ prehovoril som.
Chvíľu na mňa pozerali. Báli sa, ale zvedavosť im nedala. Pokračujte pán profesor, o naše sny sa báť nemusíte.“
„OK. Ale najskôr sa najem, potom môžeme pokračovať.“
Mohlo byť tak pol jednej. Stále sme sedeli pri ohni, ktorý už pomaly doháral. Drevo už skoro nebolo, nemali sme odvahu ísť do lesa.
„Musíme sa vyspať,“ prehovoril som, „vy si choďte ľahnúť, ja budem strážiť.“
„Si si istý?“ pozrela na mňa Nina.
„Hej. Choďte.“
Peter s Ninou sa zdvihli, zobrali medzi seba už spiaceho Rafaela a odišli do stanov. Zostal som tam teda sám. Hodil som posledné drevo na oheň a rozmýšľal, či sa Nickovi podaril jeho odvážny plán. Snáď hej
Kliatba odvrhnutej Elisse. Je to možné? Už predtým sa tu stali nešťastia. Človeka zavalil strom, utopil sa v rieke, zabil ho blesk. Ale všetko to boli nehody. Či? Ale čo sa potom stalo Mattovi? To nebola náhoda. Možno mal Nick pravdu...
„Ben,“ začul som volať moje meno. „Ben Whitney.“
Krvný tep mi vystrelil nahor, ovládol ma strach. Schmatol som baterku a rozhliadal sa okolo seba. Ale nikoho som nevidel.
„Ben,“ opäť ten istý ženský hlas. Toto nie je Nina.
„Haló! Je to niekto?“
„Ben poď sem. Porozprávame sa.“
Vrhol som pohľad na stany. Všetci spali. Stál som tam, nevedel čo spraviť. Pochopil som len jedno, odtiaľto sa už živý nedostanem. Možno práve preto som sa napokon vydal za hlasom.
Prešiel som pár metrov. „Dobre Ben, si tu.“
Tu? Kde tu? Predo mnou sa týčil vysoký strom s ...
„Vitaj Ben,“ započul som za chrbtom ten ženský hlas. Znel však ináč, sladšie, krajšie, ľudskejšie.
Pripravený na čokoľvek som sa otočil. Čuduj sa svete, predo mnou stála obyčajná teenagerka, s čiernymi, dlhými vlasmi a hnedými očami. Tak toto ma dostalo.
„Kto si?“
„Elisse.“
Až ma striaslo. Oproti mne stálo tri roky mŕtve dievča, ale rozhodne na to nevyzeralo.
Prešla popri mne a zastavila sa pri kmeni toho vysokého stromu. Sledoval som ju a nechápal, čo sa to tu deje. V tom jej na plece kvapla kvapka červenej farby. Pozrel som na korunu stromu. Listy mali sýto červenú farbu a padali z nich červená voda.
„Krv!?,“ vyšlo zo mňa. Neodpovedala.
Pozeral som na ten neskutočne odporný a pritom tak fascinujúci obraz. Keď zrazu...
„Kurva! Britney!?“
Asi šesť metrov nad zemou sa hompáľalo mŕtve ženské telo. Slučka okolo krku, obesená.
„Čo si jej urobila?“
„Jej?,“ prehovorila. Už to ale nebol ten príjemný dievčenský hlas. Zmenil sa na demonický rev mýtických Sirén. „Dostala len to, čo si zaslúžila. Tak ako aj všetci ostatní.“
Za chrbtom som zacítil obrovský výbuch.
Otočil som sa. „Nie!,“ vydralo sa mi hrdla. Náš tábor bol v plameňoch.
„Nepomôžeš im, sú už mŕtvi,“ opäť ten hrôzostrašný hlas, nasledovaný smiechom, ktorý sa zarezával až do duše.
Padol som na kolená, neschopný čokoľvek urobiť. „Prečo? Prečo ty suka!?“
Zrazu stála oproti mne. „Pretože ľudia sú takí. Iných len využívajú. Nehľadia na ich city a sny. Využiť a odkopnúť. Ale ty Ben,“ chytila ma za bradu a zdvihla mi tvár, tak, aby som jej videl do očí.
Na ten pohľad nikdy nezabudnem. Milá baba sa zmenila na démona. Ohnitá, biela pokožka, akoby jej v tele ani neprúdila krv. Oči, tie orieškovo hnedé oči, sa stratili. Ale nenahradilo ich nič. Prázdne očné jamky, do ktorých som pozeral. Vlasy rozfúknuté, ako po kvalitnej trvalej. Ešte som si všimol rezy na oboch predlaktiach. Skutočne si podrezala žili. Pridajte k tomu žiaru lesného požiaru a máte pohľad, z ktorého by polovica populácia dostala infarkt.
„Ty si iný. Nikdy si nikoho nepodviedol, nepodrazil, nevyužil. Si príklad ideálneho človeka. Preto ťa nechám žiť. Ale musíš pre mňa niečo urobiť. Odkáž Simonovi, že som mu odpustila a čakám ho tu.“
„Ako ho mám nájsť?“
„Bude jediný, kto ti to bude veriť.“
V tábore zostalo ticho. Počuli by ste aj špendlík spadnúť na zem, ani nedýchali.
„To je celý príbeh. Dúfam, že to na vás nebolo príliš strašidelné.“
„V pohode pán profesor. Dobrý príbeh,“ po chvíli sa ozval Tim. Ostatní len ticho pritakávali.
„Dobre. Hlavne to neberte vážne, bol to iba vymyslený príbeh. Jasné? Veď duchovia neexistujú. Idem si ľahnúť. Tim preberáš tu velenie,“ zdvihol som sa a odišiel smerom k svojmu stanu.
Po pár krokoch som započul hlas: „Pán profesor?“
„Áno Danielle.“
Pozrela na mňa skúmavým pohľadom. „Ten príbeh ste si nevymysleli. Je to pravda. O Elissinu kliatbu sa zaujímam už dlho. Poznám príbeh Bena Whitneyho. Lesný požiar, tri uhorené telá v stanoch, jedno na strome. Ale on jediný, akoby zázrakom prežil. Žiaľ, preskočilo mu, skončil v blázinci. Vyhlasoval, že musí nájsť Simona. Chcela som ho navštíviť, ale bolo už neskoro. Za rok, čo tam bol mal jedinú návštevu. Potom, dve hodiny po jej odchode sa obesil na izbe. Našli list na rozlúčku, kde stálo: „Odkaz som odovzdal, sľub som splnil. Môžem v pokoji odísť.“ Pán profesor, boli ste tou návštevou?“
Pozeral som na ňu a čudoval sa, odkiaľ toho toľko vie.
„Danielle,“ vytiahol som list zo zadného vrecka a podávajúc jej ho pokračoval, „nech sa stane v noci čokoľvek, zostaňte v stanoch. Jasné? Toto otvor až ráno. Všetko pochopíš. A teraz, želám ti dobrú noc.“
Zobudila som sa na obrovský krik.
„Rýchlo, poďte sem! Bože! To je strašné! Poďte sem!“
Vyšla som zo stanu. Slnko už vyhrievalo les, bol nový deň. Pozerám, čo sa stalo. Skupinka spolužiakov postávala okolo profesorovho stanu. Idem ta.
„Pozor!“
Predieram sa cez dav. až som sa ocitla priamo v stane.
Kruci! Bola to pravda!
Pán profesor tam ležal v kaluži krvi. Vydriapané oči, podrezané žily. Ale jeho výzor. Mal blažený úsmev, akoby konečne našiel, čo hľadal.
List!
Bežala som späť do stanu, našla list, čo mi včera dal. Otvorila ho a čítala.
„Ak čítate tento list, som už mŕtvy. Spravil som v živote veľa chýb a všetky si priznávam. Ale je tu niečo, čo si nikdy neodpustím. Elisse som nechcel podviesť, miloval som ju. Bol som nadrogovaný a opitý. Viem, že to ma neospravedlňuje. Bola to blbosť, preto musím Elisse nájsť a vysvetliť jej to. Nech môže odpočívať v pokoji. Simon Bennington.“
Tomáš Šamaj
Diskusia
Kei
Príbeh nie je zlý, má svoje dobré momenty, ale prekĺzol autorovi pomedzi prsty. Striedanie rozprávania a deja v reálnom čase je klamlivé, ťažko sa to odlišuje. Zase tá obľúbená 1. osoba - aký dôvod bol prerozprávať Benov príbeh v prvej osobe? Takto, je to neodlíšiteľné od reálu - obe situácie sa odohrávajú pri ohni, tu aj tam si rozprávajú duchárske príbehy, v oboch skupinkách niekto panikári. Ale áno, dá sa to domyslieť, ale niekde uprostred odseku alebo AŽ pri ďalšej výmene rozprávača. Aspoň ja som s tým mala problém. "zobudila som sa na.." a čitateľ nech rozmýšľa ku komu to patrí a či nie je to preklep. A čo ja neznášam, ak je príbeh rozprávaný v prvej osobe postavou, ktorá na konci umrie. Iné je, ak úlohu rozprávača preberá iná osoba v príbehu (viď rozprávkar v predchádzajúcej poviedke). [pokr.]
06.07.2013
Príbeh nie je zlý, má svoje dobré momenty, ale prekĺzol autorovi pomedzi prsty. Striedanie rozprávania a deja v reálnom čase je klamlivé, ťažko sa to odlišuje. Zase tá obľúbená 1. osoba - aký dôvod bol prerozprávať Benov príbeh v prvej osobe? Takto, je to neodlíšiteľné od reálu - obe situácie sa odohrávajú pri ohni, tu aj tam si rozprávajú duchárske príbehy, v oboch skupinkách niekto panikári. Ale áno, dá sa to domyslieť, ale niekde uprostred odseku alebo AŽ pri ďalšej výmene rozprávača. Aspoň ja som s tým mala problém. "zobudila som sa na.." a čitateľ nech rozmýšľa ku komu to patrí a či nie je to preklep. A čo ja neznášam, ak je príbeh rozprávaný v prvej osobe postavou, ktorá na konci umrie. Iné je, ak úlohu rozprávača preberá iná osoba v príbehu (viď rozprávkar v predchádzajúcej poviedke). [pokr.]
06.07.2013
Kei
[pokr.] A zmätok s tým, čo je rozprávanie a čo reálna udalosť má značný dopad aj na atmosféru, ktorej aj bez toho chýba trochu viac napätia. Neviem kto písal úvod (myslím, že sa tomu nadáva perex), ale otázka či má profesor niečo spoločné s príbehom, asi prezradila viac, než bolo nutné. "doslova infla granti" ak používam cudzie slová, overím ako sa píšu. A to platí aj o menách - aj cudzie méná sa skloňujú (a býva s nimi problém) - vyberám také, ktoré viem ako skloňovať, to nevysklońované Elisse bolo dosť otravné. Pritom stačilo použit Elisa alebo Elissa.
06.07.2013
[pokr.] A zmätok s tým, čo je rozprávanie a čo reálna udalosť má značný dopad aj na atmosféru, ktorej aj bez toho chýba trochu viac napätia. Neviem kto písal úvod (myslím, že sa tomu nadáva perex), ale otázka či má profesor niečo spoločné s príbehom, asi prezradila viac, než bolo nutné. "doslova infla granti" ak používam cudzie slová, overím ako sa píšu. A to platí aj o menách - aj cudzie méná sa skloňujú (a býva s nimi problém) - vyberám také, ktoré viem ako skloňovať, to nevysklońované Elisse bolo dosť otravné. Pritom stačilo použit Elisa alebo Elissa.
06.07.2013
jurinko
Tentokrat uvod pisal sam autor, ja som ho iba trochu pricesal a doplnil, ze ide o jeho prvu poviedku u nas :-)
06.07.2013
Tentokrat uvod pisal sam autor, ja som ho iba trochu pricesal a doplnil, ze ide o jeho prvu poviedku u nas :-)
06.07.2013
jurinko
Ciarky, preklepy, gramatika, stylistika, zmatok v rozpravacoch a dejovych liniach, nelogizmy. Mozno keby som bol v noci v lese a niekto by mi ten pribeh rozpraval, tak by mal aj atmosferu. Ale takto to bolo slabe. Dal som 4
06.07.2013
Ciarky, preklepy, gramatika, stylistika, zmatok v rozpravacoch a dejovych liniach, nelogizmy. Mozno keby som bol v noci v lese a niekto by mi ten pribeh rozpraval, tak by mal aj atmosferu. Ale takto to bolo slabe. Dal som 4
06.07.2013
William Cody
Obrazok fajn, navodil atmosferu:D. Mne ani tak extremne nevadili tie skoky v pohladoch, no vadilo mi to prekliatie, nechapem suvislost s tym lesom, pomstu cudzim len aby ho tam dostala?Vadil mi prezivsi nesuci odkaz-nasledne pachajuci samovrazdu, neadekvatne sposoby zabijania k povahe ducha(zvodkyna bludicka napr. by sedela viac a dalsie podobne). Chybalo vela pohnutok a oddovodneni.No vidim potencial v dialogoch ich gradacii drzani pozornosti citatela. Davam 4.
06.07.2013
Obrazok fajn, navodil atmosferu:D. Mne ani tak extremne nevadili tie skoky v pohladoch, no vadilo mi to prekliatie, nechapem suvislost s tym lesom, pomstu cudzim len aby ho tam dostala?Vadil mi prezivsi nesuci odkaz-nasledne pachajuci samovrazdu, neadekvatne sposoby zabijania k povahe ducha(zvodkyna bludicka napr. by sedela viac a dalsie podobne). Chybalo vela pohnutok a oddovodneni.No vidim potencial v dialogoch ich gradacii drzani pozornosti citatela. Davam 4.
06.07.2013
draculin
Napad bol prilisne klise na to , aby stacil. Musel by byt napisany vyborne, co nebol ani nahodou. Prva osoba nemusi byt v tomto pripade na skodu, ale je nezvladnuta. Trebars cast ked profesor zacne rozpravat svoj pribeh sa urcite nemala zacinat priamou recou. Jednotlive useky musia byt lepsie oddelitelne a rozlisitelne. Prva osoba, zenska na konci, teraz uz uplne ina - je dokonaly nezmysel a len popletie. Celkovo gradacia nefunguje, cize ani atmosfera. Keby som to rozoberal detailne, tak to skrtnem cele a poviem, ze napisat od nuly este raz. Nie ze by to bola katastrofa, ale jednoducho to nefunguje. ...Rovnako aj to, co uz pisali - gramatika a logika konania, ktora by mala predsa len existovat. Takze snad nabuduce ;)
06.07.2013
Napad bol prilisne klise na to , aby stacil. Musel by byt napisany vyborne, co nebol ani nahodou. Prva osoba nemusi byt v tomto pripade na skodu, ale je nezvladnuta. Trebars cast ked profesor zacne rozpravat svoj pribeh sa urcite nemala zacinat priamou recou. Jednotlive useky musia byt lepsie oddelitelne a rozlisitelne. Prva osoba, zenska na konci, teraz uz uplne ina - je dokonaly nezmysel a len popletie. Celkovo gradacia nefunguje, cize ani atmosfera. Keby som to rozoberal detailne, tak to skrtnem cele a poviem, ze napisat od nuly este raz. Nie ze by to bola katastrofa, ale jednoducho to nefunguje. ...Rovnako aj to, co uz pisali - gramatika a logika konania, ktora by mala predsa len existovat. Takze snad nabuduce ;)
06.07.2013
draculin
A na zaver este - proti anglictine nic nemam. Nevadia mi cudzie realie, prostredie, ani mena. A nezmyselne pouzivanie anglictiny ci ineho jazyka v nazve diela je zverstvo. Este ked niekto nazve svoju knihu Carpe Diem, Dies Irae ci podobne klasicke obraty, tak OK...ale nie toto!!!!
06.07.2013
A na zaver este - proti anglictine nic nemam. Nevadia mi cudzie realie, prostredie, ani mena. A nezmyselne pouzivanie anglictiny ci ineho jazyka v nazve diela je zverstvo. Este ked niekto nazve svoju knihu Carpe Diem, Dies Irae ci podobne klasicke obraty, tak OK...ale nie toto!!!!
06.07.2013
Kr4b
Snáď je neskoro lepšie ako nikdy. Preskoky v hlavných postavách zapôsobili rušivo iba raz, u mňa pri tretej zmene postavy. Okrem toho nechápem, prečo ich vraždila, asi to bude rôznym názorom na spravodlivosť. Mám radšej horory tymu Saw 1, kde je šanca prežiť pre každého za cenu poučenia (a to niečo naviac z tela mi vadilo aj tam). Pripadá mi to tak, že autor chcel svojou tvorbou povedať viac ako dokáže, ale aj to sa cení. A zasnežený strom je super, takže odomňa 7
15.07.2013
Snáď je neskoro lepšie ako nikdy. Preskoky v hlavných postavách zapôsobili rušivo iba raz, u mňa pri tretej zmene postavy. Okrem toho nechápem, prečo ich vraždila, asi to bude rôznym názorom na spravodlivosť. Mám radšej horory tymu Saw 1, kde je šanca prežiť pre každého za cenu poučenia (a to niečo naviac z tela mi vadilo aj tam). Pripadá mi to tak, že autor chcel svojou tvorbou povedať viac ako dokáže, ale aj to sa cení. A zasnežený strom je super, takže odomňa 7
15.07.2013