Prosím ťa, prečítaj si to! Hoci sa ti môže zdať, že tento list píšem vo veľkom zmätku... je to pravda, priznávam, ale akokoľvek by sa to mohlo zdať, to, čo píšem, nie je výplodom chorej mysle. Prosím, spomeň si, ako sme pred pár mesiacmi našli to telo na brehu rieky. Seina už povyhodzoavla na svoj breh priveľa chudákov, ale teba to isto nemýli, určite vieš, na ktorého teraz myslím...

Pamätáš? Žily nám pulzovali živočíšnym strachom a rozum sa tváril, že nevidí, čo vidí, že telo, ktoré odvážame, vyzerá ako každé druhé. Poddávali sme sa tomu snovému pocity nereálna, čo v nás vyvolávalo, lebo sme verili, že len čo dôjdeme do cieľa, precitneme, otvoríme dvere od auta a na nosidlách bude ležať len utopený chlapec, ktorého rieka obrala o šaty a dôstojnosť a nejaká chorá myseľ o rozum. Alebo by sme mohli veriť, že to bola nehoda. Lenže... nie. Dvere sa otvorili a telo so sklenými, čiernymi očami bolo tam. Špinavá voda stekala nie len z jeho neposlušnej štice vlasov, ale aj z peria jeho krídel, obkresľujúca obrysy chrbtovej kosti, ktorá len málo pripomínala ľudskú.

Odviezli sme ho do pitevne a pri prehliadke sme sa znova cítili ako komiksové postavičky, tváriac sa, že je všetko v poriadku. V tomto veci sa vždy diali zlé veci. Veci, ktorým by si neveril. Vravel som ti to, už keď si nastúpil do služby, porozprával som ti o vraždách, ktoré sa nám nikdy nepodarilo vyriešiť. Akonáhle si nastúpil do našej jednotky, stratil si aj tých pár priateľov, ktorých si získal za ten týždeň, odkedy si sa prisťahoval do mesta. Možno aj preto si sa tak rýchlo spriatelil s Terrym. Ľudia tu policajtov nemajú radi. Neveria im. Ani ja by som neveril. Nedokážeme im pomôcť. Je tu priveľa strachu, vždy bolo, no ja som nedokázal prestať dúfať, že jedného dňa sa prestanem predierať tým najväčším svinstvom a že aj zločinci tohto mesta jedného dňa zovšednejú, vyblednú a tie najhoršie záznamy ktorých som mal plnú zásuvku, mi ostanú v pamäti už len ako bizarné príbehy, na aké si človek spomenie vprostred noci, ale nie ako živé prízraky, ktoré nedokážem skrotiť.

Ľudia sú tu zlí, ako som povedal. Never im. Vravíš si, že ti to nemusím hovoriť, ale prečo tak potom nerobíš? Prosím ťa, spomeň si ešte raz na toho chlapca zo Seiny. Spomeň si na jeho anjelské krídla. Čierne krídla. Verili sme, že to ľudia znetvorili telo obyčajného chlapca, nebolo by to prvýkrát čo došlo k takýmto pokusom, tu rozhodne nie. Vieme, že existuje niekoľko veľkých zvierat, ktoré sa v tomto meste hrajú s ostatnými ako s hračkami. Život pre nich nič neznamená a ľudské telo pre nich nie je sväté. Lenže pred niekoľkými hodinami som si uvedomil, že moja nádej vo vyhubenie zla na brehoch Seiny môže byť navždy stratená. Preto ti píšem tento list, preto ti donekonečna pripomínam padlého anjela, ktorého sme našli pod mostom, preto od teba chcem, aby si si znova vybavil, ako si sa po prvý raz stretol s Terrym.

Zdá sa ti, že meliem z cesty? Prečo teraz spomínam Terryho? Spomeň si ešte raz na tú tvár, ktorú sme vytiahli z vody. A na okamih, keď sa Terry po prvý raz objavil v našej kancelárii. Bol podozrivý z nejakej menšej krádeže, ale ukázalo sa, že neprávom. Či je to pravda, o tom nechcem hovoriť. Chcem len, aby si si spomenul, že jeho tvár nám bola d začiatku povedomá, hoci sme ho nikdy nevideli. Lenže v ten večer, bolo to v ten večer, keď som naposledy zašiel do pitevne za našim anjelom, som si uvedomil, že som tú tvár nosil v hlave už niekoľko dní. Alan, vyzerali úplne rovnako! Aj jeho oči, ešte aj jeho mŕtve oči boli navlas podobné Terryho očiam, neexistovala jediná žilka, čo by mu bola pretínala čelo ináč. Oni neboli ako jeden, oni boli jeden.

Od tej chvíle som ho sledoval ako šialený. Odpusť mi, ale aj preto som vedel, ako často sa s ním stýkaš, ako často kráčaš cestou k jeho domu, a, napokon, ako odomykáš jeho dvere vlastným kľúčom. A, odpusť, vystraším ťa ešte viac, ale je to nutné, nebol som sám, kto vás sledoval. Bol tam ďalší. Mal čierne krídla, lesklé oči a zakrádal sa po nociach strechami domov lemujúcich Seinu. Najprv naše pohľady smerovali k Terrymu, ale neskôr sa stretli. Nemohli sme ignorovať jeden druhého, aj keď by som si to bol želal. Veď ako som mohol prijať fakt, že mi spoločnosť robí živý chrlič (alebo aj anjel, čo to mohlo byť?), aby som nemusel uznať, že som šialený?

Nebudem ti opisovať, aké ťažko bolo uveriť tomu, čo som videl, ani ako som sa napokon utvrdil v tom, že čo mi hovorí, je pravda, ale nakoniec som mu musel sľúbiť ten najväčší dar, aby mi on prezradil to, po čom som tak prahol. Stratil som veľa, veľmi veľa, až tak, že sa s tebou nemôžem stretnúť osobne, aby som ti toto všetko povedal, dokonca sa už nikdy nebudeme môcť stretnúť, ale to sa mi v tejto chvíli už nezdá dôležité. Dôležitý si tu teraz ty. Počúvaj ma, ty jediný to môžeš urobiť. Musíš Terryho zastaviť. Mýlil som sa, keď som dúfal, že sa môže naše mesto dostať z tej najväčšej špiny, to najhoršie ešte len príde, ak v tom Terrymu nezabrániš. Tvor, ktorého sme v ten deň našli, bol jeho anjelom strážnym, a tvor, s ktorým som sa stretol ja, bol vyslaný, aby zastúpil jeho prácu. Lenže aj on sa stal obeťou Terryho krutosti. Teraz už neexistuje vyššia moc, ktorá by ho zastavila. Myslíš si, že anjeli strážni sú tu na to, aby strážili nás? Alebo si myslíš, že vôbec nie sú? Mýliš sa. Sú tu pre ochranu nás i sveta pred nami a to je často oveľa dôležitejšie. Tak teraz choď a zatkni ho za vraždu toho úbohého chlapca a isto sa nemýlim, a ak začneš vyšetrovanie, aj sám na to veľmi rýchlo prídeš, že Terry stojí aj za vraždami spred troch dní, záznam o ktorých ti leží na stole. Prosím, Alan, poslúchni ma.

A zbohom.

Yanis

„Čo sa deje? Prečo si tak ticho?“ ozval sa Alanov hlas z kúpeľne.

„Nič, nič, som v poriadku!“ odpovedal Terry a z papiera, na ktorý upieral zrak, spravil guličku. Tvárou mu preletel nenávistný úškrn a gulička zmizla v ohni.