Jolana potichu chrúmala jablko. Sedela na neveľkom pahorku, z ktorého mala dokonalý výhľad na Smaragdové mesto, planinu pred jeho hradbami a príšerné divadlo skazy, ktoré sa na nej odohrávalo.

***

Zacítila ho hneď, ako sa predral do tohto sveta. Tri mikróny štvorcové veľká trhlina v samotnej podstate vesmíru existovala ani nie tisícinu sekundy, no jemu to stačilo. Tesne, ale stačilo. Jediná iskrička preletela do nášho priestoru a ešte kým sa trhlina zatvorila, rozhorela sa neprirodzeným plameňom, ktorý čoskoro nabral jasné kontúry. Ohnivý démon, vysoký ako najstaršie borovice, sa po prvý krát nadýchol vzduchu tohto sveta a hneď v ňom zacítil pach, ktorý tak nenávidel. Pach ľudí.

Jolana obozretne sledovala jeho pohyb. Zamieril k prvému mestu a do hodiny od prechodu trhlinou ho zrovnal so zemou. Tristo mŕtvych duší vyletelo k nebu a takmer okamžite boli pohltené a premenené na posilňujúcu energiu. Nižší kráľovský mág, cestujúci po krajine v rámci plnenia akýchsi formálnych úradných povinností, pred smrťou urobil svoju poslednú chybu v živote.

Poslal do najbližšieho mesta varovanie.

Démon sa lačne oblizol a vnútorným okom sledoval signál až do Smaragdového mesta. Takmer sa mu zatočila hlava. Osemnásťtisíc obyvateľov, mužov, detí, žien a starcov, sa krčilo za hradbami, ktoré mu siahali sotva po hruď. Osemnásťtisíc duší, ktoré priam čakali, kým sa stanú jeho súčasťou. Zasmial sa a vykročil. V jeho šľapajách zostávalo zhorenisko.

Tých dvesto kilometrov prekonal za necelé dva dni.

***

Vyšiel z lesa na planinu a ešte skôr, ako mága zbadal, pocítil odpor, ktorý ho prinútil spomaliť. Vzduch doslova sršal mágiou a každý pohyb preňho bol ako plávať v napoly vychladnutej láve. Priamo pred ním stál čarodej v šedom odeve, s neforemným klobúkom na hlave a barlou v ruke. Neustále drmolil akési zaklínadlá, no démon zachytil iba jedno slovo: „Neprejdeš!“

Skusmo sa po ňom ohnal ohnivým mečom. Vzduch okolo mága zaiskril a belostný štít ho zaštípal na čepeli, ktorá bola vlastne súčasťou jeho tela. Začínalo ho to baviť. Zvýšil teplotu a čarodejovo čelo sa pokrylo kropajami potu. Oheň akoby tavil aj energetické bariéry, ktoré okolo neho mág postavil. Pohyboval sa stále svižnejšie a roztavená energia doňho vsakovala ako masť do papiera. Treskol po mágovom štíte ešte raz. Čarodej podklesol v kolenách, ale drmoliť neprestal. Démon namiesto čepele vyvolal úzky ohnivý jazyk a obmotal ním čarodejníkov štít. Prisal sa naň ako pijavica a cítil, ako štít slabne. Čiastočky mágovho vedomia cez to spojenie prenikali do démonovej podstaty, ale okamžite v tej ohnivej búrke zhoreli na nepotrebné kúsky popola. Štít mierne zablikal, časť démonovho chápadla prenikla dnu a spálila čarodejovi ľavé líce. Zaúpel bolesťou a po prvý krát prestal zaklínať. Štít opadol a démonov oheň vyšľahol dopredu, aby pohltil mágovo telo a dušu. Lenže čarodej sa tak ľahko nedal. Stotinu sekundy predtým, ako sa ho dotkli ohnivé jazyky, otvoril teleportovací tunel a zmizol. Démon zareval, no okamžite sa spamätal a obrátil svoj zrak k hradbám mesta.

Na cimburí stálo deväť mágov Gardy Štyroch Živlov, najmocnejšej bojovej magickej jednotky v celom Flufilone. Teraz, keď Šedý čarodejník podľahol, pripravovali sa na najhoršie.

***

Jolana sledovala snahu Šedého mága z ďalekej krajiny na východe, mocného kráľovho poradcu a najmocnejšieho z Gardy. Keď sa stihol teleportovať, Jolana obdivne zahvízdala. Príliš sa nepredviedol, ale slúžilo mu ku cti, že to aspoň prežil. Démon urobil krok smerom k mestu a Jolana cítila, ako sa na cimburí hromadí magická energia. Ľudskí vojaci v očarovaných brneniach stáli za hlavnou bránou, pripravení vyraziť. Katapulty a obrovské obranné kuše boli pripravené na streľbu. Batéria elfských lukostrelcov potichu šepkala do tulcov prierazné kúzla a gardisti k tomu pridávali vlastné umenie. Bude to veľkolepé divadlo. Z loveckej tašky vytiahla ďalšie jablko a s chuťou si odhryzla.

Katapulty sa zdanlivo pomaly prevážili a vzduchom zasvišťali obrovské kameninové gule. Obvykle boli naplnené horľavinou a zaliali bojisko ohnivou riekou, ale Jolana zostávala pokojná – takí sprostí hádam neboli ani kráľovi tuční radcovia.

Nemýlila sa.

Prvá guľa trafila démona do predlaktia, rozbila sa a ruku mu obalil magicky rozkvitnutý ľadový pancier. Na vriacom povrchu syčal a prskal, ale démonov oheň viditeľne zoslabol. Démon od zlosti zareval, vyhol sa druhej guli a po jeho tele sa preliala vlna ako z roztaveného kovu. Ľadový obal sa roztopil, ale voda, ktorá pri tom vznikla, čiastočne uhasila démonovu ľavú nohu. Otriasol sa ako pes a ohnivým dychom si fúkol na postihnuté miesta – okamžite nanovo vzplanuli.

Vzduchom sa rútilo ďalších šesť kameninových gulí.

Polovica z nich letela úplne mimo, ale tri nepochybne smerovali na démonovu hlavu. Zavlnil sa v bokoch ako tanečník a dvom sa prekvapivo obratne vyhol. Tretiu zostrelil dávkou ohnivých striel, ktoré mu vyleteli z prstov pravej ruky, ale aj tak ho priamo do tváre zasiahla spŕška vody. Zreval od bolesti a hnevu a oboma rukami sa chytil za hlavu. Ohnivými prstami si z očí vytrel vodu. Plameň, ktorý sa mu v nich rozhorel, okamžite zachvátil celú jeho tvár.

A teraz sa naštval, pomyslela si Jolana a prostredníkom frngla ohryzok po zvedavej veveričke.

Kameninové gule opäť leteli vzduchom.

Démon sa ani neunúval uhýbať. Dve krajné odstrelil sériou výbuchov z dráhy, takže neškodne pokryli ľadom kus planiny. Na strednú zareval. Z úst mu vytryskol plameň ako z vysokej pece, guľa sa vo vzduchu rozbila, magický ľad sa roztopil a voda sa odparila, kým sa ho stihla dotknúť. Roztiahol ruky v provokatívnom geste a na dlani sa mu sformovala ohnivá guľa. Zatočil zápästím a ležérne ju hodil do jednej z veží. Veža vybuchla a tekutý oheň, ktorý z nej striekal na všetky strany, zapaľoval domy v chudobnej štvrti mesta, tesne za hradbami. Látkové strechy horeli ako fakle, ale plamene neuhasínali ani po úplnom zhorení celého domu, naopak, drali sa k najbližšiemu človeku bez ohľadu na to, ako bol ďaleko alebo či ich trasa viedla do kopca. Garda Štyroch Živlov náhle mala plné ruky práce s hasením. Všetci zasiahnutí ľudia sa takmer okamžite menili na zuhoľnatené torzá a vzdych, s ktorým ich cez oči opúšťali horiace plamene, dával tušiť, že ich duša už poslúžila démonovi ako potrava.

Ten podišiel bližšie, aby mohol lepšie zamerať vzdialenejšiu vežu. V ruke sa mu hromadili plamene a už-už sa išiel zahnať, keď elfovia usúdili, že nastala ich chvíľa.

Práve vo chvíli, keď po druhýkrát zatočil zápästím, ho do hrude, končatín a hlavy zasiahlo päťdesiat prierazných šípov a spôsobilo, že netrafil. Ohnivý meteor v spŕške iskier veľkých ako kone odrazil vrcholec z blízkej hory a kým sa démon stihol spamätať, magicky zacielené projektily z gigantických obranných kuší mu prerazili zápästia, stehná a krk, prešli skrz a zabodli sa do zeme. Od každej trojmetrovej šípky sa ku hradbám ťahalo modrasto svietiace lano.

Hlavná brána sa otvorila a sto jazdcov sa vyvalilo na planinu ako príboj.

Rýchlo sa rozdelili do skupín po dvadsať a každá niesla jedno žiarivé lano. Démona šklblo piatimi rôznymi smermi. Klesol na ľavé koleno. Jazdci okolo neho začali krúžiť a očarované laná sa mu ovíjali okolo tela. Potriasol hlavou a konečne sa mu z oka podarilo vyžmurkať ten otravný elfský šíp. Nebol to hlúpy démon, situáciu pochopil pomerne rýchlo. Skusmo po jednom jazdcovi strelil výbušný projektil, ale aj napriek tomu, že ho zasiahol, čary chrániace jazdcovu zbroj a štít vydržali. Sústredil sa na laná a pokúsil sa ich prepáliť. Odolali. Rukami už takmer nemohol hýbať, lano okolo krku ho škrtilo a pravú nohu mu laná nezadržateľne priťahovali k ľavej. O malú chvíľu kľačal na oboch kolenách a mal čo robiť, aby nespadol na znak. Bol takmer úplne zviazaný, ohne za hradbami boli zahasené a gardisti do dvoch nepoškodených katapultov práve nabíjali ďalšie kameninové gule. Vyzeralo to s ním bledo.

A potom si spomenul na čarodejníka v šedom háve.

Siahol hlboko do svojej magickej podstaty a našiel v nej čarodejníkovu mágiu. Pre démona bola vlastne cudzia, ale pohltil ju a pretvoril na svoj obraz, pričom si zachovala časť jej pôvodných vlastností. Pozrel sa na laná, ktoré ho zväzovali, a uvidel ich novými očami. V ohnivých jazykoch zažiarila šedá farba, ako keď sa počas západu slnka na obzore objaví búrka.

Magické štíty okolo lán zablikali, a potom zhasli úplne.

Laná vzplanuli ohňom a v okamihu sa premenili na popol. Putá spadli.

Démon sa postavil. Počul, ako k nemu vzduchom svištia kameninové projektily, ako elfovia založili nové šípy do tetív, ako gardisti na hradbách od strachu zalapali po dychu a ako sa stovke jazdcov v panike rozbúchalo srdce. Vyskúšal mágov trik a o pár metrov sa posunul. Prelial sa priestorom a zjavil sa medzi hlavnou bránou a chaoticky ustupujúcimi jazdcami. Kameninové gule sa roztrieštili na mieste, kde iba pred sekundou stál a elfovia už dávno nezažili taký pocit sklamania, ako keď ho minuli.

Usmial sa zlým úsmevom a jediným poryvom ohnivej erupcie anihiloval stovku jazdcov aj s koňmi. Ochranné kúzla iba zablikali, a potom sa stali súčasťou jeho samého. Obrátil sa a nazrel ponad hradby.

Garda Štyroch Živlov organizovala evakuáciu. Ľudia v chudobnej časti mesta boli stratení, ale zvyšok mesta sa možno podarí zachrániť.

Typické, pomyslela si Jolana a sťažka vstala.

Kolená zaprotestovali.

„Je čas sa zapojiť,“ povedala sama pre seba a veverička zvedavo nastražila uši.

„Ale najprv si ešte odskočím domov pre jednu rekvizitu, vieš?“ poškrabkala veveričku po ňufáčiku a nehlučne zmizla.

***

Démon cítil, ako v hradbách pulzuje magická ochrana a prisal sa na ne prstami. Topil a tavil mágiu a hltal ju ako donedávna nepoznanú lahôdku. Keď skončil, cement medzi kamennými kvádrami sa vydrolil, runy na železom obitej bráne boli pokrútené a pánty vypadli z úchytov. Dvaja či traja gardisti doňho strieľali najničivejšie projektily, akých boli schopní. Jeho telo pohlcovalo ich energiu ako vodná hladina pohlcuje kamene. Boli neoblomní, a tak po nich vyslal stĺp ohňa a spálil ich na prach. Zľahka drgol do hradieb a tie sa zosypali ako detská stavebnica. Vstúpil do chudobnej štvrte a nadýchol sa vône strachu a potravy. Kto mohol, ten sa už dávno odteleportoval alebo ušiel. Z vyšších pozícií z času na čas priletel šíp, ale nebol väčšou hrozbou, než špáradlo. Sklonil sa a zaostril na svoju korisť. Z doštených a látkových chatrčí vybiehali ľudia a utekali, akoby mali kam. Zamyslene ich oblizol a na podnebí ucítil chuť, ktorú mal najradšej, chuť zúfalých duší. Odtrhol strechu na ďalšom dome, ako labužník, ktorý sa teší na skvelú hostinu. Jedna mladá žena, dve deti a bledý muž, zaháňajúci sa nejakým kusom dosky. Boli takí smiešni.

Nadýchol sa a vyplazil jazyk.

Vzápätí ho zasa zamyslene vtiahol. Niečo nebolo v poriadku.

Zamračil sa a obzrel sa za seba.

Asi tristo krokov od neho stála starena a v ruke držala nezapálenú sviečku. Zvláštnym spôsobom ho priťahovala.

Nechal domček domčekom, narovnal sa a vykročil k nej.

***

Jolana vyslala takmer nepostrehnuteľný signál a spojila démona so sviečkou. Preskočila z neho jediná iskra.

Sviečka zablčala plameňom.

Keď démon videl, že chce proti nemu bojovať ohňom, rozrehotal sa ako zmyslov zbavený. Drsný smiech pätnásťmetrového démona, pripomínajúci drvenie skál, Jolanu vôbec nevyviedol z miery.

Naslinila si dva prsty a zahasila sviečku.

Démon zhasol, obalili ho kúdoly dymu a švaclo ním o zem ako handrou. Jeho zhorená postava sa škriabala po zemi a v kŕčoch pazúrmi drvila žulové mačacie hlavy hlavnej cesty. Zo všetkých síl sa snažil opäť vzplanúť, ale nedokázal to. Jolana ho sledovala s podobne nezúčastneným výrazom, ako keď návštevník kráľovského múzea na mentálnom holokryštáli pozoruje dokumentárnu projekciu o umierajúcom hmyze.

Démon po prvý krát prehovoril. Jeho hlas znel slabo a ubito a ničím nepripomínal toho brutálneho tvora, ktorý mal ešte pred chvíľou v úmysle podmaniť si celú ľudskú ríšu.

„Prestaň s tým,“ žobronil.

„Vieš,“ povedala Jolana konverzačným tónom. „Nevidím na to ani jedinký dôvod.“

„Zomieram,“ démonov hlas znel priam plačlivo.

Typické, pomyslela si Jolana. Iným ubližovať, to hej, ale prejaviť trochu dôstojnosti v utrpení, to ani za svet. Z takých, ako si ty, mi je zle – a že ich máme dosť aj v našej dimenzii.

Démon v jej očiach prečítal opovrhnutie a horúčkovito uvažoval.

„Môžem uvoľniť ich duše, budú môcť nájsť večný pokoj. Len ma nechaj žiť,“ sľuboval o dušu. Vlastne doslova, uvedomila si Jolana.

„Dobre,“ odpovedala a založila si ruky na hrudi. „Je to pekný prvý krok.“

Z démona vyšiel celý oblak vzdychajúcich siluet a takmer okamžite sa rozplynul vo vzduchu.

S nádejou sa na Jolanu pozrel. Stále stála rovnako, so založenými rukami a stisnutými perami.

„Vrátim šedému mágovi jeho silu. Aj všetku mágiu, ktorá mi nepatrí,“ dušoval sa.

„To zariadim aj sama,“ chladne odvetila Jolana a na moment privrela oči, akoby sa vyhrievala na slnku. Zo sviečky vyšiel farebný dym, zamieril ku hradbám a jeden obzvlášť silný šedý kúdoľ odniesol vietor smerom na juh.

Démon evidentne trpel. Bez mágie, ktorá ho držala pri živote, už nemal ani pevný tvar. Zostal z neho iba stále sa zmenšujúci dohárajúci uhlík, na okrajoch sa rýchlo meniaci na biely popol, ktorý odvieval vietor. Bol to žalostný pohľad.

Jolany sa jej ho uľútostilo: „Sľubuješ, že už nikdy neotvoríš portál do tohto sveta?“

„Sľubujem,“ rýchlo súhlasil démon piskľavým hláskom.

Jolana ho chvíľu skúmavo pozorovala.

„Tak dobre,“ povedala napokon. Komplikovaným vzorom pohladkala sviečku a ťukla do knôta prstom. Plamienok zablikal a Jolana sviečku širokým oblúkom hodila na kŕčovito sa zmietajúci zvyšok démona. Vzplanul ako napustený petrolejom. Rýchlo naberal na objeme a v plameňoch sa formovalo jeho nové telo. V strede toho uragánu ohňa stále najjasnejšie žiarili zvyšky sviečky, ktorá sa vplyvom tepla roztopila a stala sa súčasťou démonovej hrude. Napokon chaos spomalil, plamene sa ustálili a utvorili siluetu okolo jeho nového tela.

Nadýchol sa a otvoril oči.

„Tak, a teraz, keď už nemáš tú mocnú sviečku, utopím tento svet v krvi,“ zabublal opäť svojim hrdelným hlasom.

Jolana si vzdychla. „Tak za prvé, to bola obyčajná lojová sviečka z obchodu.“

Démon ju nepočúval. V dlaniach sa mu formovali veľké ohnivé gule a jazyk mu v ústach behal sem a tam.

„A za druhé,“ povedala Jolana a ukázala na zem pod démonovými nohami. „Nie som taká hlúpa, aby som verila démonovi.“

Ohnivá noha sa zaborila do hliny ako do roztaveného skla. Démon sa začudovane pozrel dolu.

Na hlavnej ceste sa mačacie hlavy rozostúpili a vytvorili trhlinu. Omnoho väčšiu a pohodlnejšiu, než cez ktorú sa sem pôvodne prevliekol, asi štyri metre dlhú a dva širokú. Démon do nej vstúpil iba jednou nohou, ale už bolo vidieť, že je stratený. Pokúsil sa hodiť obidve ohnivé gule naraz, ale zmenili sa na ohnivé víry a trhlina ich vcucla priamo zo vzduchu. Démonov pokles neprestával. O chvíľu už bol v trhline až po hruď a hoci sa tak veľmi snažil udržať na povrchu, až rozhrabal všetky domy v dosahu, trhlina ho vťahovala rovnomerne ako navijak. Keď sa dostal pod úroveň terénu, vyzeralo to, akoby ho od sveta nad ním oddeľovalo hrubé sklo. Búšil doňho päsťou, chrlil naň oheň, škriabal ho pazúrmi, ale nevydávalo to ani najmenší zvuk a nezanechávalo to na hladkom povrchu nijakú stopu. Trhlina sa začala pomaly zatvárať a mačacie hlavy postupne zapĺňali svoje pôvodné pozície.

Jolana to nesledovala. Po ceste sa k nej blížil veliteľ Gardy a obozretne jastril očami na všetky strany. Fľochol pohľadom po trhline, z ktorej zostala už iba rýchlo sa zmenšujúca stužka lesknúceho sa skla.

„Ako ste to dokázali?“ spýtal sa stroho.

Jolana ignorovala ten tón: „Sviečku som prepólovala a použila ako pečať,“ odvetila milo.

„Prepólovala?“ zdvihol veliteľ obočie v údive.

„Áno. Vykázala ju z našej dimenzie, spravila z nej rovnakú urážku nášho vesmíru, akou bol aj náš horkorvný priateľ.“

„Urážku vesmíru? Nechápem.“

Jolana si vzdychla: „Keby tak skoro nezachytil mágiu tohto sveta, nevydržal by tu ani deň. Náš vesmír by ho vypudil naspäť do jeho dimenzie. Pohltením našej mágie sa, dajme tomu, zamaskoval. A ja som ho iba odmaskovala a pripojila tú sviečku k nemu ako vysielač a zosilňovač. Natrvalo. Už sa sem nedostane ani náhodou.“

Veliteľ si ju chvíľu skúmavo prezeral. Potom ju chytil pod pazuchu.

„Pôjdete s nami. Toto musíte vysvetliť našim poradcom!“

„Synak, daj zo mňa dole tú ruku,“ povedala Jolana pokojne.

„Som veliteľ posádky Gardy Štyroch Živlov a v mene kráľa vám nariaďujem, aby ste išli s nami. Akosi podozrivo veľa viete o démonoch. Nečudoval by som sa, keby ste ho sem priviedli vy!“

Jolana od toľkej drzosti až zalapala po dychu.

Veliteľ si ani nevšimol, kedy ju pustil.

A kedy sa ocitol v okne najvyššej veže.

Zvonku.

Visiac dolu hlavou.

Jolana ho jednou rukou držala za nohu a oči jej blčali červeným ohňom.

„Teraz ma dobre počúvaj, ty zbabelý červ! Keby som chcela zavolať démona, tak sem nevolám takého, ktorého ste skoro porazili aj vy s vašimi prskavkami! Keby som chcela ubližovať nevinným, tak sa neobťažujem s touto dedinou, ale zrovnám rovno kráľovské mesto a podmaním si celý Flufilon za dva dni! Ako sa ma vôbec opovažuješ podozrievať?! Mňa, Jolanu Mnohých Mien, ochrankyňu harmónie a rovnováhy?! Mala by som ťa vyfackať ako fagana, ale nestojíš mi ani za to, aby som si o teba zašpinila ruky!“

O zlomok sekundy neskôr stál veliteľ na hlavnej ceste, krútila sa mu hlava a po starenke sa zľahla zem.

***

Necelých päťsto kilometrov odtiaľ sa náhle pieskovcový pahorok v neobývanej oblasti premenil na sopku. Sokol, letiaci v tej dobe ponad, tesne pred erupciou uvidel na trávnatom kopci zhmotniť sa starenku so sukovitou bakuľou v ruke.

„ZMRDI NEVĎAČNÍ!“ rozliehalo sa ponad lúky.