Slečna hore.

Slnko sa ponorilo za hory, ruch v pohostinstve u Čierneho draka utíchol, taniere boli pozbierané a poháre naplnené. Starý Grešák si utrel fúziská od pivovej peny a potiahol si z fajky. Oči hostí sa upierali naňho v očakávaní ďalšieho neuveriteľného príbehu.

„Pred dávnymi vekmi, keď sa po svete potulovali bohovia a démoni a ľudia ich obdarúvali svojou priazňou, bol chlapec, ktorý mal v rukách úžasné možnosti, no prišiel o ne. Prišiel do hlavného mesta. Malý a stratený...

...Joachin si nervózne obzrel svätyňu. Pripomínala mu divadlo – bolo tu kruhové, dvojposchodové hľadisko, a takisto niečo ako javisko, akurát tu bol kamenný oltár na ktorom horel oheň a vo vzduchu sa vznášali ťažké vône z kadidiel.

„Dobrá úroda,“ šepkal si pre seba.

„Chorá príroda? To nie je dobrý nápad, šuhajko,“ zaškriekala stará Evangelina. Bola médiom už siedme desaťročie a vďaka nej mohol najvyšší boh Endarianu splniť každý rok jedno prianie vylosovanému šťastlivcovi. Tak to chodilo, kam až pamäť starcov siahala. Ľudia nosili obete, modlili sa o jeho priazeň a tým mu dávali obrovskú moc a tak nebolo priania, ktoré by nevedel uskutočniť. Oživenie mŕtvych, nesmierne bohatstvá, vyhrané vojny... taká bola jeho sila.

Tento rok magické svetlo zo svätyne ukázalo na otrhaného a prostoduchého syna roľníka Zefrona. Bol to muž muž pevných zásad chcel len jediné. Aby si jeho syn Joachin želal na tento tento rok dobrú úrodu. S tým poslal svojho jediného syna za najvyšším bohom.

„Nie, vravel som dobrá úroda,“ povedal nervózne Evangeline. ´Je hluchá ako náš starý Harry,´ pomyslel si spomínajúc na svojho psa.

„Chorá príroda nie je dobré želanie, ale keď chceš,“ zahuhlala starena a viedla Joachima ďalej ku oltáru. Tiahlo jej už dosť cez sto liet a sluch jej už neslúžil. Aj jeho meno doplietla. Keď sa ho opýtala na meno a on povedal Joachin, zvrieskla: „Hrachyyy? Aké hrachy? Žiadne nevidím. Pýtala som sa na meno.“ A tak to išlo stále dookola.

Hľadisko praskalo vo švíkoch. Všetci chceli vidieť Najvyššieho a počuť želanie Vyvoleného.

Joachim kútikom oka zbadal v hľadisku rýchly pohyb. Otočil hlavu a na druhom poschodí zbadal ženu, ako naňho kýva. Bola to skutočná bohyňa krásy. Dlhé, bohaté a hnedé vlasy, veľké zelené oči, krásna tvár a prsia – och tie prsia sa jej mali už - už vyliať z tesnej košieľky. Joahimovi vyrazilo dych. Ešte mu nikto tak nádherný nevenoval pohľad, nieto ešte mával. Neznáma žena mu poslala vzdušný bozk a žiarivo sa usmiala. Nezriedka sa stávalo, že ženy nadbiehali Vyvoleným v nádeji, že si vypýtajú bohatstvo a neskôr im z neho časť spadne do náručia.

´Tá slečna hore,“ motali sa Joachinovi myšlienky, ´je úžasná. Slečna hore. Moja slečna hore.“

Obrad už začal a Evangelina spievala zaklínadlá, aby pritiahla pozornosť Najvyššieho. Joachin si ju nevšímal, jeho oči patrili druhému poschodiu. Cítil tlak v hlave, aj v nohaviciach. ´Slečna hore...´

„Vyslov svoje želanie, Vyvolený,“ zhúkla naňho Evangelina.

Joachin sa strhol. Božia hlava sa vznášala v ohni a trpezlivo načúvala jeho želaniu.

„Slečna hore,“ povedal mladík zmätene. Príliš neskoro si uvedomil, že svoju myšlienku vyslovil nahlas. Evangelina vytreštila oči, nič však nenamietala, pokrčila plecami a vyriekla jeho želanie Najvyššiemu priamo do ohnivej tváre.

„VEČNÁ BOLESŤ, ó Najvyšší. To je jeho želanie.“

„Nech sa ti splní. Týka sa tvoje želanie celého sveta, alebo len teba?“ opýtal sa boh.

„Jaaa...“ zakoktal Joachin. V hlave mal úžasný zmätok, potil sa a tušil, že práve vykonal niečo príšerné. „Rozumiem,“ prerušil ho Najvyšší, „budeš to iba ty,“ zahučal boh do hrobovo mĺkvej svätyne a v oslnivom záblesku zmizol.