Rinčanie skla, výstrel. Muž v bledom roláku sa chytil za hruď, vzápätí sa zahľadel na dlaň plnú krikľavo červenej kvapaliny, akoby sa ani jemu nechcelo veriť, že toto má byť krv a až potom poslušne klesol na zem. Pristúpil k nemu postarší plešúň so zbraňou v ruke. Flegmaticky sa sklonil nad bielym rolákom, ktorý sa zo všetkých síl snažil vyzerať mŕtvo. Chvíľu naňho hľadel smutnými očami, potom schoval zbraň, našiel bytový telefón, vykrútil číslo a ohlásil sa do slúchatka: „Tu Derrick. Hlásim postreleného na …“

Pani Bôbiková začala opäť dýchať. Stíšila hlasitosť a ujala sa vedenia mimoriadnej schôdzky Čajového krúžku. Mimoriadnej preto, lebo tri postaršie dámy sa pravidelne stretávali v utorky a štvrtky, lenže dnes bola streda. Stredu pani Bôbiková zasvätila Derrickovi, ale situácia si vyžadovala obete. Také čosi tu nebolo od čias aféry s vreckami na psie hovienka. Vtedy istý šporovlivý občan obaly na tuhé exkrementy zo stojanov pravidelne vyberal a balil do nich svojim dvom deťom desiatu. Možno by sa mu to bolo prepieklo, keby sa tento nápad nezapáčil ostatným deckám, a zrazu chcel mať každý školák chlieb zabalený v „hovienkových sáčkoch“. Tie sa stali čoskoro nedostatkovým artiklom a spôsobili medzi psíčkarmi nemalý rozruch, pretože tí si museli začať kupovať desiatové sáčky. Pani Dvorecká a pani Horná vtedy promptne zorganizovali skupinu dobrovoľníkov, ktorá na zdesenie celého učiteľského zboru počas vyučovania vykonávala v triedach prepadové razie. Dodnes o nich kolujú chýry po školách v celom okrese.

Čajový krúžok sa vždy zapájal a bude zapájať do riešenia širokého spektra kultúrno-spoločenských problémov komunity. Jeho členky vo dne v noci svedomito vykonávajú dozor nad morálkou spoločnosti, predovšetkým jej pokleskami. Monitorujú, interpretujú, kombinujú, vyhodnocujú. A nepotrebujú na to ani žiadne špeciálne počítačové programy. Bezprostredne na to odsudzujú a obviňujú. Ich schopnosti siahajú dokonca tak ďaleko, že dokážu identifikovať previnenie dávno pred tým, ako sa objaví jeho prvý náznak. Informujú! O svojich záveroch sa vždy nezištne podelia s kýmkoľvek, kto je ochotný im načúvať, pomôcť s nákupom, prisadnúť si v električke, alebo má jednoducho tú smolu, že je práve po ruke a nemôže ujsť. Nie je podstatné, či ide o hrozbu jadrového výbuchu, teroristického útoku, tajnú aféru pani X. s pánom Y., alebo či pani Z. prišla z firemného večierka neskoro v noci a vo veľmi dobrej nálade. Túto prácu nazývajú služba verejnosti, robia ju celkom nezištne a vo voľnom čase. Ešteže sú všetky na dôchodku.

Dnes je na vine nový sused. Ešte o ňom takme nič nevedia, ale jeho vina priam kole do očí. Z ničoho nič sa nasťahoval do voľného bytu nad pani Bôbikovou. Po chodbách sa šuškalo, že byt zdedil, nepodarilo sa však vypátrať, v akom príbuzenskom vzťahu je k bývalému majiteľovi. Vraj je to muž stredného veku, vraj vysokej šľachovitej postavy. Pani Dvorecká ho raz videla, ale bolo to za tmy a narýchlo. Na zadnom dvore, kam majú prístup iba ľudia z domu sa skláňal nad čímsi schovaným vo vysokej tráve. Nik iný to nemohol byť, pretože pani Dvorecká pozná z videnia, podľa mena i rodného čísla nielen obyvateľov bytovky, ale i všetky ich obvyklé návštevy. Od brady až po členky podivne zakrútený v čiernom koženom plášti, na pozdrav jej neodpovedal a nenechal sa zatiahnuť ani do zdvorilostnej konverzácie o počasí. Vraj na ňu zasyčal.

„No predstavte si! Zasyčal!“ rozhorčovala sa pani Dvorecká, až sa jej rozochvel podbradok.

„A môj Fifík,“ zohla sa a vložila do papuľky obéznemu pinčovi kokosovú pusinku, „môj odvážny Fifík po ňom vyštartoval a chňapol ho za členok. Dobrý chlapček,“ pohladkala funiaceho psa po hlave a narovnala sa. „Zvieratá nie sú hlúpe, cítia aký je kto vo vnútri.“

To bola svätá pravda. Hneď ako Fifík zacítil, aký je sused vo vnútri, od strachu sa počural a „odvážny útok“ bol len neriadený čin zúfalej paniky. Nehovoriac o tom, že keď tento čin vykonával, priplietol sa mu pod zuby i vlastný jazyk a podarilo sa mu pohrýzť nielen suseda, ale i sám seba.

„Ale iste ho len máličko, nie naozaj…,“ zaklamala majiteľka na Fifíkovu obranu. „Aj som mu zvonila, z dobrej vôle som aj za potvrdenie od veterinára kvôli besnote zaplatila. Ale neotváral, nevďačník.“ Ďalšiu pusinku vložila tučnými prstami do úst sebe.

Hoci to bolo len včera, Fifík na tú hanbu dávno zabudol a teraz sa tváril, akoby zachránil spod lavíny desať ľudí plus cvičeného bernardína. Spomínal si len na blažený pocit teplej krvi v ústach. Ten zážitok ho poznačil na duši i na tele, ešte ani sám netušil ako veľmi. Jazyk ho stále omínal, no on udatne mliaskal celou tlamou. Pani Bôbiková sa naňho zahľadela s novým rešpektom a radšej prehltla komentár o omrvinkách na koberci.

„A čo, je besný?“

„Kto? Fufed?“ opýtala sa Fifíkova majiteľka s plnými ústami.

„Fifík, predsa.“

Pani Dvorecká si urazene odfrkla, až sa jej zopár omrviniek zachytilo medzi chĺpkami na brade. Nič to, pes sa jej vydriapal do lona a oblizoval paničke nos i ústa, načo sa fufňavo rozchichotala až sa jej roztriasol každý fald na tele. Bolo ich tam požehnane.

Nechali teda Fifíka Fifíkom a venovali sa aktuálnemu problému.

Keď si zrekapitulovali všetko, čo o susedovi doteraz vedeli, zhodli sa na tom, že je toho zúfalo málo. Nemali jeho meno, pretože si neoznačil ani dvere, ani zvonček, ani domovú schránku. Kam mu bude chodiť pošta a účty? Takto ho môžu ťažko zapísať na nástenku s rozvrhom upratovania, s tým sa musí čosi robiť! Výzvedná služba nepochodila ani so starým dobrým špionážnym trikom – darmo nosili pred dvere toho pána domáce koláče rozvoniavajúce po celom schodišti. Hrejivé susedské privítanie sa nekonalo. Aké nevychované.

„Meno sa iste bude dať zistiť na mestskom úrade,“ vyhlásila pani Bôbiková a ako domový dôverník si návštevu úradu uložila za misiu.

Ako tak v družnom rozhovore spriadali konšpiračné domové teórie a nešetrili pri tom ani ostatných obyvateľov štvrte, chlipkali mätový čaj a z drobných tanierikov škrabkali zvyšky šľahačkovej torty.

„Za mojich mladých čias sa toľko nešetrilo krémom na zákuskoch.“ Pani Horná, učiteľka na dôchodku, sa nedokázala zbaviť nutkania napomínať, pripomínať, kárať pri každej vhodnej príležitosti, akou sa jej zaiste zdalo i nedostatočné šľahačkové opláštenie torty.

Pani Bôbiková sa zahanbila, ale nič nepovedala, pretože aj jej sa zdalo, akoby zo šľahačky záhadne odbudlo. Hádam, že klesla. Na to sa rozprúdila vždy obľúbená téma, čo všetko bolo na svete, keď my sme boli mladí, a už veru nie je a ani nebude.

Iba pani Dvorecká vedela, prečo je na torte tak málo šľahačky, ale predsa si dovolila pani Hornej pokrytecky pritakať. V nestráženej chvíli, kým sa dámy ešte len vítali v predsieni sa Fifíkovi podarilo vyskočiť na nízky stolík a tortu z každej strany vyoblizovať. Ale škoda by bolo dobrej torty a načo kaziť ostatným chuť.

Ozval sa zvonček pri dverách. Pani Bôbiková nikoho nečakala, a keď otvorila začudovane sa zahľadela na dve malé postavičky.

„…brý deň, teta!“

„Dobrý deň.“

Tie postavičky na jej prahu šúchali nohami, krčili pritom rohožku a vyvaľovali na ňu oči.

Majka hrkla lakťom do Janka, že by asi bolo vhodné čosi povedať: „My sme prišli pre Fifíka.“ Ozval sa nakoniec starší brat.

„Na venčenie,“ dodala posmelená Majka.

Fifík len ich začul, zavrtel kýptikom chvostíka na tučnom zadku, naradostene sa odpichol od gauča a bežal sa zvítať so svojimi obľúbenými venčičmi. Kým mu pani Dvorská pripla vodítko, pani Bôbiková odkrojila do servítky každému dieťaťu kus ofrfľanej torty.

„Ale nezabudnite si najprv umyť ruky!“ Nezabudla deti napomenúť pani Horná, hoci každému musí byť jasné, čo nevyhnutne nastane, ak dáte dieťaťu do jednej ruky koláč a do druhej psa.

Zabuchli sa za nimi dvere a zrazu sa aj hostia pani Bôbikovej začali po očku obzerať na hodinky. Darmo, čas Esmeraldy, čas na odchod.

Na základe zozbieraných informácií si o susedovi pani Bôbiková vytvorila vlastný obraz. Pani Dvorecká ho opísala ako pochmúrny typ, vraj má niečo s ušami. Alebo, možno skôr, za ušami? Bola presvedčená, že nový sused toho za ušami má, možno má aj v ušiach, náušnice, pírsingy, ájpody, špinu. Pani Dvoreckú nepočul pravdepodobne pre slúchadlá vyrevujúce kadejakú pekelnú muzikou. Ach, tá mládež, povzdychla si pani Bôbiková v duchu. S nadradenosťou staršieho si zvykla označovať každú osobu, pobývajúcu na tomto svete menej ako polstoročie, za mládež. Ani len netušila, ako veľmi sa mýli. Nový sused nespadal pod mládež ani podľa kritérií pani Bôbikovej. Celý v čiernom a nikdy nikam nechodí? To vyzerá na nejakú sektu. Treba sa mať na pozore, kto vie, aké diabolské rituály praktizuje v byte po mŕtvom. Prekvapivo, tu sa úvahy pani Bôbikovej priblížili pravde viac, ako by bola ochotná pripustiť.

Pani Bôbiková pridelila susedovi status podozrivej osoby číslo jedna. Ešte presne nevedela, z čoho všetkého ho môže podozrievať, ale keďže podozrievať možno prakticky kohokoľvek z čohokoľvek, táto otázka jej pripadala bezpredmetná. Zaumienila si podrobne monitorovať aktivitu podozrivého objektu, teda suseda, všetkými dostupnými prostriedkami a priebežne o operácii informovať povolané osoby, teda vlastnú bunku domovej rozviedky, teda dámy z čajového krúžku.

Doterajšie výsledky boli nanajvýš neuspokojivé. Na úrade nepochodila, vraj zodpovedná pracovníčka má dovolenku, nech pani Bôbiková príde o týždeň alebo o dva. Čo ako pozorne číhala, zo suseda zatiaľ nezahliadla ani chlp, hoci na chodbe nezašuchotalo krídlo mole bez toho, aby o tom ona nevedela. Sluch má naozaj výborný, iba zrak ju na staré kolená zrádza. Ten nevychovanec na klopkanie neodpovedá, zvonček má odpojený. Jediné známky toho, že byt je obývaný, sú tie zvuky. Byt nad ňou ostával dlho prázdny, navykla si na pokoj. O to viac ju rušilo, že zvuky sa z bytu ozývajú vždy uprostred noci. Vtedy začne sused lomoziť, ako dáky škrečok. Raz-dva razy sa ozve dupnutie pani Bôbikovej rovno nad hlavou, vŕzganie okeníc, rôzne drobné šramoty a šepoty, škrabkanie na parkety.

Nespokojne zavrtela v posteli. Pretočila sa na druhý bok a v duchu preklínala suseda. Opäť sa jeho ťažký krok ozýval v spálni. Dobre ho počula aj cez fičanie vetra a plieskanie dažďových kvapiek na parapet. Celkom iste nemá koberec, staré parkety mu vŕzgajú pod nohami. Čert aby ho vzal! Ráno chcela skoro vstať a urobiť nákup. Od zajtra je v Lidli akcia. Vonku sa zablyslo a zhora sa ozval škrekľavý výkrik, akoby naraz zvresklo tisíc besných anduliek. Pani Bôbikovú sa posadila na posteli. Čo je veľa, to je veľa!

Zahrmelo.

Rázne vstala, nasadila si okuliare, prehodila cez nočnú košeľu froté župan, obula ortopedické názuvky, vzala z poličky pohotovostnú baterku a vystúpala dva rady schodov až zastala pred dverami bytu na najvyššom poschodí. Chuligán jeden, keby si aspoň žiarovku na chodbe vymenil!

Najprv slušne, ale nástojčivo zaklopala hánkami. Tak, ako sa má klopať na dvere podozrivej osoby. Aj Derrickovi sa často stávalo, že podozrivá osoba neodpovedá. Teda poďme vyraziť dvere. Pani Bôbiková si zmerala lúčom svetla masívnu zárubňu. Alebo radšej nie. Zovrela kostnatú päsť a riadne, na babku, zabúchala. Nehrozilo, že niekoho zobudí, na najvyššom poschodí bol len jeden byt a sused, ktorý obýval byt na tom istom poschodí ako ona bol hluchý ako peň.

„Ja fiem, fe fte doma, chuligán! Oforte!“ Pani Bôbiková si zabudla si nasadiť protézu.

A ešte raz: Buch, buch, buch!

Ostalo ticho, dokonca aj vietor za oknami sa upokojil.

Opatrne priložila ucho k dverám. Mala si doniesť aj hrnček, Derrick by na to iste nezabudol. Za dverami panovalo mŕtve ticho. Aj pani Bôbiková zadržala dych, napriek tomu jej cvičené ucho nezachytilo žiaden zvuk.

Z druhej strany sa v tej istej chvíli o dvere oprelo iné ucho. Ucho, s ktorým sa obyčajný ľudský orgán pani Bôbikovej nemohol rovnať. Počulo šuchot froté županu, šelest vzduchu prechádzajúceho priedušnicou, vŕzganie starých kĺbov, vnímalo to i pulzovanie, akým do žíl srdce pumpuje krv, ako sa pravidelne rozťahujú a sťahujú skôrnatené žily.

Ostro to natiahlo vzduch do nozdier a zachvelo sa.

Pani Bôbiková zodvihla päsť, no potom si to rozmyslela a ustúpila od dverí. Znovu sa zablyslo, vzápätí sa ozvalo hrmenie. Búrka je už blízko. Niekde na treťom sa rozštekal pes. Začalo jej byť zima na nohy, popod prah prefukoval nepríjemný prievan. Otočila sa a rýchlo sa vrátila domov, do postele, do bezpečia.

Ráno toho zvláštneho dňa sa nezačalo najšťastnejšie pre Ňufina.

Ňufino bol domáci maznáčik, hrdzavé morské prasiatko obývajúce akvárium v detskej izbe. Večer si ešte spokojne hryzkal mrkvičku, a ráno bol nezvestný. Hľadal ho Janko, hľadala ho Majka, nakoniec sa do pátrania zapojili i mamka s ockom. Pod stolom, pod posteľami, za skriňami, dokonca prehľadali aj všetky poličky v skrini, kam by sa morčaťu samému nikdy nepodarilo vyliezť. Ňufina nikde. Majka sa rozplakala. Mamka ju utešovala, určite ho s ockom nájdu, niekam sa schoval, a keď sa vrátia zo školy bude opäť kvíkať a pýtať si koliesko uhorky.

Majka sa rozplakala ešte viac. Bola hladná. A chcela Ňufina.

Nakoniec ale, prasiatko neprasiatko, do školy sa ísť musí.

Pani Bôbiková lačno hľadela na prázdny pult s ceduľkou „Akcia! -50% Bravčový rezeň bez kosti“. Brigádnička, čo vykladala tovar len pokrčila plecami. Mala štíhly biely krk, na ktorom jej žiadostivo pulzovala modrá žilka. Pani Bôbiková tú žilku uprene sledovala a mimovoľne si oblizla pery. Vraj dostali obmedzené množstvo, rozchytal ho ten húf dôchodcov, čo obliehal vstup ešte pred otvorením. Pani Bôbiková dobre vedela, ako to chodí, neraz aj ona sama postávala s prázdnou sieťovkou a pripraveným vozíkom. Museli ste dávať pozor, a keď sa konečne dvere otvorili vyraziť ako závodný kôň zo štartovacieho boxu, bojovať o právo prvého zobu. Bol to drsný svet. Tento krát vstala neskôr ako zvyčajne, pretože sa v noci dobre nevyspala. Ešte raz prekliala suseda a sľúbila si, že to len tak nenechá.

Ružovej bravčovine však dnes akosi nevedela odolať a v tom daždi sa jej nechcelo ísť až do Billy, kde mali mäso v akcii iba mínus dvadsaťpäť percent. Vybrala si štyri vákuovo balené plátky. Pod priesvitnou fóliou z mäsa vytiekla kvapka krvi. Najradšej by vyplazila jazyk a igelit oblízala alebo sa naň pricucla vysušenými perami a… pani Bôbiková si rýchlo skorigovala myšlienky a prehltla sliny. Ešte zemiaky, vajíčka, kyslá smotana, jogurt. Cestou domov načúvala bubnovaniu kvapiek na dáždnik a tešila sa na rezne.

Pred domom stretla pani Dvoreckú s Fifíkom. Fifík vyzeral, že ho v priesvitnom igelitovom kabátiku žerú mrle. Pohyboval sa nepokojne a trhavo, vrčal na pani Bôbikovú i každého okoloidúceho. Takéto správanie by mohlo budiť isté podozrenia, keby pani Dvorecká nemala doma v šuplíku čerstvé potvrdenie o Fifíkovom zdraví.

„Dnes nie je vo svojej koži,“ ospravedlnila psa majiteľka a nervózne mykla remienkom. Fifík zo seba vydal neurotické zakašľanie, ustrnul v póze s rozčapenými nohami, hlavu sklonil takmer k zemi a ceril zuby na vlastné nohy.

Z pani Bôbikovej sa hneď začal valiť prúd sťažností na suseda, no zdalo sa, že pani Dvorecká je duchom niekde úplne inde. V strede napínavého príbehu, práve keď pani Bôbiková za hrmenia búrky odvážne čelila zavretým dverám na tmavej chodbe, pani Dvorecká z ničoho nič povedala: „Ach, musím ísť súrne na nákup. Som hladná ako vlk. Majú ešte v Lidli tú akciu na mäso?“

Pani Bôbiková sa veľmi začudovala, pretože o pani Dvoreckej vedela, že je zarytou vegetariánkou odkedy ju poznala. Vzápätí si spomenula na vlastné rezne v sieťovke a až sa zatriasla od nedočkavosti. V rýchlosti pani Dvoreckú nainštruovala o aktuálnych ponukách blízkych hypermarketov a pobrala sa domov.

Po návrate vyložila skromný nákup a pustila sa do varenia. Pôvodne plánovala najprv uvariť polievku, potom zemiaky a až nakoniec obaliť a vypražiť rezeň. No teraz akosi nemohla vydržať, chvatne vybalila mäso a len-len že sa neroztriasla, keď ho kládla na rozpálenú panvicu. Vynechala vajíčko, múku, strúhanku, ba aj soľ alebo korenie. Prskanie tuku na panvici jej ešte viac vydráždilo zmysly. Olizovala si prsty, ktoré voňali za bravčovinou a hypnotizovala pražiaci sa rezeň. Keď zacítila vôňu pečúceho sa mäsa, zvraštila nos. Z akéhosi dôvodu bola stále viac a viac presvedčená, že tepelná úprava to šťavnaté sústo znehodnocuje, oberá ju o tie biedne zvyšky života, ktoré v ňom ostali. Aj zeleninu predsa odporúčajú konzumovať v surovom stave, kvôli vitamínom. Koľko vitamínov potom musí obsahovať čerstvé mäso! Mimovoľne sa uhryzla sa do prsta až zjojkla. Odstavila plyn, len mierne opečený plátok si naložila na tanier a zasadla k stolu. S jedálenským nožom sa pružné tkanivo zle krájalo, tak ho vzala do ruky a trhala zubami. S umelým chrupom to bola výzva, z mäsa skôr odtrhávala ako odkusovala. Napriek tomu každý kúsok dôkladne požula, vysala z neho každú kvapku vitamínov, a až potom prehltla rozžvatlané kusy svaloviny. Keď skončila, naložila si i ostatné štyri plátky. Len tak, bez ničoho. Boli lahodné. Vydávala pri tom bizarné mliaskavé zvuky, vzrušene fučala a nakoniec vylízala tanier. Už dávno jej nič tak dobre nepadlo.

S ťažkým žalúdkom a ľahkou hlavou sa vykašľala na ostatné chody. Cítila sa skoro ako opitá. Tie vitamíny ale majú grády. Spokojne si odgrgla, zaľahla oblečená na gauč a zadriemala.

Zobudila sa o pár hodín na plesnutie kvapky o koberec. Pani Bôbiková mala vždy vynikajúci sluch, ale nikdy sa jej nepodarilo zachytiť takýto jemný zvuk. Vlastne doteraz bola presvedčená, že kvapka dopadajúca na koberec, ak pravda, nedopadá na koberec už nasiaknutý vodou, ani žiaden zvuk vydávať nemôže.

Na bielom strope v rohu nad garnižou si všimla vlhký fliačik. Vstala a s vyvrátenou hlavou hľadela dohora. Niečo si zašomrala a odišla si do druhej izby pre schodíky. Keď po nich vystúpila, zistila, že za tú chvíľku sa škvrna o kúsok zväčšila. Skúmavo si to obzerala spoza svojich popolníkových skiel, ktovie prečo, zdalo sa jej, že horšie vidí. Asi by mala predsa len zájsť k tomu očnému. V strede škvrny sa utvorila kvapka, na sekundu nerozhodne zavisla, a zrazu – kvap! Pani Bôbikovej doprostred tváre. Šokujúce! Rýchlo zliezla zo schodíkov, z kúpeľne doniesla vedro a podložila ho na koberec. Práve včas, druhá kvapka akurát prekonala vzdialenosť medzi stropom a podlahou, s mliaskavým zvukom sa rozletela na dne plastovej nádoby. A ďalšia a za ňou ďalšia. Jedna za druhou duto plieskali o dno vedra.

Janko a Majka veľmi chceli prísť za Fifíkom aj dnes, ale mali za sebou rušný deň, ktorý celkom odôvodnene vyústil v zákaz vychádzok, televízie, počítača, dokonca im rodičia za trest odobrali i mobilné telefóny. A škola v prírode, to sa ešte uvidí. Deti sú už kompletne pobalené, pobyt je zaplatený a všetky potrebné potvrdenia ležia podpísané na kredenci. Hoci chodili do rôznych tried, každý si priniesol v žiackej knižke veľmi bizarnú poznámku a napomenutie od triednej učiteľky, a to bola iba tá povestná čerešnička na torte.

Janko sa pobil s najlepším kamarátom a veľmi škaredo ho pri tom pohrýzol. Zahryzol sa mu do stehna a silno sa držal, celkom ako pitbull. Spolužiak Miško hystericky jačal, kým neprišiel prestávkový dozor a Janka násilím neodtrhli, pričom mu Janko vyšklbol kus kože a v amoku sa pokúsil uhryznúť aj pani vychovávateľku. Miška odviezli na chirurgiu, kde mu ranu vydezinfikovali a zošili šiestimi stehmi.

Majka sa cez veľkú prestávku vkradla do školskej kuchyne. Deti tam majú vstup prísne zakázaný, pretože keby videli, čo a ako sa tam pripravuje, už by viac v jedálni neprehltli ani sústo. Kuchárky dnes boli zaneprázdnené prípravou veľkého počtu fašírok, a tak si žiadna z nich nevšimla malú zlodejku, ako si pchá do úst plné hrste mletého mäsa z lavóra v kúte a s rozkošou ho požiera. Kým Majku načapali, najedla sa do prasknutia a ešte viac. Netušili, koľko toho stihla pojesť a ani nemali chuť pátrať po tom, z ktorej triedy to bezočivé dievčisko pochádza. A tak jej majstrová silnými prstami vykrútila ucho, až Majka zakvílila a vytiahla sa na špičky, „Fašírok sa ti zachcelo, nenažranča malé? Marš!“ a za to ucho ju pekne-krásne odvliekla za dvere, ktoré potom za ňou zaplesla a pre istotu otočila zvnútra kľúčom.

Na matematike Majka najprv zbledla, potom ozelenela, a potom ovracala seba, lavicu a všetko v okruhu troch metrov naokolo. Mladá neskúsená učiteľka ostala zaskočená takouto búrlivou žalúdočnou aktivitou, a tak s Majkou utekala na pohotovosť, kde jej urobili výplach žalúdka a prednášku o tom, že surové mäso jedia iba zvieratá.

Pani Bôbiková si zaumienila, že všetky príkoria na nej páchané hneď a zaraz susedovi spočíta. Neochota spolupracovať pri vyšetrovaní, nočné šramoty, a teraz sa ju pokúša vytopiť! Poutierala si tvár, schmatla zo stojana dáždnik ako zbraň a v bojovej nálade zastala zoči voči dverám na najvyššom poschodí. S klopaním sa neobťažovala, rúčkou dáždnika rovno zatrieskala na drevo.

„Hej! Vy tam! Okamžite otvorte!“ Tresk! Tresk! Tresk! Rúčka zanechala na tmavom laku čerstvé škrabance. Nech!

„Ak mi okamžite neotvoríte, zavolám políciu!“

Nikto neodpovedal.

„Haló!“ zajačala preskakujúcim hlasom a znova vyrobila zopár škrabancov na dverách. „Tak, ja teraz odchádzam! Volať na políciú!“ zatiahla na rozlúčku, ešte chvíľu načúvala, či to suseda vyprovokuje k odpovedi a vrátila sa do bytu.

Vykročila rovno k aparátu, no cestou jej zrak zavadil o osamelý kľúčik visiaci na háčiku vedľa chladničky. Ako domový dôverník mala v úschove kľúč od prázdneho bytu. Samozrejme, len pre prípad potreby. Byt už síce nie je prázdny, no kľúč nikomu nechýbal a čo viac, zdá sa, že ten prípad práve nastal. Kto vie, či sa sused obťažoval s výmenou zámku?

Na ruky si natiahla jasnožlté gumené rukavice na upratovanie. Pre istotu, kvôli odtlačkom prstov. Šedivé kučery si zakryla čiapkou s brmbolcom. Ako správny televízny divák vedela, že aj náhodne vypadnutý vlások môže byť kľúčom k odhaleniu hrdelného zločinu. Pani Bôbiková sa zarazila, zmätená z toho, kam až svoje myšlienky nechala zájsť. Zločinu? A ešte k tomu hrdelného? Ale ona predsa nie je zločinec, ona je obeť! Rukavice a čiapku však nezložila. Kľúčik zovrela do dlane a s tlčúcim srdcom sa priplížila, ale vôbec nie ako zločinec, pred horný byt. Chvíľu počúvala zvuky domu. V pracovný deň krátko po obede bol všade pokoj, v bytoch i na chodbe.

Vložka zámku nevyzerala byť menená. Tak opatrne ako len vedela vsunula kľúč. Zapasoval. Otočila ním raz, dva razy, zakaždým sa ozvalo tiché „Klik.“ V pletenej čiapke jej bolo horúco, chcela si utrieť tvár ale uvedomila si, že má na rukách tie nemožné rukavice. Pootočila kľúčom ešte kúsok doľava, pritiahla guľu k sebe a otvorila dvere. Pánty tíško kňukli, vzápätí pocítila na tvári studený prievan.

Vošla do predsiene, dvere nechala pootvorené. Pre istotu. Nikde nevidela žiaden nábytok, len holá podlaha a špinavé steny. Byt bol riešený podobne ako ten jej, mal iba izbu navyše. Ľadový vietor fičal šerom chodby okolo pani Bôbikovej, prefukoval cez domáci úbor až ku kostiam. Pritiahla si sveter tesnejšie na telo. Keď je už tu, bola by škoda sa neobzrieť.

Vykročila najprv smerom k spálni.

„Haló! Je tu niekto?“ ohlásila sa stiahnutým hrdlom.

Prievan s hlasným plesnutím zabuchol vchodové dvere a starú pani to od ľaku skoro položilo. Chvíľu sa opierala o stenu s rukou na srdci a hlasno oddychovala. Keď sa upokojila natoľko, že sa brmbolec na čiapke prestal chvieť, nazrela do miestnosti, ktorá mala byť spálňou.

Nebolo tam toho veľa. Pod oknom stála stará váľanda, v rohu masívna skriňa a vedľa nej obitý písací stôl s troma šuplíkmi. Všetko zostalo tak, ako to zanechal bývalý majiteľ. Žiaden koberec, obrazy, knihy, dokonca ani stolička pri stole. V kúte pri dverách bola len špagátom zviazaná hŕba novinového papiera. Zo stropu visela na kábli jediná žiarovka bez krytu. Okno na čelnej stene bolo rozcapené dokorán. Keď sa zvrtol vietor, tu a tam do bytu zaniesol spŕšku ťažkých dažďových kvapiek, ktoré máčali matrac postele alebo znehodnocovali už beztak zničené drevené parkety. Pani Bôbiková energicky pristúpila k oknu a zavrela ho. Pre istotu vyskúšala kľučku na dverách, ktoré viedli zo spálne do izby navyše. Zamknuté.

Prievan sa hneď zmiernil, a s ním aj obavy pani Bôbikovej. Spomenula, si prečo prišla a v duchu si vynadala do prestrašených kurčiat. Cestou do kuchyne nakukla do kúpeľne a na toaletu, v miestnostiach nechýbala sanita, no inak boli celkom prázdne, nepoužívané. Ani len toaletný papier nevisel na držiačiku vedľa záchodovej misy.

Pani Bôbiková si v duchu celý čas robila poznámky a tešila sa, ako na najbližšej schôdzke podá hlásenie z nepriateľského územia. Cítila sa veľmi investigatívne.

Pomaly vošla do kuchyne. Ani tá neprešla žiadnou renováciou. V strede stál masívny stôl z tmavého dreva, dve stoličky, pozdĺž steny naľavo ošúchaná linka s dotrhanými tapetami. Stôl niesol známky častého a nešetrného používania. A opäť otvorené okno, akoby vonku nebola hotová prietrž mračien, ale slnečný deň. Vďaka výdatnému dažďu sa na parketách vytvorila veľká kaluž, nie div, že si voda našla cestu prasklinami v murive až do bytu pani Bôbikovej. Tá razantne zaplesla starú drevenú okenicu a okno zaistila kľučku. Papuče jej nasiakli vodou. Trebalo by to čímsi poutierať, pomyslela si, ale nikde nevidela nič vhodné na tento účel.

Otvorila dvierka linky, jedny, druhé, našla však len zopár starých hrdzavých hrncov a panvicu s vrstvou pripečeného tuku. Ako tu môže niekto bývať? Nazrela i do šuplíkov, nikde žiadna špongia ani handra. Zato našla jeden impozantný nôž, pripomínajúci skôr malú mačetu, s akou sa chodí na výpravy za ľudožrútmi do džungle. Veľmi zaujímavé. Pani Bôbiková si poznámku o objave v duchu podčiarkla červenou ceruzkou a pokračovala v prieskume.

Stará pani si už dávno mala nechať predpísať nové okuliare, ale návštevu očného neustále z toho či onoho dôvodu odkladala. Výsledok bol, že aj so svojimi hrubými sklami videla stále horšie a horšie, no odmietala si to pripúšťať. Dnes, ako sa zdalo, videla mimoriadne zle. Preto nie div, že si nevšimla v susedovom byte niekoľko zarážajúcich detailov. Napríklad nepostrehla, pravdepodobne kvôli tmavému drevu, podozrivé škvrny na stole i na parketách. Výlevku v dreze i linku považovala za nehorázne špinavú, ale pôvod tejto špiny bližšie neskúmala, výlevka bola prakticky čierna. Nevšimla si ani rozmazaný odtlačok malej dlane pod oknom, drobné temné fŕkance a šmuhy kade tade po stenách tak isto klasifikovala len ako „špinu“. Nakoniec priniesla z druhej izby noviny a porozhadzovala ich na mokré parkety.

To by pre dnešok stačilo, pomyslela si pani Bôbiková a do poznámky si v duchu vložila štyri tučné výkričníky a slávnostnú prísahu, že čoskoro sa so susedom poráta.