Ten deň raz musel prísť, zakaždým to tak bolo. Pre tých, ktorí tu boli pred ním, aj pre tých, čo prídu po ňom.

Poplašné trúby zazneli štrnásty deň druhého orbitu, práve keď sa chystali na večerné modlitby.

Spomenul si na beatifikačný obrad, ktorý sa odohrával krátko po nanebovstúpení jeho predchodcu. V dóme so sklenenou strechou sa pomaly otáčala nebeská klenba s miliónmi nehybných, studených drahokamov. Bola to však len ilúzia, všetci dobre vedeli, že hviezdy sú nehybné a otáča sa svet.

Keď sa v zornom poli objavilo oko Vševidiaceho, oranžová elipsa s modrým vnútrom a bielou bodkou v strede, Tor si spomenul, ako ho učili, že v skutočnosti tak nevyzerá. Len vďaka zvláštnym schopnostiam skla dómu ho mohli uzrieť oči smrteľníka. Oko žiarilo stovkami farieb, pre ktoré v ľudskej reči nebolo slov.

Bolo stále rovnaké, ba nie, pomaly sa zväčšovalo, no to sa nedalo spozorovať. Nie za deň, nie za orbit, možno za život. Praotec mu rozprával, že ked bol malý chlapec, zaberalo len dve stotiny priestorového steradiánu, a jeho krása sa sotva dala pozorovať voľným okom. Odvtedy však prešlo veľmi veľa orbitov a Oko sa poznateľne zväčšilo. Tam niekde na nich čakal Vševidiaci.

Veľkňaz mu s pomocou relikvie na čelo čerstvo vyholenej hlavy vytetoval tmavočerveným atramentom znamenie, srdce v tvare predĺženej elipsy, s aortou a ďalšími artériami, odseknutými na šírku jedného prsta. Týmto jednoduchým aktom akoby kdesi v budúcnosti uťal Torov vlastný prúd životodarnej kvapaliny. Symbol reprezentoval naozajstné Srdce, ukryté v hlbinách sveta, ktoré dávalo všetkým život, ba poháňalo svet na jeho ceste k Oku.

Žiadny vyvolený nikdy nevedel, koľko času mu ostáva do kanonizácie. Srdce sveta vytrvalo pracovalo v hlbinách, neprestajne, deň za dňom, orbit za orbitom, skrz neho láska Vševidiaceho poskytovala teplo, svetlo a zdroj obživy všetkým ľuďom. Skôr či neskôr sa však obalilo zákerným povlakom, ktorý spomaľoval jeho tep a spôsoboval, že svetlá v koridoroch pohasínali a úroda chradla. Bolo treba ísť, a očistiť ho.

V prítomnosti Srdca smrteľníkov opúšťala ťažoba bytia. Nohy sa im odliepali od zeme, hlava stúpala ako balón. Niektorým prišlo zle, no rýchlo si zvykali. Na začiatku kariéry boli trénovaní, mali dovolené priblížiť sa k Srdcu, no vždy len na krátky čas. Láska, ktorá z neho vyžarovala, bola príliš silná, obyčajný človek z nej rýchlo ochorel.

Stará známa zvláštna ľahkosť ho zaskočila, no za tie roky nezabudol, ako sa pohybovať koridormi. Ku koncu sa už iba vznášal. Nasledujúce tri hodiny lopatkou oškrabával povlak z mohutného, hlboko vibrujúceho zvona a aj tepien, ktoré z neho vychádzali. Jed opatrne chytal do vreca, aby sa jeho kryštáliky nerozleteli všade naokolo. Kňazi ho neskôr zneškodnia so všetkými predpísanými rituálmi.

Keď sa vrátil k svojim, pokľakli pred jeho aureolou. Udržiavali si úctivú vzdialenosť, ako to mali predpísané v Kánone.

Bol svätý, no na cestu do Neba si ešte pár dní počká. Z nosa sa mu pustil pramienok krvi, a on si ho utrel ozdobným obrúskom. Mnísi v obradných čiernych plášťoch, vystlaných plátmi z ťažkého kovu ho voviedli ho do honosne vyzdobenej cely s masívnymi, bohato vyrezávanými dverami, kde si bude môcť odpočinúť a pripraviť sa na poslednú, radostnú cestu.

Pozrel na svoj obraz vo veľkom zrkadle na stene, púčiky prvých krvavých ruží pod očami sa už dali veľmi dobre vidieť. Pokynul ostatným, aby odišli a nechali ho samého. Pohľadom spočinul na striebornej tácke so slávnostným pokrmom, no cítil sa príliš zle na to, aby niečo zjedol. Namiesto toho vliezol do postele. Žalúdok protestoval proti ležaniu, nuž sa len oprel sa o vankúš a počkal až izba stlmí svetlá.

Zdvihol ruky a otáčal nimi pred očami. Svetielkovali žiarou Srdca, a on videl, že to svetlo ho už vypĺňa celého. Vedel, že už nepotrvá dlho, a vydá sa na cestu k Vševidiacemu, aby tam počkal na ostatných, ktorí k nemu putujú tak pomaly.

Potom sa s nimi znova stretne.

Celkom sa na to tešil, len keby mu nebolo tak strašne zle.