Alessarov obrat
Poviedka o nenávisti, ktorá je najlepším hnacím prvkom na ceste za mocou. A o mágii, ktorá môže pomôcť dosiahnuť akýkoľvek cieľ, ak je mág dostatočne odhodlaný zahrávať sa (nielen) s mysľou iných...
-1-
„Ty zviera! Netvor!“ lapal po dychu vyholený mládenec.
Alessar sa so záujmom otočil: „Neboj sa, pre teba som si nechal to najlepšie.“
„Pomoc!“
„Myslíš, že ťa niekto počuje?“ smiech sa ozýval po celom nádvorí.
K skrčenej postave na nádvorí pomaličky kráčal mág vo fialovej róbe. Jeho topánky jemne klopkali po mramorovej dlažbe, jeho hnedé vlasy čechral vietor. Ostré črty tváre mladého mága zvýrazňoval jemne nadvihnutý nos a pery stisnuté do úzkej čiarky. Ľavou rukou si odmotával šatku zakrývajúcu oči. Až padla na zem a odhalila prázdne očné štrbiny.
„Prosím, prestaň!“
Chytil nešťastníkovu tvár a šepol s ústami kúsok od neho: „A ty si mi dal šancu prosiť?“
„Ale prečo to všetko?“ nevzdával sa mučený.
„Mám ti to pripomenúť?!“ skríkol Alessar a mávol rukou.
Okolie sa zachvelo a mramorová dlažba vystrelila v tisícoch úlomkov. Okolie zahalila tma, ktorá deformovala celý priestor naokolo a mladík kričal ako zmyslov zbavený. Náhle sa celý svet zatočil a dlaždice znovu spadli na svoje miesto a on prekvapene zistil, že hľadí na svet Alessarovými očami.
-2-
Zrazu sa mu pred nimi zaiskrilo a na hlave zacítil tupú bolesť. Niečo s ním šľahlo o zem a on prudko vydýchol. Všetky zranenia sa ozvali s novou naliehavosťou. Keď zacítil pach spáleného mäsa a vlasov, otvoril oči a zbadal, ako nad ním stojí ten, čo ho ešte pred chvíľou prosil a štyria pomocníci ho znovu pridržiavajú, aby zaručili svojmu patrónovi „férový“ súboj.
V rukách sa mu zaleskla dýka: „Teraz ti ukážeme, že s nami sa zahrávať nemáš.“
Odvrátil fialové oči, lenže pár rúk mu schytil hlavu a ruku mu zaťažovali kolená chlapca, ktorý mu držal hlavu. Groteskná grimasa.
„Rozlúč sa so svetlom...“
Na to čepeľ vnikla do očnej jamky a Alessar zreval bolesťou. Spod privretého viečka mu vytryskla zmes krvi, sĺz a mazľavej voskovej hmoty. Keď sa výtržník presvedčil, že oko je definitívne preč, absolvovalo podobný proces aj druhé zdravé oko. Potom počul zavolanie a niekto pribehol s niečím, z čoho sálalo teplo. To ho varovalo pred tým, čo o zlomok okamihu neskôr prišlo.
Hlavou sa mu rozletela žeravá vlna bolesti a vzduch sa znovu zatriasol. Nepekne to zasyčalo. Nakoniec mal obe očné štrbiny vypálené a na zemi sa zmietal medzi bezvedomím. Počul len bezuzdný smiech a štipľavé poznámky na jeho adresu.
-3-
Rukou o niečo zavadil a rozpoznal ľudskú kosť. Nie! To nie! Oni ho nechali zomrieť! Vlastne, nevedeli, že je ešte nažive. Nemohli to vedieť, alebo nechceli.
Bolesť bola už veľmi prchavá. Kým trvala, rany sa neodvážili dať o sebe vedieť, ale teraz mu celé telo pulzovalo ako divé. Nahmatal ďalšie kosti a prepadla ho panika.
„Niekto, pomôžte!“
Nikto ti nepomôže, šeplo mu niečo vo vnútri seba. Títo kostlivci? Musel sa trpko zasmiať, nad absurdnosťou tej myšlienky.
Alessar vydýchol a vtedy si uvedomil, že napriek svojej snahe ho bude obklopovať temnota. Zrak je len ilúzia. Takto veľkí mágovia nekončia...
Namieril na pozostatky ľudí a začal krúžiť prstami. Možno budú mať v sebe niečo zo svojej pamäte. Veľký majster vravel, že nekromancia, mágia živlov a ostatné odnože patria tým, ktorí nie sú hodní, aby zvládli vznešené umenie, ktoré je dané tým najlepším a to on je.
Sedel by tam ešte dlho, avšak na kostiach sa ozvalo zapraskanie a ženský hlas ho opatrne oslovil: „Kto si?“
-4-
Alessar sa spokojne uškrnul, keď sa mladík po ďalšej zmene prostredia naokolo chytil za hruď a nechty zaboril do kože tak silno, že spod nich vytryskla krv.
„Nemysleli sme to tak,“ nariekal trýznený, „trochu sme to prehnali...“
„Neprišiel som si po ospravedlnenie,“ prázdne očné jamky sa upreli na schúlenú postavu na zemi, „prišiel som si po odplatu.“
Z rúk mu vystrelili tmavé purpurové stužky. Tie sa ovinuli okolo násilníka a Alessar luskol prstami. Stužky mu prerezali kožu a vbehli do tela. Kolovali mu v žilách, prehadzovali vnútornosti a ovíjali sa okolo mozgu.
Bolo jasné, že celá existencia mladíka závisí na tých tenkých prúdoch energie, ktoré mu teraz obalili už celý mozog a miechu.
„Rozlúč sa so svetlom!“ zaznel mrazivý hlas.
A potom stužky zmizli a on za sebou nechal neporušené telo s vyvalenými očami od hrôzy.
-5-
Sotva vládal kráčať a tak len privítal, keď ho neznáma bytosť podopierala. Jej vyžarovanie ho však desilo. Bola niečím iná. Navyše, odkedy ho zachránila, vôbec neprehovorila.
„Ty nie si obyčajná žena, však?“
Vnímal, ako k nemu otočila svoju hlavu a oviala ho príjemná vôňa broskýň a levandule. Strohá, ale dostatočná na to, aby podráždila jeho zmysly.
„Nie, nie som, ale na tom nezáleží,“ odvetila akoby z diaľky, „ale odhadujem, že niekto ťa tu nemal rád, na kostnici väčšinou končia tí, ktorí majú po smrti, alebo do nej nemajú ďaleko.“
„Nemal som,“ šepol zamyslene a potom sa mu hlas vyjasnil, „Alessar.“
Cítil, ako si ho premerala: „Kto?“
Tvárou mu prešiel rumenec. Napriek svojej snahe podmaniť si svet nedokázal zabrániť, aby s ním nejednala ako s rovným.
„Ja. To je moje meno.“
Usmiala sa: „Ach tak.“
A trpké sklamanie. Kráčali, čo noha nohu minie a ona bola neustále ticho. Pomaly sa zmieril s tým, že nedokáže preniknúť rúškom jej tajomstva, jedine, že by ju mučil. A tá potreba v ňom akosi vyhasla. Nevedel a ani nechcel prelomiť jej bariéru. Avšak čoskoro bol za svoju trpezlivosť odmenený.
„Haranir-shiel,“ šepla a vo fialových očiach jej zahoreli ohníčky.
-6-
Snažil sa zaostriť na svoju spiacu spoločníčku a keď videl jemné modrasté prebleskovanie okolo obrysov jej postavy. Horúčkovito sa snažil nájsť v pamäti ľudskú krajinu s menami podobnými jej. Otvorila oči a uprela ich na neho. Tlmene vykríkol. Algamanská ríša démonov. Prebodli ho dve fialové dýky.
„Niečo sa stalo, Alessar?“
Zhlboka sa nadýchol: „Nič, len zlý sen.“
„Dobre, viem, že si nespal,“ zhodnotila Haranir-shiel, „a ak je to kvôli mne, potom už vieš, čo som zač.“
„Pekelná bytosť,“ zaúpel, keď počul zarinčanie rubínových krúžkov jej zbroje.
„Ako sa opovažuješ?“ skríkla šeptom a jej hlas sa mu ozýval v hlave.
Prstom sa mu dotýkala hrdla a on vedel, že šancu na obranu premeškal. Stačil jediný podnet a mohla jeho život ukončiť, alebo mu ho aspoň pekne skomplikovať. Preglgol od strachu.
Modrovlasej démonke to očividne stačilo a trochu miernejšie, avšak stále držiac prst na jeho hrdle odvetila:
„Nie sme pekelné bytosti, uprednostňujeme označenie vyšší démoni.“
„Odpusť,“ odvetil a pokúsil sa prerušiť kontakt, „ale vaši bojovníci sú démonizovaní široko-ďaleko.“
Konečne stiahla naspäť prst a prikývla: „Avšak rada by som podotkla, že vďaka jednej tej prekliatej bytosti si ešte nažive.“
„V každom prípade ti dĺžim poďakovanie“ dodal a opatrne sa pousmial.
„Vyrovnáme sa,“ sprisahanecky žmurkla.
-7-
Dýchanie. Šepot, ktorý zanikal vo vetre. Spletené ruky a zrýchlený tep. Hviezdy sledovali oheň pod nimi. Avšak horel mocne a spaľoval svoje okolie. A najmä dve bytosti v jeho strede.
Záklon hlavy. Hravé uhryznutie. Jemné chvenie. Zrýchľujúce sa údery srdca a hlbšie nádychy. Blízkosť, ktorá zmizla. A potom vlna energie, ktorá sa rozletela do ďaleka.
„Mmmm,“ spokojne sa usmiala.
Otočil k nej hlavu a sledoval, ako sa jej nahá hruď rytmicky dvíha a klesá. Pozrel sa na ňu a ona opätovala jeho pohľad. Potom sa zdvihla na lakte, postavila sa, premerala si ho. Pozrela sa do diaľky, naspäť na neho a spokojne prehlásila: „Mám všetko“
Nechápal.
„Všetko, čo som mohla chcieť,“ prešla mu nechtom ukazováka po hrudi.
Zachvel sa a privrel oči od slasti. Okolie sa zachvelo, každý vnem bol ešte stále veľmi intenzívny. Opätoval jej pohľad.
„Bol si mocný mág.“
Náhle po nej ostalo prázdno. Obloha popraskala na tisícky črepín.
„Všetko, čo som potrebovala.“
Akoby mu vytrhla srdce a zabudla dať naspäť aspoň vzduch. A tie úlomky ho tisíce krát prebodli.
„Vy ľudia ste ozaj naivní,“ zasmiala sa nepríjemným smiechom, keď videla jeho výraz. „Naozaj si myslel, že po tebe túžim?“ modré vlasy jej pyšne viali vo vánku, „Bola som vyčerpaná, ale tvoja energia mi dodala novú silu.
Obliekla sa do zbroje a veselo sa smiala. Potom mu zamávala a zmizla v nočnej hmle. A ako tam tak ležal, prázdnota potrebovala niečím zaplniť. Na jeho volanie odpovedal pocit, ktorý nezažil od udalosti, kedy prišiel o zrak.
-8-
Všimol si malú démonku, ktorá si bezstarostne pobehovala po uličke osvetlenej pochodňami a svitom hviezd na oblohe. Vedel, že starnú ináč, ale jednoznačne bola ešte na úrovni dieťaťa.
Keď dobehla ku studni na asi dvanásť krokov, zastavila sa a prezerala si Alessara. Po chvíľke sa znovu rozbehla a veselo si spievala. Jej jantárové oči ho mrazili a smiech mu prenikal do morku kostí. Pripomínala mu Haranir-shiel.
„Ako sa voláš, maličká?“
Otočila sa a zvedavo si ho prezrela: „Junia-thiel, pane.“
Obrátil k nej hlavu a pomaly si sňal fialovú látku z očí. Jeho tvár bola skrytá v tieni a tak podišla bližšie. Keď bola skoro pri ňom, zdvihol jemne hlavu a mesiac osvetlil dve prázdne očné jamky.
„Bojíš sa?“ spýtal sa jej potichu.
Prikývla. Jemne sebou trhla, keď vstal a sklonil sa k nej, aby ju uchopil za líce. Z oka sa jej vykotúľala priezračná slza. A ďalšia. Cítila, že sa v ňom niečo mení a láme a že z toho nič dobré pre ňu nebude.
„Nemusíš,“ usmial sa mrazivo, „pretože za chvíľu uvidíš, ako vyzerá moc a budeš mať nad ňou kontrolu. Chceš?“
„Áno,“ šepla skoro bezhlasne, „pane.“
Priložil si ruky k spánkom a zem začala dymiť. Dym hustol a ona sa rozkašľala. Pomedzi kúdole začali prebleskovať svetlá. Povrch cesty sa zavlnil a začal bublať. Červená sa menila na žltú, až bola celá krajina rozžeravená do biela.
Vzduch začali napĺňať výkriky, obyvatelia vybiehali z rozpálených domov. Lenže ničiaci živel pohltil celú osadu a muky, ktoré zažívali trpiaci, boli neznesiteľné. Tento pocit hľadal. Vnímal, ako vytreštené oranžové očká Junie-thiel ronili slzy, že zem ju nepáli a hoci by mala dávno zhorieť, stála tu a sledovala, ako žeravá biela týrala všetko živé v dosahu.
„Mám ich nechať zomrieť?“ spýtal sa samoľúbo.
Nešťastníci si trhali vlastné končatiny a nechty zarývali do kože, aby prehlušili bolesť z plameňov. Jeho myseľ ich porážala na celej čiare.
„Nechaj ich tak!“ vykríkla zdesene, „Čo ti urobili?“
„Nemuseli mi nič urobiť,“ načrtol rukou okolo. „Stačí, aby som chcel.“
Keď ho neprerušovala, nadýchol sa, pokochal sa pohľadom na všadeprítomnú skazu a pokračoval.
„Lenže oni neumrú len tak,“ Junia-thiel sa až zatriasla od ľadu, ktorý prestupoval každé jeho slovo, „Stane sa tak, až si to ja budem priať.“
Jeho tvár sa skrivila v úsmeve a z očných jamiek mu vyšli dve slzy. Všetko je na dosah.
Kľakla si k jeho nohám a kŕčovito stisla fialové rúcho. Jantáry sa trblietali tisícami iskier odrazeného bieleho svetla. Na to čakal.
„Tak si to želaj!“
Trhol svojím rúchom, až padla na zem a skríkol: „Nedovolil som ti dotknúť sa mňa, alebo mojich šiat!“
Potom stíšil hlas a pokračoval. „Neodpovedala si mi. Tak, bojíš sa ma?“
Lúskol prstami a trpiaci začali umierať za strašných výkrikov, ktoré trhali priestor i čas. A potom zem ochladla. Vykrútené a potrhané telá ležali naprieč celou dedinou. Junia-thiel sa povracala a usedavo plakala. Podišiel ku nej, zdvihol jej hlavu a otrel jej zvratky z úst.
„Áno, veľmi!“ zavzlykala.
Odstúpil a z prstov vyslal fialové stužky. Tie sa jej nalepili na šaty a prerezali pokožku. Trhane plakala, keď jej prenikali svaly a menili rád jej tela na chaos. Na lícach jej zasychali dva slané potôčiky a jej ústa už nevládali vydať krik. Podišiel ku nej, naznačil pohladenie a ona sa zosunula k zemi. Prázdne oči farby jantáru upierala do neba. Dotkol sa ich prstom a následne ich magickými stužkami zničil.
Marek Páperíčko Brenišin
Recenzent filmov a hier, nadšenec do scifi, fantasy, cudzie mu ale nie je ani anime. Ak nepíše recenzie, zastihnete ho pri písaní poviedok, či už pre seba, alebo v rámci súťaží. Pravidelný účastník Poviedok na počkanie.
Diskusia
zuna
vopred sa ospravedlňujem za nízku známku, ale jednoducho sa mi zdalo, ako keby som čítala len každú nepárnu stranu poviedky. niekoľko krát som sa vracala a potom si to prečítala ešte raz, ale aj tak som ostala len pri krútení hlavou. skôr ako poviedka mi to pripadá ako trailer k nejakému filmu na motívy knihy jamesa joyca ! nedá sa ti však uprieť miestami pekný lyrický štýl, táto schizoidná haluz má celkom atmosféru :)
14.07.2014
vopred sa ospravedlňujem za nízku známku, ale jednoducho sa mi zdalo, ako keby som čítala len každú nepárnu stranu poviedky. niekoľko krát som sa vracala a potom si to prečítala ešte raz, ale aj tak som ostala len pri krútení hlavou. skôr ako poviedka mi to pripadá ako trailer k nejakému filmu na motívy knihy jamesa joyca ! nedá sa ti však uprieť miestami pekný lyrický štýl, táto schizoidná haluz má celkom atmosféru :)
14.07.2014
Marek Páperíčko Brenišin
V poriadku, beriem :-) Úvod som písal formou prelínania, neskôr mi to "proste tak zbehlo". Ďakujem za spätnú väzbu, som rád, že sa páčil ten lyrický štýl. Riskol som to teda a očividne to nevyšlo až tak, ako som chcel. Btw, po tom, čo to tu dva dni stálo len tak, som rád za každé hodnotenie :-)
14.07.2014
V poriadku, beriem :-) Úvod som písal formou prelínania, neskôr mi to "proste tak zbehlo". Ďakujem za spätnú väzbu, som rád, že sa páčil ten lyrický štýl. Riskol som to teda a očividne to nevyšlo až tak, ako som chcel. Btw, po tom, čo to tu dva dni stálo len tak, som rád za každé hodnotenie :-)
14.07.2014
Nadalan
Páčilo sa mi to. Naozaj. Ale je tam nejaké ALE. Striedanie postáv a času obecne nevadí, ale tu to bolo metúce. Páčil sa mi popis, kedy dlaždice padali späť na svoje miesto. Alebo popis trpiacich dedinčanov. Vedela som si to celkom živo predstaviť. Myslím, že aj tvoja obrazutvornosť je obdivuhodná. Nepáčili sa mi časti ako: "šeplo mu niečo vo vnútri seba" a ešte odsek: "Bolesť bola už veľmi prchavá. Kým trvala, rany sa neodvážili dať o sebe vedieť, ale teraz mu celé telo pulzovalo ako divé..." Tak bolesť bola prchavá alebo divá? Chápem, je to otázka minulého a prítomného času. No aj slovosledu, slovíčka, ktoré tam niekde malo byť, ale nie je, alebo naopak nemalo byť. Možno by postačilo poviedku nechať odležať. (A možno si ju nechal odležať, kto vie.) No dávam 6 bodov. Lebo by to opäť mohlo byť po úpravách fakt dobré.
14.07.2014
Páčilo sa mi to. Naozaj. Ale je tam nejaké ALE. Striedanie postáv a času obecne nevadí, ale tu to bolo metúce. Páčil sa mi popis, kedy dlaždice padali späť na svoje miesto. Alebo popis trpiacich dedinčanov. Vedela som si to celkom živo predstaviť. Myslím, že aj tvoja obrazutvornosť je obdivuhodná. Nepáčili sa mi časti ako: "šeplo mu niečo vo vnútri seba" a ešte odsek: "Bolesť bola už veľmi prchavá. Kým trvala, rany sa neodvážili dať o sebe vedieť, ale teraz mu celé telo pulzovalo ako divé..." Tak bolesť bola prchavá alebo divá? Chápem, je to otázka minulého a prítomného času. No aj slovosledu, slovíčka, ktoré tam niekde malo byť, ale nie je, alebo naopak nemalo byť. Možno by postačilo poviedku nechať odležať. (A možno si ju nechal odležať, kto vie.) No dávam 6 bodov. Lebo by to opäť mohlo byť po úpravách fakt dobré.
14.07.2014
Marek Páperíčko Brenišin
Ďakujem za hodnotenie :-) Som rád, že sa opisy páčili, tou s tou bolesťou beriem. Pôvodný zámer bol totiž práve ten adrenalín zdôrazniť, že práve keď vyprchá, až vtedy si človek uvedomí, že ako je na tom zle. Poviedku som prepisoval a pripravoval na publikáciu, tu som sa zrejme dostal do kŕču a preto to tak miestami dopadlo :-) A niektoré slovíčka proste vbehnú, preto som rád, že mi ich niekto pripomenie, lebo ako autor ich tam proste ani po milión razoch nevidím :-D vrelá vďaka, pripomienky určite zapracujem.
15.07.2014
Ďakujem za hodnotenie :-) Som rád, že sa opisy páčili, tou s tou bolesťou beriem. Pôvodný zámer bol totiž práve ten adrenalín zdôrazniť, že práve keď vyprchá, až vtedy si človek uvedomí, že ako je na tom zle. Poviedku som prepisoval a pripravoval na publikáciu, tu som sa zrejme dostal do kŕču a preto to tak miestami dopadlo :-) A niektoré slovíčka proste vbehnú, preto som rád, že mi ich niekto pripomenie, lebo ako autor ich tam proste ani po milión razoch nevidím :-D vrelá vďaka, pripomienky určite zapracujem.
15.07.2014
jurinko
Podla mna to bolo vylozene zle. O nicom, vobec to nemalo dejovy obluk alebo nejaku tragiku. To prirovnanie s neparnymi stranami poviedky bolo dost presne. Ved to ani nezacalo, ani neskoncilo, bolo to len vytrhnute niekde zo stredu, pricom ani o jednej postave sme nevedeli vobec nic (co je dost blbe, lebo tam bolo dost vela dost zasadnych veci typu zrada, sex, tuzba po moci, a tak...) a cele to bolo uplne zmatocne. Dal som 2
20.07.2014
Podla mna to bolo vylozene zle. O nicom, vobec to nemalo dejovy obluk alebo nejaku tragiku. To prirovnanie s neparnymi stranami poviedky bolo dost presne. Ved to ani nezacalo, ani neskoncilo, bolo to len vytrhnute niekde zo stredu, pricom ani o jednej postave sme nevedeli vobec nic (co je dost blbe, lebo tam bolo dost vela dost zasadnych veci typu zrada, sex, tuzba po moci, a tak...) a cele to bolo uplne zmatocne. Dal som 2
20.07.2014
Adhara
Začiatok vyzeral fajn. V štýle cítiť, že autor nie je úplný začiatočník, že by z toho mohlo byť niečo silné. No ako som čítala ďalej, namiesto deja som vnímala len čoraz väčší zmätok. Nevedela som, či mi len niečo zjavné nedoplo, tak som zbabelo čakala najprv na komentáre od iných :-). A keďže tie sa nesú v podobnom duchu, môžem sa pridať. U mňa za tri. Štýl je celkom dobrý a štýl (u mňa) robí veľmi veľa, takže je škoda, že dej to tak potopil, ale – čo sa dá vyzdvihovať bez zrozumiteľného príbehu...?
21.07.2014
Začiatok vyzeral fajn. V štýle cítiť, že autor nie je úplný začiatočník, že by z toho mohlo byť niečo silné. No ako som čítala ďalej, namiesto deja som vnímala len čoraz väčší zmätok. Nevedela som, či mi len niečo zjavné nedoplo, tak som zbabelo čakala najprv na komentáre od iných :-). A keďže tie sa nesú v podobnom duchu, môžem sa pridať. U mňa za tri. Štýl je celkom dobrý a štýl (u mňa) robí veľmi veľa, takže je škoda, že dej to tak potopil, ale – čo sa dá vyzdvihovať bez zrozumiteľného príbehu...?
21.07.2014
Marek Páperíčko Brenišin
Nuž, tak mrzí ma, že to nevyšlo, ono to bol naozaj pokus napísať to nejako prelínavo, tak mám na čom popracovať. Ďakujem za pripomienky aj spätnú väzbu.
21.07.2014
Nuž, tak mrzí ma, že to nevyšlo, ono to bol naozaj pokus napísať to nejako prelínavo, tak mám na čom popracovať. Ďakujem za pripomienky aj spätnú väzbu.
21.07.2014