Riaditeľ sa necítil najlepšie. Ale to vlastne nebola nejaká novinka ani pre neho ani pre jeho okolie. Najmenej na dopoludnie však vyčerpal maximálnu dávku liekov proti bolesti, a už o dve hodiny malo začať zasadnutie správnej rady.

Zahľadel sa na obraz na stene a v mysli sa mu vynorili nejasné tváre kolegov. Rozmýšľal nad ich možnými námietkami a pripomienkami. Zvláštne bolo, že na zasadnutie napriek vyžiadanej správe aspoň predbežne nepozvali nikoho z jeho podriadených. Pri pomeroch v rade, a panujúcej zásade zborovosti to bol celkom zriedkavý jav. Nebol si celkom istý či ho má táto skutočnosť tešiť alebo sa jej má obávať.

Vlastne si nebol istý ani predkladanou správou. Misie zo Zeme neboli vlastne zvlášť časté, hoci Cassini sa po okolí motal už dlho, a jeho pobyt sa stále predlžoval. Jeho radary dokázali na Titáne síce mapovať objekty cca od 350 metrov, ale pri hustej atmosfére a mobilite čerpacích jednotiek z našich konštrukčných kancelárií to neznamenalo významné riziko.

Janek s Accipiterom sa však určite na to budú opäť pýtať. Sú to napokon ich stroje. Temer by sa žiadalo povedať, ich základne. A mladý Gesteš ? Nie nemôžem tvrdiť, že by to skupiník Gesteš odflákol. Naopak. V správe sú podrobne rekapitulované spravodajské poznatky i bezpečnostné opatrenia za posledných desať rokov.

Opäť sa začítal do správy. Teda lepšie povedané, snažil sa začítať. Ledva si urobil pár poznámok na margo najnovšieho vývoja medzi úniou, Ukrajinou a Ruskom, keď ho vyrušil krik dvojčiat. Nadýchol sa. Ešte raz. Zhlboka. Vstal od stola a začal pomaly chodiť po pracovni. Dúfal, že to ho upokojí.

Krok za krokom, krik za krikom. Krik neustával. Netušil, či niektoré z detí niečo vyviedlo tomu druhému, alebo len skúšali silu svojho hlasu. Nemali ešte dva roky, a deti na Enceláde kričali radi. Možno tak kričia aj deti na Zemi. Ale skutočnosťou je, že medicína sa osobitne nevenuje detskému kriku či plaču. Toto nie je plač. Je to krik, že až mrazí do kostí.

Mal pocit, že cíti všetky svoje kostné implantáty. Mal ich požehnane. Časť vďaka zraneniam, časť vďaka rednutiu kostí. Umelá gravitácia vo Svätom Svorade síce pracovala slušne, a spolu s ňou pôsobili na obyvateľov aj predpísané cvičenia na centrifúgach a ponory do hlbín Juhopolárneho mora s jeho vysokým tlakom, ale účastníci Spoločenstva mali už od Veľkého úteku sklon k výraznej osteopénii i osteoporóze. O iných chorobách, ktorými Pán skúšal ich vytrvalosť a odhodlanie, ani nehovoriac.

Vytiahol zo sekretára fajku a fajčivo a postavil sa k oknu. Atavistický zvyk. V pracovni nemal balkón, a okno samo ponúkalo výhľad na Námestie. Výhľad, ale nie vetranie. To bolo zabezpečené rekuperačným systémom. Naplnil si fajku, ale nezapálil ju. Samotné jej naplnenie a zatlačenie fajčiva do nej ho upokojovalo.

ǂ

Poznačil si ten odsek jednoduchou rovnou čiarou na pravom okraji. «Súčasný spravodajský potenciál Siete na Zemi sa limitne blíži k nule. Politika Rady, podľa ktorej ani vyšší členovia siete v Európe nesmú mať vedomosť o zadávateľovi, a práca s legendou o podzemí, či už doma alebo v exile dlhodobo znižovala spravodajskú hodnotu Siete. Spôsob nadväzovania kontaktov medzi kontaktným úradom a Sieťou nebol a nie je doposiaľ bezpečný pre známe problémy s ruchovým šifrovaním. Pravidelnejší prenos údajov, ktorý by zlepšil pôsobenie siete, by viedol v krátkom časovom rámci k potrebe notifikácie spoločenstva. Ako je známe, Sieť bola naposledy plne efektívna v prípade skupiny ZIPPER a niektorých individuálnych infiltrantov (Matúš, Markančuk a Parčan). V tej dobe však ešte neexistovali na Zemi rozsiahle radarové programy na sledovanie nebeských objektov.

Strata prirodzenej emigračnej legendy na konci dvadsiateho storočia priamo vynútila vytvorenie náhradnej legendy, čo sa podarilo iba v ojedinelých prípadoch podnikateľského krytia. Už predtým efektivita Siete klesala, a napriek značným investíciám sa situácia stále zhoršuje. Efektivita spravodajstva je tak čoraz väčšmi závislá na vzdialenom sledovaní a rozpracovaní údajovej základne získanej zo sledovania rádiových zdrojov»

Nie je to samozrejme záver, ten musí prijať rada, ale vyjadrenie spravodajského referátu predstavovalo silný argument v prospech notifikácie. To napokon nebola žiadna novinka, spravodajci obhajovali notifikáciu už najmenej v posledných troch správach. Rada však napriek tomu nikdy k notifikácii nepristúpila. Tentokrát však zmenený pomer síl otváral cestu k nej a pred ním stálo rozhodnutie, dosiaľ najvážnejšie v úrade. Mohli od neho závisieť životy vyše osemdesiattisíc účastníkov Spoločenstva.

Krátky, úsečný signál videohlásnika oznámil, že niekto prichádza, a na zlomok sekundy zobrazil skupiníka Gesteša. Samozrejme, že ho vpustil. Bol jedným z dvoch ľudí, s ktorými sa chcel poradiť pred zasadaním rady. Kým Gesteš prišiel, zapol riaditeľ automat, a zadal na ňom objednávky, pre Gesteša čaj z bielych rias, a pre seba miešanú kávu.

Gesteš vstúpil bez pozdravu, ak ním nebolo nedbalé mávnutie rukou. Ako nižší dôstojník mal vyššiemu dôstojníkovi salutovať, ale vzhľadom na postavenie skupiníka Gesteša, ktorého starý otec bol jedným z otcov-zakladateľov Spoločenstva, mu len mlčky podal ruku.

Sadnime si, vyzval ho riaditeľ, a posunkom ho navigoval ku konferenčnému stolu, ku ktorému už bol položil aj čaj pre svojho hosťa. Sám si vzal kávu a prvý dúšok upil postojačky, bez sladenia, aby si vychutnal tých 30 % kávy v zmesi s cigorkou.

- Pán riaditeľ, začal Gesteš priamo, dnes si ma predvolala jeho excelencia regent-opát, a požiadal ma, aby som bol k dispozícii v čase zasadania rady. Celý rozhovor bol o rizikách pre Spoločenstvo, a myslím, že opát bude notifikáciu vetovať.

-To je jeho právo, odpovedal s nedobre tajeným nepokojom riaditeľ. Napokon, možno nebude musieť. Ak nepresvedčím Janeka s Accipiterom, nebudeme mať ani väčšinu hlasov. Viete, skupiník, pre opáta je tých osemdesiattisíc duší zverené stádo, za ktoré sa bude zodpovedať. Päť miliónov našich na Zemi, či deväť miliárd ostatných, tí majú podľa neho svojich pastierov. Mne to síce skôr pripomína príbeh o talentoch, ale to mi neprislúcha hodnotiť, nie som duchovný.

-Právo, neprávo, ale dosiaľ ho takmer nevyužili, za osemdesiat rokov je to azda už aj ústavná zvyklosť, a navyše, ak bude rokovanie ústiť k jednomyseľnému súhlasu, nebude chcieť ohroziť svoje znovuzvolenie. Medzi mníchmi aj medzi duchovnými mimo opátstva je dosť takých, čo by chceli obnoviť kontakty so Zemou, ak pre nič iné tak kvôli pápežovi. Škoda, že ste s nimi viac nepracovali.

-Pán stotník, a to som mal azda obchádzať duchovných, aby robili manifestácie ? Napríklad pod heslami «Pápeža na Enceladus», «Dajte o nás vedieť domov» alebo čo ? Navyše, opáta volia iba mnísi, a tých je koľko ? Pár stoviek. To prakticky znamená, že ich všetkých pozná. Ak dovolíte, nechajme opáta na pokoji, a sústreďme sa na to, ako ho presvedčiť. Hlavné riziká pre notifikáciu sú samozrejme bezpečnostné, a na to sa všetci budú pýtať. Na technické regulovanie nízkej miery kontaktu je riaditeľ Arvay, s tým sa mám stretnúť na Radnici pred zasadnutím, čo je vlastne o dvadsať minút. Takže tri otázky na Vás, skupiník:

-Po prvé, ak prebehne notifikácia, v akom časovom horizonte by ste odhadovali pokus o útok alebo inváziu?

-To by záležalo od toho, kto všetko sa zúčastní. Ak všetky víťazné mocnosti so skutočnou mobilizáciou svojich zdrojov, tak tu môžme čakať ozbrojené sondy tak o šesť-sedem rokov, ak iba hlavné mocnosti OSN, spoločne, tak odhadujeme deväť-desať rokov, ak iba jedna z hlavných mocností, tak sa dá čakať, že ich stroje dorazia k prvej línii varovania, no povedzme o dvanásť rokov, Američania aj Rusi majú problémy s nosnými raketami aj stanicami, a ozbrojenie sond bude vyžadovať aj nejakú dobu zachytávania našich signálov z ich strany, a analýzu nášho možného zbrojného potenciálu. Coup de main neočakávame ani my, ani technici, to je napokon v správe kapitána Milodanoviča, na výsadok naozaj nemá protivník kapacity, no a ešte bude chvíľu trvať kým zmenia Dohovor. Zatiaľ si môžeme užívať, podobne ako v šachoch, túto vzdialenú opozíciu.

-Stotník, v šachoch ste lepší, uznávam. Ale vážne očakávate, že budú kvôli nám meniť Dohovor o vonkajšom vesmíre ?

-Myslím, pán riaditeľ, sú dosť úzkoprsí. Aj keď je tu stále možnosť, že našu notifikáciu nezverejnia, nevezmú nijako oficiálne na vedomie, a ozbrojené sondy pošlú Američania napríklad bez toho, žeby kohokoľvek v OSN vôbec informovali, v tom prípade by sme mohli rovno rátať s nejakým biologickým alebo radiačným útokom.

-Dobre, takže druhá otázka: - V správe Vášho referátu je popísaná nízka efektivita spravodajskej siete. Nenavrhli ste žiadne opatrenia na zlepšenie. Čo urobíte, ak Vám rada uloží ich predložiť ?

-Obaja vieme, pozrel na neho s pobaveným výrazom Gesteš, že sieť môže fungovať lepšie jedine vtedy ak aspoň druhá riadiaca línia vie, pre koho pracuje. Dnes môžeme maximálne porovnávať dáta vydolované z pozemských špionážnych satelitov a jedine to, že máme zopár vlastných strojov na orbite nám umožňuje aspoň časť údajov z nich zachytiť a dešifrovať. V našom bezprostrednom susedstve sú už signály zo Zeme skôr odpad ako dáta. Celá rada vie, že iba cez nabúravanie satelitov sa nedajú riadiť všetky naše operácie. Žiaden náš operačný dôstojník nebol od Veľkého úteku na Zemi, a s našim výkonom nastaveným na operácie okolo Enceládu a Titánu ani nemáme technické možnosti s primeranými nákladmi zorganizovať hoci aj skrytý kontakt alebo vysadenie dôstojníka. Ak napriek tomu budú chcieť opatrenia, navrhnem ich, a všetky budú drahšie ako náš ročný rozpočet. Myslím Spoločenstva, nie úradu.

-Dobre stotník, len sa na rade takto nerozohňujte, mohlo by ich to podráždiť. Poďme teda k tretej a poslednej otázke, ktorú mám na Vás - Čo si myslíte o Zelenej knihe plukovníka Dotzauera ?

-Pán riaditeľ, Quido je na odpočinku päť rokov, ale musím uznať, že vývoj mu celkom dáva za pravdu. Útočná schopnosť nepriateľa technologicky vzaté vzrástla. Samozrejme, je nám všetkým jasné, že sme neutiekli preto, lebo bol nepriateľ technicky alebo vojensky neschopný. Neschopní nevíťazia. Ak by sme však brali Zelenú knihu ako neprekonateľnú, potom je celá naša debata zbytočná. Quido má pravdu v tom, že viac času na prípravu nám zlepšuje naše obranné schopnosti, ale otázka stojí inak: Viac času na prípravu pred čím ? O stave na Zemi máme nejaký prehľad, ale naše vedomosti o vojenskom výskume mocností sú, povedané diplomaticky, útržkovité.

-Stotník, ak toto poviete na Rade, prinajmenej opát Vám otrieska o hlavu logickú rozporuplnosť. Máme útržkovité vedomosti, ale na ich základe odhadujeme, že invázia nám hrozí najskôr o šesť až dvanásť rokov.

-Pán riaditeľ, to je kruh, v ktorom sa motáme prakticky od začiatku. Sme nútení robiť závery z údajov, ktoré máme, údajov máme málo, a rozhodnutie o tom, či oznámiť «urbi et orbi» našu existenciu a anabázu Spoločenstva je súčasne rozhodnutím o tom, či získať nové - otvorené zdroje údajov. Pán riaditeľ, ak je to všetko, dovoľte aby som sa vzdialil.

-Choďte, povedal mu nepredpisovo, a pokynul mu rukou, ako by sa svedčalo skôr na niektorého z regentov.

ǂ

Keď riaditeľ osamel, podišiel ku oknu a zahľadel sa na námestie, ktorého stred zaujímala Veža. Na jej nultom podlaží bola stanica Výťahovej dopravy a Prístav Sv. Andreja. Prvé poschodia Veže, základu architektúry Svätého Svorada, boli obstavaným pozostatkom vrtného modulu. Ten bol zasa podstatnou časťou tela raketového lietadla Pribina na ktorom sa začal i skončil Veľký útek.

Veža, hoci bola obklopená bambusovým hájom (príspevkom kniežaťa Lívia III. Odescalchiho k päťdesiatemu výročiu Spoločenstva) sama vyzerala ako zvláštny strom. Nad stanicou metra bol Prvý uzol, z ktorého viedli tunelové chodníky na štyri strany námestia, asi desať metrov nad nimi bol druhý podobný uzol a ďalej sa zahusťovali. Práve medzi prvým a druhým uzlom boli priestory rady, zvané veľmi jednoducho Radnica.

Mal desať minút, ale napokon, bolo to pár metrov. Niekoľko sekúnd rozmýšľal, či sa má vybrať cez prvý uzol alebo cez stanicu. Mal rád živú zmes ľudí zo stanice i prístavu, dopravákov, chovateľov rýb, pestovateľov rias, ťažiarov minerálov z jadra, zamestnancov elektrárne či výskumníkov. A samozrejme, cesta cez stanicu ho mohla zdržať. Nebola to však voľba medzi pokojnou cestou cez prvý uzol v zamyslení a počúvaním historiek o enceládskych veľrajách. Bola to krátka voľba medzi potrebou politika byť videný, potrebou, ktorá vôbec nevyhasla v gardovom štáte, tomto krehkom pozostatku vojny, a potrebou politika nebyť vnímaný ako drzý či sebastredný. Ísť cez stanicu znamenalo nevšímať si ľudí. Byť videný a nevidieť. Nemal chuť tváriť sa odmietavo, a ešte menšiu chuť meškať. Zvíťazil prvý uzol a riaditeľ Oddelenia zmluvných vzťahov, táborník Tankréd Kolbenhayer sa vybral na radnicu.

ǂ

V útrobách Radnice v prvom rade zašiel za svojím tajomníkom dr. Makovinským, a s ním sa vybrali do kancelárie prof. Ivora Arvaya. Profesor práve prichádzal aj so svojim tajomníkom. Po rýchlych výmenách pozdravov podľa protokolu sa usadili.

-Pán kolega, zahľadel sa Kolbenhayer profesorovi do očí, viem, že ste mali možnosť vidieť viac rozpráv o päťročnej správe ako ja, a viete, že odpor možno v prvom rade čakať od hospodárskych rezortov. - Arvay jeho pohľadu neuhol, ale ani nenaznačil či s ním súhlasí. - Viete, pán profesor, opáčil Kolbenhayer jemnejší prístup, navrhol som toto stretnutie…

-Viem, načo ste navrhli toto stretnutie, pán riaditeľ, odvetil Arvay, pričom už samým oslovením a tónom hlasu mu dal najavo, že ho samostatné stretnutie mimo rady veľmi neteší - vyjadrenie Oddelenia integrovanej infraštruktúry je celkom jednoznačné. Komunikačný, navigačný i prepravný systém a jeho prvky umožňujú dostatočnú selekciu a obmedzenie prenosu a prístupu k dátam, i kontroly pohybu po jednotlivých objektoch a v kritických sektoroch tak, aby po notifikácii boli detegované akékoľvek pokusy o preniknutie do systému a v prípade otvorenia prepravného systému so Zemou tiež zabezpečená dôsledná kontrola tovaru a osôb. Ale toto vyjadrenie nie je v žiadnom prípade vyjadrením názoru na dôvodnosť a celkovú pripravenosť na notifikáciu…

Profesor Arvay ďalej rozprával podrobnosti o svojich výhradách k vyjadreniu prof. Vodrážku ohľadne psychologických a genetických limitov izolácie, a naznačoval podporu tých členov rady, u ktorých očakával riaditeľ Kolbenhayer najväčší odpor. Kolbenhayer ho počúval neveľmi sústredene. Bol to napokon celkom jasný záver monológu, za čo bol Arvayovi vďačný. Teraz už vedel, ako správa dopadne. Práve preto, ešte kým zasadala rada, jeho tajomník Makovinský už organizoval stretnutie s niektorými blízkymi spolupracovníkmi v reštaurácii Protiváha.

ǂ

Stolová spoločnosť sa už bola pokojne usadila okolo stola, ktorý zvykla mať rezervovaný, s dobrým výhľadom na kozub v strede haly, a ešte lepším výhľadom na morskú hlbinu.

-Skutočný mix dôverne známeho a úplne cudzieho, ako v Chestertonovej Ortodoxii, zasmial sa páter Chrysostom, a pokračoval, - myslíte, že by pozemšťania dnešných čias pristupovali k nášmu moru pokornejšie ako kedysi ?

-Podľa toho, čo značí to kedysi, - poznamenal Jožo Makovinský s úškrnom, a obrátil sa na knieža Odescalchiho, čo povie vaša jasnosť, čo mal na mysli náš drahý páter ?

-Nazdávame sa priateľu, že tým myslel búrlivé časy úteku našich praotcov. V oných časoch sa človek na Zemi, podľa toho čo vieme, sústredil takmer výhradne na dobýjanie prírody. Ale nemyslím si, žeby sa naša podstata výraznejšie líšila od pozemšťanov. Teda v tomto. Páter, prosím Vás, vy sa nazdávate, že my sa správame k veľrajam, purpurovcovom, sopúchovcom, či elektrickým hadom tak opatrne preto, že im nerozumieme, či preto, že s nimi zdieľame jeden svet ? Alebo si azda myslíte, že máme v sebe viac pokory než naši bratia na Zemi ?

-Veľká porážka plodí veľké zmeny v postojoch, zapojil sa do rozhovoru riaditeľ Kolbenhayer, len čo sa tu zjavil.

Jeho príchod si paradoxne spoločníci nevšimli hneď, okrem člena predstavenstva jednej z ťažobných spoločností na Titáne, inžiniera Magdolena, ktorý ho pristavil pri bare.

Knieža Odescalchi sa zo žmurknutím obrátil na prichádzajúceho spolubesedníka opáčiac: - Máte na mysli rok štyridsiatypiaty, pán riaditeľ, alebo dnešný deň v rade ? Riaditeľ hneď neodpovedal, zamyslel sa a zacitoval zo Zvonického Nitry, jednej z mála emigrantských básní Gorazda Zvonického, ktoré sa prostredníctvom Siete dostali až do Svätého Svorada :

Spomíname rok štyridsiaty piaty,

podobný ohňovému splavu,

keď privrčali spásonosné raty

a na hlavu ti zosypali fosforečnú lávu,

aby aj korene a jadrá pod ňou stleli.

A potom bohatiersky odleteli.

Ostal ti len kmeť s krížom, aby žehnal

koberec mŕtvol, kade drak sa prehnal.

Ostal ti biskup, aby slzou skropil,

nezmysel bômb, čo nikto nepochopil,

ale my, pretože ťa milujeme,

aj nezmyselný nálet rozumieme,

strážkyňa cti tej poranenej zeme:

pretože nie si ako hociktorá

predajná matka havrania

a nehla si sa spod Zobora

za lákadlami povstania…

Nostalgická báseň budí nostalgické nálady, to sa dá pozorovať aj medzi mojimi priateľmi, poznamenal si pre seba riaditeľ, a rozhodol sa zmeniť tón:

-Priatelia, nepozval som vás dnes sem na to, aby sme rozprávali o vysnívanej veľkej Protiváhe, aj keď sa táto reštaurácia tak volá. - Odmlčal sa. Pomedzi slová sa mu do hlavy tlačili obrazy z rokovania. Regenti za vrchstolom, dojemný obraz spolupráce zbytkov gardy a cirkvi v osamelej pevnosti v nepravdepodobnom, no predsa požehnanom a pohostinnom svete podľadovcového oceánu. Medzi ostrou tvárou regenta-táborníka Jozefa Falátha III. a zmierlivým výrazom regenta-opáta nebol napokon v tieňohre svetiel v miestnosti a lámp na námestí taký rozdiel. Arvay, matematik Hyacint Zavarský, slávny fyzik Junoslav Janek mladší, ťažiar Severín Accipiter. Hlasy rozpravy, Accipiterov referát s číslami produkcie stlačeného metánu a jej cenovým porovnaním s produkciou uhľovodíkových palív na Zemi, Zavarského vstup s matematickým modelom vzťahu medzi zmluvnou menou a platobným systémom pokladnice Spoločenstva, a dôkazom zbytočnosti obchodných vzťahov so Zemou. Odpil si z jačmenného piva, ktoré mu medzitým priniesli.

Rada rozhodla, že oznámenie o existencii Slobodného slovenského spoločenstva, a potrebe nadviazať s ním diplomatické styky odkladá o päť rokov. - Napriek tomu, že riaditeľ bol v priateľskom kruhu, i tu bol politik. Vedel, že túto správu už majú od Makovinského, ale chcel ich pozornosť vybičovať a to sa mu aj podarilo. Všetci vedeli, že ak by sa stalo iba to, nevenoval by tomu po zasadaní pozornosť. Čakali na pointu.

-Nie je päť rokov ako päť rokov, priatelia. oddelenia dostali päť rokov na to, aby pripravili stratégiu rokovaní s výborom COPUOS, obsah nóty a zlepšili líniu varovania.

-To je síce pekné, ozval sa doposiaľ ticho sediaci Gesteš, ale o päť rokov to zasa odložia o päť rokov. Povedzte aspoň, prečo ani neprizvali nikoho z rodobrancov.

-Myslíte Vás pán skupiník ? - podpichol ho riaditeľ, ale hneď zmierlivo dodal: - pán skupiník, nikto nič neodloží, uznesenie znie presne takto, v lehote piatich rokov dôjde k notifikácii. Rada vychádza z toho, že do piatich rokov je ešte udržateľná naša splendid isolation, dlhšie nie. A ozaj skupiník, máte nový rozpočet.

-Nový rozpočet ? - Gesteš sa prekvapene pozrel na riaditeľa, - čo nám tu pomôže rozpočet, budeme mať v spravodajtve vyššie platy ? O koľko, päť percent, desať ? To si vážne niekto myslí, že máme biedne výsledky kvôli nízkym platom ? - riaditeľ ho zarazil neobyčajne ráznym posunkom.

-Pán skupiník, spravodajstvo má schválený projekt na vývoj nového dešifrovacieho programu, a súčasne na umiestnenie modulu priamo na obežnú dráhu Zeme. Máte na to tristo miliónov v pokladničných poukážkach, a podržte sa, k tomu sto miliónov v skladových listoch Accipiteru.

Páter Chryzostom sa pozrel ponad stôl na skupiníka Gesteša a odpil si zo svojho piva, ktoré trochu nezvyčajne zohrieval v rukách. Trochu si utiahol opasok s telefónom, a opäť sa zamyslel.

- Tankred, a čo vy osobne, myslíte si, že to prežijeme ?