Kapitola 1

Za oknom sa vlnili polia s obilím, kde – tu prerušené malým lesíkom, hadovito sa tiahnucou poľnou cestou alebo veselo zurčiacim potôčikom. Jemný vánok ohýbal klasy a konáre stromov a spôsoboval, že celá krajina sa zdala byť živým organizmom, nežne sa pohupujúcim do rytmu akejsi nehlučnej melódie. Okno viedlo do miestnosti, v ktorej spala žena. Miestnosť sama osebe nebola ničím zaujímavá, ak neberieme do úvahy fakt, že oproti prírode za oknom bola nečakane stroho zariadená. V podstate jediným nábytkom v miestnosti bola posteľ, na ktorej žena spala, a nočný stolík s malou lampou. Oboje, posteľ aj stolík, boli zo striebristého kovu s ostrými hranami, typickými pre moderný dizajn. Na podlahe sa skvel hlboký biely koberec, do ktorého sa pri chôdzi príjemne zabárali nohy takmer až po členky. Žena, prikrytá sterilne bielym paplónom, spala na boku s rukou pod hlavou a tvár jej zakrývali dlhé hnedé vlasy. Občas sa mierne zavrtela a bez toho, aby sa zobudila, si ich rukou odhrnula. Na sklenej doske nočného stolíka svietil čas: 5:59.

Presne v momente, keď číslice preskočili na 6:00, sa stalo niekoľko vecí naraz. Doska nočného stolíka zažiarila na červeno a rozsvietil sa nápis „alarm“. Za oknom spoza malého pahorka vyšľahol oranžový lúč vychádzajúceho slnka a slnko sa pomerne veľkou rýchlosťou začalo šplhať po oblohe. Žena vstúpila do druhej fázy spánku, chvíľku sa nepokojne prehadzovala, až sa napokon zdanlivo sama od seba zobudila. Budík, zabudovaný do nočného stolíka, zaznamenal, že sa žena prebudila, a tak prestal ovplyvňovať jej mozgové vlny a vypol sa. Žena si natiahla kosti, dobre naladená sa pozrela na hodiny a rezko vstala. Podišla k oknu a otvorila ho. Dnu začal prenikať čerstvý ranný vzduch, s vôňou polí, lesov a ešte niečoho nedefinovateľného, čo sa vo vzduchu nachádza iba tesne nadránom. Kdesi spieval slávik. Okolo okna preletela jediná včela. Príroda sa prebúdzala do nového dňa.

Žena prešla do vedľajšej miestnosti jej dvojizbového bytu a pripravila si raňajky. Z poličky vzala injekčnú striekačku, naplnenú bledožltou tekutinou a kovovo sa lesknúcu tabletku, ktorú si vložila pod jazyk a zapila malým množstvom vody. Potom si vyhrnula rukáv na ľavej ruke a bez váhania si priamo do bicepsu vrazila ihlu. Stlačila piest a vtieravý pocit prázdneho žalúdka, nedočkavo číhajúci na hrane jej vedomia, sa vytratil.

Vrátila sa do spálne a vypla holografickú roletu. Za oknom sa objavila iba niekoľko metrov vzdialená stena mrakodrapu a stĺp pary, stúpajúci z malej uličky napravo. Giselle, lebo tak sa žena volala, si spomenula na svoju predošlú misiu a usmiala sa. Bolo fajn, byť aspoň na chvíľu vo vyššej spoločnosti, mať svoj vlastný byt a aspoň pár metrov štvorcových voľného priestoru okolo seba. Dobre vyspatá, najedená a, vďaka vôni rána, nenápadne stúpajúcej z generátoru pachov v rohu miestnosti, aj dobre naladená, sa začala obliekať.

O hodinu neskôr vyšla z bytu na chodbu a turbovýťahom sa zviezla na pätnáste poschodie, kde boli garáže. Nastúpila do svojho elektrického vozítka a vyšla na ulicu. Ocitla sa na tenkej betónovej lávke so zabudovanými koľajnicami pre individuálnu dopravu, prilepenej priamo na stenu mrakodrapov, okolo ktorých prechádzala. Giselle zadala počítaču adresu jej momentálnej práce a pohodlne sa oprela, aby si na holografickom paneli prečítala noviny. Vozítko sa pri prvej voľnej príležitosti zaradilo do pruhu a vystrelilo v ústrety cieľu. Nad a pod ich úrovňou sa nachádzali desiatky podobných lávok, od úrovne zeme, kde sa terigali pomalé a hlučné nákladiaky, až po štyridsiate poschodie, vyhradené pre boháčov, ktorí si radi zaplatili za voľné cesty. Aj keď lávky pripevnené o budovy nepotrebovali centrálne stĺpy, nižšie úrovne boli ponorené do uniformného šedivého šera, ktoré sa im nevyhýbalo ani v slnečné dni. Život v megalopoli mal jednoducho svoje tienisté stránky.

***

Budova vydavateľstva GloboPress sa týčila vysoko nad bežným zubatým horizontom mesta. Jej špic sa ligotal do diaľky, hrdý a majestátny nad všetkým tým ruchom pod ním, väčšinu času skrytým pod belostnou hebkosťou mrakov. Tu hore bol pokoj a slnko, a Rogerovi Nicholsovi, druhému najbohatšiemu človeku planéty, ktorý stál opretý o tvrdené sklo svojej kancelárie na najvyššom poschodí, vlieval ten pohľad do žíl silu a spokojnosť. Jeho noviny čítalo každý deň osemnásť miliárd ľudí. Osemnásť miliárd zákazníkov, osemnásť miliárd mozgov, ktoré boli denne zvedavé na udalosti na planéte, od tých najbulvárnejších až po politické glosy. A on, majiteľ celého tohto úžasného kolosu, sa každé ráno kúpal v lúčoch čerstvého a ešte slabého slnka, rovnako ako sa kúpal vo svojej moci a úspechu.

V uchu mu zabzučal implantovaný nanokomunikátor a Roger sa vrátil naspäť do reality. Myšlienkou prijal hovor a priamo v hlave sa mu ozval príjemný a diskrétny hlas jeho osobnej asistentky: „Pán Nichols, prišla za vami slečna Giselle.“

Roger sa presunul od okna k masívnemu drevenému stolu v strede miestnosti: „Pošlite ju dnu Marilyn, ďakujem,“ povedal a pohladil dosku stola z pravého čerešňového dreva. Povrch stola sa pri dotyku jeho ruky zavlnil a zjavili sa na ňom holografické verzie dokumentov, pripravené na stretnutie s jeho najobľúbenejšou redaktorkou.

Giselle jemne zaklopala na dubové dvere a stlačila kľučku. Na Rogera, sediaceho za stolom v strede rozľahlej miestnosti, kývla hlavou na pozdrav a kútiky úst sa jej zavlnili v jemnom úsmeve.

„Ahoj, Giselle,“ pozdravil ju a vstal, aby jej potriasol rukou. „Sadni si. Pripravená na zajtrajšie stretnutie?“ spustil sa naspäť do koženého kresla.

„Myslím, že to zvládnem.“

Roger sa na ňu pobavene zahľadel: „Neviem, kto iný by to mohol zvládnuť, Giselle, ale predsa len, s prezidentom planéty človek nerobí rozhovor každý deň. Mám tu ešte nejaké otázky, čo mu poslali naši čitatelia, ak by si ich mohla nejako nenápadne zakomponovať do rozhovoru,“ Roger nechal vetu vyznieť a posunul po leštenej doske stola niekoľko holografických dokumentov na jej stranu.

Giselle si so záujmom prezrela hologramy, zhrnula ich na kopu a dotkla sa ich malíčkom pravej ruky. Hologramy zmizli. Pohľadom na necht pravého malíčka skontrolovala prenos a prikývla.

Pozrela na svojho šéfa a spýtala sa: „Máš ešte nejaké požiadavky?“

Roger pokrútil hlavou: „Nie, iba to, čo už som ti vravel. Ale určite si daj pozor, aby si sa ho nepýtala na Podhubie, vieš, ako to neznáša.“

Pri slove „Podhubie“ jej úsmev, dokonalá kombinácia nevinnosti a zvodnosti, na chvíľku ochabol, ale hneď sa spamätala: „Viem, neboj sa. Môžeš sa na mňa spoľahnúť, Roger.“

Roger sa uvoľnene rozvalil v kresle: „Ja viem, Giselle, veď preto to interview robíš ty. Veľa šťastia zajtra.“

„Ďakujem,“ povedala a vstala. Vstupné dvere diskrétne cvakli a Roger zostal v miestnosti sám. Usmieval sa.

Kapitola 2

Giselle vošla do svojho bytu tesne po desiatej hodine večer. Dvere rozpoznali jej identifikačný profil a automaticky sa otvorili, len čo sa k nim priblížila. Nechala topánky v predsieni a bosá prešla do jednej z izieb. Kľakla si na zem a nahmatala vypínač, skrytý na zadnej strane sedačky zo syntetickej kože. Vstala a prešla k stene, v ktorej sa po stlačení tajného vypínača odmaskoval číselník staromódneho trezoru. Trikrát doľava, dvakrát doprava, zažmurkanie, priložiť oko k čítačke. Trezor cvakol a dvierka sa pootvorili. Siahla dovnútra a vytiahla večeru – instantnú zemiakovú kašu, sáčok s hubovou omáčkou, obohatenou vitamínmi a minerálmi a údené kuracie stehno. Všetko bolo vákuovo zabalené na plastovom tanieriku spolu s miniatúrnym príborom. Stlačila kovový pliešok na tanieriku, počkala 30 sekúnd a rozbalila ohriate jedlo. Malý obláčik voňavej pary sa vydal na svoju cestu k stropu. Odsávač pachov jemne zabzučal a obláčik zmizol. Giselle vzala príbor a pustila sa do svojho prvého ozajstného jedla v ten deň.

Po krátkej, ale osviežujúcej sprche podišla k malému toaletnému stolíku v spálni a spoza ucha si odlepila miniatúrny kúsok fólie telovej farby. Vzala komunikátor medzi dva prsty a opatrne ho odložila do púzdra v zásuvke. Celý proces zopakovala ešte dvakrát, s nechtom na malíčku pravej ruky a s kontaktnou šošovkou v ľavom oku. Každý večer, keď tento malý rituál robila, ju napadlo, či by nebolo predsa len lepšie, byť ako ostatní, o nič sa nestarať a jednoducho iba chodiť do práce a žiť svoj malý bezvýznamný život, plný nevedomosti. Nie každý má také šťastie, že žije v nevedomosti, pomyslela si a jemne zaklapla zásuvku stolíka. Bol čas pripraviť sa, nemalo zmysel odkladať nevyhnutné. Podľa inštrukcií sa mala tesne pred vykonaním misie spojiť s najbližšou lokálnou bunkou, ktorá jej odovzdá záverečné inštrukcie a plán akcie. Zo skrine vytiahla priliehavú čiernu kombinézu, vystuženú na strategických miestach kevlarovými platničkami, zodratý kabát, starú zažltnutú čiapku a ruksak plný použitých obalov od jedla. Rýchlymi, nacvičenými pohybmi sa začala obliekať.

***

Gucci stál pri sude, z ktorého šľahali jasnomodré plamene a naťahoval k nemu skrehnuté ruky. Jeho široké plecia vrhali prízračné tiene, ktoré tancovali v rytme ohňa a tvorili na stenách tmavej uličky fantastické obrazce. Okolo neho riedilo tmu ešte niekoľko podobných sudov, pri ktorých nervózne prešľapovali ďalšie postavy. Všetky sudy boli obsadené, pri niektorých stálo naraz aj osem ľudí. Iba Gucci stál pri svojom sude sám, chrbtom k ostatným, a zamyslene hľadel do modravých plameňov. Ostatní bezdomovci sa ho na smrť báli. Bol šialený, totálny blázon. Nikto nevedel, ako sa volá, ale všetci vedeli, že kedysi bol v armáde, a keďže neustále nosil zodratý, pôvodne temne fialový dámsky kabát od známej módnej firmy, jeho prezývka vznikla akosi sama od seba. Za ten kabát sa mu raz ktosi vysmial, ževraj nosí babské handry. Nikto si nepamätal, kto to bol, ale všetci si pamätali, čo mu Gucci spravil. Niektorých, ktorí to videli na vlastné oči, z toho striasalo vždy, keď sa Gucci prišiel medzi nich ohriať. Našťastie to nerobil často. Oheň blčal a všetky oči sa so strachom upierali na široký chrbát v dámskom kabáte.

Vedel, že ho pozorujú. Cítil ich strach. Niekedy, len tak pre zábavu, sa náhle mykol, akoby sa chcel otočiť, a s uspokojením počúval mimovoľné výdychy strachu a šuchot nôh, pripravených na útek. Ale nie dnes. Spomínal na staré časy. Na armádu, na výcvik. Udri tvrdo a udri prvý. Mimovoľne prikývol. Tomu rozumel. S nepriateľom sa netreba hrať. Gucci sa nikdy nehral. Nikdy sa ani nebil. Vždy sa snažil toho druhého zabiť, lebo len tak je úder účinný. Myslieť na to, že by mohol protivníka zraniť? Prečo iba zraniť, treba ho zabiť, čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. Ak to protivník náhodou prežil, mohol si gratulovať, pretože také šťastie človeka stretne len raz v živote. Gucci bol dobrý vojak. Prvým kolom výcviku prešiel ako nič. Trénovali kondíciu a rôzne spôsoby zabíjania. Páčilo sa mu to, učil sa rýchlo a s nadšením. Potom prišli skúšky a upgrade softvéru. Nanoštruktúry, od narodenia implantované každému dieťaťu, z neho spravili dokonalý stroj na zabíjanie. Bežní ľudia mali iba základné funkcie a niekoľko aplikácií, ktoré si mohli dokúpiť. Vylepšený metabolizmus, dôvod, prečo mohlo na Zemi žiť tristo miliárd ľudí v jedinom globálnom megalopoli, bol základ. Komunikátory, navigácia, internet, zobrazovanie údajov na sietnici, vlastný malý počítač priamo v hlave, to boli aplikácie, ktoré si mohli bežní ľudia kúpiť. Neboli síce lacné, ale boli dostupné.

Armáda mu dala niečo viac. Bojový softvér, zlepšujúci výkonnosť jeho tkanív, silu, rýchlosť a obratnosť, presnosť a zmysly. Kým to neposral. Gucciho ruky v rukaviciach sa mimovoľne zovreli do pästí. Jeho prvé voľno, to dievča. Vedel, že je silnejší, a ona sa naňho predsa TAK pozerala! Nebolo to znásilnenie, ona to chcela. Keby nehrala divadlo tak dlho, nestratil by nervy a nezlomil jej nos! Bola to jej vina, že ho vyhodili z armády, zobrali mu pridelený byt a poslali ho do basy! Nič z toho by mu nechýbalo. Ale tie kurvy mu vymazali bojový softvér a zablokovali mu prístup k ďalším upgradeom! Základná funkcia nanitov zostala, Guccimu stačila, rovnako ako každému inému človeku na planéte, jedna vysokovýživná syntetizovaná energetická tyčinka týždenne.

A tak tu stál, necítil hlad, a zima ho hrýzla zvonka a hnev zvnútra. Zdvihol zrak od ohňa a zhlboka sa nadýchol. Dnes asi niekto dostane na piču.

***

Giselle po schodoch zišla na opustenú stanicu metra a odvážne skočila do koľajiska. Medzi hrdzavými koľajnicami sa povaľovali hory odpadkov a smetia, ktoré sem za nespočetné roky napadali z povrchu. Kedysi si ľudia mysleli, že budúcnosť dopravy v mestách je pod zemou. To bolo ale dávno predtým, ako sa vďaka rozvoju materiálov podarilo ľuďom expandovať do nebies. Kopať nebezpečné a drahé tunely s obmedzenou kapacitou sa časom ukázalo ako príliš náročné a zbytočne nákladné. Nekonečné voľné priestranstvo nad hlavami ponúkalo omnoho širšie možnosti, než zastaralá a pomalá doprava hlboko pod zemou. A tak sa postupne jednotlivé dráhy metra zatvárali a zasýpali zeminou, keď nad nimi rástli nové a nové mrakodrapy. Až sa napokon takmer nikto nevyznal v spleti zasypaných tunelov, slepých chodieb a spustnutých staníc s opadanými kachličkami a zašednutými reklamami na žiarivú belosť bielizne.

Vstúpiť do prastarého systému sa zriedkakedy odvážili aj ozbrojené zložky bojovými programami nadupaného vojska, Giselle sa však pohybovala podzemím ticho a isto, s mesiacmi výcviku a rokmi skúseností získanou opatrnosťou.

Nestabilné stropy tunelov sa mohli každú sekundu zrútiť, kusy kedysi nezničiteľnej betónovej výstuže čas od času spontánne padali na hrdzavé koľajnice a za ohlušujúceho rachotu zdvíhali z koľajiska mračná prachu a smetí.

Napriek tomu tu žili ľudia. Bezdomovci najnižšej kasty, takí, ktorých nechceli na povrchu ani vidieť, chorí alebo úchylní, ale všetci rovnako vydedení. Mozaiku dopĺňali hľadaní zločinci a rôzne pochybné indivíduá, z najrôznejších dôvodov sa ukrývajúce pred svetom tam hore, žijúce v špine a neustálom strachu o svoj život, v tme sa krčiace a čakajúce na smrť, ktorá bola len otázkou času.

Niektorých zabili samotné tunely – časti stropu padali na zem takmer denne a aj keď sa ľudia naučili pozerať sa viac hore, ako pod nohy, akosi to na počet zabitých nemalo nijaký vplyv.

Ďalší zomreli v bojoch o prežitie, o kúsok miesta na spanie pod relatívne pevným kusom betónu. Hierarchia v podzemí neexistovala, jediný zákon, ktorý platil, bol zákon silnejšieho. Vraždy a násilie boli každodennou rutinou, na ktorú si niektorí tak zvykli, že si bez nej nedokázali svoju paródiu života ani predstaviť.

Giselle toto všetko vedela, a napriek tomu sa pohybovala podzemím rýchlo a sebaisto ako človek, ktorý je doma, ktorý pozná každé zákutie a vie, čo ho čaká za najbližšou zákrutou. Míňala skupinky zbedačených tieňov, ktoré boli kedysi ľudskými bytosťami a nečujne sa im vzďaľovala, nechávajúc ich v nechápavom tichu hľadieť na blázna, ktorý sa odvážil do kráľovstva smrti.

Smrť v podzemí mala mnoho podôb, okrem jedinej: vďaka metabolizmus upravujúcim nanoštruktúram nikto nezomrel od hladu. Na kedysi dávno jeden z najobávanejších spôsobov smrti ľudstvo zabudlo, ešte aj zbedačení obyvatelia podzemia si vždy našli nejakú drobnosť, ktorú ich upravené telo dokonale spracovalo, čím im umožnilo prežiť celé týždne. Smrť hladom stratila svoje smutné postavenie v rebríčku obávanosti.

Aby bola nahradená niečim horším.

***

Stŕpla. Ani nie meter od nej sedel na zadných nohách medzi koľajnicami potkaní samec. Zacítil jej pach a potichu zapišťal. Giselle sa pomaly, pospiatku, nespúšťajúc oči z prieskumníka, pritlačila chrbtom k stene. Pomaly si zložila ruksak a položila si ho na zem medzi nohy. Potkan zneistel. Položil predné labky na zem a opatrne sa priblížil ku svojej koristi.

Zatvorila oči a sústredila sa na základné upokojujúce dychové cvičenie.

Prieskumník bol zmätený. Korisť poznal dokonale: malé, zhrbené kôpky nešťastia, bez pohybu čakajúce, či ich smrť príde rýchlo a bezbolestne, alebo násilne a plná utrpenia, pretože iba také boli jej vyhliadky na budúcnosť. Korisť to vedela, a tak sa bála. Prieskumník poznal vôňu jej strachu, a tá sa mu už navždy spojila s vôňou jedla. Pred chvíľou ju na malý moment ucítil.

Ale teraz korisť zmizla. Namiesto nej zostal len čierny tieň na čiernej stene tunela, nehmotný ako prelud.

A vzduch naplnil nový pach. Silný, hrozivý, sebavedomý pach. Sálal z čiernej škvrny, ktorá sa pred chvíľou zdala byť korisťou a nabádal ho, aby sa viac nezdržoval. Prieskumník chvíľu nerozhodne stál na mieste, ale potom sa vydal ďalej a po chvíli zmizol v tieňoch podzemia.

Za malú chvíľu okolo Giselle, v sústredení pritlačenej chrbtom o chladnú stenu tunela, prešla smrť v jej najdesivejšej podobe.

O topánky sa jej šuchotavo obtierali stovky a stovky vychrtnutých telíčok, s hadovitými holými chvostami a blýskajúcimi prednými rezákmi, so šialeným svitom vo vyhladovaných očiach. Giselle stála, dýchala a počítala, dýchala a počítala, až kým prúd potkanov neustal a tunely nenaplnil vzdialený rev koristi.

Otvorila oči a pobrala sa ďalej, bez jediného pohľadu späť.

***

Po chvíli prišla k dverám do úzkej servisnej chodby, visiacich na jednom pánte vo vypuklej stene tunela. Šikovne sa prešmykla dnu, prešla pár metrov a na stene nahmatala malý výčnelok, vlhký od plesne. Stlačila ho. Raz dlho, trikrát krátko, znovu dlho a ešte raz krátko. Čakala. Vedela, že ju pozorujú a vedela tiež, že ju o chvíľu pustia. Vo vykachličkovanej stene sa tri rady kachličiek zľahka prehupli dovnútra.

Giselle ich potlačila a vstúpila do Podhubia.

Podhubie sa od okolitého podzemného marazmu líšilo ako deň od noci. Keď za sebou zaklapla falošnú stenu, rozsvietilo sa tlmené zlaté svetlo a osvetlilo malú predsieň s nerezovými stenami. Iba dokonalá izolácia všetkých priestorov Podhubia od okolitého podzemia chránila Podhubie tak pred potkanmi, ako aj pred tvormi, ktorí boli kedysi ľuďmi. V predsieni vládla dokonalá čistota, a tak Giselle odložila svoj ošumelý kabát na vešiak a prachom podzemia zašpinenými topánkami vstúpila na dekontaminačnú rohožku.

Prešla predsieňou a ocitla sa v rozľahlej miestnosti s nízkym stropom. Pod umelým svetlom, simulujúcim slnečné žiarenie, rástlo v nekonečných radoch nespočetné množstvo zeleniny a poľnohospodárskych plodín. Rajčiny, fazuľa, hrach, ryža, obilie, zemiaky, tekvice, paprika, kukurica, a mnohé iné základné ľudské potraviny. Giselle táto nezvyčajná scéna vôbec nenadchla, na to ju videla príliš veľa krát, vo všetkých kútoch sveta. Pevným krokom prešla priamo cez záhradu, ako ju ľudia z Podhubia nazývali, a veľkými krídlovými dverami vstúpila do chlieva – druhej, rovnako veľkej miestnosti, v ktorej zas v klietkach kotkodákali sliepky, v pozadí kvíkali prasce a dokonca odniekiaľ zďaleka bolo počuť bučanie kráv. Napriek množstvu zvierat na malom priestore sa zápach darilo udržiavať na prijateľnej úrovni vďaka modernému vetraciemu a recyklačnému systému.

Ďalšie krídlové dvere a podobná predsieň, ako predtým.

Nad stolom, na ktorom sa premietala mapa podzemného komplexu, sa nahýbal veliteľ lokálnej bunky Podhubia a spolu s niekoľkými expertmi na hĺbenie tunelov plánoval rozšírenie existujúcich pestovateľských kapacít. Giselle si všimla niekoľko desiatok obdĺžnikov, predstavujúcich záhrady a chlievy na kontinente. Podhubie bolo omnoho väčšie, než si ktokoľvek na povrchu vôbec dokázal predstaviť. A stále sa rozrastalo.

Zastala v rohu miestnosti a čakala. Jednému zo zriadencov odovzdala jej ruksak a ten odišiel. Podhubie jedlo nielen vyrábalo, ale aj spracovávalo. Vedela, že pri odchode ju bude pri jej kabáte čakať rovnaký ruksak plný vákuovo zabaleného jedla, injekcií proti pocitu hladu a výživných tabletiek na ďalší týždeň.

Po malej chvíli veliteľ skončil poradu a pokynul jej, aby podišla bližšie. Predstavil sa ako veliteľ Denis Capella.

„Giselle Gidonová,“ jej stisk bol prekvapujúco pevný, na tak útlo pôsobiacu ženu. Veliteľ niečo naťukal na doske stola a vzápätí sa nad stolom materializovala hlava muža v stredných rokoch.

„Giselle, som rád, že ťa vidím,“ povedal Walter Monroe, najvyšší veliteľ Podhubia, a zahľadel sa jej priamo do očí. Veliteľa úplne ignoroval.

„Ahoj Walter,“ odvetila Giselle sucho.

„Ide všetko podľa plánu?“

„Áno, zajtra sa stretnem s cieľom. Potrebujem iba plán akcie.“

„Denis ti ho dá, spolu s potrebným vybavením.“

„Vieš, že ti robím veľkú láskavosť? Nerada dostávam plán akcie takto na poslednú chvíľu.“

„Viem, ale ver mi, že toto je výnimočná situácia. Denis ti všetko vysvetlí.“

Giselle prikývla: „Dobre, ale keď s niečím nebudem súhlasiť, mám od teba právo vykonať zmeny v pláne. Ako sme sa dohodli...“ Skúmavo sa zahľadela do zelených očí holografickej projekcie.

Oči ani na moment nezakolísali: „Samozrejme. Úspech misie je prvoradý a ty si náš najlepší človek.“

„Dohodnuté. Mám ťa informovať?“

„Až po akcii, nič mimoriadne, iba štandardné hlásenie.“

Nepovedala nič.

Po chvíli ticha Walter pokračoval: „Dávaj si pozor, Giselle.“

„To ja vždy.“

Skončila prenos, kým stihol niečo povedať.

Šľahla po lokálnom veliteľovi pohľadom, ale jeho tvár neprezrádzala nič. Bola si istá, že o nej a Walterovi vedel, Podhubie bolo v niektorých veciach horšie ako babky na sociálnej sieti. Potreba kopať do vecí silnela. Prinútila sa myslieť na niečo iné. Na prácu. Na zajtra.

Prezident planéty, najmocnejší človek na svete. Veľký cieľ. Mala za sebou pár veľkých akcií, ale nikdy nešla do akcie takto nepripravená. Obyčajne pracovala sama, obhliadla si terén, naštudovala zvyky obete, starostlivo naplánovala stratégiu, pripravila záložné plány pre prípad, že by sa niečo pokazilo, a až potom udrela. Tentokrát sa však plne spoľahla na zdroje a prostriedky Podhubia. Jej krytie bolo kľúčovým faktorom celého plánu a nemohla si ho dovoliť stratiť. Podhubie bolo silné, početné a rozšírené, ale aj ich sieti informátorov, hackerov a podplatených úradníkov dalo námahu vytvoriť jej referencie pre takú spoločnosť, ako GloboPress. Viac ako rok pre ňu celé tímy ľudí písali falošné články, reportáže, celé portfólio úspešnej novinárky, ktorá chce v dynamicky rastúcom hlavnom uzle megalopola začať roztáčať nové kolesá svojej kariéry. Celé to sfalšovať vôbec nebolo ľahké. Jej články umiestňovali na globálnu sieť so sfalšovaným časovým podpisom, a tak sa im postupne podarilo nasimulovať viac ako desaťročnú oslnivú kariéru. Vedeli, že GloboPress si svojich zamestnancov zakaždým preverí zo všetkých strán, elektronicky a dokonca aj osobne, nezáležalo na tom, že „novinárka“ Giselle žila na druhej strane sveta. Podhubie muselo preto vytvoriť desiatky falošných identít, susedov, známych, nadriadených... Všetky jej inštinkty sa búrili proti takej strate kontroly nad prípravou, ale vedela, že inak to nejde. Sama by to nikdy nezvládla.

Veliteľ Capelle ju mlčky viedol tmavými tunelmi a tváril sa nepreniknuteľne. Zabočili do vedľajšej chodby, na konci ktorej svietili biele dvere.

***

„Toto,“ povedal veliteľ a vzal do rúk plastové vrecko, plné lenivo sa prevaľujúcej striebristej tekutiny, „je naša najväčšia zbraň, náš najväčší tromf.“

S bázňou vrecko odovzdal sestre, ktorá ho uložila naspäť do chladiaceho boxu. Boli v sterilnej operačnej miestnosti, vybavenej najmodernejšími prístrojmi. Okrem nich boli v miestnosti ešte dvaja doktori a sestra. Keď otvorila dvere boxu, Giselle uvidela desiatky podobných vreciek, spôsobne uložených vedľa seba.

Spýtavo sa naňho pozrela.

„Implantáty s nainštalovaným bojovým programom,“ povedal hrdo, vychutnávajúc si prekvapený a obdivný výraz na jej tvári. Giselle potešilo, že dokáže používať mimiku, po tej zachmúrenej ceste tunelom mala pocit, že sa dokáže tváriť iba ako žulová socha.

„Máme v špeciálnych jednotkách špeha. Jeho rodičov stihol podobný osud, ako vašich, za vyhýbanie sa implantátom dostali trest smrti. On ale v tej dobe ešte nebol dospelý, na rozdiel od vás, ako batoľaťu mu stále mohli zaviesť implantáty, a tak ho dala globálna vláda do štátnej výchovy. Implantovali mu nanoštruktúry a pridelili ho do štátom určenej rodiny. Trvalo nám dlho, kým sme ho dokázali presvedčiť, nehovoriac o tom, aké bolo ťažké sa s ním vôbec spojiť,“ na chvíľu vyzeral ustarane, ale hneď sa vzchopil a s nadšením pokračoval: „Ale to nie je podstatné. Hlavné je, že súhlasil so spoluprácou a každý mesiac nám posielal malú vzorku svojej krvi. Implantáty v čase, keď nevykonávajú úlohy v tkanivách nositeľa, voľne plávajú krvným riečišťom, takže spolu s krvou sme postupne získali dostatočné množstvo implantátov pre vašu úlohu. Naši ľudia ich upravili, takže ich výkon bude ešte vyšší, než u bežných vojakov,“ usmial sa.

„To muselo trvať mesiace,“ pošepla Giselle, úprimne prekvapená.

„Pravdupovediac, trvalo to skoro tri roky, vaša falošná identita bola oproti tomu hračka.“

Giselle sa nezmohla na viac, než na obdivne zdvihnuté obočie.

Jeho oči ožili nadšením: „Vysvetlím vám, ako to funguje.“

Giselle ho začala podozrievať, že je vedec, doposiaľ nestretla nikoho, kto by sa dokázal natoľko tešiť z technického opisu.

„Oddelili sme krv od implantátov, takže nebude vadiť, že máte rozdielne krvné skupiny. Nanoštruktúry fungujú podobne ako krvinky, sú na organickej báze a vďaka malej genetickej úprave nositeľa sa obnovujú priamo v kostnej dreni. Zároveň zostávajú schopné prenášať elektrické výboje a stimulovať bunky nositeľovho tela aj samé seba navzájom. Tieto procesy sú riadené z programovacej jednotky, ktorá sa voperuje dieťaťu do oblasti kostrče, tesne pri miechu. No a keďže táto programovacia jednotka sa postupne stane súčasťou ľudského tela, a genetické úpravy sa tiež robia najlepšie v raných štádiách vývoja, nie je možné nanoštruktúry implantovať dospelým ľuďom.“

„Ale ja nemám nijaké genetické úpravy, ani programovaciu jednotku,“ prerušila ho.

„Samozrejme,“ netrpezlivo mávol rukou. „A preto bude obdobie, počas ktorého budú implantáty fungovať, obmedzené. Naše najoptimistickejšie odhady sú okolo tridsiatich hodín, ale nepredpokladám, že by implantáty fungovali dlhšie ako dvadsať. Preto bolo nutné, aby ste sem dnes večer prišli. Je absolútne kľúčové, aby ste dostali implantáty s čo najmenším časovým odstupom od atentátu. A čo sa týka programu, ten je v implantátoch už nahraný, takže programovaciu jednotku nebudete potrebovať.“

„Ste si istý, že to bude fungovať?“ opýtala sa s obavami.

„Absolútne. Napokon, uvidíte sama, účinok by sa mal dostaviť do pol hodiny od aplikácie.“

Giselle si sadla do lekárskeho kresla v strede miestnosti. Veliteľ dal doktorom pokyn, že môžu začať.

Do žily na ľavej ruke jej zaviedli širokú kanylu. Sestra zavesila na stojan prvé vrecko s implantátmi.

Giselle sa pohodlne oprela a zatvorila oči.

***

Ležala na ergonomicky tvarovanom ležadle a čakala. Telom sa jej rozlieval pocit, aký nikdy doteraz nezažila. Práve do nej napumpovali takmer dva litre implantátov, ktoré sa teraz pomaličky rozliezali po jej tele, hľadajúc si miesto určenia v bunkách jej svalov, kostí a iných tkanív. A možno si to iba nahovárala, možno necítila nič. Nevedela. Nikdy nič podobné nezažila, takže vlastne ani nevedela, ako sa k tejto udalosti postaviť.

Vošiel veliteľ Capelle, spolu s tímom odborníkov. Testy, skeny, vyšetrenia. Všetko v poriadku.

Odborníci odišli.

Veliteľ vytiahol malý tablet a podal ho Giselle.

„Podrobnosti o misii,“ odpovedal na jej spýtavo zdvihnuté obočie.

Začítala sa.

Plán bol jednoduchý: pod rúškom falošnej identity sa votrieť do prezidentskej budovy, počkať na prezidenta, eliminovať jeho ochranku, zajať prezidenta...

Giselle prestala čítať: „Myslela som, že mám prezidenta zabiť.“

„Áno, ale nie hneď,“ odpovedal veliteľ. „Ako viete, prezidenta chceme odstrániť z jediného dôvodu: v skutočnosti je to diktátor.“

Giselle, ktorá takmer celý uplynulý rok strávila v kontakte s ľuďmi z Podhubia, prikývla: „Viem, pomocou nanoimplantátov ovláda mysle ľudí a ovplyvňuje verejnú mienku. Zásahy do správania sú nezistiteľné a ľudia majú iluzórny pocit slobody, pričom sú vlastne otrokmi. To všetko som už počula a rovnako, ako vy, aj ja ho chcem zastaviť.“

„Iste, ale iba fyzickou likvidáciou by sme veľa nezískali. Prístroj by bežal naďalej, ľudia by boli ovládaní naďalej, akurát by ich neovládal on, ale niekto z jeho suity. Máme síce informácie, že nikomu vo svojom okolí nedôveruje natoľko, aby mu o kontrolnom termináli povedal, ale nemôžeme si byť istí. Sedelo by to naňho ako na paranoidného diktátora, ktorým v skutočnosti je, ale nesedelo by to naňho ako na inteligentného zločinca, ktorým je tiež. Je pravdepodobné, že má nejakú poistku.“

Denis Capelle si doprial dramatickú pauzu.

„Vašou úlohou, slečna Gidonová, bude zaistiť kontrolný terminál, naformátovať všetky nanoimplantáty na planéte a priniesť kontrolný terminál ako dôkaz úspechu.“

„Naformátovať nanoimplantáty?“

„Potrebujeme ich navždy vyradiť z prevádzky, aby nimi nikto nemohol kontrolovať mysle ľudí.“

„A čo metabolické funkcie? Zem neuživí 300 miliárd ľudí ani na pol dňa. Preto je aj za vyhýbanie sa implantátom trest smrti,“ pripomenula mu.

„Metabolických funkcií sa formátovanie nedotkne, sú zakódované priamo vo firmwari implantátov. Nemusíte mať obavy, túto informáciu mi potvrdilo priamo centrálne velenie.“

„Nemám ten terminál zničiť?“

„Rozkazy, ktoré mám z centrály, hovoria o jeho zaistení. Nemáme však presné informácie o tom, kde sa terminál nachádza, budete jeho polohu musieť získať od prezidenta. Až potom ho môžete eliminovať.“

„Čo ochranka?“

„Vylepšenia, ktoré na vašich implantátoch vykonali naši vedci, by vám mali dať dostatočnú výhodu oproti ľubovoľnému počtu štandardne vybavených vojakov. Vaša rýchlosť, sila a odolnosť by sa mala pohybovať vysoko nad ich schopnosťami.“

Giselle nehovorila nič. Veľmi dobre si všimla podmieňovací spôsob, ktorý použil.

Vydala sa na nebezpečnú misiu. Vedela to od začiatku. Možnosť zachrániť svet sa však nenaskytne každý deň. Obavy vystriedalo odhodlanie.

O desať minút sa za ňou zavrela vykachličkovaná stena, dokonale maskovaná vrstvou podzemného prachu. Prehodila si na hlavu kapucňu a večná tma tunela ju pohltila.

***

Gucci blúdil ulicami. Nenašiel nikoho, na kom by si mohol vybiť svoju zlosť, čo ho vytáčalo ešte väčšmi. Zbabelci. Len čo ho zazreli, ako sa približuje, zmizli. Báli sa ho, a mali prečo. Zvyčajne si ich strach užíval, kúpal sa v ňom, vyhrieval sa v jeho lúčoch. Ale dnes nie. Dnes si potreboval vybiť zlosť. S poriadnym súperom, tvrdým a obratným. So súperom, ktorý by sa postaral o vzrušenie z boja. Gucci mimovoľne odhalil dva rady žltých zubov, vyceril ich v úškľabku hladného vlka, cítiaceho korisť. Ale korisť nikde. Odpľul si. Dnešok stál za hovno. Pôjde spať.

Otočil sa na päte a vybral sa k svojmu brlohu.

Takmer by si ho nevšimol. Hajzel drobný, pomyslel si Gucci a prikrčil sa, aby ho nezbadal. Mal šťastie, kráčal k nemu. Schoval sa za hromadu neporiadku, navŕšenú pri päte obrovského mrakodrapu a sledoval postavu, ktorá pred chvíľou po schodoch vyšla z prastarej stanice metra, jednej z mála, ktorá nebola v tejto časti mesta zasypaná.

Poď, poď ku mne, volal ho Gucci nečujne. V starom kabáte dokonale splýval so špinavou stenou budovy. Smrad jeden, veď ja ti dám, na povrchu nám tu kaziť vzduch. Dýchal plytko, rukou v roztrhanej rukavici si zakrýval naširoko otvorené ústa. Postava sa približovala. Poď, kamarát, nech ti kosti dolámem. Naučíš sa držať svojho prašivého podzemia ty buzerant.

Postava už bola takmer na dosah. Ešte pár krokov, prejsť okolo kopy svinstva, a Gucci sa ho bude môcť dotknúť rukou. Zblízka bezdomovec vyzeral ako žena. Že by som si ešte aj užil?, pomyslel si Gucci a pripravil sa na útok.

***

Giselle vystúpila z podzemia a rýchlo, ale pritom rozvážne sa vydala na cestu domov. Tieto ulice neboli omnoho bezpečnejšie, ako sieť tunelov, aj keď sem sa potkany odvážili iba zriedka. Bezdomovci v podzemí boli trosky, tiene ľudských bytostí, živoriace na pokraji vyčerpania.

Tu hore to bolo iné.

Gangy, drogy, prostitútky, vrahovia. Všetci boli kráľmi aj poddanými sveta na povrchu, sveta s jasnou hierarchiou a pravidlami, ktorých porušenie sa trestalo rýchlo, účinne a definitívne. Zaváhanie väčšinou znamenalo koniec.

Kráčala ďalej. Míňala kopy odpadkov. Po pár blokoch bude doma.

Tmavou nocou sa mihol ešte tmavší tieň. Gucci ju zozadu zdrapil, pritlačil jej ruky k telu a pravú nohu strčil medzi jej kolená. Zakolísal sa a podoprel ju. Nadýchol sa k hrozbe.

Prudké trhnutie hlavou dozadu. Niečo prasklo a zovretie povolilo. Giselle ľavačkou schmatla ruku v otrhanej rukavici na svojom hrudníku a otočila sa. Skrútla ňou a voľnou rukou naplocho udrela do hrude pred sebou. Útočníkovo prudké vydýchnutie a vzápätí lapanie po dychu.

Dlaňou proti lakťu. Kop na koleno. Úkrok, úder lakťom zboku do brady. Pustila mu ruku.

Bezvládne ležal na zemi, zlomený lakeť si držal druhou rukou, noha od kolena dole mu v čudnom uhle trčala k nebu. Podarilo sa mu chytiť vyrazený dych.

Uličkou sa ozval bolestný krik.

Giselle už bola o blok ďalej. Bežala, aby sa dostala od toho miesta čo najďalej, kým sa zletia supy.

Bojový program fungoval. A podľa veliteľa Capellu nastane vrchol jej výkonnosti až za pár hodín. Giselle sa v behu usmiala.

***

Gucci ručal od bolesti a zo všetkých síl sa snažil nestratiť vedomie. Pred očami sa mu robili veľké žlté kruhy, vybuchovali ako ohňostroj a zastierali mu pohľad na zaprášenú stenu mrakodrapu.

Kroky. Najprv kradmé a opatrné, potom čoraz odvážnejšie.

Gucci napriek bolesti prestal kričať a snažil sa pohľadom preniknúť tmu. Potom začul slová, z ktorých ho zamrazilo:

„Karta sa obrátila,“ povedal jeden z mnohých tieňov, ktoré sa tesne pri ňom zmenili na ľudské postavy.

Krik sa ozval nanovo, neľudský, škrekľavý. Tentokrát trval dlho...

Kapitola 3

Prezident planéty sedel v kresle z pravej kože, fajčil cigaru z pravých tabakových listov a čítal knihu. Skutočnú, papierovú knihu, nie holografickú projekciu textu ani tabletovú verziu. Na stolíku pri jeho pravej ruke vedľa taniera so zvyškami kačice stála otvorená fľaša Pinot Noir a široký pohár, v ktorom krásne vynikala rubínová farba vína.

Dvere sa otvorili a do miestnosti vošiel šéf jeho ochranky. Prezident zdvihol pohľad od knihy a spýtavo zdvihol obočie. Šéf ochranky mlčky prikývol a potichu odišiel. Prezident si dočítal kapitolu, dopil víno a s cigarou v ruke sa ležérne vybral naprieč obrovskou miestnosťou ku dverám ako človek, ktorý má všetok čas na svete.

***

Giselle vystúpila v garáži zo svojho elektrického vozítka a vošla vchodom pre verejnosť do vládnej budovy, účelne zariadenej moderným nábytkom, stiesnenej a neosobnej ako všetky úrady. Prešla rámom na odhaľovanie zbraní a so žiarivým úsmevom žmurkla cez skener dúhovky na zriadenca za sklom. Usmial sa a pokývol hlavou smerom do haly. Giselle si sadla na uniformnú bielu sedačku a čakala, kým si ju niekto nevyzdvihne.

Drobný mužík v obleku sa predstavil ako asistent prezidenta pre médiá. Navigoval ju k prezidentovmu súkromnému výťahu a mlčky sa spolu viezli k nebu. Dvere výťahu sa otvorili...

A dva páry mocných rúk ju schmatli za plecia, vykrútili jej ruky za chrbát a prinútili predkloniť sa. Ďalší pár rúk jej na hlavu nasadil nepriehľadnú kuklu, potom ju zdvihli a dlho niesli. Šťukli dvere, posadili ju na stoličku, stiahli jej kuklu a členkami, zápästiami a okolo krku ju priviazali o stoličku hrubými remeňmi zo syntetického vlákna. Giselle sa po celý čas bránila ako zmyslov zbavená, jačala a vrešťala, kopala okolo seba a škriabala, a pri tom všetkom si dávala dobrý pozor, aby nadupaným vojakom, trikrát ťažším než ona, nejakým náhodným úderom niečo nezlomila. Zdali sa jej akísi krehkí, ich pohyby neohrabané a pomalé a sila, s ktorou ju držali, jej pripomínala detské pohladenie.

Nebol dôvod niečo podniknúť, a tak teraz sedela na strohej kovovej stoličke v štvorcovej bielej miestnosti, v rohoch ktorej stál šéf prezidentovej ochranky a traja osobní strážcovia. Štyri tvrdé pohľady, štyri tvrdé čeľuste. Okrem nich nebol v miestnosti nikto.

Nenápadne skúmala miestnosť, v ktorej sa ocitla. Nijaké falošné zrkadlo, ani kamera v kúte. Namiesto toho videla iba holé steny a zvukovo izolované dvere. Toto nebude výsluch. Bude to súkromné, nijaká verejnosť, nijaké vyšetrovanie. Možno si neskôr vymyslia nejakú nepravdepodobnú nehodu, aby upokojili jej falošného zamestnávateľa. A možno nie. Toto boli ľudia, čo ovládali celú planétu.

***

Do miestnosti vstúpil prezident. Oblečený mal oblek bez kravaty, hodvábnu košeľu pri krku rozopnutú, rukávy saka ideálne dlhé, aby vynikli manžetové gombičky zo slonoviny. Priniesol si stoličku a posadil sa oproti nej. Potiahol si z cigary, ktorú si priniesol a fúkol jej dym do tváre. Mlčala. Čakala, čo bude.

„Vedel som, že prídeš,“ hlas mal tichý, zamatový, s dokonalou intonáciou. Politik, dokonalý produkt hlasových pedagógov a učiteľov prejavu.

„Vedel som to už celé týždne.“

Ani sa nepohla.

„Môžeš mlčať, koľko chceš, nepotrebujem tvoje priznanie.“

Ďalšia dávka dymu.

„Ten tvoj guru, Viktor sa volá, však?“

Bol to chabý pokus. Nedala sa vyprovokovať.

„Je to blázon. Vieš,“ cigara na konci zažiarila. „Implantáty sú úžasná vec. Nielen, že zachránili ľudstvo od smrti hladom.“

Dramatická pauza. Giselle takmer videla, ako doňho tieto pauzy vtĺkali na školeniach o práci s publikom.

„Je to hlavne super biznis,“ vyfúkol dym a naširoko sa usmial.

„Vždy bude niekto, kto bude chcieť zaplatiť za troška luxusu. Dobré jedlo, drahé vína, cigary,“ zaškúlil na kubánsku vo svojej ruke. „Kedysi bolo jedlo centrom ľudského spoločenského života. Je neuveriteľné, ako rýchlo ste na to vy tam dole zabudli. Žijete si tie vaše malé, rýchle životy, chrúmete syntetizované tyčinky bez chuti, aby ste neskapali, a vo voľnom čase sa utiekate do virtuálnych realít, kde prežívate tie úbohosti, čo nazývate svojou fantáziou alebo nedajbože snami. Podľa Waltera sú implantáty zlo, vraj to ony zbavujú človeka slobodnej vôle. A vôbec ho nenapadlo, že slobodnej vôle sa ľudia vzdali už dávno. Za plné žalúdky, za možnosť hýbať sa a množiť sa. Keď ide o život, slobodná vôľa ide bokom. Koho zaujíma, kto bude prezidentom? Každý chce aj tak iba žiť, žrať a spať. Tak sme im to dali.“

Odklepol popol na podlahu a dlhou drevenou zápalkou oživil vyhasnutú cigaru.

„A keď už sme im to dali, prečo by sme z toho nemohli niečo mať aj my? Vieš, aké je to krásne, vidieť tých mravcov tam dole, ako sa lopotia, kým my tu hore hodujeme? Vína, jedlá, knihy, obrazy. Nie tie vaše holografické sračky, skutočný papier, skutočná vlna zo skutočných oviec! Je to drahé, ale ten pocit stojí za to. A poviem ti jedno,“ žiarivý koniec cigary na ňu žmurkol. „Toto serie Waltera zo všetkého najviac. Že nepatrí medzi hŕstku vyvolených, ktorí si môžu užívať moc. Ľudia? Slobodná vôľa? Pretvárka. Propaganda pre jeho veriacich, pred ktorými potrebuje vyzerať krajší, než aký v skutočnosti je. V skutočnosti mu totiž ide len a len o moc. Moc, ktorú ja mám a on by ju chcel. Je úplne rovnaký, ako ja. Dal som ľuďom to, čo chceli, a zároveň mám to, čo chcem ja. Som preto zlý? Nie som, som len pragmatický. Oni sú spokojní, ja som spokojný, všetci sme šťastní. Okrem Waltera. Podľa mňa je on ten zloduch. Chcel by zničiť šťastie svojho blížneho, pošliapať moje kruhy. Závisť je hriech, zlatíčko, vieš? A hriech plodí ďalší hriech. A tak, vďaka jeho závisti, si ty, nasiaknutá jeho kecami, ktorým možno aj úprimne veríš, dnes prišla vraždiť. Však, moja milá? Však si ma prišla zabiť?“

Gisellino vnútro bolo blizzardom adrenalínu, aj keď navonok nepohla ani svalom. Ochrankári tiež nepohli ani svalom, ale cítila, ako ich táto predohra nudila. Čakali len na to, kedy ju budú mať sami pre seba. Popruhy, ktorými ju pripútali, by neroztrhal nijaký človek na svete.

Napla svaly.

Prezident ešte stále, s letmým úsmevom na perách, čakal na nejakú jej reakciu.

Popruhy sa natiahli.

Tieň myšlienky sa začal šplhať po prezidentovej tvári.

Giselle zatínala zuby od námahy.

Popruhy so suchým prasknutím povolili. Giselle si dovolila stotinu sekundy na poďakovanie vývojárom z Podhubia.

Potom zabila všetkých štyroch ochrankárov. Prví dvaja sa nestihli ani zľaknúť.

Prezidentovi došlo, čo sa stalo, až keď sa mu jej nechty zarývali zboku do krku. Zalapal po dychu.

„Kde je centrálny riadiaci pult?“ opýtala sa ho cez zuby.

„V-v mojej pracovni,“ vyjachtal najmocnejší muž planéty.

„Ako sa tam dostanem?“

„Po chodbe doľava, cez bezpečnostné dvere, chodbou doprava, tretie dvere naľavo,“ vysypal zo seba.

„Pôjdeš so mnou.“

***

Stála nad mŕtvym telom bývalého prezidenta planéty na najvyššom poschodí vládneho mrakodrapu, obklopená dubovými knižnicami, plnými kníh, ručne tkanými kobercami a luxusným nábytkom a pozerala sa z okna. Nad nekonečným mestom sa rozprestierala tma a miliardy ľudí sa ukladali na odpočinok. Pred malou chvíľou sa jej podarilo pomocou prezidentského terminálu naformátovať všetky implantáty na celom svete. Ľudstvo, nenápadne manipulované po celé desaťročia, sa konečne prebudí do lepšieho, slobodnejšieho sveta. Giselle nemala programovaciu jednotku, a tak, kým neprestanú fungovať jej vlastné implantáty, bude jediným človekom s bojovým programom na planéte. Musí to využiť, inak sa už z budovy živá nedostane. S terminálom vo vrecku vybehla z miestnosti. Dvere cvakli a telo prezidenta osamelo. Rýchlo sa predlžujúce tiene pohltili luxus a potichu ho zahalili do tmy.

***

Vo vykachličkovanej stene sa tri rady kachličiek zľahka prehupli dovnútra a Giselle vošla do Podhubia. V predsieni ju netrpezlivo čakal veliteľ Capella.

„Máte terminál?“ opýtal sa dychtivo. Chápala ho, Podhubie na túto chvíľu čakalo celé roky.

Prikývla, siahla do vrecka a podala mu ho, malé zariadenie, nie väčšie ako bežný osobný tablet: „Podarilo sa mi naformátovať implantáty.“

„Výborne,“ sklopil zrak k terminálu vo svojich rukách. „Ale pre istotu to ešte dám otestovať našim ľuďom.“

„Samozrejme.“

Skryl ruku s terminálom do vrecka.

Keď ruku vytiahol, držal v nej malú, na modro svietiacu guličku. Giselle stuhla. Najprv si myslela, že od prekvapenia, ale potom pochopila. Zariadenie ovládalo jej implantáty, nech sa snažila akokoľvek, nebola schopná sa ani pohnúť. Veliteľ naťukal kód na malej klávesnici na stene a tajné dvere za jej chrbtom sa otvorili.

„Je mi to ľúto. Naozaj,“ povedal.

Zo zariadenia v jeho ruke vyšľahol záblesk svetla. Modrý výboj Giselle prešiel cez bok a vypálil doňho dieru. Spadla dozadu, do smradľavého prachu chodby. Cez kevlarovú kombinézu začala presakovať krv.

Bok jej horel bolesťou, ale strnulosť pominula. Bojové implantáty fungovali a pumpovali jej do tela adrenalín. Postavila sa, ale hneď sa znova zošuchla popri stene do prachu. Implantáty pohlcovali bolesť, ale krvácanie neprestávalo. Giselle vedela, že implantáty za bežných okolností liečia zranenia takmer pred očami, modrý výboj musel vyradiť niektoré ich funkcie. Znova sa postavila, tentoraz sa jej podarilo udržať na nohách. Za každú cenu sa musí dostať z podzemia.

Na stene za ňou zostávala krvavá šmuha, ale Giselle sa nevzdávala. Centimeter po centimetri sa posúvala ďalej. Na konci servisnej chodby takmer spadla do koľajiska, ale na poslednú chvíľu sa udržala na nohách. Zabočila do hlavného tunela.

Potom to začula.

Cupot malých nožičiek, šuchot holých chvostov a piskot, z ktorého behá mráz po chrbte. Zvuk smrti sa blížil a Giselle klesla na zem, neschopná ďalej bojovať. Takto predsa nemôže skončiť! Slzy sa jej skotúľali po lícach a vytvorili v prachu malé kolieska vlhkosti.

***

Prieskumník ucítil vôňu krvi a zavolal ostatných. Korisť sa bránila, napriek zraneniu bola silnejšia, ako korisť bežne býva.

Kým sa prestala hýbať, scvrklo sa stádo takmer o polovicu.

Epilóg

O rok neskôr sedel Walter Monroe v kresle a pohrával sa s ovládacím terminálom v jeho ruke. Za ten čas sa v jeho živote príliš veľa nezmenilo. Podhubie prekvitalo, napriek tomu, že zo začiatku im život znepríjemňovali časté výbuchy a niekoľko buniek dokonca zavalilo.

Potom vojna na povrchu skončila. Svet tam hore sa zmietal v anarchii, kanibalizme a násilí. V nekonečných chodbách obytných budov hnili zvyšky mŕtvych, ulicami sa preháňali ozbrojené bandy.

Počet ľudí na planéte klesol o deväťdesiat percent, ľudstvo bolo na pokraji záhuby. Svet potreboval záchranu.

Walter Monroe naťukal vstupnú sekvenciu. Zobrazilo sa užívateľsky príjemné prostredie, s veľkými ikonami na dotykovom displeji. Jeho prst našiel zelenú ikonu s textom „Reaktivácia implantátov“ a krátko sa jej dotkol.

Tridsať miliárd ľudí, sužovaných obavami, strachom a hladom, pocítilo úľavu.

A oddanosť.

Walter Monroe, nový vládca sveta, sa pohodlne oprel a spojil končeky prstov. Potom sa usmial.