„Len trošíčku, Liluška,“ prihovárala sa nadporučíčka Karin Stelmanová Lilli Ann, ale tá len urputne krútila hlavou, odmietajúc čo i len ochutnať ponúkané mlieko. Jej mama sa však nemienila vzdať a kojenecká fľaška ďalej dobiedzala do pevne zomknutých úst. Osem mesačné dievčatko ešte chvíľu protestovalo, ale nakoniec nevydržalo a srdcervúco sa rozplakalo. Túto nestráženú chvíľu Karin využila a vopchala fľašku na miesto. Lilli Ann si zo dva krát prekvapene potiahla, ale potom všetko s prskaním vypľula pokračujúc v ešte väčšom plači. Karin si bolestivo pošúchala nalievajúce sa prsníky, ktoré reagovali na hladné dieťa a nešťastne pozrela na kapitána Groju Haffnera:

„Nemohla by som jej predsa len trošku dať?“

„Prestaň. Máme tu mimozemský kontakt a ty kuvikáš pre malú,“ odbil prísne mladú blondínu pred sebou. Tehotenstvo a starostlivosť o dcéru sa na nej už stihli podpísať. Pochudnutá, s večne umastenými vlasmi a nevyspatými očami už nepripomínala tú istú sexi bohyňu, pre ktorú by išiel aj na kraj sveta. Napriek tomu za tým všetkým bolo stále vidieť jej pôvodnú silu a ženskosť, ktorá ho neprestávala fascinovať. Našťastie teraz ale nie, teraz bol voči tomu imúnny.

„Spamätaj sa a priprav sa,“ poznamenal sucho a chcel sa pohnúť k dverám.

Karin však na neho urazene zazrela a bojovne vystrčila špicatú bradu na znak nesúhlasu:

„Keby si chcel, môžeš udeliť výnimku!“

„A rovno povedať, že som jej otec? Podpísal som malej adoptívny otcovský vzor, len aby sme mohli byť spolu. Ak potrebuješ priznanie, môžem ťa vyložiť na najbližšej kolónii nejakého zastrčeného mesiaca,“ odvetil Groja nespustiac z nej svoj ľadový pohľad.

Karin uhla bledomodrými očami, v ktorých sa zaleskli slzy. Neznášala, keď bol na Xelatóne – to chcemické svinstvo síce urýchľovalo reakcie v mozgu, ale všetky emócie sa stratili. Jeho správanie bolo nadmieru efektívne a... neľudské. Pokiaľ bola na ňom aj ona, nevadilo to, ale posledné mesiace sa cítila ako na stanici plnej mimozemšťanov. Aká irónia osudu... pomyslela si.

„Keď je ešte taká malá. Ale ty tomu nemôžeš rozumieť,“ povzdychla si smutne skôr sama pre seba.

Groja ostal ticho, pretože s ňou v duchu súhlasil. Naozaj nerozumel týmto jej zbytočným záchvatom materinských pudov. Akoby si ani dobre neuvedomovala, pred akým naozajstným problémom stoja.

„Zajtra bude presun, musíš to ukončiť. Neboj sa, nie je prvá ani posledná. Zvládne to. Musí.“

S tým sa zdvihol z lôžka, automaticky pohladil mrnčiacu Lilli Ann po blonďavej hlavičke a odišiel a zanechal tak svoje ženy napospas svojim problémom. Potom ráznym krokom prešiel širokou chodbou k výťahu na mostík. Dlhé roky velil na malých vojenských lodiach, a preto teraz vedel oceniť obrovské rozmery Prieskumníka12. Ako prechádzal popri hladkých stenách, skôr podvedome si všimol svoj odraz: hranatá tvár, z ktorej svietili svetlozelené oči, krátke mierne prešedivelé vlasy a vysoká atletická postava. Ak by bol v normálnom stave, začudoval by sa, ako za tie posledné dni zostarol. Teraz ho to však nezaujímalo. Boli tu dôležitejšie veci.

Zo zamyslenia ho vytrhol salutujúci vojak a už vchádzal do horúčkovito hmýriacej miestnosti. Akcia zatiaľ prebiehala podľa plánu. Prvé dva dni analyzovali mimozemské plavidlo vznášajúce sa bez akejkoľvek známky aktivity uprostred medziplanetárneho priestoru slnečnej sústavy Mirix5. Objavili ju na obežnej dráhe stredne veľkého mesiaca pri planéte podobnej Zemi. Akoby ju tam odparkovali a jej majitelia si odišli na výlet k moru. Až na to, že výletník nikam neodišiel, ale nevysvetliteľne zostal vo svojej kóji na lodi.

„Hogs, aký je stav?“

„Pane, entita je stabilná. Snímače nezaznamenali zmeny. Dosiaľ sa nespustili žiadne protiopatrenia pri skúšobnej infiltrácii robotom, pane,“ odrapotal prvý dôstojník a ďalej pozoroval systémy pred sebou.

„Dobre. Každý krok, ktorý sa vykonáva odteraz posielajte namiesto hodinového intervalu, každých 10 minút na materskú loď v sektore Glox2. Nech ale žiadnemu chytrákovi nenapadne, aby čokoľvek poslal ku niektorej z kolónii zemského typu. Rozumeli ste všetci?“ zahrmel Groja. Ruch razom ustal a zvyšok veliteľstva zborovo odvetilo:

„Áno, pane!“

„Teraz polovica z vás nastúpi do snových kójí. Za dvanásť hodín nás čaká náročná operácia. Odchod!“

Groja, nečakajúc na odpoveď, zamieril do medicínskeho oddelenia, aby sa sám odobral do umelého spánku. Nespal už 72 hodín. Vďaka drogám necítil žiadnu únavu, ale telo sa nedalo oklamať a neuposlúchnutie odporúčaných troch dní, by mu odpálilo mozog. Podľa protokolu, v prípade stretu s mimozemskou rasou, absolútne celá posádka fungovala na chémii. Až na Karin a Lilli Ann. A práve preto musela malú odstaviť. Potreboval teraz každého.

Vo dverách sa kývnutím pozdravil s hlavným lekárskym dôstojníkom Frankom Fjordičom.

„Všetko pripravené?“ opýtal sa a posadil sa na svoje lôžko. Odopol si z pása všetky nepotrebné čipy, ktoré neustále merali výkonnosť jeho organizmu, aby mu mohol Frank pridať nové, s uspávacími látkami.

„Ak by si prišiel neskôr, už po teba dám poslať stráže,“ odvetil Frank akoby sa nechumelilo a začal šikovnými ťahmi pripevňovať popruhy. Groja po ňom strelil pohľadom, ale nič nepovedal. Nebol čas na zbytočné dohadovanie sa. Aj tak nemal ako ovplyvniť jeho drzé správanie sa, keďže statusom jediného lekára na palube mal prirodzene väčšie výhody ako ostatní. A koniec- koncov bol to jeho najspoľahlivejší podriadený – najlepších kamarátov si vyberal mimoriadne precízne.

„Ako to zvláda?“ preťal ticho Frank, pričom neustále nastavoval kalibráciu.

Groja na neho úkosom pozrel. Frank jediný vedel o jeho podvode v podobe zapretia biologického otcovstva malej. Ale poznal ho dlho a vedel, že mu môže dôverovať. Keby sa to niekto dozvedel, okamžite by nasledovala suspendácia a platenie odškodného. Vzťahy na pracoviská nepatrili, nie na prieskumné lode hľadajúce nové planéty na osídlenie.

Groja sa pohodlne uložil na lôžko. Necítil únavu, ani potrebu spať. Necítil nič. Jeho mozog pracoval na maximum, schopný využiť každú informáciu a dopraviť ju na tie správne zákutia šedej hmoty mozgovej.

„Zvláda to. Za šesť hodín jej pichneš niečo na zastavenie laktácie a zajtra sa k nám pripojí. To je rozkaz,“ povedal nekompromisne. Potom zavrel oči a tým ukončil diskusiu. Frank naposledy skontroloval všetky parametre a o sekundu dlhšie ako bolo potrebné sa pozeral na svojho veliteľa. Nikdy nesúhlasil s tým, aby sa Xelatón aplikoval tak dlhodobo, aj keď štúdie zdôrazňovali jeho 100% neškodnosť. Na druhej strane, nikto nemohol zaručiť, že sa pod jeho vplyvom úplne stratí tá jediná schopnosť, ktorá robí človeka človekom – jeho ľudskosť. Musel dúfať, že mimozemšťanom to nebude vadiť. Frank si potichu vzdychol a so zadumaným výrazom v tvári zatvoril priesvitnú časť krytu nad kapitánom. Bol čas ísť spať.

***

Správa: Útočné systémy stupeň č.3. Jadrové hlavice s navádzaním 28%, pulzné delá 51% , mikrovlnné žiariče 14,25% uhol rozptylu 46 °C. Zálohovanie na 50%. Prenosové systémy na báze nízko účinných Warpových polí a prídavné antihmotové motory čerpajúce palivo z radiačných pásov. Obranné systémy stupeň č.5. Elektoromagnetické štíty odolné voči pulzom, prienik vysokoenergetickou plazmou relevantný, destabilizátory použiteľné. Únikové moduly v obmedzenom množstve, bližšie neurčené. Najistejší postup je vyčkávanie. Koniec správy.

***

***

Groja sa prebudil okamžite. Účinok drogy potláčal akúkoľvek chvíľkovú dezorientáciu, či prelínanie sna s realitou. Bolo to, akoby mu zrazu niekto zasvietil do tváre a pustil film. Nad sebou uvidel Frankovu skúmavú tvár.

„Hlásenie,“ vyzval dôstojníka.

„Umelý spánok 8 hodín. Telesné funkcie v norme. Opätovne podaný Xelatón na maximálne 48 hodín.“

Groja si trpezlivo vypočul nepodstatné hlásenia, zatiaľ čo si masíroval mierne stuhnuté svaly a čakal.

„Mimozemské plavidlo neaktivovalo žiadne z vonkajších ani skrytých zariadení. Entita je na svojom mieste, nepreukázané žiadne výchylky. Sme pripravení na prenosovú operáciu,“ pokračoval Frank.

„Beriem na vedomie. Prebudiť ostatok posádky. Stelmanová je aktívna?“

„Požiadala o možnosť byť v zálohe. Odvoláva sa na §43, ktorým sa dovoľuje uvoľniť vojaka či vojačku z jeho povinností, ak sa stará o maloleté dieťa. Čakám na vaše rozkazy. Chcem však ešte podotknúť, že § 30, odsek 6 dáva matku a jej dieťa pod špecifickú ochranu, aj v mimoriadnych prípadoch. Inak je plne pripravená. Xelatón podaný.“

Groja premýšľal menej ako sekundu a aj keby mal toho podvraťáka morálky potrestať, musel uznať, že pre všetkých to koniec koncov bude lepšie. Aspoň nebude Lilli Ann rušiť. Po akcii však z toho jednoznačne vyvodí dôsledky.

„Do dvadsiatich minút, nech sú všetci na svojich pozíciách,“ vyštekol a s tým sa odobral na mostík. Pár hodín pred samotným presunom sa ruch ešte zintenzívnil. Nebolo tu však cítiť žiadne napätie, ani vzrušené očakávanie, iba maximalizované sústredenie celého spoločenstva. Všetci boli ako dokonalé súčiastky jedného mechanizmu. Ak mali prežiť historicky prvý kontakt s mimozemskou bytosťou, nesmeli dopustiť, aby ich vlastný ľudský faktor zradil. Groja skontroloval parametre neznámeho plavidla na displeji. Potom prepol obraz do prieskumného modulu:

„Poddôstojník Barth, ste pripravený?“

Nižší plavovlasý muž v čiernej uniforme s výraznými lícnymi kosťami zasalutoval do kamery. Jeho mužstvo ďalších troch vojakov sa pripínalo bezpečnostnými popruhmi k sedadlám.

„Áno, pane. Žiadam o povolenie k štartu, pane.“

„Štart povolený.“

Groja zväčšil obraz priestoru pred loďou a posádke sa naskytol pohľad na štartujúci prieskumný modul, ktorý na čiernom pozadí obrovského medzihviezdneho priestoru vyzeral ako malá bezvýznamná biela bodka. Po pár minútach opatrného manévrovania sa prisal na štíhle plavidlo polovičnej veľkosti ako bol Prieskumník12. Podobala sa na ľudské vesmírne plavidlá pretiahnutého tvaru, až na to že na zamatovo čiernom povrchu skoro úplne absentovali otvory. Doteraz sa im ani nepodarilo zistiť na akej báze môžu byť motory. Jediné, čo hralo v ich prospech, boli vypnuté ochranné štíty a úzky prechodový vchod, cez ktorý sa infiltračná sonda už viac krát dostala do vnútra lode a detailne ju zmapovala. Okrem hlavnej riadiacej časti boli na lodi iba neznáme stroje, ktoré volali po preskúmaní. Nikto netušil, čo to môže znamenať, ale nevyužiť takúto šancu by bola kolosálna chyba.

„Misia Kontakt hlási úspešný vstup, pane. Začíname postupovať neznámym priestorom.“

Groja nepotreboval jeho hlásenie. Stačili mu sprievodné robotické kamery a tie, ktoré tam zanechali pri poslednom prieskume na stenách striebristých chodieb. Bolo to však dôležité kvôli špecifickým zmenám, ktoré v niektorých prípadoch dokázal zachytiť iba ľudský element. Jednotka ozbrojená plazmopalmi prenikla do menšej miestnosti mnohouholníkového tvaru s prapodivnou hranatou architektúrou. Hladké steny vydávajúce tlmené svetlo sa tu v strede stretávali s tmavými časťami kvádrov a úzkych ihlanov visiacich z vysokého stropu. Na ich koncoch svietili drobné biele body. A pod nimi, opretý o náprotivnú stenu ležal On alebo Ona alebo možno dokonca Ono.

***

Správa: humanoid 1.stupňa, zatiaľ neadaptovaný, potenciál na 73%. Telemetrické schopnosti: žiadne. Stupeň CNC: v norme. Prídavné biostimulátory: použiteľné. Kognitívne funkcie na 30%, spinálnou deštruktualizáciou dosiahnuteľných na požadovaných 70%. Vegetatívny nervový systém: schopný interferenciovej systematizácii. Stimulácia somatického nervového systému: dobrá. Celková prognóza: veľmi dobrá. Koniec správy.

***

Barth sa opatrne s ďalším členom tímu priblížil na desať krokov ku mimozemšťanovi zahaleného do modrastého svetla. Ďalší dvaja zatiaľ ostali v zálohe. Kamera teraz detailne snímala jednoduchú oválnu kóju na bielom podstavci, v ktorej pod priesvitným vekom ležala toľkokrát študovaná cudzia entita: vysoká štíhla postava humanoidného typu bez druhotných sexuálnych znakov v zvláštnej kombinéze pripomínajúcej strieborné šupiny. Bez bližšieho preskúmania sa zdalo, že tento pancier vyrastá priamo z kože, ale nikto si tým zatiaľ nebol istý. Najviac však upútala tvár- symetrické akoby ženské črty, biela polopriesvitná pokožka, úplná absencia ochlpenia a zlovestne vyzerajúce hladké trubice vychádzajúce z pretiahnutej hlavy a končiace niekde v úrovni jej ramien. Genetickí inžinieri posádky sa svorne zhodli v tom, že musí ísť o kyborga. Technológia bola evidentne omnoho vyspelejšia ako tá ich a všetkým bolo jasné, že ak sa ju podarí analyzovať, ľudstvo si tým ušetrí množstvo rokov výskumov. Záhadou tiež ostával zdroj energie, ktorú entita využívala, aby prežila tak dlhú dobu v akomsi umelom útlme.

„Všetko v poriadku. Detektory nevykazujú žiadnu kontamináciu cudzorodými látkami ani mikroorganizmami,“ znelo z reproduktorov v absolútnom tichu veliteľského mostíka. Groja neodpovedal, iba sa obrátil na prvého dôstojníka:

„Delá sú pripravené?“

„Áno, pane.“

„Okamžitá paľba na modul, na môj rozkaz alebo ak sa stane čokoľvek nepredvídateľné.“

„Rozkaz pane,“ odpovedal s kamennou tvárou Lenn, Barthov brat.

Groja vedel, že nezaváha. Bol to spoľahlivý vojak a spolu so Xelatónom ideálny.

„Začíname operáciu Presun, pane,“ ozvalo sa opäť Barth, ktorý sa zatiaľ priblížil až na dosah mimozemšťana.

***

Odpočítavam: desať, deväť, osem, sedem...

***

Vojaci pristúpili ku kóji a opatrne vytiahli plazmové pílky. Kapitán Groja mal pocit, akoby všetko na mostíku zamrelo. Nič dôležitejšie sa v kapitole ľudských dejín ešte nestalo.

***

... šesť, päť, štyri...

***

Na Barthov pokyn sa dvaja vojaci priblížili z oboch strán k cieľu a priložili pílky k priesvitnému veku, ktorý pripomínal kryštál.

***

... tri, dva, jeden, kontakt.

***

Trans436 otvorila oči. Za mikro sekundu sa jej bunky zdigitalizovali a preskupili do priestoru pred humanoidmi. Dotkla sa pažou prvého z nich a usmažila mu mozog. Rovnaký postup zvolila aj pri ďalších troch, takže behom necelej sekundy sa na podlahe váľali všetci štyria. Nepotrebovala míňať zbytočnú energiu lode na prípadné škody od ich nešikovných pokusov na energetickom kumulátore.

***

Správa: narušitelia zlikvidovaní. Pokračujem v love. Koniec správy.

***

„Páľ!“ zareval veliteľ. Nasledoval okamžitý výbuch silného výboja plazmy a na obrazovke sa ukázal biely škvariaci sa objekt bývalého modulu. Štíty sa aktivovali automaticky, ale ich systém bol príliš pomalý. Zrazu bola tam. Akoby iba mimochodom sa zjavila priamo pred nimi v celej svojej dva a pol metrovej veľkosti. Rýchlosť jej preskupovania bola extrémna. Posádku kosila, ako keby zhasínala sviečky. Nikto z mužov či žien sa nezmohol na odvetu. Ich reakcie boli príliš pomalé na čokoľvek. Za ten nekonečne krátky okamih, kým bola u neho pochopil, že po celý čas nepozorovali oni entitu, ale ona ich. Bola to pasca a oni jej vo svojej hlúpej nedočkavosti primitívne skočili rovno do náručia. Myšlienka sa ešte ani nestihla stratiť, keď pred sebou uvidel oči – neprirodzene veľké s bielymi dúhovkami a s ešte belšou sietnicou, z ktorého išlo zlovestné svetlo. Chcel siahnuť po zbrani, ale v okamihu všetko zhaslo a Groja sa prepadol do ničoty.

Trans436 sa spokojne rozhliadla okolo seba. Straty boli vypočítané presne, ale aj tak ich zvýšila kvôli bezpečnosti. Stále však bola v 5% norme. Čerstvý úlovok vyzeral nádejne. Počítala, že stratené kusy dvojnožcov budú stačiť na energiu pre motory minimálne ku Centrále a zvyšok bude po rekalibrácii, pripojený na Systém. V tej chvíli sa pred ňou zhmotnil Vott:

„Konštatujem, že na ďalšiu cestu sme zohnali dostatok paliva.“

„Vypadni z mojich obvodov!“

Trans436 chmatla po malom tvorovi, ktorý pripomínal veľký okrídlený hmyz z planéty Serka6, ale nebola dostatočne rýchla. Vnútorný dialóg jej spôsoboval preťažovanie systému, z ktorého ju vždy rozbolela hlava. Vott o tom veľmi dobre vedel. V okamihu sa preskupil o dva metre vpravo a vydal zvuk, podobajúci sa vysokofrekvenčnému pískaniu, ale už na audio úrovni. Zvukovody z toho nepríjemne zaboleli. Už dávno oľutovala ten deň, keď ho našla v rodnom kokóne na lodi pašerákov v Megalixe II. Patril ku inteligentnejším druhom ako samotní pašeráci a Systém vyhodnotil, že jej po pripojení a rekalibrácii bude slúžiť ako poradca. Najdôležitejší fakt však bol ten, že Trans436, ako humanoid, potrebovala verbálnu komunikáciu, aby jej nezakrpateli niektoré mozgové centrá, čo ju vlastne diskvalifikovalo od postupu v rámci Centrály, či akéhokoľvek Systému. Jediné užitočné miesto, ak nerátala palivové články motora, bolo pre ňu miesto Lovca na perifériách.

Trans436 odlomila časť synaptického obvodu z hlavy a zastrčila ho do palubného počítača, nech sa trochu povŕta v dátach. Vrúbkovaný tyčový úlomok spriesvitnel a ľahko sa zasunul do lodného systému. Síce sa špecializovala hlavne na symbiantov z kvadrantu Q11 a s humanoidmi sa stretla iba druhý krát v živote, no bolo jej jasné, že dnes to bol dobrý úlovok. Možno dokonca dostane pochvalu od samotnej Centrály a zásoby energie na pár mesiacov, takže nebude musieť byť stále na love. Ale zatiaľ to boli všetko iba plány. Najskôr musí nájsť hniezdo nového druhu, ktorý objavila. Práca ju ešte len čakala.

Rozhliadla sa, aby mohla vizuálne skonštatovať úroveň vyspelosti ich lode, keď z jednej zo sond začula zvuk. Nič také ešte nepočula. Pred oči jej na virtuálnu sietnicu vyskočila kontrola úrovne CNC, ktorá ukazovala prítomnosť jednej bdelej entity. Nerozumela. Nemohla predsa nikoho prehliadnuť.

„Nedbanlivosť, Lovkyňa, sa rovná priestupku!“ zaškrekotal Voss škodoradostne.

Ignorovala ho. Zadala súradnice a v momente bola na mieste. Chvíľu skenovala priestor okolo seba, kým ju napadlo zapnúť vonkajšie zmysly. Oči jej prestali neprirodzene svietiť dostanúc skoro ľudský výzor. V kajute, kde ležal omráčený humanoid ženského pohlavia s roztiahnutými rukami na dlážke, kričala zmenšená kópia jedného z nich. Trans436 chvíľu pátrala v pamäťových lalokoch, ale nič nenašla. Vyzeralo to tak, že zatiaľ ešte nenarazila na podobný druh v rámci druhu. Skúsila pátrať v externých databázach lode, ale opäť nič. Malý humanoid (alebo možno replikant?) na ňu vystrašene pozeral a jeho signalizačné systémy sa dostávali do najvyšších obrátok. Mýlilo ju to. Pozrela na zrejme pôvodného replikátora a uvažovala, či má prehodnotiť svoje hlásenie. Lenže nevedela, čo by tam dala.

Lilli Ann oblečená v pyžamku zúfalo hľadela na neznámu vec pred sebou. Malo to oči, nos aj ústa, ale nebola to mama. Sediac v rohu postieľky nahmatala oslintaný cumlík a snažila sa postaviť na neposlušné nôžky. Mama neprichádzala, ale celá jej bytosť po nej túžila. Potrebovala sa dotknúť jej voňavej pokožky a okrem toho po dlhšom spánku cítila neuhasiteľný hlad. Jediné, čo mohla urobiť bolo zúfalo plakať a to poctivo robila už dobrých päť minút. Lilli Ann nevedela určovať čas, takže sa jej zdalo, že plače nekonečne dlho.

Trans436 zvažovala, čo urobí. Ako najjednoduchšie riešenie sa zdalo malého replikanta zneutralizovať a rozšíriť tak rady kusov určených palivovým článkom. V ruke sa jej zhmotnil deatomizátor. Namierila na neho, ale vzápätí ho opäť zložila. Okamžite sa ozval Vott trhano poletujúci vedľa nej:

„Čo to robíš?“

„Intuitívny obvod mi vraví, aby som to najskôr preskúmala,“ odpovedala.

„Systém ten obvod neakceptuje. Postup poznáš, prečo sa ním neriadiš?“

„Systém obvod nezakázal. Neprerušuj ma. Si len poradný element, tak ak chceš, aby som ťa spomenula v hlásení pre Centrálu, neotravuj!“ uzemnila ho Trans436 a ďalej si ho už nevšímala.

Malý replikant evidentne prekonával silný stres. Pohla sa k nemu, ale kontrolky jeho fyziologických funkcií začali nabiehať do červených farieb. Stočila hlavu smerom k veľkému jedincovi a skopírovala jeho fyzickú podobu.

Cez jej tvár akoby prešiel závan vetra a pred Lilli Ann zrazu stála dva a pol metrová Karin Stilmanová v kovovo striebristom brnení. Dievčatko uvidelo známu tvár a prosebne vystrelo ruky smerom k nej. Plač ju už vyčerpával. Jediné, čo potrebovala bolo teplo jej hrude.

Trans436 k nej prikročila a položila chladné kovové prsty na rozhorúčené čielko. Opatrne, aby ho nepoškodila, nadviazala telepatický kontakt s jeho mysľou. Musela byť extrémne opatrná, pretože netušila, či sa myseľ toho malého jedinca nezrúti už pár nanosekúnd po prieniku. Na to, čo prišlo, ale nebola pripravená. Dieťa, (ten pojem našla v jeho sluchovej pamäti) malo v hlave menší ohňostroj. Trans436 bola zrazu vtiahnutá do víru všetkých možných farieb, zvukov a dotykov. Neboli to chladné obrazy ako u dospelých jedincov, ale živelné tepajúce pečate jednotlivých chvíľ so všetkým, čo prinášali. Do Trans436 búšili emócie, abstraktné tvary, ktoré nepoznala, vône ktoré nikdy necítila. Na malú chvíľu sa úplne stratila. Ako by sa topila v adaptačnom bazéne Centrály a niekto do neho pustil elektrinu. A keď si už myslela, že je to najhoršie za ňou, zasiahlo ju to plnou silou:

Tma. Sladká vôňa, ktorá sa neomylne priblížila s veľkým bielym prsníkom. Mrzutosť a hlad sa niekam prepadli a ostalo len teplé náručie a jemné mamine pohmkávanie. Smiech, dotyk teplej dlane a veľké usmiate oči. Láska. Dotyk. Šťastie. Mama. Mama.

Cez Trans436 prešiel kŕč. Trhane odstúpila od dieťaťa, ktoré sa jej snažilo vytiahnuť po ruke. Plač, ktorý na chvíľu ustal sa ozval znova - urazený a usvedčujúci. Trans436 chvíľu nepohnute stála na mieste. V hlave mala zmätok, z ktorého sa jej vynárali jej vlastné spomienky. Spomienky, ktoré mali ostať navždy zamknuté, ale ktoré sa zrejme vďaka preťaženiu náhodne odomkli. Boli to spomienky na jej vlastné detstvo.

„Čakám na vyhodnotenie Trans436!“ ozval sa Vott netrpezlivo a ďalej poletoval nad malým replikantom. Jeho hlas ju nepríjemne vmietol do reality, ale už bolo načase. Ani na neho nepozrela.

***

Kód 400: Úplné vymazanie správ za posledných 72 hodín. Autorizácia Trans436 - vrchný Lovec.

... autorizácia potvrdená!

Kód 474: Odpojenie sekundárneho poradcu Vott-a od databázy s účinnosťou od teraz. Autorizácia Trans436 - vrchný Lovec.

... autorizácia potvrdená!

***

Bleskovo vytiahla zbraň. Vott vedel byť o pár mikrosekúnd rýchlejší, ale pokiaľ to nečakal, mala šancu. Nemohol ju síce zastaviť, ale stihol by poslať varovnú správu do Centrály. Z atomizéra sa zablyslo a po Vossovi zostal iba rýchlo miznúci oblak pary. Potom sa pozrela sa na stále plačúcu Lili Ann. Musela sa rozhodnúť.

***

Karin sa pomaly dostávala z hmly bezvedomia. Niečo ju nútilo vstať. To niečo bol zvuk, ktorý jej trhal uši a nedovolil podľahnúť slabosti tela. Lili! uvedomila si zhrozene. Zo všetkých síl sa snažila otvoriť oči. Bolo to neskutočne ťažké, akoby mala na nich naliaty betón. Dezorientovane sa rozhliadla, svet okolo nej skákal v bizarných obrazoch a zábleskoch farieb. Po chvíli sa konečne usporiadali. Karin si uvedomila, že hľadí na sivú dlážku kajuty. Lili Ann k nej vyčerpane naťahovala ručičky cez mriežku v postieľke a vzlykala spôsobom, ktorý nechal tušiť, že plače už dlho. Karin sa s vypätím všetkých síl posadila na zadok a natiahla ruku ku dcérke, aby ju utíšila. Zatiaľ viacej nezvládla. Snažila sa rozpomenúť, čo sa stalo. Najskôr bola s malou v kajute a potom si zapla obrazovku, aby sledovala akciu prenosu. Pozrela na malú, ktorá už sladko spinkala v postieľke po vysiľujúcom boji s fľaškou a keď stočila hlavu naspäť uvidela už len horiaci modul uškvarený o mimozemskú loď. A potom, potom, si na nič nepamätala. Rýchlo sa pozrela na monitor. Tam, kde pred tým stála zakotvená mimozemská loď bola len vesmírna čerň popretkávaná svetlom ďalekých hviezd. S námahou sa zdvihla na kolená a objala Lilli Ann. Malá v okamihu privrela oči a od vyčerpania zaspala. Karin sa zas pozrela na obrazovku, kde svietil centrálny čas. Od kedy odpadla, uplynulo iba dvadsať minút. Zviezla sa na zem. Oprela sa o posteľ a snažila sa nemyslieť. Pri pohľade na zápästie si uvedomila, že dávka Xelatánu je z tela preč. Pomaly sa jej začínala zmocňovať panika. Muselo prísť ku kontaktu s mimozemšťanom, lebo ináč by Groja nevydal rozkaz strieľať. Nie, keď mu tam ostali štyria muži. Roztriasla sa. Pot ju začal ľadovo sprchovať. Po páde ju bolela pravá strana tela a hlavu mala v jednom ohni. Cítila, ako sa jej začína zmocňovať panika. V pude sebazáchovy jej konečne napadlo, aby zistila, čo je s ostatnými.

„Počítač, prepni obraz na mostík C4!“ zavelila chrapľavým hlasom a kamera okamžite ukázala posádku, ako sa pomaly zviecha na nohy. Zahliadla Franka oživujúceho jednu z dôstojníčok, ktorá krvácala. S úzkosťou pátrala po Grojovi. Nebol tam. Odrazu sa otvorili pneumatické dvere a vošiel Groja. Okamžite priskočil ku Lili Ann a keď zistil, že iba spí, chytil Karin pevne okolo pliec:

„Si v poriadku?“ opýtal sa s výrazom tváre, ktorý u neho ešte nikdy nevidela. Bol plný strachu a bolesti, ale aj akejsi úľavy. Konečne to bol jej ľudský Groja. Karin bolestivo potriasla hlavou na znak súhlasu a do očí sa jej natisli slzy. Mocne ju objal a neodtrhol sa od nej, až kým ho nezavolali späť ku posádke.

***

„Bilancia?“

„Štyria vojaci nezvestní, pravdepodobne mŕtvi. Vojaci Gress, Utmanová a Forks mŕtvi na prepálené synaptické dráhy a následné systémové zlyhanie organizmu. Dvadsaťtri osôb má ľahkú amnéziu, zvyšok trpí viac či menej silnými bolesťami hlavy až celkovou slabosťou,“ odpovedal ticho Frank a snažil sa ignorovať silnú bolesť v prednej časti hlavy, ktorú si podľa protokolu nesmel tlmiť opiátmi.

„Kontaminácia?“

„Vylúčená. Tak isto systémy neboli napadnuté žiadnymi útočnými, či detekčnými programami.“

„Lili Ann?“

„Podľa vizuálneho záznamu z kabíny síce prišla do priameho kontaktu, ale entita jej nič nespravila. Po dôslednom skene sa u nej nenašli žiadne štrukturálne zmeny ani infiltrácie, či stopy po odobraní vzoriek DNA. Neuveriteľné,“ dodal zamyslene a opäť si prehral v hlave situáciu, ktorú uvidel na videu nepretržite snímajúcej každý priestor na lodi.

„Aký vizuálny záznam?“

„Predsa z kabíny Karin Stelmanovej, pane.“

Frank sa otočil ku veliteľovi s ustarosteným pohľadom. Žeby aj Groja mohol trpieť amnéziou? pomyslel si. Veliteľ sa však tváril neutrálne. Ani na neho nepozrúc pokračoval:

„Taký záznam neexistuje, dôstojník. Keby áno, vyšetrovatelia by z Lili urobili pokusného potkana, tipujem tak na doživotie. Úplne bude stačiť, ak si všetci posedíme pár mesiacov v karanténe a potom si pôjdeme po svojich.“

Groja bol pokojný. Záznam pred pár hodinami zničil a jediný svedok bol jeho priateľ. Aspoň v to dúfal. Frank stál bez slova hľadiac spolu s Grojom na obrazovku, na ktorej bolo vidieť osvetlený sivý povrch mesiaca, okolo ktorého ešte stále obiehali. Dlhotrvajúca ťažoba, ktorá ho zachvátila, keď si prestavil, čo bude s dieťaťom, ktoré prišlo do podozrivého kontaktu s mimozemšťanom, ho začala pomaly opúšťať. Tak to bolo najlepšie.

„Vieš, Frank, premýšľal som prečo nás nechala žiť, keď bolo jasné, že po nás išla. Pochopil som to, keď som videl tvár tej entity, ako sa dotýka Lili – ten šok, keď sa stretla s najčistejšou ľudskosťou na lodi. To jediné nás zrejme zachránilo. Len by ma zaujímalo, čo to znamenalo pre tú entitu.“

Frank slabo prikývol a Groja prepol obrazovku do Karininej kajuty. Práve malú kojila a nežne sa jej prihovárala slovami, ktorým mohli rozumieť len ony dve. Tak to bolo najlepšie.

***

Správa: Trans436 hlási, že služobný poradca nižšej kategórie Voss (sériové číslo 15872) sabotoval let kvadrantom 12, sektor 5. Neznámym spôsobom prešiel na autonómny režim a v rozpore s vôľou Systému (a tým aj samotnej Centrály) sa dopustil velezrady. Okrem toho sa snažil zmariť lov a samotnú Lovkyňu ohrozil, keď sa vo vyššie spomínanom sektore naďabilo na osamotenú vesmírnu loď s jedincami jeho bývalého druhu. Sabotér Voss bol eliminovaný a škody nahradené zdrojmi z úlovku. Kvôli zachovaniu príkazu č. 65 o nutnom psychofyzickom stimule Lovca Tran436 bol zapojený do prevádzky starý, zato však spoľahlivý model Zetix-Li. Pokračovanie v love. Koniec správy.

Mechanicky bežala na pohyblivom páse, ktorý mala naordinovaný, aby jej neatrofovalo svalstvo. Každý deň, tri hodiny. Museli to robiť iba služobne nižší Lovci a jedinci v Systéme, ktorí nemali to šťastie, aby boli napojení hneď od počiatku. Počiatku, zopakovala si zamyslene. Zo svetielkujúceho stropu k nej zletela kovová guľa s niečím, čo pripomínalo zložené oko. Ozval sa syntetický hlas:

„Hlavný lovec, Trans436, humanoidi sú napojení na palivové články. Aký kurz má loď zvoliť?“

Bez toho, aby prerušila beh sa pozrela do hlbokej černoty vesmíru rozkladajúcej sa okolo lode. Tam niekde v jeho hlbinách, vzdialených tisíce svetelných rokov, tušila Centrálu – planétu kovu nemilosrdne vpleteného do organických tiel svojich rekalibrovaných obetí. Svet, ktorý požieral všetok život okolo seba, aby mohol existovať a zotročovať planétu po planéte vďaka nemilosrdným plavidlám Systému. Opäť sa v nej zobudili črepiny spomienok, ktoré sa hádam ani nestali. Cítila nežné dotyky a tichý spev dokiaľ ich neprerušili výkriky hrôzy a pach smrti. Dokiaľ neprišiel Systém s akýmsi Lovcom. V očiach jej splanul zúrivý hnev, aj keď jej mimika nič neprezradila. Po rokoch pochybností o sebe a svojom poslaní v Systéme zistila, že nič také neexistuje. Dobre vedela, prečo potlačil tieto obrazy a ten istý Systém teraz okúsi, čoho je schopná. On jej zobral všetko na čom kedy záležalo a preto ho zničí. A kto iný by to mohol urobiť lepšie, ako všetkými prehliadaný článok vediaci o jeho slabinách? Lenže neodíde s prázdnou. Kým zasadí smrteľnú ranu, najskôr dostane odpovede na ten (ne)známy pocit menom mama.